Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 327/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. septembra

2009 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. E. F., B., zastúpenej advokátkou Mgr. Z. Z., B.,

vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. zo 14. mája 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. E. F. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. augusta

2009 doručená sťažnosť Ing. E. F., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou

Mgr. Z. Z., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského

súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. zo 14. mája 2009.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka „uzatvorila dňa 29. 12.

1981 pracovnú zmluvu so S., B., naposledy na vykonávanie práce na pracovnej pozícii

vedúca odboru práce a miezd. So sťažovateľkou bol skončený pracovný pomer výpoveďou

dňa 19. 10. 2004, doručenej dňa 19. 10. 2004 s odkladacou podmienkou vo výpovedi,

ktorou je prerokovanie skončenia pracovného pomeru navrhovateľa so zástupcami

zamestnancov, a tiež dňa 28. 10. 2004 doručenej v ten istý deň, z dôvodu kumulácie

pracovnej činnosti vyplývajúcej z uvedenej pracovnej pozície s inou pracovnou pozíciou

v rámci racionalizačných opatrení prebiehajúcich v S. a pracovné miesto, ktoré

sťažovateľka zastávala bolo zrušené.“.

Sťažovateľka sa v postavení žalobkyne domáhala žalobou podanou Okresnému súdu

Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) proti žalovanej S. (ďalej len „žalovaná“) určenia

neplatnosti výpovedí z 19. októbra 2004 a 28. októbra 2004 a určenia, že pracovný pomer

trvá, ako aj náhrady mzdy. Okresný súd rozsudkom sp. zn. zo 6. novembra

2007 určil, že výpoveď z 19. októbra 2004 je neplatná. Žalobu v časti o určenie neplatnosti

druhej výpovede (z 28. októbra 2004), ako aj v časti o určenie trvania pracovného pomeru

a náhrady mzdy okresný súd zároveň označeným rozsudkom zamietol. Proti zamietavému

výroku rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie. Krajský súd rozsudkom

sp. zn. zo 14. mája 2009 rozsudok okresného súdu v napadnutej časti potvrdil.

Sťažovateľka zastáva názor, že rozsudkom krajského súdu sp. zn.

zo 14. mája 2009 došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu a práva na

spravodlivé súdne konanie, ako aj k porušeniu princípu právnej istoty, pričom poukazuje na

to, že v právnej veci sťažovateľky krajský súd rozhodol inak ako v identickej právnej veci

žalobcu M. F. (ďalej aj „žalobca“) proti žalovanej o neplatnosť výpovede a náhradu mzdy,

pričom rozsudky (okresného súdu aj krajského súdu) v právnej veci žalobcu M. F. boli

vydané skôr ako rozsudky v právnej veci sťažovateľky. Navyše krajský súd v sťažnosťou

napadnutom rozsudku svoje odlišné rozhodnutie podľa tvrdenia sťažovateľky riadne

nezdôvodnil.

Z dokumentácie priloženej k sťažnosti vyplýva, že v právnej veci žalobcu M. F. proti

žalovanej o neplatnosť výpovede a náhradu mzdy okresný súd rozsudkom sp. zn. 23 C

94/2005 z 20. novembra 2006 určil, že výpovede z 19. októbra 2004 a 28. októbra 2004

dané žalobcovi M. F. žalovanou sú neplatné a pracovný pomer trvá. Zároveň okresný súd

priznal žalobcovi M. F. náhradu mzdy v sume 774 930 Sk a v prevyšujúcej časti žalobu

zamietol. Krajský súd rozsudkom sp. zn. z 19. februára 2009 rozsudok

okresného súdu v časti týkajúcej sa určenia neplatnosti výpovede z 28. októbra 2004

a v časti určenia, že pracovný pomer trvá, potvrdil. Odvolacie konanie v časti o určenie

neplatnosti výpovede z 19. októbra 2004 a v časti náhrady mzdy v sume 4 401,51 €

v dôsledku späťvzatia odvolania žalovanou zastavil. Vo výrokoch o povinnosti náhrady

mzdy a náhrady trov konania krajský súd napadnutý rozsudok zrušil a vec v tejto časti vrátil

okresnému súdu na ďalšie konanie.

Sťažovateľka sa domnieva, že žalovaná (zamestnávateľ) si nesplnila povinnosť

ponúknuť jej inú prácu, a to napriek tomu, že voľné pracovné miesta mala, čo potvrdzuje

skutočnosť, že „15. 10. 2004 a 18. 10. 2004 prijal do pracovného pomeru nových

zamestnancov s miestom výkonu práce, aké bolo dohodnuté v pracovnej zmluve

u sťažovateľky“. Práve z dôvodu nesplnenia „ponukovej povinnosti“ (napriek tomu, že

žalovaná voľnými pracovnými miestami disponovala) ako hmotnoprávnej podmienky

platnosti výpovede podľa krajský súd dospel k záveru

o neplatnosti výpovede z 28. októbra 2004 danej žalobcovi M. F., ako aj k záveru, že

pracovný pomer žalobcu trvá.

Sťažovateľka podala na príslušnej prokuratúre v predmetnej veci aj podnet na

podanie mimoriadneho dovolania.

Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vo veci jej sťažnosti takto rozhodol:

„... došlo k porušeniu základného práva a slobody na súdnu a inú právnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a princípu

právnej istoty rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave zo 14. 05. 2009 sp. zn. ,

a aby zrušil rozsudok Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 06. 11. 2007 sp. zn.

a rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 14. 05. 2009 sp. zn.

.

Zároveň žiadame priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 667 eur (slovom

šestošesťdesiatsedem eur) z dôvodu straty právnej istoty v právny poriadok. A nahradiť

trovy právneho zastúpenia advokátkou doposiaľ vyčíslené vo výške 245,70 € (za dva právne

úkony – prevzatie a príprava zastúpenia, podanie na Ústavný súd SR, jeden úkon podľa §

11 ods. 2 a § 16 ods. 3 vyhl. 655/2004 za 122,85 €, t. j. základná tarifa 115,90 € plus režijný

paušál 6,95 €).“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený...

Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri

výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách

(, mutatis mutandis , , , atď.).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného

súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , atď.).

Sťažovateľka tvrdí, že rozsudkom krajského súdu sp. zn. zo 14. mája 2009

došlo k porušeniu jej práv podľa a dohovoru tým, že

a) krajský súd rozhodol v jej právnej veci odlišne ako v identickej právnej veci

žalobcu M. F., pričom rozsudky (okresného súdu aj krajského súdu) v právnej veci žalobcu

M. F. boli vydané skôr ako rozsudky v právnej veci sťažovateľky,

b) krajský súd v namietanom rozsudku dospel k nesprávnemu záveru v súvislosti

s povinnosťou žalobcu ponúknuť jej inú prácu v zmysle § 63 ods. 2 písm. a) Zákonníka

práce.

Vo vzťahu k prvej námietke sťažovateľky ústavný súd z rozsudku krajského súdu

sp. zn. z 19. februára 2009 v právnej veci žalobcu M. F. proti žalovanej

o neplatnosť výpovede a náhradu mzdy zistil, že podľa názoru krajského súdu si žalovaná

v súvislosti s výpoveďou danou žalobcovi 28. októbra 2004 nesplnila ponukovú povinnosť

vyplývajúcu z ustanovenia . Krajský súd v tejto

súvislosti v odôvodnení označeného rozsudku okrem iného uviedol, že „Podľa výsledkov

vykonaného dokazovania však odporca, hoci tvrdil, že nemá žiadne voľné pracovné miesto,

prijal do pracovného pomeru v mesiaci október 2004 piatich nových zamestnancov, a to:

od. 1. 10. 2004 A. B. (profesia koordinátor), od 1. 10. 2004 M. N. (profesia prevádzkový

referent ), od 15. 10. 2004 P. M. (profesia administrátor), od 15. 10. 2004 P. S. (profesia

asistent administrátora) a od 18. 10. 2004 P. Z. (profesia technik autoprevádzky - vodič).

Odporca teda disponoval voľnými pracovnými miestami, pričom vyššie spomínaných

5 nových zamestnancov malo podľa obsahu pracovných zmlúv dohodnuté ako miesto

výkonu práce Bratislavu, podobne ako navrhovateľ.“.

Sťažovateľka na odvolacom pojednávaní konanom 14. mája 2009 poukázala na

rozsudok krajského súdu sp. zn. z 19. februára 2009 v právnej veci žalobcu M.

F. Krajský súd sa touto námietkou sťažovateľky v odôvodnení namietaného rozsudku

zaoberal, pričom v súvislosti s ňou uviedol, že „v danej veci M. F. (aj keď išlo o rovnaké

rozhodnutie generálneho riaditeľa č. 23/2004) vykonával inú prácu ako navrhovateľka.

Dôvody výpovede, ako aj nadbytočnosť je potrebné skúmať vždy jednotlivo pre každého

účastníka zvlášť, s prihliadnutím na všetky okolnosti, ktoré vyšli za konania najavo. Vo

veciach nejde a nemôže ísť o totožnosť pokiaľ ide o posúdenie nadbytočnosti.

Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že v danej veci odvolací súd posúdil výpoveď ako

neplatnú z dôvodu nedodržania (ponuka iného vhodného

pracovného miesta). Odvolací súd poukazuje na dôvody uvedené vyššie v posúdení otázky

ponuky vhodného miesta.“. Citované závery krajského súdu ústavný súd považuje

z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné.

Vo vzťahu k druhej námietke sťažovateľky týkajúcej sa nesplnenia povinnosti

ponúknuť jej inú prácu v zmysle ústavný súd zistil, že

aj s touto námietkou sa krajský súd v odôvodnení namietaného rozsudku sp. zn.

zo 14. mája 2009 rozsiahlo zaoberal, pričom dospel k záveru, že žalovaná v rozhodnom čase

nemala žiadne voľné pracovné miesto, a preto si nemohla splniť povinnosť podľa § 63

ods. 2 písm. a) . Tvrdenia sťažovateľky, že žalovaná v rozhodnom čase (od

14. októbra 2004 do 19. októbra 2004) prijímala nových zamestnancov, vyhodnotil krajský

súd ako nepreukázané, resp. v okolnostiach veci právne irelevantné, keď v súvislosti s nimi

okrem iného uviedol, že sťažovateľkou „Predložené listinné doklady, zmluva o spolupráci

medzi odporcom a svedkyňou H. (ako podnikateľkou podnikajúcou na základe

živnostenského oprávnenia uzavretá na obdobie od 7. septembra 2004 do 31. marca 2005,

pozn.), ako aj pracovná zmluva uzavretá medzi odporcom a S. O. taktiež nepreukazujú, že

by v čase rozhodnom pre posúdenie tejto okolnosti mal odporca voľné pracovné miesto.

Okrem toho, ako uviedol odvolací súd, v zmluve o spolupráci nešlo o pracovnú zmluvu

a pokiaľ ide o pracovnú zmluvu so S. O. táto bola uzavretá na dobu určitú na obdobie od

15. 9. 2004 do 31. 3. 2005. Za voľné pracovné miesto, ktoré je zamestnávateľ povinný

ponúknuť pracovníkovi pred daním výpovede nemôže byť miesto dočasné, teda na určitú

dobu.“.

V súvislosti s nesplnením „ponukovej povinnosti“ žalovanej sťažovateľka nesúhlasí

s názorom krajského súdu vysloveným v sťažnosťou napadnutom rozsudku, podľa ktorého

„Rozhodnutie o organizačnej zmene bolo zo dňa 19. 10. 2004 a výpoveď bola

navrhovateľke daná a doručená dňa 28. 10. 2004. Preto pre posúdenie možnosti ponuky

inej vhodnej práce je ohraničené týmto obdobím.“. Žalovaná mala preukázať podľa názoru

sťažovateľky splnenie ponukovej povinnosti ešte pred daním výpovede, čo nebolo podľa

nej v konaní preukázané. Treba prisvedčiť sťažovateľke, že hmotnoprávne podmienky

platnosti výpovede uvedené v musia byť zo strany

zamestnávateľa splnené ešte pred daním výpovede zamestnancovi. Na druhej strane

z odôvodnenia namietaného rozsudku vyplýva, že krajský súd sa v ňom zaoberal aj

pracovnými miestami, ktoré žalovaná vytvorila pred 19. októbrom 2004 (zmluva

o spolupráci so svedkyňou H. a pracovná zmluva na dobu určitú so S. O.). Na základe

uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že aj vo vzťahu k druhej námietke uplatnenej

v sťažnosti je namietaný rozsudok krajského súdu primeraným spôsobom odôvodnený

a nemožno ho považovať za arbitrárny.

Z už citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu je tiež posúdiť, či tento nie je zjavne

neopodstatnený. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej

neopodstatnenosti návrhu hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo

dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za

zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní

ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež

napr. , ).

Zo zistení ústavného súdu teda vyplynulo, že oboma námietkami, ktoré sťažovateľka

vo vzťahu uplatnila v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu, sa krajský súd v odôvodnení

namietaného rozsudku zaoberal, pričom právne závery, na základe ktorých sa s nimi

vysporiadal, sú podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľné

a udržateľné, a preto nenaznačujú, že by po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohol

ústavný súd na ich základe dospieť k záveru o porušení základného práva sťažovateľky

podľa ani jej práva podľa dohovoru. Ústavný súd preto

sťažnosť sťažovateľky pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. septembra 2009