Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 280/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. septembra

2009 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. M. V., B. B., zastúpenej advokátom Mgr. A. Š.,

B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu

podľa a práva na spravodlivý súdny proces podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného

súdu Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 11.

februára 2009 a postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 23. apríla 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť MUDr. M. V. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. júla 2009

doručená sťažnosť (podaná na poštovú prepravu 20. júla 2009) MUDr. M. V., B. B. (ďalej

len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom Mgr. A. Š., B., ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 11. februára 2009 (ďalej len „rozsudok z 11. februára

2009“) a postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 23. apríla 2009 (ďalej len „rozsudok

z 23. apríla 2009“).

Ústavný súd z vyžiadaného predmetného spisu zistil, že rozsudok okresného súdu

z 11. februára 2009 a rozsudok krajského súdu z 23. apríla 2009, proti ktorým sťažnosť

smeruje, nadobudli právoplatnosť 21. mája 2009.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:

«Sťažovateľka pracovala u žalovaného (F. n. s p... B. B...) na základe pracovnej

zmluvy zo dňa 24. 9. 1979. Pracovný pomer bol dohodnutý na dobu neurčitú...

uzatvoril žalovaný so žalobkyňou dňa 5. októbra 2005 Dohodu o zmene pracovnej

zmluvy. Ako druh práce bol uvedený: námestník riaditeľa pre LPS (lekárska a preventívna

starostlivosť) a štatutárny zástupca riaditeľa. V prílohe k Dohode o zmene pracovnej

zmluvy zo dňa 5. 10. 2005 bol dokument, ktorý vymedzoval obsah pracovnej činnosti...

Listom zo dňa 19. 12. 2006 s označením „Skončenie pracovného pomeru

výpoveďou“ rozviazal žalovaný so sťažovateľkou pracovný pomer. Dôvodom výpovede bola

nadbytočnosť sťažovateľky, pretože jej pracovné miesto sa už v organizačnom poriadku

žalovaného nenachádza. Ďalej sa vo výpovedi uvádza, že žalovaný si splnil ponukovú

povinnosť a sťažovateľke ponúkol pracovné miesto vedúcej analýzy zdravotníckych činností

a že sťažovateľka túto ponuku neprijala. Výpovedná lehota sťažovateľke začala plynúť dňa

1. januára 2007 a uplynula dňa 31. marca 2007.

Sťažovateľka podala na Okresný súd Banská Bystrica žalobu o neplatnosť skončenia

pracovného pomeru výpoveďou. Okresný súd Banská Bystrica rozsudkom zo dňa

19. septembra 2007 číslo konania -86 žalobu zamietol a zaviazal žalobkyňu na

úhradu trov konania. Voči rozsudku podala sťažovateľka odvolanie, ktorému Krajský súd

v Banskej Bystrici uznesením číslo konania zo dňa 24. apríla 2008 vyhovel

a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Okresný súd Banská Bystrica rozsudkom číslo konania -209 zo dňa

11. februára 2009 opätovne žalobu zamietol. Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom

číslo konania zo dňa 23. apríla 2009 tento rozsudok ako vecne správny

potvrdil. Konečné rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici bolo sťažovateľke

doručené dňa 20. mája 2009...

Oba súdy v konaniach, ktoré predchádzali rozhodnutiam, pristupovali k dôkazom

selektívne a brali do úvahy iba tie dôkazy, ktoré boli na prospech žalovanému. Ignorovali

dôkazy, ktoré svedčili v prospech tvrdení sťažovateľky a odporca v II. rade ignoroval

argumenty uvedené v odvolaní...

Sťažovateľka vo svojom odvolaní veľmi pregnatne uviedla dôvody, pre ktoré

považuje rozhodnutie prvostupňového súdu za nesprávne. Uviedla sériu piatich presne

formulovaných dôvodov. Odvolací súd sa však vo svojom odôvodnení dotkol týchto dôvodov

iba okrajovo, aj to iba niektorých. Bazálnym sporom v súdnom konaní bola otázka reálnej

existencie organizačnej zmeny, ktorá mala mať za následok nadbytočnosť sťažovateľky

u žalovaného. Organizačná zmena sa mala prejaviť zrušením pracovného miesta

námestníka LPS a vytvorením dvoch nových miest námestníkov - námestníka LPS pre

poskytovanie zdravotnej starostlivosti a námestníka LPS pre vzdelávanie, liečebnú výživu

a stravovanie.

Ani Okresný súd Banská Bystrica ani Krajský súd v Banskej Bystrici nedali vo

svojich rozsudkoch odpoveď na túto bazálnu otázku, t. j. v čom sa prejavil vznik dvoch

nových pracovných miest, keď námestník LPS pre poskytovanie zdravotnej starostlivosti

vykonáva presne tie isté kompetencie ako vykonávala sťažovateľka v pozícii námestníka

LPS. Ďalej podotýkame, že pracovné miesto námestníka LPS pre vzdelávanie, liečebnú

výživu a stravovanie bolo obsadené až tri mesiace po tom, čo sťažovateľka dostala výpoveď.

Oba súdy ignorovali dôkazy, z ktorých zjavne vyplýva totožnosť pracovných náplní

a pri rozhodovaní použili mimoriadne povrchný a formalistický prístup, nakoľko na

preukázanie organizačnej zmeny im stačilo predloženie organizačného poriadku.

Organizačná zmena sa však nepreukazuje zmenou v organizačnom poriadku, ale reálnou

zmenou na konkrétnych pracovných pozíciách a v pracovných náplniach dotknutých

zamestnancov.

Z vyššie uvedených skutočností vyplýva, že oba súdy pristúpili k hodnoteniu dôkazov

selektívne, ignorovali určitú skupinu dôkazov a absolútne sa nevysporiadali s námietkami

a argumentami sťažovateľky, ktoré mali rozhodujúci význam pre rozhodnutie, čo je zrejmým

prejavom arbitrárnosti súdnych rozhodnutí. Nedostatočné odôvodnenie napadnutých

rozsudkov preto treba považovať za porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 46

ods. 1 .»

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„Okresný súd Banská Bystrica v konaní vedenom pod spisovou značkou

porušil základné právo sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46 ods.

1 a v Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd.

Krajský súd v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod spisovou značkou

porušil základné právo sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46 ods.

1 a v Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd.

Ústavný súd SR zrušuje Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica číslo konania

-209 zo dňa 11. februára 2009 a Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici

spisová značka zo dňa 23. apríla 2009 a vec vracia Okresnému súdu Banská

Bystrica na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Okresný súd Banská Bystrica a Krajský súd v Banskej Bystrici sú povinní nahradiť

spoločne a nerozdielne navrhovateľke trovy konania do 30 dní odo dňa doručenia tohto

nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci (v tomto prípade okresného súdu

a krajského súdu) nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil

sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom

tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní

pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú,

aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená

situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, , ).

V súlade s už uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť

sťažovateľky podľa a skúmal, či neexistujú dôvody na

jej odmietnutie podľa .

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola zamestnankyňou F. n.

s p... v B. B. (ďalej len „zamestnávateľ“) s dohodnutým druhom práce „námestník riaditeľa

pre LPS (lekárska a preventívna starostlivosť) a štatutárny zástupca riaditeľa“, pričom jej

pracovná náplň bola podrobnejšie vymedzená v prílohe dohody o zmene pracovnej zmluvy

z 5. októbra 2005.

Zamestnávateľ listom z 19. decembra 2006 dal sťažovateľke výpoveď z pracovného

pomeru z dôvodu jej nadbytočnosti, ku ktorej malo dôjsť v dôsledku organizačného

rozhodnutia o zrušení pracovného miesta sťažovateľky a vytvorení iných pracovných miest.

Sťažovateľka podala okresnému súdu žalobu, ktorou sa domáhala proti

zamestnávateľovi ako odporcovi určenia neplatnosti výpovede listom z 19. decembra 2006.

Okresný súd rozsudkom z 11. februára 2009 zamietol žalobu sťažovateľky a na

základe sťažovateľkou podaného odvolania krajský súd rozsudkom z 23. apríla 2009

potvrdil rozsudok okresného súdu.

Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú

právnu ochranu podľa a práva na spravodlivý súdny proces podľa

ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 11. februára 2009 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 23. apríla 2009.

Sťažovateľka vidí porušenie svojho základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v namietanej nesprávnosti právnych záverov okresného

súdu obsiahnutých v jeho rozsudku z 11. februára 2009 a krajského súdu obsiahnutých

v jeho rozsudku z 23. apríla 2009.

Relevantné znenie príslušných článkov a dohovoru upravujúcich práva,

ktorých porušenie sťažovateľka namieta, je:

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo verejne a v primeranej lehote prejednaná nestranným a nezávislým súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

1. K namietanému porušeniu označených základných a iných práv sťažovateľky

postupom a rozsudkom okresného súdu z 11. februára 2009

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že predmetnou sťažnosťou sťažovateľka

napadla postup a rozhodnutie okresného súdu, ako aj postup a rozhodnutie krajského súdu.

Avšak vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného ,

ústavný súd nemá právomoc preskúmavať postup a rozhodnutie okresného súdu, pretože

jeho postup a rozhodnutie preskúmal v dôsledku odvolania sťažovateľky krajský súd.

Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti (teda vo vzťahu k okresnému súdu)

odmietnuť podľa pre nedostatok právomoci ústavného

súdu.

2. K namietanému porušeniu označených základných a iných práv sťažovateľky

postupom a rozsudkom krajského súdu z 23. apríla 2009

Ústavný súd posúdil sťažovateľkou namietaný postup krajského súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudok z 23. apríla 2009, ktorým bol potvrdený

rozsudok okresného súdu z 11. februára 2009.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo

skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne s medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (, mutatis mutandis

, , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ) a zároveň

by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli

napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Ako vyplýva z obsahu sťažnosti, podstatou námietok sťažovateľky sú nesprávne

závery všeobecných súdov pri posúdení reálnej existencie takej organizačnej zmeny u jej

zamestnávateľa, v príčinnej súvislosti s ktorou by mohlo dôjsť k jej nadbytočnosti, a tým

naplneniu výpovedného dôvodu.

Podľa sťažovateľky všeobecné súdy nesprávne vyhodnotili vykonané dôkazy

a dospeli k nesprávnemu právnemu záveru, keď podľa nich organizačnou zmenou došlo

k zrušeniu jej pracovného miesta a vzniku výpovedného dôvodu pre nadbytočnosť.

Sťažovateľka argumentovala v priebehu posudzovaného súdneho konania, ako aj vo

svojej sťažnosti tým, že reálne nebolo zrušené jej pracovné miesto, keďže podľa

organizačného rozhodnutia vytvorené nové pracovné miesto – námestník pre LPS (lekárska

a preventívna starostlivosť), a pracovná náplň tohto pracovného miesta sa plne obsahovo

zhoduje s druhom práce, ktorý mala dojednaný v pracovnej zmluve, t. j. „námestník

riaditeľa pre LPS (lekárska a preventívna starostlivosť) a štatutárny zástupca riaditeľa“

(a zhoduje aj s jej pracovnou náplňou špecifikovanou v prílohe dohody o zmene pracovnej

zmluvy z 5. októbra 2005, ako aj skutočne vykonávanou pracovnou náplňou). Podľa

sťažovateľky reálne nedošlo k zrušeniu jej pracovného miesta, len k jeho premenovaniu,

a preto z uvedených dôvodov nemohol byť v jej prípade naplnený ako výpovedný dôvod

„nadbytočnosť“.

Ústavný súd po dôslednom preskúmaní rozsudku krajského súdu z 23. apríla 2009

(ako aj celého obsahu príslušného súdneho spisu) konštatuje, že v ňom nemožno ustáliť

prvky arbitrárnosti, ktoré by nasvedčovali nesprávnosti právnych záverov namietaných

sťažovateľkou alebo ktoré by spočívali v nedostatočnom odôvodnení záverov krajského

súdu.

Ústavný súd poznamenáva, že odôvodnenie posudzovaného rozsudku krajského súdu

je dôsledné a vyčerpávajúce a sťažovateľka neuviedla vo svojej sťažnosti argumenty, ktoré

by boli spôsobilé spochybniť správnosť a ústavnosť záverov krajského súdu.

Podľa názoru ústavného súdu sa krajský súd dôsledne vysporiadal s odvolacími

dôvodmi sťažovateľky proti rozsudku prvostupňového súdu, ako aj s jej argumentáciou

v otázke posúdenia reálnej existencie takej organizačnej zmeny u zamestnávateľa,

dôsledkom ktorej bola nadbytočnosť sťažovateľky, keď uviedol:

„... je nesporné aj to, že 19. 12. 2006 skončil žalovaný so žalobkyňou pracovný

pomer výpoveďou, na základe organizačných zmien, v dôsledku ktorých sa stala žalobkyňa

nadbytočnou, pretože pracovné miesto, ktoré zastávala na základe svojej pracovnej zmluvy

v organizačnom poriadku žalovaného nie je, lebo boli vytvorené iné pracovné miesta s inou

pracovnou náplňou...

Doplneným dokazovaním bola preukázaná aj tá časť skutkového stavu, ktorá sa

týkala reálnej zmeny vyvolanej písomnými organizačnými zmenami, a to je konkrétny výkon

práce, pretože odvolací súd trvá na svojom závere, že pri organizačnej zmene nestačí

poukazovať iba na informovanie o tom, že vznikli dve nové miesta, ale nevyhnutné je aj

zistiť, či táto organizačná zmena skutočne priniesla iné náplne práce a v akom rozsahu...

Doplneným dokazovaním bolo jasne preukázané, najmä výpoveďami svedkov, ale aj

listinnými dôkazmi, akým spôsobom postupoval žalovaný v období, ktoré nastalo po návrate

z dovolenky žalobkyne a kto a aké činnosti vykonával v jednotlivých funkciách námestníka.

Boli preukázané aj písomné náplne práce jednotlivých funkcií žalovaného a bola

predložená aj pracovná zmluva, na základe ktorej pracoval vo funkcii námestníka MUDr.

Sulaj a neskôr potom ďalšie osoby. Nebolo zistené, že by v tomto smere nebola organizačná

zmena realizovaná a nemožno súhlasiť ani stými námietkami žalobkyne, na ktoré poukazuje

vo svojom odvolaní. Fotografia vstupu na sekretariát, kde bol uvedený MUDr. Baláž, ako

námestník LPS nemôže nič zmeniť na tých dokumentoch, z ktorých vychádzal okresný súd

pri posudzovaní platnosti, či neplatnosti výpovede. Rovnako tak sa to netýka ani VEB

stránky, pretože tieto formálne úkony a nedostatky nie je možné považovať za taký dôkaz,

ktorý by mohol privodiť iné právne posúdenie veci. Ani telefónny zoznam, ani dokumenty,

ktoré podpisuje MUDr. Baláž na tejto skutočnosti nič nemenia, pretože pri výkone funkcií

námestníkov žalovaného nie je vylúčené, že sa pri podpise rôznych dokumentov podpíše aj

iný námestník ako ten, do ktorého kompetencií výslovne podľa náplne práce určité činnosti

patria. Svedecká výpoveď sekretárky LPS pani Kohoutkovej nasvedčuje skôr, že keď sa

vrátila žalobkyňa v auguste z dovolenky začala odovzdávať námestníčku agendu MUDr.

Sulajovi, lebo jej to nariadil MUDr. Rusnák. Pokiaľ išlo o evidenciu za námestníkovania

MUDr. Sulaja pokračovala tak ako predtým. Výpoveď MUDr. Jána Šulaja sa týka

rámcového pohľadu štatutárneho orgánu žalovaného na chod nemocnice, nie je však

dôkazom, že by organizačná zmena nebola realizovaná a že by mohla ovplyvniť ako jedna

zo skutkových zistení závery súdu v súvislosti s neplatnosťou výpovede.

Porovnanie náplní práce a obsah pracovnej Činnosti podľa starého a nového

organizačného poriadku tiež nedokazuje, že zostala totožná funkcia a že vytvorenie dvoch

miest námestníkov, resp. vytvorenie jedného nového miesta námestníka vlastne

organizačnou zmenou nebolo. Nebolo preukázané a nie je ani vylúčené, že veľmi podstatná

časť pracovnej ' činnosti zostala aj v organizačnom poriadku formulovaná ako činnosť

námestníka LPS, ale nie je to dôkaz o tom, že by k organizačnej zmene nedošlo a že by bolo

možné z toho vyvodiť, že sa vlastne na námestníckom mieste vymenili iba osoby. Odvolací

súd súhlasí so záverom, že poskytovanie zdravotnej starostlivosti je nepretržite riadené

vedúcim pracovníkom oprávneným riadiť, kontrolovať a zodpovedať za poskytovanie

zdravotnej starostlivosti. Je to nesporne aj po zmene organizačného poriadku ťažisková

náplň námestníka LPS pre poskytovanie zdravotnej starostlivosti. To, že sa nepoužíva názov

je iba vyjadrením určitého konzervatívneho prístupu zdravotníckych pracovníkov

zaužívaným formuláciám, ktoré sa dotýkajú aj jednotlivých funkcií žalovaného.“

Ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že samotná čiastočná zhoda

v pracovnej náplni sťažovateľky na pracovnom mieste – „námestník riaditeľa pre LPS

(lekárska a preventívna starostlivosť) a štatutárny zástupca riaditeľa“ – s pracovnou

náplňou, ktorú vykonáva námestník pre lekársku a preventívna starostlivosť

na novovytvorenom pracovnom mieste, zhodu ktorých pripustil aj okresný súd a krajský

súd, nemôže byť dôvodom na spochybnenie ústavnosti skutkových a právnych záverov

krajského súdu o absencii takej zhody pracovných náplní, ktoré by znamenali totožnosť

posudzovaných pracovných miest.

Podľa názoru ústavného súdu skutočnosť, že sa sťažovateľka nestotožňuje s právnym

názorom krajského súdu, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti tohto názoru a neznamená ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny

názor všeobecných súdov svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa

názoru ústavného súdu rozsudok krajského súdu takýmto nie je.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd podľa

sťažnosť sťažovateľky v časti smerujúcej proti postupu a rozsudku krajského súdu odmietol

pre zjavnú neopodstatnenosť.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá v celom rozsahu, ústavný súd o ďalších nárokoch

na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. septembra 2009