Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 264/09
PDF · 143.99 KB
No categories available
I. ÚS 264/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 264/09-18
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. septembra
2009 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti R., s. r. o., B., zastúpenej advokátom
JUDr. M. M., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva
na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1
a 4 Ústavy Slovenskej republiky a jej práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom a rozhodnutím Okresného súdu Bratislava II z 12. januára 2007 sp. zn. 7 C 54/03
v spojení s konaním a rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave zo 7. augusta 2007
č. k. 6 Co 301/07-272 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti R., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. októbra
2008 doručená sťažnosť spoločnosti A., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala
porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na prejednanie
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20
ods. 1 a 4 ústavy a svojho práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový
protokol“) postupom a rozhodnutím Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“)
z 12. januára 2007 sp. zn. 7 C 54/03 v spojení s konaním a rozhodnutím Krajského súdu
v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) zo7. augusta 2007 sp. zn. 6 Co 301/07.
Sťažovateľka uviedla, že namietanou nečinnosťou a uznesením okresného súdu
z 12. januára 2007, v ktorom je v postavení žalovaného v 5. rade vo veci určenia vlastníctva
a určenia neplatnosti právnych úkonov proti žalobcovi H... B., boli porušené jej označené
základné a iné práva podľa ústavy a uvedených medzinárodných dohovorov.
Sťažovateľka poukázala na prieťahy v konaní svojou sťažnosťou zo 14. júla 2008
podanou predsedníčke okresného súdu. Okresný súd vybavil túto sťažnosť 24. júla 2008
odpoveďou tak, že sťažnosť pokladá za nedôvodnú. Následne sťažovateľka podala
na krajskom súde žiadosť o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy podpredsedníčkou
okresného súdu z 1. augusta 2008, ktorá bola odpoveďou krajského súdu z 28. augusta 2008
odmietnutá ako neopodstatnená. Oba konajúce súdy nezistili prieťahy v konaní sp. zn.
7 C 54/03 a konštatovali neopodstatnenosť jej sťažnosti.
Sťažovateľka sa domáhala, aby ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti
vydal nález, ktorým vysloví, že označenými konaniami a rozhodnutiami bolo porušené
jej základné právo garantované čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
ako aj základné právo garantované v čl. 20 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 1 dodatkového
protokolu, napadnuté rozhodnutia zruší, prizná jej primerané finančné zadosťučinenie
v sume 478 000 Sk do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu a zaviaže okresný súd
zaplatiť jej trovy konania v sume 200 Sk a trovy právneho zastúpenia jej advokátovi v sume
31 285,90 Sk na účet č... vedený v T., a. s., do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
Právny zástupca sťažovateľky podaním z 22. mája 2009 oznámil ústavnému súdu,
že sťažovateľka rozhodla o svojom zrušení bez likvidácie a o splynutí so spoločnosťou
A., s. r. o., v dôsledku čoho sa jej právnym nástupcom stala spoločnosť R., s. r. o., B.,
IČO:..., zapísaná v Obchodnom registri Okresného súdu B., Oddiel: Sro, Vložka č...
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 48 až § 56 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú
dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti
sťažnosti (návrhu) hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo
dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu
a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred
orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú,
aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, IV. ÚS 55/05,
IV. ÚS 288/05). Za zjavne neopodstatnenú možno považovať takú sťažnosť,
pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom
sťažovateľky, ktorá je v tomto konaní zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom,
u ktorého sa predpokladá znalosť judikatúry ústavného súdu. Preto v danom prípade
ústavný súd posudzoval sťažnosť sťažovateľky v rozsahu uvádzanom v petite tejto sťažnosti
(III. ÚS 149/04, IV. ÚS 104/08, IV. ÚS 135/08).
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie
jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
Ústavný súd sa osobitne zameral na preskúmanie opodstatnenosti sťažnosti
sťažovateľky, keďže pri sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd podľa ustálenej praxe odmieta sťažnosť ako zjavne
neopodstatnenú, ak „vzhľadom na skutočnosť, že celková doba konania pred súdom,
ako aj postup zákonného sudcu nesignalizovali reálnu možnosť zbytočných prieťahov,
a tým ani porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy“ (II. ÚS 109/03),
resp. ak „argumenty v sťažnosti sťažovateľa nepreukázali v čase podania sťažnosti takú
intenzitu porušenia označeného základného práva, aby bola sťažnosť prijatá na ďalšie
konanie“ (II. ÚS 93/03, II. ÚS 177/04).
Ústavný súd po oboznámení sa so sťažnosťou a s jej prílohami dospel k záveru,
že táto časť sťažnosti je zjavne neopodstatnená.
Zo sťažnosti, ako aj z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka namietala porušenie svojho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 7 C 54/03, ktorého celková dĺžka vo vzťahu k nej ako k odporkyni v 5. rade,
ktorá pristúpila do konania 12. januára 2007, do podania sťažnosti doručenej ústavnému
súdu 29. októbra 2008 nepresiahla 2 roky.
Ústavný súd v súvislosti s hodnotením efektívnosti postupu okresného súdu
a v súlade so svojou predchádzajúcou judikatúrou, podľa ktorej „... nie každý zistený
prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy“
(napr. II. ÚS 57/01, III. ÚS 59/05), dospel k záveru, že aj v danej veci ide o takýto prípad.
Podľa ústavného súdu nemožno postup okresného súdu bez ďalšieho považovať
za také porušenie základného práva sťažovateľky zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
v čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré by dosiahlo ústavnoprávny rozmer, predovšetkým
s prihliadnutím na ďalšie okolnosti tejto veci, keď okresný súd nebol vo veci absolútne
nečinný, ale v rámci urýchleného vybavenia veci realizoval procesné úkony a plynulo
pokračoval v konaní.
Vychádzajúc z doterajšej stabilnej judikatúry ústavného súdu je potrebné poukázať
na to, že v prípade, keď ústavný súd zistil, že charakter postupu všeobecného súdu
sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať
ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nevyslovil porušenie základného
práva zaručeného týmto článkom ústavy (napr. II. ÚS 57/01), prípadne návrhu buď
nevyhovel (napr. I. ÚS 11/00), alebo ho odmietol ako zjavne neopodstatnený
(napr. I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01, III. ÚS 59/05).
Vzhľadom na to ústavný súd odmietol túto časť sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky upraveného
v čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom
a rozhodnutím okresného súdu a krajského súdu
Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy
a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd v súlade so svojom ustálenou
judikatúrou (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 326/07) poukázal na svoj právny názor, podľa
ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv
a práv hmotného charakteru, ku ktorým patria aj označené práva, ak toto porušenie
nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce
z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení základných práv
podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, ako aj práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu by bolo
možné uvažovať v zásade len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo
k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených
v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením. V opačnom prípade by ústavný súd
bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany
ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým
postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov,
ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom toho,
aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod
príslušné právne normy. Rozhodovanie o základnom práve podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy,
ako aj práve podľa čl. 1 dodatkového protokolu patrí do právomoci všeobecných súdov.
Preto aj túto časť sťažnosti ústavný súd odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde, a to pre nedostatok svojej právomoci.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti v celom rozsahu bolo už bez právneho významu,
aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľky (napr. priznanie
finančného zadosťučinenia, úhrada trov konania alebo zrušenie napadnutého uznesenia
okresného súdu a krajského súdu).
Ústavný súd v závere pripomína, že toto rozhodnutie nezakladá prekážku veci
rozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde, a preto nebráni tomu,
aby po splnení všetkých zákonom predpísaných náležitostí sťažovateľka v tejto veci
v prípade zotrvania na stanovisku, že postupom okresného súdu v nej dochádza
k zbytočným prieťahom, predložila ústavnému súdu novú sťažnosť.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. septembra 2009