Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 169/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. októbra 2009 v senáte

zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudcov Jána Auxta a Ľubomíra Dobríka

prerokoval sťažnosť E. K., Ž., zastúpeného advokátkou JUDr. M. B., Ž., vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva zaručeného Slovenskej

republiky a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn.

(pôvodne vedenom pod sp. zn. ) a takto

rozhodol:

1. Základné právo E. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. (pôvodne vedenom

pod sp. zn. ) p o r u š e n é b o l i .

2. E. K. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 300 € (slovom

tisíctristo eur), ktoré j e Okresný súd Žilina p o v i n n ý zaplatiť mu do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. Okresný súd Žilina j e p o v i n n ý uhradiť E. K. trovy právneho zastúpenia

v sume 265,92 € (slovom dvestošesťdesiatpäť eur a deväťdesiatdva centov) na účet jeho

právnej zástupkyne JUDr. M. B., Ž., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -12 zo 16. júna 2009 prijal na ďalšie konanie podľa § 25 ods. 3 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) sťažnosť E. K., Ž. (ďalej len „sťažovateľ“),

vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov zaručeného (ďalej len „“) a práva

na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného

súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

(pôvodne vedenom pod sp. zn. ).

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že ako právny nástupca M. K., rod. K.,

zomrelej..., vystupuje v pozícii navrhovateľa v 8. rade v konaní o zaplatenie sumy

1 886 986,70 Sk s príslušenstvom vedenom pred okresným súdom. Konanie začalo

17. januára 1996.

Sťažovateľ zdôraznil, že „prvé pojednávanie... bolo vytýčené skoro

až po 9 mesiacoch na deň 6. 9. 1996“, pričom okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom

č. k. -65 z 29. októbra 1996. Po potvrdení predmetného rozsudku Krajský súdom

v Žiline (ďalej len „krajský súd“) nadobudol odvolaním napadnutý rozsudok okresného

súdu právoplatnosť 29. septembra 1998. Rozsudok odvolacieho súdu napadli navrhovatelia

v 10. a 11. rade dovolaním, na základe ktorého Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej

len „najvyšší súd“) 26. novembra 2003 rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil

na ďalšie konanie. V priebehu dovolacieho konania došlo aj k úmrtiu právnej predchodkyne

sťažovateľa.

Krajský súd na základe rozsudku najvyššieho súdu zrušil rozsudkom z 21. marca

2005 rozsudok okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Sťažovateľ

tvrdí, že okresný súd „opäť vo veci nekonal až do dňa 4. 12. 2006, kedy zaslal

právnym zástupcom žalobcov výzvu, aby v lehote 5 dní bolo doplnené podanie žalobcov

v 1. - 11. rade vzhľadom k tomu, že v priebehu konania došlo ku smrti niektorých

z účastníkov konania“.

Podľa sťažovateľa „prvostupňový súd nepostupoval správne najmä pri tom, keď

spôsoboval prieťahy nenariadením termínu pojednávania a zostal nečinný neprimerane

dlhú dobu“, v dôsledku čoho „došlo k neprimeraným, neodôvodneným a značným

prieťahom v konaní po doručení rozsudku Najvyššieho súdu SR“.

Ústavný súd po prijatí sťažnosti vyzval 16. júla 2009 predsedu okresného súdu,

aby sa k sťažnosti vyjadril z hľadísk relevantných na meritórne rozhodnutie o nej, aby zaslal

predmetný súdny spis a aby oznámil, či súhlasí s upustením od ústneho pojednávania

vo veci.

Vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu 14. augusta 2009 podpredseda okresného

súdu zdôraznil, že „od podania sťažnosti nemá sudca spis k dispozícii v dôsledku

odvolacieho konania a v dôsledku toho, že navrhovatelia neefektívne postupne po jednom

podávajú sťažnosti na ústavný súd. Od podania sťažnosti tak Okresný súd Žilina

nespôsobuje žiadne prieťahy...“. Poukázal na súvisiacu vec vedenú pred ústavným súdom

pod sp. zn. , ku ktorej sa už vyjadril tak, že ju považuje za nedôvodnú, a na tomto

stanovisku naďalej zotrváva. Okresný súd totiž „počas celej doby súdneho konania

disponoval... spisovým materiálom len približne 5 rokov. Počas tohto obdobia... vo veci

riadne konal a prípadné obdobie, ktoré by bolo možné považovať za prieťahy v konaní bolo

spôsobené predovšetkým účastníkmi konania. Okresný súd Žilina musel uskutočniť viaceré

úkony, odstrániť vady podaného návrhu za účelom jeho riadneho prejednania. Okrem toho

v priebehu súdneho konania došlo k viacerým úmrtiam účastníkov konania, čo

skomplikovalo postup súdu.“.

K časovému úseku po zaslaní posledného vyjadrenia k jednej zo súvisiacich

sťažností (19. marca 2008) predseda okresného súdu uviedol, že „v tomto čase bol spisový

materiál na Krajskom súde Žilina, a preto Okresný súd Žilina vo veci objektívne nemohol

konať. Spis sa z Krajského súdu Žilina vrátil až v mesiaci máj 2009 a v súčasnej dobe sa

nachádza na Ústavnom súde v Košiciach“. V závere svojho vyjadrenia predseda okresného

súdu vyjadril súhlas na konanie o podanej sťažnosti bez ústneho pojednávania a pripojil

vyjadrenie zákonného sudcu (obsahovo z pohľadu argumentácie v zásade totožné

s vyjadrením predsedu okresného súdu) a túto chronológiu úkonov v spornej veci:

„17. 1. 1996 – podaný návrh

18. 4. 1996 – vydané predbežné opatrenie a vytýčený termín na 6. 9. 1996

6. 9. 1996 – pojednávanie odročené na 27. 9. 1996

27. 9. 1996 – pojednávanie odročené na 29. 10. 1996

29. 10. 1996 – vyhlásený rozsudok

24. 2. 1997 – výzva pre navrhovateľov na zaplatenie sup. za odvolanie, odvolanie

doručené odporcom

19. 8. 1997 – spis zaslaný KS na rozhodnutie o odvolaní navrhovateľov

29. 10. 1997 – KS rozsudok OS potvrdil a spis bol vrátený OS až 23. 9. 1998

23. 10. 1998 – navrhovatelia podali dovolanie

– na základe rozvrhu práce platného pre rok 1998 bol spis od 1. 8. 1998 pridelený

Dr. D.

– na základe rozvrhu práce platného pre dok 1999 bol spis od 1. 4. 1999 opätovne

pridelený Dr. C.

21. 9. 2000 – spis predložený NS SR, ktorý 23. 11. 2003 zrušil rozsudok KS a dňa

6. 2. 2004 spis doručil

21. 5. 2000 – uznesením sp. zn. Krajský súd rozsudok zo dňa

29. 10. 1996 zrušil, ktoré bolo 30. 5. 2005 doručené účastníkom

16. 6. 2005 – navrhovatelia upresnili žalobný návrh

18. 7. 2005 – dotaz na odd. D bu, kedy zomrel navrhovateľ 6, dotaz na R. – zistenie

adresy navrhovateľa 7), dotaz na Matriku Z., aby zaslali úmrtný list navrhovateľa 4)

16. 8. 2005 – dotaz na právnych nástupcov o 6), či vstupujú do konania ako

účastníkmi konania, dotaz na odd. D tu – zistenie D konania po navrhovateľovi 4)

17. 2. 2006 – rozsudok NS a uznesenie KS doručiť právnym nástupcom

po navrhovateľke 4) a tiež doručiť navrhovateľke 7). Výzva právnych nástupcov

po navrhovateľovi 4), či vstupujú do konania.

20. 2. 2006 – doručiť rozsudok NS a uznesenie KS právnym nástupcom

po navrhovateľke v rade 6)

6. 3. 2006 – dotaz na dedičov – právnych nástupcov navrhovateľa 4), že podanie,

ktorým zahlásili vstup do konania je potrebné podpísať

10. 4. 2006 – spis predložený VSÚ za účelom vyrubenia sup. za podanú námietku

zaujatosti

20. 4. 2006 – rozsudok NS a uznes. KS doručené práv. nást. navrhovateľa 4)

21. 4. 2006 – doručená výzva na zaplatenie sup. za námietku zaujatosti

20. 7. 2006 – spis vrátený z Ústavného súdu

27. 7. 2006 – spis zaslaný KS za účelom rozhodnutia o námietke zaujatosti

21. 8. 2006 – spis vrátený z KS bez rozhodnutia o námietke zaujatosti, nakoľko nebol

dodržaný postup podľa

16. 10. 2006 – spis pridelený na vybavenie JUDr. H.

19. 2. 2007 – zamietnutý návrh na vydanie predbežného opatrenia.

12. 9. 2007 – rozhodnuté o návrhu na oslobodenie od súdnych poplatkov

navrhovateľov 1, 9, 10, 11, 12, 13 a vytýčený T: na 18. 12. 2007

5. 10. 2007 – rozhodnuté o pripustení zmeny návrhu navrhovateľov

5. 10. 2007 – spis predložený KS za účelom rozhodnutia o odvolaní odporcov 1, 4,

10, 11 voči uzneseniu o zastavení konania voči odporcovi 5)

7. 12. 2007 – rozhodnuté o pripustení zmeny návrhu navrhovateľov

18. 12. 2007 – pojednávanie odročené na 27. 12. 2007 za účelom vyhlásenia

rozsudku

27. 12. 2007 – vyhlásený rozsudok

5. 3. 2008 – výzva pre navrhovateľov na zaplatenie sup. za odvolanie, odvolanie

doručované odporcom na vyjadrenie

18. 4. 2008 – spis vrátený z ÚS SR

22. 4. 2008 – spis zaslaný KS ŽA na rozhodnutie o odvolaní navrhovateľov

21. 7. 2008 spis vrátený z KS bez meritórneho rozhodnutia

14. 8. 2008 – rozsudok opätovne doručovaný navrhovateľke 6. 2)

19. 9. 2008 – spis opätovne predložený KS ŽA na rozhodnutie o odvolaní

navrhovateľov

20. 5. 2009 – spis vrátený z KS – vec zrušená

27. 5. 2009 – uznesenie KS doručované účastníkom konania a právnym zástupcom.“

Dotknutý spis okresný súd nedoručil, keďže sa nachádzal na ústavnom

súde v súvislosti s prerokúvaním sťažnosti iného sťažovateľa v rovnakej veci

(sp. zn. ).

Vyjadrenie predsedu okresného súdu zaslal 17. augusta 2009 ústavný súd právnej

zástupkyni sťažovateľa s možnosťou zaujať k nemu stanovisko.

Právna zástupkyňa v stanovisku doručenom ústavnému súdu 17. septembra 2009

vyjadrila súhlas s upustením od ústneho pojednávania vo veci, pričom k obrane okresného

súdu založenej na tvrdení o postupnom podávaní sťažností jednotlivými účastníkmi

sporného konania ústavnému súdu uviedla, že „takýto postup nie je žiadnym právnym

predpisom zakázaný... Ani táto argumentácia odporcu v 1. rade však neospravedlňuje

tú skutočnosť, že od 17. 1. 1996 do dnešného dňa vo veci nebolo právoplatne rozhodnuté.“.

Právna zástupkyňa súčasne predložila nové vyčíslenie trov právneho zastúpenia.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich

stanoviskami, ako aj s obsahom súdneho spisu okresného súdu týkajúceho

sa posudzovaného konania dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať

ďalšie objasnenie veci.

Ústavný súd zistil, že napadnuté konanie na okresnom súde nie je ku dňu

rozhodovania v tejto veci právoplatne skončené.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu

právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu.

Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby v zásade

neodstráni. Až právoplatným rozhodnutím sa vytvára právna istota. Preto pre splnenie

ústavného práva podľa nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval

(, ).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo

alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa , sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého

jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci,

správanie účastníka konania a postup okresného súdu (napr. ). V súlade

s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd prihliada aj na predmet sporu

(povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. ,

, ). Podľa rovnakých kritérií postupoval aj v danom prípade.

Základnými kritériami na hodnotenie veci ako zložitej je skutkový stav veci a platná

právna úprava relevantná na rozhodnutie o veci (). Predmetné konanie vedené

okresným súdom, v rámci ktorého namieta sťažovateľ zbytočné prieťahy, hodnotí ústavný

súd ako konanie, ktoré po právnej stránke možno považovať za zložité, keďže právna

otázka, ktorá bola v danom prípade riešená (týkajúca sa rozdelenia náhrady za pôdu, ktorá

podľa právnej úpravy platnej v čase prerokúvania dedičstva pripadla do výlučného

vlastníctva jednému z dedičov, by mala byť v prípade jej scudzenia rozdelená medzi

ustupujúcich dedičov podľa výšky ich dedičských podielov), nebola dovtedy predmetom

rozhodovania súdov, tak ako to už bolo hodnotené v náleze sp. zn. . Podľa

názoru ústavného súdu vec vykazuje aj určitý stupeň faktickej zložitosti ovplyvnenej najmä

počtom účastníkov konania a zmenami v dôsledku procesného nástupníctva po zomrelých

navrhovateľoch.

Podľa druhého kritéria používaného na hodnotenie prípadných zbytočných prieťahov

v konaní ústavný súd dospel k záveru, že správanie sťažovateľa sa nevyznačovalo pasivitou,

ktorá by akokoľvek výrazne prispela k celkovej dĺžke posudzovaného konania. Sťažovateľ

(i jeho právna predchodkyňa) sa pojednávaní zúčastňoval (s výnimkou pojednávania

27. decembra 2007) a reagoval včas a riadne na výzvy okresného súdu. V konaní

vystupovalo viacero účastníkov na strane navrhovateľa, pričom niektorí z nich

predovšetkým v období rokov 2006 a 2007 doručovali okresnému súdu návrhy, ktorými

menili svoj žalobný petit či žiadali o oslobodenie od súdnych poplatkov. Žiaden z týchto

návrhov, ktoré prispeli k predĺženiu konania, však nebol návrhom sťažovateľa, preto

uvedené spomalenie priebehu konania pred okresným súdom nemožno pričítať na jeho

ťarchu.

Pokiaľ ide o skutkové zistenia relevantné z hľadiska posúdenia tretieho kritéria

na posúdenie porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ústavný súd

poukazuje na iné konania o sťažnostiach podaných podľa , ktoré

sa týkali rovnakého konania okresného súdu ako sťažnosť sťažovateľa. Išlo o konania

vedené pred ústavným súdom pod sp. zn. , , ,

a sp. zn. , ktoré svojím návrhom vyvolali iní účastníci dotknutého

konania. Vzhľadom na ustanovenie v spojení s ustanovením

v znení neskorších predpisov (ďalej

len „OSP“) ústavný súd využil skutkové závery z uvedených právoplatne ukončených

konaní aj pre rozhodnutie o sťažnosti sťažovateľa.

Ústavný súd s poukazom na skutkové závery už uvedených súvisiacich konaní

konštatuje, že okresný súd bol v konaní nečinný od 4. februára 1999 do 5. júna 2000,

ale pri hodnotení tohto obdobia je potrebné zohľadniť, že súdny spis bol od 28. júna 1999

do 6. decembra 1999 zapožičaný orgánom prokuratúry v súvislosti s podnetom na podanie

mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora Slovenskej republiky, takže ako zbytočné

prieťahy možno z tohto obdobia označiť nečinnosť okresného súdu v trvaní viac

ako 10 mesiacov.

Okresný súd bol nečinný aj v období od 5. septembra 2005 do 20. februára 2006

(5 mesiacov) a v období od 10. mája 2006 do 16. októbra 2006 (5 mesiacov).

V žiadnom z období zistenej nečinnosti sa spis okresného súdu nenachádzal

na ústavnom súde, preto ústavný súd hodnotí obranu okresného súdu založenú na tvrdení,

že vo veci konať nemohol z dôvodu sťažností podávaných jednotlivými účastníkmi konania

ústavnému súdu, za nedôvodnú.

Pri hodnotení dĺžky nečinnosti okresného súdu v prerokúvanej kauze ústavný súd

prihliadol aj na skutočnosť, že spisový materiál bol z dôvodu podávaných opravných

prostriedkov mimo dispozičnej sféry okresného súdu v období od 19. augusta 1997

do 23. septembra 1998, od 21. septembra 2000 do 30. mája 2005, od 5. októbra 2007

do 13. decembra 2007 a od 22. apríla 2008 do 20. mája 2009. Okresný súd teda počas

konania disponoval súdnym spisom približne 6 rokov.

Aj napriek tomu, že zo skutkových okolností prerokúvaného prípadu

i z právoplatných rozhodnutí ústavného súdu v súvisiacich veciach vyplýva aj podiel

procesnej aktivity ostatných účastníkov konania, ba aj krajského súdu i najvyššieho súdu

na celkovej dĺžke konania, nemohol ústavný súd opomenúť skutočnosť, že okresný súd

prispel k 13 rokov trvajúcemu a stále právoplatne neukončenému konaniu nečinnosťou

v dĺžke viac ako 1 rok a 8 mesiacov. V naznačených okolnostiach to odôvodňuje záver

o porušení základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

i práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote. Ústavný súd preto rozhodol

tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto nálezu.

Podľa ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou,

ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Ústavný súd už vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí (sp. zn. z 19. júla

2007) prikázal okresnému súdu konať v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov,

preto v tejto veci už o rovnakom príkaze nerozhodoval.

III.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Pretože ústavný súd rozhodol o porušení základného práva sťažovateľa

garantovaného mu a práva garantovaného dohovoru,

zaoberal sa aj jeho žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Ústavný súd pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení vzal do úvahy

najmä právnu a faktickú zložitosť predmetu konania, obdobie právnej neistoty sťažovateľa,

jeho správanie počas predmetného konania, podiel obdobia nečinnosti okresného súdu

na celkovej dĺžke konania a v neposlednom rade aj tú skutočnosť, že ústavný súd vo veci

zistil porušenie základného práva.

Sťažovateľ žiadal priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 50 000 Sk.

Ústavný súd v okolnostiach posudzovaného prípadu považuje za primerané priznať

mu sumu 1 300 € (bod 2 výroku nálezu).

Pri určovaní primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal

zo záujmu ochrany ústavnosti a zo zásad spravodlivosti, o ktoré sa opiera Európsky súd

pre ľudské práva, keď priznáva spravodlivé zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru

aplikovaného na konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa ústavný súd riadil úvahou,

že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia nie je prípadná náhrada škody.

IV.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľovi vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátkou

JUDr. M. B., ktorá ich vyčíslila v sume 412,02 €.

Advokátka vykonala dva úkony právnych služieb, a to prevzatie a prípravu

zastupovania a písomné podanie (sťažnosť). Ústavný súd nepriznal sťažovateľovi náhradu

trov za úkon právnej zástupkyne – stanovisko doručené ústavnému súdu 17. septembra

2009, pretože obsah tohto procesného úkonu nepriniesol z hľadiska meritórneho

rozhodovania o sťažnosti žiadne nové skutkové poznatky.

Ústavný súd sťažovateľovi priznal náhradu trov za úkony, ktoré boli vykonané

v roku 2008. Podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) prislúcha ako základná tarifa podľa

ustanovení § 11 ods. 2 vyhlášky 1/6 z výpočtového základu (§ 1 ods. 3 vyhlášky,

t. j. zo sumy 632,54 € pre úkony v roku 2008), čo predstavuje za jeden úkon v roku 2008

odmenu v sume 105,42 €. K tejto sume bolo potrebné pripočítať režijný paušál za dva

úkony právnej pomoci, teda dvakrát 6,31 €. Keďže právna zástupkyňa sťažovateľa

preukázala, že je platiteľkou dane z pridanej hodnoty, bolo potrebné pripočítať k vyčíslenej

sume náhrady trov právneho zastúpenia DPH 19 %. Ústavný súd tak priznal sťažovateľovi

náhradu trov právneho zastúpenia v sume 265,92 € (bod 3 výroku nálezu), pričom okresný

súd je povinný zaplatiť ju na účet právnej zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona

o ústavnom súde v spojení s ).

Vzhľadom na toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom

jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. októbra 2009