Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 280/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-37

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. novembra 2009

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Jána Lubyho

a Ladislava Orosza o sťažnosti Ľ. J., H., zastúpenej advokátkou JUDr. M. B., Ž., ktorou

namieta porušenie svojho základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. (pôvodne

vedenom pod sp. zn. ), za účasti Okresného súdu Žilina, takto

rozhodol:

1. Základné právo Ľ. J. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. (pôvodne vedenom

pod sp. zn. ) p o r u š e n é b o l i .

2. Ľ. J. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 300 € [slovom tisíctristo

eur (39 163,80 Sk)], ktoré jej j e Okresný súd Žilina p o v i n n ý zaplatiť do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Žilina j e p o v i n n ý uhradiť Ľ. J. trovy konania v sume 132,96 €

[slovom stotridsaťdva eur a deväťdesiatšesť centov (4 005,55 Sk)] na účet jej právnej

zástupkyne JUDr. M. B., Ž., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. augusta

2008 doručená sťažnosť Ľ. J., H. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr.

M. B., Ž., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina

(ďalej len okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (pôvodne vedenom

pod sp. zn. ) a postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. .

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka je právnou nástupkyňou žalobkyne

v 8. rade nebohej M. K., rod. K., ktorá sa návrhom z 15. januára 1996 domáhala (spolu

s ďalšími desiatimi žalobcami) na okresnom súde od Š. K., M., a spol. (ďalej len

„odporcovia“) zaplatenia sumy 62 636,48 € (1 886 986,70 Sk) s príslušenstvom. Vec bola

okresným súdom zaevidovaná pod sp. zn. .

Sťažovateľka namieta, že napriek tomu, že návrh bol podaný pred viac ako

dvanástimi rokmi, konanie na okresnom súde nebolo doteraz právoplatne skončené.

Uviedla, že „prvé pojednávanie vo vyššie uvedenej právnej veci odporcom v 1. rade bolo

vytýčené skoro až po 9 mesiacoch na deň 6. 9. 1996, pričom toto pojednávanie bolo

odročené na 27. 9. 1996. I toto pojednávanie bolo odročené na deň 29. 10. 1996 a tohto

dňa bol vyhlásený rozsudok prvostupňového súdu pod č. k. -65 zo dňa 29. 10.

1996, ktorým bol žalobný návrh zamietnutý. Tento rozsudok bol doručený právnej

zástupkyni mojej právnej predchodkyne dňa 7. 1. 1997 a proti tomuto rozsudku v zákonom

stanovenej lehote bolo odporcovi v 1. rade doručené dňa 21. 1. 1997 odvolanie, o ktorom

rozhodoval odporca v 2. rade na pojednávaní vytýčenom na deň 29. 10. 1997, teda opäť až

po 9 mesiacoch a na ktorom potvrdil rozsudok odporcu v 1. rade, ktorým bol žalobný návrh

mojej právnej predchodkyne, ako i ďalších žalobcov v 1. – 7. rade v 9. – 11. rade

zamietnutý. V tomto štádiu konania mám za to, že od podania žalobného návrhu, teda od

15. 1. 1996 do 26. 10. 1997 odporcovia v 1. – 2. rade označení v tomto mojom podaní, vo

veci konali rýchlejšie ako konali neskôr tak, ako to uvádzam v nasledujúcom texte, pretože

vec bola rozhodnutá právoplatným rozsudkom do 29. 9. 1998, teda do 2 rokov od podania

pôvodnej žaloby.

Proti rozsudku odvolacieho súdu, teda odporcu v 2. rade č. k. po

nadobudnutí jeho právoplatnosti v lehote zákonom stanovenej bolo dňa 23. 10. 1998

podané dovolanie, na základe ktorého vo veci rozhodol Najvyšší súd SR rozsudkom

č. k. -151 zo dňa 26. 11. 2003, ktorým zrušil rozsudok Krajského súdu

v Žiline a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V priebehu dovolacieho konania došlo i ku smrti

mojej právnej predchodkyne neb. M. K., rod. K..., po ktorej bolo dedičské konanie zavedené

na Okresnom súde v Žiline pod č. k. D 1533/2001 a jej dedičmi na základe rozhodnutia

z č. l. 42 sme boli ja, môj brat Mgr. D. K. a náš otec E. K.

Rozsudok dovolacieho súdu – Najvyššieho súdu SR bol doručený odporcovi v 2. rade

dňa 6. 2. 2004, avšak od doručenia tohto rozsudku odporca v 2. rade vo veci nekonal až

rozsudkom č. k. -157 zo dňa 21. 3. 2005 zrušil rozsudok Okresného súdu

v Žiline č. k. a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Od doručenia rozsudku

dovolacieho súdu odporcovi v 2. rade tohto podania tento jeden rok a jeden mesiac

nekonal, následne svoj rozsudok ako i rozsudok dovolacieho súdu doručil prvostupňovému

súd, teda odporcovi v 1. rade a tento dňa 13. 6. 2005 oba rozsudky doručil právnym

zástupcom pôvodných žalobcov. Odporca v 1. rade tým, že doručil tieto rozsudky

účastníkom konania opäť vo veci nekonal až do dňa 4. 12. 2006, kedy zaslal právnym

zástupcom žalobcov výzvu, aby v lehote 5 dní bolo doplnené podanie žalobcov v 1. – 11.

rade vzhľadom k tomu, že v priebehu konania došlo ku smrti niektorých z účastníkov

konania a vzhľadom k tomu, že časť vyvlastňovacej náhrady v úschove Okresného súdu v

Žiline pod č. k. NcA 54/1995 bola žalovaným v 1. – 4. rade už vyplatená.

Na moje telefonické dopyty mi bol vždy oznámené, že sa pojednávať bude. Celý

postup odporcov v 1. – 2. rade v tomto konaní vedenom už pod novým č. k.

považujem za konanie, kde vážne boli porušené moje procesné práva na rýchle prejednanie

a skončenie veci.“.

Podľa názoru sťažovateľky prvostupňový súd spôsoboval prieťahy tým, že nenariadil

vo veci pojednávanie a bol nečinný neprimerane dlhú dobu, pričom táto nečinnosť sa podľa

nej vzťahuje aj na postup odvolacieho súdu, a to najmä v období po doručení rozsudku

dovolacieho súdu.

Odvolávajúc sa na rekapituláciu priebehu sporu uvedenú v sťažnosti sťažovateľka

namieta, že „v konaní vedenom pod č. k. tohto prvostupňového súdu, ako

i odvolacieho súdu po skončení dovolacieho konania na Najvyššom súde SR došlo

k neprimeraným, neodôvodneným a značným prieťahom v konaní po doručení rozsudku

Najvyššieho súdu SR č. k. -151“.

Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„Právo Ľ. J., rod. K., trvale bytom H., priznané SR a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, v konaní vedenom na Okresnom

súde v Žiline, pod sp. zn. č. k. , aby sa vec prerokovala bez zbytočných

prieťahov, bolo porušené.

Ľ. J., rod. K. sa priznáva primerané zadosťučinenie vo výške 50 000,- Sk (slovom:

päťdesiattisíc korún slovenských), ktoré je odporca v 1. rade – Okresný súd Žilina povinný

zaplatiť sťažovateľovi Ľ. J., rod. K. v lehote dvoch mesiacov od vydania nálezu Ústavného

súdu SR.

Ľ. J., rod. K. sa priznáva primerané zadosťučinenie vo výške 50 000,- Sk (slovom:

päťdesiattisíc korún slovenských), ktoré je odporca v 2. rade – Krajský súd Žilina povinný

zaplatiť sťažovateľovi Ľ. J., rod. K. v lehote dvoch mesiacov od vydania nálezu Ústavného

súdu SR.

Okresný súd Žilina a Krajský súd Žilina sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť

trovy právneho zastúpenia Ľ. J. na účet právnej zástupkyne, JUDr. M. B., založený v..., a to

v lehote 15 dní od právoplatnosti nálezu.“

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v časti, ktorou namieta porušenie svojho

základného práva podľa a práva podľa dohovoru postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. (pôvodne vedenom pod

sp. zn. ), uznesením č. k. -14 zo 7. augusta 2009 prijal na ďalšie

konanie a vo zvyšnej časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním

veci bez ústneho pojednávania. Ústavný súd preto využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) a upustil od ústneho pojednávania, keďže

dospel k záveru, že vzhľadom na charakter veci, kde je rozhodujúci prehľad spisu, nemožno

od ústneho pojednávania očakávať ďalšie objasnenie veci.

Podpredseda okresného súdu na základe výzvy ústavného súdu v prípise sp. zn.

z 27. augusta 2009 odkázal na svoje predchádzajúce vyjadrenie k sťažnosti

sp. zn. z 27. mája 2009, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„Vo veci, v ktorej sťažovateľka namieta porušenie práva, aby sa jej vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov, bolo vydané Okresným súdom v Žiline ako

prvostupňovým súdom v poradí druhé rozhodnutie vo veci samej. Naposledy bolo

rozhodnuté rozsudkom Okresného súdu v Žiline -447 dňa 27. 12. 2007.

Rozsudok bol uznesením Krajského súdu v Žiline -526 zo dňa 31. 3. 2009

zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie. Možno súhlasiť s názorom sťažovateľky,

že neistota bude odstránená len právoplatným rozhodnutím súdu. Právoplatnému

rozhodnutiu súdu však predchádza rozsiahla činnosť súdu spočívajúca v procesných

rozhodnutiach, úkonoch, pojednávaniach, štúdiu spisu a pod. Takáto činnosť súdu

predchádzajúca rozhodnutiu v merite veci musí byť priamo úmerná zložitosti veci

a procesnej náročnosti konania.

Konanie je skutkovo zložité, kde je potrebné prejudiciálne riešiť

viacero otázok, či už vlastníckych práv k pôvodných nehnuteľnostiach, otázok prechodu

práv a sukcesie, pomer nárokov vo vzťahu prechodu práv a povinností a podobne. Samotná

zložitosť veci je zrejmá aj z nejednotnosti právnych názorov vzťahujúcich sa k obdobnej

problematike, z vyslovených názorov Najvyššieho súdu SR, nakoniec aj z výrokovej časti

zrušeného rozhodnutia súdu. Celé konanie je aj mimoriadne procesne náročné vzhľadom

k neustálej zmene okruhu účastníkov konania spôsobenej smrťou pôvodných účastníkov

a ich právnych nástupcov. Okresnému súdu neprináleží hodnotiť postup Najvyššieho súdu

SR v konaní o dovolaní, avšak úmrtie viacerých účastníkov si nepochybne vyžiadalo postup

podľa

Okresný súd v Žiline vo veci konal bez prieťahov. Od doručenia uznesenia Krajského

súdu v Žiline -157 Okresnému súdu v Žiline, ktorý ich dňa 13. 6. 2005

doručoval účastníkom boli všetky úkony súdu účelné a primerané zložitosti veci.

Skutočnosť, že výzva navrhovateľom bola zaslaná až 16. 2. 2006 (nie 4. 2. 2006 ako uvádza

sťažovateľka) bola spôsobená tým, že odporca v 1) rade musel ex offo zistiť správny okruh

účastníkov konania, zabezpečiť a pripojiť spisy konaní, v ktorých sa rozhodovalo

o nárokoch poručiteľa a právach a povinnostiach dedičov, vzhľadom na zmenu zákonného

sudcu bolo nevyhnutné celú vec opätovne naštudovať, pripraviť podklady pre procesné

rozhodnutia. Opätovne je potrebné poukázať na skutkovú a procesnú zložitosť veci.

V konaní boli vznášané námietky zaujatosti sudcu, bola prejednávaná sťažnosť pred

Ústavným súdom Slovenskej republiky, pričom aj tieto dielčie skutočnosti majú na následok

predĺženie doby do vydania rozhodnutia. Rýchlosť a hospodárnosť konania, nesmie byť

presadzovaná na Úkor zákonnosti a spravodlivosti rozhodnutia a porušenie práv ostatných

účastníkov konania.“

Podpredseda okresného súdu vo svojom prípise z 27. augusta 2009 poukázal aj na

vyjadrenie okresného súdu k súvisiacej veci vedenej pred ústavným súdom pod sp. zn.

, v ktorom uviedol, že sťažnosť považuje za nedôvodnú, keďže „Zo spisového

materiálu je zrejmé, že počas trvania súdneho konania disponoval Okresný súd Žilina

spisovým materiálom... len 5 rokov. Počas tohto obdobia... vo veci riadne konal a prípadné

obdobie, ktoré by bolo možné považovať za prieťahy v konaní bolo spôsobené účastníkmi

konania. Tieto skutočnosti sú zrejmé z úkonov, ktoré Okresný súd Žilina vo veci uskutočnil

v snahe odstrániť vady podaného návrhu za účelom jeho prejednania na súdnom

pojednávaní. Okrem toho v priebehu súdneho konania došlo k viacerým úmrtiam účastníkov

konania, čo skomplikovalo postup súdu.“.

K prípisu podpredsedu okresného súdu bolo pripojené aj vyjadrenie zákonného sudcu

(obsahovo z pohľadu argumentácie v zásade totožné s vyjadrením podpredsedu okresného

súdu) a táto chronológia úkonov v predmetnej veci:

„17. 1. 1996 – podaný návrh

18. 4. 1996 – vydané predbežné opatrenie a vytýčený termín na 6. 9. 1996

6. 9. 1996 – pojednávanie odročené na 27. 9. 1996

27. 9. 1996 – pojednávanie odročené na 29. 10. 1996

29. 10. 1996 – vyhlásený rozsudok

24. 2. 1997 – výzva pre navrhovateľov na zaplatenie sup. za odvolanie, odvolanie

doručené odporcom

19. 8. 1997 – spis zaslaný KS na rozhodnutie o odvolaní navrhovateľov

29. 10. 1997 – KS rozsudok OS potvrdil a spis bol vrátený OS až 23. 9. 1998

23. 10. 1998 – navrhovatelia podali dovolanie

- na základe rozvrhu práce platného pre rok 1998 bol spis od 1. 8. 1998 pridelený

Dr. D.

- na základe rozvrhu práce platného pre rok 1999 bol spis od 1. 4. 1999 opätovne

pridelený Dr. C.

21. 9. 2000 – spis predložený NS SR, ktorý 23. 11. 2003 zrušil rozsudok KS a dňa

6. 2. 2004 spis doručil

21. 5. 2005 – uznesením sp. zn. Krajský súd rozsudok zo

dňa 29. 10. 1996 zrušil, ktoré bolo 30. 5. 2005 doručené účastníkom

16. 6. 2005 – navrhovatelia upresnili žalobný návrh

18. 7. 2005 – dotaz na odd. D bu, kedy zomrel navrhovateľ 6, dotaz na REGOB –

zistenie adresy navrhovateľa 7), dotaz na Matriku Za, aby zaslali úmrtný list navrhovateľa

4)

16. 8. 2005 – dotaz na právnych nástupcov o 6), či vstupujú do konania ako

účastníkmi konania, dotaz na odd. D tu – zistenie D konania po navrhovateľovi 4)

17. 2. 2006 – rozsudok NS a uznesenie KS doručiť právnym nástupcom po

navrhovateľke 4) a tiež doručiť navrhovateľke 7). Výzva na právnych nástupcov po

navrhovateľovi 4), či vstupujú do konania.

20. 2. 2006 – doručiť rozsudok NS a uznesenie KS právnym nástupcom po

navrhovateľke v rade 6)

6. 3. 2006 – dotaz na dedičov – právnych nástupcov navrhovateľa 4), že podanie,

ktorým zahlásili vstup do konania je potrebné podpísať

10. 4. 2006 – spis predložený VSÚ za účelom vyrubenia sup. za podanú námietku

zaujatosti

20. 4. 2006 – rozsudok NS a uznes. KS doručené práv. nást. navrhovateľa 4)

21. 4. 2006 – doručená výzva na zaplatenie sup. za námietku zaujatosti

20. 7. 2006 – spis vrátený z Ústavného súdu

27. 7. 2006 – spis zaslaný KS za účelom rozhodnutia o námietke zaujatosti

21. 8. 2006 – spis vrátený z KS bez rozhodnutia o námietke zaujatosti, nakoľko nebol

dodržaný postup podľa

16. 10. 2006 – spis pridelený na vybavenie JUDr. H.

19. 2. 2007 – zamietnutý návrh na vydanie predbežného opatrenia.

12. 9. 2007 – rozhodnuté o návrhu na oslobodenie od súdnych poplatkov

navrhovateľov 1, 9, 10, 11, 12, 13 a vytýčený T: na 18. 12. 2007

5. 10. 2007 – rozhodnuté o pripustení zmeny návrhu navrhovateľov

5. 10. 2007 – spis predložený KS za účelom rozhodnutia o odvolaní odporcov 1, 4,

10, 11 voči uzneseniu o zastavení konania voči odporcovi 5)

7. 12. 2007 – rozhodnuté o pripustení zmeny návrhu navrhovateľov

18. 12. 2007 – pojednávanie odročené na 27. 12. 2007 za účelom vyhlásenia

rozsudku

27. 12. 2007 – vyhlásený rozsudok

5. 3. 2008 – výzva pre navrhovateľov na zaplatenie sup. za odvolanie, odvolanie

doručované odporcom na vyjadrenie

18. 4. 2008 – spis vrátený z ÚS SR

22. 4. 2008 – spis zaslaný KS ŽA na rozhodnutie o odvolaní navrhovateľov

21. 7. 2008 spis vrátený z KS bez meritórneho rozhodnutia

14. 8. 2008 – rozsudok opätovne doručovaný navrhovateľke 6.2)

19. 9. 2008 – spis opätovne predložený KS ŽA na rozhodnutie o odvolaní

navrhovateľov

20. 5. 2009– spis vrátený z KS – vec zrušená

27. 5. 2009 – uznesenie KS doručované účastníkom konania a právnym zástupcom.“

Právna zástupkyňa sťažovateľky reagovala na vyjadrenie okresného súdu podaním

doručeným ústavnému súdu 17. septembra 2009, v ktorom okrem iného k tvrdeniu

o (účelovom) postupnom podávaní sťažností jednotlivými účastníkmi namietaného konania

obsiahnutému vo vyjadrení zákonného sudcu uviedla, že „... takýto postup nie je žiadnym

právnym predpisom zakázaný... Ani táto argumentácia odporcu v 1. rade však

neospravedlňuje tú skutočnosť, že od 17. 1. 1996 do dnešného dňa vo veci nebolo

právoplatne rozhodnuté.“.

Ústavný súd zistil, že napadnuté konanie na okresnom súde nie je ku dňu

rozhodovania v tejto veci právoplatne skončené.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva

upraveného v a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

(pôvodne vedenom pod sp. zn. ).

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa , ako aj práva podľa dohovoru vychádza zo

svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba

domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa

právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty

dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným

spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím

súdu (m. m. ).

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie ().

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z (ďalej len

„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania

postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z , podľa

ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec

bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov zaručeného v osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské

práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prerokovanie veci v primeranej lehote,

preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (, ).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj

k porušeniu základného práva podľa a práva podľa

dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (,

, ) zohľadňuje tri základné kritéria, ktorými sú právna a faktická

zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup

samotného súdu. V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ako súčasť

prvého kritéria ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom

konaní a jeho význam pre sťažovateľa (, ). Podľa uvedených kritérií

posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.

1. Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, predmetné konanie vedené

okresným súdom, v rámci ktorého namieta sťažovateľka zbytočné prieťahy, hodnotí ústavný

súd s poukazom na svoj záver vyjadrený už v konaní vedenom pod sp. zn.

(porovnaj tiež ) ako konanie, ktoré po právnej stránke možno považovať za

zložité, keďže právna otázka, ktorá bola v namietanom konaní riešená (týkajúca sa

rozdelenia náhrady za pôdu, ktorá podľa právnej úpravy platnej v čase prerokúvania

dedičstva pripadla do výlučného vlastníctva jednému z dedičov, a mala by byť v prípade jej

scudzenia rozdelená medzi ustupujúcich dedičov podľa výšky ich dedičských podielov),

nebola dovtedy predmetom rozhodovania súdov. Podľa názoru ústavného súdu vec

vykazuje aj určitý stupeň faktickej zložitosti ovplyvnenej najmä počtom účastníkov konania

a zmenami v dôsledku procesného nástupníctva po zomrelých navrhovateľoch.

2. Správanie účastníka konania je druhým kritériom, ktoré sa uplatňuje pri

rozhodovaní o tom, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj

k porušeniu základného práva podľa a práva podľa

dohovoru. Pri posudzovaní tohto kritéria ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľka

v doterajšom priebehu konania poskytovala okresnému súdu potrebnú súčinnosť, keďže

reagovala včas a riadne na výzvy okresného súdu. V konaní vystupovalo viacero účastníkov

na strane navrhovateľa, pričom niektorí z nich predovšetkým v období rokov 2006 a 2007

doručovali okresnému súdu návrhy, ktorými menili svoj žalobný petit či žiadali

o oslobodenie od súdnych poplatkov. Žiaden z týchto návrhov, ktoré objektívne prispeli

k predĺženiu konania, však nebol návrhom sťažovateľky, preto uvedené spomalenie

priebehu konania pred okresným súdom nemožno pričítať na jej ťarchu.

3. Vo vzťahu k postupu okresného súdu v namietanom konaní ústavný súd poukazuje

na svoje predchádzajúce skutkové zistenia v konaniach vedených pod sp. zn. ,

, , , a , ktoré sa týkali

toho istého konania pred okresným súdom ako sťažnosť sťažovateľky a ktoré svojimi

sťažnosťami vyvolali iní účastníci konania vedeného okresným súdom pod sp. zn.

. Vychádzajúc z v spojení s

ústavný súd využil skutkové závery z uvedených právoplatne ukončených konaní aj pre

rozhodnutie o sťažnosti sťažovateľky.

S poukazom na svoje skutkové zistenia v predchádzajúcich konaniach (pozri napr.

alebo ) ústavný súd konštatuje, že okresný súd bol v konaní

nečinný predovšetkým v období od 4. februára 1999 do 5. júna 2000. V tejto súvislosti

ústavný súd zohľadnil, že súdny spis bol od 28. júna 1999 do 6. decembra 1999 zapožičaný

orgánom prokuratúry v súvislosti s podnetom na podanie mimoriadneho dovolania.

Rovnako nečinný bez ospravedlniteľného dôvodu bol okresný súd aj od 5. septembra 2005

do 20. februára 2006 a od 10. mája 2006 do 16. októbra 2006.

V žiadnom z období zistenej nečinnosti sa spis okresného súdu nenachádzal na

ústavnom súde, preto ústavný súd hodnotí ako nedôvodnú obranu okresného súdu založenú

na tvrdení, že vo veci konať nemohol z dôvodu sťažností podávaných jednotlivými

účastníkmi konania ústavnému súdu.

V súvislosti s hodnotením postupu okresného súdu v namietanom konaní ústavný súd

prihliadol na skutočnosť, že spisový materiál bol z dôvodu podávaných opravných

prostriedkov mimo dispozičnej sféry okresného súdu v období od 19. augusta 1997 do

23. septembra 1998, od 21. septembra 2000 do 30. mája 2005, od 5. októbra 2007 do

13. decembra 2007 a od 22. apríla 2008 do 20. mája 2009. Zo spisu vyplýva, že okresný súd

v doterajšom priebehu konania disponoval súdnym spisom približne 6 rokov.

Aj napriek tomu, že zo skutkových okolností prerokúvanej veci, ako aj

z právoplatných rozhodnutí ústavného súdu v súvisiacich veciach vyplýva, že na doterajšej

neprimeranej dĺžke namietaného konania majú podiel tak viaceré procesné úkony ostatných

účastníkov konania, ako aj postup krajského súdu a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,

nemohol ústavný súd opomenúť skutočnosť, že okresný súd prispel k viac ako 13 rokov

trvajúcemu a stále právoplatne neskončenému konaniu neodôvodnenou nečinnosťou v dĺžke

takmer dvoch rokov. V naznačených okolnostiach ústavný súd obdobne ako

v predchádzajúcich konaniach (, , , ,

a ) dospel k záveru, že okresný súd svojím postupom v konaní

vedenom pod sp. zn. porušil základné právo sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2

, ako aj jej právo podľa dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

III.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, finančné zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha finančného

zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje a z akých dôvodov sa ho domáha.

Sťažovateľka žiadala, aby jej bolo priznané finančné zadosťučinenie v sume

1 659,70 €. Uplatňovanú sumu zadosťučinenia odôvodňuje tým, že „... vzhľadom na

obdobie nečinnosti príslušných súdov, vzhľadom na uplatnený nárok, ako i na tú

skutočnosť, že po podaní žalobného návrhu mojou právnou predchodkyňou M. K., rod. K.

došlo k jej smrti a po zrušení rozsudku Krajského súdu Žilina – odporcu v 2. rade, tento

nekonal viac ako 1 rok a až po jeho uplynutí vydal uznesenie, ktorým zrušil rozsudok

prvostupňového súdu. Prvé pojednávanie po zrušení rozsudku vo veci vytýčil prvostupňový

súd až po doručení podaní pôvodných žalobcov z 20. a 21. 12. 2006, označených ako zmena

petitu žaloby až na deň 18. 12. 2007. Na ospravedlnenie tejto nečinnosti nemožno sa

odvolávať na ďalšie podania ostatných žalobcov v tejto právnej veci...“.

Pri určovaní sumy finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad

spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva

spravodlivé zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru, so zreteľom na konkrétne okolnosti

prípadu.

Vzhľadom na konkrétne okolnosti danej veci (najmä právnu a faktickú zložitosť

predmetu konania, doterajšiu dĺžku namietaného konania, správanie sťažovateľky ako

účastníčky predmetného konania a zistené obdobie neodôvodnenej nečinnosti okresného

súdu) ústavný súd považoval priznanie sumy 1 300 € za primerané finančné zadosťučinenie

podľa (bod 2 výroku tohto nálezu).

Ústavný súd sa napokon zaoberal aj žiadosťou sťažovateľky, aby jej boli uhradené

trovy právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.

Podľa trovy konania pred ústavným súdom,

ktoré vzniknú účastníkovi konania, uhrádza účastník konania zo svojho.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Z textu vyplýva, že možnosť uložiť niektorému

účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy, je

ustanovená len fakultatívne. V danom prípade ústavný súd nepovažoval za odôvodnené

priznať sťažovateľke úhradu trov právneho zastúpenia, ktoré jej vznikli v konaní pred

ústavným súdom v takom rozsahu, aký by jej patril podľa príslušných ustanovení vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len

„vyhláška“), a to vzhľadom na skutočnosť, že v konaní vedenom pod sp. zn.

už bola okresnému súdu uložená povinnosť uhradiť trovy právneho zastúpenia sťažovateľa

na účet jeho právnej zástupkyne, pričom išlo o konanie, v ktorom sťažovateľ namietal

porušenie svojho základného práva podľa a práva podľa

dohovoru v tom istom konaní pred okresným súdom (sp. zn. ), a sťažovateľa

rovnako ako sťažovateľku zastupovala tá istá právna zástupkyňa. Navyše išlo o obsahovo

takmer identické sťažnosti doručené ústavnému súdu v rovnaký deň.

Z uvedeného dôvodu sumu 265,92 €, ktorá by sťažovateľke inak patrila [vypočítanú

zo základu priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky

v prvom polroku 2007 v sume 632,54 € za dva úkony právnej pomoci podľa § 1 ods. 3, § 11

ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c), § 16 ods. 3 a § 18 ods. 4 vyhlášky], ústavný súd

primeraným uplatnením § 13 ods. 3 vyhlášky znížil o polovicu, a na tomto základe priznal

sťažovateľke úhradu trov konania v sume 132,96 € [(4 005,55 Sk) bod 3 výroku tohto

nálezu].

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. novembra 2009