Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 348/09
PDF · 282.8 KB
No categories available
IV. ÚS 348/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. októbra 2009
predbežne prerokoval sťažnosť C., a. s., B., zastúpeného advokátom JUDr. M. R., B., ktorou
namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 1 Er 1340/2008 z 2. februára 2009, a takto
rozhodol:
Sťažnosť C., a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. apríla 2009
doručená sťažnosť C., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. M.
R., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu
Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 Er 1340/2008 z 2. februára 2009.
Z obsahu sťažnosti a pripojených príloh vyplýva, že 27. novembra 2008 bolo
sťažovateľovi ako povinnému doručené upovedomenie o začatí exekúcie sp. zn.
EX 1441/2008 z 24. novembra 2008 o vymoženie „sumy 39.000.000,- Sk s príslušenstvom“
v prospech spoločnosti J., a. s., B. (ďalej len „oprávnený“). Proti predmetnej exekúcii podal
sťažovateľ 10. decembra 2008 námietky z dôvodu ním tvrdeného premlčania exekučne
vymáhanej pohľadávky podľa § 408 ods. 2 Obchodného zákonníka.
Okresný súd uznesením sp. zn. 1 Er 1340/2008 z 2. februára 2009 zamietol námietky
sťažovateľa proti upovedomeniu o začatí exekúcie a proti predbežným trovám exekúcie
a uložil sťažovateľovi zaplatiť za konanie o námietkach súdny poplatok v sume 16 596,94 €.
Predmetné uznesenie bolo sťažovateľovi doručené 9. februára 2009.
Podľa tvrdenia sťažovateľa „uznesenie Okresného súdu Bratislava I zo dňa 02. 02.
2009, č. k. 1 Er 1340/2008 je nezákonné, v rozpore s platnými právnymi predpismi
a objektívnym právom a porušuje ústavný princíp predvídateľnosti súdneho rozhodnutia“.
Sťažovateľ v tejto súvislosti namieta
- vykonštruovanosť a neodôvodnenosť skutkových tvrdení okresného súdu pri
rozhodovaní o námietkach proti exekúcii spočívajúcich v účelovom a nesprávnom posúdení
dôvodu a úmyslu uzavretia dohody o splátkovom kalendári zo 4. júla 2008 zo strany
sťažovateľa,
- nesprávnu a ústavne neudržateľnú interpretáciu a aplikáciu ustanovenia § 408 ods. 2
Obchodného zákonníka v platnom znení o vykonateľnosti súdneho rozhodnutia.
Podľa názoru sťažovateľa označeným uznesením okresného súdu došlo k porušeniu
jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, „nakoľko okresný súd sa pri
výklade zákonných ustanovení (predovšetkým ust. § 408 ods. 2 zákona č. 513/1991 Zb.
Obchodný zákonník v platnom znení, v spojení s ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka
a ust. § 265 Obchodného zákonníka), na ktorých svoje rozhodnutie založil, natoľko odchýlil
od ich znenia, že zásadne poprel ich účel a význam“.
Na podporu svojich tvrdení sťažovateľ uvádza:
„Vyššie uvedenému exekučnému konaniu predchádzalo súdne konanie medzi C. ako
žalovaným a J. ako žalobcom. Na základe rozsudku Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 61
Cb 17/1997, zo dňa 03. 10. 2007 bol C. povinný zaviazaný zaplatiť spoločnosti J. sumu
39.000.000,- Sk s úrokom z omeškania vo výške 16,75 % od 02. 07. 1996 do zaplatenia
dlžnej sumy, a to do 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia. C. bol zároveň zaviazaný
zaplatiť J. trovy konania vo výške 4.410.099,- Sk, taktiež do 3 dní od právoplatnosti tohto
rozhodnutia.
Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe odvolania C. voči vyššie uvedenému
rozsudku Krajského súdu v Bratislave rozhodol rozsudkom, sp. zn. 6 Obo 252/2007 zo dňa
29. 05. 2008 tak, že napadnutý rozsudok:
- v časti o zaplatenie istiny 39.000.000,- Sk potvrdil,
- v časti o zaplatenie úroku z omeškania zmenil tak, že C. je zaviazaný zaplatiť J.
úrok z omeškania 16,75 % zo sumy 39.000.000,- Sk od 03. 07. 1996 až do zaplatenia,
- v časti, ktorou bolo rozhodnuté o náhrade trov konania sa napadnutý rozsudok
zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Exekučný titul - Rozsudok Krajského súdu v Bratislave v spojení s rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nadobudol v časti istiny a úrokov z omeškania
právoplatnosť dňa 25. 06. 2008 a vykonateľnosť dňa 01. 07. 2008.“
Napriek nesúhlasu s právoplatným exekučným titulom sťažovateľ tvrdí, že
rešpektoval existenciu rozhodnutí uvedených súdov. S cieľom predísť nepriaznivej
finančnej situácii v súvislosti s plnením záväzku, ktorá by mohla spôsobiť ohrozenie
zabezpečenia jeho hlavných funkcií, sťažovateľ uzavrel s oprávneným 4. júla 2008 dohodu
o splátkovom kalendári. V tejto súvislosti sťažovateľ zdôraznil, že «hlavnou a základnou
pohnútkou C. uzavrieť Dohodu o splátkovom kalendári s J. bolo zabezpečenie dostatočnej
likvidity (cash flow), resp. dostatočnej finančnej rezervy pre budúce možné investície
vyvolané prechodom na novú menu. V žiadnom prípade nebolo úmyslom C. uzavrieť
Dohodu o splátkovom kalendári za účelom uvedenia J. do omylu, alebo „zaviesť“ J. s
cieľom využiť znenie ustanovenia § 408, ods. 2 ObZ. C. neuskutočnil taktiež žiadne úskočné
konanie tak, ako to bez akéhokoľvek dôkazu uvádza okresný súd v odôvodnení svojho
rozhodnutia.».
Sťažovateľ pritom argumentoval tou skutočnosťou, že «v čase uzatvárania Dohody
o splátkovom kalendári nemali jednak štatutárni zástupcovi, a jednak ani kontrolné orgány
C. vedomosť o existencii ustanovenia § 408, ods. 2 Obchodného zákonníka. Uzavretie
Dohody o splátkovom kalendári bolo vyslovene „manažérskym“ konaním a rozhodnutím
zo strany zástupcov C.
Až so značným časovým odstupom a naviac po zaplatení niekoľkých splátok J.
v zmysle Dohody o splátkovom kalendári obdržal C. na základe požiadavky jeho
kontrolného orgánu (Dozornej rady) vypracovanú právnu analýzu k súdnemu konaniu,
ktoré viedol C. proti J. Až z uvedenej právnej analýzy sa povinný dozvedel, že v zmysle
ustanovenia § 408, ods. 2 Obchodného zákonníka môže oprávnený (tu J.) podať návrh na
vykonanie exekúcie iba v lehote 3 mesiacov odo dňa vykonateľnosti rozhodnutia.
Vyššie uvedenými dôvodmi uzavretia Dohody o splátkovom kalendári odstraňujeme
akékoľvek pochybnosti o motíve konania C., ktorého cieľom nebolo „dobehnúť“
oprávneného s následným poukázaním na § 408, ods. 2 Obchodného zákonníka, ale
zabezpečiť si dostatočnú finančnú rezervu na nevyhnutné výdavky spojené s prechodom na
menu euro. Konanie C. pri uzatváraní Dohody o splátkovom kalendári bolo spojené výlučne
s úmyslom splatiť peňažný záväzok v niekoľkých splátkach z dôvodu zabezpečenia finančnej
rezervy pre iné nevyhnutné náklady, a nie s úmyslom ,,zaviest“ J., alebo vykonať akékoľvek
„úskočné konanie“, ako to zavádzajúco prezentoval súd v odôvodnení svojho
rozhodnutia.».
Podľa názoru sťažovateľa v okolnostiach prípadu z dôvodu uplynutia premlčacej
lehoty uvedenej v § 408 ods. 2 Obchodného zákonníka (premlčacia doba týkajúca sa nároku
na náhradu škody spočívajúcej v ušlom zisku v sume 39 000 000 Sk začala plynúť podľa
sťažovateľa od 3. júla 1996) nebolo možné pristúpiť k nútenému výkonu rozhodnutia.
Z ustanovenia § 408 ods. 2 Obchodného zákonníka vyplýva, že ak bolo právo právoplatne
priznané v súdnom alebo rozhodcovskom konaní neskôr ako tri mesiace pred uplynutím
premlčacej doby alebo po jej uplynutí, možno rozhodnutie súdne vykonať, ak sa konanie
o jeho výkone začalo do troch mesiacov odo dňa, keď sa mohlo začať.
Sťažovateľ uvádza, že „Rozsudok Krajského súdu v Bratislave v spojení s rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nadobudol v časti istiny a úrokov z omeškania
právoplatnosť dňa 25. 06. 2008 a vykonateľnosť dňa 01. 07. 2008 (dátum vyznačenia
vykonateľnosti na rozsudku nie je záväzný). Bez ohľadu na akékoľvek právne úkony
subjektov daného právneho vzťahu, alebo iné okolnosti, začala objektívne plynúť 3 mesačná
lehota uvedená v § 408, ods. 2 Obchodného zákonníka dňom nasledujúcim po
vykonateľnosti uvedeného rozsudku.
Nakoľko rozsudok Krajského súdu v Bratislave v spojení s rozsudkom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky nadobudol v časti istiny vo výške 39.000.000,- Sk a 16,75 %
úroku z omeškania vykonateľnosť dňa 01. 07. 2008, uvedený rozsudok je možné súdne
vykonať iba vtedy, ak by sa konanie o jeho výkone začalo do troch mesiacov odo dňa, keď
sa mohlo začať (t. j. do troch mesiacov od 02. 07. 2008).
Je potrebné uviesť, že J. podal návrh na vykonanie exekúcie dňa 06. 11. 2008, t. j. po
uplynutí lehoty uvedenej v § 408, ods. 2 Obchodného zákonníka. Vzhľadom na uvedenú
skutočnosť nie je možné rozsudok Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 61 Cb 17/1997
v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 6 Obo 252/2007 súdne
(v zmysle § 233 EP ani exekučne) vykonať, nakoľko konanie o jeho výkone sa nezačalo do
troch mesiacov odo dňa, keď sa mohlo začať, pričom uvedená 3 mesačná lehota je
objektívna a začína plynúť nezávisle od vôle strán súdneho sporu.“.
Na podporu uvedených záverov poukazuje sťažovateľ v sťažnosti aj na právne
názory Najvyššieho súdu Slovenskej republiky [ďalej len „najvyšší súd“ (obsiahnuté
v rozsudku sp. zn. 1 M Cdo 5/2008 z 28. júla 2008)] a Najvyššieho súdu Českej republiky
(obsiahnuté v uznesení sp. zn. 20 Cdo 1290/2003 z 26. mája 2004) vyjadrené v obdobných
veciach.
Podľa názoru sťažovateľa «Celkom zrejme nesprávnym a ústavne neudržateľným je
výklad zákonného ustanovenia a právny názor okresného súdu uvedený v odôvodnení jeho
rozhodnutia, podľa ktorého: „Uzavretím dohody jednoznačne (aj pri aplikácii zásady pacta
sunt servanta – čo je všeobecný právny princíp, ktorý tvorí neopomenuteľný atribút
právneho štátu) došlo k ovplyvneniu začiatku plynutia 3 mesačnej lehoty na podanie návrhu
na výkon rozhodnutia práva priznaného súdnym rozhodnutím v prospech oprávneného.“
Pokiaľ zákonodarca v ustanovení § 408, ods. 2 určí kogentne začiatok plynutia
trojmesačnej lehoty objektívne, nie je možné svojvoľným výkladom súdu uviesť právny
názor, podľa ktorého môžu zmluvné strany ovplyvniť svojim konaním po začiatku plynutia
uvedenej lehoty nový začiatok plynutia tejto trojmesačnej lehoty. Dokonca ani samotná
skutočnosť, kedy mal J. možnosť vyznačiť si na súdnom rozhodnutí jeho vykonateľnosť
žiadnym spôsobom neovplyvňuje začiatok plynutia trojmesačnej lehoty podľa § 408, ods. 2
ObZ.».
Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľ žiada, aby ústavný súd o jeho
sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo spoločnosti C., a. s., B. na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods.
1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, uznesením Okresného súdu
Bratislava I. sp. zn. 1 Er 1340/2008 zo dňa 02. 02. 2009 porušené bolo.
2. Uznesenie Okresného súdu Bratislava I., sp. zn. 1 Er 1340/2008 zo dňa
02. februára 2009 sa zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.
3. Okresný súd Bratislava I. je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania
pozostávajúce z odmeny za právne služby vo výške 289.74 €, zahŕňajúce odmenu za dva
úkony právnej pomoci: prevzatie veci a príprava zastúpenia, písomné podanie protistrane -
sťažnosť (jeden úkon á 115,90 € bez DPH) a náhradu režijných paušálnych výdavkov za dva
úkony (1 úkon á 6,95 €), na účet právneho zástupcu sťažovateľa č. ú. ... do 15 dní od
právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak
tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že uznesením okresného súdu sp. zn.
1 Er 1340/2008 z 2. februára 2009 o zamietnutí námietok proti exekúcii, proti predbežným
trovám exekúcie a uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok za konanie o námietkach
došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako
aj jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti
sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za
zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež
napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
Ústavný súd pred preskúmaním opodstatnenosti sťažnosti považoval za potrebné
poukázať na svoje ústavné postavenie, z ktorého vyplýva, že vo veciach patriacich do
právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou
(mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom
bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na
kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry
pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie
alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého
základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
Sťažovateľ namieta predovšetkým nesprávnosť záverov okresného súdu (ako súdu
exekučného) pri posudzovaní (neakceptovaní) ním vznesenej námietky premlčania výkonu
práva priznaného oprávnenému rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský
súd“) sp. zn. 61 Cb 17/1997 z 3. októbra 2007 v spojení s rozsudkom najvyššieho súdu
sp. zn. 6 Obo 252/2007 z 29. mája 2008.
Ústavný súd z obsahu sťažnosti a k nej pripojených príloh zistil, že na základe
právoplatného a vykonateľného rozsudku krajského súdu sp. zn. 61 Cb 17/1997 z 3. októbra
2007 v spojení s rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 6 Obo 252/2007 z 29. mája 2008
v súlade s poverením okresného súdu z 19. novembra 2008 súdny exekútor JUDr. M. H.,
Exekútorský úrad, B. (ďalej len „súdny exekútor“), doručil 27. novembra 2008
sťažovateľovi ako povinnému upovedomenie o začatí exekúcie z 24. novembra 2008.
Sťažovateľ podaním doručeným okresnému súdu 10. decembra 2008 podal námietky
proti exekúcii. Ich podstatou bola argumentácia porovnateľná s argumentáciou uplatnenou
v sťažnosti doručenej ústavnému súdu spočívajúca v tvrdení, že exekúcia je neprípustná
z dôvodu, že po vzniku exekučného titulu nastali okolnosti brániace vykonateľnosti nároku.
Neprípustnosť exekúcie sťažovateľ zdôvodnil tým, že došlo k premlčaniu exekučne
vymáhanej pohľadávky podľa § 408 ods. 1 Obchodného zákonníka a následnému márnemu
uplynutiu premlčacej lehoty na začatie práva o výkone rozhodnutia podľa § 408 ods. 2
Obchodného zákonníka. Na základe týchto skutočností sťažovateľ vzniesol námietku
premlčania práva priznaného právoplatným a vykonateľným exekučným titulom.
O námietkach sťažovateľa proti exekúcii rozhodol okresný súd uznesením sp. zn.
1 Er 1340/2008 z 2. februára 2009 tak, že ich zamietol a súčasne zamietol aj námietky
sťažovateľa proti predbežným trovám exekúcie, pričom ho zaviazal na úhradu súdneho
poplatku za konanie o námietkach. Proti predmetnému uzneseniu okresného súdu nie je
prípustné odvolanie.
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorú si osvojil aj ústavný súd,
vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je
absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však nesmie
obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo
bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6
ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujú
legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými prostriedkami a týmto
cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).
Otázka posúdenia prípustnosti námietok povinného v exekučnom konaní je otázkou
zákonnosti a jej riešenie v zásade nemôže viesť k záveru o porušení označených práv
sťažovateľa (mutatis mutandis IV. ÚS 35/02, IV. ÚS 7/07). Z obsahu sťažnosti vyplýva, že
jej podstatou je nesúhlas sťažovateľa s právnymi názormi okresného súdu vyslovenými
v napadnutom uznesení sp. zn. 1 Er 1340/2008 z 2. februára 2009.
V odôvodnení napadnutého uznesenia okresného súdu sa okrem iného uvádza:
«Medzi stranami nebolo sporné, že ohľadom exekučne vymáhaného nároku došlo
k uplynutiu desaťročnej premlčacej doby podľa § 408 ods. 1 Obchodného zákonníka počas
konania o tomto nároku na súde. Premlčacia doba uplynula 3. 7. 2006. Rozsudok, ktorý je
exekučným titulom, nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť 1. 7. 2008.
Dňa 4. 7. 2008 uzavreli oprávnený a povinný Dohodu o splátkovom kalendári.
Podľa čl. 3 bod 3.1 citovanej dohody „C. a J. sa dohodli, že C. uhradí Pohľadávku v
splátkach, a to vo výške a v lehotách podľa Splátkového kalendára, ktorý je neoddeliteľnou
prílohou tejto zmluvy. C. môže Pohľadávku uhradiť aj skôr bez nároku J. na ušlé úroky z
omeškania. Platby C. spoločnosti J. budú započítavané najskôr na úrok z omeškania a
následne na istinu. Spolu s poslednou splátkou bude zaplatený aj dohodnutý úrok z
omeškania 10 % p. a.“
Podľa čl. 3 ods. 3.2 citovanej Dohody o splátkovom kalendári: „J. sa zaväzuje, že v
prípade, ak sa C. nedostane do omeškania so žiadnou splátkou podľa Splátkového
kalendára, nepodá návrh na vykonanie exekúcie pre vymoženie Pohľadávky alebo jej časti
a ani nepostúpi Pohľadávku alebo jej časť tretej osobe.“
Podľa Splátkového kalendára, ktorý tvoril prílohu citovanej Dohody o splátkovom
kalendári, sa povinný zaviazal platiť dlh v splátkach k dátumom 9. júla 2008, 2. septembra
2008, 2. októbra 2008, 1. novembra 2008 a v následných 4 splátkach s dátumom poslednej
splátky 1. marca 2009.
Z výpisov z účtu predložených oprávneným bolo preukázané, že povinný riadne pred
termínom splatnosti uhradil prvé tri splátky.
Podľa ustanovenia § 408 Obchodného zákonníka, bez ohľadu na iné ustanovenia
tohto zákona sa skončí premlčacia doba najneskôr po uplynutí 10 rokov odo dňa, keď
začala po prvý raz plynúť. Námietku premlčania však nemožno uplatniť v súdnom alebo
rozhodcovskom konaní, ktoré sa začalo pred uplynutím tejto lehoty. Ak bolo právo
právoplatne priznané v súdnom alebo rozhodcovskom konaní neskôr ako tri mesiace pred
uplynutím premlčacej doby alebo po jej uplynutí, možno rozhodnutie súdne vykonať, ak sa
konanie o jeho výkone začalo do troch mesiacov odo dňa, keď sa mohlo začať.
Podľa ustanovenia § 265 Obchodného zákonníka výkon práva, ktorý je v rozpore
so zásadami poctivého obchodného styku, nepožíva právnu ochranu.
Podľa ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka výkon práv a povinností
vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do
práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.
Medzi stranami sporu teda došlo k prípadu, keď po uplynutí desaťročnej premlčacej
doby podľa § 408 ods. 1 Obchodného zákonníka, ktorá uplynula počas konania súdov
o pohľadávke, avšak pred uplynutím lehoty na začatie exekúcie podľa § 408 ods. 2
Obchodného zákonníka, došlo k uzavretiu dohody o splátkovom kalendári, ktorá okrem
iného v čl. 3 ods. 3.2 obsahovala záväzok oprávneného, že v prípade, ak sa povinný
nedostane do omeškania so žiadnou splátkou podľa Splátkového kalendára, nepodá návrh
na vykonanie exekúcie pre vymoženie pohľadávky alebo jej časti a ani nepostúpi
pohľadávku alebo jej časť tretej osobe.
V dodatočnej trojmesačnej lehote na podanie návrhu na exekúciu podľa § 408 ods. 2
Obchodného zákonníka má oprávnený veriteľ možnosť začať konanie o vymoženie už
premlčanej pohľadávky v exekúcii. Existencia tejto možnosti však neznamená zákaz dohody
s dlžníkom o dobrovoľnom plnení. Bolo by v rozpore s logikou právnej úpravy, ako aj
v rozpore so znením ustanovenia § 407 Obchodného zákonníka, keby v takejto situácii
zákon zakazoval dlžníkovi účinne uzavrieť dohodu s veriteľom o splácaní svojho dlhu. Zo
zákona nevyplýva, žeby oprávnený musel podať návrh na exekúciu pod hrozbou straty
nároku v dôsledku premlčania v lehote podľa § 408 ods. 2 Obchodného zákonníka aj v
prípade, ak dlžník výslovne prehlási, že bude plniť dobrovoľne, záväzok písomne uzná a aj
postupne plní. V tomto smere súd poukazuje na rozsudok Nejvyššího soudu ČR sp. zn.
26 Cdo 2786/2000 v zmysle ktorého „aplikácia ustanovenia § 3 ods. 1 OZ je pri
posudzovaní rozporu námietky premlčania s dobrými mravmi možná, musí však byť
odôvodnená mimoriadnymi okolnosťami prípadu. Za takýto prípad by bolo možné
považovať napr. vyjadrenie povinnej osoby, že hodlá plniť vo výške požadovanej
oprávnenou osobou, eventuálne v iných prípadoch, ktoré by bolo možné posudzovať ako
vážny prísľub plnenia zo strany povinného, predložený jeho reálnym konaním“.
Z dokladov predložených oprávneným jednoznačne vyplýva, že povinný konal
spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti o jeho vôli dlh zaplatiť, dlh písomne uznal
a písomne sa ho zaviazal splácať v splátkach, pričom si súčasne v dohode vymienil záväzok
oprávneného nepristúpiť k exekúcii v prípade, ak bude svoj dlh riadne plniť v dohodnutých
splátkach. Z okolností predchádzajúcich exekúcii, najmä z dojednania Dohody o
splátkovom kalendári vyplýva, že oprávnený nepristúpil k exekúcii výlučne z dôvodu, že
povinný sa písomne zaviazal na dobrovoľné plnenie a aj čiastočne plnil. Pokiaľ však takéto
konanie povinného nebolo konaním smerujúcim k splateniu dlhu, čomu inak okolnosti
nepochybne nasvedčovali, ale iba úskokom, ktorý mal primäť oprávneného k tomu, aby
súhlasil s dobrovoľným plnením v splátkach, v dôsledku čoho malo dôjsť k premlčaniu
nároku, konanie povinného bolo nepoctivé a zavádzajúce. Zásada riadneho plnenia svojich
záväzkov je jednou zo zásadných zásad poctivého obchodného styku. Úskočné konanie,
ktoré má za cieľ uviesť do omylu veriteľa tak, aby tento spoliehajúc sa na výslovné uistenia
dlžníka, jeho písomné uznanie dlhu a jeho čiastočné plnenie, nevymáhal dlh v exekúcii a
tým sa pripravi1 o svoj nárok v dôsledku vznesenia námietky premlčania, je konanie
bezosporu v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku ako aj so zásadami dobrých
mravov uplatňovaných v celej oblasti súkromnoprávnych vzťahov. Nemôže byť na škodu
dobromyseľného veriteľa, ktorý vyhovie požiadavke dlžníka upustiť od výkonu rozhodnutia
exekúciou na základe právneho uistenia i faktického konania dlžníka.
Súd nemôže s poukazom na ustanovenie § 265 Obchodného zákonníka a § 3 ods. 1
Občianskeho zákonníka poskytnúť právnu ochranu konaniu povinného, ktorý vznáša
námietku premlčania za okolností, z ktorých nepochybne vyplýva, že jeho konanie je
úskočné a nepoctivé, s cieľom „dobehnúť“ oprávneného veriteľa. Súd v tomto smere
poukazuje práve na obdobné právne úvahy, ktoré viedli Najvyšší súd Českej Republiky (viď
vyššie citované rozhodnutie) k záveru o možnosti neprihliadnuť k námietke premlčania
v prípade, ak by takéto prihliadnutie bolo v rozpore s dobrými mravmi. Je síce
predovšetkým povinnosťou veriteľa, aby v rámci obchodnej starostlivosti a obozretnosti
uskutočnil potrebné úkony, aby nedošlo k premlčaniu jeho pohľadávky, táto skutočnosť však
nezbavuje súd povinnosti skúmať, či výkon práva, ktorému má byť poskytnutá súdna
ochrana, je v súlade so zásadami poctivého obchodného styku a dobrými mravmi. Veriteľ
mal v čase podpisu dohody o splátkovom kalendári dve možnosti: buď podať návrh na
exekúciu so všetkými negatívnymi dopadmi na dlžníka (zvýšenie dlhu o trovy exekúcie,
obmedzenie nakladania s majetkom, obmedzenie prevádzky podniku atď.), alebo akceptovať
písomný záväzok dlžníka na dobrovoľné plnenie podporený faktickými krokmi: čiastočným
platením dlhu. Pokiaľ teda veriteľ dobromyseľne pristúpil na požiadavky a uistenia dlžníka
podporené jeho faktickými krokmi a nepristúpil ku krokom poškodzujúcim dlžníka, táto
situácia nemôže byť na škodu veriteľa v prípade, že uistenia a úkony dlžníka boli iba
úskokom, ktorý mal vyvolať zdanie ochoty splatiť celý dlh. V skutočnosti však bolo toto
konanie dlžníka iba úskokom, ktorý pripravoval právnu situáciu na vznesenie námietky
premlčania dlhu.
Z prehlásenia V. K., zamestnankyne advokátskej kancelárie zastupujúcej
oprávneného, ako aj z údajov súdneho spisu vyplýva, že oprávnený nemal a nemohol mať k
dispozícii exekučný titul s vyznačenou vykonateľnosťou pred 7. 7. 2008. Exekučný titul
opatrený doložkou vykonateľnosti je pritom podľa § 39 ods. 2 Exekučného poriadku, zákona
č. 233/1995 Z. z. povinnou prílohou návrhu na vykonanie exekúcie. Až uvedeným dňom teda
mohla začať plynúť lehota na podanie návrhu na exekúciu podľa § 408 ods. 2 Obchodného
zákonníka. Už pred uvedeným dátumom však vznikla právna prekážka brániaca podaniu
návrhu na exekúciu spočívajúca v záväzku oprávneného zdržať sa exekučného vymáhania
dlhu podľa čl. 3 ods. 3.2. dohody o splátkovom kalendári zo dňa 4. 7. 2008. Táto prekážka
brániaca exekúcii kontinuálne trvala až do prvého omeškania povinného s platením dlhu,
teda do 1. 11. 2008. Až prvého novembra 2008 teda oprávnený mohol podať návrh na
exekúciu a až v uvedenom dátume mohla začať plynúť trojmesačná lehota na podanie
návrhu na exekúciu podľa § 408 ods. 2 Obchodného zákonníka. Návrh na exekúciu bol
podaný včas, 6. novembra 2008. Nemožno sa teda stotožniť s argumentom povinného o
začatí plynutia 3 mesačnej lehoty na podanie návrhu na výkon rozhodnutia. V zmysle § 408
ods. 2 Obchodného zákonníka návrh na výkon rozhodnutia musí byť podaný do 3 mesiacov,
odkedy bolo možné exekúciu vykonať. Uvedené ustanovenie nemožno vykladať paušálne
tak, že táto lehota vždy plynie od vykonateľnosti rozsudku resp. exekučného titulu (inak by
to zákonodarca takto vyjadril aj v citovanom ustanovení a nezvolil by spojenie výrazov ...
odkedy bolo možné exekúciu vykonať..., ale zvolil by skôr slovné spojenie ... odkedy
nadobudol exekučný titul vykonateľnosť...), ale treba ho vždy vykladať s ohľadom na
osobitosť toho ktorého prípadu. Ako už bolo vyššie uvedené, na základe dohody o
splátkovom kalendári uzavretej medzi oprávneným a povinným, sa oprávnený zaviazal k
tomu, že v prípade, ak sa povinný nedostane do omeškania so žiadnou splátkou podľa
Splátkového kalendára, nepodá návrh na vykonanie exekúcie pre vymoženie pohľadávky
alebo jej časti a ani nepostúpi pohľadávku alebo jej časť tretej osobe.
Z uvedeného vyplýva, že objektívne po prvý krát mohol oprávnený podať návrh na
výkon rozhodnutia až od momentu, kedy sa povinný dostal do omeškania so splácaním dlhu,
t. j. dňom 1. 11. 2008. Zákon totiž v žiadnom ustanovení nevylučuje možnosť uzavretia
takejto dohody (skôr naopak, platný právny poriadok vždy uprednostňuje riešenie sporov
a tým aj platenie dlhu, zmluvnou cestou), nakoľko aj k výkonu rozhodnutia je oprávnený
subjekt oprávnený pristúpiť až po tom, čo povinný svoj záväzok dobrovoľne neplní
(k dobrovoľnému neplneniu tu došlo až 1. 11. 2008). Až týmto momentom začala plynúť
3 mesačná lehota uvedená v § 408 ods. 2 Obchodného zákonníka. Opačný výklad (bez
zreteľa na osobitosť toho ktorého prípadu) v danom prípade by odporoval dobrým mravom
(§ 39 OZ), ktoré platia pre celú sféru súkromného (nepochybne aj obchodného) práva
a poškodzoval by oprávneného, nakoľko jeho nárok na podanie návrhu na vykonanie
exekúcie by zanikol skôr, ako by vôbec mohol objektívne, vzhľadom na osobitosť daného
prípadu, vôbec vzniknúť s poukazom na platne uzavretú dohodu o splátkovom kalendári,
ktorá bola oboma zmluvnými stranami do 1. 11. 2008 riadne dodržiavaná (treba
poznamenať, že dohoda o splátkach nebola žiadnou zo strán napadnutá žalobou na súde
a nikdy nebola vyhlásená za neplatnú).
Uvedený výklad súdu k začiatku p1ynutia lehoty 3 mesačnej lehoty uvedenej v § 408
ods. 2 Obchodného zákonníka nie je v rozpore so zásadou právnej istoty, resp. zásadou
stability právnych vzťahov, ktorá zásada je súčasťou právneho poriadku Európskeho
spoločenstva, a ktorá bola, ako to vyplýva aj z dôvodovej správy k tomuto ustanoveniu
Obchodného zákonníka, aj dôvodom na stanovenie určitej 1ehoty na uplatnenie práva na
výkon rozhodnutia v obchodných vzťahoch. Táto zásada sa však musí uplatňovať popri
ďalších zásadách právneho poriadku, ktorý tvorí aj právny poriadok Európskeho
spoločenstva - zásady primeranosti stanovených, či dohodnutých lehôt, taktiež aj zásada
ochrany dobrej viery, čo je pravidlo medzinárodného obyčajového práva, ktorého
existencia bola uznaná aj stálym Medzinárodným súdnym dvorom, zriadeným v rámci Ligy
národov, a neskôr Medzinárodným súdnym dvorom a uzákonená článkom 18 Viedenského
dohovoru o zmluvnom práve uzavretého 23. mája 1969. Navyše táto zásada je v
medzinárodnom práve verejnom dôsledkom zásady ochrany legitímnej dôvery, ktorá je
súčasťou právneho poriadku Spoločenstva. Práve túto zásadu je treba uplatňovať aj v tomto
prípade pri výklade začiatku behu 3-mesačnej lehoty na podanie návrhu na výkon
rozhodnutia, pričom súd má za to, že jednoznačne uzavretá dohoda o splátkovom kalendári
medzi oprávneným a povinným má vplyv na začiatok plynutia tejto lehoty. Oprávnený v
dobrej viere v dobrý úmysel povinného dlh po skončení súdneho konania bez núteného
výkonu uhradiť pristúpil dňa 4. 7. 2008 na uzavretie dohody o splátkovom kalendári, v
ktorej sa, ako už bolo uvedené, zaviazal nepodať (pod sankciou) návrh na exekúciu.
Povinný túto dohodu bez výhrad podpísal, čo vyplýva vlastne aj z faktu, že uzavretie tejto
dohody nenamietol.
Uzavretím dohody jednoznačne (aj pri aplikácii zásady pacta sunt servanta – čo je
všeobecný právny princíp, ktorý tvorí neopomenuteľný atribút právneho štátu) došlo
k ovplyvneniu začiatku plynutia 3 mesačnej lehoty na podanie návrhu na výkon rozhodnutia
práva priznaného súdnym rozhodnutím v prospech oprávneného.
Uvedeným výkladom súdu nie je popretý účel a význam ustanovenia § 408
Obchodného zákonníka, ktorým je zachovanie právnej istoty v obchodnoprávnych vzťahoch.
Pri výklade zákonných ustanovení je súd povinný aplikovať aj ústavné princípy zakotvené
v Ústave SR a v Listine základných práv a slobôd (čl. 46 ods. 1 Ústavy SR – právo na súdnu
ochranu, čl. 20 ods. 1 Ústavy SR – právo na ochranu vlastniť majetok, ktoré v sebe
obsahuje podľa rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR aj nutnosť procesných záruk
a garancií obsiahnutých v práve na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces). Pri svojom
rozhodnutí súd prihliadol i na prax súdneho dvora a dosiahnutie cieľov práva Európskeho
spoločenstva – na jednej strane cieľ chrániť veriteľa pred oneskorenou platbou, chrániť
vlastnícke právo – mať priznané finančné prostriedky a nakladať s nimi, chrániť dobrú
vieru a na druhej strane dodržanie zásady stability právnych vzťahov. Tu treba zdôrazniť,
že cieľom napr. smernice 2000/35 je predchádzať oneskoreným platbám v obchodných
transakciách a odstrániť tak prekážky správneho fungovania vnútorného trhu vyplývajúce
z týchto oneskorených platieb, pričom právo Európskeho spoločenstva nesmeruje
k obmedzeniu možnosti uplatniť exekučný titul len v určitej krátkej obmedzenej lehote, ale
práve naopak skôr ide o dosiahnutie exekučného titulu v čo možno najkratšej lehote. Súdny
dvor často používa teleologický výklad (teda výklad e ratione legis = aký je účel právnej
normy). Pri tomto výklade sa často využíva argumentácia ad absurdum („takto to predsa
nemohol Parlament myslieť!“) hlavne na zaistenie dosiahnutia cieľov práva Spoločenstva.
Podobne REINSENHUBER, K. v REISENHUBER, K. (ur.), Europäische Methodenlehre.
Handbuch für Ausbildung und Praxis, De Gruyter Recht, 2006, Berlín, s. 261, zdôrazňuje,
že vo výklade práva Spoločenstva má teleologický výklad rozhodujúci význam.
V časti uplatneného príslušenstva pohľadávky súd považuje za potrebné uviesť, že
právo na zaplatenie príslušenstva pohľadávky vzniká a premlčuje sa za každý deň
omeškania samostatne. Príslušenstvo síce sleduje osud pohľadávky, avšak vzhľadom k
tomu, že za jednotlivé obdobia existencie pohľadávky sa môže aj samostatne uplatniť, nie je
príslušenstvo predmetnej pohľadávky aj v prípade, ak by bol prijatý výklad povinného
ohľadne premlčania sa nároku oprávneného, teda ak by bol súd neprijal výklad uvedený
vyššie k začiatku plynutia 3-mesačnej lehoty, úroky z omeškania by oprávnenému bez
márneho uplynutia premlčacej lehoty patrili za obdobie od 1. 7. 1998 do 1. 10. 2008.
Vzhľadom k tomu však, že súd považuje návrh na výkon rozhodnutia zo strany povinného
podaný včas, a to v lehote do 3 mesiacov, odo dňa kedy sa rozhodnutie Krajského súdu
v Bratislave sp. zn. 61 Cb/17/1997 zo dňa 3. 10. 2007 v spojení s rozsudkom Najvyššieho
súdu v Bratislave sp. zn. 6 Obo/252/2007 za dňa 29. 5. 2008, a to s prihliadnutím na všetky
okolnosti prípadu, je záver uvedený v tomto odseku uvedený len okrajovo.»
S poukazom na uvedené skutočnosti okresný súd považoval pohľadávku
oprávneného aj s jej príslušenstvom za uplatnenú včas a v lehote uvedenej v § 408 ods. 2
Obchodného zákonníka, a preto o námietkach povinného podľa § 50 Exekučného poriadku
rozhodol tak, že tieto námietky zamietol v celom rozsahu.
K námietke sťažovateľa týkajúcej sa jeho špecifického právneho postavenia okresný
súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol:
„... s výnimkami uvedenými v ustanoveniach zákona č. 566/2001 o cenných
papieroch, je osoba, ktorej bolo udelené povolenie na činnosť centrálneho depozitára
akciovou spoločnosťou, na ktorú sa vzťahuje režim právnej úpravy obchodného zákonníka.
Zo žiadneho ustanovenia zákona o cenných papieroch pritom nevyplýva osobitné
postavenie centrálneho depozitára v exekučnom konaní. Obdobne ako v prípade každej inej
akciovej spoločnosti, obmedzenia nakladania s majetkom spojené s exekúciou, sú zákonom
predpokladaným následkom neplnenia súdom priznaného dlhu. Námietka povinného v
tomto smere teda nie je dôvodná, nakoľko právne postavenie povinného neznamená
neprípustnosť exekúcie na jeho majetok.“
K namietaným predbežným trovám exekúcie okresný súd okrem iného uviedol:
„Platí zásada, že sa uhrádzajú len účelne vynaložené trovy. V prípade, že sa uvedená
výška trov, počas exekúcie, zmení resp. zvýši exekútor o tom upovedomí povinného
a oprávneného. Výška trov exekúcie sa môže zmeniť v závislosti od skutočnosti akým
spôsobom bude exekútor vymáhať pohľadávku oprávneného.
Podľa § 201 ods. 1 Ex. por. predbežné trovy exekúcie určuje exekútor podľa
osobitného právneho predpisu v upovedomení o začatí exekúcie. Týmto predpisom je
vyhláška č. 288/1995 Zb., ktorá pre výpočet predbežných trov exekúcie nemá osobitné
ustanovenie, a preto exekútor postupuje pri predbežných trovách a ich výpočte rovnako ako
pri výpočte trov exekúcie, t. j. v danom prípade podľa § 4, 5 cit. vyhlášky. Okrem odmeny
(20 % z vymáhanej sumy) má exekútor právo i na náhradu hotových výdavkov a náhradu za
stratu času, ktoré tvoria súčasť trov exekúcie.
Potom vychádzajúc z vyššie uvedeného súd dospel k záveru, že exekútor pri určení
predbežných trov exekúcie postupoval v zmysle ust. § 4, 5 a tiež §§ 22 a 23 vyhl. č.
288/1995 Zb., tieto v plnej miere rešpektoval a vypočítal ich v zákonom predpokladanom
rozsahu. Preto súd námietky povinného ako neopodstatnené zamietol.“
Vychádzajúc z citovaného ústavný súd konštatoval, že právne závery okresného súdu
sú v napadnutom uznesení ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnené, pričom
okresný súd v ňom zaujal stanovisko ku všetkým zásadným námietkam sťažovateľa. Podľa
názoru ústavného súdu okresný súd dostatočným spôsobom uviedol v napadnutom uznesení
právne relevantné dôvody (s prihliadnutím na okolnosti prípadu – uzavretie platnej dohody
o splátkovom kalendári), pre ktoré bolo potrebné námietky sťažovateľa považovať za
neodôvodnené a na tomto základe námietky proti exekúcii a proti trovám exekúcie
zamietnuť. Z napadnutého uznesenia okresného súdu vyplýva, že okresný súd v jeho
odôvodnení podrobne popísal myšlienkový postup, na základe ktorého dospel k záverom
o zamietnutí námietky sťažovateľa proti exekúcii a námietky sťažovateľa o trovách
exekúcie. Napadnuté uznesenie obsahuje podľa názoru ústavného súdu ústavne konformný
výklad príslušných právnych noriem Obchodného zákonníka (o lehotách na výkon súdnych
rozhodnutí a ich premlčanie), Exekučného poriadku a vyhlášky Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov
v znení neskorších predpisov, ktorý nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo
arbitrárny. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.
Sumarizujúc svoje závery ústavný súd konštatoval, že napadnuté uznesenie
okresného súdu je ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnené, nemožno ho
považovať za arbitrárne, a preto je z ústavného hľadiska udržateľné. Za týchto okolností
podľa názoru ústavného súdu neexistuje medzi označenými právami sťažovateľa podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru a napadnutým uznesením okresného súdu taká
príčinná súvislosť, ktorá by po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie naznačovala reálnu
možnosť dospieť k záveru o porušení práv označených sťažovateľom. Skutočnosť, že
sťažovateľ sa nestotožňuje s právnymi názormi okresného súdu, nemôže viesť k záveru
o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti uvedeného rozhodnutia a nezakladá
oprávnenie ústavného súdu nahradiť právne názory okresného súdu svojimi vlastnými
názormi. Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa po predbežnom
prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd už nezaoberal ďalšími návrhmi
sťažovateľa formulovanými v petite.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. októbra 2009