Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 348/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. októbra 2009

predbežne prerokoval sťažnosť C., a. s., B., zastúpeného advokátom JUDr. M. R., B., ktorou

namieta porušenie svojho základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn. z 2. februára 2009, a takto

rozhodol:

Sťažnosť C., a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. apríla 2009

doručená sťažnosť C., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. M.

R., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu

Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 2. februára 2009.

Z obsahu sťažnosti a pripojených príloh vyplýva, že 27. novembra 2008 bolo

sťažovateľovi ako povinnému doručené upovedomenie o začatí exekúcie sp. zn.

EX 1441/2008 z 24. novembra 2008 o vymoženie „sumy 39.000.000,- Sk s príslušenstvom“

v prospech spoločnosti J., a. s., B. (ďalej len „oprávnený“). Proti predmetnej exekúcii podal

sťažovateľ 10. decembra 2008 námietky z dôvodu ním tvrdeného premlčania exekučne

vymáhanej pohľadávky podľa .

Okresný súd uznesením sp. zn. z 2. februára 2009 zamietol námietky

sťažovateľa proti upovedomeniu o začatí exekúcie a proti predbežným trovám exekúcie

a uložil sťažovateľovi zaplatiť za konanie o námietkach súdny poplatok v sume 16 596,94 €.

Predmetné uznesenie bolo sťažovateľovi doručené 9. februára 2009.

Podľa tvrdenia sťažovateľa „uznesenie Okresného súdu Bratislava I zo dňa 02. 02.

2009, č. k. je nezákonné, v rozpore s platnými právnymi predpismi

a objektívnym právom a porušuje ústavný princíp predvídateľnosti súdneho rozhodnutia“.

Sťažovateľ v tejto súvislosti namieta

- vykonštruovanosť a neodôvodnenosť skutkových tvrdení okresného súdu pri

rozhodovaní o námietkach proti exekúcii spočívajúcich v účelovom a nesprávnom posúdení

dôvodu a úmyslu uzavretia dohody o splátkovom kalendári zo 4. júla 2008 zo strany

sťažovateľa,

- nesprávnu a ústavne neudržateľnú interpretáciu a aplikáciu ustanovenia § 408 ods. 2

v platnom znení o vykonateľnosti súdneho rozhodnutia.

Podľa názoru sťažovateľa označeným uznesením okresného súdu došlo k porušeniu

jeho základného práva na súdnu ochranu podľa a jeho práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, „nakoľko okresný súd sa pri

výklade zákonných ustanovení (predovšetkým ust.

v platnom znení, v spojení s ust.

a ust. ), na ktorých svoje rozhodnutie založil, natoľko odchýlil

od ich znenia, že zásadne poprel ich účel a význam“.

Na podporu svojich tvrdení sťažovateľ uvádza:

„Vyššie uvedenému exekučnému konaniu predchádzalo súdne konanie medzi C. ako

žalovaným a J. ako žalobcom. Na základe rozsudku Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 61

Cb 17/1997, zo dňa 03. 10. 2007 bol C. povinný zaviazaný zaplatiť spoločnosti J. sumu

39.000.000,- Sk s úrokom z omeškania vo výške 16,75 % od 02. 07. 1996 do zaplatenia

dlžnej sumy, a to do 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia. C. bol zároveň zaviazaný

zaplatiť J. trovy konania vo výške 4.410.099,- Sk, taktiež do 3 dní od právoplatnosti tohto

rozhodnutia.

Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe odvolania C. voči vyššie uvedenému

rozsudku Krajského súdu v Bratislave rozhodol rozsudkom, sp. zn. zo dňa

29. 05. 2008 tak, že napadnutý rozsudok:

- v časti o zaplatenie istiny 39.000.000,- Sk potvrdil,

- v časti o zaplatenie úroku z omeškania zmenil tak, že C. je zaviazaný zaplatiť J.

úrok z omeškania 16,75 % zo sumy 39.000.000,- Sk od 03. 07. 1996 až do zaplatenia,

- v časti, ktorou bolo rozhodnuté o náhrade trov konania sa napadnutý rozsudok

zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Exekučný titul - Rozsudok Krajského súdu v Bratislave v spojení s rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nadobudol v časti istiny a úrokov z omeškania

právoplatnosť dňa 25. 06. 2008 a vykonateľnosť dňa 01. 07. 2008.“

Napriek nesúhlasu s právoplatným exekučným titulom sťažovateľ tvrdí, že

rešpektoval existenciu rozhodnutí uvedených súdov. S cieľom predísť nepriaznivej

finančnej situácii v súvislosti s plnením záväzku, ktorá by mohla spôsobiť ohrozenie

zabezpečenia jeho hlavných funkcií, sťažovateľ uzavrel s oprávneným 4. júla 2008 dohodu

o splátkovom kalendári. V tejto súvislosti sťažovateľ zdôraznil, že «hlavnou a základnou

pohnútkou C. uzavrieť Dohodu o splátkovom kalendári s J. bolo zabezpečenie dostatočnej

likvidity (cash flow), resp. dostatočnej finančnej rezervy pre budúce možné investície

vyvolané prechodom na novú menu. V žiadnom prípade nebolo úmyslom C. uzavrieť

Dohodu o splátkovom kalendári za účelom uvedenia J. do omylu, alebo „zaviesť“ J. s

cieľom využiť znenie ustanovenia , ods. 2 . C. neuskutočnil taktiež žiadne úskočné

konanie tak, ako to bez akéhokoľvek dôkazu uvádza okresný súd v odôvodnení svojho

rozhodnutia.».

Sťažovateľ pritom argumentoval tou skutočnosťou, že «v čase uzatvárania Dohody

o splátkovom kalendári nemali jednak štatutárni zástupcovi, a jednak ani kontrolné orgány

C. vedomosť o existencii ustanovenia , ods. 2 . Uzavretie

Dohody o splátkovom kalendári bolo vyslovene „manažérskym“ konaním a rozhodnutím

zo strany zástupcov C.

Až so značným časovým odstupom a naviac po zaplatení niekoľkých splátok J.

v zmysle Dohody o splátkovom kalendári obdržal C. na základe požiadavky jeho

kontrolného orgánu (Dozornej rady) vypracovanú právnu analýzu k súdnemu konaniu,

ktoré viedol C. proti J. Až z uvedenej právnej analýzy sa povinný dozvedel, že v zmysle

ustanovenia , ods. 2 môže oprávnený (tu J.) podať návrh na

vykonanie exekúcie iba v lehote 3 mesiacov odo dňa vykonateľnosti rozhodnutia.

Vyššie uvedenými dôvodmi uzavretia Dohody o splátkovom kalendári odstraňujeme

akékoľvek pochybnosti o motíve konania C., ktorého cieľom nebolo „dobehnúť“

oprávneného s následným poukázaním na , ods. 2 , ale

zabezpečiť si dostatočnú finančnú rezervu na nevyhnutné výdavky spojené s prechodom na

menu euro. Konanie C. pri uzatváraní Dohody o splátkovom kalendári bolo spojené výlučne

s úmyslom splatiť peňažný záväzok v niekoľkých splátkach z dôvodu zabezpečenia finančnej

rezervy pre iné nevyhnutné náklady, a nie s úmyslom ,,zaviest“ J., alebo vykonať akékoľvek

„úskočné konanie“, ako to zavádzajúco prezentoval súd v odôvodnení svojho

rozhodnutia.».

Podľa názoru sťažovateľa v okolnostiach prípadu z dôvodu uplynutia premlčacej

lehoty uvedenej v (premlčacia doba týkajúca sa nároku

na náhradu škody spočívajúcej v ušlom zisku v sume 39 000 000 Sk začala plynúť podľa

sťažovateľa od 3. júla 1996) nebolo možné pristúpiť k nútenému výkonu rozhodnutia.

Z ustanovenia vyplýva, že ak bolo právo právoplatne

priznané v súdnom alebo rozhodcovskom konaní neskôr ako tri mesiace pred uplynutím

premlčacej doby alebo po jej uplynutí, možno rozhodnutie súdne vykonať, ak sa konanie

o jeho výkone začalo do troch mesiacov odo dňa, keď sa mohlo začať.

Sťažovateľ uvádza, že „Rozsudok Krajského súdu v Bratislave v spojení s rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nadobudol v časti istiny a úrokov z omeškania

právoplatnosť dňa 25. 06. 2008 a vykonateľnosť dňa 01. 07. 2008 (dátum vyznačenia

vykonateľnosti na rozsudku nie je záväzný). Bez ohľadu na akékoľvek právne úkony

subjektov daného právneho vzťahu, alebo iné okolnosti, začala objektívne plynúť 3 mesačná

lehota uvedená v , ods. 2 dňom nasledujúcim po

vykonateľnosti uvedeného rozsudku.

Nakoľko rozsudok Krajského súdu v Bratislave v spojení s rozsudkom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky nadobudol v časti istiny vo výške 39.000.000,- Sk a 16,75 %

úroku z omeškania vykonateľnosť dňa 01. 07. 2008, uvedený rozsudok je možné súdne

vykonať iba vtedy, ak by sa konanie o jeho výkone začalo do troch mesiacov odo dňa, keď

sa mohlo začať (t. j. do troch mesiacov od 02. 07. 2008).

Je potrebné uviesť, že J. podal návrh na vykonanie exekúcie dňa 06. 11. 2008, t. j. po

uplynutí lehoty uvedenej v , ods. 2 . Vzhľadom na uvedenú

skutočnosť nie je možné rozsudok Krajského súdu v Bratislave, sp. zn.

v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. súdne

(v zmysle § 233 EP ani exekučne) vykonať, nakoľko konanie o jeho výkone sa nezačalo do

troch mesiacov odo dňa, keď sa mohlo začať, pričom uvedená 3 mesačná lehota je

objektívna a začína plynúť nezávisle od vôle strán súdneho sporu.“.

Na podporu uvedených záverov poukazuje sťažovateľ v sťažnosti aj na právne

názory Najvyššieho súdu Slovenskej republiky [ďalej len „najvyšší súd“ (obsiahnuté

v rozsudku sp. zn. z 28. júla 2008)] a Najvyššieho súdu Českej republiky

(obsiahnuté v uznesení sp. zn. z 26. mája 2004) vyjadrené v obdobných

veciach.

Podľa názoru sťažovateľa «Celkom zrejme nesprávnym a ústavne neudržateľným je

výklad zákonného ustanovenia a právny názor okresného súdu uvedený v odôvodnení jeho

rozhodnutia, podľa ktorého: „Uzavretím dohody jednoznačne (aj pri aplikácii zásady pacta

sunt servanta – čo je všeobecný právny princíp, ktorý tvorí neopomenuteľný atribút

právneho štátu) došlo k ovplyvneniu začiatku plynutia 3 mesačnej lehoty na podanie návrhu

na výkon rozhodnutia práva priznaného súdnym rozhodnutím v prospech oprávneného.“

Pokiaľ zákonodarca v ustanovení § 408, ods. 2 určí kogentne začiatok plynutia

trojmesačnej lehoty objektívne, nie je možné svojvoľným výkladom súdu uviesť právny

názor, podľa ktorého môžu zmluvné strany ovplyvniť svojim konaním po začiatku plynutia

uvedenej lehoty nový začiatok plynutia tejto trojmesačnej lehoty. Dokonca ani samotná

skutočnosť, kedy mal J. možnosť vyznačiť si na súdnom rozhodnutí jeho vykonateľnosť

žiadnym spôsobom neovplyvňuje začiatok plynutia trojmesačnej lehoty podľa § 408, ods. 2

.».

Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľ žiada, aby ústavný súd o jeho

sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo spoločnosti C., a. s., B. na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods.

1 a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, uznesením Okresného súdu

Bratislava I. sp. zn. zo dňa 02. 02. 2009 porušené bolo.

2. Uznesenie Okresného súdu Bratislava I., sp. zn. zo dňa

02. februára 2009 sa zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3. Okresný súd Bratislava I. je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania

pozostávajúce z odmeny za právne služby vo výške 289.74 €, zahŕňajúce odmenu za dva

úkony právnej pomoci: prevzatie veci a príprava zastúpenia, písomné podanie protistrane -

sťažnosť (jeden úkon á 115,90 € bez DPH) a náhradu režijných paušálnych výdavkov za dva

úkony (1 úkon á 6,95 €), na účet právneho zástupcu sťažovateľa č. ú. ... do 15 dní od

právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že uznesením okresného súdu sp. zn.

z 2. februára 2009 o zamietnutí námietok proti exekúcii, proti predbežným

trovám exekúcie a uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok za konanie o námietkach

došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa , ako

aj jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti

sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za

zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež

napr. , ).

Ústavný súd pred preskúmaním opodstatnenosti sťažnosti považoval za potrebné

poukázať na svoje ústavné postavenie, z ktorého vyplýva, že vo veciach patriacich do

právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou

(mutatis mutandis , ). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom

bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , atď.).

Sťažovateľ namieta predovšetkým nesprávnosť záverov okresného súdu (ako súdu

exekučného) pri posudzovaní (neakceptovaní) ním vznesenej námietky premlčania výkonu

práva priznaného oprávnenému rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský

súd“) sp. zn. z 3. októbra 2007 v spojení s rozsudkom najvyššieho súdu

sp. zn. z 29. mája 2008.

Ústavný súd z obsahu sťažnosti a k nej pripojených príloh zistil, že na základe

právoplatného a vykonateľného rozsudku krajského súdu sp. zn. z 3. októbra

2007 v spojení s rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 29. mája 2008

v súlade s poverením okresného súdu z 19. novembra 2008 súdny exekútor JUDr. M. H.,

Exekútorský úrad, B. (ďalej len „súdny exekútor“), doručil 27. novembra 2008

sťažovateľovi ako povinnému upovedomenie o začatí exekúcie z 24. novembra 2008.

Sťažovateľ podaním doručeným okresnému súdu 10. decembra 2008 podal námietky

proti exekúcii. Ich podstatou bola argumentácia porovnateľná s argumentáciou uplatnenou

v sťažnosti doručenej ústavnému súdu spočívajúca v tvrdení, že exekúcia je neprípustná

z dôvodu, že po vzniku exekučného titulu nastali okolnosti brániace vykonateľnosti nároku.

Neprípustnosť exekúcie sťažovateľ zdôvodnil tým, že došlo k premlčaniu exekučne

vymáhanej pohľadávky podľa a následnému márnemu

uplynutiu premlčacej lehoty na začatie práva o výkone rozhodnutia podľa § 408 ods. 2

. Na základe týchto skutočností sťažovateľ vzniesol námietku

premlčania práva priznaného právoplatným a vykonateľným exekučným titulom.

O námietkach sťažovateľa proti exekúcii rozhodol okresný súd uznesením sp. zn.

z 2. februára 2009 tak, že ich zamietol a súčasne zamietol aj námietky

sťažovateľa proti predbežným trovám exekúcie, pričom ho zaviazal na úhradu súdneho

poplatku za konanie o námietkach. Proti predmetnému uzneseniu okresného súdu nie je

prípustné odvolanie.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorú si osvojil aj ústavný súd,

vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je

absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však nesmie

obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo

bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6

ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujú

legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými prostriedkami a týmto

cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Otázka posúdenia prípustnosti námietok povinného v exekučnom konaní je otázkou

zákonnosti a jej riešenie v zásade nemôže viesť k záveru o porušení označených práv

sťažovateľa (mutatis mutandis , ). Z obsahu sťažnosti vyplýva, že

jej podstatou je nesúhlas sťažovateľa s právnymi názormi okresného súdu vyslovenými

v napadnutom uznesení sp. zn. z 2. februára 2009.

V odôvodnení napadnutého uznesenia okresného súdu sa okrem iného uvádza:

«Medzi stranami nebolo sporné, že ohľadom exekučne vymáhaného nároku došlo

k uplynutiu desaťročnej premlčacej doby podľa počas

konania o tomto nároku na súde. Premlčacia doba uplynula 3. 7. 2006. Rozsudok, ktorý je

exekučným titulom, nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť 1. 7. 2008.

Dňa 4. 7. 2008 uzavreli oprávnený a povinný Dohodu o splátkovom kalendári.

Podľa čl. 3 bod 3.1 citovanej dohody „C. a J. sa dohodli, že C. uhradí Pohľadávku v

splátkach, a to vo výške a v lehotách podľa Splátkového kalendára, ktorý je neoddeliteľnou

prílohou tejto zmluvy. C. môže Pohľadávku uhradiť aj skôr bez nároku J. na ušlé úroky z

omeškania. Platby C. spoločnosti J. budú započítavané najskôr na úrok z omeškania a

následne na istinu. Spolu s poslednou splátkou bude zaplatený aj dohodnutý úrok z

omeškania 10 % p. a.“

Podľa čl. 3 ods. 3.2 citovanej Dohody o splátkovom kalendári: „J. sa zaväzuje, že v

prípade, ak sa C. nedostane do omeškania so žiadnou splátkou podľa Splátkového

kalendára, nepodá návrh na vykonanie exekúcie pre vymoženie Pohľadávky alebo jej časti

a ani nepostúpi Pohľadávku alebo jej časť tretej osobe.“

Podľa Splátkového kalendára, ktorý tvoril prílohu citovanej Dohody o splátkovom

kalendári, sa povinný zaviazal platiť dlh v splátkach k dátumom 9. júla 2008, 2. septembra

2008, 2. októbra 2008, 1. novembra 2008 a v následných 4 splátkach s dátumom poslednej

splátky 1. marca 2009.

Z výpisov z účtu predložených oprávneným bolo preukázané, že povinný riadne pred

termínom splatnosti uhradil prvé tri splátky.

Podľa ustanovenia , bez ohľadu na iné ustanovenia

tohto zákona sa skončí premlčacia doba najneskôr po uplynutí 10 rokov odo dňa, keď

začala po prvý raz plynúť. Námietku premlčania však nemožno uplatniť v súdnom alebo

rozhodcovskom konaní, ktoré sa začalo pred uplynutím tejto lehoty. Ak bolo právo

právoplatne priznané v súdnom alebo rozhodcovskom konaní neskôr ako tri mesiace pred

uplynutím premlčacej doby alebo po jej uplynutí, možno rozhodnutie súdne vykonať, ak sa

konanie o jeho výkone začalo do troch mesiacov odo dňa, keď sa mohlo začať.

Podľa ustanovenia výkon práva, ktorý je v rozpore

so zásadami poctivého obchodného styku, nepožíva právnu ochranu.

Podľa ustanovenia výkon práv a povinností

vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do

práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

Medzi stranami sporu teda došlo k prípadu, keď po uplynutí desaťročnej premlčacej

doby podľa , ktorá uplynula počas konania súdov

o pohľadávke, avšak pred uplynutím lehoty na začatie exekúcie podľa § 408 ods. 2

, došlo k uzavretiu dohody o splátkovom kalendári, ktorá okrem

iného v čl. 3 ods. 3.2 obsahovala záväzok oprávneného, že v prípade, ak sa povinný

nedostane do omeškania so žiadnou splátkou podľa Splátkového kalendára, nepodá návrh

na vykonanie exekúcie pre vymoženie pohľadávky alebo jej časti a ani nepostúpi

pohľadávku alebo jej časť tretej osobe.

V dodatočnej trojmesačnej lehote na podanie návrhu na exekúciu podľa § 408 ods. 2

má oprávnený veriteľ možnosť začať konanie o vymoženie už

premlčanej pohľadávky v exekúcii. Existencia tejto možnosti však neznamená zákaz dohody

s dlžníkom o dobrovoľnom plnení. Bolo by v rozpore s logikou právnej úpravy, ako aj

v rozpore so znením ustanovenia , keby v takejto situácii

zákon zakazoval dlžníkovi účinne uzavrieť dohodu s veriteľom o splácaní svojho dlhu. Zo

zákona nevyplýva, žeby oprávnený musel podať návrh na exekúciu pod hrozbou straty

nároku v dôsledku premlčania v lehote podľa aj v

prípade, ak dlžník výslovne prehlási, že bude plniť dobrovoľne, záväzok písomne uzná a aj

postupne plní. V tomto smere súd poukazuje na rozsudok Nejvyššího soudu ČR sp. zn.

v zmysle ktorého „aplikácia ustanovenia je pri

posudzovaní rozporu námietky premlčania s dobrými mravmi možná, musí však byť

odôvodnená mimoriadnymi okolnosťami prípadu. Za takýto prípad by bolo možné

považovať napr. vyjadrenie povinnej osoby, že hodlá plniť vo výške požadovanej

oprávnenou osobou, eventuálne v iných prípadoch, ktoré by bolo možné posudzovať ako

vážny prísľub plnenia zo strany povinného, predložený jeho reálnym konaním“.

Z dokladov predložených oprávneným jednoznačne vyplýva, že povinný konal

spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti o jeho vôli dlh zaplatiť, dlh písomne uznal

a písomne sa ho zaviazal splácať v splátkach, pričom si súčasne v dohode vymienil záväzok

oprávneného nepristúpiť k exekúcii v prípade, ak bude svoj dlh riadne plniť v dohodnutých

splátkach. Z okolností predchádzajúcich exekúcii, najmä z dojednania Dohody o

splátkovom kalendári vyplýva, že oprávnený nepristúpil k exekúcii výlučne z dôvodu, že

povinný sa písomne zaviazal na dobrovoľné plnenie a aj čiastočne plnil. Pokiaľ však takéto

konanie povinného nebolo konaním smerujúcim k splateniu dlhu, čomu inak okolnosti

nepochybne nasvedčovali, ale iba úskokom, ktorý mal primäť oprávneného k tomu, aby

súhlasil s dobrovoľným plnením v splátkach, v dôsledku čoho malo dôjsť k premlčaniu

nároku, konanie povinného bolo nepoctivé a zavádzajúce. Zásada riadneho plnenia svojich

záväzkov je jednou zo zásadných zásad poctivého obchodného styku. Úskočné konanie,

ktoré má za cieľ uviesť do omylu veriteľa tak, aby tento spoliehajúc sa na výslovné uistenia

dlžníka, jeho písomné uznanie dlhu a jeho čiastočné plnenie, nevymáhal dlh v exekúcii a

tým sa pripravi1 o svoj nárok v dôsledku vznesenia námietky premlčania, je konanie

bezosporu v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku ako aj so zásadami dobrých

mravov uplatňovaných v celej oblasti súkromnoprávnych vzťahov. Nemôže byť na škodu

dobromyseľného veriteľa, ktorý vyhovie požiadavke dlžníka upustiť od výkonu rozhodnutia

exekúciou na základe právneho uistenia i faktického konania dlžníka.

Súd nemôže s poukazom na ustanovenie a

poskytnúť právnu ochranu konaniu povinného, ktorý vznáša

námietku premlčania za okolností, z ktorých nepochybne vyplýva, že jeho konanie je

úskočné a nepoctivé, s cieľom „dobehnúť“ oprávneného veriteľa. Súd v tomto smere

poukazuje práve na obdobné právne úvahy, ktoré viedli Najvyšší súd Českej Republiky (viď

vyššie citované rozhodnutie) k záveru o možnosti neprihliadnuť k námietke premlčania

v prípade, ak by takéto prihliadnutie bolo v rozpore s dobrými mravmi. Je síce

predovšetkým povinnosťou veriteľa, aby v rámci obchodnej starostlivosti a obozretnosti

uskutočnil potrebné úkony, aby nedošlo k premlčaniu jeho pohľadávky, táto skutočnosť však

nezbavuje súd povinnosti skúmať, či výkon práva, ktorému má byť poskytnutá súdna

ochrana, je v súlade so zásadami poctivého obchodného styku a dobrými mravmi. Veriteľ

mal v čase podpisu dohody o splátkovom kalendári dve možnosti: buď podať návrh na

exekúciu so všetkými negatívnymi dopadmi na dlžníka (zvýšenie dlhu o trovy exekúcie,

obmedzenie nakladania s majetkom, obmedzenie prevádzky podniku atď.), alebo akceptovať

písomný záväzok dlžníka na dobrovoľné plnenie podporený faktickými krokmi: čiastočným

platením dlhu. Pokiaľ teda veriteľ dobromyseľne pristúpil na požiadavky a uistenia dlžníka

podporené jeho faktickými krokmi a nepristúpil ku krokom poškodzujúcim dlžníka, táto

situácia nemôže byť na škodu veriteľa v prípade, že uistenia a úkony dlžníka boli iba

úskokom, ktorý mal vyvolať zdanie ochoty splatiť celý dlh. V skutočnosti však bolo toto

konanie dlžníka iba úskokom, ktorý pripravoval právnu situáciu na vznesenie námietky

premlčania dlhu.

Z prehlásenia V. K., zamestnankyne advokátskej kancelárie zastupujúcej

oprávneného, ako aj z údajov súdneho spisu vyplýva, že oprávnený nemal a nemohol mať k

dispozícii exekučný titul s vyznačenou vykonateľnosťou pred 7. 7. 2008. Exekučný titul

opatrený doložkou vykonateľnosti je pritom podľa § 39 ods. 2 Exekučného poriadku, zákona

č. povinnou prílohou návrhu na vykonanie exekúcie. Až uvedeným dňom teda

mohla začať plynúť lehota na podanie návrhu na exekúciu podľa § 408 ods. 2 Obchodného

zákonníka. Už pred uvedeným dátumom však vznikla právna prekážka brániaca podaniu

návrhu na exekúciu spočívajúca v záväzku oprávneného zdržať sa exekučného vymáhania

dlhu podľa čl. 3 ods. 3.2. dohody o splátkovom kalendári zo dňa 4. 7. 2008. Táto prekážka

brániaca exekúcii kontinuálne trvala až do prvého omeškania povinného s platením dlhu,

teda do 1. 11. 2008. Až prvého novembra 2008 teda oprávnený mohol podať návrh na

exekúciu a až v uvedenom dátume mohla začať plynúť trojmesačná lehota na podanie

návrhu na exekúciu podľa . Návrh na exekúciu bol

podaný včas, 6. novembra 2008. Nemožno sa teda stotožniť s argumentom povinného o

začatí plynutia 3 mesačnej lehoty na podanie návrhu na výkon rozhodnutia. V zmysle § 408

ods. 2 návrh na výkon rozhodnutia musí byť podaný do 3 mesiacov,

odkedy bolo možné exekúciu vykonať. Uvedené ustanovenie nemožno vykladať paušálne

tak, že táto lehota vždy plynie od vykonateľnosti rozsudku resp. exekučného titulu (inak by

to zákonodarca takto vyjadril aj v citovanom ustanovení a nezvolil by spojenie výrazov ...

odkedy bolo možné exekúciu vykonať..., ale zvolil by skôr slovné spojenie ... odkedy

nadobudol exekučný titul vykonateľnosť...), ale treba ho vždy vykladať s ohľadom na

osobitosť toho ktorého prípadu. Ako už bolo vyššie uvedené, na základe dohody o

splátkovom kalendári uzavretej medzi oprávneným a povinným, sa oprávnený zaviazal k

tomu, že v prípade, ak sa povinný nedostane do omeškania so žiadnou splátkou podľa

Splátkového kalendára, nepodá návrh na vykonanie exekúcie pre vymoženie pohľadávky

alebo jej časti a ani nepostúpi pohľadávku alebo jej časť tretej osobe.

Z uvedeného vyplýva, že objektívne po prvý krát mohol oprávnený podať návrh na

výkon rozhodnutia až od momentu, kedy sa povinný dostal do omeškania so splácaním dlhu,

t. j. dňom 1. 11. 2008. Zákon totiž v žiadnom ustanovení nevylučuje možnosť uzavretia

takejto dohody (skôr naopak, platný právny poriadok vždy uprednostňuje riešenie sporov

a tým aj platenie dlhu, zmluvnou cestou), nakoľko aj k výkonu rozhodnutia je oprávnený

subjekt oprávnený pristúpiť až po tom, čo povinný svoj záväzok dobrovoľne neplní

(k dobrovoľnému neplneniu tu došlo až 1. 11. 2008). Až týmto momentom začala plynúť

3 mesačná lehota uvedená v . Opačný výklad (bez

zreteľa na osobitosť toho ktorého prípadu) v danom prípade by odporoval dobrým mravom

( ), ktoré platia pre celú sféru súkromného (nepochybne aj obchodného) práva

a poškodzoval by oprávneného, nakoľko jeho nárok na podanie návrhu na vykonanie

exekúcie by zanikol skôr, ako by vôbec mohol objektívne, vzhľadom na osobitosť daného

prípadu, vôbec vzniknúť s poukazom na platne uzavretú dohodu o splátkovom kalendári,

ktorá bola oboma zmluvnými stranami do 1. 11. 2008 riadne dodržiavaná (treba

poznamenať, že dohoda o splátkach nebola žiadnou zo strán napadnutá žalobou na súde

a nikdy nebola vyhlásená za neplatnú).

Uvedený výklad súdu k začiatku p1ynutia lehoty 3 mesačnej lehoty uvedenej v § 408

ods. 2 nie je v rozpore so zásadou právnej istoty, resp. zásadou

stability právnych vzťahov, ktorá zásada je súčasťou právneho poriadku Európskeho

spoločenstva, a ktorá bola, ako to vyplýva aj z dôvodovej správy k tomuto ustanoveniu

, aj dôvodom na stanovenie určitej 1ehoty na uplatnenie práva na

výkon rozhodnutia v obchodných vzťahoch. Táto zásada sa však musí uplatňovať popri

ďalších zásadách právneho poriadku, ktorý tvorí aj právny poriadok Európskeho

spoločenstva - zásady primeranosti stanovených, či dohodnutých lehôt, taktiež aj zásada

ochrany dobrej viery, čo je pravidlo medzinárodného obyčajového práva, ktorého

existencia bola uznaná aj stálym Medzinárodným súdnym dvorom, zriadeným v rámci Ligy

národov, a neskôr Medzinárodným súdnym dvorom a uzákonená článkom 18 Viedenského

dohovoru o zmluvnom práve uzavretého 23. mája 1969. Navyše táto zásada je v

medzinárodnom práve verejnom dôsledkom zásady ochrany legitímnej dôvery, ktorá je

súčasťou právneho poriadku Spoločenstva. Práve túto zásadu je treba uplatňovať aj v tomto

prípade pri výklade začiatku behu 3-mesačnej lehoty na podanie návrhu na výkon

rozhodnutia, pričom súd má za to, že jednoznačne uzavretá dohoda o splátkovom kalendári

medzi oprávneným a povinným má vplyv na začiatok plynutia tejto lehoty. Oprávnený v

dobrej viere v dobrý úmysel povinného dlh po skončení súdneho konania bez núteného

výkonu uhradiť pristúpil dňa 4. 7. 2008 na uzavretie dohody o splátkovom kalendári, v

ktorej sa, ako už bolo uvedené, zaviazal nepodať (pod sankciou) návrh na exekúciu.

Povinný túto dohodu bez výhrad podpísal, čo vyplýva vlastne aj z faktu, že uzavretie tejto

dohody nenamietol.

Uzavretím dohody jednoznačne (aj pri aplikácii zásady pacta sunt servanta – čo je

všeobecný právny princíp, ktorý tvorí neopomenuteľný atribút právneho štátu) došlo

k ovplyvneniu začiatku plynutia 3 mesačnej lehoty na podanie návrhu na výkon rozhodnutia

práva priznaného súdnym rozhodnutím v prospech oprávneného.

Uvedeným výkladom súdu nie je popretý účel a význam ustanovenia § 408

, ktorým je zachovanie právnej istoty v obchodnoprávnych vzťahoch.

Pri výklade zákonných ustanovení je súd povinný aplikovať aj ústavné princípy zakotvené

v Ústave SR a v Listine základných práv a slobôd ( SR – právo na súdnu

ochranu, SR – právo na ochranu vlastniť majetok, ktoré v sebe

obsahuje podľa rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR aj nutnosť procesných záruk

a garancií obsiahnutých v práve na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces). Pri svojom

rozhodnutí súd prihliadol i na prax súdneho dvora a dosiahnutie cieľov práva Európskeho

spoločenstva – na jednej strane cieľ chrániť veriteľa pred oneskorenou platbou, chrániť

vlastnícke právo – mať priznané finančné prostriedky a nakladať s nimi, chrániť dobrú

vieru a na druhej strane dodržanie zásady stability právnych vzťahov. Tu treba zdôrazniť,

že cieľom napr. smernice 2000/35 je predchádzať oneskoreným platbám v obchodných

transakciách a odstrániť tak prekážky správneho fungovania vnútorného trhu vyplývajúce

z týchto oneskorených platieb, pričom právo Európskeho spoločenstva nesmeruje

k obmedzeniu možnosti uplatniť exekučný titul len v určitej krátkej obmedzenej lehote, ale

práve naopak skôr ide o dosiahnutie exekučného titulu v čo možno najkratšej lehote. Súdny

dvor často používa teleologický výklad (teda výklad e ratione legis = aký je účel právnej

normy). Pri tomto výklade sa často využíva argumentácia ad absurdum („takto to predsa

nemohol Parlament myslieť!“) hlavne na zaistenie dosiahnutia cieľov práva Spoločenstva.

Podobne REINSENHUBER, K. v REISENHUBER, K. (ur.), Europäische Methodenlehre.

Handbuch für Ausbildung und Praxis, De Gruyter Recht, 2006, Berlín, s. 261, zdôrazňuje,

že vo výklade práva Spoločenstva má teleologický výklad rozhodujúci význam.

V časti uplatneného príslušenstva pohľadávky súd považuje za potrebné uviesť, že

právo na zaplatenie príslušenstva pohľadávky vzniká a premlčuje sa za každý deň

omeškania samostatne. Príslušenstvo síce sleduje osud pohľadávky, avšak vzhľadom k

tomu, že za jednotlivé obdobia existencie pohľadávky sa môže aj samostatne uplatniť, nie je

príslušenstvo predmetnej pohľadávky aj v prípade, ak by bol prijatý výklad povinného

ohľadne premlčania sa nároku oprávneného, teda ak by bol súd neprijal výklad uvedený

vyššie k začiatku plynutia 3-mesačnej lehoty, úroky z omeškania by oprávnenému bez

márneho uplynutia premlčacej lehoty patrili za obdobie od 1. 7. 1998 do 1. 10. 2008.

Vzhľadom k tomu však, že súd považuje návrh na výkon rozhodnutia zo strany povinného

podaný včas, a to v lehote do 3 mesiacov, odo dňa kedy sa rozhodnutie Krajského súdu

v Bratislave sp. zn. zo dňa 3. 10. 2007 v spojení s rozsudkom Najvyššieho

súdu v Bratislave sp. zn. za dňa 29. 5. 2008, a to s prihliadnutím na všetky

okolnosti prípadu, je záver uvedený v tomto odseku uvedený len okrajovo.»

S poukazom na uvedené skutočnosti okresný súd považoval pohľadávku

oprávneného aj s jej príslušenstvom za uplatnenú včas a v lehote uvedenej v § 408 ods. 2

, a preto o námietkach povinného podľa Exekučného poriadku

rozhodol tak, že tieto námietky zamietol v celom rozsahu.

K námietke sťažovateľa týkajúcej sa jeho špecifického právneho postavenia okresný

súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol:

„... s výnimkami uvedenými v ustanoveniach o cenných

papieroch, je osoba, ktorej bolo udelené povolenie na činnosť centrálneho depozitára

akciovou spoločnosťou, na ktorú sa vzťahuje režim právnej úpravy .

Zo žiadneho ustanovenia zákona o cenných papieroch pritom nevyplýva osobitné

postavenie centrálneho depozitára v exekučnom konaní. Obdobne ako v prípade každej inej

akciovej spoločnosti, obmedzenia nakladania s majetkom spojené s exekúciou, sú zákonom

predpokladaným následkom neplnenia súdom priznaného dlhu. Námietka povinného v

tomto smere teda nie je dôvodná, nakoľko právne postavenie povinného neznamená

neprípustnosť exekúcie na jeho majetok.“

K namietaným predbežným trovám exekúcie okresný súd okrem iného uviedol:

„Platí zásada, že sa uhrádzajú len účelne vynaložené trovy. V prípade, že sa uvedená

výška trov, počas exekúcie, zmení resp. zvýši exekútor o tom upovedomí povinného

a oprávneného. Výška trov exekúcie sa môže zmeniť v závislosti od skutočnosti akým

spôsobom bude exekútor vymáhať pohľadávku oprávneného.

Podľa § 201 ods. 1 Ex. por. predbežné trovy exekúcie určuje exekútor podľa

osobitného právneho predpisu v upovedomení o začatí exekúcie. Týmto predpisom je

, ktorá pre výpočet predbežných trov exekúcie nemá osobitné

ustanovenie, a preto exekútor postupuje pri predbežných trovách a ich výpočte rovnako ako

pri výpočte trov exekúcie, t. j. v danom prípade podľa § 4, 5 cit. vyhlášky. Okrem odmeny

(20 % z vymáhanej sumy) má exekútor právo i na náhradu hotových výdavkov a náhradu za

stratu času, ktoré tvoria súčasť trov exekúcie.

Potom vychádzajúc z vyššie uvedeného súd dospel k záveru, že exekútor pri určení

predbežných trov exekúcie postupoval v zmysle ust. § 4, 5 a tiež §§ 22 a 23 vyhl. č.

, tieto v plnej miere rešpektoval a vypočítal ich v zákonom predpokladanom

rozsahu. Preto súd námietky povinného ako neopodstatnené zamietol.“

Vychádzajúc z citovaného ústavný súd konštatoval, že právne závery okresného súdu

sú v napadnutom uznesení ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnené, pričom

okresný súd v ňom zaujal stanovisko ku všetkým zásadným námietkam sťažovateľa. Podľa

názoru ústavného súdu okresný súd dostatočným spôsobom uviedol v napadnutom uznesení

právne relevantné dôvody (s prihliadnutím na okolnosti prípadu – uzavretie platnej dohody

o splátkovom kalendári), pre ktoré bolo potrebné námietky sťažovateľa považovať za

neodôvodnené a na tomto základe námietky proti exekúcii a proti trovám exekúcie

zamietnuť. Z napadnutého uznesenia okresného súdu vyplýva, že okresný súd v jeho

odôvodnení podrobne popísal myšlienkový postup, na základe ktorého dospel k záverom

o zamietnutí námietky sťažovateľa proti exekúcii a námietky sťažovateľa o trovách

exekúcie. Napadnuté uznesenie obsahuje podľa názoru ústavného súdu ústavne konformný

výklad príslušných právnych noriem (o lehotách na výkon súdnych

rozhodnutí a ich premlčanie), Exekučného poriadku a vyhlášky Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov

v znení neskorších predpisov, ktorý nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo

arbitrárny. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.

Sumarizujúc svoje závery ústavný súd konštatoval, že napadnuté uznesenie

okresného súdu je ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnené, nemožno ho

považovať za arbitrárne, a preto je z ústavného hľadiska udržateľné. Za týchto okolností

podľa názoru ústavného súdu neexistuje medzi označenými právami sťažovateľa podľa

a dohovoru a napadnutým uznesením okresného súdu taká

príčinná súvislosť, ktorá by po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie naznačovala reálnu

možnosť dospieť k záveru o porušení práv označených sťažovateľom. Skutočnosť, že

sťažovateľ sa nestotožňuje s právnymi názormi okresného súdu, nemôže viesť k záveru

o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti uvedeného rozhodnutia a nezakladá

oprávnenie ústavného súdu nahradiť právne názory okresného súdu svojimi vlastnými

názormi. Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa po predbežnom

prerokovaní odmietol podľa z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd už nezaoberal ďalšími návrhmi

sťažovateľa formulovanými v petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. októbra 2009