Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 390/08

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. októbra 2009

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Juraja Horvátha a Sergeja

Kohuta prerokoval prijatú sťažnosť J. B., Z., zastúpeného advokátom Mgr. M. B., B.,

vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa postupom Okresného súdu

Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

1. Okresný súd Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š i l

základné právo J. B., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené

v .

2. J. B. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 4 500 € (slovom

štyritisícpäťsto eur), ktoré j e Okresný súd Trnava p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. J. B. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 412,11 € (slovom

štyristodvanásť eur a jedenásť centov), ktoré j e Okresný súd Trnava p o v i n n ý vyplatiť

na účet jeho advokáta Mgr. M. B., B., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto

rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.

-14 z 22. októbra 2008 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť J. B., Z. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou

namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa (ďalej len „“) postupom

Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd“) v konaní vedenom pod

sp. zn. (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti vyplynulo najmä, že: „Dňa 12. 08. 1997 bola podaná žaloba na určenie

vlastníctva časti pozemku a stavby proti právnym predchodcom sťažovateľa. Konanie je

vedené pod sp. zn. .“

Sťažovateľ v ďalšej časti svojej sťažnosti opísal chronológiu úkonov, ktoré súdy

v napadnutom konaní vykonali, poukázal na jednotlivé obdobia nečinnosti alebo

neefektívnej činnosti označených súdov a ďalej uviedol tieto relevantné skutočnosti:

„Vo veci nie je do dnešného dňa rozhodnuté, konanie trvá už takmer 11 rokov

(10 rokov, 8 mesiacov) a vec sa stále nachádza na prvom stupni.

Pre úplnosť je potrebné uviesť, že sťažovateľ bezvýsledne namietal voči prieťahom

v konaní spôsobených Okresným súdom v Trnave. (...)

Skúmajúc predmetnú vec z hľadiska relevantných kritérií (a) zložitosti veci, (b)

správania sa účastníkov konania, (c) postupu súdu v konaní a (d) významu konania pre

sťažovateľa, je potrebné uviesť nasledovné:

zložitosť veci:

Vec nemôže byť považovaná za zložitú. Aplikácia ustanovení

a č. 40/1964

Zb. v znení neskorších predpisov nemôže súdu prvého stupňa

spôsobovať osobitné ťažkosti resp. také ťažkosti, ktoré by odôvodňovali také dlhé trvanie

konania. Navyše je potrebné uviesť, že odvolací súd už v prvom zrušujúcom rozsudku

(a potom opakovanie i v druhom zrušujúcom rozsudku) podrobne a inštruktívne súdu

prvého stupňa vysvetlil, aké ustanovenia a ktorých právnych predpisov sú aplikovateľné, z

akých hľadísk sú aplikovateľné a aké skutočnosti má súd prvého stupňa z týchto hľadísk

zisťovať.

Zložitosť veci nemožno odvodzovať z toho, že súd prvého stupňa si pred rozhodnutím

vôbec neurobil právny názor na to, ustanovenia akých právnych predpisov má v danej veci

aplikovať. Od podania žaloby po vydanie v poradí prvého rozsudku Okresného súdu

v Trnave uplynulo obdobie jedného roka a siedmych mesiacov, počas ktorého mal súd

dostatok času, aby si urobil správnu predstavu o relevantnom práve.

b) správanie sa účastníkov konania:

Sťažovateľ neprispel k dĺžke konania takým spôsobom, ktorý by mu mohol byť

vytýkaný resp. za ktorý by mohol znášať zodpovednosť. Samotnú skutočnosť, že sťažovateľ

úspešne podal dve odvolania, na základe ktorých odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa

vždy rušil a vrátil na ďalšie konanie, nemožno kvalifikovať v jeho neprospech, nakoľko len

realizoval právo na súdnu ochranu podľa SR. Podľa právneho názoru

Ústavného súdu SR zodpovednosť na predĺženie konania v dôsledku uplatnenia práva

nemôže znášať oprávnená osoba (sp. zn. ).

Bol to naopak súd, kto konal liknavo, neefektívne a kto do dnešného nedokázal

zvládnuť neveľmi náročnú vec. Hoci bolo potrebné navrhovateľov vyzvať na odstránenie

nedostatkov petitu, Okresný súd v Trnave tejto procesnej otázke, napriek opakovaným

upozorneniam zo strany odvolacieho súdu, nepochopiteľne a v podstate počas celého

konania nevenoval pozornosť. Nedostatky petitu boli odstrániteľné, a to veľmi jednoducho,

a preto tejto skutočnosti nemožno pripisovať význam z hľadiska dĺžky konania. Okrem toho

prieťahy v konaní, ktoré možno pripísať správaniu účastníka konania, nevylučujú

zodpovednosť štátu za to, že o právach účastníka konania sa rozhoduje dlhšie, než je

primerané podľa povahy veci (nález sp. zn. ).

c) postup súdu v konaní:

Okresný súd v Trnave vydal tri rozsudky, ktoré opakovane trpeli takými triviálnymi

a hrubými vadami, že museli byť vždy zrušené a vrátené na ďalšie konanie. Okresný súd

v Trnave v podstate ignoroval obsah rozhodnutí odvolacieho súdu, postupoval svojvoľne

a dĺžku konania je potrebné pričítať výlučne jeho správaniu. Okresný súd v Trnave nebol

v danom prípade zaťažený žiadnym náročným alebo rozsiahlym dokazovaním alebo

riešením komplikovaných procesných alebo hmotnoprávnych otázok, čo nasvedčuje tomu,

že prieťahy v konaní sú spôsobené nevysvetliteľným odborným zlyhaním sudcu.

Ani za stavu, keď už bolo z rozhodnutí odvolacieho súdu zrejmé, že Okresný súd

v Trnave hrubým spôsobom chybuje a keď mu bol poskytnutý podrobný a inštruktívny návod

na to, ako má vo veci postupovať, nepostupoval súd s potrebným urýchlením

a starostlivosťou. V postupe súdu sa opätovne vyskytli obdobia nečinnosti resp.

vykonávania neefektívnych (nezmyselných) a len formálnych úkonov nesmerujúcich k

splneniu účelu ústavného práva na konanie bez zbytočných prieťahov (t. j. k odstráneniu

stavu právnej neistoty), ako napríklad vyplýva z listu predsedníčky Okresného súdu v

Trnave č.: Spr. 1172/00 zo dňa 22. 11. 2000.

Poukazujeme na právny názor Ústavného súdu SR, podľa ktorého účastník súdneho

konania má právo dôvodne očakávať, že súd jeho vec správne posúdi a nepôjde cestou

omylov (sp. zn. ) a na právny názor Ústavného súdu SR, podľa ktorého aj

nesprávna činnosť štátneho orgánu môže zapríčiniť porušenie zaručeného práva

podľa SR (sp. zn. ).

d) význam konania pre účastníka:

Za mimoriadne dôležitú skutočnosť v danom prípade považujeme, že konanie sa týka

základnej životnej potreby sťažovateľa a jeho rodiny, a to potreby bývania. Za týchto

okolností bolo možné od súdu legitímne požadovať promptný postup, osobitne po

opakovanom zrušení jeho nesprávnych rozsudkov, čo sa však nestalo. (...)

Odôvodnenie výšky požadovaného primeraného finančného zadosťučinenia

Sťažovateľ uplatňuje primerané zadosťučinenie vo výške 250.000,- Sk, a to

z nasledovných dôvodov:

1. konanie v takejto jednoduchej veci trvá už takmer 11 rokov,

2. Okresný súd v Trnave vydal tri rozsudky, ktoré opakovane trpeli takými

triviálnymi a hrubými vadami, že museli byť vždy zrušené a vrátené na ďalšie konanie.

Okresný súd v Trnave v podstate ignoroval obsah rozhodnutí odvolacieho súdu, postupoval

svojvoľne a dĺžku konania je potrebné pričítať výlučne jeho správaniu,

3. sťažovateľ nehnuteľnosť, o časť ktorej sa vedie súdny spor, kúpil za účelom

uspokojenia potreby bývania svojej rodiny. Sťažovateľ sa už 11 rok nachádza v právnej

neistote, či bude môcť svoj majetok plnohodnotne užívať. Na časti nehnuteľnosti, o ktorú sa

vedie súdny spor, mal v úmysle vybudovať garáž, čo však v dôsledku súdneho sporu

nemohol. Je zrejmé, že náklady na vybudovanie takejto stavby medzičasom

niekoľkonásobne vzrástli,

4. sťažovateľ a jeho rodina nemôžu v dôsledku stresujúceho a frustrujúceho súdneho

sporu nehnuteľnosť pokojne užívať, chýba im pohoda bývania a súkromie, a preto boli

nútení potrebu bývania riešiť náhradným spôsobom, čo ich stálo nemalé náklady,

5. ďalej poukazujeme aj na to, že sťažovateľ osobitne ťažko znášal a znáša prieťahy

v konaní. Sťažovateľ trpí vysokým krvným tlakom, ktorý je spôsobený aj stresom z 11 rokov

trvajúceho súdneho konania, ktorého sa musí zúčastňovať. Sťažovateľ musí pred každým

pojednávaním vyhľadať konzultáciu lekára pre zhoršenie zdravotného stavu a požívať lieky.

To všetko len znásobuje ujmu spôsobenú neustálym a dlhotrvajúcim porušovaním jeho práv,

6. sťažovateľ sa zoči - voči orgánom, ktoré majú chrániť práva občanov, cíti

bezmocný, stratil vieru v právny štát a v schopnosť súdu súdny spor vôbec správne

rozhodnúť. (...)

Sťažovateľ si súčasne dovoľuje uviesť, vo vzťahu k vyššie uvedenému, že v danom

prípade je potrebné osobitne prihliadať na skutočnosť, že nakoľko sa konanie týkalo

potreby bývania sťažovateľa a jeho rodiny, od súdu bolo možné legitímne očakávať

promptný postup v konaní a na skutočnosť, že súd spôsobil prieťahy v konaní opakovaným

ignorovaním právneho názoru odvolacieho súdu a z odborného hľadiska absolútne

nedbanlivým prístupom k veci, ktorý v podstate likviduje dôveru v občanov v spravodlivé

rozhodovanie a súdy ako také. Sudkyňa po odbornej stránke v podstate zlyhala, v dôsledku

čoho sťažovateľ nemôže mať dôveru vo výkon spravodlivosti súdmi. Postup súdu nemožno

hodnotiť inak, ako denegatio iustitiae. (...)

Vzhľadom na vyššie uvedené navrhujeme, aby Ústavný súd SR (...) vyniesol tento

nález:

1. Okresný súd Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. porušil právo

sťažovateľa, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2

SR.

2. Prikazuje sa Okresnému súdu Trnava vo veci sp. zn. konať tak, aby

bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

3. Sťažovateľovi sa priznáva peňažná suma vo výške 250.000,- Sk ako primerané

finančné zadosťučinenie, ktoré je Okresný súd Trnava povinný vyplatiť mu do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci

konania: okresný súd, zastúpený jeho predsedom, listom zo 6. júla 2009 sp. zn.

1SprV/530/2008 a právny zástupca sťažovateľa stanoviskom k uvedenému vyjadreniu

okresného súdu z 15. júla 2009.

2.1 Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení uviedol tieto relevantné

skutočnosti:

„(...) Pokiaľ ide o vyjadrenie k samotnej sťažnosti, tak k tomuto uvádzam, že nie som

oprávnený posudzovať dôvody, pre ktoré došlo v predchádzajúcom období k zrušeniu

prvostupňových rozsudkov odvolacím súdom a môžem sa len stotožniť so závermi súdu

druhého stupňa, ktorý predmetné prvostupňové rozsudky zrušil a vec vrátil prvostupňovému

súdu na nové konanie. Je však zrejmé, že v danej veci došlo k porušeniu práva účastníka

podľa , keď nedošlo k prerokovaniu veci bez

zbytočných prieťahov.

Na záver uvádzam, že súhlasím stým, aby Ústavný súd SR upustil od ústneho

prejednania veci.(...)“

2.2 Právny zástupca sťažovateľa vo svojom stanovisku k uvedenému vyjadreniu

predsedu okresného súdu uviedol:

„Vo vyššie uvedenej veci k vyjadreniu odporcu uvádzame, že vzhľadom na obsah

tohto vyjadrenia je v danej veci nesporné, že došlo k porušeniu namietnutých práv

sťažovateľa. Súčasne, vzhľadom na právoplatné skončenie konania sťažovateľ netrvá na

bode 2. petitu, t. j. sťažovateľ nežiada, aby Ústavný súd SR prikázal Okresnému súdu

Trnava vo veci sp. zn. konať tak, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a

rozhodnutá.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ netrvá na ústnom pojednávaní.“

3. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa

s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia základného práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v .

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania

a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil tento priebeh a stav

konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. :

Dňa 12. augusta 1997 podali F. F. a manž. G., obaja bytom T. (ďalej len

„navrhovatelia“), na okresnom súde žalobný návrh proti H. M., L., a R. E., Z. (ďalej aj

„pôvodní odporcovia“), na určenie vlastníckeho práva a prísl.

Dňa 15. augusta 1997, 2. októbra 1997, 10. októbra 1997, 20. novembra 1997

a 15. decembra 1997 súd vykonal vo veci úkony súvisiace s prípravou pojednávania.

Dňa 5. februára 1998 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 16. marec 1998.

Dňa 16. februára 1998 H. M. oznámila súdu, že na pojednávanie sa nedostaví,

pretože už nie je vlastníčkou sporných nehnuteľností, keďže ich spolu aj s R. E. odpredala

sťažovateľovi.

Dňa 16. marca 1998 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na

neurčito.

Dňa 17. marca 1998 právny zástupca navrhovateľov navrhol, aby namiesto

pôvodných odporcov súd pripustil do konania na strane odporcu sťažovateľa.

Dňa 19. marca 1998 okresný súd uznesením č. k. -29 pripustil zámenu

odporcov tak, že odporcom sa stal sťažovateľ.

Dňa 18. mája 1998 bol žalobný návrh doručený sťažovateľovi.

Dňa 25. mája 1998 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 22. jún 1998.

Dňa 22. júna 1998 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na

2. september 1998.

Dňa 18. augusta 1998 svedkyňa M. ospravedlnila svoju neúčasť na nariadenom

pojednávaní.

Dňa 24. augusta 1998 právny zástupca navrhovateľov požiadal o odročenie

nariadeného pojednávania.

Dňa 26. augusta 1998 právna zástupkyňa sťažovateľa zaujala písomné stanovisko

k návrhu.

Dňa 2. septembra 1998 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na

7. október 1998.

Dňa 7. októbra 1998 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na

neurčito s tým, že svedkyňa M. bude vypočutá dožiadaným súdom.

Dňa 26. októbra 1998 bol Okresný súd Levice dožiadaný na vykonanie výsluchu

svedkyne M.

Dňa 16. decembra 1998 sa uskutočnil výsluch menovanej svedkyne.

Dňa 21. decembra 1998 bol spis vrátený okresnému súdu.

Dňa 21. januára 1999 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 8. marec 1999.

Dňa 8. marca 1999 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na

15. marec 1999.

Dňa 15. marca 1999 bol vo veci vynesený rozsudok č. k. -56, ktorým bolo

návrhu vyhovené.

Dňa 25. mája 1999 sťažovateľ podal proti uvedenému rozsudku odvolanie.

Dňa 23. júna 1999 bol spis predložený Krajskému súdu v Trnave (ďalej len „krajský

súd“), aby rozhodol o odvolaní sťažovateľa.

Dňa 29. septembra 1999 krajský súd uznesením č. k. -82 napadnutý

rozsudok zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Dňa 28. októbra 1999 bol spis vrátený okresnému súdu.

Dňa 6. decembra 1999 súd vyzval navrhovateľov, aby upravili návrh v zmysle

uznesenia krajského súdu č. k. -82.

Dňa 10. januára 2000 navrhovatelia zaujali písomné stanovisko k uzneseniu

krajského súdu č. k. -82.

Dňa 18. januára 2000 súd vyžiadal od katastrálneho úradu úplný výpis týkajúci sa

sporných nehnuteľností.

Dňa 16. marca 2000 katastrálny úrad čiastočne reagoval na uvedenú žiadosť súdu.

Dňa 25. mája 2000 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 10. júl 2000.

Dňa 10. júla 2000 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na

28. august 2000.

Dňa 10. júla 2000 súd opakovane vyžiadal od katastrálneho úradu úplný výpis

týkajúci sa sporných nehnuteľností.

Dňa 10. augusta 2000 katastrálny úrad čiastočne reagoval na uvedenú žiadosť súdu.

Dňa 28. augusta 2000 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na

16. október 2000.

Dňa 16. októbra 2000 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na

3. november 2000.

Dňa 17. októbra 2000 súd opakovane vyžiadal od katastrálneho úradu úplný výpis

týkajúci sa sporných nehnuteľností.

Dňa 2. novembra 2000 katastrálny úrad reagoval na uvedenú žiadosť súdu.

Dňa 3. novembra 2000 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na

neurčito s tým, že navrhovatelia oznámia mená svedkov.

Dňa 20. novembra 2000 navrhovatelia oznámili súdu mená svedkov, ktorých navrhli

vypočuť.

Dňa 23. novembra 2000 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 12. február 2001.

Dňa 12. februára 2001 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na

15. február 2001 z dôvodu vyhlásenia rozsudku, neskôr však súd nariadil termín

pojednávania na 9. máj 2001.

Dňa 9. mája 2001 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na

neurčito s tým, že do konania budú pribratí znalci z odboru geodézie a oceňovania

nehnuteľností.

Dňa 15. mája 2001 bolo uznesením č. k. -140 nariadené znalecké

dokazovanie z odboru geodézie a uznesením č. k. -141 znalecké dokazovanie

z odboru oceňovania nehnuteľností. Znalecké posudky mali byť vyhotovené do dvoch

mesiacov.

Dňa 27. júna 2001 navrhovatelia podali návrh na vydanie predbežného opatrenia.

Dňa 24. augusta 2001 sa sťažovateľ písomne vyjadril k predbežnému opatreniu.

Dňa 28. novembra 2001 súd urgoval vyhotovenie znaleckých posudkov.

Dňa 7. decembra 2001 znalec z odboru geodézie oznámil súdu, že bez spisu, ktorý je

u iného znalca, nemôže vykonať znalecký posudok.

Dňa 29. januára 2002 znalec z odboru oceňovania nehnuteľností doručil súdu

vypracovaný znalecký posudok a vrátil spis súdu.

Dňa 22. februára 2002 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 27. máj 2002.

Dňa 12. apríla 2002 súd urgoval vyhotovenie znaleckého posudku z odboru geodézie.

Dňa 30. apríla 2002 znalec z odboru geodézie opakovane oznámil súdu, že bez spisu

nemôže vykonať znalecký posudok.

Dňa 27. mája 2002 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, na ktorom súd rozsudkom

č. k. -178 návrh zamietol a uznesením č. k. -181 návrh na vydanie

predbežného opatrenia taktiež zamietol.

Dňa 28. augusta 2002 podali navrhovatelia proti rozsudku č. k. -178

a uzneseniu č. k. -181 odvolanie.

Dňa 22. novembra 2002 sa sťažovateľ písomne vyjadril k odvolaniam

navrhovateľov.

Dňa 22. januára 2003 bol spis predložený krajskému súdu, aby rozhodol

o odvolaniach navrhovateľov.

Dňa 28. februára 2003 krajský súd uznesením č. k. -207 rozhodnutie

okresného súdu o predbežnom opatrení č. k. -181 potvrdil.

Dňa 17. apríla 2003 právny zástupca navrhovateľov oznámil krajskému súdu, že

navrhovateľ F. F. zomrel 10. júna 2002, a preto navrhol zmenu petitu návrhu.

Dňa 27. mája 2003 krajský súd uznesením č. k. -221 napadnutý rozsudok

okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Dňa 3. júna 2003 bol spis vrátený okresnému súdu.

Dňa 11. júna 2003 bolo uznesenie krajského súdu č. k. -221 vypravené

účastníkom konania.

Dňa 12. augusta 2003 navrhovatelia upresnili svoj žalobný petit.

Dňa 25. septembra 2003 sa sťažovateľ písomne vyjadril k upresneniu návrhu petitu.

Dňa 29. januára 2004 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 24. apríl 2004.

Dňa 24. apríla 2004 bolo pojednávanie odročené na neurčito z dôvodu

práceneschopnosti sudkyne.

Dňa 25. mája 2004 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 20. september 2004.

Dňa 20. septembra 2004 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na

5. október 2004.

Dňa 5. októbra 2004 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, na ktorom súd rozsudkom

č. k. -248 rozhodol v prospech právnej nástupníčky navrhovateľov ¬ G. M.

Dňa 10. decembra 2004 sťažovateľ podal odvolanie proti uvedenému rozsudku.

Dňa 17. februára 2005 bol spis predložený krajskému súdu, aby rozhodol o odvolaní

sťažovateľa.

Dňa 21. apríla 2005 bol spis vrátený okresnému súdu, pretože nebol zaplatený súdny

poplatok ani poplatok za odvolanie v správnej výške.

Dňa 29. apríla 2005 okresný súd uznesením č. k. -270 rozhodol o doplatku

za návrh a uznesením č. k. -271 rozhodol o doplatku za odvolanie.

Dňa 9. mája 2005 sa navrhovateľka vyjadrila k odvolaniu sťažovateľa.

Dňa 12. mája 2005 sťažovateľ uhradil súdny poplatok v upravenej výške,

navrhovateľka však podala v ten istý deň odvolanie proti uzneseniu č. k. -271.

Dňa 23. septembra 2005 bola vec predložená krajskému súdu, aby rozhodol

o odvolaní navrhovateľky proti uzneseniu č. k. -271.

Dňa 20. decembra 2005 krajský súd uznesením č. k. -280 napadnuté

uznesenie okresného súdu zrušil a konanie o súdnom poplatku zastavil.

Dňa 21. marca 2006 bola vec opakovane predložená krajskému súdu, aby rozhodol

o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku č. k. -248.

Dňa 31. októbra 2006 krajský súd uznesením č. k. -291 napadnutý

rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

Dňa 4. decembra 2006 bol spis vrátený okresnému súdu.

Dňa 8. februára 2007 súd vyzval právneho zástupcu navrhovateľky, aby zaslal

dedičské rozhodnutia po pôvodných navrhovateľoch.

Dňa 11. apríla 2007 súd urgoval právneho zástupcu navrhovateľky.

Dňa 23. mája 2007 súd opätovne urgoval právneho zástupcu navrhovateľky.

Dňa 6. júna 2007 právny zástupca navrhovateľky reagoval na výzvu súdu.

Dňa 13. júna 2007 súd vyzval právneho zástupcu navrhovateľky, aby upravil petit

návrhu v zmysle uznesenia krajského súdu č. k. -291.

Dňa 21. júna 2007 právny zástupca navrhovateľky oznámil súdu, že podľa

uvedeného uznesenia odvolacieho súdu sa najprv musí dokončiť znalecké dokazovanie

z odboru geodézie.

Dňa 12. júla 2007 bol spis zaslaný znalcovi z odboru geodézie.

Dňa 27. júla 2007 znalec z odboru geodézie „pre väčšie množstvo rozpracovaných

znaleckých posudkov“ požiadal súd o predĺženie termínu vyhotovenia znaleckého posudku

do 15. decembra 2007.

Dňa 14. augusta 2007 sudkyňa dala úpravou kancelárii pokyn, aby bol spis uložený

na lehotu do 15. decembra 2007.

Dňa 27. decembra 2007 znalec z odboru geodézie odovzdal súdu vypracovaný

znalecký posudok.

Dňa 7. januára 2008 bol uvedený znalecký posudok zaslaný účastníkom konania, aby

sa k nemu vyjadrili.

Dňa 31. januára 2008 sa navrhovateľka vyjadrila k znaleckému posudku z odboru

geodézie.

Dňa 4. februára 2008 navrhovateľka upresnila svoj žalobný návrh.

Dňa 6. februára 2008 sa sťažovateľ vyjadril k znaleckému posudku z odboru

geodézie.

Dňa 29. februára 2008 okresný súd uznesením č. k. -339 pripustil zmenu

návrhu.

Dňa 22. apríla 2008 súd nariadil vo veci pojednávanie na 21. máj 2008.

Dňa 21. mája 2008 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na

27. máj 2008.

Dňa 27. mája 2008 okresný súd rozhodol vo veci rozsudkom č. k. -362.

Dňa 7. júla 2008 podala navrhovateľka a 10. júla 2008 podal sťažovateľ odvolanie

proti ostatému rozsudku okresného súdu.

Dňa 4. augusta 2008 sa navrhovateľka a 11. augusta 2008 sťažovateľ vyjadrili

k odvolaniu protistrany.

Dňa 18. septembra 2008 bol spis predložený krajskému súdu, aby rozhodol

o odvolaniach účastníkov konania.

Dňa 19. mája 2009 odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa uznesením

č. k. -412 potvrdil.

Dňa 15. júna 2009 bolo napadnuté konanie právoplatne skončené.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak

porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. došlo k porušovaniu základného práva

sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2

.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov(...)

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo,

alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

garantované v , sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti

každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci,

správanie účastníka konania a postup súdu (napr. ). Ústavný súd pritom prihliada

aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa

(napr. , , ). Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný

súd aj v danom prípade.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že napadnuté konanie sa týkalo základného

práva pokojne užívať a zveľaďovať svoje nehnuteľnosti, ktorého povaha (v širšom slova

zmysle spor o potreby bývania sťažovateľa a jeho rodiny, ktorý sa ako odporca nie svojím

zavinením dostal do nepriaznivej životnej situácie) si vyžadovala osobitnú starostlivosť

všeobecného súdu o naplnenie účelu súdneho konania, čo okrem iného znamená, že

všeobecný súd má povinnosť organizovať svoj procesný postup tak, aby vec bola čo

najrýchlejšie prejednaná a skončená ( ) a aby sa

čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň osoba obrátila so žiadosťou

o rozhodnutie (pozri napr. , , ).

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že dĺžka

posudzovaného konania nebola závislá od právnej zložitosti veci. V tejto súvislosti je

sťažovateľovi možné prisvedčiť, že „odvolací súd už v prvom zrušujúcom rozsudku

(a potom opakovanie i v druhom zrušujúcom rozsudku) podrobne a inštruktívne súdu

prvého stupňa vysvetlil, aké ustanovenia a ktorých právnych predpisov sú aplikovateľné,

z akých hľadísk sú aplikovateľné a aké skutočnosti má súd prvého stupňa z týchto hľadísk

zisťovať“. Ústavný súd však nepopiera, že rozhodovanie v okolnostiach danej veci

vzhľadom na nutnosť nariadenia znaleckého dokazovania mohlo predstavovať určitý stupeň

zložitosti veci. Nesmierne zdĺhavý priebeh napadnutého konania však ústavný súd nemohol

pripísať iba na vrub faktickej náročnosti prerokovávanej veci, ale aj opakovanej nečinnosti,

resp. neefektívnej činnosti súdu, tak ako to vyplynie z vyhodnotenia postupu okresného

súdu v bode III/3 tohto nálezu.

2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľa

v preskúmavanom konaní, ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by mala byť osobitne

zohľadnená na jeho ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo

v predmetnom konaní k zbytočným prieťahom. Sťažovateľ neprispel svojím správaním

k prieťahom v konaní, aktívne sa dožadoval pokračovania v konaní, žiadal o nariadenie

termínu pojednávaní a taktiež podal sťažnosť na prieťahy v konaní. Čo sa týka podávania

námietok a opravných prostriedkov, ústavný súd nekvalifikuje ako skutočnosti, ktoré by

spôsobili zbytočné prieťahy v konaní. Podľa právneho názoru ústavného súdu využitie

možností daných sťažovateľovi procesnými predpismi (napr. Občianskym súdnym

poriadkom) na uplatňovanie a presadzovanie jeho práva v súdnom konaní môže síce

spôsobiť predĺženie priebehu konania, nemožno ho však kvalifikovať ako postup, ktorého

dôsledkom sú zbytočné prieťahy (napr. ).

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v napadnutom konaní

a predovšetkým poukazuje na to, že takmer 12-ročné trvanie preskúmavaného konania

(od podania návrhu 12. augusta 1997 do 15. júna 2009) je už samo osebe najmä vzhľadom

na povahu veci bezpochyby neprimerané, aj keď je faktom, že vec bola najmenej tri roky na

odvolacom súde, za ktorého postup okresný súd nezodpovedá.

Práve z uznesenia odvolacieho súdu č. k. -221 však vyplýva, že napadnuté

konanie okresného súdu bolo aj po prvom zrušení jeho rozsudku jednoznačne neefektívne,

keďže v odôvodnení tohto rozhodnutia bolo okresnému súdu vytýkané medzi inými aj to, že

„(...) právne zdôvodnenie uskutočnené súdom prvého stupňa je úplne nesprávne a rozporné

i s názorom prezentovaným odvolacím súdom v uznesení zo dňa 29. 9. 1999 č. k.

-82. Už v zrušujúcom uznesení bolo súdu prvého stupňa uložené pokúsiť sa

odstrániť vady žaloby, o čo sa však súd prvého stupňa postupom v zmysle § 43 ods. 2

ani nepokúsil (...)“, atď. Ústavný súd vzhľadom na minimalizáciu jeho zásahov do

rozhodnutí všeobecných súdov nehodnotil skutkové zistenia okresného súdu v napadnutom

konaní, avšak v súvislosti s posúdením efektivity napadnutého konania nemohol

prehliadnuť, že aj v citovanom rozhodnutí odvolací „súd dospel k záveru, že súd prvého

stupňa vo veci rozhodol napriek tomu, že nemal splnené podmienky konania(...)

a opakovane bol na ne súd prvého stupňa upozorňovaný(...)“. Z uvedeného vyplýva, že

podľa odvolacieho súdu postup okresného súdu od prvého zrušenia jeho meritórneho

rozhodnutia (uznesenie z 29. septembra 1999 č. k. -82), až do druhého

rozhodnutia krajského súdu (uznesenie z 29. apríla 2003 č. k. -221) bolo

v podstate počas obdobia tri a pol roka bezvýznamné a neefektívne.

Ústavný súd ďalej konštatuje, že okresný súd bol v danej veci aj krátkodobo nečinný

napr. od 11. júna 2003 do 29. januára 2004 (sedem mesiacov). Okrem toho 15. mája 2001

bolo uznesením č. k. -140 nariadené znalecké dokazovanie z odboru geodézie,

pričom v zmysle tohto rozhodnutia znalecký posudok mal byť vyhotovený do dvoch

mesiacov. V konečnom dôsledku vyšlo najavo, že tento znalecký posudok bol nevyhnutný

na rozhodnutie v danej spornej veci, napriek tomu zo strany súdu bolo tolerované, že znalec

doručil okresnému súdu znalecký posudok až 27. decembra 2007, teda 6 rokov a 5 mesiacov

od uplynutia lehoty na jeho vypracovanie, čo je absolútne neprípustné. Zbytočné prieťahy

pritom môžu vzniknúť aj vtedy, ak všeobecný súd, ktorý vo veci koná, neuplatnil svoju

právomoc voči znalcovi, ktorý včas nepredložil znalecký posudok (napr. ).

Uvedená nečinnosť, resp. neefektívna činnosť okresného súdu nie je ničím

ospravedlniteľná, pretože počas najmenej štyroch rokov nevykonával vo veci úkony alebo

nevykonával efektívne úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej

sa sťažovateľ v predmetnej veci počas súdneho konania nachádzal, čo je základným účelom

práva zaručeného v citovanom článku (pozri napr. ). Uvedené obdobia

nečinnosti, resp. neefektívnej činnosti okresného súdu sú z hľadiska

netolerovateľné, pretože vec bolo potrebné posúdiť aj s ohľadom na jej povahu a význam

pre sťažovateľa. K prieťahom v danom prípade nedošlo v dôsledku zložitosti veci ani

správania účastníkov, ale výlučne v dôsledku postupu súdu, pritom v

zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia

umožňujúce prerokovanie vecí bez zbytočných prieťahov, a tým vykonanie spravodlivosti

v primeranej lehote.

Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného práva

sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48

ods. 2 , tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

4. Vzhľadom na to, že 15. júna 2009 bolo napadnuté konanie právoplatne skončené,

neprichádzalo do úvahy v okolnostiach danej veci rozhodnutie podľa § 56 ods. 3 písm. a)

.

5. Podľa môže ústavný súd priznať tomu, koho

základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ požadoval priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume

250 000 Sk, teda 8 298,48 €, najmä preto, že „(...) nehnuteľnosť, o časť ktorej sa vedie

súdny spor, kúpil za účelom uspokojenia potreby bývania svojej rodiny. Sťažovateľ sa už 11

rok nachádza v právnej neistote, či bude môcť svoj majetok plnohodnotne užívať. Na časti

nehnuteľnosti, o ktorú sa vedie súdny spor, mal v úmysle vybudovať garáž, čo však

v dôsledku súdneho sporu nemohol. Je zrejmé, že náklady na vybudovanie takejto stavby

medzičasom niekoľkonásobne vzrástli(...)“.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie

porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa. Ústavný súd preto uznal

za odôvodnené priznať mu aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia

, ktoré podľa zásad spravodlivosti s prihliadnutím na všetky

okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľa, na význam konania pre sťažovateľa, ako aj

vzhľadom na to, že napadnuté konanie už bolo právoplatne skončené, považuje za

primerané v sume 4 500 €.

Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto

rozhodnutia v bode 2.

6. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému

účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľovi vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom za tri

úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia zo 7. apríla 2008, spísanie sťažnosti

z 10. apríla 2008 a písomné stanovisko k vyjadreniu okresného súdu z 15. júla 2009).

Za dva úkony vykonané v roku 2008 patrí odmena v sume dvakrát po 105,42 € a režijný

paušál dvakrát po 6,31 € a za jeden úkon vykonaný v roku 2009 prislúcha odmena v sume

115,90 € spolu s režijným paušálom 6,95 € (v zmysle § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov), preto trovy

právneho zastúpenia sťažovateľa predstavujú sumu 346,31 €, ku ktorej bolo treba pripočítať

19 % DPH, teda sumu 65,80 €, t. j. trovy právneho zastúpenia sťažovateľa predstavujú

celkovú sumu 412,11 €.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd o uplatnených trovách konania sťažovateľa

rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou

vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. októbra 2009