Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 163/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-38

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. októbra 2009

v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudcov Jána Auxta a Ľubomíra Dobríka

prerokoval sťažnosť spoločnosti R., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. R. P., B.,

pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach

č. k. -217 z 21. januára 2009 a takto

rozhodol:

1. Základné právo spoločnosti R., s. r. o., B., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Košiciach č. k. -217 z 21. januára 2009 p o r u š e n é b o l o .

2. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach č. k. -217 z 21. januára

2009 z r u š u j e a p r i k a z u j e mu vo veci znovu konať a rozhodnúť.

3. Krajský súd v Košiciach j e p o v i n n ý uhradiť trovy konania spoločnosti

R., s. r. o., B., v sume 292,38 € (slovom dvestodeväťdesiatdva eur a tridsaťosem centov)

na účet jej právneho zástupcu advokáta JUDr. R. P., B., do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)

č. k. -18 zo 16. júna 2009 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti

R. C. B, s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného práva

na súdnu ochranu podľa (ďalej len „“)

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej

len „krajský súd“) č. k. -217 z 21. januára 2009.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka uzatvorila 27. februára 2007 zmluvu o

budúcej kúpnej zmluve so spoločnosťou J., s. r. o. (ďalej len „žalobca“). Predmetom

budúcej kúpnej zmluvy mali byť nehnuteľnosti v okrese K. Sťažovateľka mala podľa

uvedenej zmluvy postavenie budúceho predávajúceho a žalobca postavenie budúceho

kupujúceho.

K uzatvoreniu kúpnej zmluvy však nedošlo, v dôsledku čoho podal žalobca

12. novembra 2007 na Okresnom súde Košice II (ďalej len „okresný súd“) žalobu, súčasťou

ktorej bol návrh na vydanie predbežného opatrenia.

Okresný súd uznesením z 3. decembra 2007 č. k. -21 návrhu

na vydanie predbežného opatrenia vyhovel a uložil sťažovateľke (ako žalovanej v konaní)

zdržať sa nakladania s nehnuteľnosťami, a to až do doby právoplatného rozhodnutia vo veci

samej.

Proti rozhodnutiu okresného súdu, ktorým bolo vydané predbežné opatrenie, podala

sťažovateľka 28. decembra 2007 odvolanie, po prerokovaní ktorého krajský súd uznesením

sp. zn. z 12. marca 2008 potvrdil prvostupňové uznesenie okresného súdu

sp. zn. z 3. decembra 2007.

Sťažovateľka podala proti tomuto rozhodnutiu sťažnosť podľa .

Ústavný súd nálezom sp. zn. z 18. novembra 2008 rozhodol, že uznesením

krajského súdu sp. zn. z 12. marca 2008 bolo porušené základné právo

sťažovateľky podľa , ako aj jej právo podľa dohovoru.

Ústavný súd súčasne zrušil uznesenie krajského súdu, pretože bolo podľa jeho názoru

nedostatočné a nepresvedčivé. Nebolo možné z neho zistiť, že by krajský súd v rámci

rozhodovania vykonal akékoľvek kroky na preukázanie existencie zákonnej podmienky

na dočasnú úpravu pomerov účastníkov konania z dôvodu bezprostredne hroziacej ujmy

a pri preskúmaní rozhodnutia okresného súdu sa taktiež nevysporiadal s námietkami

sťažovateľky. Ústavný súd preto vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Krajský súd na základe rozhodnutia ústavného súdu odvolanie sťažovateľky

proti uzneseniu okresného súdu o vydaní predbežného opatrenia sp. zn.

z 3. decembra 2007 opäť prerokoval a uznesením sp. zn. z 21. januára 2009

označené rozhodnutie okresného súdu opätovne potvrdil.

Podľa názoru sťažovateľky krajský súd opätovne pochybil najmä „z hľadiska

ústavnej udržateľnosti výkladu a aplikácie príslušných hmotnoprávnych a procesných

ustanovení“ a jeho uznesenie obsahuje „svojvoľný výklad podmienok pre vydanie

predbežného opatrenia a... ignorovanie požiadavky na potrebu opravy žalobného petitu“.

Sťažovateľka ďalej v sťažnosti tiež uvádza: «... žalobca sa domáhal iných nárokov,

než ktoré sa mu usiluje priznať krajský súd, a navyše sa ich domáhal iným spôsobom,

než aký pre ochranu predmetných hmotných práv ustanovuje zákon, je nepochybné,

že žalobca mal k dispozícii viaceré ďalšie nástroje ochrany svojich záujmov. Tvrdenie

krajského súdu o jednom-jedinom, výlučnom procesnom spôsobe ochrany údajných

hmotnoprávnych nárokov žalobcu úplne opomína skutočnosť, že žalobca má v prípade,

ak preukáže vznik škody v dôsledku prípadného porušenia právnej povinnosti sťažovateľom,

nárok domáhať sa jej náhrady, má možnosť namietať odporovateľnosť právneho úkonu,

ktorým má dôjsť k jeho ukráteniu ako oprávneného zo zmluvy, či dokonca jeho neplatnosť,

a tak podobne...

Pokiaľ ide o podmienky pre vydanie predbežného opatrenia, ústavný súd vo svojom

náleze vyslovil okrem iného aj to, že z konania tak pred okresným súdom, ako aj krajským

súdom, „nevyplývalo, čoho sa navrhovateľ domáhal vo veci samej“, že „požadovaný výrok

súdu, ktorým sa má určiť uzavretie kúpnej zmluvy medzi účastníkmi, sa viaže

na predchádzajúcu podmienku, ktorej splnenie nebude možné doložiť z obsahu výroku“

a že žalobný návrh, ktorý nespĺňa kritéria presnosti, určitosti a zrozumiteľnosti, nemôže

byť podkladom spĺňajúcim zákonné predpoklady.

S týmito výhradami ústavného súdu sa krajský súd vysporiadal tak, že ich označil

za „neopodstatnené“ (s. 14) a namiesto toho, aby vykonal úkony smerujúce k odstráneniu

vád žalobného návrhu, sa pokúsil sťažovateľovi a ústavnému súdu vysvetliť, prečo takéto

vady vlastne nie sú vadami. Uvedené jednak samé osebe predstavuje postup v rozpore

s viazanosťou krajského súdu právnym názorom ústavného súdu, a jednak je aj z vecného

hľadiska výkladovou svojvôľou. Krajský súd sám konštatuje, že to, čoho sa v danej

skutkovej a právnej situácii žalobca mohol a mal domáhať, bolo nahradenie vôle

sťažovateľa rozsudkom súdu. Žalobca sa namiesto toho domáhal, aby súd uložil

sťažovateľovi povinnosť k istému prejavu vôle a len v prípade nesplnenia tohto záväzku

rozhodol o tom, že „súd určuje, že medzi žalobcom a žalovaným sa uzaviera kúpna zmluva.

Inak povedané, namiesto návrhu, aby súd nahradil vôľu sťažovateľa svojim rozhodnutím,

žalobca navrhol, aby súd uložil sťažovateľovi niečo konať, pričom pre takýto návrh za

daného skutkového a právneho stavu chýba akákoľvek zákonná opora... Keď ústavný súd

výslovne odkazuje na „opravu žalobného petitu“, krajský súd oponuje, že takáto oprava nie

je potrebná. Zatiaľ čo ústavný súd dochádza k právnemu záveru, že žalobca svoj nárok na

súdnu ochranu neuplatnil spôsobom, aký ukladá procesný kódex, krajský súd tvrdí, že vo

svetle pravdepodobnej oprávnenosti jeho hmotnoprávneho nároku uvedené nepredstavuje

vadu, ktorý by bolo potrebné odstraňovať. Namiesto rešpektovania tak krajský súd s

právnym záverom ústavného súdu vedie otvorenú a priamu polemiku. Takýto postup bez

ďalšieho predstavuje porušenie práva sťažovateľa na súdnu ochranu v primeranej kvalite.»

Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd v náleze vyslovil,

že krajský súd uznesením sp. zn. z 21. januára 2009 porušil jej základné

právo podľa a právo podľa dohovoru, aby zrušil označené

uznesenie krajského súdu a prikázal mu vo veci znovu konať a rozhodnúť. Zároveň

sa domáha náhrady trov konania.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti 15. júla 2009 vyjadril predseda

krajského súdu, ktorý vo vyjadrení okrem iného uviedol:

«... Nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 18. novembra 2008,

č. k. -42 bolo rozhodnuté, že uznesením Krajského súdu v Košiciach

z 12. marca 2008, č. k. -97, bolo porušené základné právo sťažovateľky

podľa a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru. Ústavný súd zrušil uvedené uznesenie krajského súdu a prikázal mu vo veci

znovu konať a rozhodnúť. V náleze ústavný súd vyčítal krajskému súdu, že v odôvodnení

rozhodnutia, ktoré bolo nedostatočné a nepresvedčivé (nebolo možné z neho zistiť,

že by krajský súd v rámci rozhodovania vykonal akékoľvek kroky na preukázanie existencie

podmienky potreby dočasnej úpravy pomerov účastníkov z dôvodu bezprostrednej ujmy

a pri preskúmaní rozhodnutia okresného súdu sa nevysporiadal s námietkami sťažovateľky).

Po vrátení veci Krajskému súdu v Košiciach, rešpektujúc právny názor ústavného

súdu, odvolací súd na prejednanie odvolania sťažovateľky nariadil odvolacie pojednávanie,

na ktorom doplnil dokazovanie podľa , a po prednesoch účastníkov

konania rozhodol uznesením zo dňa 21. januára 2009, č. k. -217 tak,

že uznesenie Okresného súdu Košice II zo dňa 3. decembra 2007, č. k. -21

potvrdil...

Dovoľujeme si vysloviť názor, že napadnuté uznesenie krajského súdu z 21. januára

2009 obsahuje mimoriadne podrobné, presvedčivé a precízne odôvodnenie. V dôvodoch

rozhodnutia odvolací súd dáva jasné a zrozumiteľné odpovede na právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s nariadeným predbežným opatrením...

Pokiaľ sťažovateľka polemizuje s názorom odvolacieho súdu o „výlučnom“

procesnom spôsobe ochrany (údajných) hmotnoprávnych nárokov žalobcu (J. s. r. o.)

a predostiera možnosti, ktoré žalobca má, t. j. že má nárok domáhať sa náhrady škody

(ak preukáže jej vznik v dôsledku prípadného porušenia právnej povinnosti sťažovateľkou),

má možnosť namietať odporovateľnosť právneho úkonu, či dokonca jeho neplatnosti

a pod..., k tomu iba uvádzame, že ide o úvahy v teoretickej rovine, ako by podľa predstáv

sťažovateľky bolo možné riešiť daný právny vzťah...

Odvolací súd zaujal názor, že z obsahu návrhu na nariadenie predbežného opatrenia

i žaloby vo veci samej nepochybne vyplýva, že žalobca sa podanou žalobou domáha

splnenia zmluvného záväzku (zo zmluvy o uzavretí budúcej kúpnej zmluvy uzavretej dňa

27. 2. 2007, ktorá je v kópii pripojená k žalobe), na tom skutkovom základe, že sťažovateľka

(zo zmluvy zaviazaná strana) odmieta splniť svoj zmluvný záväzok – uzavrieť s ním kúpnu

zmluvu. Zo žalobného petitu je zrejmé, čoho sa žalobca domáha a na akom skutkovom

základe, t. j. aká povinnosť má byť sťažovateľke uložená a v druhej časti petitu sa žalobca

domáha splnenia zmluvnej povinnosti sťažovateľkou, že sa medzi účastníkmi uzatvára

kúpna zmluva (návrh kúpnej zmluvy je pripojený k žalobe). Odvolací súd vyslovil názor, že

žalobný návrh je súladný s ust. , ako aj s ust. prvá veta

; poukázal v tejto súvislosti aj na rozdielnu úpravu medzi

Občianskych zákonníkom a a vyložil aj ust. §-292

.

Nestotožnil sa s námietkami sťažovateľky o neurčitosti a nevykonateľnosti žalobného

návrhu a poukázal v tomto smere na ustálenú súdnu prax a rozsiahlu judikatúru NS SR

k otázkam náležitosti žalobného návrhu (petitu). Citoval rozsudok NS SR sp. zn.

, publikovaný Zo súdnej praxe pod č. 56/2005.

So závermi súdu ohľadom určitosti žalobného petitu sa v plnom rozsahu

stotožňujeme a poukazujeme aj na zahraničnú judikatúru, napr. rozsudky NS ČR z 19. 12.

2007, sp. zn. , z 28. 3. 2007, sp. zn. etc...

... sťažovateľka (podobne ako hociktorý účastník občianskeho súdneho konania) musí

byť pripravený na to, že pomery účastníkov konania sa môžu dočasne upraviť predbežným

opatrením (ako zabezpečovací prostriedkom).

Predbežným opatrením sa vytvorí stav, počas ktorého sa môže právoplatne

rozhodnúť spor, ktorý je predmetom konania (o veci samej), bez toho, aby niektorý

z účastníkom bol neprimerane zvýhodnený alebo znevýhodnený vo výkone svojich práv.

Tento účel sa dosahuje bez ujmy na práve na konečnú, definitívnu ochranu

poskytovanú rozhodnutím o veci samej (rozsudkom).

Nariadenie predbežného opatrenia podľa nášho názoru v žiadnom prípade

nevylučuje, aby súd poskytol v konečnom dôsledku ochranu – za splnenia zákonných

predpokladov, aj právam, ktorých porušenie sťažovateľka namieta vo svojej sťažnosti...»

Predseda krajského súdu v citovanom vyjadrení zároveň oznámil, že netrvá

na ústnom prerokovaní veci.

Právny zástupca sťažovateľky reagoval na vyjadrenie krajského súdu 7. augusta 2009

a uviedol, že netrvá na ústnom prerokovaní veci. V stanovisku k vyjadreniu krajského súdu

sa okrem iného uvádza: «... Ak ústavný súd vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí

prisvedčil námietkam sťažovateľa a dospel k záveru o zásadných vadách žalobného petitu,

potom opätovné rozhodnutie krajského súdu, že takéto vady on za vady nepovažuje, zbavuje

jednak sťažovateľa akejkoľvek právnej istoty a jednak súdnu ochranu ústavnosti jej

zmyslu...

Krajský súd ako jeden z dvoch hlavných dôvodov pre vydanie napadnutého

rozhodnutia uvádza, že ak by ho nevydal, navrhovateľ by nemal k dispozícii žiadnu právnu

ochranu, keďže predbežné opatrenie je jediným procesným spôsobom jeho ochrany.

Sťažovateľ namieta, že tých spôsobov je k dispozícii viac a preto nemožno predbežné

opatrenie odôvodniť nesprávnym záverom o jeho výlučnosti... Sťažovateľ nie je orgánom

verejnej moci, ktorý by vo veci mohol rozhodnúť a dať svojim argumentom aj praktickú

váhu, „v teoretickej rovine“ však preukázal, že jeden z dôvodov pre vydanie predbežného

opatrenia – absencia inej možnosti ochrany navrhovateľa – v skutočnosti žiadnym takým

dôvodom nie je. Tým, že pripúšťa teoretickú dostupnosť takejto ochrany, to napokon

potvrdzuje aj sám krajský súd.

Pokiaľ ide o druhý dôvod – hrozba pre výkon rozhodnutia vo veci samej – vyjadrenie

krajského súdu na túto otázku nijako nereaguje. Ide pritom o úplne zásadnú vadu

napadnutého rozhodnutia, keďže údajná hrozba pre výkon rozhodnutia; sa odôvodňuje

argumentmi, ktoré potvrdzujú, že v danom type konania ani nie je možné vydať rozhodnutie,

ktoré by bolo spôsobilé byť predmetom výkonu. Krajský súd uvádza, že vo veci samej môže

vydať len také rozhodnutie, pri ktorom „nemožno hovoriť o vykonateľnosti v pravom slova

zmysle, keďže účinkom takéhoto rozsudku je nahradenie prehlásenia vôle povinného

účastníka bez ďalšieho s tým následkom, že zmluva sa považuje za uzavretú dňom

nadobudnutia právoplatnosti rozsudku“ a zároveň hovorí, že dôvodom pre vydanie

predbežného opatrenia je ohrozenie výkonu rozhodnutia vo veci samej. Tento

neprekonateľný logický rozpor ponecháva krajský súd vo svojom vyjadrení bez akejkoľvek

zmienky.

Sťažovateľ považuje vyjadrenie krajského súdu za prinajmenšom nepriame

potvrdenie, že napadnuté rozhodnutie vykazuje vady, ktorých súlad s právom sťažovateľa

na súdnu ochranu a s predchádzajúcim rozhodnutím ústavného súdu jednoducho nieje

možné „obhájiť“.»

II.

V rámci konania vo veci samej ústavný súd preskúmal obsah sťažnosti a jej príloh,

vyjadrenie krajského súdu k sťažnosti, obsah pripojeného spisu ústavného súdu sp. zn.

týkajúceho sa súvisiacej predchádzajúcej veci, ako aj vyjadrenie

sťažovateľky k vyjadreniu krajského súdu.

Ústavný súd zistil, že žalobca podal 12. novembra 2007 návrh na vydanie

predbežného opatrenia a žalobu o splnenie zmluvného záväzku proti sťažovateľke. Petitom

žaloby sa domáhal, aby okresný súd zaviazal sťažovateľku predložiť žalobcovi písomnú

výzvu na uzavretie kúpnej zmluvy vrátane návrhu samotnej kúpnej zmluvy na nehnuteľnosti

špecifikované v zmluve o budúcej zmluve z 27. februára 2007 v lehote troch dní odo dňa

právoplatnosti rozsudku a zároveň, aby okresný súd rozhodol, že ak sťažovateľka nesplní

v určenej lehote uvedenú povinnosť, medzi žalobcom a sťažovateľkou sa uzatvára kúpna

zmluva v znení zmluvy tvoriacej prílohu rozsudku.

Žalobca navrhol, aby okresný súd podľa

(ďalej aj „OSP“) prikázal sťažovateľke zdržať sa nakladania s nehnuteľnosťami

špecifikovanými v zmluve o budúcej zmluve, najmä v rozsahu ich predaja, darovania,

zamenenia, založenia, zaťaženia vecným bremenom, prenájmu, a to až do doby

právoplatného rozhodnutia súdu v konaní vo veci samej. Žalobca to zdôvodnil tým,

že sťažovateľka odmieta splniť svoju zmluvnú povinnosť a má v úmysle predať dotknuté

nehnuteľnosti iným subjektom. Pri osobných výzvach na uzatvorenie zmluvy totiž svoju

povinnosť poprela. Sťažovateľka tvrdí, že doba platnosti zmluvy o budúcej zmluve uplynula

a vo vzťahu k žalobcovi sa necíti byť touto zmluvou viazaná.

Okresný súd uznesením č. k. -21 z 3. decembra 2007 vydal predbežné

opatrenie, ktorým uložil sťažovateľke zdržať sa nakladania s nehnuteľnosťami

nachádzajúcimi sa v špecifikácii zmluvy o budúcej zmluve najmä v rozsahu ich predaja,

darovania, zamenenia, založenia, zaťaženia vecným bremenom, prenájmu, a to až do doby

právoplatného rozhodnutia súdu v konaní o splnenie zmluvného záväzku.

V predmetnom rozhodnutí okresný súd okrem iného uviedol: „Z výzvy zo dňa 23. 10.

2007 súd zistil, že žalobca vyzval žalovaného na splnenie záväzku vyplývajúceho

žalovanému z uzavretej Zmluvy o budúcej zmluve, keďže žalovaný sa v mesiaci september

2007 stal vlastníkom sporných nehnuteľností. Spolu s výzvou mu predložil k popisu i návrh

kúpnej zmluvy, zhodný s textom kúpnej zmluvy, ktorý je súčasťou Zmluvy o budúcej kúpnej

zmluve. Vyzval ho na podpis predloženého návrhu zmluvy, prípadne na zaslanie námietok

k predloženému návrhu zmluvy.

Podľa ust. (ďalej len ), ak treba

po začatí konania dočasne upraviť pomery účastníkov, alebo zabezpečiť dôkaz, pretože

je obava, že neskôr ho nebude možné vykonať alebo s veľkými ťažkosťami, súd na návrh

neodkladne vydá predbežné opatrenie alebo zabezpečí dôkaz.

Toto ustanovenie umožňuje, aby súd po začatí konania dočasne upravil pomery

účastníkov.“

Sťažovateľka 28. decembra 2007 podala proti uzneseniu okresného súdu opravný

prostriedok, v ktorom uviedla: „Žalovaný má tiež za to, že predmetné predbežné opatrenie

je nariadené v rozpore so zákonom, z dôvodu, že prvostupňový súd ho nariadil bez toho,

aby dostatočne skúmal, či jeho nariadenie je potrebné, t. j. bez toho, aby preskúmal

splnenie podmienok pre jeho nariadenie a bez toho, aby za tým účelom vykonal potrebné

zisťovanie...

Aj keď v prípade rozhodovania o nariadení predbežného opatrenia ide o rýchle

riešenie situácie, ktorá neznenie odklad pre nebezpečenstvo, ktoré inak hrozí záujmom

účastníka alebo niektorého z nich, neznamená to, že súd sa nemusí vôbec zaoberať šetrením

okolností rozhodných pre posúdenie, či sú splnené podmienky pre nariadenie predbežného

opatrenia. Podľa ustálenej rozhodovacej činnosti súdov totiž aj v konaní, ktoré

predchádza nariadeniu predbežného opatrenia, platia zásady uvedené v ust. § 6 a ust. § 120

ods. 1 , a to v primeranom rozsahu, potrebnom na dosiahnutie účelu sledovaného

predbežným opatrením.

Aj v konaniach o predbežných opatreniach musí teda o. i. účastník označiť dôkazy

na preukázanie svojich tvrdení s tým, že súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov

vykonaná a vykonané dôkazy hodnotí...

... prvostupňový súd nariadil predmetné predbežné opatrenie bez toho,

aby dostatočne skúmal, či nariadenie predbežného opatrenia je potrebné. Prvostupňový súd

bol pritom povinný zisťovať, či sú splnené podmienky pre nariadenie navrhovaného

predbežného opatrenia a toto opatrenie mohol nariadiť len na základe dostatočne zistených

skutočností... prvostupňový súd si len jednoducho osvojil tvrdenia žalobcu, a to bez toho,

aby pravdivosť týchto tvrdení bola žalobcom nejakým spôsobom preukázaná, resp. súdom

zistená.“

Krajský súd uznesením sp. zn. z 12. marca 2008 potvrdil uznesenie

okresného súdu, ktoré 13. mája 2008 nadobudlo právoplatnosť. V odôvodnení uviedol,

že: „Pred nariadením predbežného opatrenia súd musí vždy zvážiť, či v dôsledku

predbežného opatrenia sa nevytvorí nezvratný (nenapraviteľný) stav v právnych vzťahoch

medzi účastníkmi, či zásah do práv dotknutého účastníka je primeraný žalobcom

osvedčenému porušeniu jeho práv a právom chránených záujmov (zásada tzv. primeranosti

zásahu) a napokon aj posúdiť, či predbežným opatrením nedochádza k zásahu

do vlastníckych práv dotknutého účastníka nad nevyhnutnú mieru (podľa čl. 20 ods. 4

nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba

v nevyhnutnej miere), čo znamená, že žalovaný môže byť obmedzený v nakladaní len

vo vzťahu k veciam alebo právam, ktoré majú súvislosť s osvedčeným nárokom na plnenie

záväzku, na vydanie veci, príp. určenie vlastníckeho práva a pod.

Súd prvého stupňa postupoval podľa uvedených zásad a dospel k správnemu záveru,

že v danom prípade sú splnené zákonné podmienky pre nariadenie navrhovaného

predbežného opatrenia.

Žalobca osvedčil danosť svojho nároku voči žalovanému na plnenie záväzku

zo zmluvy o budúcej kúpnej zmluve z 27. 2. 2007, ako aj potrebu dočasnej úpravy pomerov

účastníkov do doby konečného rozhodnutia vo veci samej, aby nevznikol priestor pre právne

úkony, ktoré by vytvorili nezvratný stav a znamenali ujmu na právach žalobcu v prípade,

ak by žalovaný nakladal so spornými nehnuteľnosťami v prospech tretej osoby. Predbežné

opatrenie obmedzuje žalovaného vo výkone jeho práv len v nevyhnutnom rozsahu, dočasne

a to tak, aby sa nevyvolávali ďalšie spory medzi účastníkmi konania.

K námietkam žalovaného treba uviesť, že predbežné opatrenie neprejudikuje

a ani nemôže prejudikovať nárok, ktorý je ohrozený, pretože nejde o konečné vyriešenie

sporu z hľadiska hmotného práva, ale o procesné rozhodnutie, ktorým sa žiaden nárok

nepriznáva, ani nedeklaruje, či tu právo je alebo nie je, preto samotný nárok v tomto konaní

nemusí byť nepochybne preukázaný.“

Ústavný súd na základe sťažnosti podľa preskúmal uznesenie

krajského súdu sp. zn. z 12. marca 2008. Vyslovil, že označeným

rozhodnutím krajský súd porušil základné právo sťažovateľky podľa ,

ako aj jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd súčasne zrušil uznesenie

krajského súdu a prikázal mu vo veci znovu konať a rozhodnúť. V odôvodnení nálezu

z 18. novembra 2008 v uvedenej veci okrem iného uviedol: „... aj v konaní o návrhu

na vydanie predbežného opatrenia platí povinnosť konkretizovaná v Občianskom súdnom

poriadku, ktorá súdu prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupoval

tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná a aby sa skutočnosti, ktoré sú medzi

účastníkmi sporné, spoľahlivo zistili.

Účastníci sú povinní predložiť dôkazy o svojich tvrdeniach.

Súd pri rozhodovaní vychádza zo skutkového stavu, ktorý zistil.

Použitie týchto zásad je však primerané a limitované dosiahnutím účelu predbežného

opatrenia.

Tieto zásady sa preto neuplatňujú v celej šírke, ale s dôkazom na rýchlosť ochrany

práv a spoľahlivosť tvrdení navrhovateľa na úrovni osvedčenia skutočností, ktoré

sú rozhodujúce pre záver o potrebe a nevyhnutnosti predbežného opatrenia.

Pred nariadením predbežného opatrenia alebo zamietnutím návrhu na jeho

nariadenie súd nevykonáva dokazovanie, ale vychádza iba z obsahu návrhu a príloh,

pričom na základe ich spravdepodobnenia vyvodí záver o tom, či je osvedčená legálnosť

(potreba, naliehavosť) dočasne upraviť pomery účastníkov...

Právo na spravodlivý proces vyžaduje, aby rozhodnutie súdu bolo zdôvodnené

a presvedčivé. Odôvodnenie rozhodnutia je zárukou toho, že výkon spravodlivosti nie je

arbitrárny. Podcenenie povinnosti súdu vytvoriť presvedčivé rozhodnutie, ktoré spĺňa

parametre zákonnosti a ústavnosti, zreteľne vyvoláva účinky arbitrárnosti a porušenia

základného práva účastníka konania na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, ako aj jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru.

Rozhodnutie orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami účastníka

konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre zákonného rozhodnutia (§ 157

ods. 2 ), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné otázky a námietky

spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných a samotné rozhodnutie

ovplyvňujúcich súvislostiach ().

Podľa názoru ústavného súdu výrok rozhodnutia krajského súdu... nemá oporu

v konštatovanom skutkovom stave. Ako už bolo uvedené, použitie predbežného opatrenia

súdom predpokladá kumulatívne splnenie všetkých zákonných podmienok.

Výhrada ústavného súdu smeruje najmä k splneniu zákonnej podmienky potreby

dočasnej úpravy pomerov medzi účastníkmi.

Krajský súd vo svojom vyjadrení uviedol, že musí byť zrejmé, že bez okamžitej

(i keď len dočasnej) úpravy právnych pomerov by bolo právo účastníka ohrozené.

V konaní samom pri rozhodovaní okresného súdu, ale ani pri rozhodnutí o absencii

tejto kumulatívnej podmienky uloženia predbežného opatrenia namietanej sťažovateľkou

krajský súd na túto podstatnú náležitosť rozhodnutia v jeho odôvodnení nereagoval.

Ústavný súd zistil absenciu adekvátneho zisťovania tejto prvotnej požiadavky svojho

rozhodnutia zo strany krajského súdu, ktorý sa uspokojil len s citovaním rozhodnutia

okresného súdu. Tento postup je z hľadiska ústavnosti zjavne svojvoľný a nastoľuje zjavne

neodôvodnený skutkový záver.

Ako už bolo konštatované, potreba okamžitej úpravy pomerov medzi účastníkmi

dočasným predbežným opatrením je kumulatívnou požiadavkou na realizáciu predbežného

opatrenia a nedá sa odôvodniť len z abstraktnej možnosti sťažovateľa nakladať

s predmetom sporu, ale musí byť aj reálne preukázaná...

Ústavný súd zistil, že z konaní pred krajským súdom (aj okresným súdom)

nevyplývalo, čoho sa navrhovateľ domáhal vo veci samej ( druhá veta ).

Ako už bolo konštatované, uplatnenie námietky porušenia základného práva podľa

je možné len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Požadovaný výrok súdu, ktorým sa má určiť uzavretie kúpnej zmluvy medzi

účastníkmi, sa viaže na predchádzajúcu podmienku, ktorej splnenie nebude možné doložiť

z obsahu výroku.

Presný, určitý a zrozumiteľný žalobný petit nie je vyjadrením iba formálnych

náležitostí žaloby, ale je nevyhnutným predpokladom toho, aby súdne rozhodnutie bolo

z materiálneho hľadiska vykonateľné.

To znamená, že pri rozhodovaní o predbežnom opatrení by malo byť všeobecnému

súdu zrejmé, že ak žalobný návrh v súčasnej podobe tieto kritériá nespĺňa, nemôže byť

podkladom spĺňajúcim zákonné predpoklady stanovené ustanovením ...“

Krajský súd na základe nálezu ústavného súdu opätovne prerokoval odvolanie

sťažovateľky proti uzneseniu okresného súdu č. k. -21 z 3. decembra 2007

o vydaní predbežného opatrenia na pojednávaní konanom 21. januára 2009 za účasti

právnych zástupcov žalobcu a sťažovateľky (žalovanej v konaní), ako aj za účasti právneho

zástupcu vedľajšieho účastníka na strane žalovaného – S., B., ktorý ako kupujúci uzavrel

29. novembra 2007 so žalovanou zmluvu o prevode sporných nehnuteľností.

Uznesením sp. zn. z 21. januára 2009 krajský súd uznesenie

okresného súdu č. k. -21 z 3. decembra 2007 o vydaní predbežného opatrenia

opätovne potvrdil. V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd okrem iného uviedol:

«Odvolací súd po vrátení veci opätovne prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom

z ust. , a v súlade s právnym názorom Ústavného súdu, ktorým bol

viazaný ( o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky a konaní pred ním a o postavení jeho sudcov, druhá veta ),

pričom v ďalšom konaní konal aj s vedľajším účastníkom na strane žalovaného S., B...

(pôvodne S. B...), ktorý v odvolacom konaní (podaním zo dňa 4. 6. 2008 na č. l. 111)

oznámil svoj vstup do tohto konania v postavení vedľajšieho účastníka na strane žalovaného

a odôvodnil svoj právny záujem na výsledku tohto konania (podaním zo dňa 7. 8. 2008

na č. l. 121-125), a to tým, že so žalovaným uzavrel kúpnu zmluvu zo 16. 7. 2007,

predmetom ktorej je prevod vlastníckeho práva k sporným pozemkom..., na základe ktorej

podal 12. 12. 2007 návrh na vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností, avšak

katastrálne konanie o uvedenom návrhu bolo prerušené rozhodnutím S. K... z 27. 12. 2007 z

dôvodu predbežného opatrenia nariadeného Okresným súdom Košice II... a do katastra

nehnuteľností bola dňa 6. 12. 2007 (t. j. ešte pred podaním návrhu na vklad vlastníckeho

práva...) zapísaná obmedzujúca poznámka o nariadení predbežného opatrenia, pričom

katastrálne konanie... dosiaľ nebolo právoplatne skončené...

Odvolací súd na prejednanie odvolania nariadil odvolacie pojednávanie, na ktorom

oboznámil obsah zmluvy o budúcej kúpnej zmluve uzavretej medzi účastníkmi zo dňa 27. 2.

2007 (č. l. 9-14) a podania vedľajšieho účastníka zo 4. 6. 2008, 7. 8. 2008, 27. 11. 2008

(č. l. 111, 121-125, 170) a v súlade s ust. a doplnil dokazovanie

oboznámením ďalších listinných dôkazov (predložených vedľajším účastníkom), osobitne

oboznámil obsah zmluvy o spolupráci zo 14. 2. 2006 a dodatku k nej zo 16. 7. 2007, zmluvy

o uzavretí budúcej zmluvy zo 16. 7. 2007 uzavretej medzi žalovaným ako predávajúcim a S.,

B., ako budúcim kupujúcim, kúpnu zmluvu zo dňa 29. 11. 2007 o prevode vlastníckeho

práva k nehnuteľnostiam... uzavretú medzi žalovaným ako predávajúcim a S., B... ako

kupujúcim, rozhodnutie S... a výpis z LV... a napadnuté uznesenie podľa § 219 ods. 1 O. s.

p. potvrdil ako vecne správne aj keď čiastočne z iných dôvodov...

V prejednávanej veci súd prvého stupňa rozhodol o návrhu žalobcu na nariadenie

predbežného opatrenie podľa správnych zák. ustanovení. Aj keď v konaní nepostupoval

dôsledne... lebo v potrebnej miere nepreveril vierohodnosť žalobcových tvrdení o potrebe

dočasnej úpravy pomerov účastníkov z dôvodu bezprostredne hroziacej ujmy a neskúmal

pravdepodobnosť možného ohrozenia výkonu súdneho rozhodnutia, pričom (ako je zrejmé

z odôvodnenia napadnutého uznesenia) potrebnosť dočasnej úpravy pomerov účastníkov

navrhovaným predbežným opatrením vyvodil len z osvedčenia danosti samotného nároku,

dospel na základe vykonaných dôkazov k správnemu záveru, že v danom prípade sú splnené

zákonné podmienky pre nariadenie navrhovaného predbežného opatrenia.

Ani skutočnosti uvedené v odvolaní neumožňujú odvolaciemu súdu prijať iný záver,

lebo dôkazmi vykonanými v odvolacom konaní bolo preukázané, že predbežné opatrenie

v danom prípade bolo nariadené v súlade so zákonom i samotným účelom predbežného

opatrenia a malo aj svoj praktický význam.

Žalobca potrebu a nevyhnutnosť navrhovaného predbežného opatrenia po začatí

konania vo veci samej (o splnenie záväzku zo zmluvy o uzavretí budúcej kúpnej zmluvy)

odôvodnil skutočnosťami, že za stavu neobmedzeného disponovania s vlastníckym právom

žalovaného k sporným nehnuteľnostiam existuje opodstatnená hrozba bezprostrednej ujmy

na jeho právach resp. hrozí sťaženie jeho postavenia v konaní vo veci samej, ako aj obava,

že by výkon súdneho rozhodnutia, vo veci samej bol ohrozený, lebo pri scudzení

nehnuteľností tretej osobe, príp. ich zaťažení, by právny dôvod súdneho konania odpadol,

resp. výkon rozhodnutia by bol zmarený alebo sťažený. Ak teda žalobca potrebu

a naliehavosť navrhovaného predbežného opatrenia vyvodzoval aj z ohrozenia svojho

postavenia resp. právnej pozície v konaní vo veci samej, je nepochybné, že predbežné

opatrenie navrhoval vydať aj z dôvodu potreby dočasnej úpravy pomerov účastníkov,

nie len pre obavu z ohrozenia prípadného výkonu súdneho rozhodnutia...

Žalobca osvedčil danosť resp. pravdepodobnosť svojho nároku voči žalovanému

o splnenie zmluvného záväzku – na uzavretie kúpnej zmluvy, ktorý vyplýva zo zmluvy

o uzavretí budúcej kúpnej zmluvy uzavretej medzi účastníkmi dňa 27. 2. 2007 v písomnej

forme (ďalej len „zmluva“), a osvedčil tiež potrebu (naliehavosť) dočasnej úpravy pomerov

účastníkov navrhovaným, predbežným opatrením, ktorá je odôvodnená jednak hrozbou

bezprostrednej ujmy na jeho právach v dôsledku sťaženia jeho právnej pozície,

resp. postavenia v konaní vo veci samej, ale aj opodstatnenou obavou z ohrozenia výkonu

budúceho rozhodnutia, podloženou objektívnou hrozbou, definitívneho zániku možnosti

uspokojiť po právoplatnom skončení konania svoj oprávnený nárok.

Podstata zmluvy o uzavretí budúcej zmluvy spočíva v tom, že sa jej subjekty písomne

zaväzujú do stanovenej doby uzatvoriť určitú zmluvu, a ak potom neskôr jeden z nich

odmieta zmluvu uzavrieť (či už vôbec alebo za dohodnutých podmienok), môže sa druhá

zmluvná strana domáhať splnenia zmluvného záväzku žalobou o nahradenie prejavu vôle

podľa ust. , právoplatný rozsudok potom nahradzuje prehlásenie vôle

povinného účastníka a má za následok, že zmluva sa považuje za uzavretú dňom

právoplatnosti tohto rozsudku. Právna úprava, zmluvy o budúcej zmluve obsiahnutá

v ust. až 292 Obchodného zákonníky na rozdiel od úpravy v ,

nevyžaduje dohodu o podstatných náležitostiach budúcej zmluvy, ale pre platnosť zmluvy

o budúcej zmluve (okrem písomnej formy) vyžaduje, aby obsahovala

záväzok uzavrieť v určenej dobe budúcu zmluvu a aby bol v nej predmet plnenia budúcej

zmluvy určený aspoň všeobecným spôsobom, avšak natoľko určite, aby súd alebo osoba

určená v zmluve, mohla na základe žiadosti oprávnenej strany o určenie obsahu zmluvy

v zmysle § 290 ods. 2 ObchZ určiť aj jej predmet. Z obsahu zmluvy o budúcej zmluve

uzavretej medzi účastníkmi dňa 27. 2. 2007 (č. l. 9-14) vyplýva, že účastníci sa dohodli

o podstatných náležitostiach zmluvy, ktoré sú vyžadované ust. § 289 ods. 1 Obchodného

zákonníka, t. j. na určitom, predmete budúcej kúpnej zmluvy a určili dobú v ktorej budúca

kúpna zmluva mala byť uzavretá, takým spôsobom (časovým vymedzením), že o tom

nevznikajú žiadne pochybnosti, keďže žalovaný ako predávajúci sa zaviazal vyzvať žalobcu

ako kupujúceho na uzavretie kúpnej zmluvy, predložiť mu návrh kúpnej zmluvy a odpredať

nehnuteľnosti... najneskôr do 5 pracovných dní od právoplatnosti vkladu vlastníckeho práva

[čl. II bod a) zmluvy], a žalobca oko kupujúci sa zaviazal, odkúpiť pozemok so všetkými

súčasťami od žalovaného do 10 pracovných dní odo dňa doručenia návrhu kúpnej zmluvy

a výzvy na uzavretie kúpnej zmluvy. V konaní nebolo sporné, že žalovaný nadobudol

vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam kúpnou zmluvou uzavretou... dňa 6. 9.

2007, ktorej vklad do katastra nehnuteľností bol právoplatne povolený 17. 9. 2007... pričom

svoj zmluvný záväzok (ako zaviazaná strana) v dohodnutej lehote (t. j. do 24. 9. 2007)

nesplnil, preto žalobca ako oprávnená, strana má právo, domáhať sa voči žalovanému

splnenia zmluvnej povinnosti v súdnom konaní žalobou o nahradenie vyhlásenia vôle

a žiadať, aby obsah zmluvy určil súd (§ 290 ods. 2 ObchZ). Za tohto stavu, vzhľadom

na takto vymedzený obsah práv a povinností v zmluve, sú osvedčené aspoň základné

skutočnosti potrebné pre záver o pravdepodobnosti nároku, ktorému sa má poskytnúť

predbežná ochrana a ktorý je predmetom konania vo veci samej.

Odvolací súd mal preukázanú (nielen osvedčenú) aj druhú (kumulatívnu) podmienku

pre nariadenie predbežného opatrenia, a to potrebu a naliehavosť dočasnej úpravy

pomerov účastníkov navrhovaným predbežným opatrením, ktorá je odôvodnená

predovšetkým existenciou objektívnej hrozby bezprostrednej ujmy na právach žalobcu

v dôsledku sťaženia jeho právnej pozície, resp. hmotnoprávneho postavenia v konaní vo

veci samej, ako aj opodstatnenou obavou z ohrozenia výkonu budúceho rozhodnutia. Táto

bezprostredná hrozba ujmy na právach žalobcu, ako aj opodstatnenosť obavy, že by výkon

súdneho rozhodnutia bol ohrozený, bola v danom prípade mimo všetkých pochybností

aj reálne preukázaná listinnými dôkazmi predloženými vedľajším účastníkom S., s. r. o.,

so sídlom B... (pôvodne S. B...), z ktorých vyplynulo, že žalovaný so spornými

nehnuteľnosťami nakladal, keď dňa 16. 7. 2007 uzavrel ako budúci predávajúci so S., B.,

ako budúcim kupujúcim zmluvu o uzavretí budúcej zmluvy podľa , ktorej

predmetom boli nehnuteľnosti... pričom dňa 29. 11. 2007, (t. j. po začatí konania vo veci

samej) uzavrel s vedľajším účastníkom kúpnu zmluvu o prevode predmetných

nehnuteľností... a ako výlučný vlastník uvedené nehnuteľnosti odpredal... Rozhodnutím S.

K... z 27. 12. 2007 bolo preukázané, že konanie o vklade uvedenej zmluvy do katastra

nehnuteľností je prerušené z dôvodu zápisu obmedzujúcej poznámky o nariadení

predbežného opatrenia... a žalovaný je doposiaľ zapísaný ako, výlučný vlastník

nehnuteľností...

Za týchto okolností nariadeným predbežným opatrením do doby právoplatného

skončenia vo, veci samej, sa umožní, aby sa v tomto konaní pokračovalo bez ďalšieho

porušovania alebo ohrozovania práva (o ochranu ktorého žalobca žiada v konaní vo veci

samej) a zabráni sa sťaženiu právnej pozície žalobcu v konaní, resp. vzniku takej situácie,

ktorá by negatívne ovplyvnila jeho procesné i hmotnoprávne postavenie v konaní do tej

miery, že by sa mu už neoplatilo uchádzať o konečnú súdnu ochranu, lebo ak by kúpna

zmluva zo dňa 29. 11. 2007, ktorou žalovaný ako predávajúci previedol sporné

nehnuteľnosti na vedľajšieho účastníka, nadobudla právne účinky, žalovaný by mohol

v konaní namietať (pravdepodobne by aj tak urobil) zánik svojho zmluvného záväzku

z dôvodu dodatočnej nemožnosti plnenia, a v takej procesnej situácii možno dôvodné –

predpokladať, že žaloba by nebola úspešná a musela by byť už len z tohto dôvodu

zamietnutá. V prípade úspechu žalobcu v konaní vo veci samej by bol reálne ohrozený

výkon rozsudku (na tomto závere nič nemení ani skutočnosť, že u rozsudkov tohto typu,

ktorými sa ukladá prehlásenie vôle, nemožno hovoriť o vykonateľnosti v pravom slova

zmysle, keďže účinkom takého rozsudku je nahradenie prehlásenia vôle povinného

účastníka bez ďalšieho s tým následkom, že zmluva sa považuje za uzavretú dňom

nadobudnutia právoplatnosti rozsudku), lebo1 ak by predbežné opatrenie nebolo nariadené

a v katastrálnom konaní by bolo právoplatne rozhodnuté o vklade vlastníckeho práva

k predmetným nehnuteľnostiam v prospech vedľajšieho účastníka (kupujúci nadobúda

vlastnícke právo k nehnuteľnostiam vkladom do katastra nehnuteľností a právne účinky

vkladu vznikajú ha základe právoplatného rozhodnutia správy katastra o jeho povolení –

, a nasl. o katastri nehnuteľností v znení

neskorších predpisov), znamenalo by to definitívny zánik možnosti žalobcu uspokojiť

po právoplatnom skončení konania svoj (pravdepodobne) oprávnený nárok.

Vzhľadom na uvedené je nepochybné, že dočasná úprava pomerov účastníkov

navrhovaným (a nariadeným) predbežným opatrením je naliehavá a potrebná.

Odvolacie námietky žalovaného a vedľajšieho účastníka (prednesené zást. účastníkov

na odvolacom pojednávaní 21. 1. 2009), že návrh na nariadenie predbežného opatrenia

nemá náležitosti podľa , lebo nie je z neho zrejmé, čoho sa žalobca

domáha žalobou vo veci samej a že žalobný petit je neurčitý, nezrozumiteľný a nejasný,

a prelo je nevykonateľný, predovšetkým z toho dôvodu, že nie je formulovaný v súlade

s ust. ObchZ v spojení s ust. ako žaloba na nahradenie

prejavu vôle, ani v súlade s dohodnutými zmluvnými podmienkami a žalobca, sa ním

domáha nároku, ktorý podľa práva ani nemá, teda splnenia takej povinnosti, ku ktorej

sa žalovaný zmluvne nezaviazal, sú neopodstatnené. Z obsahu návrhu na nariadenie

predbežného opatrenia i žaloby vo veci samej, ktoré žalobca podal na súde 12. 11. 2007,

totiž nepochybne vyplýva, že žalobca sa podanou žalobou vo veci samej domáha splnenia

zmluvného záväzku zo zmluvy o uzavretí budúcej kúpnej zmluvy uzavretej medzi účastníkmi

27. 2. 2007 (jej kópiu k žalobe pripojil) na tom skutkovom základe, že žalovaný

ako zo zmluvy zaviazaná strana odmieta splniť svoj zmluvný záväzok uzavrieť s ním kúpnu

zmluvu a odpredať mu nehnuteľnosti... Aj z návrhu výroku rozsudku – tzv. žalobného petitu

je zrejmé, čoho sa žalobca domáha a na akom skutkovom základe, t. j. aká konkrétna

povinnosť má byť žalovanému uložená (vyplývajúca z uzavretej zmluvy) alebo v druhej časti

petitu sa žalobca domáha splnenia zmluvnej povinnosti žalovaného návrhom na určenie,

že medzi účastníkmi sa uzatvára kúpna zmluva s určitým obsahom, ktorá sa má stať

súčasťou rozsudku, pričom návrh kúpnej zmluvy (podpísaný žalobcom) je pripojený

k žalobe. Podľa názoru odvolacieho súdu žalobný návrh je formulovaný v súlade s ust.

, ako aj so samotným znením ust. §-290 ods. 2 prvá veta ObchZ, podľa

ktorého ak zaviazaná strana nesplní záväzok uzavrieť zmluvu podľa odseku 1, môže

oprávnená strana požadovať, aby obsah zmluvy určil súd alebo osoba určená v zmluve,

alebo môže požadovať náhradu škody spôsobenej jej porušením záväzku uzavrieť zmluvu.

Treba uviesť, že , na rozdiel od (ust. ),

zvolil inú právnu úpravu, podľa ktorej oprávnená osoba môže požadovať, aby súd určil

obsah zmluvy, príp. sa môže oprávnená osoba namiesto určenia obsahu zmluvy domáhať

náhrady škody. Vzhľadom na túto rozdielnosť právnych úprav je zrejmé, že ObchZ

neumožňuje žalovať „len“ o prehlásenie vôle (t. j. domáhať sa uzavretia zmluvy postupom

predpokladaným ust. s formuláciou petitu ako v prípade žaloby

v zmysle ust. – o uloženie povinnosti uzavrieť zmluvu určitého obsahu,

príp. o nahradenie prejavu vôle žalovaného na uzavretie zmluvy), preto v prípade žaloby

o prehlásenie vôle podľa ObchZ (vzhľadom na znenie ust. § 290 ods. 2) bude prichádzať

do úvahy výrok, ktorým súd určí, že medzi žalobcom a žalovaným sa uzaviera zmluva

určitého znenia (obsahu) – aj v tomto prípade však, pôjde o žalobu na plnenie podľa § 50

písm. b)

K námietke, žalovaného a vedľajšieho účastníka o neurčitosti a nevykonateľnosti

žalobného návrhu odvolací súd poukazuje na ustálenú súdnu prax a rozsiahlu judikatúru

Najvyššieho súdu SR k otázkam náležitostí žalobného návrhu (petitu), v ktorej Najvyšší súd

SR o. i. vyjadril právny názor, že ust. druhá veta neukladá

navrhovateľovi povinnosť formulovať návrh rozsudku, ale iba požiadavku, aby z návrhu

na začatie konania bolo zjavné, čoho sa navrhovateľ domáha, preto stačí, aby určite

a zrozumiteľne označil spôsob určenia právneho vzťahu, práva a jemu zodpovedajúcej

povinnosti, ktorá má byť rozhodnutím súdu uložená odporcovi, pričom túto požiadavku

nemožno vykladať tak, že by navrhovateľ bol povinný urobiť návrh znenia výroku rozsudku

súdu, lebo iba súd rozhoduje o tom, ako bude formulovaný výrok jeho rozhodnutia

(pri formulácii svojho výroku však samozrejme musí dbať na to, aby z obsahového hľadiska,

vyjadroval to, čoho sa žalobca žalobou domáhal). Preto súd prípadným

návrhom navrhovateľa na znenie výroku rozhodnutia nieje viazaný a neporuší ust. § 155

ods. 1 , alebo iné zákonné ustanovenie, ak použitím iných výrazov vyjadri vo svojom,

výroku rovnaké práva povinnosti, ktorých sa navrhovateľ domáha (rozsudok Najvyššieho

súdu SR sp. zn. , publikovaný Zo súdnej praxe pod č. 56/2005).

Žalobný návrh nemožno považovať za neurčitý len preto, že nie je v súlade

so zmluvným dojednaním účastníkov, príp., že ním žalobca navrhuje uloženie takej

povinnosti žalovanému, ktorá nevyplýva zo zmluvy alebo z platného práva (ako,

sa nesprávne domnieva žalovaný), a ani z toho dôvodu, že žalobnému návrhu alebo jeho

časti nebude možné vyhovieť preto, že nie je v súlade s hmotným právom alebo ak jednotlivé

časti petitu nemôžu popri sebe obstáť, pretože sa vylučujú, lebo všetky tieto otázky súvisia

s posúdením dôvodnosti žaloby z hľadiska hmotného práva ako aj s posúdením či účastníci

sú vecne legitimovanými subjektami (aktívne alebo pasívne), teda či v právnom vzťahu

žalobca je nositeľom hmotnoprávneho oprávnenia a žalovaný je nositeľom hmotnoprávnej

povinnosti, o ktoré v konaní ide. Tieto otázky budú posúdené v konaní vo veci samej

a nemožno ich riešiť v konaní o predbežnom opatrení, keďže by to znamenalo neprípustné

prejudikovanie konečného výsledku sporu. Z rovnakých dôvodov v tomto konaní nebolo

možné prihliadnuť ani na námietky žalovaného, týkajúce sa platnosti zmluvy o budúcej

zmluve uzavretej dňa 27. 2. 2007 a (ne)existencie jeho zmluvného záväzku z dôvodov

uvedených v odvolaní. Pri rozhodovaní o predbežnom opatrení totiž nejde o konečné

vyriešenie sporu z hľadiska hmotného práva, lebo predbežné opatrenie je rozhodnutím

procesnej povahy, ktorým sa žiaden nárok nepriznáva, ani sa nedeklaruje, či tu právo alebo

povinnosť je alebo nie je, preto samotný nárok v tomto konaní nemusí byť nepochybne

preukázaný.

Tvrdenie žalovaného, že vydaním predbežného opatrenia dochádza k vážnemu

zásahu do jeho vlastníckeho práva k majetku, nie je pravdivé. Obmedzenie dispozičného

oprávnenia žalovaného s nehnuteľným majetkom nariadeným predbežným opatrením

je predbežnou „sankciou“ za pravdepodobné porušenie právnej povinnosti žalovaným,

je plne v súlade s , lebo ním nedochádza k zásahu

do vlastníckych práv žalovaného nad nevyhnutnú mieru a zásah je primeraný žalobcom

osvedčenému porušeniu jeho práv v právom chránených záujmov. Predbežné opatrenie

upravuje pomery účastníkov len dočasne, jeho trvanie, je obmedzené do doby

právoplatného skončenia konania vo veci samej a nevytvorí sa ním nenávratný

(nenapraviteľný) stav v právnych vzťahoch medzi účastníkmi, lebo žalovaný v prípade

úspechu v konaní vo veci samej bude mať možnosť plne realizovať svoje vlastnícke právo

k predmetným nehnuteľnostiam a nakladať s predmetom svojho vlastníctva v medziach

zákona.

Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie potvrdil podľa § 219 ods. 1

ako vecne správne.»

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...

Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní

základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom

ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo

slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon (čl. 46

ods. 4 ).

Podľa domáhať sa práv uvedených v , 36, 37 ods. 4,

až a až tejto sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto

ustanovenia vykonávajú.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Právo na súdnu ochranu nie je absolútne, ale v záujme zaistenia najmä právnej istoty

a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha obmedzeniam, resp. podmienkam vyplývajúcim

z relevantných zákonných procesných predpisov (čl. 46 ods. 4 v spojení s čl. 51 ods. 1

).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú.

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi

konania sa táto ochrana dostane v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad

a používanie zákonných ustanovení príslušných procesných predpisov musí v celom

rozsahu rešpektovať jeho základné právo na súdnu ochranu podľa

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru.

Všeobecný súd musí teda vykladať a používať ustanovenia Občianskeho súdneho

poriadku v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ako aj práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru tak, aby zabezpečil spravodlivú rovnováhu pri ochrane

práv a oprávnených záujmov všetkých účastníkov konania ( ).

Podľa ak treba po začatí konania dočasne upraviť pomery

účastníkov alebo zabezpečiť dôkaz, pretože je obava, že neskôr ho nebude možné vykonať

alebo len s veľkými ťažkosťami, súd na návrh neodkladne vydá predbežné opatrenie alebo

zabezpečí dôkaz.

Podľa návrh má okrem náležitostí návrhu podľa

obsahovať opísanie rozhodujúcich skutočností odôvodňujúcich vydanie predbežného

opatrenia, uvedenie podmienok dôvodnosti nároku, ktorému sa má poskytnúť predbežná

ochrana, a odôvodnenie nebezpečenstva bezprostredne hroziacej ujmy. Z návrhu musí byť

zrejmé, čoho sa mieni navrhovateľ domáhať návrhom vo veci samej.

Predmetom konania pred ústavný súdom je tvrdenie sťažovateľky, že súdy konajúce

o jej obchodnej veci (sťažnosť smeruje konkrétne proti krajskému súdu, ktorý konal ako súd

poslednej inštancie) vydaním predbežného opatrenia porušili jej základné práva a slobody

zaručené a právo zaručené dohovoru.

Podľa súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych

veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť

rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov

a ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že rozhodovanie v civilných veciach

(vrátane obchodných sporov) patrí v rozsahu ustanovenom zákonnými predpismi

do právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim

o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade preto neposudzuje

správnosť skutkových a právnych názorov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne

napr. ).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa však patrí kontrola

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo

slobody (mutatis mutandis , , , ,

).

Predbežné opatrenie predstavuje procesný zabezpečovací prostriedok dočasného

a provizórneho charakteru, ktorého účelom je zaistiť podmienky na poskytnutie reálnej,

účinnej a efektívnej súdnej ochrany účastníkom konania, najmä z hľadiska zaručenia

nerušeného rozhodovania vo veci samej.

Rozhodovanie o návrhu na vydanie predbežného opatrenia v občianskom súdnom

konaní preto možno považovať za integrálnu súčasť základného práva na súdnu ochranu

v zmysle (obdobne napr. , , ).

Podľa platí, že ak je po začatí konania potrebné dočasne upraviť

pomery účastníkov, súd na základe návrhu neodkladne vydá predbežné opatrenie. Pritom

primerane aplikuje kritériá vyplývajúce z ustanovení až . Dokazovanie

vykonáva iba v limitovanom rozsahu, a to prostriedkami a spôsobom (procesným

postupom) primeranými dosiahnutiu účelu predbežného opatrenia. Nejde o dokazovanie

vyžadované z hľadiska rozsahu a spôsobu v základnom konaní. Jeho predmetom je zistenie

skutočností nevyhnutných pre záver o splnení zákonných podmienok na nariadenie

predbežného opatrenia spočívajúcich predovšetkým v osvedčení uplatňovaného nároku

a v existencii skutočností odôvodňujúcich záver o potrebe dočasnej úpravy pomerov

účastníkov konania v záujme zabránenia vzniku alebo zväčšovaniu škody, inej ujmy alebo

zhoršovania právnej pozície navrhovateľa s ohľadom na zabezpečenie účelu občianskeho

súdneho konania tak, aby sa dotknutému účastníkovi konania, ktorý vydanie predbežného

opatrenia navrhol, ešte oplatilo zmysluplne uchádzať o konečnú súdnu ochranu (súdne

rozhodnutie vo veci samej).

Zatiaľ čo po preskúmaní pôvodného rozhodnutia krajského súdu v predmetnej veci

(uznesenia krajského súdu sp. zn. z 12. marca 2008) ústavný súd v náleze

sp. zn. z 18. novembra 2008 konštatoval absenciu relevantných

a dostatočných dôvodov opodstatňujúcich záver o splnení zákonnej podmienky spočívajúcej

v potrebe dočasne upraviť pomery účastníkov konania, následné (v súčasnosti

sťažovateľkou napádané) uznesenie krajského súdu č. k. -217 z 21. januára

2009 je v tomto smere založené na konkrétnych dôvodoch opierajúcich sa o konkrétne

skutkové okolnosti zistené doplnením dokazovania zo strany krajského súdu v rámci

opätovného prerokovania veci po zrušení uznesenia sp. zn. z 12. marca

2008.

Po doplnení dokazovania krajským súdom bolo preukázané, že sťažovateľka

ako žalovaná v konaní o nárokoch zo zmluvy o budúcej zmluve uzavretej 27. februára 2007

so žalobcom (v postavení budúceho kupujúceho) uzatvorila (29. novembra 2007)

bezprostredne po začatí konania (12. novembra 2007) s tretím subjektom kúpnopredajnú

zmluvu o prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré mali byť v zmysle zmluvy

o budúcej zmluve 27. februára 2007 predmetom budúcej kúpnej zmluvy uzavretej medzi

žalobcom a sťažovateľkou.

Žalobca na základe uvedeného právneho titulu (zmluvy o budúcej zmluve uzavretej

27. februára 2007) uplatňuje právo na kúpu dotknutých nehnuteľností. Na základe týchto

skutočností dospel krajský súd k záveru, že prípadný prevod vlastníctva dotknutých

nehnuteľností sťažovateľkou na tretí subjekt by vytvoril právny stav, ktorý by podstatne

sťažil právne postavenie žalobcu vzhľadom na predmet a účel konania v danej veci.

Ústavný súd konštatuje, že uvedený záver krajského súdu ani skutkové zistenia,

na ktorých je založený, nemožno v tomto prípade kvalifikovať ako zjavne nepodložené,

arbitrárne alebo nezlučiteľné s relevantnou zákonnou a ústavnou právnou úpravou vrátane

tej časti odôvodnenia, ktorá sa týka aplikácie ustanovenia z hľadiska

časovej pôsobnosti (pozri s. 9 uznesenia krajského súdu).

Skutkové zistenia krajského súdu vyplývajú z obsahu tvrdení vedľajšieho účastníka

konania, ako aj z obsahu relevantných listín predložených krajskému súdu v konaní.

Vzhľadom na povahu a účel predbežného opatrenia, ako aj na právnu úpravu obsiahnutú

v a nasl. a možno skutočnosti zistené krajským súdom rozumne posúdiť

ako stav, keď je potrebné dočasne upraviť pomery účastníkov konania. Žalobca uplatňuje

v konaní práva záväzkového (obligačného) charakteru, ktoré bez ohľadu na výsledok

konania (čo sa týka ich oprávnenosti) zaväzujú výlučne účastníkov záväzkového právneho

vzťahu a na rozdiel od vecných práv nepôsobia erga omnes, teda nezaväzujú tretie subjekty

ani v prípade nadobudnutia dotknutých nehnuteľnosti od sťažovateľky.

Prevodom vlastníctva dotknutých nehnuteľností v prospech tretieho subjektu by tak

sťažovateľka vytvorila právny stav, v rámci ktorého by došlo k podstatnému zhoršeniu

právnej pozície žalobcu vzhľadom na zásadné sťaženie dosiahnutia účelu občianskeho

súdneho konania v danej veci, pokiaľ ide o poskytnutie súdnej ochrany právam,

zo záväzkového právneho vzťahu, v rámci ktorého sa žalobca domáha naplnenia účelu

uzavretej zmluvy o budúcej zmluve, t. j. uzavretia kúpnopredajnej zmluvy o prevode

vlastníctva k dotknutým nehnuteľnostiam.

Námietky sťažovateľky, že žalobca disponuje v záujme ochrany svojho právneho

postavenia aj ďalšími právnymi prostriedkami (žalobou o náhradu škody, možnosťou

napadnúť právne účinky prevodu vlastníctva dotknutých nehnuteľností na tretí subjekt

a pod.), už uvedený právny záver nespochybňuje. Žalobca by totiž využitím uvedených

právnych prostriedkov uplatňoval obsahovo iné práva ako sú práva, ktoré sú predmetom

konania, v rámci ktorého bolo dočasné opatrenie vydané, a tieto prostriedky by zjavne

neboli spôsobilé zaistiť poskytnutie reálnej, účinnej a efektívnej súdnej ochrany priamo

v označenom prebiehajúcom konaní.

Ústavný súd však v náleze sp. zn. z 18. novembra 2008 taktiež

konštatoval, že z konaní pred krajským súdom (aj okresným súdom) nevyplývalo,

čoho sa žalobca vo veci samej domáhal ( druhá veta ). Požadovaný výrok

súdu, ktorým sa má určiť uzavretie kúpnej zmluvy medzi účastníkmi, sa viaže

na predchádzajúcu podmienku, ktorej splnenie nebude možné doložiť z obsahu výroku

súdneho rozhodnutia.

Presný, určitý a zrozumiteľný žalobný petit nie je vyjadrením iba formálnych

náležitostí žaloby, ale je nevyhnutným predpokladom toho, aby súdne rozhodnutie bolo

z materiálneho hľadiska vykonateľné.

To znamená, že pri rozhodovaní o predbežnom opatrení by malo byť všeobecnému

súdu zrejmé, že ak žalobný návrh v súčasnej podobe tieto kritériá nespĺňa, nemôže

byť podkladom spĺňajúcim zákonné predpoklady ustanovené ustanovením .

Ústavný súd nálezom sp. zn. z 18. novembra 2008 zrušil uznesenie

krajského súdu sp. zn. z 12. marca 2008 a prikázal mu vo veci znovu konať

a rozhodnúť z dôvodu, že označeným rozhodnutím krajský súd porušil základné právo

sťažovateľky podľa , ako aj jej právo podľa dohovoru.

V odôvodnení nálezu z 18. novembra 2008 ústavný súd okrem iného uviedol, že v ďalšom

priebehu konania bude úlohou krajského súdu skúmať, či rozhodnutie okresného súdu spĺňa

všetky náležitosti požadované ustanovením a nasl. pre vydanie predbežného

opatrenia.

V uznesení č. k. -217 z 21. januára 2009 krajský súd konštatoval

súlad žalobného návrhu s a prvou vetou Obchodného

zákonníka poukážuc na odchylnú právnu úpravu zmluvy o budúcej zmluve podľa § 50a

v porovnaní s až (Zmluva

o uzavretí budúcej zmluvy) s tým, že právna úprava obsiahnutá v

pripúšťa «... výrok, ktorým súd „určí, že medzi žalobcom a žalovaným sa uzaviera zmluva

určitého znenia (obsahu)“ – aj v tomto prípade však pôjde o žalobu na plnenie podľa § 80

písm. b) ». Krajský súd uviedol že, „... druhá veta neukladá

navrhovateľovi povinnosť formulovať návrh rozsudku, ale iba požiadavku, aby z návrhu

na začatie konania bolo zjavné, čoho sa navrhovateľ domáha, preto stačí, aby určite

a zrozumiteľne označil spôsob určenia právneho vzťahu, práva a jemu zodpovedajúcej

povinnosti, ktorá má byť rozhodnutím súdu uložená odporcovi, pričom túto požiadavku

nemožno vykladať tak, že by navrhovateľ bol povinný urobiť návrh znenia výroku rozsudku

súdu lebo iba súd rozhoduje o tom, ako bude formulovaný výrok jeho rozhodnutia

(pri formulácii svojho výroku však samozrejme musí dbať na to, aby z obsahového hľadiska,

vyjadroval to, čoho sa žalobca žalobou domáhal). Preto súd neporuší ,

alebo iné zákonné ustanovenie, ak použitím iných výrazov vyjadrí vo svojom, výroku

rovnaké práva povinnosti, ktorých sa navrhovateľ domáha...

Žalobný návrh nemožno považovať za neurčitý len preto, že nie je v súlade

so zmluvným dojednaním účastníkov, príp., že ním žalobca navrhuje uloženie takej

povinnosti žalovanému, ktorá nevyplýva zo zmluvy alebo z platného práva... a ani z toho

dôvodu, že žalobnému návrhu alebo jeho časti nebude možné vyhovieť preto, že nie je

v súlade s hmotným právom alebo ak jednotlivé časti petitu nemôžu popri sebe obstáť,

pretože sa vylučujú, lebo všetky tieto otázky súvisia s posúdením dôvodnosti žaloby

z hľadiska hmotného práva ako aj s posúdením či účastníci sú vecne legitimovanými

subjektami (aktívne alebo pasívne), teda či v právnom vzťahu žalobca je nositeľom

hmotnoprávneho oprávnenia a žalovaný je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti, o ktoré

v konaní ide. Tieto otázky budú posúdené v konaní vo veci samej a nemožno ich riešiť

v konaní o predbežnom opatrení, keďže by to znamenalo neprípustné prejudikovanie

konečného výsledku sporu...“

Ústavný súd nepovažuje tieto dôvody za dostatočné a zlučiteľné s ústavnou

požiadavkou náležitého odôvodnenia súdneho rozhodnutia z hľadiska toho, čo malo byť

predmetom skúmania krajského súdu po zrušení jeho uznesenia sp. zn.

z 12. marca 2008.

Ústavný súd v odôvodnení nálezu sp. zn. z 18. novembra 2008

neuložil krajskému súdu posudzovať otázky vecnej aktívnej alebo pasívnej legitimácie

či dôvodnosť žaloby z hľadiska hmotného práva.

Výhrady ústavného súdu sa týkali posúdenia otázky, či z hľadiska žalobného návrhu

možno v danom prípade konštatovať súlad spôsobu, akým sa žalobca domáhal ochrany

uplatňovaných práv s podmienkami vyplývajúcimi z ustanovení zákonného procesného

predpisu – .

Je nepochybné, že súd môže obsah výroku vyjadriť inými výrazovými prostriedkami

než tými, ktoré použil pri formulácii petitu žaloby účastník konania, avšak musí,

ako to pripúšťa aj krajský súd, dbať na to, aby z obsahového hľadiska vyjadril to, čoho

sa žalobca žalobou domáhal (rovnaké práva a povinnosti).

Bez ohľadu na to, či súd svojím rozhodnutím nahrádza vyhlásenie vôle účastníka

zmluvy o budúcej zmluve, ktorá musí byť vzhľadom na právnu úpravu určite

a zrozumiteľne prejavená v rozsahu podstatných náležitostí zamýšľanej zmluvy

už v samotnej zmluve o budúcej zmluve ( ), alebo môže

určením obsahu zmluvy na základe návrhu žalobcu vyhlásenie vôle účastníka zmluvy

o budúcej zmluve aj doplniť ( a a ),

výrok, ktorým súd „určí, že medzi žalobcom a žalovaným sa uzaviera zmluva určitého

znenia (obsahu)“, je stále rozhodnutím v zmysle , keďže sa ním ukladá

vyhlásenie vôle toho účastníka zmluvného vzťahu založeného zmluvou o budúcej zmluve,

ktorý odmietol splniť túto svoju právnu povinnosť v súvislosti s uzavretím zamýšľanej

zmluvy, pričom rozsudok súdu nahrádza toto vyhlásenie.

Uvedenú skutočnosť v konečnom dôsledku pripustil aj krajský súd, keď

v odôvodnení uznesenia č. k. -217 z 21. januára 2009 uviedol: „... Podstata

zmluvy o uzavretí budúcej zmluvy spočíva v tom, že sa jej subjekty písomne zaväzujú

do stanovenej doby uzatvoriť určitú zmluvu, a ak potom neskôr jeden z nich odmieta zmluvu

uzavrieť (či už vôbec alebo za dohodnutých podmienok), môže sa druhá zmluvná strana

domáhať splnenia zmluvného záväzku žalobou o nahradenie prejavu vôle podľa ust. § 80

písm. b) , právoplatný rozsudok potom nahradzuje prehlásenie vôle povinného

účastníka a má za následok, že zmluva sa považuje za uzavretú dňom právoplatnosti tohto

rozsudku. Právna úprava, zmluvy o budúcej zmluve obsiahnutá v ust. § 289 až 292

Obchodného zákonníky na rozdiel od úpravy v , nevyžaduje dohodu

o podstatných náležitostiach budúcej zmluvy, ale pre platnosť zmluvy o budúcej zmluve

(okrem písomnej formy) vyžaduje, aby obsahovala záväzok uzavrieť

v určenej dobe budúcu zmluvu a aby bol v nej predmet plnenia budúcej zmluvy určený

aspoň všeobecným spôsobom, avšak natoľko určite, aby súd alebo osoba určená v zmluve,

mohla na základe žiadosti oprávnenej strany o určenie obsahu zmluvy v zmysle § 290 ods. 2

ObchZ určiť aj jej predmet. Z obsahu zmluvy o budúcej zmluve uzavretej medzi účastníkmi

dňa 27. 2. 2007... vyplýva, že účastníci sa dohodli o podstatných náležitostiach zmluvy,

ktoré sú vyžadované ust. , t. j. na určitom, predmete

budúcej kúpnej zmluvy a určili dobú v ktorej budúca kúpna zmluva mala byť uzavretá,

takým spôsobom (časovým vymedzením), že o tom nevznikajú žiadne pochybnosti... preto

žalobca ako oprávnená, strana má právo, domáhať sa voči žalovanému splnenia zmluvnej

povinnosti v súdnom konaní žalobou o nahradenie vyhlásenia vôle a žiadať, aby obsah

zmluvy určil súd (§ 290 ods. 2 ObchZ).“

Podľa právoplatné rozsudky ukladajúce vyhlásenie vôle nahradzujú

toto vyhlásenie.

Účinky rozsudku ukladajúceho vyhlásenie vôle nastávajú zo zákona a nahradzujú

toto vyhlásenie dňom právoplatnosti takéhoto rozsudku. Žalobca sa však v predmetnom

konaní domáha, aby účinky rozsudku okresného súdu ukladajúceho vyhlásenie vôle boli

podmienené splnením odkladacej podmienky, s čím sa krajský súd v odôvodnení svojho

rozhodnutia nevysporiadal. Žalobný návrh v tomto smere nie je formulovaný ani ako

alternatívny, ani ako eventuálny.

Žalobný návrh je podkladom pre rozhodnutie súdu vo veci samej a jeho obsah

z ktorého bude rozhodnutie súdu vychádzať, musí umožňovať nastúpenie právnych účinkov

výroku súdneho rozhodnutia v súlade s , t. j. nahradenie prejavu vôle

účastníka zmluvného vzťahu, a to ku dňu právoplatnosti rozsudku.

Za daných okolností odôvodnenie uznesenia krajského súdu č. k.

-217 z 21. januára 2009 nezodpovedá ústavnej požiadavke náležitého

odôvodnenia súdneho rozhodnutia, pretože sa v ňom krajský súd nevysporiadal s

posúdením otázky, či sa žalobca domáha ochrany práv uplatňovaných v konaní v súlade so

zákonom ustanovenými procesnými podmienkami vyplývajúcimi z ustanovení Občianskeho

súdneho poriadku. Posúdenie uvedenej otázky má pritom podstatný význam pre záver o

splnení podmienok na zásah do právneho postavenia účastníkov konania formou

predbežného opatrenia, keďže spôsob, akým sa účastník konania domáha súdnej ochrany

svojich práv, musí byť z procesného hľadiska spôsobilý viesť k naplneniu účelu súdneho

konania, pretože zabezpečenie jeho naplnenia je zároveň účelom a zmyslom prípadného

vydania predbežného opatrenia. Pokiaľ táto podmienka nie je splnená (napr. kvôli

neadekvátnej formulácii petitu žaloby, ktorým účastník sporového konania vymedzuje jeho

samotný predmet a obsah), nemožno bez ďalšieho k zásahu do právneho postavenia

účastníkov konania formou predbežného opatrenia pristúpiť.

Na základe týchto významných skutočností ústavný súd konštatoval, že krajský súd

uznesením č. k. -217 z 21. januára 2009 porušil základné právo

sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu podľa , ako aj jej právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Podľa a ustanovenia a zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) ak ústavný súd zistí porušenie základných

práv a slobôd rozhodnutím všeobecného súdu, takéto rozhodnutie zruší.

Ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľky (bod 1 výroku

nálezu), preto aj napadnuté uznesenie zrušil a prikázal krajskému súdu vo veci znovu konať

a rozhodnúť (bod 2 výroku nálezu).

Úlohou krajského súdu v ďalšom priebehu konania bude zaoberať sa otázkou,

či rozhodnutie okresného súdu spĺňa všetky náležitosti požadované v spojení

s a nasl. pre vydanie predbežného opatrenia, t. j. či sa žalobca domáha súdnej

ochrany v súlade s podmienkami ustanovenými zákonom, predovšetkým z hľadiska určitosti

prejavu vôle, vyhlásenie ktorej má byť nahradené súdnym rozhodnutím a ktorým má byť

zároveň určený obsah zmluvy, a taktiež z hľadiska zlučiteľnosti žalobného návrhu s § 161

ods. 3 . Povinnosťou krajského súdu bude zároveň svoje závery v tomto smere

dostatočne odôvodniť v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z a

ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľka žiadala taktiež priznanie trov konania pred ústavným súdom

spočívajúce v trovách právneho zastúpenia.

Ústavný súd pri rozhodovaní o trovách požadovaných sťažovateľkou vychádzal

z ustanovenia , podľa ktorého môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej

mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2008, ktorá

bola 695,41 € (20 950 Sk). Náhradu priznal za dva úkony právnej služby v roku 2009

(prevzatie a prípravu zastúpenia, spísanie sťažnosti a jej podanie) v súlade s § 1 ods. 3, § 11

ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c), § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, a to za každý úkon

po 115,90 € (3 492 Sk), čo spolu s režijným paušálom dvakrát po 6,95 € (dvakrát

po 210 Sk) a 19 % DPH (ktorej je právny zástupca sťažovateľky platcom) predstavuje sumu

292,38 € (8 808 Sk), ktorú je krajský súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu

sťažovateľky podľa v spojení s (bod 3 výroku

nálezu).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. októbra 2009