Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (6)III. ÚS 163/09
PDF · 471.56 KB
No categories available
III. ÚS 163/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. októbra 2009
v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudcov Jána Auxta a Ľubomíra Dobríka
prerokoval sťažnosť spoločnosti R., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. R. P., B.,
pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach
č. k. 11 Co/335/2008-217 z 21. januára 2009 a takto
rozhodol:
1. Základné právo spoločnosti R., s. r. o., B., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu
v Košiciach č. k. 11 Co/335/2008-217 z 21. januára 2009 p o r u š e n é b o l o .
2. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach č. k. 11 Co/335/2008-217 z 21. januára
2009 z r u š u j e a p r i k a z u j e mu vo veci znovu konať a rozhodnúť.
3. Krajský súd v Košiciach j e p o v i n n ý uhradiť trovy konania spoločnosti
R., s. r. o., B., v sume 292,38 € (slovom dvestodeväťdesiatdva eur a tridsaťosem centov)
na účet jej právneho zástupcu advokáta JUDr. R. P., B., do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)
č. k. III. ÚS 163/09-18 zo 16. júna 2009 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti
R. C. B, s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej
len „krajský súd“) č. k. 11 Co/335/2008-217 z 21. januára 2009.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka uzatvorila 27. februára 2007 zmluvu o
budúcej kúpnej zmluve so spoločnosťou J., s. r. o. (ďalej len „žalobca“). Predmetom
budúcej kúpnej zmluvy mali byť nehnuteľnosti v okrese K. Sťažovateľka mala podľa
uvedenej zmluvy postavenie budúceho predávajúceho a žalobca postavenie budúceho
kupujúceho.
K uzatvoreniu kúpnej zmluvy však nedošlo, v dôsledku čoho podal žalobca
12. novembra 2007 na Okresnom súde Košice II (ďalej len „okresný súd“) žalobu, súčasťou
ktorej bol návrh na vydanie predbežného opatrenia.
Okresný súd uznesením z 3. decembra 2007 č. k. 10 C/154/2007-21 návrhu
na vydanie predbežného opatrenia vyhovel a uložil sťažovateľke (ako žalovanej v konaní)
zdržať sa nakladania s nehnuteľnosťami, a to až do doby právoplatného rozhodnutia vo veci
samej.
Proti rozhodnutiu okresného súdu, ktorým bolo vydané predbežné opatrenie, podala
sťažovateľka 28. decembra 2007 odvolanie, po prerokovaní ktorého krajský súd uznesením
sp. zn. 11 Co/49/2008 z 12. marca 2008 potvrdil prvostupňové uznesenie okresného súdu
sp. zn. 10 C/154/2007 z 3. decembra 2007.
Sťažovateľka podala proti tomuto rozhodnutiu sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.
Ústavný súd nálezom sp. zn. III. ÚS 298/08 z 18. novembra 2008 rozhodol, že uznesením
krajského súdu sp. zn. 11 Co/49/2008 z 12. marca 2008 bolo porušené základné právo
sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd súčasne zrušil uznesenie krajského súdu, pretože bolo podľa jeho názoru
nedostatočné a nepresvedčivé. Nebolo možné z neho zistiť, že by krajský súd v rámci
rozhodovania vykonal akékoľvek kroky na preukázanie existencie zákonnej podmienky
na dočasnú úpravu pomerov účastníkov konania z dôvodu bezprostredne hroziacej ujmy
a pri preskúmaní rozhodnutia okresného súdu sa taktiež nevysporiadal s námietkami
sťažovateľky. Ústavný súd preto vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie.
Krajský súd na základe rozhodnutia ústavného súdu odvolanie sťažovateľky
proti uzneseniu okresného súdu o vydaní predbežného opatrenia sp. zn. 10 C/154/2007
z 3. decembra 2007 opäť prerokoval a uznesením sp. zn. 11 Co/335/2008 z 21. januára 2009
označené rozhodnutie okresného súdu opätovne potvrdil.
Podľa názoru sťažovateľky krajský súd opätovne pochybil najmä „z hľadiska
ústavnej udržateľnosti výkladu a aplikácie príslušných hmotnoprávnych a procesných
ustanovení“ a jeho uznesenie obsahuje „svojvoľný výklad podmienok pre vydanie
predbežného opatrenia a... ignorovanie požiadavky na potrebu opravy žalobného petitu“.
Sťažovateľka ďalej v sťažnosti tiež uvádza: «... žalobca sa domáhal iných nárokov,
než ktoré sa mu usiluje priznať krajský súd, a navyše sa ich domáhal iným spôsobom,
než aký pre ochranu predmetných hmotných práv ustanovuje zákon, je nepochybné,
že žalobca mal k dispozícii viaceré ďalšie nástroje ochrany svojich záujmov. Tvrdenie
krajského súdu o jednom-jedinom, výlučnom procesnom spôsobe ochrany údajných
hmotnoprávnych nárokov žalobcu úplne opomína skutočnosť, že žalobca má v prípade,
ak preukáže vznik škody v dôsledku prípadného porušenia právnej povinnosti sťažovateľom,
nárok domáhať sa jej náhrady, má možnosť namietať odporovateľnosť právneho úkonu,
ktorým má dôjsť k jeho ukráteniu ako oprávneného zo zmluvy, či dokonca jeho neplatnosť,
a tak podobne...
Pokiaľ ide o podmienky pre vydanie predbežného opatrenia, ústavný súd vo svojom
náleze vyslovil okrem iného aj to, že z konania tak pred okresným súdom, ako aj krajským
súdom, „nevyplývalo, čoho sa navrhovateľ domáhal vo veci samej“, že „požadovaný výrok
súdu, ktorým sa má určiť uzavretie kúpnej zmluvy medzi účastníkmi, sa viaže
na predchádzajúcu podmienku, ktorej splnenie nebude možné doložiť z obsahu výroku“
a že žalobný návrh, ktorý nespĺňa kritéria presnosti, určitosti a zrozumiteľnosti, nemôže
byť podkladom spĺňajúcim zákonné predpoklady.
S týmito výhradami ústavného súdu sa krajský súd vysporiadal tak, že ich označil
za „neopodstatnené“ (s. 14) a namiesto toho, aby vykonal úkony smerujúce k odstráneniu
vád žalobného návrhu, sa pokúsil sťažovateľovi a ústavnému súdu vysvetliť, prečo takéto
vady vlastne nie sú vadami. Uvedené jednak samé osebe predstavuje postup v rozpore
s viazanosťou krajského súdu právnym názorom ústavného súdu, a jednak je aj z vecného
hľadiska výkladovou svojvôľou. Krajský súd sám konštatuje, že to, čoho sa v danej
skutkovej a právnej situácii žalobca mohol a mal domáhať, bolo nahradenie vôle
sťažovateľa rozsudkom súdu. Žalobca sa namiesto toho domáhal, aby súd uložil
sťažovateľovi povinnosť k istému prejavu vôle a len v prípade nesplnenia tohto záväzku
rozhodol o tom, že „súd určuje, že medzi žalobcom a žalovaným sa uzaviera kúpna zmluva.
Inak povedané, namiesto návrhu, aby súd nahradil vôľu sťažovateľa svojim rozhodnutím,
žalobca navrhol, aby súd uložil sťažovateľovi niečo konať, pričom pre takýto návrh za
daného skutkového a právneho stavu chýba akákoľvek zákonná opora... Keď ústavný súd
výslovne odkazuje na „opravu žalobného petitu“, krajský súd oponuje, že takáto oprava nie
je potrebná. Zatiaľ čo ústavný súd dochádza k právnemu záveru, že žalobca svoj nárok na
súdnu ochranu neuplatnil spôsobom, aký ukladá procesný kódex, krajský súd tvrdí, že vo
svetle pravdepodobnej oprávnenosti jeho hmotnoprávneho nároku uvedené nepredstavuje
vadu, ktorý by bolo potrebné odstraňovať. Namiesto rešpektovania tak krajský súd s
právnym záverom ústavného súdu vedie otvorenú a priamu polemiku. Takýto postup bez
ďalšieho predstavuje porušenie práva sťažovateľa na súdnu ochranu v primeranej kvalite.»
Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd v náleze vyslovil,
že krajský súd uznesením sp. zn. 11 Co/335/2008 z 21. januára 2009 porušil jej základné
právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby zrušil označené
uznesenie krajského súdu a prikázal mu vo veci znovu konať a rozhodnúť. Zároveň
sa domáha náhrady trov konania.
Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti 15. júla 2009 vyjadril predseda
krajského súdu, ktorý vo vyjadrení okrem iného uviedol:
«... Nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 18. novembra 2008,
č. k. III. ÚS 298/08-42 bolo rozhodnuté, že uznesením Krajského súdu v Košiciach
z 12. marca 2008, č. k. 11 Co 49/2008-97, bolo porušené základné právo sťažovateľky
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru. Ústavný súd zrušil uvedené uznesenie krajského súdu a prikázal mu vo veci
znovu konať a rozhodnúť. V náleze ústavný súd vyčítal krajskému súdu, že v odôvodnení
rozhodnutia, ktoré bolo nedostatočné a nepresvedčivé (nebolo možné z neho zistiť,
že by krajský súd v rámci rozhodovania vykonal akékoľvek kroky na preukázanie existencie
podmienky potreby dočasnej úpravy pomerov účastníkov z dôvodu bezprostrednej ujmy
a pri preskúmaní rozhodnutia okresného súdu sa nevysporiadal s námietkami sťažovateľky).
Po vrátení veci Krajskému súdu v Košiciach, rešpektujúc právny názor ústavného
súdu, odvolací súd na prejednanie odvolania sťažovateľky nariadil odvolacie pojednávanie,
na ktorom doplnil dokazovanie podľa § 213 ods. 5, 6 O. s. p. a po prednesoch účastníkov
konania rozhodol uznesením zo dňa 21. januára 2009, č. k. 11 Co 335/2008-217 tak,
že uznesenie Okresného súdu Košice II zo dňa 3. decembra 2007, č. k. 10 C 154/2007-21
potvrdil...
Dovoľujeme si vysloviť názor, že napadnuté uznesenie krajského súdu z 21. januára
2009 obsahuje mimoriadne podrobné, presvedčivé a precízne odôvodnenie. V dôvodoch
rozhodnutia odvolací súd dáva jasné a zrozumiteľné odpovede na právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s nariadeným predbežným opatrením...
Pokiaľ sťažovateľka polemizuje s názorom odvolacieho súdu o „výlučnom“
procesnom spôsobe ochrany (údajných) hmotnoprávnych nárokov žalobcu (J. s. r. o.)
a predostiera možnosti, ktoré žalobca má, t. j. že má nárok domáhať sa náhrady škody
(ak preukáže jej vznik v dôsledku prípadného porušenia právnej povinnosti sťažovateľkou),
má možnosť namietať odporovateľnosť právneho úkonu, či dokonca jeho neplatnosti
a pod..., k tomu iba uvádzame, že ide o úvahy v teoretickej rovine, ako by podľa predstáv
sťažovateľky bolo možné riešiť daný právny vzťah...
Odvolací súd zaujal názor, že z obsahu návrhu na nariadenie predbežného opatrenia
i žaloby vo veci samej nepochybne vyplýva, že žalobca sa podanou žalobou domáha
splnenia zmluvného záväzku (zo zmluvy o uzavretí budúcej kúpnej zmluvy uzavretej dňa
27. 2. 2007, ktorá je v kópii pripojená k žalobe), na tom skutkovom základe, že sťažovateľka
(zo zmluvy zaviazaná strana) odmieta splniť svoj zmluvný záväzok – uzavrieť s ním kúpnu
zmluvu. Zo žalobného petitu je zrejmé, čoho sa žalobca domáha a na akom skutkovom
základe, t. j. aká povinnosť má byť sťažovateľke uložená a v druhej časti petitu sa žalobca
domáha splnenia zmluvnej povinnosti sťažovateľkou, že sa medzi účastníkmi uzatvára
kúpna zmluva (návrh kúpnej zmluvy je pripojený k žalobe). Odvolací súd vyslovil názor, že
žalobný návrh je súladný s ust. § 161 ods. 3 O. s. p., ako aj s ust. § 290 ods. 2 prvá veta
Obchodného zákonníka; poukázal v tejto súvislosti aj na rozdielnu úpravu medzi
Občianskych zákonníkom a Obchodným zákonníkom a vyložil aj ust. §§ 289-292
Nestotožnil sa s námietkami sťažovateľky o neurčitosti a nevykonateľnosti žalobného
návrhu a poukázal v tomto smere na ustálenú súdnu prax a rozsiahlu judikatúru NS SR
k otázkam náležitosti žalobného návrhu (petitu). Citoval rozsudok NS SR sp. zn.
2 Cdo 8/2005, publikovaný Zo súdnej praxe pod č. 56/2005.
So závermi súdu ohľadom určitosti žalobného petitu sa v plnom rozsahu
stotožňujeme a poukazujeme aj na zahraničnú judikatúru, napr. rozsudky NS ČR z 19. 12.
2007, sp. zn. 30 Cdo 1239/2007, z 28. 3. 2007, sp. zn. 22 Cdo 19/2007 etc...
... sťažovateľka (podobne ako hociktorý účastník občianskeho súdneho konania) musí
byť pripravený na to, že pomery účastníkov konania sa môžu dočasne upraviť predbežným
opatrením (ako zabezpečovací prostriedkom).
Predbežným opatrením sa vytvorí stav, počas ktorého sa môže právoplatne
rozhodnúť spor, ktorý je predmetom konania (o veci samej), bez toho, aby niektorý
z účastníkom bol neprimerane zvýhodnený alebo znevýhodnený vo výkone svojich práv.
Tento účel sa dosahuje bez ujmy na práve na konečnú, definitívnu ochranu
poskytovanú rozhodnutím o veci samej (rozsudkom).
Nariadenie predbežného opatrenia podľa nášho názoru v žiadnom prípade
nevylučuje, aby súd poskytol v konečnom dôsledku ochranu – za splnenia zákonných
predpokladov, aj právam, ktorých porušenie sťažovateľka namieta vo svojej sťažnosti...»
Predseda krajského súdu v citovanom vyjadrení zároveň oznámil, že netrvá
na ústnom prerokovaní veci.
Právny zástupca sťažovateľky reagoval na vyjadrenie krajského súdu 7. augusta 2009
a uviedol, že netrvá na ústnom prerokovaní veci. V stanovisku k vyjadreniu krajského súdu
sa okrem iného uvádza: «... Ak ústavný súd vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí
prisvedčil námietkam sťažovateľa a dospel k záveru o zásadných vadách žalobného petitu,
potom opätovné rozhodnutie krajského súdu, že takéto vady on za vady nepovažuje, zbavuje
jednak sťažovateľa akejkoľvek právnej istoty a jednak súdnu ochranu ústavnosti jej
zmyslu...
Krajský súd ako jeden z dvoch hlavných dôvodov pre vydanie napadnutého
rozhodnutia uvádza, že ak by ho nevydal, navrhovateľ by nemal k dispozícii žiadnu právnu
ochranu, keďže predbežné opatrenie je jediným procesným spôsobom jeho ochrany.
Sťažovateľ namieta, že tých spôsobov je k dispozícii viac a preto nemožno predbežné
opatrenie odôvodniť nesprávnym záverom o jeho výlučnosti... Sťažovateľ nie je orgánom
verejnej moci, ktorý by vo veci mohol rozhodnúť a dať svojim argumentom aj praktickú
váhu, „v teoretickej rovine“ však preukázal, že jeden z dôvodov pre vydanie predbežného
opatrenia – absencia inej možnosti ochrany navrhovateľa – v skutočnosti žiadnym takým
dôvodom nie je. Tým, že pripúšťa teoretickú dostupnosť takejto ochrany, to napokon
potvrdzuje aj sám krajský súd.
Pokiaľ ide o druhý dôvod – hrozba pre výkon rozhodnutia vo veci samej – vyjadrenie
krajského súdu na túto otázku nijako nereaguje. Ide pritom o úplne zásadnú vadu
napadnutého rozhodnutia, keďže údajná hrozba pre výkon rozhodnutia; sa odôvodňuje
argumentmi, ktoré potvrdzujú, že v danom type konania ani nie je možné vydať rozhodnutie,
ktoré by bolo spôsobilé byť predmetom výkonu. Krajský súd uvádza, že vo veci samej môže
vydať len také rozhodnutie, pri ktorom „nemožno hovoriť o vykonateľnosti v pravom slova
zmysle, keďže účinkom takéhoto rozsudku je nahradenie prehlásenia vôle povinného
účastníka bez ďalšieho s tým následkom, že zmluva sa považuje za uzavretú dňom
nadobudnutia právoplatnosti rozsudku“ a zároveň hovorí, že dôvodom pre vydanie
predbežného opatrenia je ohrozenie výkonu rozhodnutia vo veci samej. Tento
neprekonateľný logický rozpor ponecháva krajský súd vo svojom vyjadrení bez akejkoľvek
zmienky.
Sťažovateľ považuje vyjadrenie krajského súdu za prinajmenšom nepriame
potvrdenie, že napadnuté rozhodnutie vykazuje vady, ktorých súlad s právom sťažovateľa
na súdnu ochranu a s predchádzajúcim rozhodnutím ústavného súdu jednoducho nieje
možné „obhájiť“.»
II.
V rámci konania vo veci samej ústavný súd preskúmal obsah sťažnosti a jej príloh,
vyjadrenie krajského súdu k sťažnosti, obsah pripojeného spisu ústavného súdu sp. zn.
III. ÚS 298/08 týkajúceho sa súvisiacej predchádzajúcej veci, ako aj vyjadrenie
sťažovateľky k vyjadreniu krajského súdu.
Ústavný súd zistil, že žalobca podal 12. novembra 2007 návrh na vydanie
predbežného opatrenia a žalobu o splnenie zmluvného záväzku proti sťažovateľke. Petitom
žaloby sa domáhal, aby okresný súd zaviazal sťažovateľku predložiť žalobcovi písomnú
výzvu na uzavretie kúpnej zmluvy vrátane návrhu samotnej kúpnej zmluvy na nehnuteľnosti
špecifikované v zmluve o budúcej zmluve z 27. februára 2007 v lehote troch dní odo dňa
právoplatnosti rozsudku a zároveň, aby okresný súd rozhodol, že ak sťažovateľka nesplní
v určenej lehote uvedenú povinnosť, medzi žalobcom a sťažovateľkou sa uzatvára kúpna
zmluva v znení zmluvy tvoriacej prílohu rozsudku.
Žalobca navrhol, aby okresný súd podľa § 74 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej aj „OSP“) prikázal sťažovateľke zdržať sa nakladania s nehnuteľnosťami
špecifikovanými v zmluve o budúcej zmluve, najmä v rozsahu ich predaja, darovania,
zamenenia, založenia, zaťaženia vecným bremenom, prenájmu, a to až do doby
právoplatného rozhodnutia súdu v konaní vo veci samej. Žalobca to zdôvodnil tým,
že sťažovateľka odmieta splniť svoju zmluvnú povinnosť a má v úmysle predať dotknuté
nehnuteľnosti iným subjektom. Pri osobných výzvach na uzatvorenie zmluvy totiž svoju
povinnosť poprela. Sťažovateľka tvrdí, že doba platnosti zmluvy o budúcej zmluve uplynula
a vo vzťahu k žalobcovi sa necíti byť touto zmluvou viazaná.
Okresný súd uznesením č. k. 10 C/154/2007-21 z 3. decembra 2007 vydal predbežné
opatrenie, ktorým uložil sťažovateľke zdržať sa nakladania s nehnuteľnosťami
nachádzajúcimi sa v špecifikácii zmluvy o budúcej zmluve najmä v rozsahu ich predaja,
darovania, zamenenia, založenia, zaťaženia vecným bremenom, prenájmu, a to až do doby
právoplatného rozhodnutia súdu v konaní o splnenie zmluvného záväzku.
V predmetnom rozhodnutí okresný súd okrem iného uviedol: „Z výzvy zo dňa 23. 10.
2007 súd zistil, že žalobca vyzval žalovaného na splnenie záväzku vyplývajúceho
žalovanému z uzavretej Zmluvy o budúcej zmluve, keďže žalovaný sa v mesiaci september
2007 stal vlastníkom sporných nehnuteľností. Spolu s výzvou mu predložil k popisu i návrh
kúpnej zmluvy, zhodný s textom kúpnej zmluvy, ktorý je súčasťou Zmluvy o budúcej kúpnej
zmluve. Vyzval ho na podpis predloženého návrhu zmluvy, prípadne na zaslanie námietok
k predloženému návrhu zmluvy.
Podľa ust. § 102 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O. s. p.), ak treba
po začatí konania dočasne upraviť pomery účastníkov, alebo zabezpečiť dôkaz, pretože
je obava, že neskôr ho nebude možné vykonať alebo s veľkými ťažkosťami, súd na návrh
neodkladne vydá predbežné opatrenie alebo zabezpečí dôkaz.
Toto ustanovenie umožňuje, aby súd po začatí konania dočasne upravil pomery
účastníkov.“
Sťažovateľka 28. decembra 2007 podala proti uzneseniu okresného súdu opravný
prostriedok, v ktorom uviedla: „Žalovaný má tiež za to, že predmetné predbežné opatrenie
je nariadené v rozpore so zákonom, z dôvodu, že prvostupňový súd ho nariadil bez toho,
aby dostatočne skúmal, či jeho nariadenie je potrebné, t. j. bez toho, aby preskúmal
splnenie podmienok pre jeho nariadenie a bez toho, aby za tým účelom vykonal potrebné
zisťovanie...
Aj keď v prípade rozhodovania o nariadení predbežného opatrenia ide o rýchle
riešenie situácie, ktorá neznenie odklad pre nebezpečenstvo, ktoré inak hrozí záujmom
účastníka alebo niektorého z nich, neznamená to, že súd sa nemusí vôbec zaoberať šetrením
okolností rozhodných pre posúdenie, či sú splnené podmienky pre nariadenie predbežného
opatrenia. Podľa ustálenej rozhodovacej činnosti súdov totiž aj v konaní, ktoré
predchádza nariadeniu predbežného opatrenia, platia zásady uvedené v ust. § 6 a ust. § 120
ods. 1 O. s. p., a to v primeranom rozsahu, potrebnom na dosiahnutie účelu sledovaného
predbežným opatrením.
Aj v konaniach o predbežných opatreniach musí teda o. i. účastník označiť dôkazy
na preukázanie svojich tvrdení s tým, že súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov
vykonaná a vykonané dôkazy hodnotí...
... prvostupňový súd nariadil predmetné predbežné opatrenie bez toho,
aby dostatočne skúmal, či nariadenie predbežného opatrenia je potrebné. Prvostupňový súd
bol pritom povinný zisťovať, či sú splnené podmienky pre nariadenie navrhovaného
predbežného opatrenia a toto opatrenie mohol nariadiť len na základe dostatočne zistených
skutočností... prvostupňový súd si len jednoducho osvojil tvrdenia žalobcu, a to bez toho,
aby pravdivosť týchto tvrdení bola žalobcom nejakým spôsobom preukázaná, resp. súdom
zistená.“
Krajský súd uznesením sp. zn. 11 Co/49/2008 z 12. marca 2008 potvrdil uznesenie
okresného súdu, ktoré 13. mája 2008 nadobudlo právoplatnosť. V odôvodnení uviedol,
že: „Pred nariadením predbežného opatrenia súd musí vždy zvážiť, či v dôsledku
predbežného opatrenia sa nevytvorí nezvratný (nenapraviteľný) stav v právnych vzťahoch
medzi účastníkmi, či zásah do práv dotknutého účastníka je primeraný žalobcom
osvedčenému porušeniu jeho práv a právom chránených záujmov (zásada tzv. primeranosti
zásahu) a napokon aj posúdiť, či predbežným opatrením nedochádza k zásahu
do vlastníckych práv dotknutého účastníka nad nevyhnutnú mieru (podľa čl. 20 ods. 4
Ústavy Slovenskej republiky nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba
v nevyhnutnej miere), čo znamená, že žalovaný môže byť obmedzený v nakladaní len
vo vzťahu k veciam alebo právam, ktoré majú súvislosť s osvedčeným nárokom na plnenie
záväzku, na vydanie veci, príp. určenie vlastníckeho práva a pod.
Súd prvého stupňa postupoval podľa uvedených zásad a dospel k správnemu záveru,
že v danom prípade sú splnené zákonné podmienky pre nariadenie navrhovaného
predbežného opatrenia.
Žalobca osvedčil danosť svojho nároku voči žalovanému na plnenie záväzku
zo zmluvy o budúcej kúpnej zmluve z 27. 2. 2007, ako aj potrebu dočasnej úpravy pomerov
účastníkov do doby konečného rozhodnutia vo veci samej, aby nevznikol priestor pre právne
úkony, ktoré by vytvorili nezvratný stav a znamenali ujmu na právach žalobcu v prípade,
ak by žalovaný nakladal so spornými nehnuteľnosťami v prospech tretej osoby. Predbežné
opatrenie obmedzuje žalovaného vo výkone jeho práv len v nevyhnutnom rozsahu, dočasne
a to tak, aby sa nevyvolávali ďalšie spory medzi účastníkmi konania.
K námietkam žalovaného treba uviesť, že predbežné opatrenie neprejudikuje
a ani nemôže prejudikovať nárok, ktorý je ohrozený, pretože nejde o konečné vyriešenie
sporu z hľadiska hmotného práva, ale o procesné rozhodnutie, ktorým sa žiaden nárok
nepriznáva, ani nedeklaruje, či tu právo je alebo nie je, preto samotný nárok v tomto konaní
nemusí byť nepochybne preukázaný.“
Ústavný súd na základe sťažnosti podľa čl. 127 ústavy preskúmal uznesenie
krajského súdu sp. zn. 11 Co/49/2008 z 12. marca 2008. Vyslovil, že označeným
rozhodnutím krajský súd porušil základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
ako aj jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd súčasne zrušil uznesenie
krajského súdu a prikázal mu vo veci znovu konať a rozhodnúť. V odôvodnení nálezu
z 18. novembra 2008 v uvedenej veci okrem iného uviedol: „... aj v konaní o návrhu
na vydanie predbežného opatrenia platí povinnosť konkretizovaná v Občianskom súdnom
poriadku, ktorá súdu prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupoval
tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná a aby sa skutočnosti, ktoré sú medzi
účastníkmi sporné, spoľahlivo zistili.
Účastníci sú povinní predložiť dôkazy o svojich tvrdeniach.
Súd pri rozhodovaní vychádza zo skutkového stavu, ktorý zistil.
Použitie týchto zásad je však primerané a limitované dosiahnutím účelu predbežného
opatrenia.
Tieto zásady sa preto neuplatňujú v celej šírke, ale s dôkazom na rýchlosť ochrany
práv a spoľahlivosť tvrdení navrhovateľa na úrovni osvedčenia skutočností, ktoré
sú rozhodujúce pre záver o potrebe a nevyhnutnosti predbežného opatrenia.
Pred nariadením predbežného opatrenia alebo zamietnutím návrhu na jeho
nariadenie súd nevykonáva dokazovanie, ale vychádza iba z obsahu návrhu a príloh,
pričom na základe ich spravdepodobnenia vyvodí záver o tom, či je osvedčená legálnosť
(potreba, naliehavosť) dočasne upraviť pomery účastníkov...
Právo na spravodlivý proces vyžaduje, aby rozhodnutie súdu bolo zdôvodnené
a presvedčivé. Odôvodnenie rozhodnutia je zárukou toho, že výkon spravodlivosti nie je
arbitrárny. Podcenenie povinnosti súdu vytvoriť presvedčivé rozhodnutie, ktoré spĺňa
parametre zákonnosti a ústavnosti, zreteľne vyvoláva účinky arbitrárnosti a porušenia
základného práva účastníka konania na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, ako aj jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Rozhodnutie orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami účastníka
konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre zákonného rozhodnutia (§ 157
ods. 2 OSP), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné otázky a námietky
spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných a samotné rozhodnutie
ovplyvňujúcich súvislostiach (III. ÚS 311/07).
Podľa názoru ústavného súdu výrok rozhodnutia krajského súdu... nemá oporu
v konštatovanom skutkovom stave. Ako už bolo uvedené, použitie predbežného opatrenia
súdom predpokladá kumulatívne splnenie všetkých zákonných podmienok.
Výhrada ústavného súdu smeruje najmä k splneniu zákonnej podmienky potreby
dočasnej úpravy pomerov medzi účastníkmi.
Krajský súd vo svojom vyjadrení uviedol, že musí byť zrejmé, že bez okamžitej
(i keď len dočasnej) úpravy právnych pomerov by bolo právo účastníka ohrozené.
V konaní samom pri rozhodovaní okresného súdu, ale ani pri rozhodnutí o absencii
tejto kumulatívnej podmienky uloženia predbežného opatrenia namietanej sťažovateľkou
krajský súd na túto podstatnú náležitosť rozhodnutia v jeho odôvodnení nereagoval.
Ústavný súd zistil absenciu adekvátneho zisťovania tejto prvotnej požiadavky svojho
rozhodnutia zo strany krajského súdu, ktorý sa uspokojil len s citovaním rozhodnutia
okresného súdu. Tento postup je z hľadiska ústavnosti zjavne svojvoľný a nastoľuje zjavne
neodôvodnený skutkový záver.
Ako už bolo konštatované, potreba okamžitej úpravy pomerov medzi účastníkmi
dočasným predbežným opatrením je kumulatívnou požiadavkou na realizáciu predbežného
opatrenia a nedá sa odôvodniť len z abstraktnej možnosti sťažovateľa nakladať
s predmetom sporu, ale musí byť aj reálne preukázaná...
Ústavný súd zistil, že z konaní pred krajským súdom (aj okresným súdom)
nevyplývalo, čoho sa navrhovateľ domáhal vo veci samej (§ 75 ods. 2 druhá veta OSP).
Ako už bolo konštatované, uplatnenie námietky porušenia základného práva podľa
čl. 46 ústavy je možné len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.
Požadovaný výrok súdu, ktorým sa má určiť uzavretie kúpnej zmluvy medzi
účastníkmi, sa viaže na predchádzajúcu podmienku, ktorej splnenie nebude možné doložiť
z obsahu výroku.
Presný, určitý a zrozumiteľný žalobný petit nie je vyjadrením iba formálnych
náležitostí žaloby, ale je nevyhnutným predpokladom toho, aby súdne rozhodnutie bolo
z materiálneho hľadiska vykonateľné.
To znamená, že pri rozhodovaní o predbežnom opatrení by malo byť všeobecnému
súdu zrejmé, že ak žalobný návrh v súčasnej podobe tieto kritériá nespĺňa, nemôže byť
podkladom spĺňajúcim zákonné predpoklady stanovené ustanovením § 75 ods. 2 OSP...“
Krajský súd na základe nálezu ústavného súdu opätovne prerokoval odvolanie
sťažovateľky proti uzneseniu okresného súdu č. k. 10 C/154/2007-21 z 3. decembra 2007
o vydaní predbežného opatrenia na pojednávaní konanom 21. januára 2009 za účasti
právnych zástupcov žalobcu a sťažovateľky (žalovanej v konaní), ako aj za účasti právneho
zástupcu vedľajšieho účastníka na strane žalovaného – S., B., ktorý ako kupujúci uzavrel
29. novembra 2007 so žalovanou zmluvu o prevode sporných nehnuteľností.
Uznesením sp. zn. 11 Co/335/2008 z 21. januára 2009 krajský súd uznesenie
okresného súdu č. k. 10 C/154/2007-21 z 3. decembra 2007 o vydaní predbežného opatrenia
opätovne potvrdil. V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd okrem iného uviedol:
«Odvolací súd po vrátení veci opätovne prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom
z ust. § 212 ods. 1, 3 O. s. p. a v súlade s právnym názorom Ústavného súdu, ktorým bol
viazaný (§ 56 ods. 6 zák. č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky a konaní pred ním a o postavení jeho sudcov, § 135 ods. 1 druhá veta O. s. p.),
pričom v ďalšom konaní konal aj s vedľajším účastníkom na strane žalovaného S., B...
(pôvodne S. B...), ktorý v odvolacom konaní (podaním zo dňa 4. 6. 2008 na č. l. 111)
oznámil svoj vstup do tohto konania v postavení vedľajšieho účastníka na strane žalovaného
a odôvodnil svoj právny záujem na výsledku tohto konania (podaním zo dňa 7. 8. 2008
na č. l. 121-125), a to tým, že so žalovaným uzavrel kúpnu zmluvu zo 16. 7. 2007,
predmetom ktorej je prevod vlastníckeho práva k sporným pozemkom..., na základe ktorej
podal 12. 12. 2007 návrh na vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností, avšak
katastrálne konanie o uvedenom návrhu bolo prerušené rozhodnutím S. K... z 27. 12. 2007 z
dôvodu predbežného opatrenia nariadeného Okresným súdom Košice II... a do katastra
nehnuteľností bola dňa 6. 12. 2007 (t. j. ešte pred podaním návrhu na vklad vlastníckeho
práva...) zapísaná obmedzujúca poznámka o nariadení predbežného opatrenia, pričom
katastrálne konanie... dosiaľ nebolo právoplatne skončené...
Odvolací súd na prejednanie odvolania nariadil odvolacie pojednávanie, na ktorom
oboznámil obsah zmluvy o budúcej kúpnej zmluve uzavretej medzi účastníkmi zo dňa 27. 2.
2007 (č. l. 9-14) a podania vedľajšieho účastníka zo 4. 6. 2008, 7. 8. 2008, 27. 11. 2008
(č. l. 111, 121-125, 170) a v súlade s ust. § 213 ods. 5 a 6 O. s. p. doplnil dokazovanie
oboznámením ďalších listinných dôkazov (predložených vedľajším účastníkom), osobitne
oboznámil obsah zmluvy o spolupráci zo 14. 2. 2006 a dodatku k nej zo 16. 7. 2007, zmluvy
o uzavretí budúcej zmluvy zo 16. 7. 2007 uzavretej medzi žalovaným ako predávajúcim a S.,
B., ako budúcim kupujúcim, kúpnu zmluvu zo dňa 29. 11. 2007 o prevode vlastníckeho
práva k nehnuteľnostiam... uzavretú medzi žalovaným ako predávajúcim a S., B... ako
kupujúcim, rozhodnutie S... a výpis z LV... a napadnuté uznesenie podľa § 219 ods. 1 O. s.
p. potvrdil ako vecne správne aj keď čiastočne z iných dôvodov...
V prejednávanej veci súd prvého stupňa rozhodol o návrhu žalobcu na nariadenie
predbežného opatrenie podľa správnych zák. ustanovení. Aj keď v konaní nepostupoval
dôsledne... lebo v potrebnej miere nepreveril vierohodnosť žalobcových tvrdení o potrebe
dočasnej úpravy pomerov účastníkov z dôvodu bezprostredne hroziacej ujmy a neskúmal
pravdepodobnosť možného ohrozenia výkonu súdneho rozhodnutia, pričom (ako je zrejmé
z odôvodnenia napadnutého uznesenia) potrebnosť dočasnej úpravy pomerov účastníkov
navrhovaným predbežným opatrením vyvodil len z osvedčenia danosti samotného nároku,
dospel na základe vykonaných dôkazov k správnemu záveru, že v danom prípade sú splnené
zákonné podmienky pre nariadenie navrhovaného predbežného opatrenia.
Ani skutočnosti uvedené v odvolaní neumožňujú odvolaciemu súdu prijať iný záver,
lebo dôkazmi vykonanými v odvolacom konaní bolo preukázané, že predbežné opatrenie
v danom prípade bolo nariadené v súlade so zákonom i samotným účelom predbežného
opatrenia a malo aj svoj praktický význam.
Žalobca potrebu a nevyhnutnosť navrhovaného predbežného opatrenia po začatí
konania vo veci samej (o splnenie záväzku zo zmluvy o uzavretí budúcej kúpnej zmluvy)
odôvodnil skutočnosťami, že za stavu neobmedzeného disponovania s vlastníckym právom
žalovaného k sporným nehnuteľnostiam existuje opodstatnená hrozba bezprostrednej ujmy
na jeho právach resp. hrozí sťaženie jeho postavenia v konaní vo veci samej, ako aj obava,
že by výkon súdneho rozhodnutia, vo veci samej bol ohrozený, lebo pri scudzení
nehnuteľností tretej osobe, príp. ich zaťažení, by právny dôvod súdneho konania odpadol,
resp. výkon rozhodnutia by bol zmarený alebo sťažený. Ak teda žalobca potrebu
a naliehavosť navrhovaného predbežného opatrenia vyvodzoval aj z ohrozenia svojho
postavenia resp. právnej pozície v konaní vo veci samej, je nepochybné, že predbežné
opatrenie navrhoval vydať aj z dôvodu potreby dočasnej úpravy pomerov účastníkov,
nie len pre obavu z ohrozenia prípadného výkonu súdneho rozhodnutia...
Žalobca osvedčil danosť resp. pravdepodobnosť svojho nároku voči žalovanému
o splnenie zmluvného záväzku – na uzavretie kúpnej zmluvy, ktorý vyplýva zo zmluvy
o uzavretí budúcej kúpnej zmluvy uzavretej medzi účastníkmi dňa 27. 2. 2007 v písomnej
forme (ďalej len „zmluva“), a osvedčil tiež potrebu (naliehavosť) dočasnej úpravy pomerov
účastníkov navrhovaným, predbežným opatrením, ktorá je odôvodnená jednak hrozbou
bezprostrednej ujmy na jeho právach v dôsledku sťaženia jeho právnej pozície,
resp. postavenia v konaní vo veci samej, ale aj opodstatnenou obavou z ohrozenia výkonu
budúceho rozhodnutia, podloženou objektívnou hrozbou, definitívneho zániku možnosti
uspokojiť po právoplatnom skončení konania svoj oprávnený nárok.
Podstata zmluvy o uzavretí budúcej zmluvy spočíva v tom, že sa jej subjekty písomne
zaväzujú do stanovenej doby uzatvoriť určitú zmluvu, a ak potom neskôr jeden z nich
odmieta zmluvu uzavrieť (či už vôbec alebo za dohodnutých podmienok), môže sa druhá
zmluvná strana domáhať splnenia zmluvného záväzku žalobou o nahradenie prejavu vôle
podľa ust. § 80 písm. b) O. s. p., právoplatný rozsudok potom nahradzuje prehlásenie vôle
povinného účastníka a má za následok, že zmluva sa považuje za uzavretú dňom
právoplatnosti tohto rozsudku. Právna úprava, zmluvy o budúcej zmluve obsiahnutá
v ust. § 289 až 292 Obchodného zákonníky na rozdiel od úpravy v Občianskom zákonníku,
nevyžaduje dohodu o podstatných náležitostiach budúcej zmluvy, ale pre platnosť zmluvy
o budúcej zmluve (okrem písomnej formy) Obchodný zákonník vyžaduje, aby obsahovala
záväzok uzavrieť v určenej dobe budúcu zmluvu a aby bol v nej predmet plnenia budúcej
zmluvy určený aspoň všeobecným spôsobom, avšak natoľko určite, aby súd alebo osoba
určená v zmluve, mohla na základe žiadosti oprávnenej strany o určenie obsahu zmluvy
v zmysle § 290 ods. 2 ObchZ určiť aj jej predmet. Z obsahu zmluvy o budúcej zmluve
uzavretej medzi účastníkmi dňa 27. 2. 2007 (č. l. 9-14) vyplýva, že účastníci sa dohodli
o podstatných náležitostiach zmluvy, ktoré sú vyžadované ust. § 289 ods. 1 Obchodného
zákonníka, t. j. na určitom, predmete budúcej kúpnej zmluvy a určili dobú v ktorej budúca
kúpna zmluva mala byť uzavretá, takým spôsobom (časovým vymedzením), že o tom
nevznikajú žiadne pochybnosti, keďže žalovaný ako predávajúci sa zaviazal vyzvať žalobcu
ako kupujúceho na uzavretie kúpnej zmluvy, predložiť mu návrh kúpnej zmluvy a odpredať
nehnuteľnosti... najneskôr do 5 pracovných dní od právoplatnosti vkladu vlastníckeho práva
[čl. II bod a) zmluvy], a žalobca oko kupujúci sa zaviazal, odkúpiť pozemok so všetkými
súčasťami od žalovaného do 10 pracovných dní odo dňa doručenia návrhu kúpnej zmluvy
a výzvy na uzavretie kúpnej zmluvy. V konaní nebolo sporné, že žalovaný nadobudol
vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam kúpnou zmluvou uzavretou... dňa 6. 9.
2007, ktorej vklad do katastra nehnuteľností bol právoplatne povolený 17. 9. 2007... pričom
svoj zmluvný záväzok (ako zaviazaná strana) v dohodnutej lehote (t. j. do 24. 9. 2007)
nesplnil, preto žalobca ako oprávnená, strana má právo, domáhať sa voči žalovanému
splnenia zmluvnej povinnosti v súdnom konaní žalobou o nahradenie vyhlásenia vôle
a žiadať, aby obsah zmluvy určil súd (§ 290 ods. 2 ObchZ). Za tohto stavu, vzhľadom
na takto vymedzený obsah práv a povinností v zmluve, sú osvedčené aspoň základné
skutočnosti potrebné pre záver o pravdepodobnosti nároku, ktorému sa má poskytnúť
predbežná ochrana a ktorý je predmetom konania vo veci samej.
Odvolací súd mal preukázanú (nielen osvedčenú) aj druhú (kumulatívnu) podmienku
pre nariadenie predbežného opatrenia, a to potrebu a naliehavosť dočasnej úpravy
pomerov účastníkov navrhovaným predbežným opatrením, ktorá je odôvodnená
predovšetkým existenciou objektívnej hrozby bezprostrednej ujmy na právach žalobcu
v dôsledku sťaženia jeho právnej pozície, resp. hmotnoprávneho postavenia v konaní vo
veci samej, ako aj opodstatnenou obavou z ohrozenia výkonu budúceho rozhodnutia. Táto
bezprostredná hrozba ujmy na právach žalobcu, ako aj opodstatnenosť obavy, že by výkon
súdneho rozhodnutia bol ohrozený, bola v danom prípade mimo všetkých pochybností
aj reálne preukázaná listinnými dôkazmi predloženými vedľajším účastníkom S., s. r. o.,
so sídlom B... (pôvodne S. B...), z ktorých vyplynulo, že žalovaný so spornými
nehnuteľnosťami nakladal, keď dňa 16. 7. 2007 uzavrel ako budúci predávajúci so S., B.,
ako budúcim kupujúcim zmluvu o uzavretí budúcej zmluvy podľa § 50a OZ, ktorej
predmetom boli nehnuteľnosti... pričom dňa 29. 11. 2007, (t. j. po začatí konania vo veci
samej) uzavrel s vedľajším účastníkom kúpnu zmluvu o prevode predmetných
nehnuteľností... a ako výlučný vlastník uvedené nehnuteľnosti odpredal... Rozhodnutím S.
K... z 27. 12. 2007 bolo preukázané, že konanie o vklade uvedenej zmluvy do katastra
nehnuteľností je prerušené z dôvodu zápisu obmedzujúcej poznámky o nariadení
predbežného opatrenia... a žalovaný je doposiaľ zapísaný ako, výlučný vlastník
nehnuteľností...
Za týchto okolností nariadeným predbežným opatrením do doby právoplatného
skončenia vo, veci samej, sa umožní, aby sa v tomto konaní pokračovalo bez ďalšieho
porušovania alebo ohrozovania práva (o ochranu ktorého žalobca žiada v konaní vo veci
samej) a zabráni sa sťaženiu právnej pozície žalobcu v konaní, resp. vzniku takej situácie,
ktorá by negatívne ovplyvnila jeho procesné i hmotnoprávne postavenie v konaní do tej
miery, že by sa mu už neoplatilo uchádzať o konečnú súdnu ochranu, lebo ak by kúpna
zmluva zo dňa 29. 11. 2007, ktorou žalovaný ako predávajúci previedol sporné
nehnuteľnosti na vedľajšieho účastníka, nadobudla právne účinky, žalovaný by mohol
v konaní namietať (pravdepodobne by aj tak urobil) zánik svojho zmluvného záväzku
z dôvodu dodatočnej nemožnosti plnenia, a v takej procesnej situácii možno dôvodné –
predpokladať, že žaloba by nebola úspešná a musela by byť už len z tohto dôvodu
zamietnutá. V prípade úspechu žalobcu v konaní vo veci samej by bol reálne ohrozený
výkon rozsudku (na tomto závere nič nemení ani skutočnosť, že u rozsudkov tohto typu,
ktorými sa ukladá prehlásenie vôle, nemožno hovoriť o vykonateľnosti v pravom slova
zmysle, keďže účinkom takého rozsudku je nahradenie prehlásenia vôle povinného
účastníka bez ďalšieho s tým následkom, že zmluva sa považuje za uzavretú dňom
nadobudnutia právoplatnosti rozsudku), lebo1 ak by predbežné opatrenie nebolo nariadené
a v katastrálnom konaní by bolo právoplatne rozhodnuté o vklade vlastníckeho práva
k predmetným nehnuteľnostiam v prospech vedľajšieho účastníka (kupujúci nadobúda
vlastnícke právo k nehnuteľnostiam vkladom do katastra nehnuteľností a právne účinky
vkladu vznikajú ha základe právoplatného rozhodnutia správy katastra o jeho povolení –
§ 47 ods. 1 OZ, § 28 a nasl. zák. č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností v znení
neskorších predpisov), znamenalo by to definitívny zánik možnosti žalobcu uspokojiť
po právoplatnom skončení konania svoj (pravdepodobne) oprávnený nárok.
Vzhľadom na uvedené je nepochybné, že dočasná úprava pomerov účastníkov
navrhovaným (a nariadeným) predbežným opatrením je naliehavá a potrebná.
Odvolacie námietky žalovaného a vedľajšieho účastníka (prednesené zást. účastníkov
na odvolacom pojednávaní 21. 1. 2009), že návrh na nariadenie predbežného opatrenia
nemá náležitosti podľa § 75 ods. 2 O. s. p., lebo nie je z neho zrejmé, čoho sa žalobca
domáha žalobou vo veci samej a že žalobný petit je neurčitý, nezrozumiteľný a nejasný,
a prelo je nevykonateľný, predovšetkým z toho dôvodu, že nie je formulovaný v súlade
s ust. § 290 ods. 2 ObchZ v spojení s ust. § 161 ods. 3 O. s. p. ako žaloba na nahradenie
prejavu vôle, ani v súlade s dohodnutými zmluvnými podmienkami a žalobca, sa ním
domáha nároku, ktorý podľa práva ani nemá, teda splnenia takej povinnosti, ku ktorej
sa žalovaný zmluvne nezaviazal, sú neopodstatnené. Z obsahu návrhu na nariadenie
predbežného opatrenia i žaloby vo veci samej, ktoré žalobca podal na súde 12. 11. 2007,
totiž nepochybne vyplýva, že žalobca sa podanou žalobou vo veci samej domáha splnenia
zmluvného záväzku zo zmluvy o uzavretí budúcej kúpnej zmluvy uzavretej medzi účastníkmi
27. 2. 2007 (jej kópiu k žalobe pripojil) na tom skutkovom základe, že žalovaný
ako zo zmluvy zaviazaná strana odmieta splniť svoj zmluvný záväzok uzavrieť s ním kúpnu
zmluvu a odpredať mu nehnuteľnosti... Aj z návrhu výroku rozsudku – tzv. žalobného petitu
je zrejmé, čoho sa žalobca domáha a na akom skutkovom základe, t. j. aká konkrétna
povinnosť má byť žalovanému uložená (vyplývajúca z uzavretej zmluvy) alebo v druhej časti
petitu sa žalobca domáha splnenia zmluvnej povinnosti žalovaného návrhom na určenie,
že medzi účastníkmi sa uzatvára kúpna zmluva s určitým obsahom, ktorá sa má stať
súčasťou rozsudku, pričom návrh kúpnej zmluvy (podpísaný žalobcom) je pripojený
k žalobe. Podľa názoru odvolacieho súdu žalobný návrh je formulovaný v súlade s ust.
§ 161 ods. 3 O. s. p., ako aj so samotným znením ust. §-290 ods. 2 prvá veta ObchZ, podľa
ktorého ak zaviazaná strana nesplní záväzok uzavrieť zmluvu podľa odseku 1, môže
oprávnená strana požadovať, aby obsah zmluvy určil súd alebo osoba určená v zmluve,
alebo môže požadovať náhradu škody spôsobenej jej porušením záväzku uzavrieť zmluvu.
Treba uviesť, že Obchodný zákonník, na rozdiel od Občianskeho zákonníka (ust. § 50a),
zvolil inú právnu úpravu, podľa ktorej oprávnená osoba môže požadovať, aby súd určil
obsah zmluvy, príp. sa môže oprávnená osoba namiesto určenia obsahu zmluvy domáhať
náhrady škody. Vzhľadom na túto rozdielnosť právnych úprav je zrejmé, že ObchZ
neumožňuje žalovať „len“ o prehlásenie vôle (t. j. domáhať sa uzavretia zmluvy postupom
predpokladaným ust. § 161 ods. 3 O. s. p. s formuláciou petitu ako v prípade žaloby
v zmysle ust. § 50a OZ – o uloženie povinnosti uzavrieť zmluvu určitého obsahu,
príp. o nahradenie prejavu vôle žalovaného na uzavretie zmluvy), preto v prípade žaloby
o prehlásenie vôle podľa ObchZ (vzhľadom na znenie ust. § 290 ods. 2) bude prichádzať
do úvahy výrok, ktorým súd určí, že medzi žalobcom a žalovaným sa uzaviera zmluva
určitého znenia (obsahu) – aj v tomto prípade však, pôjde o žalobu na plnenie podľa § 50
písm. b) O. s. p.
K námietke, žalovaného a vedľajšieho účastníka o neurčitosti a nevykonateľnosti
žalobného návrhu odvolací súd poukazuje na ustálenú súdnu prax a rozsiahlu judikatúru
Najvyššieho súdu SR k otázkam náležitostí žalobného návrhu (petitu), v ktorej Najvyšší súd
SR o. i. vyjadril právny názor, že ust. § 79 ods. 1 druhá veta O. s. p. neukladá
navrhovateľovi povinnosť formulovať návrh rozsudku, ale iba požiadavku, aby z návrhu
na začatie konania bolo zjavné, čoho sa navrhovateľ domáha, preto stačí, aby určite
a zrozumiteľne označil spôsob určenia právneho vzťahu, práva a jemu zodpovedajúcej
povinnosti, ktorá má byť rozhodnutím súdu uložená odporcovi, pričom túto požiadavku
nemožno vykladať tak, že by navrhovateľ bol povinný urobiť návrh znenia výroku rozsudku
súdu, lebo iba súd rozhoduje o tom, ako bude formulovaný výrok jeho rozhodnutia
(pri formulácii svojho výroku však samozrejme musí dbať na to, aby z obsahového hľadiska,
vyjadroval to, čoho sa žalobca žalobou domáhal). Preto súd prípadným
návrhom navrhovateľa na znenie výroku rozhodnutia nieje viazaný a neporuší ust. § 155
ods. 1 O. s. p., alebo iné zákonné ustanovenie, ak použitím iných výrazov vyjadri vo svojom,
výroku rovnaké práva povinnosti, ktorých sa navrhovateľ domáha (rozsudok Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 2 Cdo 8/2005, publikovaný Zo súdnej praxe pod č. 56/2005).
Žalobný návrh nemožno považovať za neurčitý len preto, že nie je v súlade
so zmluvným dojednaním účastníkov, príp., že ním žalobca navrhuje uloženie takej
povinnosti žalovanému, ktorá nevyplýva zo zmluvy alebo z platného práva (ako,
sa nesprávne domnieva žalovaný), a ani z toho dôvodu, že žalobnému návrhu alebo jeho
časti nebude možné vyhovieť preto, že nie je v súlade s hmotným právom alebo ak jednotlivé
časti petitu nemôžu popri sebe obstáť, pretože sa vylučujú, lebo všetky tieto otázky súvisia
s posúdením dôvodnosti žaloby z hľadiska hmotného práva ako aj s posúdením či účastníci
sú vecne legitimovanými subjektami (aktívne alebo pasívne), teda či v právnom vzťahu
žalobca je nositeľom hmotnoprávneho oprávnenia a žalovaný je nositeľom hmotnoprávnej
povinnosti, o ktoré v konaní ide. Tieto otázky budú posúdené v konaní vo veci samej
a nemožno ich riešiť v konaní o predbežnom opatrení, keďže by to znamenalo neprípustné
prejudikovanie konečného výsledku sporu. Z rovnakých dôvodov v tomto konaní nebolo
možné prihliadnuť ani na námietky žalovaného, týkajúce sa platnosti zmluvy o budúcej
zmluve uzavretej dňa 27. 2. 2007 a (ne)existencie jeho zmluvného záväzku z dôvodov
uvedených v odvolaní. Pri rozhodovaní o predbežnom opatrení totiž nejde o konečné
vyriešenie sporu z hľadiska hmotného práva, lebo predbežné opatrenie je rozhodnutím
procesnej povahy, ktorým sa žiaden nárok nepriznáva, ani sa nedeklaruje, či tu právo alebo
povinnosť je alebo nie je, preto samotný nárok v tomto konaní nemusí byť nepochybne
preukázaný.
Tvrdenie žalovaného, že vydaním predbežného opatrenia dochádza k vážnemu
zásahu do jeho vlastníckeho práva k majetku, nie je pravdivé. Obmedzenie dispozičného
oprávnenia žalovaného s nehnuteľným majetkom nariadeným predbežným opatrením
je predbežnou „sankciou“ za pravdepodobné porušenie právnej povinnosti žalovaným,
je plne v súlade s čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, lebo ním nedochádza k zásahu
do vlastníckych práv žalovaného nad nevyhnutnú mieru a zásah je primeraný žalobcom
osvedčenému porušeniu jeho práv v právom chránených záujmov. Predbežné opatrenie
upravuje pomery účastníkov len dočasne, jeho trvanie, je obmedzené do doby
právoplatného skončenia konania vo veci samej a nevytvorí sa ním nenávratný
(nenapraviteľný) stav v právnych vzťahoch medzi účastníkmi, lebo žalovaný v prípade
úspechu v konaní vo veci samej bude mať možnosť plne realizovať svoje vlastnícke právo
k predmetným nehnuteľnostiam a nakladať s predmetom svojho vlastníctva v medziach
zákona.
Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie potvrdil podľa § 219 ods. 1
O. s. p. ako vecne správne.»
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...
Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní
základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich
z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom
ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo
slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon (čl. 46
ods. 4 ústavy).
Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 35, 36, 37 ods. 4, čl. 38
až čl. 42 a čl. 44 až čl. 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto
ustanovenia vykonávajú.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
Právo na súdnu ochranu nie je absolútne, ale v záujme zaistenia najmä právnej istoty
a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha obmedzeniam, resp. podmienkam vyplývajúcim
z relevantných zákonných procesných predpisov (čl. 46 ods. 4 v spojení s čl. 51 ods. 1
ústavy).
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú.
Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi
konania sa táto ochrana dostane v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad
a používanie zákonných ustanovení príslušných procesných predpisov musí v celom
rozsahu rešpektovať jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru.
Všeobecný súd musí teda vykladať a používať ustanovenia Občianskeho súdneho
poriadku v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ako aj práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru tak, aby zabezpečil spravodlivú rovnováhu pri ochrane
práv a oprávnených záujmov všetkých účastníkov konania (§ 1 OSP).
Podľa § 102 ods. 1 OSP ak treba po začatí konania dočasne upraviť pomery
účastníkov alebo zabezpečiť dôkaz, pretože je obava, že neskôr ho nebude možné vykonať
alebo len s veľkými ťažkosťami, súd na návrh neodkladne vydá predbežné opatrenie alebo
zabezpečí dôkaz.
Podľa § 75 ods. 2 OSP návrh má okrem náležitostí návrhu podľa § 79 ods. 1
obsahovať opísanie rozhodujúcich skutočností odôvodňujúcich vydanie predbežného
opatrenia, uvedenie podmienok dôvodnosti nároku, ktorému sa má poskytnúť predbežná
ochrana, a odôvodnenie nebezpečenstva bezprostredne hroziacej ujmy. Z návrhu musí byť
zrejmé, čoho sa mieni navrhovateľ domáhať návrhom vo veci samej.
Predmetom konania pred ústavný súdom je tvrdenie sťažovateľky, že súdy konajúce
o jej obchodnej veci (sťažnosť smeruje konkrétne proti krajskému súdu, ktorý konal ako súd
poslednej inštancie) vydaním predbežného opatrenia porušili jej základné práva a slobody
zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy a právo zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych
veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť
rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov
a ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že rozhodovanie v civilných veciach
(vrátane obchodných sporov) patrí v rozsahu ustanovenom zákonnými predpismi
do právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim
o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade preto neposudzuje
správnosť skutkových a právnych názorov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne
napr. III. ÚS 78/07).
Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo
slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05,
Predbežné opatrenie predstavuje procesný zabezpečovací prostriedok dočasného
a provizórneho charakteru, ktorého účelom je zaistiť podmienky na poskytnutie reálnej,
účinnej a efektívnej súdnej ochrany účastníkom konania, najmä z hľadiska zaručenia
nerušeného rozhodovania vo veci samej.
Rozhodovanie o návrhu na vydanie predbežného opatrenia v občianskom súdnom
konaní preto možno považovať za integrálnu súčasť základného práva na súdnu ochranu
v zmysle čl. 46 ústavy (obdobne napr. I. ÚS 46/00, III. ÚS 44/04, III. ÚS 298/08).
Podľa § 102 ods. 1 OSP platí, že ak je po začatí konania potrebné dočasne upraviť
pomery účastníkov, súd na základe návrhu neodkladne vydá predbežné opatrenie. Pritom
primerane aplikuje kritériá vyplývajúce z ustanovení § 75 až § 77 OSP. Dokazovanie
vykonáva iba v limitovanom rozsahu, a to prostriedkami a spôsobom (procesným
postupom) primeranými dosiahnutiu účelu predbežného opatrenia. Nejde o dokazovanie
vyžadované z hľadiska rozsahu a spôsobu v základnom konaní. Jeho predmetom je zistenie
skutočností nevyhnutných pre záver o splnení zákonných podmienok na nariadenie
predbežného opatrenia spočívajúcich predovšetkým v osvedčení uplatňovaného nároku
a v existencii skutočností odôvodňujúcich záver o potrebe dočasnej úpravy pomerov
účastníkov konania v záujme zabránenia vzniku alebo zväčšovaniu škody, inej ujmy alebo
zhoršovania právnej pozície navrhovateľa s ohľadom na zabezpečenie účelu občianskeho
súdneho konania tak, aby sa dotknutému účastníkovi konania, ktorý vydanie predbežného
opatrenia navrhol, ešte oplatilo zmysluplne uchádzať o konečnú súdnu ochranu (súdne
rozhodnutie vo veci samej).
Zatiaľ čo po preskúmaní pôvodného rozhodnutia krajského súdu v predmetnej veci
(uznesenia krajského súdu sp. zn. 11 Co/49/2008 z 12. marca 2008) ústavný súd v náleze
sp. zn. III. ÚS 298/08 z 18. novembra 2008 konštatoval absenciu relevantných
a dostatočných dôvodov opodstatňujúcich záver o splnení zákonnej podmienky spočívajúcej
v potrebe dočasne upraviť pomery účastníkov konania, následné (v súčasnosti
sťažovateľkou napádané) uznesenie krajského súdu č. k. 11 Co/335/2008-217 z 21. januára
2009 je v tomto smere založené na konkrétnych dôvodoch opierajúcich sa o konkrétne
skutkové okolnosti zistené doplnením dokazovania zo strany krajského súdu v rámci
opätovného prerokovania veci po zrušení uznesenia sp. zn. 11 Co/49/2008 z 12. marca
2008.
Po doplnení dokazovania krajským súdom bolo preukázané, že sťažovateľka
ako žalovaná v konaní o nárokoch zo zmluvy o budúcej zmluve uzavretej 27. februára 2007
so žalobcom (v postavení budúceho kupujúceho) uzatvorila (29. novembra 2007)
bezprostredne po začatí konania (12. novembra 2007) s tretím subjektom kúpnopredajnú
zmluvu o prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré mali byť v zmysle zmluvy
o budúcej zmluve 27. februára 2007 predmetom budúcej kúpnej zmluvy uzavretej medzi
žalobcom a sťažovateľkou.
Žalobca na základe uvedeného právneho titulu (zmluvy o budúcej zmluve uzavretej
27. februára 2007) uplatňuje právo na kúpu dotknutých nehnuteľností. Na základe týchto
skutočností dospel krajský súd k záveru, že prípadný prevod vlastníctva dotknutých
nehnuteľností sťažovateľkou na tretí subjekt by vytvoril právny stav, ktorý by podstatne
sťažil právne postavenie žalobcu vzhľadom na predmet a účel konania v danej veci.
Ústavný súd konštatuje, že uvedený záver krajského súdu ani skutkové zistenia,
na ktorých je založený, nemožno v tomto prípade kvalifikovať ako zjavne nepodložené,
arbitrárne alebo nezlučiteľné s relevantnou zákonnou a ústavnou právnou úpravou vrátane
tej časti odôvodnenia, ktorá sa týka aplikácie ustanovenia § 75 ods. 7 OSP z hľadiska
časovej pôsobnosti (pozri s. 9 uznesenia krajského súdu).
Skutkové zistenia krajského súdu vyplývajú z obsahu tvrdení vedľajšieho účastníka
konania, ako aj z obsahu relevantných listín predložených krajskému súdu v konaní.
Vzhľadom na povahu a účel predbežného opatrenia, ako aj na právnu úpravu obsiahnutú
v § 74 a nasl. a § 102 OSP možno skutočnosti zistené krajským súdom rozumne posúdiť
ako stav, keď je potrebné dočasne upraviť pomery účastníkov konania. Žalobca uplatňuje
v konaní práva záväzkového (obligačného) charakteru, ktoré bez ohľadu na výsledok
konania (čo sa týka ich oprávnenosti) zaväzujú výlučne účastníkov záväzkového právneho
vzťahu a na rozdiel od vecných práv nepôsobia erga omnes, teda nezaväzujú tretie subjekty
ani v prípade nadobudnutia dotknutých nehnuteľnosti od sťažovateľky.
Prevodom vlastníctva dotknutých nehnuteľností v prospech tretieho subjektu by tak
sťažovateľka vytvorila právny stav, v rámci ktorého by došlo k podstatnému zhoršeniu
právnej pozície žalobcu vzhľadom na zásadné sťaženie dosiahnutia účelu občianskeho
súdneho konania v danej veci, pokiaľ ide o poskytnutie súdnej ochrany právam,
zo záväzkového právneho vzťahu, v rámci ktorého sa žalobca domáha naplnenia účelu
uzavretej zmluvy o budúcej zmluve, t. j. uzavretia kúpnopredajnej zmluvy o prevode
vlastníctva k dotknutým nehnuteľnostiam.
Námietky sťažovateľky, že žalobca disponuje v záujme ochrany svojho právneho
postavenia aj ďalšími právnymi prostriedkami (žalobou o náhradu škody, možnosťou
napadnúť právne účinky prevodu vlastníctva dotknutých nehnuteľností na tretí subjekt
a pod.), už uvedený právny záver nespochybňuje. Žalobca by totiž využitím uvedených
právnych prostriedkov uplatňoval obsahovo iné práva ako sú práva, ktoré sú predmetom
konania, v rámci ktorého bolo dočasné opatrenie vydané, a tieto prostriedky by zjavne
neboli spôsobilé zaistiť poskytnutie reálnej, účinnej a efektívnej súdnej ochrany priamo
v označenom prebiehajúcom konaní.
Ústavný súd však v náleze sp. zn. III. ÚS 298/08 z 18. novembra 2008 taktiež
konštatoval, že z konaní pred krajským súdom (aj okresným súdom) nevyplývalo,
čoho sa žalobca vo veci samej domáhal (§ 75 ods. 2 druhá veta OSP). Požadovaný výrok
súdu, ktorým sa má určiť uzavretie kúpnej zmluvy medzi účastníkmi, sa viaže
na predchádzajúcu podmienku, ktorej splnenie nebude možné doložiť z obsahu výroku
súdneho rozhodnutia.
Presný, určitý a zrozumiteľný žalobný petit nie je vyjadrením iba formálnych
náležitostí žaloby, ale je nevyhnutným predpokladom toho, aby súdne rozhodnutie bolo
z materiálneho hľadiska vykonateľné.
To znamená, že pri rozhodovaní o predbežnom opatrení by malo byť všeobecnému
súdu zrejmé, že ak žalobný návrh v súčasnej podobe tieto kritériá nespĺňa, nemôže
byť podkladom spĺňajúcim zákonné predpoklady ustanovené ustanovením § 75 ods. 2 OSP.
Ústavný súd nálezom sp. zn. III. ÚS 298/08 z 18. novembra 2008 zrušil uznesenie
krajského súdu sp. zn. 11 Co/49/2008 z 12. marca 2008 a prikázal mu vo veci znovu konať
a rozhodnúť z dôvodu, že označeným rozhodnutím krajský súd porušil základné právo
sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
V odôvodnení nálezu z 18. novembra 2008 ústavný súd okrem iného uviedol, že v ďalšom
priebehu konania bude úlohou krajského súdu skúmať, či rozhodnutie okresného súdu spĺňa
všetky náležitosti požadované ustanovením § 74 a nasl. OSP pre vydanie predbežného
opatrenia.
V uznesení č. k. 11 Co/335/2008-217 z 21. januára 2009 krajský súd konštatoval
súlad žalobného návrhu s § 161 ods. 3 OSP a § 290 ods. 2 prvou vetou Obchodného
zákonníka poukážuc na odchylnú právnu úpravu zmluvy o budúcej zmluve podľa § 50a
Občianskeho zákonníka v porovnaní s § 289 až § 292 Obchodného zákonníka (Zmluva
o uzavretí budúcej zmluvy) s tým, že právna úprava obsiahnutá v Obchodnom zákonníku
pripúšťa «... výrok, ktorým súd „určí, že medzi žalobcom a žalovaným sa uzaviera zmluva
určitého znenia (obsahu)“ – aj v tomto prípade však pôjde o žalobu na plnenie podľa § 80
písm. b) O. s. p.». Krajský súd uviedol že, „... § 79 ods. 1 druhá veta OSP neukladá
navrhovateľovi povinnosť formulovať návrh rozsudku, ale iba požiadavku, aby z návrhu
na začatie konania bolo zjavné, čoho sa navrhovateľ domáha, preto stačí, aby určite
a zrozumiteľne označil spôsob určenia právneho vzťahu, práva a jemu zodpovedajúcej
povinnosti, ktorá má byť rozhodnutím súdu uložená odporcovi, pričom túto požiadavku
nemožno vykladať tak, že by navrhovateľ bol povinný urobiť návrh znenia výroku rozsudku
súdu lebo iba súd rozhoduje o tom, ako bude formulovaný výrok jeho rozhodnutia
(pri formulácii svojho výroku však samozrejme musí dbať na to, aby z obsahového hľadiska,
vyjadroval to, čoho sa žalobca žalobou domáhal). Preto súd neporuší § 155 ods. 1 OSP,
alebo iné zákonné ustanovenie, ak použitím iných výrazov vyjadrí vo svojom, výroku
rovnaké práva povinnosti, ktorých sa navrhovateľ domáha...
Žalobný návrh nemožno považovať za neurčitý len preto, že nie je v súlade
so zmluvným dojednaním účastníkov, príp., že ním žalobca navrhuje uloženie takej
povinnosti žalovanému, ktorá nevyplýva zo zmluvy alebo z platného práva... a ani z toho
dôvodu, že žalobnému návrhu alebo jeho časti nebude možné vyhovieť preto, že nie je
v súlade s hmotným právom alebo ak jednotlivé časti petitu nemôžu popri sebe obstáť,
pretože sa vylučujú, lebo všetky tieto otázky súvisia s posúdením dôvodnosti žaloby
z hľadiska hmotného práva ako aj s posúdením či účastníci sú vecne legitimovanými
subjektami (aktívne alebo pasívne), teda či v právnom vzťahu žalobca je nositeľom
hmotnoprávneho oprávnenia a žalovaný je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti, o ktoré
v konaní ide. Tieto otázky budú posúdené v konaní vo veci samej a nemožno ich riešiť
v konaní o predbežnom opatrení, keďže by to znamenalo neprípustné prejudikovanie
konečného výsledku sporu...“
Ústavný súd nepovažuje tieto dôvody za dostatočné a zlučiteľné s ústavnou
požiadavkou náležitého odôvodnenia súdneho rozhodnutia z hľadiska toho, čo malo byť
predmetom skúmania krajského súdu po zrušení jeho uznesenia sp. zn. 11 Co/49/2008
z 12. marca 2008.
Ústavný súd v odôvodnení nálezu sp. zn. III. ÚS 298/08 z 18. novembra 2008
neuložil krajskému súdu posudzovať otázky vecnej aktívnej alebo pasívnej legitimácie
či dôvodnosť žaloby z hľadiska hmotného práva.
Výhrady ústavného súdu sa týkali posúdenia otázky, či z hľadiska žalobného návrhu
možno v danom prípade konštatovať súlad spôsobu, akým sa žalobca domáhal ochrany
uplatňovaných práv s podmienkami vyplývajúcimi z ustanovení zákonného procesného
predpisu – Občianskeho súdneho poriadku.
Je nepochybné, že súd môže obsah výroku vyjadriť inými výrazovými prostriedkami
než tými, ktoré použil pri formulácii petitu žaloby účastník konania, avšak musí,
ako to pripúšťa aj krajský súd, dbať na to, aby z obsahového hľadiska vyjadril to, čoho
sa žalobca žalobou domáhal (rovnaké práva a povinnosti).
Bez ohľadu na to, či súd svojím rozhodnutím nahrádza vyhlásenie vôle účastníka
zmluvy o budúcej zmluve, ktorá musí byť vzhľadom na právnu úpravu určite
a zrozumiteľne prejavená v rozsahu podstatných náležitostí zamýšľanej zmluvy
už v samotnej zmluve o budúcej zmluve (§ 50a Občianskeho zákonníka), alebo môže
určením obsahu zmluvy na základe návrhu žalobcu vyhlásenie vôle účastníka zmluvy
o budúcej zmluve aj doplniť (§ 289 ods. 1 a § 292 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka),
výrok, ktorým súd „určí, že medzi žalobcom a žalovaným sa uzaviera zmluva určitého
znenia (obsahu)“, je stále rozhodnutím v zmysle § 161 ods. 3 OSP, keďže sa ním ukladá
vyhlásenie vôle toho účastníka zmluvného vzťahu založeného zmluvou o budúcej zmluve,
ktorý odmietol splniť túto svoju právnu povinnosť v súvislosti s uzavretím zamýšľanej
zmluvy, pričom rozsudok súdu nahrádza toto vyhlásenie.
Uvedenú skutočnosť v konečnom dôsledku pripustil aj krajský súd, keď
v odôvodnení uznesenia č. k. 11 Co/335/2008-217 z 21. januára 2009 uviedol: „... Podstata
zmluvy o uzavretí budúcej zmluvy spočíva v tom, že sa jej subjekty písomne zaväzujú
do stanovenej doby uzatvoriť určitú zmluvu, a ak potom neskôr jeden z nich odmieta zmluvu
uzavrieť (či už vôbec alebo za dohodnutých podmienok), môže sa druhá zmluvná strana
domáhať splnenia zmluvného záväzku žalobou o nahradenie prejavu vôle podľa ust. § 80
písm. b) O. s. p., právoplatný rozsudok potom nahradzuje prehlásenie vôle povinného
účastníka a má za následok, že zmluva sa považuje za uzavretú dňom právoplatnosti tohto
rozsudku. Právna úprava, zmluvy o budúcej zmluve obsiahnutá v ust. § 289 až 292
Obchodného zákonníky na rozdiel od úpravy v Občianskom zákonníku, nevyžaduje dohodu
o podstatných náležitostiach budúcej zmluvy, ale pre platnosť zmluvy o budúcej zmluve
(okrem písomnej formy) Obchodný zákonník vyžaduje, aby obsahovala záväzok uzavrieť
v určenej dobe budúcu zmluvu a aby bol v nej predmet plnenia budúcej zmluvy určený
aspoň všeobecným spôsobom, avšak natoľko určite, aby súd alebo osoba určená v zmluve,
mohla na základe žiadosti oprávnenej strany o určenie obsahu zmluvy v zmysle § 290 ods. 2
ObchZ určiť aj jej predmet. Z obsahu zmluvy o budúcej zmluve uzavretej medzi účastníkmi
dňa 27. 2. 2007... vyplýva, že účastníci sa dohodli o podstatných náležitostiach zmluvy,
ktoré sú vyžadované ust. § 289 ods. 1 Obchodného zákonníka, t. j. na určitom, predmete
budúcej kúpnej zmluvy a určili dobú v ktorej budúca kúpna zmluva mala byť uzavretá,
takým spôsobom (časovým vymedzením), že o tom nevznikajú žiadne pochybnosti... preto
žalobca ako oprávnená, strana má právo, domáhať sa voči žalovanému splnenia zmluvnej
povinnosti v súdnom konaní žalobou o nahradenie vyhlásenia vôle a žiadať, aby obsah
zmluvy určil súd (§ 290 ods. 2 ObchZ).“
Podľa § 161 ods. 3 OSP právoplatné rozsudky ukladajúce vyhlásenie vôle nahradzujú
toto vyhlásenie.
Účinky rozsudku ukladajúceho vyhlásenie vôle nastávajú zo zákona a nahradzujú
toto vyhlásenie dňom právoplatnosti takéhoto rozsudku. Žalobca sa však v predmetnom
konaní domáha, aby účinky rozsudku okresného súdu ukladajúceho vyhlásenie vôle boli
podmienené splnením odkladacej podmienky, s čím sa krajský súd v odôvodnení svojho
rozhodnutia nevysporiadal. Žalobný návrh v tomto smere nie je formulovaný ani ako
alternatívny, ani ako eventuálny.
Žalobný návrh je podkladom pre rozhodnutie súdu vo veci samej a jeho obsah
z ktorého bude rozhodnutie súdu vychádzať, musí umožňovať nastúpenie právnych účinkov
výroku súdneho rozhodnutia v súlade s § 161 ods. 3 OSP, t. j. nahradenie prejavu vôle
účastníka zmluvného vzťahu, a to ku dňu právoplatnosti rozsudku.
Za daných okolností odôvodnenie uznesenia krajského súdu č. k.
11 Co/335/2008-217 z 21. januára 2009 nezodpovedá ústavnej požiadavke náležitého
odôvodnenia súdneho rozhodnutia, pretože sa v ňom krajský súd nevysporiadal s
posúdením otázky, či sa žalobca domáha ochrany práv uplatňovaných v konaní v súlade so
zákonom ustanovenými procesnými podmienkami vyplývajúcimi z ustanovení Občianskeho
súdneho poriadku. Posúdenie uvedenej otázky má pritom podstatný význam pre záver o
splnení podmienok na zásah do právneho postavenia účastníkov konania formou
predbežného opatrenia, keďže spôsob, akým sa účastník konania domáha súdnej ochrany
svojich práv, musí byť z procesného hľadiska spôsobilý viesť k naplneniu účelu súdneho
konania, pretože zabezpečenie jeho naplnenia je zároveň účelom a zmyslom prípadného
vydania predbežného opatrenia. Pokiaľ táto podmienka nie je splnená (napr. kvôli
neadekvátnej formulácii petitu žaloby, ktorým účastník sporového konania vymedzuje jeho
samotný predmet a obsah), nemožno bez ďalšieho k zásahu do právneho postavenia
účastníkov konania formou predbežného opatrenia pristúpiť.
Na základe týchto významných skutočností ústavný súd konštatoval, že krajský súd
uznesením č. k. 11 Co/335/2008-217 z 21. januára 2009 porušil základné právo
sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jej právo
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a ustanovenia § 56 ods. 2 a ods. 3 písm. b) zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak ústavný súd zistí porušenie základných
práv a slobôd rozhodnutím všeobecného súdu, takéto rozhodnutie zruší.
Ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľky (bod 1 výroku
nálezu), preto aj napadnuté uznesenie zrušil a prikázal krajskému súdu vo veci znovu konať
a rozhodnúť (bod 2 výroku nálezu).
Úlohou krajského súdu v ďalšom priebehu konania bude zaoberať sa otázkou,
či rozhodnutie okresného súdu spĺňa všetky náležitosti požadované § 102 OSP v spojení
s § 75 a nasl. OSP pre vydanie predbežného opatrenia, t. j. či sa žalobca domáha súdnej
ochrany v súlade s podmienkami ustanovenými zákonom, predovšetkým z hľadiska určitosti
prejavu vôle, vyhlásenie ktorej má byť nahradené súdnym rozhodnutím a ktorým má byť
zároveň určený obsah zmluvy, a taktiež z hľadiska zlučiteľnosti žalobného návrhu s § 161
ods. 3 OSP. Povinnosťou krajského súdu bude zároveň svoje závery v tomto smere
dostatočne odôvodniť v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6
ods. 1 dohovoru.
Sťažovateľka žiadala taktiež priznanie trov konania pred ústavným súdom
spočívajúce v trovách právneho zastúpenia.
Ústavný súd pri rozhodovaní o trovách požadovaných sťažovateľkou vychádzal
z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej
mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2008, ktorá
bola 695,41 € (20 950 Sk). Náhradu priznal za dva úkony právnej služby v roku 2009
(prevzatie a prípravu zastúpenia, spísanie sťažnosti a jej podanie) v súlade s § 1 ods. 3, § 11
ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c), § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, a to za každý úkon
po 115,90 € (3 492 Sk), čo spolu s režijným paušálom dvakrát po 6,95 € (dvakrát
po 210 Sk) a 19 % DPH (ktorej je právny zástupca sťažovateľky platcom) predstavuje sumu
292,38 € (8 808 Sk), ktorú je krajský súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu
sťažovateľky podľa § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP (bod 3 výroku
nálezu).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. októbra 2009