Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 354/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. októbra 2009

predbežne prerokoval sťažnosť J. M., Č., zastúpeného advokátom JUDr. L. Š., Č., vo veci

namietaného porušenia základných práv podľa a

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn.

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 10. marca 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. M. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. apríla 2009

doručená sťažnosť J. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základných

práv podľa a (ďalej len „“)

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 10. marca 2009. Na výzvu ústavného súdu

sťažovateľ upresnil sťažnosť a jej petit podaním, ktoré bolo ústavnému súdu doručené

19. mája 2009.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ ako navrhovateľ podal 9. júna

2008 na Okresnom súde Čadca (ďalej len „okresný súd“) návrh na vydanie predbežného

opatrenia týkajúci sa zákazu vykonávať akékoľvek stavebné práce odporcom na označenom

pozemku s odôvodnením, že títo na pozemku vykonávajú stavebné práce, čo môže ohroziť

rozhodnutie v merite veci. Okresný súd uznesením sp. zn. z 8. júla 2008 návrh

na vydanie predbežného opatrenia zamietol. Toto rozhodnutie sťažovateľ napadol

odvolaním, o ktorom rozhodoval krajský súd. Podľa tvrdenia sťažovateľa tento súd do času

podania sťažnosti ešte vo veci nerozhodol, a to napriek tomu, že predsedovi krajského súdu

podal sťažnosť na prieťahy v konaní na tomto súde. Krajský súd však vo veci ani tak

nerozhodol v primeranej lehote, a tak došlo k stavu právnej neistoty postupom tohoto súdu

a k porušeniu jeho základného práva podľa . Okrem toho uviedol, že

v konaní na krajskom súde vzniesol námietku zaujatosti proti sudkyni tohto súdu JUDr.

O. B. Táto sudkyňa sama oznámila predsedovi krajského súdu, že je vylúčená

z rozhodovania v uvedenej veci (sp. zn. ). Predseda krajského súdu vec postúpil

na rozhodnutie najvyššiemu súdu s odôvodnením, že nezistil dôvod, prečo by menovaná

sudkyňa mala byť vylúčená z prerokúvania a rozhodnutia veci. Najvyšší súd uznesením

z 10. marca 2009 vyslovil, že sudkyňa krajského súdu JUDr. O. B. nie je vylúčená

z prerokúvania a rozhodovania veci vedenej na krajskom súde. Sťažovateľ vidí v rozhodnutí

najvyššieho súdu porušenie svojho základného práva podľa a práva

ods. 1 dohovoru s odôvodnením, že má pochybnosti o nezaujatosti uvedenej sudkyne pri

rozhodovaní vo veci, a to o to viac, že sama žiadala svoje vylúčenie, čo však najvyšší súd

dostatočne nezohľadnil.

Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd

v danej veci nálezom takto rozhodol:

„Základné právo J. M. (...) na súdnu a inú právu ochranu zaručenú v čl. 46 ods. 1

SR, na prerokovanie bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Krajského súdu v Žiline vo veci vedenej pod č. k. porušené bolo.

Krajskému súd v Žiline v konaní vedenom pod č. k. prikazuje konať

vo veci bez zbytočných prieťahov.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva J. M. (...) finančné zadosťučinenie vo

výške 9.958,18 €/300.000,- Sk ako náhradu nemajetkovej ujmy, ktoré je povinný zaplatiť

porušovateľ do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu Ústavného súdu.

Ústavný súd zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.

zo dňa 10. 3. 2009 a vec vracia Najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Ďalej navrhujeme, aby nám súd uznesením priznal náhradu trov konania

pozostávajúcu z trov právneho zastúpenia vo výške 368,55 € za 3 úkony právnej pomoci(...)

na účet JUDr. L. Š.(...)“

II.

Ústavný súd je podľa oprávnený konať o sťažnostiach

fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv

alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

a) Sťažovateľ tvrdí, že krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. porušil

jeho základné práva podľa tým, že vo veci nekonal bez zbytočných

prieťahov, v dôsledku čoho vo veci nerozhodol ani do podania návrhu na ústavnom súde

(20. apríla 2009).

Z obsahu spisu ústavný súd zistil, že odvolanie sťažovateľa proti uzneseniu

okresného súdu, ktorým zamietol jeho návrh na vydanie predbežného opatrenia, bolo

krajskému súdu doručené 18. septembra 2008. Sudkyňa tohto súdu JUDr. O. B.

11. novembra 2008 oznámila, že sa cíti byť predpojatá, aby vo veci konala a rozhodovala,

preto predseda krajského súdu 26. februára 2009 vec podľa § 16 ods. 1 Občianskeho

súdneho poriadku postúpil na rozhodnutie najvyššiemu súdu. Najvyšší súd o námietke

zaujatosti uvedenej sudkyne rozhodol 10. marca 2009 a krajský súd potom o odvolaní

sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu rozhodol 30. júna 2009.

Z uvedeného vyplýva, že spis krajského súdu sp. zn. bol najmenej

v období od 26. februára 2009 do 10. marca 2009 na najvyššom súde. Krajský súd rozhodol

o odvolaní sťažovateľa 30. júna 2009.

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý prieťah v súdnom konaní má

nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov zaručeného v (, , ). Pojem

„zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v je pojem autonómny, ktorý možno

vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa

totiž postup dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by

bolo možno kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle (napr.

). Ústavný súd už vo svojich prechádzajúcich rozhodnutiach judikoval, že

ojedinelá nečinnosť súdu, hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov, sama osebe ešte nemusí

zakladať porušenie základného práva na prerokovanie bez zbytočných prieťahov podľa

. Postup krajského súdu v danej veci sa v napadnutom konaní zjavne

nevyznačuje takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako

„zbytočné prieťahy“ v zmysle , pretože krajský súd rozhodol vo veci

v priebehu šiestich mesiacov, pričom mu nemožno priznať na ťarchu obdobie, keď bola vec

na najvyššom súde.

Ústavný súd v okolnostiach danej veci prihliadol aj na to, že rozhodovanie

o procesných návrhoch, o ktorých je podľa príslušných procesných kódexov (napr.

o oznámení predpojatosti v zmysle ) všeobecný súd povinný

rozhodnúť ešte pred vlastným prejednaním a rozhodnutím o merite veci, je okolnosťou, na

ktorú sa musí prihliadať pri posudzovaní tvrdenia o porušení základného práva podľa čl. 48

ods. 2 (to platí, aj pokiaľ ide právo podľa dohovoru), pretože takáto

okolnosť v zásade bráni súdu konať a rozhodnúť vo veci samej, a tým splniť účel tohto

základného práva, ktorým je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba

domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu (, ). Využitie

možností daných procesnými predpismi na uplatňovanie a presadzovanie práv

v občianskom súdnom konaní spôsobuje síce predĺženie priebehu konania, nemožno ho

však kvalifikovať ako postup, ktorého dôsledkom sú zbytočné prieťahy (mutatis mutandis

).

S ohľadom na uvedené skutočnosti a v súlade s doterajšou judikatúrou

a rozhodovacou činnosťou preto neprichádza do úvahy, aby ústavný súd mohol postup

krajského súdu v označenom konaní po prípadnom prijatí návrhu (sťažnosti) na ďalšie

konanie kvalifikovať ako porušenie základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 48

ods. 2 , preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľa podľa zákona o ústavnom

súde v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

b) Sťažovateľ rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. z 10. marca 2009

označil za porušenie svojho základného práva zaručeného v a práva

zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru s odôvodnením, že nesprávne vyhodnotil dôvody, pre

ktoré z konania a rozhodovania vo veci krajského súdu mala byť vylúčená sudkyňa

krajského súdu JUDr. O. B.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre

jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom

orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej

možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis rozhodnutie sp. zn.

a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné tiež

pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutia všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu teda byť predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ).

Z odôvodnenia najvyššieho súdu najmä vyplýva:

„(...) zákonné ustanovenie predpokladá existenciu určitého

kvalifikovaného vzťahu sudcu k prejednávanej veci alebo jeho osobný vzťah k účastníkom

konania, prípadne k ich zástupcom, ktorý by pri všetkej možnej snahe o správnosť

rozhodnutia ovplyvnil jeho objektívny pohľad na vec a v konečnom dôsledku by mohol viesť

k vydaniu nezákonného rozhodnutia.

Pomer sudcu k veci môže vyplývať predovšetkým z priameho právneho záujmu sudcu

na prejednávanej veci. Tak je tomu v prípade, keby sudca sám bol účastníkom konania, či

na strane žalobcu alebo žalovaného alebo v prípade, že by mohol byť rozhodnutím súdu

priamo dotknutý na svojich právach (napr. keby mohol byť vedľajším účastníkom).

Vylúčený je tiež sudca, ktorý získal vo veci poznatky iným spôsobom než z konania (napr.

ako svedok vnímal skutočnosti, ktoré sú predmetom konania a dokazovania). Sudcov pomer

k účastníkom alebo k ich zástupcom potom môže byť založený predovšetkým príbuzenským

alebo jemu podobným vzťahom ( ), ktorému na roveň môže v konkrétnom prípade

stáť vzťah priateľský, či naopak vzťah nepriateľský, takej intenzity, že sudca nebude

schopný nezávisle a nestranne rozhodovať vo veci. Len také skutočnosti, na základe ktorých

možno založiť i vyššie uvedený pomer sudcu k veci, k účastníkom konania alebo k ich

zástupcom, môžu tvoriť zákonný dôvod na vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania

veci. Nestačí pritom len tvrdenie, že takýto kvalifikovaný vzťah sudcu k účastníkovi konania

existuje, ale tento vzťah (pomer) musí byť podložený takými konkrétnymi okolnosťami, ktoré

by jeho existenciu aspoň osvedčovali.

Samotná skutočnosť, že u právneho zástupcu účastníka vykonáva koncipientskú prax

syn sudkyne ešte samo o sebe nie je dôvodom na pochybnosti o nezaujatosti tejto sudkyne,

pričom z obsahu spisu ani z vyjadrení sudkyne JUDr. O. B. nevyplýva blízky vzťah medzi

členkou senátu JUDr. O. B. a právnym zástupcom žalovaného 2) JUDr. S. Z., ktorý by bol

spôsobilý objektívne založiť pochybnosti o nezaujatosti tejto sudkyne. So zreteľom na vyššie

uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol podľa ustanovenia § 16 ods. 1 tretia

veta tak, že sudkyňu Krajského súdu v Žiline JUDr. O. B. z prejednávania a

rozhodovania veci vedenej na uvedenom súde pod sp. zn. nevylúčil.“

Podľa názoru ústavného súdu uvedený postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní

svojho právneho názoru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený

alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sa sťažovateľ so skutkovým hodnotením a následne

s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru

o zjavnej neopodstatnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie

ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. V konečnom dôsledku však

ústavný súd nie je opravným súdom skutkových omylov a právnych názorov najvyššieho

súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je

opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov

všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol

nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný,

zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa

natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.

Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad najvyšším súdom takéto nedostatky

nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť ako zjavne

neopodstatnenú podľa .

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené

vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. októbra 2009