Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 354/09
PDF · 162.49 KB
No categories available
II. ÚS 354/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. októbra 2009
predbežne prerokoval sťažnosť J. M., Č., zastúpeného advokátom JUDr. L. Š., Č., vo veci
namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn.
8 Co 293/08 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Nc 6/09
z 10. marca 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. M. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. apríla 2009
doručená sťažnosť J. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základných
práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 8 Co 293/08 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Nc 6/09 z 10. marca 2009. Na výzvu ústavného súdu
sťažovateľ upresnil sťažnosť a jej petit podaním, ktoré bolo ústavnému súdu doručené
19. mája 2009.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ ako navrhovateľ podal 9. júna
2008 na Okresnom súde Čadca (ďalej len „okresný súd“) návrh na vydanie predbežného
opatrenia týkajúci sa zákazu vykonávať akékoľvek stavebné práce odporcom na označenom
pozemku s odôvodnením, že títo na pozemku vykonávajú stavebné práce, čo môže ohroziť
rozhodnutie v merite veci. Okresný súd uznesením sp. zn. 4 C 94/1998 z 8. júla 2008 návrh
na vydanie predbežného opatrenia zamietol. Toto rozhodnutie sťažovateľ napadol
odvolaním, o ktorom rozhodoval krajský súd. Podľa tvrdenia sťažovateľa tento súd do času
podania sťažnosti ešte vo veci nerozhodol, a to napriek tomu, že predsedovi krajského súdu
podal sťažnosť na prieťahy v konaní na tomto súde. Krajský súd však vo veci ani tak
nerozhodol v primeranej lehote, a tak došlo k stavu právnej neistoty postupom tohoto súdu
a k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Okrem toho uviedol, že
v konaní na krajskom súde vzniesol námietku zaujatosti proti sudkyni tohto súdu JUDr.
O. B. Táto sudkyňa sama oznámila predsedovi krajského súdu, že je vylúčená
z rozhodovania v uvedenej veci (sp. zn. 8 Co 293/08). Predseda krajského súdu vec postúpil
na rozhodnutie najvyššiemu súdu s odôvodnením, že nezistil dôvod, prečo by menovaná
sudkyňa mala byť vylúčená z prerokúvania a rozhodnutia veci. Najvyšší súd uznesením
z 10. marca 2009 vyslovil, že sudkyňa krajského súdu JUDr. O. B. nie je vylúčená
z prerokúvania a rozhodovania veci vedenej na krajskom súde. Sťažovateľ vidí v rozhodnutí
najvyššieho súdu porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva čl. 6
ods. 1 dohovoru s odôvodnením, že má pochybnosti o nezaujatosti uvedenej sudkyne pri
rozhodovaní vo veci, a to o to viac, že sama žiadala svoje vylúčenie, čo však najvyšší súd
dostatočne nezohľadnil.
Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd
v danej veci nálezom takto rozhodol:
„Základné právo J. M. (...) na súdnu a inú právu ochranu zaručenú v čl. 46 ods. 1
Ústavy SR, na prerokovanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Krajského súdu v Žiline vo veci vedenej pod č. k. 8 Co/293/2008 porušené bolo.
Krajskému súd v Žiline v konaní vedenom pod č. k. 8 Co/293/2008 prikazuje konať
vo veci bez zbytočných prieťahov.
Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva J. M. (...) finančné zadosťučinenie vo
výške 9.958,18 €/300.000,- Sk ako náhradu nemajetkovej ujmy, ktoré je povinný zaplatiť
porušovateľ do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu Ústavného súdu.
Ústavný súd zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 2 Nc 6/2009
zo dňa 10. 3. 2009 a vec vracia Najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie.
Ďalej navrhujeme, aby nám súd uznesením priznal náhradu trov konania
pozostávajúcu z trov právneho zastúpenia vo výške 368,55 € za 3 úkony právnej pomoci(...)
na účet JUDr. L. Š.(...)“
II.
Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach
fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv
alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným
zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
a) Sťažovateľ tvrdí, že krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 293/08 porušil
jeho základné práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy tým, že vo veci nekonal bez zbytočných
prieťahov, v dôsledku čoho vo veci nerozhodol ani do podania návrhu na ústavnom súde
(20. apríla 2009).
Z obsahu spisu ústavný súd zistil, že odvolanie sťažovateľa proti uzneseniu
okresného súdu, ktorým zamietol jeho návrh na vydanie predbežného opatrenia, bolo
krajskému súdu doručené 18. septembra 2008. Sudkyňa tohto súdu JUDr. O. B.
11. novembra 2008 oznámila, že sa cíti byť predpojatá, aby vo veci konala a rozhodovala,
preto predseda krajského súdu 26. februára 2009 vec podľa § 16 ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku postúpil na rozhodnutie najvyššiemu súdu. Najvyšší súd o námietke
zaujatosti uvedenej sudkyne rozhodol 10. marca 2009 a krajský súd potom o odvolaní
sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu rozhodol 30. júna 2009.
Z uvedeného vyplýva, že spis krajského súdu sp. zn. 8 Co 293/2008 bol najmenej
v období od 26. februára 2009 do 10. marca 2009 na najvyššom súde. Krajský súd rozhodol
o odvolaní sťažovateľa 30. júna 2009.
Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý prieťah v súdnom konaní má
nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02). Pojem
„zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý možno
vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa
totiž postup dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by
bolo možno kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (napr.
I. ÚS 63/00). Ústavný súd už vo svojich prechádzajúcich rozhodnutiach judikoval, že
ojedinelá nečinnosť súdu, hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov, sama osebe ešte nemusí
zakladať porušenie základného práva na prerokovanie bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy. Postup krajského súdu v danej veci sa v napadnutom konaní zjavne
nevyznačuje takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako
„zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, pretože krajský súd rozhodol vo veci
v priebehu šiestich mesiacov, pričom mu nemožno priznať na ťarchu obdobie, keď bola vec
na najvyššom súde.
Ústavný súd v okolnostiach danej veci prihliadol aj na to, že rozhodovanie
o procesných návrhoch, o ktorých je podľa príslušných procesných kódexov (napr.
o oznámení predpojatosti v zmysle Občianskeho súdneho poriadku) všeobecný súd povinný
rozhodnúť ešte pred vlastným prejednaním a rozhodnutím o merite veci, je okolnosťou, na
ktorú sa musí prihliadať pri posudzovaní tvrdenia o porušení základného práva podľa čl. 48
ods. 2 ústavy (to platí, aj pokiaľ ide právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), pretože takáto
okolnosť v zásade bráni súdu konať a rozhodnúť vo veci samej, a tým splniť účel tohto
základného práva, ktorým je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba
domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu (I. ÚS 128/03, II. ÚS 133/03). Využitie
možností daných procesnými predpismi na uplatňovanie a presadzovanie práv
v občianskom súdnom konaní spôsobuje síce predĺženie priebehu konania, nemožno ho
však kvalifikovať ako postup, ktorého dôsledkom sú zbytočné prieťahy (mutatis mutandis
S ohľadom na uvedené skutočnosti a v súlade s doterajšou judikatúrou
a rozhodovacou činnosťou preto neprichádza do úvahy, aby ústavný súd mohol postup
krajského súdu v označenom konaní po prípadnom prijatí návrhu (sťažnosti) na ďalšie
konanie kvalifikovať ako porušenie základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 48
ods. 2 ústavy, preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
b) Sťažovateľ rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Nc 6/2009 z 10. marca 2009
označil za porušenie svojho základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru s odôvodnením, že nesprávne vyhodnotil dôvody, pre
ktoré z konania a rozhodovania vo veci krajského súdu mala byť vylúčená sudkyňa
krajského súdu JUDr. O. B.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre
jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom
orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej
možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 138/02
a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).
Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné tiež
pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutia všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu teda byť predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).
Z odôvodnenia najvyššieho súdu najmä vyplýva:
„(...) zákonné ustanovenie § 14 ods. 1 O. s. p. predpokladá existenciu určitého
kvalifikovaného vzťahu sudcu k prejednávanej veci alebo jeho osobný vzťah k účastníkom
konania, prípadne k ich zástupcom, ktorý by pri všetkej možnej snahe o správnosť
rozhodnutia ovplyvnil jeho objektívny pohľad na vec a v konečnom dôsledku by mohol viesť
k vydaniu nezákonného rozhodnutia.
Pomer sudcu k veci môže vyplývať predovšetkým z priameho právneho záujmu sudcu
na prejednávanej veci. Tak je tomu v prípade, keby sudca sám bol účastníkom konania, či
na strane žalobcu alebo žalovaného alebo v prípade, že by mohol byť rozhodnutím súdu
priamo dotknutý na svojich právach (napr. keby mohol byť vedľajším účastníkom).
Vylúčený je tiež sudca, ktorý získal vo veci poznatky iným spôsobom než z konania (napr.
ako svedok vnímal skutočnosti, ktoré sú predmetom konania a dokazovania). Sudcov pomer
k účastníkom alebo k ich zástupcom potom môže byť založený predovšetkým príbuzenským
alebo jemu podobným vzťahom (§ 116 OZ), ktorému na roveň môže v konkrétnom prípade
stáť vzťah priateľský, či naopak vzťah nepriateľský, takej intenzity, že sudca nebude
schopný nezávisle a nestranne rozhodovať vo veci. Len také skutočnosti, na základe ktorých
možno založiť i vyššie uvedený pomer sudcu k veci, k účastníkom konania alebo k ich
zástupcom, môžu tvoriť zákonný dôvod na vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania
veci. Nestačí pritom len tvrdenie, že takýto kvalifikovaný vzťah sudcu k účastníkovi konania
existuje, ale tento vzťah (pomer) musí byť podložený takými konkrétnymi okolnosťami, ktoré
by jeho existenciu aspoň osvedčovali.
Samotná skutočnosť, že u právneho zástupcu účastníka vykonáva koncipientskú prax
syn sudkyne ešte samo o sebe nie je dôvodom na pochybnosti o nezaujatosti tejto sudkyne,
pričom z obsahu spisu ani z vyjadrení sudkyne JUDr. O. B. nevyplýva blízky vzťah medzi
členkou senátu JUDr. O. B. a právnym zástupcom žalovaného 2) JUDr. S. Z., ktorý by bol
spôsobilý objektívne založiť pochybnosti o nezaujatosti tejto sudkyne. So zreteľom na vyššie
uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol podľa ustanovenia § 16 ods. 1 tretia
veta O. s. p. tak, že sudkyňu Krajského súdu v Žiline JUDr. O. B. z prejednávania a
rozhodovania veci vedenej na uvedenom súde pod sp. zn. 8 Co 293/2008 nevylúčil.“
Podľa názoru ústavného súdu uvedený postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní
svojho právneho názoru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený
alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sa sťažovateľ so skutkovým hodnotením a následne
s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru
o zjavnej neopodstatnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie
ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. V konečnom dôsledku však
ústavný súd nie je opravným súdom skutkových omylov a právnych názorov najvyššieho
súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je
opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov
všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol
nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný,
zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii
zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa
natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.
Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad najvyšším súdom takéto nedostatky
nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť ako zjavne
neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené
vo výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. októbra 2009