Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 381/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. októbra 2009

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. J., H., zastúpeného advokátom JUDr. J. K., H., ktorou

namieta porušenie svojho základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Okresného súdu Nitra v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 10. decembra 2007, ako aj postupom Krajského súdu v Nitre v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 18. marca 2009, a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. J. J. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. augusta

2009 doručená sťažnosť Ing. J. J. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva podľa (ďalej len „“)

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) postupom Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 10. decembra 2007 (ďalej

aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“), ako aj postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej

len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 18. marca 2009 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa žalobným návrhom z 19. júla

2005 podaným proti obchodnej spoločnosti S., s. r. o., N. (ďalej len „žalovaný“), domáhal

zaplatenia sumy 186 850 Sk s prísl. z titulu odmeny za 1850 ks plynomerov, a to na základe

ním získanej objednávky od firmy G., P. (ďalej len „objednávateľ“). Okresný súd

napadnutým rozsudkom návrh sťažovateľa v celom rozsahu zamietol s odôvodnením, že

„nedošlo k predaju 1850 kusov plynomerov, a teda žalovanému z ich predaja nevznikol

žiaden zisk a z dôvodu, že žalovaný vzniesol námietku premlčania“. Okresný súd súčasne

rozhodol o povinnosti sťažovateľa zaplatiť žalovanému trovy konania v sume 58 229 Sk

[v ktorej bola započítaná aj daň z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“), keďže advokát

žalovaného bol platcom DPH ].

Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ v zákonnej lehote odvolanie, o ktorom

krajský súd rozhodol napadnutým rozsudkom z 18. marca 2009 tak, že z dôvodu vznesenej

námietky premlčania žalovaným potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa vo veci samej

a preukazovaním ďalších skutočností sa už ani nezaoberal. V časti náhrady trov konania

odvolací súd zmenil rozsudok okresného súdu tak, že pôvodne priznanú sumu znížil

o 6 777 Sk, pričom v priznanej sume trov konania, ktorá predstavovala po znížení

a prepočte konverzným kurzom 1 707,89 €, bola opäť započítaná aj DPH.

Podľa názoru sťažovateľa oba súdy „vec nesprávne právne posúdili a ich

rozhodnutia nemajú oporu v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky“, čo

odôvodňuje takto:

„Odvolací súd a tiež OS sa podľa môjho názoru nesprávne právne vysporiadali

s predmetom tohto konania – žalobným petitom.

Najprv chcem upozorniť na tú právne relevantnú skutočnosť, že v konaní pred OS

a odvolacím súdom som nebol právne zastúpený advokátom. Som toho názoru, že obidva

súdy a to OS a odvolací ma mali prípadne poučiť, že je treba presne špecifikovať žalobný

petit, ktorý som síce označil po uznesení OS po pripustení zmeny žalobného petitu dňa

26. 3. 2007 tak, že sa domáham zaplatenia sumy 195.250,- Sk (bez toho, aby som bližšie

uviedol titul, na základe ktorého som žiadal uvedené zaplatenie sumy 195.250,- Sk a OS ma

ani nevyzval, aby som určil tento titul). Súčasne som v priebehu konania toto zaplatenie

dôvodil z titulu vedome spôsobenej mi škody žalovaným s poukázaním na ust. § 187

a teda, že na uvedený prípad sa vzťahuje 10 ročná premlčacia lehota a nie

3 ročná.

V tomto vyjadrení zo dna 30. 3. 2007 doslovne uvádzam, že odporca sa na môj úkor

vedome obohatil, čím mi spôsobil škodu v sume 195.250,- Sk a že na toto jeho konanie sa

vzťahuje ust. a teda došlo ku škode na môj úkor podľa ust.

ods. 3 , a v takom prípade je lehota na uplatnenie nároku na náhradu

škody 10 rokov.

V týchto súvislostiach som toho názoru, že žalobný petit, teda to, čoho som sa

domáhal v konaní pred OS a odvolacím súdom, je nutné brať aj podľa obsahu týchto mojich

vyjadrení, z ktorých je nepochybné, že som sa v konaní domáhal náhrady škody a teda mám

za to, že názor odvolacieho súdu už uvedený, že predmetom tohoto konania nebolo

uplatnenie náhrady škody nie je dôvodné.

Na základe uvedeného som toho názoru, že odvolací súd mal skúmať tie skutočnosti,

ktoré svedčili o tom, že žalovaný mi vedome spôsobil škodu tak, ako som to podrobne

popísal vo svojom odvolaní zo dňa 10. marca 2008 proti rozsudku OS zo dňa 10. 12. 2007.“

Sťažovateľ svoj názor, že „rozhodnutia nemajú oporu v platnom právnom poriadku

Slovenskej republiky“, odôvodnil takto:

«Odhliadnuc od uvedeného, odvolací súd vo svojom hore uvedenom rozsudku v sume

1.707,89 Eur, ktorým priznal trovy konania, v tejto sume zahŕňa aj sumu 308,60 Eur ako

DPH.

V tejto súvislosti poukazujem na platnú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky R. č. 70/1996, ktorú cit. „Ak je advokát, ktorý poskytuje právnu pomoc platiteľom

dane z pridanej hodnoty (DPH) ako osoba vykonávajúca zdaniteľné plnenie, sumu ktorú

vynaloží na úhradu dane z pridanej hodnoty nemôže zahrnúť do trov konania“...

Na základe uvedeného je zrejmé, že ak odvolací súd priznal advokátovi žalovaného

úhradu dane z pridanej hodnoty v sume 307,60 Eur v sume 1.707,89 Eur, takéto

rozhodnutie nemá oporu v platnej judikatúre NS SR.»

Sťažovateľ doslova tými istými argumentmi odôvodňuje aj dovolanie, ktoré podal

súčasne so sťažnosťou adresovanou ústavnému súdu. O dovolaní sťažovateľa však ku dňu

vydania tohto rozhodnutia nebolo rozhodnuté.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vydal tento nález:

„1. Základné právo Ing. J. J. na súdnu ochranu na domáhame sa svojho práva

na nezávislom a nestrannom súde zákonom ustanoveným postupom podľa čl. 46 ods. 1

a práva, aby moja vec bola spravodlivo a v primeranej lehote

prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o základných právach a ľudských slobodách v znení protokolu č. 1 postupom

a rozhodnutím Okresného súd Nitra vo veci vedenej pod sp. zn. a následne

vo veci Krajského súdu v Nitre vedenej pod sp. zn. bolo porušené.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Nitre č. k.

zo dňa 10. decembra 2007 v celom rozsahu a súčasne zrušuje rozsudok

Okresného súdu Nitra č. k. -175 zo dňa 18. marca 2009 v celom rozsahu.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky ukladá Okresnému súdu v Nitre prejednať

a rozhodnúť o veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. bez zbytočných

prieťahov.

4. Okresný súd Nitra je povinný uhradiť Ing. J. J. trovy konania v sume 245,70 Eur...

na účet jeho právneho zástupcu advokáta...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh (sťažnosť) predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa

môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho

pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú

náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh,

ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré

označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, alebo

keď preskúmanie označeného postupu (rozhodnutia orgánu štátu) v rámci predbežného

prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody

sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie

konanie (napr. , , , ).

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že zamietnutím jeho návrhu

na zaplatenie finančnej sumy (odmeny) okresným súdom a potvrdením tohto rozsudku

odvolacím súdom došlo k porušeniu jeho základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

aj na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom...

1. Ústavný súd s ohľadom na sťažovateľom namietané porušenie jeho označených

práv postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 10. decembra 2007 konštatuje, že pre nedostatok právomoci nie je príslušný

na rozhodnutie o tejto časti sťažnosti sťažovateľa. Článok 127 ods. 1 zakotvuje

zásadu subsidiarity, podľa ktorej je ústavný súd oprávnený rozhodovať o ochrane

základných práv a slobôd, iba ak o ich ochrane nerozhoduje iný súd. V danom prípade

o rozsudku okresného súdu rozhodoval krajský súd ako súd odvolací, a z tohto dôvodu

ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti pre nedostatok právomoci na jej

prerokovanie.

2. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti namietajúcej porušenie

sťažovateľom označených práv postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 18. marca 2009 najprv skúmal jej opodstatnenosť, t. j. či

uvedeným postupom a rozhodnutím mohlo dôjsť k porušeniu ním označených práv.

Ústavný súd z obsahu sťažnosti a k nej pripojených príloh zistil, že sťažovateľ sa

žalobným návrhom „o vyplatenie odmeny“ podaným 21. júla 2005 proti žalovanému

domáhal zaplatenia sumy 186 850 Sk s 22 % úrokom z omeškania od 1. decembra 1995

do zaplatenia. Svoj návrh odôvodnil tým, že rozsudkom okresného súdu vydaným v inom

konaní vedenom pod sp. zn. mu bola priznaná odmena za predaj 150 ks

z celkového počtu 2000 ks plynomerov v sume 6 900 Sk (teda 46 Sk za jeden odpredaný

plynomer v súlade zo žalobným petitom) na základe ním získanej objednávky na 2000 ks

plynomerov pre firmu objednávateľa. V tomto konaní sťažovateľ zistil, že žalovaný

dosiahol zisk 202 Sk za jeden kus plynomeru, z čoho mu patrila odmena vo výške 50 %,

teda 101 Sk. Novým návrhom (podaným v konaní napadnutom pred ústavným súdom)

sťažovateľ žiadal priznať odmenu aj za ďalších 1850 ks plynomerov, predaj ktorých sa však

z dôvodu neodobratia plynomerov zo strany objednávateľa neuskutočnil. Ďalším podaním

z 21. septembra 2005 sťažovateľ rozšíril žalobný návrh o sumu 8 400 Sk, ktorá

predstavovala doplatenie odmeny, teda rozdielu medzi 101 Sk (suma, na vyplatenie ktorej

mal nárok za 1 ks predaného plynomeru) a 46 Sk (suma, ktorú si uplatnil ako odmenu

za 1 ks predaného plynomeru v konaní vedenom pod sp. zn. ).

Žalovaný v konaní pred všeobecnými súdmi namietal, že k predaju ďalších 1850 ks

plynomerov nikdy nedošlo, nevznikol mu z predaja žiaden zisk (skôr strata, pretože tieto

plynomery museli byť z dôvodu ich neodobratia objednávateľom zošrotované), a preto

nemohol sťažovateľovi vyplatiť 50 % zo zisku. Žalovaný taktiež vzniesol námietku

premlčania.

Okresný súd rozsudkom z 10. decembra 2007 žalobu sťažovateľa v plnom rozsahu

zamietol stotožňujúc sa s argumentáciou žalovaného, že k odpredaju 1850 ks plynomerov

nedošlo, a preto na jeho strane nedošlo ani k zisku (ktorý vzniká až po odpredaji výrobku),

a z tohto dôvodu nevznikol sťažovateľovi nárok na vyplatenie 50 % odmeny zo zisku.

Druhým dôvodom zamietnutia sťažovateľovho žalobného návrhu bolo akceptovanie

žalovaným vznesenej námietky premlčania (3-ročnej).

Proti rozsudku okresného súdu z 10. decembra 2007 podal sťažovateľ odvolanie,

ktorým žiadal rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť a návrhu v celom rozsahu vyhovieť,

pretože nemá oporu v skutkovom stave a spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.

Krajský súd rozsudkom z 18. marca 2009 napadnutý rozsudok okresného súdu

vo výroku vo veci samej potvrdil a v časti týkajúcej sa trov konania zmenil (znížil).

Sťažovateľ predovšetkým uviedol, že oba súdy sa „nesprávne právne vysporiadali

s predmetom tohoto konania – žalobným petitom“, pretože ho mali „poučiť, že je treba

presne špecifikovať žalobný petit“, keďže v konaní pred všeobecnými súdmi nebol právne

zastúpený. Podľa názoru sťažovateľa žalobný petit (teda to, čoho sa domáhal v konaní pred

všeobecnými súdmi, bolo nutné vykladať aj podľa obsahu jeho vyjadrení), z ktorých bolo

nepochybné, že sa od žalovaného domáhal náhrady škody.

K poučovacej (manudukčnej) povinnosti krajského súdu podľa § 5 ods. 1

ústavný súd uvádza, že táto platí iba v rozsahu procesných

práv a povinností (teda takých, ktoré sú obsahom procesnoprávnych vzťahov, ktoré

vznikajú po začatí občianskeho súdneho konania). O právach a povinnostiach, ktoré pre

účastníka vyplývajú z hmotného práva, súd nepoučuje, v opačnom prípade by išlo zo strany

všeobecného súdu o návod, ako by mal účastník postupovať, aby bol v konaní úspešný.

Tieto práva a povinnosti určujú vecnú legitimáciu účastníka a tá sa prejaví až vo výsledku

sporu. V tejto súvislosti vzniká otázka poučenia účastníka o formulácii takej žalobnej

žiadosti, ktorá má oporu nielen v procesných predpisoch upravujúcich nútený výkon

súdnych a iných rozhodnutí, ale aj v hmotnom práve. Žalobná žiadosť (petit) je náležitosťou

žaloby a jej formulovanie je procesnou povinnosťou účastníka. Z tohto hľadiska je súd

povinný poučiť účastníka o správnom znení petitu. Poučenie má však obmedzenie v tom, že

obsahuje iba upozornenie, že žalobná žiadosť nemá oporu v hmotnom práve, prípadne

neumožňuje nútený výkon, ak sa uložená povinnosť nesplní dobrovoľne (pozri ASPI,

Komentár k , J. Mazák).

Preto cieľom poučovacej povinnosti súdu je to, aby účastník, ktorý si neosvojil

procedurálne pravidlá, vedel, aké má v procese práva a povinnosti, aby mohol pred súdom

svoje zámery vyjadrovať takým spôsobom, že ním vykonané procesné úkony vyvolajú

sledované účinky, a aby mohol splniť svoje procesné povinnosti. Do poučovacej povinnosti

patrí taká pomoc, aby účastník mohol zákonom ustanoveným spôsobom vyjadriť, čo

v konaní sám chce urobiť ().

Obmedzenie poučovacej povinnosti súdu na procesné práva a povinnosti však

neznamená, že by účastníkom konania nebolo zabezpečené už od začiatku konania právo

na právnu pomoc v konaní pred súdom. Účastník, ktorému pomery nedovoľujú, aby si

zvolil zástupcu advokáta, a u ktorého sú splnené i ostatné predpoklady na oslobodenie od

súdnych poplatkov, môže požiadať súd, aby mu bol ustanovený zástupca z radov

advokátov.

Sťažovateľ ďalej vytýka krajskému súdu, že „mal skúmať tie skutočnosti, ktoré

svedčili o tom, že žalovaný... vedome spôsobil škodu, ako... to podrobne opísal vo svojom

odvolaní zo dňa 10. marca 2008“. V podstate vytýka súdom to, že na jeho prípad sa

vzťahuje 10-ročná premlčacia lehota (a nie 3-ročná), pretože nezaplatením žalovanej sumy

mu vznikla škoda.

Ústavný súd preskúmal postup a rozsudok krajského súdu a dôvody, pre ktoré tento

potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa. V odôvodnení krajský súd uviedol:

„Z obsahu spisu v prejednávanej veci vyplýva, že žalobca sa podaným návrhom

domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 186.850.- Sk s príslušenstvom titulom dohodnutej

odmeny za 1850 ks plynomerov v jednotkovej cene 101,- Sk/ks a zaplatenia sumy 8.400,- Sk

s príslušenstvom titulom dohodnutej odmeny za 150 ks plynomerov pri odmene 56 Sk/ks.

Žalobca v návrhu uviedol, že rozsudkom Okresného súdu v Nitre zo dňa 29. júna 2000 č. k.

bol žalovaný zaviazaný zaplatiť mu sumu 6.900,- Sk (za predaj 150 ks

plynomerov pri odmene 46,- Sk), pričom z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že medzi ním

a žalovaným bolo ústne dohodnuté, že žalovaný mu vyplatí 50 % zo zisku za každý

zrealizovaný obchod. Súd prvého stupňa považoval z vykonaného dokazovania

za preukázané, že žalobca uzavrel so žalovaným začiatkom roku 1995 dohodu o vykonaní

práce, pričom úlohou žalobcu bolo zabezpečovať odbyt meracej a regulačnej techniky,

vykonávať marketingové práce a prieskum trhu, pričom tieto práce mal vykonávať

až do 31. 12. 1995 v rozsahu 100 hodín a mala mu byť vyplatená odmena 50 % zo zisku

za každý zrealizovaný obchod, pričom táto dohoda bola medzi účastníkmi konania

uzatvorená ústne. K rovnakému záveru dospel aj súd v konaní vedenom pod sp. zn.

, v ktorom už bola právoplatne žalobcovi priznaná časť odmeny za získanie

objednávky pre žalovaného a s týmto záverom súdu prvého stupňa sa odvolací súd

stotožňuje. Žalobca tento záver súdu prvého stupňa v konaní žiadnym spôsobom

nespochybňoval, až v odvolaní uviedol, že objednávku získal počas pracovného pomeru

so žalovaným, čo by však na splatnosť mzdy a začatie premlčacej doby nemalo žiaden

vplyv, pretože splatnosť mzdy na základe pracovnej zmluvy a odmeny na základe dohody

o vykonaní práce je rovnaká, čo potom nemá vplyv ani na posúdenie námietky premlčania.

Keďže žalobca v odvolaní napádal tiež posúdenie námietky premlčania súdom prvého

stupňa, predmetom posúdenia odvolacieho súdu bola aj žalovaným vznesená námietka

premlčania.

Podľa v znení účinnom v čase uzavretia

dohody o vykonaní práce medzi účastníkmi konania, dohodu o vykonaní práce môže

organizácia s občanom uzavrieť, ak predpokladaný rozsah práce (pracovnej úlohy),

na ktorý sa dohoda uzaviera, nie je vyšší ako 100 hodín. Do predpokladaného rozsahu

práce sa započítava aj doba práce vykonávanej pracovníkom pre organizáciu v tom istom

kalendárom roku na základe inej dohody o vykonaní práce; vláda Slovenskej republiky

môže ustanoviť nariadením, v ktorých výnimočných prípadoch sa do predpokladaného

rozsahu práce táto doba nezapočítava.

Podľa dohoda o vykonaní práce sa uzaviera písomne

alebo ústne. V dohode musí byť vymedzená pracovná úloha, dojednaná odmena za jej

vykonanie a spravidla sa v nej dojednáva aj doba, v ktorej sa má pracovná úloha vykonať;

v písomnej dohode, prípadne v písomnom zázname o ústne uzavretej dohode. má

organizácia okrem toho uviesť predpokladaný rozsah práce podľa predchádzajúceho

odseku, pokiaľ jej rozsah nevyplýva priamo z vymedzenia pracovnej úlohy.

Podľa odmena za vykonanie pracovnej úlohy je

splatná po dokončení a odovzdaní práce. Medzi účastníkmi možno dohodnúť, že časť

odmeny bude splatná už po vykonaní určitej časti pracovnej úlohy. Organizácia môže

odmenu po prerokovaní s pracovníkom primerane znížiť, ak vykonaná práca nezodpovedá

dojednaným podmienkam.

Podľa prvej vety mzda a náhrada mzdy je splatná

pozadu za mesačné obdobie, pokiaľ v podnikovej kolektívnej zmluve alebo v pracovnej

zmluve nebolo dohodnuté iné obdobie, a to v najbližšom výplatnom termíne po uplynutí

obdobia, za ktoré sa poskytuje.

Podľa nárok sa premlčí, ak sa neuplatnil na súde

v lehote v tomto zákonníku ustanovenej. Na premlčanie sa prihliadne, len ak sa ten, voči

ktorému sa nárok uplatňuje, premlčania dovolá; v takom prípade nemožno premlčaný

nárok účastníkovi, ktorý ho uplatňuje, priznať.

Podľa nepremlčujú sa nároky zamestnanca na

náhradu za stratu na zárobku z dôvodu pracovného úrazu alebo choroby z povolania (§ 194

a 195) alebo inej škody na zdraví (§ 187) a nároky na náhradu nákladov na výživu

pozostalých (§ 199). Nároky na jednotlivé plnenia z nich vyplývajúce sa však premlčujú.

Podľa ak účastník uplatní na súde svoj nárok

a v začatom konaní riadne pokračuje, premlčacia lehota po dobu konania neplynie. To isté

platí o nároku, ktorý bol právoplatne priznaný a pre ktorý bol na súde navrhnutý výkon

rozhodnutia.

Podľa ods. I lehota začína plynúť odo dňa, keď sa právo

mohlo uplatniť po prvý raz.

Podľa ak nie je v tomto zákonníku ustanovené inak, je

lehota na uplatnenie peňažných nárokov tri roky.

Premlčanie je kvalifikované uplynutie času, v dôsledku ktorého nárok možno odvrátiť

námietkou premlčania. Premlčanie je uplynutie času ustanoveného v zákone na vykonanie

práva, ktorý uplynul bez toho, že by právo bolo bývalo vykonané, v dôsledku čoho povinný

subjekt môže čeliť súdnemu uplatneniu práva námietkou premlčania. Použitie námietky

premlčania má za následok zánik jeho súdnej vymáhateľnosti, v dôsledku čoho premlčané

právo nemožno oprávnenému súdne priznať. Premlčaním právo samo osebe nezaniká,

ak však povinný vznesie námietku, nárok zaniká a subjektívne právo trvá naďalej vo forme

naturálneho záväzku, teda jeho uplatniteľnosť je obmedzená na dobrovoľné splnenie

zo strany povinného subjektu.

Z vykonaného dokazovania vyplýva, že Ing. J. G. si na základe objednávky č. 30/9

zo dňa 30. 9. 1995 záväzne objednal u žalovaného plynomery s predpokladaným odberom

2000 kusov, pričom objednávku sprostredkoval žalobca. Týždenný odber bol dohodnutý

100-150 kusov, pričom dodacia lehota prvej dodávky bola dohodnutá záväzne

do 11. 10. 1995.

Následne došlo k odberu 150 ks, žalobcovi vznikol odberom plynomerov nárok

na vyplatenie odmeny, pričom splatnosť odmeny žalobcu potom bola posledným dňom

nasledujúceho mesiaca, teda 30. novembra 1995. Žalobca si preto právo na zaplatenie

odmeny mohol prvýkrát uplatniť 1. decembra 1995, kedy začala plynúť premlčacia doba,

ktorá uplynula 1. decembra 1998. Keďže žalobca si nárok na vyplatenie odmeny za 1850 ks

plynomerov uplatnil na súde až dňa 21. júla 2005 a na doplatenie odmeny za 150 ks

plynomerov až dňa 21. septembra 2005, je jeho nárok premlčaný, a pokiaľ súd prvého

stupňa návrh navrhovateľa z tohto dôvodu zamietol, jeho rozhodnutie je vecne správne.

Správny je aj záver súdu prvého stupňa, že premlčacia doba na doplatok odmeny 56 Sk

za 150 ks plynomerov v priebehu konania vedeného na Okresnom súde Nitra pod sp. zn.

plynula, pretože v konaní bola uplatnená odmena 46 Sk/ks

a predmetom tohto konania je doplatok 56 Sk/ks, teda iné nároky. Súd prvého stupňa sa

správne vyporiadal aj s tvrdením žalobcu, že v danej veci je potrebné pri premlčaní

vychádzať z 10-ročnej premlčacej doby, pretože vykonaným dokazovaním nebolo

preukázané, že by žalovaný nárok žalobcu uznal písomne čo do základu a výšky

a predmetom tohto konania nebolo uplatnenie náhrady škody, pri ktorej by v prípade, ak by

bola spôsobená úmyselne, bola premlčacia doba 10 rokov. Z uvedených dôvodov odvolací

súd rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým bol návrh žalobcu zamietnutý, podľa § 219 ods. 1

potvrdil z dôvodu vznesenej námietky premlčania a preukazovaním ďalších skutočností

sa už ani nezaoberal.“

Ústavný súd vo svojej stabilnej judikatúre uvádza, že postup súdu vychádzajúci

z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej úpravy nemožno hodnotiť ako

porušovanie základných práv a slobôd (, ).

Ústavný súd v prípadoch, keď sa zaoberal možným porušením základného práva

podľa (i práva podľa dohovoru), vyslovil, že právo

na spravodlivý súdny proces neznamená právo na to, aby bol účastník konania

pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami,

resp. s jeho právnymi názormi. Z opačného pohľadu možno povedať, že neúspech v súdnom

konaní nemožno považovať za porušenie základného práva. Je v právomoci všeobecných

súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite

zdôvodnený, ústavný súd nemá dôvod doň zasahovať (obdobne napr. ,

, ).

Ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku, odvolací súd v ňom

zrozumiteľne prezentoval svoje názory odvolávajúc sa na príslušné zákonné ustanovenia

účinné v relevantnom čase, teda ustanovenia v znení

neskorších predpisov. Poukázal na to, že vzhľadom na vznesenú námietku premlčania

žalovaným premlčacia doba na uplatnenie daného nároku (teda vyplatenia odmeny)

uplynula 1. decembra 1998. Okrem toho krajský súd reagoval aj na námietku sťažovateľa,

že na jeho nárok sa nevzťahuje 10-ročná premlčacia lehota, keď sa stotožnil s názorom

prvostupňového súdu, pretože nárok sťažovateľa nebol žalovaným uznaný a nešlo ani

o náhradu škody, na ktorú, ak by bola spôsobená úmyselne, sa vzťahuje 10-ročná

premlčacia doba.

Ústavný súd vychádzajúc z uvedeného zastáva názor, že z hľadiska sťažovateľom

nastolených námietok je potrebné závery krajského súdu považovať za ústavne

akceptovateľné a zlučiteľné s obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru.

S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozsudku krajského súdu,

ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu nie je právo

na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo

na úspech v konaní (obdobne napr. , , ,

, ), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Sťažovateľ ďalej namieta protizákonnosť priznania DPH k odmene advokáta

za poskytovanie právnych služieb s poukazom na judikatúru – R 70/1996, podľa ktorej, ak

je advokát, ktorý poskytuje právnu pomoc, platiteľom DPH ako osoba vykonávajúca

zdaniteľné plnenie, sumu, ktorú vynaloží na úhradu DPH, nemôže zahrnúť do trov konania.

Ústavný súd poukazuje na tú skutočnosť, že sťažovateľ uvedenú námietku neuplatnil

v odvolacom konaní (kde namietal iba duplicitné priznanie prevzatia a prípravy právneho

zastúpenia, ako aj skutočnosť, že trovy právneho zastúpenia boli vyčíslené advokátom, a nie

žalovaným), a zároveň dáva do sťažovateľovej pozornosti § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov účinnej od 1. januára 2005,

podľa ktorej ak je advokát platiteľom DPH, zvyšuje sa odmena a náhrady o daň z pridanej

hodnoty, ktorú je advokát povinný platiť podľa osobitného predpisu. Vzhľadom na to je

judikát z roku 1996, na ktorý sa odvoláva sťažovateľ, od účinnosti citovanej vyhlášky

neaktuálny a nepoužiteľný.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti podľa

pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. októbra 2009