Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 381/09
PDF · 298.85 KB
No categories available
IV. ÚS 381/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. októbra 2009
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. J., H., zastúpeného advokátom JUDr. J. K., H., ktorou
namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Okresného súdu Nitra v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 247/2005 a jeho
rozsudkom z 10. decembra 2007, ako aj postupom Krajského súdu v Nitre v konaní
vedenom pod sp. zn. 5 Co 72/2008 a jeho rozsudkom z 18. marca 2009, a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. J. J. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. augusta
2009 doručená sťažnosť Ing. J. J. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) postupom Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 17 C 247/2005 a jeho rozsudkom z 10. decembra 2007 (ďalej
aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“), ako aj postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej
len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 72/2008 a jeho rozsudkom
z 18. marca 2009 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa žalobným návrhom z 19. júla
2005 podaným proti obchodnej spoločnosti S., s. r. o., N. (ďalej len „žalovaný“), domáhal
zaplatenia sumy 186 850 Sk s prísl. z titulu odmeny za 1850 ks plynomerov, a to na základe
ním získanej objednávky od firmy G., P. (ďalej len „objednávateľ“). Okresný súd
napadnutým rozsudkom návrh sťažovateľa v celom rozsahu zamietol s odôvodnením, že
„nedošlo k predaju 1850 kusov plynomerov, a teda žalovanému z ich predaja nevznikol
žiaden zisk a z dôvodu, že žalovaný vzniesol námietku premlčania“. Okresný súd súčasne
rozhodol o povinnosti sťažovateľa zaplatiť žalovanému trovy konania v sume 58 229 Sk
[v ktorej bola započítaná aj daň z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“), keďže advokát
žalovaného bol platcom DPH ].
Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ v zákonnej lehote odvolanie, o ktorom
krajský súd rozhodol napadnutým rozsudkom z 18. marca 2009 tak, že z dôvodu vznesenej
námietky premlčania žalovaným potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa vo veci samej
a preukazovaním ďalších skutočností sa už ani nezaoberal. V časti náhrady trov konania
odvolací súd zmenil rozsudok okresného súdu tak, že pôvodne priznanú sumu znížil
o 6 777 Sk, pričom v priznanej sume trov konania, ktorá predstavovala po znížení
a prepočte konverzným kurzom 1 707,89 €, bola opäť započítaná aj DPH.
Podľa názoru sťažovateľa oba súdy „vec nesprávne právne posúdili a ich
rozhodnutia nemajú oporu v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky“, čo
odôvodňuje takto:
„Odvolací súd a tiež OS sa podľa môjho názoru nesprávne právne vysporiadali
s predmetom tohto konania – žalobným petitom.
Najprv chcem upozorniť na tú právne relevantnú skutočnosť, že v konaní pred OS
a odvolacím súdom som nebol právne zastúpený advokátom. Som toho názoru, že obidva
súdy a to OS a odvolací ma mali prípadne poučiť, že je treba presne špecifikovať žalobný
petit, ktorý som síce označil po uznesení OS po pripustení zmeny žalobného petitu dňa
26. 3. 2007 tak, že sa domáham zaplatenia sumy 195.250,- Sk (bez toho, aby som bližšie
uviedol titul, na základe ktorého som žiadal uvedené zaplatenie sumy 195.250,- Sk a OS ma
ani nevyzval, aby som určil tento titul). Súčasne som v priebehu konania toto zaplatenie
dôvodil z titulu vedome spôsobenej mi škody žalovaným s poukázaním na ust. § 187
Zákonníka práce a teda, že na uvedený prípad sa vzťahuje 10 ročná premlčacia lehota a nie
3 ročná.
V tomto vyjadrení zo dna 30. 3. 2007 doslovne uvádzam, že odporca sa na môj úkor
vedome obohatil, čím mi spôsobil škodu v sume 195.250,- Sk a že na toto jeho konanie sa
vzťahuje ust. § 187 Zákonníka práce a teda došlo ku škode na môj úkor podľa ust. § 263
ods. 3 Zákonníka práce, a v takom prípade je lehota na uplatnenie nároku na náhradu
škody 10 rokov.
V týchto súvislostiach som toho názoru, že žalobný petit, teda to, čoho som sa
domáhal v konaní pred OS a odvolacím súdom, je nutné brať aj podľa obsahu týchto mojich
vyjadrení, z ktorých je nepochybné, že som sa v konaní domáhal náhrady škody a teda mám
za to, že názor odvolacieho súdu už uvedený, že predmetom tohoto konania nebolo
uplatnenie náhrady škody nie je dôvodné.
Na základe uvedeného som toho názoru, že odvolací súd mal skúmať tie skutočnosti,
ktoré svedčili o tom, že žalovaný mi vedome spôsobil škodu tak, ako som to podrobne
popísal vo svojom odvolaní zo dňa 10. marca 2008 proti rozsudku OS zo dňa 10. 12. 2007.“
Sťažovateľ svoj názor, že „rozhodnutia nemajú oporu v platnom právnom poriadku
Slovenskej republiky“, odôvodnil takto:
«Odhliadnuc od uvedeného, odvolací súd vo svojom hore uvedenom rozsudku v sume
1.707,89 Eur, ktorým priznal trovy konania, v tejto sume zahŕňa aj sumu 308,60 Eur ako
DPH.
V tejto súvislosti poukazujem na platnú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky R. č. 70/1996, ktorú cit. „Ak je advokát, ktorý poskytuje právnu pomoc platiteľom
dane z pridanej hodnoty (DPH) ako osoba vykonávajúca zdaniteľné plnenie, sumu ktorú
vynaloží na úhradu dane z pridanej hodnoty nemôže zahrnúť do trov konania“...
Na základe uvedeného je zrejmé, že ak odvolací súd priznal advokátovi žalovaného
úhradu dane z pridanej hodnoty v sume 307,60 Eur v sume 1.707,89 Eur, takéto
rozhodnutie nemá oporu v platnej judikatúre NS SR.»
Sťažovateľ doslova tými istými argumentmi odôvodňuje aj dovolanie, ktoré podal
súčasne so sťažnosťou adresovanou ústavnému súdu. O dovolaní sťažovateľa však ku dňu
vydania tohto rozhodnutia nebolo rozhodnuté.
Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vydal tento nález:
„1. Základné právo Ing. J. J. na súdnu ochranu na domáhame sa svojho práva
na nezávislom a nestrannom súde zákonom ustanoveným postupom podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva, aby moja vec bola spravodlivo a v primeranej lehote
prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o základných právach a ľudských slobodách v znení protokolu č. 1 postupom
a rozhodnutím Okresného súd Nitra vo veci vedenej pod sp. zn. 17C/247/2005 a následne
vo veci Krajského súdu v Nitre vedenej pod sp. zn. 5 Co/72/2008 bolo porušené.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Nitre č. k.
5 Co/72/2008 zo dňa 10. decembra 2007 v celom rozsahu a súčasne zrušuje rozsudok
Okresného súdu Nitra č. k. 17 C/247/2005-175 zo dňa 18. marca 2009 v celom rozsahu.
3. Ústavný súd Slovenskej republiky ukladá Okresnému súdu v Nitre prejednať
a rozhodnúť o veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. 17 C/247/2005 bez zbytočných
prieťahov.
4. Okresný súd Nitra je povinný uhradiť Ing. J. J. trovy konania v sume 245,70 Eur...
na účet jeho právneho zástupcu advokáta...“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh (sťažnosť) predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho
pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú
náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh,
ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré
označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom
orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, alebo
keď preskúmanie označeného postupu (rozhodnutia orgánu štátu) v rámci predbežného
prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody
sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie
konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05).
Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že zamietnutím jeho návrhu
na zaplatenie finančnej sumy (odmeny) okresným súdom a potvrdením tohto rozsudku
odvolacím súdom došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
aj na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom...
1. Ústavný súd s ohľadom na sťažovateľom namietané porušenie jeho označených
práv postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 247/2005 a jeho
rozsudkom z 10. decembra 2007 konštatuje, že pre nedostatok právomoci nie je príslušný
na rozhodnutie o tejto časti sťažnosti sťažovateľa. Článok 127 ods. 1 ústavy zakotvuje
zásadu subsidiarity, podľa ktorej je ústavný súd oprávnený rozhodovať o ochrane
základných práv a slobôd, iba ak o ich ochrane nerozhoduje iný súd. V danom prípade
o rozsudku okresného súdu rozhodoval krajský súd ako súd odvolací, a z tohto dôvodu
ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti pre nedostatok právomoci na jej
prerokovanie.
2. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti namietajúcej porušenie
sťažovateľom označených práv postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
5 Co 72/2008 a jeho rozsudkom z 18. marca 2009 najprv skúmal jej opodstatnenosť, t. j. či
uvedeným postupom a rozhodnutím mohlo dôjsť k porušeniu ním označených práv.
Ústavný súd z obsahu sťažnosti a k nej pripojených príloh zistil, že sťažovateľ sa
žalobným návrhom „o vyplatenie odmeny“ podaným 21. júla 2005 proti žalovanému
domáhal zaplatenia sumy 186 850 Sk s 22 % úrokom z omeškania od 1. decembra 1995
do zaplatenia. Svoj návrh odôvodnil tým, že rozsudkom okresného súdu vydaným v inom
konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 32/1997 mu bola priznaná odmena za predaj 150 ks
z celkového počtu 2000 ks plynomerov v sume 6 900 Sk (teda 46 Sk za jeden odpredaný
plynomer v súlade zo žalobným petitom) na základe ním získanej objednávky na 2000 ks
plynomerov pre firmu objednávateľa. V tomto konaní sťažovateľ zistil, že žalovaný
dosiahol zisk 202 Sk za jeden kus plynomeru, z čoho mu patrila odmena vo výške 50 %,
teda 101 Sk. Novým návrhom (podaným v konaní napadnutom pred ústavným súdom)
sťažovateľ žiadal priznať odmenu aj za ďalších 1850 ks plynomerov, predaj ktorých sa však
z dôvodu neodobratia plynomerov zo strany objednávateľa neuskutočnil. Ďalším podaním
z 21. septembra 2005 sťažovateľ rozšíril žalobný návrh o sumu 8 400 Sk, ktorá
predstavovala doplatenie odmeny, teda rozdielu medzi 101 Sk (suma, na vyplatenie ktorej
mal nárok za 1 ks predaného plynomeru) a 46 Sk (suma, ktorú si uplatnil ako odmenu
za 1 ks predaného plynomeru v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 32/1997).
Žalovaný v konaní pred všeobecnými súdmi namietal, že k predaju ďalších 1850 ks
plynomerov nikdy nedošlo, nevznikol mu z predaja žiaden zisk (skôr strata, pretože tieto
plynomery museli byť z dôvodu ich neodobratia objednávateľom zošrotované), a preto
nemohol sťažovateľovi vyplatiť 50 % zo zisku. Žalovaný taktiež vzniesol námietku
premlčania.
Okresný súd rozsudkom z 10. decembra 2007 žalobu sťažovateľa v plnom rozsahu
zamietol stotožňujúc sa s argumentáciou žalovaného, že k odpredaju 1850 ks plynomerov
nedošlo, a preto na jeho strane nedošlo ani k zisku (ktorý vzniká až po odpredaji výrobku),
a z tohto dôvodu nevznikol sťažovateľovi nárok na vyplatenie 50 % odmeny zo zisku.
Druhým dôvodom zamietnutia sťažovateľovho žalobného návrhu bolo akceptovanie
žalovaným vznesenej námietky premlčania (3-ročnej).
Proti rozsudku okresného súdu z 10. decembra 2007 podal sťažovateľ odvolanie,
ktorým žiadal rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť a návrhu v celom rozsahu vyhovieť,
pretože nemá oporu v skutkovom stave a spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.
Krajský súd rozsudkom z 18. marca 2009 napadnutý rozsudok okresného súdu
vo výroku vo veci samej potvrdil a v časti týkajúcej sa trov konania zmenil (znížil).
Sťažovateľ predovšetkým uviedol, že oba súdy sa „nesprávne právne vysporiadali
s predmetom tohoto konania – žalobným petitom“, pretože ho mali „poučiť, že je treba
presne špecifikovať žalobný petit“, keďže v konaní pred všeobecnými súdmi nebol právne
zastúpený. Podľa názoru sťažovateľa žalobný petit (teda to, čoho sa domáhal v konaní pred
všeobecnými súdmi, bolo nutné vykladať aj podľa obsahu jeho vyjadrení), z ktorých bolo
nepochybné, že sa od žalovaného domáhal náhrady škody.
K poučovacej (manudukčnej) povinnosti krajského súdu podľa § 5 ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku ústavný súd uvádza, že táto platí iba v rozsahu procesných
práv a povinností (teda takých, ktoré sú obsahom procesnoprávnych vzťahov, ktoré
vznikajú po začatí občianskeho súdneho konania). O právach a povinnostiach, ktoré pre
účastníka vyplývajú z hmotného práva, súd nepoučuje, v opačnom prípade by išlo zo strany
všeobecného súdu o návod, ako by mal účastník postupovať, aby bol v konaní úspešný.
Tieto práva a povinnosti určujú vecnú legitimáciu účastníka a tá sa prejaví až vo výsledku
sporu. V tejto súvislosti vzniká otázka poučenia účastníka o formulácii takej žalobnej
žiadosti, ktorá má oporu nielen v procesných predpisoch upravujúcich nútený výkon
súdnych a iných rozhodnutí, ale aj v hmotnom práve. Žalobná žiadosť (petit) je náležitosťou
žaloby a jej formulovanie je procesnou povinnosťou účastníka. Z tohto hľadiska je súd
povinný poučiť účastníka o správnom znení petitu. Poučenie má však obmedzenie v tom, že
obsahuje iba upozornenie, že žalobná žiadosť nemá oporu v hmotnom práve, prípadne
neumožňuje nútený výkon, ak sa uložená povinnosť nesplní dobrovoľne (pozri ASPI,
Komentár k Občianskemu súdnemu poriadku, J. Mazák).
Preto cieľom poučovacej povinnosti súdu je to, aby účastník, ktorý si neosvojil
procedurálne pravidlá, vedel, aké má v procese práva a povinnosti, aby mohol pred súdom
svoje zámery vyjadrovať takým spôsobom, že ním vykonané procesné úkony vyvolajú
sledované účinky, a aby mohol splniť svoje procesné povinnosti. Do poučovacej povinnosti
patrí taká pomoc, aby účastník mohol zákonom ustanoveným spôsobom vyjadriť, čo
v konaní sám chce urobiť (I. ÚS 120/09).
Obmedzenie poučovacej povinnosti súdu na procesné práva a povinnosti však
neznamená, že by účastníkom konania nebolo zabezpečené už od začiatku konania právo
na právnu pomoc v konaní pred súdom. Účastník, ktorému pomery nedovoľujú, aby si
zvolil zástupcu advokáta, a u ktorého sú splnené i ostatné predpoklady na oslobodenie od
súdnych poplatkov, môže požiadať súd, aby mu bol ustanovený zástupca z radov
advokátov.
Sťažovateľ ďalej vytýka krajskému súdu, že „mal skúmať tie skutočnosti, ktoré
svedčili o tom, že žalovaný... vedome spôsobil škodu, ako... to podrobne opísal vo svojom
odvolaní zo dňa 10. marca 2008“. V podstate vytýka súdom to, že na jeho prípad sa
vzťahuje 10-ročná premlčacia lehota (a nie 3-ročná), pretože nezaplatením žalovanej sumy
mu vznikla škoda.
Ústavný súd preskúmal postup a rozsudok krajského súdu a dôvody, pre ktoré tento
potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa. V odôvodnení krajský súd uviedol:
„Z obsahu spisu v prejednávanej veci vyplýva, že žalobca sa podaným návrhom
domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 186.850.- Sk s príslušenstvom titulom dohodnutej
odmeny za 1850 ks plynomerov v jednotkovej cene 101,- Sk/ks a zaplatenia sumy 8.400,- Sk
s príslušenstvom titulom dohodnutej odmeny za 150 ks plynomerov pri odmene 56 Sk/ks.
Žalobca v návrhu uviedol, že rozsudkom Okresného súdu v Nitre zo dňa 29. júna 2000 č. k.
19 C 32/97 bol žalovaný zaviazaný zaplatiť mu sumu 6.900,- Sk (za predaj 150 ks
plynomerov pri odmene 46,- Sk), pričom z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že medzi ním
a žalovaným bolo ústne dohodnuté, že žalovaný mu vyplatí 50 % zo zisku za každý
zrealizovaný obchod. Súd prvého stupňa považoval z vykonaného dokazovania
za preukázané, že žalobca uzavrel so žalovaným začiatkom roku 1995 dohodu o vykonaní
práce, pričom úlohou žalobcu bolo zabezpečovať odbyt meracej a regulačnej techniky,
vykonávať marketingové práce a prieskum trhu, pričom tieto práce mal vykonávať
až do 31. 12. 1995 v rozsahu 100 hodín a mala mu byť vyplatená odmena 50 % zo zisku
za každý zrealizovaný obchod, pričom táto dohoda bola medzi účastníkmi konania
uzatvorená ústne. K rovnakému záveru dospel aj súd v konaní vedenom pod sp. zn.
19 C 32/97, v ktorom už bola právoplatne žalobcovi priznaná časť odmeny za získanie
objednávky pre žalovaného a s týmto záverom súdu prvého stupňa sa odvolací súd
stotožňuje. Žalobca tento záver súdu prvého stupňa v konaní žiadnym spôsobom
nespochybňoval, až v odvolaní uviedol, že objednávku získal počas pracovného pomeru
so žalovaným, čo by však na splatnosť mzdy a začatie premlčacej doby nemalo žiaden
vplyv, pretože splatnosť mzdy na základe pracovnej zmluvy a odmeny na základe dohody
o vykonaní práce je rovnaká, čo potom nemá vplyv ani na posúdenie námietky premlčania.
Keďže žalobca v odvolaní napádal tiež posúdenie námietky premlčania súdom prvého
stupňa, predmetom posúdenia odvolacieho súdu bola aj žalovaným vznesená námietka
premlčania.
Podľa § 236 ods. 1 Zákonníka práce č. 65/1965 Zb. v znení účinnom v čase uzavretia
dohody o vykonaní práce medzi účastníkmi konania, dohodu o vykonaní práce môže
organizácia s občanom uzavrieť, ak predpokladaný rozsah práce (pracovnej úlohy),
na ktorý sa dohoda uzaviera, nie je vyšší ako 100 hodín. Do predpokladaného rozsahu
práce sa započítava aj doba práce vykonávanej pracovníkom pre organizáciu v tom istom
kalendárom roku na základe inej dohody o vykonaní práce; vláda Slovenskej republiky
môže ustanoviť nariadením, v ktorých výnimočných prípadoch sa do predpokladaného
rozsahu práce táto doba nezapočítava.
Podľa § 236 ods. 2 Zákonníka práce dohoda o vykonaní práce sa uzaviera písomne
alebo ústne. V dohode musí byť vymedzená pracovná úloha, dojednaná odmena za jej
vykonanie a spravidla sa v nej dojednáva aj doba, v ktorej sa má pracovná úloha vykonať;
v písomnej dohode, prípadne v písomnom zázname o ústne uzavretej dohode. má
organizácia okrem toho uviesť predpokladaný rozsah práce podľa predchádzajúceho
odseku, pokiaľ jej rozsah nevyplýva priamo z vymedzenia pracovnej úlohy.
Podľa § 236 ods. 4 Zákonníka práce odmena za vykonanie pracovnej úlohy je
splatná po dokončení a odovzdaní práce. Medzi účastníkmi možno dohodnúť, že časť
odmeny bude splatná už po vykonaní určitej časti pracovnej úlohy. Organizácia môže
odmenu po prerokovaní s pracovníkom primerane znížiť, ak vykonaná práca nezodpovedá
dojednaným podmienkam.
Podľa § 119 ods. 1 prvej vety Zákonníka práce mzda a náhrada mzdy je splatná
pozadu za mesačné obdobie, pokiaľ v podnikovej kolektívnej zmluve alebo v pracovnej
zmluve nebolo dohodnuté iné obdobie, a to v najbližšom výplatnom termíne po uplynutí
obdobia, za ktoré sa poskytuje.
Podľa § 261 ods. 1 Zákonníka práce nárok sa premlčí, ak sa neuplatnil na súde
v lehote v tomto zákonníku ustanovenej. Na premlčanie sa prihliadne, len ak sa ten, voči
ktorému sa nárok uplatňuje, premlčania dovolá; v takom prípade nemožno premlčaný
nárok účastníkovi, ktorý ho uplatňuje, priznať.
Podľa § 261 ods. 2 Zákonníka práce nepremlčujú sa nároky zamestnanca na
náhradu za stratu na zárobku z dôvodu pracovného úrazu alebo choroby z povolania (§ 194
a 195) alebo inej škody na zdraví (§ 187) a nároky na náhradu nákladov na výživu
pozostalých (§ 199). Nároky na jednotlivé plnenia z nich vyplývajúce sa však premlčujú.
Podľa § 261 ods. 3 Zákonníka práce ak účastník uplatní na súde svoj nárok
a v začatom konaní riadne pokračuje, premlčacia lehota po dobu konania neplynie. To isté
platí o nároku, ktorý bol právoplatne priznaný a pre ktorý bol na súde navrhnutý výkon
rozhodnutia.
Podľa § 262 ods. I Zákonníka práce lehota začína plynúť odo dňa, keď sa právo
mohlo uplatniť po prvý raz.
Podľa § 263 ods. 1 Zákonníka práce ak nie je v tomto zákonníku ustanovené inak, je
lehota na uplatnenie peňažných nárokov tri roky.
Premlčanie je kvalifikované uplynutie času, v dôsledku ktorého nárok možno odvrátiť
námietkou premlčania. Premlčanie je uplynutie času ustanoveného v zákone na vykonanie
práva, ktorý uplynul bez toho, že by právo bolo bývalo vykonané, v dôsledku čoho povinný
subjekt môže čeliť súdnemu uplatneniu práva námietkou premlčania. Použitie námietky
premlčania má za následok zánik jeho súdnej vymáhateľnosti, v dôsledku čoho premlčané
právo nemožno oprávnenému súdne priznať. Premlčaním právo samo osebe nezaniká,
ak však povinný vznesie námietku, nárok zaniká a subjektívne právo trvá naďalej vo forme
naturálneho záväzku, teda jeho uplatniteľnosť je obmedzená na dobrovoľné splnenie
zo strany povinného subjektu.
Z vykonaného dokazovania vyplýva, že Ing. J. G. si na základe objednávky č. 30/9
zo dňa 30. 9. 1995 záväzne objednal u žalovaného plynomery s predpokladaným odberom
2000 kusov, pričom objednávku sprostredkoval žalobca. Týždenný odber bol dohodnutý
100-150 kusov, pričom dodacia lehota prvej dodávky bola dohodnutá záväzne
do 11. 10. 1995.
Následne došlo k odberu 150 ks, žalobcovi vznikol odberom plynomerov nárok
na vyplatenie odmeny, pričom splatnosť odmeny žalobcu potom bola posledným dňom
nasledujúceho mesiaca, teda 30. novembra 1995. Žalobca si preto právo na zaplatenie
odmeny mohol prvýkrát uplatniť 1. decembra 1995, kedy začala plynúť premlčacia doba,
ktorá uplynula 1. decembra 1998. Keďže žalobca si nárok na vyplatenie odmeny za 1850 ks
plynomerov uplatnil na súde až dňa 21. júla 2005 a na doplatenie odmeny za 150 ks
plynomerov až dňa 21. septembra 2005, je jeho nárok premlčaný, a pokiaľ súd prvého
stupňa návrh navrhovateľa z tohto dôvodu zamietol, jeho rozhodnutie je vecne správne.
Správny je aj záver súdu prvého stupňa, že premlčacia doba na doplatok odmeny 56 Sk
za 150 ks plynomerov v priebehu konania vedeného na Okresnom súde Nitra pod sp. zn.
19 C 32/97 plynula, pretože v konaní 19 C 32/97 bola uplatnená odmena 46 Sk/ks
a predmetom tohto konania je doplatok 56 Sk/ks, teda iné nároky. Súd prvého stupňa sa
správne vyporiadal aj s tvrdením žalobcu, že v danej veci je potrebné pri premlčaní
vychádzať z 10-ročnej premlčacej doby, pretože vykonaným dokazovaním nebolo
preukázané, že by žalovaný nárok žalobcu uznal písomne čo do základu a výšky
a predmetom tohto konania nebolo uplatnenie náhrady škody, pri ktorej by v prípade, ak by
bola spôsobená úmyselne, bola premlčacia doba 10 rokov. Z uvedených dôvodov odvolací
súd rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým bol návrh žalobcu zamietnutý, podľa § 219 ods. 1
OSP potvrdil z dôvodu vznesenej námietky premlčania a preukazovaním ďalších skutočností
sa už ani nezaoberal.“
Ústavný súd vo svojej stabilnej judikatúre uvádza, že postup súdu vychádzajúci
z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej úpravy nemožno hodnotiť ako
porušovanie základných práv a slobôd (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97).
Ústavný súd v prípadoch, keď sa zaoberal možným porušením základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (i práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), vyslovil, že právo
na spravodlivý súdny proces neznamená právo na to, aby bol účastník konania
pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami,
resp. s jeho právnymi názormi. Z opačného pohľadu možno povedať, že neúspech v súdnom
konaní nemožno považovať za porušenie základného práva. Je v právomoci všeobecných
súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite
zdôvodnený, ústavný súd nemá dôvod doň zasahovať (obdobne napr. I. ÚS 50/04,
III. ÚS 67/06, III. ÚS 59/09).
Ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku, odvolací súd v ňom
zrozumiteľne prezentoval svoje názory odvolávajúc sa na príslušné zákonné ustanovenia
účinné v relevantnom čase, teda ustanovenia zákona č. 65/1965 Zb. Zákonník práce v znení
neskorších predpisov. Poukázal na to, že vzhľadom na vznesenú námietku premlčania
žalovaným premlčacia doba na uplatnenie daného nároku (teda vyplatenia odmeny)
uplynula 1. decembra 1998. Okrem toho krajský súd reagoval aj na námietku sťažovateľa,
že na jeho nárok sa nevzťahuje 10-ročná premlčacia lehota, keď sa stotožnil s názorom
prvostupňového súdu, pretože nárok sťažovateľa nebol žalovaným uznaný a nešlo ani
o náhradu škody, na ktorú, ak by bola spôsobená úmyselne, sa vzťahuje 10-ročná
premlčacia doba.
Ústavný súd vychádzajúc z uvedeného zastáva názor, že z hľadiska sťažovateľom
nastolených námietok je potrebné závery krajského súdu považovať za ústavne
akceptovateľné a zlučiteľné s obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozsudku krajského súdu,
ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu nie je právo
na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo
na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07,
I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Sťažovateľ ďalej namieta protizákonnosť priznania DPH k odmene advokáta
za poskytovanie právnych služieb s poukazom na judikatúru – R 70/1996, podľa ktorej, ak
je advokát, ktorý poskytuje právnu pomoc, platiteľom DPH ako osoba vykonávajúca
zdaniteľné plnenie, sumu, ktorú vynaloží na úhradu DPH, nemôže zahrnúť do trov konania.
Ústavný súd poukazuje na tú skutočnosť, že sťažovateľ uvedenú námietku neuplatnil
v odvolacom konaní (kde namietal iba duplicitné priznanie prevzatia a prípravy právneho
zastúpenia, ako aj skutočnosť, že trovy právneho zastúpenia boli vyčíslené advokátom, a nie
žalovaným), a zároveň dáva do sťažovateľovej pozornosti § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov účinnej od 1. januára 2005,
podľa ktorej ak je advokát platiteľom DPH, zvyšuje sa odmena a náhrady o daň z pridanej
hodnoty, ktorú je advokát povinný platiť podľa osobitného predpisu. Vzhľadom na to je
judikát z roku 1996, na ktorý sa odvoláva sťažovateľ, od účinnosti citovanej vyhlášky
neaktuálny a nepoužiteľný.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. októbra 2009