Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 392/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. novembra

2009 prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti G., a. s., B., zastúpenej advokátom JUDr.

F. N., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 a podľa Listiny základných práv a slobôd

rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica č. k. -96 z 31. októbra 2008

a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. -124 z 24. júna 2009

a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti G., a. s., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. októbra 2009

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti G., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej

advokátom JUDr. F. N., B,, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20

ods. 1 a (ďalej len „“) a podľa

Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) rozsudkom Okresného súdu Banská

Bystrica (ďalej len „okresný súd“) č. k. -96 z 31. októbra 2008 a rozsudkom

Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. -124

z 24. júna 2009.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti okrem iného uvádza:

«Rozsudkom KS BB sp. zn. -124... zo dňa 24. 06. 2009 (ďalej len

„Rozsudok 2“) súd potvrdil Rozsudok OS BB sp. zn. -96... zo dňa 31. 10.

2008 (ďalej len „Rozsudok 1“) vo veci sťažovateľa voči P., B. (ďalej len „Žalovaný“)

o zaplatenie 21.033,39 € s príslušenstvom titulom dlžnej pohľadávky zo zákonného

poistného na zdravotnom poistení, s tým, že bolo rozhodnuté o zamietnutí návrhu

Sťažovateľa.

Uvedeným postupom súdy nepriznali Sťažovateľovi nárok na zaplatenie dlžnej

pohľadávky titulom úroku z omeškania zo strany Žalovaného, ktorá bola na Sťažovateľa

ako postupníka postúpená zdravotnou poisťovňou z dôvodu, že právny vzťah medzi

Sťažovateľom a Žalovaným posúdili ako občianskoprávny vzťah, keďže vznikol v rámci

poskytovania zdravotnej starostlivosti, pričom Žalovaný je príspevkovou organizáciou

poskytujúcou zdravotnú starostlivosť, teda nie podnikateľom v zmysle

Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), a pôvodný veriteľ

– zdravotná poisťovňa, nebola oprávnená podnikať, ako vyplýva z ust. § 6 ods. 2 zákona

č. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení

Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových

a občianskych zdravotných poisťovní v príslušnom znení (ďalej len „ZoZP“). Súdy

v dôsledku vyššie uvedených skutočností na posúdenie Sťažovateľa na úrok z omeškania

zo správnym rozhodnutím predpísanej časti zákonného poplatku z omeškania, teda

predpísanej Platobným výmerom č. 844/2002 zo dňa 21. 10. 2002 (ďalej len „Platobný

výmer“), aplikovali ust. v znení

neskorších predpisov (ďalej len „OZ“), podľa ktorého „veriteľ má právo požadovať od

dlžníka popri plnení úrok z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona (poznámka: teda ),

platiť poplatok z omeškania, pričom uvedený nárok ako údajne duplicitnú sankciu za

omeškanie Žalovaného, ktorá je navyše v rozpore s citovaným ustanovením , zamietli.

(...)

Porušovateľom ústavných práv a slobôd Sťažovateľa sú OS BB a KS BB ako súdne

orgány Slovenskej republiky. ...

Sťažovateľ považuje Rozsudok 2, ktorý vydal KS BB za arbitrárny. ...Sťažovateľ má

za to, že tak OS BB ako súd prvého stupňa, ale najmä súd odvolací KS BB sa v odôvodnení

Rozsudku 1 a Rozsudku 2 nedostatočne vysporiadali so skutkovými tvrdeniami a právnym

posúdením, ktoré Sťažovateľ predložil a na ktoré poukázal, čím porušil jeho právo na

spravodlivý proces podľa článku 46 ods. 1 SR a článku 36 ods. 1 Listiny základných

práv a slobôd, a taktiež právo vlastniť majetok podľa článku 20 ods. 1 SR.“

Podľa sťažovateľky sa označené všeobecné súdy „nenáležite vysporiadali s otázkou

práva Sťažovateľa na úroky z omeškania, keďže ako uviedli v odôvodnení Rozsudku 1

a Rozsudku 2, v konaní došlo k aplikácii ust. spôsobom, ktorý je v rozpore

s explicitnou právnou úpravou a predmetným konaním súdov bol Sťažovateľ ukrátený na

svojom vlastníckom práve.

V zmysle ust. a , dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní,

je v omeškaní. Ak ho nesplní ani v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom,

má veriteľ právo od zmluvy odstúpiť; ak ide o deliteľné plnenie, môže sa odstúpenie veriteľa

za týchto podmienok týkať aj len jednotlivých plnení. Ak ide o omeškanie s plnením

peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak

nie je podľa tohto zákona (t. j. ) povinný platiť poplatok z omeškania, výšku úrokov

z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.

V zmysle ust. 697 , ak nájomca nezaplatí nájomné alebo úhradu za plnenia

poskytované s užívaním bytu do piatich dní po jej splatnosti, je povinný zaplatiť

prenajímateľovi poplatok z omeškania.

V zmysle ust. a , ak nájomca vráti vec po dobe dohodnutej

v zmluve, je povinný platiť nájomné až do vrátenia veci. Ak je nájomca s vrátením veci

v omeškaní, je povinný zaplatiť aj poplatok z omeškania. Ak sa vec stratila alebo bola

zničená, je nájomca povinný platiť nájomné a poplatok z omeškania, ak sa jeho platenie

dohodlo, dokiaľ stratu alebo zničenie veci prenajímateľovi neohlásil alebo dokiaľ sa o tom

prenajímateľ inak nedozvedel.

Z vyššie uvedeného ust. jednoznačne vyplýva, že veriteľ nemá právo

požadovať od dlžníka úrok z omeškania, len ak má dlžník povinnosť platiť poplatok

z omeškania podľa (teda povinnosť zaplatiť poplatok z omeškania by musela dlžníkovi

vzniknúť z ). Aplikácia sankčného opatrenia – poplatku z omeškania v zmysle , je

explicitne stanovená v a vzťahuje sa výlučne na nasledovné prípady – ak je nájomca

v omeškaní s platením nájomného alebo úhrady za plnenie poskytované v súvislosti

s užívaním bytu (ust. ), omeškanie nájomcu s prenajatím hnuteľnej veci (ust.

ods. 1 ), pri strate alebo zničení prenajatej hnuteľnej veci (ust. ).

Z uvedených ustanovení vyslovene vyplýva, že omeškanie Žalovaného

so splnením záväzku, ktorý mu vznikol v zmysle ust. § 10 a ust. § 23 ods. 2 ZoZP, teda

z titulu iného právneho predpisu než je , nie je sankcionované poplatkom z omeškania

v zmysle explicitných ust. §, 723 ods. 1 a ods. 2 , ale poplatkom z omeškania

v zmysle ust. § 23 ods. 2 ZoZP, takže zákonný nárok Sťažovateľa na zaplatenie poplatku

z omeškania v zmysle ZoZP, spolu s úrokom z omeškania v zmysle , týmto nie je dotknutý

a opačný právny výklad je v priamom rozpore s , ako aj osobitnou právnou úpravou

ZoZP. ...

Žalovaný nesplnil svoju zákonnú povinnosť riadne a včas splniť svoje povinnosti

platiteľa poistného v rámci zákonného zdravotného poistenia v zmysle ZoZP. Dlžná časť

Platobným výmerom predpísaného zákonného poplatku z omeškania ako dôsledok

omeškania platby poistného na zákonnom zdravotnom poistení bola zo strany Žalovaného

uhradená až dňa 01. 04. 2008. Žalovaný sa teda tým, že nesplnil riadne a včas svoju

zákonnú povinnosť zaplatiť zákonný poplatok z omeškania, ktorá mu vznikla zo zákona

(ZoZP), a dokonca bola predpísaná správnym rozhodnutím – Platobným výmerom, dostal

do omeškania.

Na základe ust. , s postúpenou pohľadávkou prechádza aj jej

príslušenstvo a všetky práva s ňou spojené. Vzhľadom na uvedenú skutočnosť bol

Sťažovateľ ako postupník celej pohľadávky zdravotnej poisťovne v rozsahu poistného a

nároku na zaplatenie poplatku z omeškania až do zaplatenia celého dlžného poistného

oprávnený uplatniť si prostredníctvom súdu zaplatenie úroku z omeškania, keďže nie je

možné opomenúť primárnu skutočnosť, že časť poplatku z omeškania bola priznaná

správnym rozhodnutím – Platobným výmerom a Žalovaný si nesplnením takto určenej

povinnosti dostal do ďalšieho omeškania. Omeškanie dlžníka s peňažným plnením je pritom

skutočnosťou, ktorá zakladá nárok na sankčné príslušenstvo – úrok z omeškania v zmysle

. Úrok z omeškania tak predstavuje ďalšie majetkové právo veriteľa, spojené

s postúpenou pohľadávkou.

V zmysle ust. a , záväzkovým vzťahom je právny vzťah, z ktorého

veriteľovi vzniká právo na plnenie (pohľadávka) od dlžníka a dlžníkovi vzniká povinnosť

splniť záväzok, pričom záväzky vznikajú z právnych úkonov, najmä zo zmlúv, ako aj

zo spôsobenej škody, z bezdôvodného obohatenia alebo zo skutočností uvedených v zákone.

V našom prípade došlo k vzniku predmetného záväzku Žalovaného zo zákona. Postúpením

pohľadávky na Sťažovateľa došlo k zmene subjektov tohto zákonného záväzku. Následne

z dôvodu omeškania dlžníka – Žalovaného, keďže nesplnil zákonný záväzok včas, riadne

a zákonom určeným spôsobom, k samostatným nárokom na zaplatenie poistného

a zákonného poplatku z omeškania sa pridružil nárok na príslušenstvo – v našom prípade

úrok z omeškania za celú dobu omeškania Žalovaného so zaplatením správnym

rozhodnutím predpísanej časti poplatku z omeškania. K jedným z najdôležitejších práv

každého veriteľa je, okrem splnenia samotného dlhu, aj aby bol jeho dlh splnený včas, to

znamená bez omeškania. V prípade omeškania dlžníka so splnením peňažnej povinnosti,

vzniká veriteľovi právo na to, aby bol peňažný záväzok splnený spolu s úrokom z

omeškania. V našom prípade je potrebné rozlišovať jednak zákonný záväzok platiteľa

poistného zaplatiť poistné pôvodnému veriteľovi – zdravotnej poisťovni, riadne a včas v

zmysle ZoZP, na druhej strane v prípade nesplnenia uvedeného primárneho záväzku vznikol

dlžníkovi priamo zo ZoZP nový záväzok, a to zaplatiť zákonný poplatok z omeškania, na

ktorý vznikal veriteľovi nárok denne až do splnenia primárneho záväzku – t. j. zaplatenia

celého dlžného poistného. Predmetná časť poplatku z omeškania bola predpísaná

Platobným výmerom dňa 21. 10. 2002, avšak zaplatená bola až dňa 01. 04. 2008. Do tohto

dátumu trvalo omeškanie dlžníka so splnením jeho zákonného záväzku zaplatiť poplatok z

omeškania, dokonca judikovaného správnym rozhodnutím, ktoré nadobudlo právoplatnosť a

vykonateľnosť, a Sťažovateľovi ako vlastníkovi predmetnej pohľadávky, v dôsledku tohto

omeškania vznikol zákonný nárok, v rámci súdneho uplatnenia vlastníckeho práva k

pohľadávke (keďže Žalovaný ignoroval dikciu Platobného výmeru s právnou silou

samostatného a autonómneho záväzného správneho aktu), jej príslušenstvu, a všetkým

právam s týmito spojenými, nárokovať si voči Žalovanému aj úrok z omeškania s peňažným

plnením.

Opačný výklad by v tomto prípade znamenal nezákonnú elimináciu právnych účinkov

správneho rozhodnutia (Platobného výmeru), keďže by neimplementoval inštitút, ktorým by

bolo možné domáhať sa riadneho a včasného splnenia peňažnej povinnosti určenej

vydaným rozhodnutím (právny inštitút úrokov z omeškania takýmto inštitútom v zmysle

právnej praxe nepochybne je).

Navyše máme za to, že OS BB a následne aj KS BB sa nenáležite vysporiadali

s otázkou posúdenia zákonnosti nároku Sťažovateľa na úrok z omeškania. Odvolací súd

v Rozsudku 2 náležite neodôvodnil, prečo považoval nárok Sťažovateľa na pohľadávku

titulom úroku z omeškania za protiprávny a poukázal len na strohé konštatovanie, že

Sťažovateľom uplatnený nárok na zaplatenie úroku z omeškania je v rozpore s ust.

s. 2 . V rámci takéhoto konštatovania však nebolo odôvodnené, v čom vidí KS

BB predmetný rozpor s . ...»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal

tento nález:

„1. Rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. -124...

zo dňa 24. 06. 2009 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn.

-96... zo dňa 31. 10. 2008 došlo k porušeniu práva Sťažovateľa na súdnu

a inú ochranu, ako aj k porušeniu vlastníckeho práva Sťažovateľa v zmysle článkov 46

ods. 1 a 20 ods. 1 SR, ust. a Listiny základných práv a

slobôd.

2. Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. -124... zo dňa

24. 06. 2009 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn.

96… zo dňa 31. 10. 2008 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva Sťažovateľovi náhradu trov konania

titulom trov právneho zastúpenia Sťažovateľa v zmysle ust. .

Krajský súd v Banskej Bystrici a Okresný súd Banská Bystrica sú povinní spoločne

a nerozdielne zaplatiť trovy právneho zastúpenia Sťažovateľa.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2

.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia svojho základného

práva vlastniť majetok podľa v spojení s právom na súdnu a inú právnu

ochranu podľa a podľa listiny rozsudkom okresného súdu

č. k. -96 z 31. októbra 2008, ktorým tento súd zamietol jej návrh ako žalobcu

vo veci zaplatenia sumy 633 652 Sk z titulu úroku z omeškania.

Podľa je systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd rozdelený medzi

všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je založená

primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc

ústavného súdu len subsidiárne. Z toho vyplýva, že ústavný súd zásadne nemá právomoc

rozhodovať o návrhoch, o ktorých je oprávnený podľa platných právnych predpisov

rozhodovať iný (všeobecný) súd.

Z uvedených dôvodov ústavný súd uzavrel, že vo veci sťažovateľky je tu ešte iný súd

( ), ktorý je oprávnený a povinný rozhodovať o tom, či došlo, alebo

nedošlo k porušeniu sťažovateľkou označených základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 , ako aj základného práva podľa listiny tak, ako to tvrdí

v sťažnosti, a či je potrebné zrušovať napadnuté rozhodnutie alebo rozhodnúť iným

zákonom dovoleným spôsobom.

Sťažovateľka tým, že podala odvolanie proti predmetnému rozsudku okresného súdu

na krajskom súde, sama uznala, že má k dispozícii opravný prostriedok v systéme

všeobecného súdnictva. Vychádzajúc z týchto záverov ústavný súd nezistil žiadny ústavný

dôvod na to, aby sa v tejto veci neriadil princípom subsidiarity svojej právomoci, ktorý je

ustanovený v , a preto aplikujúc tento článok a

odmietol sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľka namietala

porušenie a , ako aj listiny rozsudkom okresného súdu

č. k. -96 z 31. októbra 2008 pre nedostatok svojej právomoci.

2. Sťažovateľka ďalej namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20

ods. 1, a listiny rozsudkom krajského súdu č. k.

-124 z 24. júna 2009.

Z doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd aplikujúc

judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva vo vzťahu k , resp.

ods. 1 listiny skúma, či konanie ako celok bolo spravodlivé, a nie je v zásade oprávnený

a povinný preskúmavať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecným súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (). Do obsahu základného práva na

spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí právo účastníka konania dožadovať

sa toho, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných

predpisov, ktorý predkladá účastník konania (, ). Úloha ústavného

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takéhoto výkladu a aplikácie

s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách

a do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich

konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie

základného práva alebo slobody (mutatis mutandis , , ,

).

Zo sťažnosti vyplýva, že kľúčovou otázkou pre rozhodnutie krajského súdu, ktorú

sťažovateľka uplatnila aj na ústavnom súde, je posúdenie právneho vzťahu medzi

sťažovateľkou a P. a v tejto súvislosti aj námietka premlčania.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku, ktorým potvrdil rozsudok okresného

súdu ako vecne správny podľa a , uviedol:

«Krajský súd... vychádzal zo zistenia, že predmetom konania je nárok na zaplatenie

úroku z omeškania uplatneného zo sumy 539.330,- Sk (17 902,48 €, ktorá bola vyrubená

platobným výmerom č. 844/2002 zo dňa 21. 10. 2002 ako nárok na poplatok z omeškania

dlžnej sumy poistného) podľa a vo výške 0,05 % denne

z dlžnej sumy poplatku z omeškania. Okresný súd po vykonaní dokazovaní dospel k záveru,

že vzťah medzi účastníkmi konania je občianskoprávnym vzťahom, a teda nie je možné, aby

si žalobca uplatňoval podľa v nadväznosti na

úrok z omeškania z poplatku z omeškania vo výške 0,05 % denne,

na základe čoho žalobu zamietol. Okrajovo sa dotkol aj otázky premlčania. Žalobca v

odvolaní vytýkal prvostupňovému súdu nesprávne skutkové zistenia a nesprávne právne

posúdenie veci a to najmä v časti, v ktorej okresný súd posúdil vzťah medzi účastníkmi

konania ako občianskoprávny vzťah a v nadväznosti na to dospel k záveru, že nie je možné

uplatňovať si nárok na úrok z omeškania z poplatku z omeškania, pretože podľa § 517 ods.

2 nevzniká oprávnenému nárok na príslušenstvo z príslušenstva

pohľadávky.

Po preskúmaní veci odvolací súd konštatuje, že okresný súd postupoval správne, keď

vzťah medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným vyhodnotil ako občianskoprávny

vzťah, ktorého podstata zostala zachovaná aj po postúpení pohľadávky pôvodného

oprávneného na spoločnosť G., a. s. so sídlom v B., pretože ide o právny vzťah medzi

zdravotníckym zariadením ako poskytovateľom zdravotnej starostlivosti a zdravotnou

poisťovňou, vyplývajúci zo zmluvy o poskytovaní zdravotnej starostlivosti. Žalovaný nie je

podnikateľom v zmysle , je štátnou príspevkovou organizáciou

poskytujúcou zdravotnú starostlivosť a zdravotná poisťovňa, ktorej žalovaný dlhoval

poistné a poplatok z omeškania vyčíslený platobnými výmermi č. 843/2002 a 844/2002 zo

dňa 21. 10. 2002 bola právnickou osobou zriadenou podľa za

účelom vykonávania zdravotného poistenia a činností s tým súvisiacich, pričom s

prostriedkami získanými zo zdravotného poistenia nesmela v zmysle § 6 ods. 2 uvedeného

zákona podnikať. Odvolací súd argumentáciu žalobcu uvedenú v odvolaní, v rámci ktorej

žalobca poukázal na ust. vyhodnotil ako

nepresvedčivú, pretože uvedené ustanovenie upravuje inú oblasť vzťahov a to konkrétne

vzťahov, kde na jednej strane vystupuje štát, samosprávna územná jednotka alebo

právnická osoba zriadená zákonom ako verejnoprávna inštitúcia a na druhej strane

vystupuje podnikateľ, pričom ide o vzťahy súvisiace s ich podnikateľskou činnosťou, čo nie

je prípad právneho vzťahu medzi poskytovateľom zdravotnej starostlivosti a zdravotnou

poisťovňou, ktorá za určitých presne zákonom vymedzených okolností môže produkovať

zisk, ale s prostriedkami získanými zo zdravotného poistenia nesmie podnikať. V

nadväznosti na uvedené, okresný súd potom postupoval správne aj v otázke aplikácie ust. §

517 ods. 2 , podľa ktorého má veriteľ právo požadovať od dlžníka

popri plnení buď úroky z omeškania alebo poplatok z omeškania, čo vyplýva z

jednoznačného znenia uvedeného ustanovenia, kde je uvedené, že „veriteľ má právo

požadovať od dlžníka popri plnení úrok z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný

platiť poplatok z omeškania“. Argumentáciu žalobcu uvedenú pod bodom II. na str. 4 prvý

odsek odvolania, vyhodnotil odvolací súd ako nepresvedčivú, pretože z pojmového

vymedzenia úrokov z omeškania síce vyplýva, že veriteľ ich môže od dlžníka požadovať v

prípade omeškania so splnením peňažného dlhu, ale treba povedať, že interpretácia dlhu

tak ako to uvádza žalobca v súvislosti s možnosťou uplatňovať si úrok z omeškania z

poplatku z omeškania je vymedzená v rozpore s ust. .»

Z napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu

a ktorý sťažovateľka napadla, vyplýva, že krajský súd sa zaoberal námietkami sťažovateľky.

Krajský súd objasnil, prečo vzťah medzi sťažovateľkou a p. posúdil ako občianskoprávny

vzťah a prečo pri rozhodovaní o úroku z omeškania je potrebné aplikovať § 517 ods. 2

. Toto rozhodnutie preto nemožno považovať za neodôvodnené a

arbitrárne. Právny názor krajského súdu, ktorý pri rozhodovaní uplatnil, je logický a ústavne

akceptovateľný. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje (v

sťažnosti uvádza tie isté argumenty, ktoré uviedla aj v odvolaní), nemôže sama osebe viesť

k záveru o porušení jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a podľa listiny. Nad rámec tohto odôvodnenia ústavný súd poukazuje na

svoj ustálený právny názor, podľa ktorého základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a podľa listiny, neznačí právo na úspech v konaní pred

všeobecným (občianskoprávnym) súdom (, mutatis mutandis , II. ÚS

3/97).

Ústavný súd vo svojej stabilnej judikatúre uvádza, že postup a rozhodnutie súdu,

ktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej úpravy, nemožno

hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (, ). Za porušenie

základného práva pritom nemožno považovať neúspech v konaní. Obsahom základného

práva na súdnu ochranu podľa nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať

očakávania a predstavy účastníka konania, preto nie je možné považovať nevyhovenie

návrhu v konaní pred všeobecným súdom za porušenie týchto práv ().

Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti po

jej predbežnom prerokovaní podľa odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu ústavný súd uvádza, že

porušenie základného práva priznaného týmto článkom nemôže samo osebe nastať

rozhodnutím štátneho orgánu, ktorým tento orgán uplatní svoju právomoc ().

O prípadnom porušení základného práva podľa by bolo možné uvažovať

zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého

zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 50

, resp. v spojení s ich porušením (), čo sa v danom prípade podľa

názoru ústavného súdu nestalo.

Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2

odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Z čiastkových záverov vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv

sťažovateľky vyplynulo, že ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky ako celok, a preto

sa už nezaoberal jej ďalšími návrhmi.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. novembra 2009