Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 363/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. novembra

2009 predbežne prerokoval sťažnosť L., T., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo

veci namietaného porušenia jeho základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 2. júna 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť L. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. septembra

2009 doručená sťažnosť L. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho

základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom

a nestrannom súde podľa (ďalej len „“)

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 2. júna 2009.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že Krajský úrad životného prostredia v P. (ďalej len

„krajský úrad životného prostredia“) rozhodol, že sťažovateľ nie je účastníkom konania vo

veci žiadosti P. Ž. „o povolenie výnimiek zo zákazov... na zasahovanie do biotopov

európskeho významu, ktorými sa predmetné biotopy môžu poškodiť v súvislosti so

spracovaním náhodnej a úmyselnej ťažby v štvrtom a piatom stupni územnej ochrany...“.

O opravnom prostriedku sťažovateľa rozhodovalo Ministerstvo životného prostredia

Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo životného prostredia“), ktoré rozhodnutím

sp. zn. zo 14. apríla 2008 odvolanie sťažovateľa zamietlo a potvrdilo

rozhodnutie krajského úradu životného prostredia. Sťažovateľ v zmysle § 250j ods. 2

(ďalej len „OSP“) žiadal Krajský súd v Bratislave (ďalej len

„krajský súd“), aby zrušil uvedené rozhodnutie ministerstva životného prostredia, ale ten

jeho žalobu zamietol rozsudkom sp. zn. zo 14. januára 2009.

Proti rozhodnutiu krajského súdu sa sťažovateľ odvolal a najvyšší súd rozsudkom

sp. zn. z 2. júna 2009 potvrdil napadnutý rozsudok krajského súdu.

Najvyšší súd podľa sťažovateľa postupoval v tejto veci zásadne odlišne ako v inej

druhovo identickej veci, pretože vo veci, ktorá je podľa neho druhovo totožná s právnou

vecou sp. zn. a sp. zn. , 22. júna 2009 prerušil konanie

o odvolaní sťažovateľa a predložil Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev predbežné

otázky na rozhodnutie. Takýmto odlišným postupom a rozhodnutím došlo k porušeniu

princípu predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, k porušeniu princípu právnej istoty

a k porušeniu základného práva sťažovateľa zaručeného v a práva

zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd uznesením prijal jeho

sťažnosť na ďalšie konanie a vo veci samej rozhodol týmto nálezom:

„Právo sťažovateľa domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva

v konaní pred súdmi Slovenskej republiky zakotvené v článku 46 ods. 1 SR a právo

na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 vety 1. Dohovoru - rozsudkom

Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 2. 6. 2009 a konaním, ktoré mu

predchádzalo bolo porušené.

Ústavný súd SR zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa

2. 6. 2009 a vracia mu vec na nové konanie a rozhodnutie.

Ústavný súd SR zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky pokračovať

v porušovaní namietaných právach sťažovateľa.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127

ods. 1 o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú

porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podmienky konania o sťažnostiach sú upravené v ustanoveniach § 20 a § 49 až § 56

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“), pričom nesplnenie všeobecnej alebo

osobitnej podmienky je dôvodom na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Ústavný súd podľa ustanovenia každý návrh

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že odlišným rozhodnutím najvyššieho

súdu v skutkovo a právne obdobných veciach došlo k porušeniu zásady právnej istoty,

a tým aj k porušeniu jeho základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd z podania a jeho príloh zistil, že sťažovateľ sa podľa § 14 zákona

č. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej

len „Správny poriadok“) domáhal postavenia účastníka v konaní pred krajským úradom

životného prostredia vo veci žiadosti P. Ž. „o povolenie výnimiek zo zákazov... na

zasahovanie do biotopov európskeho významu, ktorými sa predmetné biotopy môžu

poškodiť v súvislosti so spracovaním náhodnej a úmyselnej ťažby v štvrtom a piatom stupni

územnej ochrany...“.

O opravnom prostriedku sťažovateľa rozhodovalo ministerstvo životného prostredia,

ktoré rozhodnutím sp. zn. zo 14. apríla 2008 odvolanie sťažovateľa zamietlo

a potvrdilo rozhodnutie krajského úradu životného prostredia. Sťažovateľ v zmysle § 250j

ods. 2 žiadal krajský súd, aby zrušil citované rozhodnutie ministerstva životného

prostredia, ale ten jeho žalobu zamietol rozsudkom sp. zn. zo 14. januára

2009.

Proti rozhodnutiu krajského súdu sa sťažovateľ odvolal a najvyšší súd rozsudkom

sp. zn. z 2. júna 2009 potvrdil napadnutý rozsudok krajského súdu.

Podľa sťažovateľa postupoval najvyšší súd v tejto veci zásadne odlišne ako v inej

druhovo identickej veci, pretože vo veci, ktorá je podľa sťažovateľa druhovo totožná

s právnou vecou sp. zn. a sp. zn. , 22. júna 2009 prerušil

konanie o odvolaní sťažovateľa a predložil Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev

predbežné otázky na rozhodnutie. Takýmto odlišným postupom a rozhodnutím došlo

k porušeniu princípu predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, k porušeniu princípu právnej

istoty a k porušeniu základného práva sťažovateľa zaručeného v a práva

zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Krajský úrad životného prostredia a ministerstvo životného prostredia dospeli

k záveru, že nie sú splnené podmienky na priznanie postavenia účastníka konania podľa

§ 14 Správneho poriadku, a zároveň konštatovali, že v zmysle § 82 ods. 3 zákona

č. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ochrane prírody a krajiny“) môže mať sťažovateľ v tomto konaní len postavenie

zúčastnenej osoby.

Na základe žaloby sťažovateľa o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí správnych

orgánov preskúmal napadnuté rozhodnutia ministerstva životného prostredia (krajského

úradu životného prostredia) ako vecne a miestne príslušný krajský súd, ktorý rozsudkom

sp. zn. zo 14. januára 2009 žalobu zamietol, pretože usúdil, že žaloba nie je

dôvodná. Po preskúmaní veci krajský súd konštatoval, „že napriek právu prednosti

Dohovoru (Aarhuského dohovoru, pozn.) pred vnútroštátnymi zákonmi, založenému na

článku 7 ods. 5 SR, nemožno priznať článku 9 ods. 3 Dohovoru priamy účinok

vo vnútroštátnom práve, pretože z toho článku jednoznačne nevyplýva pre žalobcu právo

byť účastníkom správneho konania, ktorého sa v konkrétnom správnom konaní dovolával.

Pravidlo aplikačnej prednosti Dohovoru pred vnútroštátnymi zákonmi preto v danom

prípade nebolo možné uplatniť. Pokiaľ teda správne orgány postupovali podľa

vnútroštátnej právnej úpravy – ZOPK (zákon o ochrane prírody a krajiny, pozn.),

ktorý zaručuje žalobcovi v správnom konaní týkajúcom sa ochrany prírody a krajiny

procesné postavenie zúčastnenej osoby s právami a povinnosťami vymedzenými v § 15a

Správneho poriadku a nepriznali žalobcovi postavenie účastníka konania, postupovali

v súlade s právnym poriadkom SR...“.

Najvyšší súd rozhodujúci o odvolaní sťažovateľa rozsudkom sp. zn.

z 2. júna 2009 rozsudok krajského súdu sp. zn. zo 14. januára 2009 potvrdil.

V rozhodnutí najvyšší súd konštatoval, že „Od začiatku roku 2008 bol žalobca

upovedomovaný o začatí viacerých správnych konaní (v počte prevyšujúcom jednosto)

vyvolaných na podnet rôznych poľovníckych združení alebo iných subjektov, ktoré sa týkali

alebo povolenia výnimky z podmienok ochrany chránených živočíchov - medveďa hnedého,

alebo vstupu do chránených území alebo použitia chemických prípravkov v týchto

lokalitách.

Žalobca nielen v tomto konkrétnom (konanie o žiadosti P. Ž. ale aj vo zvyšných

konaniach oznámil žalovanému svoju účasť a následne sa domáhal priznania postavenia

účastníka konania odvolávajúc sa na o správnom konaní

(Správny poriadok) ako aj na článok 9 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti

verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného

prostredia, ktorý bol publikovaný v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod por. č.

43/2006...

Nakoľko všetky odvolania podané na Najvyšší súd... pod sp. zn.

až sa týkali rovnakých účastníkov, obdobného skutkového stavu (primárny

skutkový stav vychádzal z povolenia výnimky z podmienok ochrany chránených živočíchov,

rastlín alebo chránenej častí krajiny) a totožného právneho problému vo vzťahu

k neuznaniu postavenia žalobcu ako účastníka správneho konania, potom Najvyšší súd

Slovenskej republiky s prihliadnutím na zásadu hospodárnosti obsiahnutú v

(navrhnutý procesný spôsob oboznámenia účastníkov s výsledkami súdneho konania nebol

zvolený na úkor rýchlej a účinnej ochrany ich práv) a na tu skutočnosť, že dôvody, ktoré

ho viedli k odmietnutiu odvolania, podrobne objasnil v rozsudku sp. zn. , zvolil

takú procesnú ekonómiu, že v podrobnostiach odôvodnenia tohto rozsudku odkazuje

účastníkov na svoje hore uvedené rozhodnutie, ktoré účastníci majú k dispozícii...“.

Podľa § 14 ods. 1 Správneho poriadku je účastníkom konania ten, o koho právach,

právom chránených záujmoch alebo povinnostiach sa má konať alebo koho práva, právom

chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté; účastníkom

konania je aj ten, kto tvrdí, že môže byť rozhodnutím vo svojich právach, právom

chránených záujmoch alebo povinnostiach priamo dotknutý, a to až do času, kým sa

preukáže opak. Podľa odseku 2 je účastníkom konania aj ten, komu osobitný zákon také

postavenie priznáva.

Podľa § 15a ods. 1 Správneho poriadku môže osobitný zákon ustanoviť, za akých

podmienok sa na konaní alebo na jeho časti má právo zúčastniť aj iná osoba než účastník

konania (ďalej len „zúčastnená osoba“). Podľa odseku 2 má zúčastnená osoba právo byť

upovedomená o začatí konania a o iných podaniach účastníkov konania, zúčastniť sa

na ústnom pojednávaní a na miestnej obhliadke, navrhovať dôkazy a doplnenie podkladu

rozhodnutia. Osobitný zákon môže ustanoviť zúčastnenej osobe viac práv.

Podľa § 82 ods. 3 zákona o ochrane prírody a krajiny je účastníkom konania

o vydanie súhlasu alebo povolenie výnimky v prípadoch uvedených v odseku 2 len žiadateľ,

ak tento zákon neustanovuje inak. Účastníkom konania o vydanie súhlasu na zriadenie

zoologickej záhrady je aj obec, v ktorej katastrálnom území je alebo má byť zoologická

záhrada umiestnená. Združenie s právnou subjektivitou, ktorého predmetom činnosti

najmenej jeden rok je ochrana prírody a krajiny (§ 2 ods. 1) a ktoré písomne oznámi svoju

účasť v konaní najneskôr do siedmich dní od upovedomenia podľa odseku 7, je zúčastnenou

osobou.

Podľa medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných

slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon,

a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb

alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným

zákonom, majú prednosť pred zákonmi.

Podľa čl. 9 ods. 2. Aarhuského dohovoru každá zmluvná strana v rámci svojho

vnútroštátneho práva zabezpečí, aby členovia zainteresovanej verejnosti

a) majúci dostatočný záujem alebo, alternatívne,

b) ak pretrváva porušovanie ich práva v prípadoch, kde to právne predpisy Strany

upravujúce správne konanie požadujú ako predbežnú podmienku, mali prístup k procesu

preskúmania pred súdom a/alebo iným nezávislým a nestranným orgánom ustanoveným na

základe zákona na účely napadnúť vecnú a procesnú zákonnosť akéhokoľvek rozhodnutia,

úkonu alebo opomenutia podliehajúcemu článku 6 a v prípadoch ustanovených

vnútroštátnym právom a bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia odseku 3, iným

relevantným ustanoveniam tohto dohovoru. O tom, čo predstavuje dostatočný záujem a

porušovanie práva, bude rozhodnuté v súlade s požiadavkami vnútroštátneho práva a v

súlade s cieľom dať zainteresovanej verejnosti široký prístup k spravodlivosti v rámci

rozsahu pôsobnosti tohto dohovoru. Na tento účel sa záujem akejkoľvek mimovládnej

organizácie, ktorá spĺňa požiadavky uvedené v článku 2 ods. 5, považuje za dostatočný na

účely písmena a). Tieto organizácie budú považované za také, ktorých práva môžu byť

porušené na účely písmena b).

Ústavný súd najprv preskúmal napadnutý rozsudok najvyššieho súdu v spojení

s rozsudkom krajského súdu. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil, že by závery

najvyššieho súdu o odvolaní proti rozhodnutiu krajského súdu boli zjavne neodôvodnené

alebo arbitrárne. Odôvodnenie rozhodnutia najvyššieho súdu, ktorý zvolil takú procesnú

ekonómiu, že odkázal na svoje staršie rozhodnutie sp. zn. , ktoré má sťažovateľ

k dispozícii a v ktorom podrobne objasnil dôvody, ktoré ho viedli k odmietnutiu dovolania,

je akceptovateľné a ústavne konformné.

Ústavný súd sa zaoberal otázkou, či napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu

nevykazuje znaky arbitrárneho rozhodnutia z dôvodu jeho rozporu s konštantnou

rozhodovacou praxou. Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti už vyslovil,

že k imanentným znakom právneho štátu patrí neodmysliteľne aj princíp právnej istoty

(napr. ), ktorého súčasťou je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne

relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď

(napr. , , ).

Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej

otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne

a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (mutatis mutandis ,

, ).

Napriek uvedenému ústavný súd skonštatoval, že v danom prípade vyslovenie

právneho záveru, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu došlo k porušeniu

základného práva sťažovateľa podľa , resp. práva podľa

dohovoru, nie je opodstatnené. V posudzovanom prípade ústavný súd poukazuje

na skutočnosti uvedené v rozhodnutí najvyššieho súdu, podľa ktorých vo viacerých

podaniach obdobného skutkového stavu a totožného právneho problému rozhodol najvyšší

súd identicky.

Pokiaľ sťažovateľ na podporu svojich tvrdení o porušení základného práva podľa

a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho

súdu poukázal na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 22. júna 2009, ktorým

v obdobnej právnej veci rozhodol odlišným spôsobom ako vo veci sp. zn.

z 2. júna 2009, ústavný súd zistil, že sťažovateľ napáda rozhodnutie, ktoré bolo identické

s viacerými rozhodnutiami najvyššieho súdu obdobného skutkového stavu a totožného

právneho problému. Napadnuté rozhodnutie časovo predchádzalo odlišnému rozhodnutiu

sp. zn. , ktoré v čase rozhodovania najvyššieho súdu vo veci sp. zn.

ešte nebolo vydané. Sťažovateľ pritom nenapáda toto odlišné a neskôr

vydané rozhodnutie, ale rozhodnutie, ktoré mu časovo predchádzalo (bolo vydané ešte

2. júna 2009). Preto vyznieva absurdne tvrdenie sťažovateľa o nepredvídateľnom postupe

v rozhodovaní, ktoré predchádzalo odlišnému postupu a ktoré zároveň bolo obdobné

s viacerými rozhodnutiami najvyššieho súdu v skutkovo a právne podobnej veci. Toto

odlišné rozhodnutie zároveň nie je odlišným meritórnym rozhodnutím, ale rozhodnutím

o prerušení konania a predložení predbežných otázok na rozhodnutie Súdnemu dvoru

Európskych spoločenstiev, sťažovateľ teda porovnáva obsah rozhodnutí vydaných

v odlišnej forme a odlišnej fáze konania.

Podľa súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych

veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy

a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci,

ak tak ustanoví zákon.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov

a ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že rozhodovanie v občianskoprávnych

veciach patrí do právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd nie je súdom vyššej

inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov.

V zásade preto nie je oprávnený posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré

ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, usmerňovať vývoj judikatúry

všeobecných súdov z hľadiska správnosti výkladu a uplatňovania zákonov

(za podmienky rešpektovania jeho ústavnej konformity) alebo zjednocovať judikatúru

všeobecných súdov (čo je kompetenciou práve najvyššieho súdu, pozri napr. ,

).

Ústavný súd preto po predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa dospel

k záveru, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu nemohlo dôjsť k porušeniu

základného práva sťažovateľa podľa ani jeho práva podľa

dohovoru, a preto podľa odmietol sťažnosť sťažovateľa

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. novembra 2009