Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 386/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. decembra 2009

predbežne prerokoval sťažnosť Ľ. K., B., zastúpenej Advokátskou kanceláriou Č. & D., s. r.

o., B., konajúcou prostredníctvom advokáta JUDr. P. Č., vo veci namietaného porušenia jej

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 9 Co

137/2008-102 z 13. augusta 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ľ. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. novembra

2009 doručená sťažnosť Ľ. K., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej Advokátskou

kanceláriou Č. & D., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom advokáta JUDr. P. Č., ktorou

namietala porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k.

-102 z 13. augusta 2009 (ďalej len „rozsudok z 13. augusta 2009“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že obchodná spoločnosť H., s. r. o., B., ako

navrhovateľka sa návrhom na začatie konania podaným Okresnému súdu Bratislava II

(ďalej len „okresný súd“) domáhala od sťažovateľky ako odporkyni zaplatenia peňažnej

pohľadávky z dôvodu vrátenia pôžičky v sume 13 277,57 € s príslušenstvom. Konanie o

návrhu navrhovateľky bolo vedené okresným súdom pod sp. zn. .

Okresný súd svojím rozsudkom č. k. -66 z 11. apríla 2008 (ďalej len

„rozsudok z 11. apríla 2008“) uložil sťažovateľke povinnosť zaplatiť navrhovateľke

13 277,57 € s 8 % úrokom z omeškania ročne od 23. decembra 2004 až do zaplatenia

a povinnosť zaplatiť navrhovateľke trovy súdneho konania v sume 2 868,88 €.

Krajský súd na základe odvolania sťažovateľky preskúmal rozsudok okresného súdu

z 11. apríla 2008 a rozsudkom z 13. augusta 2009 ho potvrdil.

Sťažovateľka uviedla: „Predmetom sporu medzi sťažovateľkou a navrhovateľom

v priebehu dokazovania pred krajským ale aj okresným súdom sa stala otázka akú typovú

zmluvu účastníci konania verbálne medzi sebou uzavreli? Kým navrhovateľ tvrdil že zmluvu

o pôžičke, sťažovateľka tvrdila že zmluvu o sprostredkovaní...“ Ďalej uviedla, že krajský súd

«dospel zhodne s okresným súdom k záveru, že sťažovateľka neuniesla dôkazné bremeno

ohľadom svojich tvrdení, že medzi ňou a navrhovateľom došlo k uzavretiu ústnej zmluvy

o sprostredkovaní a teda, že predmetná suma jej bola vyplatená ako provízia za

sprostredkovanie obchodu… Sťažovateľka sa s právnymi závermi krajského súdu o uzavretí

zmluvy o pôžičke nestotožňuje, lebo z odôvodnenia rozsudku nevyplýva vzťah medzi

skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi

závermi na strane druhej. Právne závery krajského súdu o uzavretí zmluvy o pôžičke sú

v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami lebo z nich v žiadnej možnej

interpretácii zachytených v spise ale ani z odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú,

v dôsledku čoho rozsudok krajského súdu považuje za rozporný s

a s čl. 6 ods. 1 dohovoru.

S dôkazmi preukazujúcimi tvrdenia sťažovateľky, ktoré na pojednávaní boli bez

akýchkoľvek pochybností potvrdené a aj v dôvodoch rozsudkov oboch súdov konštatované

sa ani okresný ale ani krajský súd náležité nevysporiadali. Z odôvodnenia rozsudku

krajského súdu nie je možné zistiť, čo ho viedlo k tomu, že tieto dôkazy nebral do úvahy

v súvislosti s tvrdeniami na ktoré dal dôraz, teda nedá sa zistiť ako ich vyhodnotil…

Z odôvodnenia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení

dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. A práve ten z rozsudku

krajského súdu sa nedá zistiť, lebo v ňom absentuje.

Oba všeobecné súdy sa prispôsobili „úradníckemu“ spôsobu výkonu súdnictva.

Tento spôsob vychádza zo pseudodeduktívneho výkladu právneho predpisu, ktorý sa

obyčajne označuje ako zákonný existencionalizmus. Prejavuje sa prehnaným dôrazom na

zistenie skutkových okolností prípadu, ktoré sa sudcovia snažia subsumovať pod konkrétne

zákonné ustanovenia. Právny predpis je tu chápaný ako nesporná právna forma, ktorá už

dopredu dáva jednoznačnú odpoveď na situáciu konkrétneho súdneho sporu. Takémuto

úradníckemu spôsobu výkonu súdnictva potom zodpovedá aj spôsob vyhotovenia súdnych

rozhodnutí, ktoré sú síce obšírne, ale s absenciou právno-kreatívneho aspektu.

Zjednodušene povedané, dve tretiny rozhodnutia tvorí popis skutkového stavu (popis obsahu

žaloby a vyjadrení sa k nej a prehľad vykonaných dôkazov) a jednu tretinu právne normy,

ktoré súd použil pri ich aplikácii na konkrétny prípad. Celé odôvodňovanie (a teda vlastná

súdnoprecedenčná hodnota súdneho rozhodnutia) sa potom často zúži na strohé

konštatovanie, že na základe zistených dôkazov súd rozhodol podľa príslušných právnych

noriem.

S poukazom na vyššie uvedené sťažovateľka je názoru, že tak okresný ako i krajský

súd na základe vykonaných dôkazov dospeli k nesprávnym skutkovým zisteniam ktoré sú

v extrémnom rozpore s obsahom spisu a ich postup je možné hodnotiť ako svojvôľu, ktorou

porušili ústavné právo sťažovateľky na zákonný a spravodlivý proces.

Postup krajského súdu ktorý sa nekriticky a formálne stotožni! so skutkovými

a právnymi závermi okresného súdu bez toho, aby vo vydanom rozhodnutí na argumenty

rozhodujúce pre správne rozhodnutie dal práve na tieto špecifickú odpoveď, zaťažil vydané

rozhodnutie vadou arbitrárnosti, čím porušil právo sťažovateľky na zákonný a spravodlivý

proces.».

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo Ľ. K... podľa a právo

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave sp. zn.: -102 z 13. augusta 2009 porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn.: -102 z 13. augusta

2009 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť Ľ. K... trovy právneho zastúpenia v

celkovej sume 292,38 €... na účet jej právneho zástupcu...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci (v tomto prípade okresného súdu

a krajského súdu v občianskoprávnom konaní) nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné

právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (,

, , , ).

V súlade s už uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť

sťažovateľky podľa a skúmal, či neexistujú dôvody na

jej odmietnutie podľa .

Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú

právnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu z 13. augusta 2009.

Sťažovateľka vidí porušenie označeného základného a iného práva v namietanej

nesprávnosti skutkových a právnych záverov v rozsudku krajského súdu z 13. augusta 2009

a v jeho nedostatočnom odôvodnení.

V posudzovanom súdnom konaní medzi účastníkmi nebolo sporné, že navrhovateľka

poukázala sťažovateľke žalovanú sumu. Navrhovateľka tvrdila, že túto sumu poukázala

sťažovateľke z titulu pôžičky (a preto sa svojím návrhom na začatie konania domáhala jej

vrátenia) a sťažovateľka na svoju obranu tvrdila, že táto suma jej bola poukázaná dôvodne

z titulu odmeny za sprostredkovateľskú činnosť vykonanú v prospech navrhovateľky.

Okresný súd aj krajský súd (ktorý rozsudkom z 13. augusta 2009 potvrdil rozsudok

okresného súdu ako vecne správny) zhodne dospeli k záveru, že sťažovateľke bola

navrhovateľkou sporná suma uhradená z titulu pôžičky, a preto je návrh navrhovateľky,

ktorým si uplatňuje vrátenie poskytnutej pôžičky, dôvodný.

Sťažovateľka v sťažnosti zhrnula obsah dôkazov vykonaných v posudzovanom

konaní, podrobne zhrnula podstatné skutkové zistenia a právne závery okresného súdu aj

krajského súdu a uviedla, že podľa nej nemajú oporu vo vykonaných dôkazoch.

Podľa názoru sťažovateľky, na rozdiel od záverov všeobecných súdov, obsah

vykonaných dôkazov preukazoval práve jej tvrdenie o tom, že sporná suma jej bola

navrhovateľkou poskytnutá z titulu odmeny za sprostredkovanie, a preto navrhovateľka

nemá nárok na jej vrátenie.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo

skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne s medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (, mutatis mutandis

, , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ) a zároveň

by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli

napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Vecná argumentácia sťažovateľky pozostáva v podstate zo zhrnutia obsahu dôkazov

vykonaných v posudzovanom konaní s poukazom na to, aké skutkové a právne závery

z nich vyvodili všeobecné súdy, a na rozdiel od nich, aké závery z nich bolo namieste

vyvodiť podľa sťažovateľky.

Vzhľadom na uvedený obsah sťažnosti, ku ktorej bol pripojený aj rozsudok

krajského súdu z 13. augusta 2009, a vzhľadom na to, že v posudzovanom konaní išlo o

objasnenie v podstate jednoduchej skutkovej a právnej otázky (či došlo k poskytnutiu

pôžičky sťažovateľke navrhovateľkou, a to dôkazmi ako svedecké výpovede, príkaz na

úhradu žalovanej sumy a výpovede obsiahnuté v inom súdnom spise), ústavný súd považuje

za nadbytočné opakovane citovať obsah vykonaných dôkazov a závery všeobecných súdov,

resp. závery, ktoré z nich podľa sťažovateľky vyplývajú.

Ústavný súd po preskúmaní rozsudku krajského súdu z 13. augusta 2009 konštatuje,

že v ňom nemožno ustáliť prvky arbitrárnosti, ktoré by nasvedčovali nesprávnosti právnych

záverov krajského súdu alebo ktoré by spočívali v nedostatočnom odôvodnení jeho záverov.

Podľa názoru ústavného súdu odôvodnenie posudzovaného rozsudku krajského súdu

je dôsledné a vyčerpávajúce, skutkové a právne závery v ňom uvedené sú v logickej

súvislosti podložené obsahom dôkazov vykonaných v posudzovanom konaní a sťažovateľka

neuviedla vo svojej sťažnosti argumenty, ktoré by boli spôsobilé spochybniť správnosť

a ústavnosť týchto záverov.

Ústavný súd považuje za potrebné dodať, že nespokojnosť sťažovateľky s výsledkom

posudzovaného konania a jej nesúhlas so skutkovými závermi všeobecného súdu pri

hodnotení dôkazov a jeho právnymi závermi nemôže viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto záverov a neznamená ani oprávnenie ústavného

súdu nahradiť skutkové a právne závery všeobecných súdov svojím vlastným.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd konštatuje, že objektívne nemôže byť

daná príčinná súvislosť medzi rozsudkom krajského súdu z 13. augusta 2009 a namietaným

porušením sťažovateľkou označených práv. Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť

sťažovateľky podľa odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá v celosti, ústavný súd o ďalších nárokoch na

ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. decembra 2009