Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 402/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. decembra

2009 predbežne prerokoval sťažnosť Š. S., R., Ing. K. K. a A. K., obaja bytom R., a A. F.,

R., zastúpených advokátkou JUDr. I. R., Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného

porušenia ich základného práva zaručeného

a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Košiciach z 19. mája 2009 v konaní vedenom pod sp. zn.

a takto

rozhodol:

Sťažnosť Š. S., Ing. K. K., A. K. a A. F. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. septembra

2009 doručená sťažnosť Š. S., R., Ing. K. K. a A. K., obaja bytom R., a A. F., R. (ďalej len

„sťažovatelia“), pre namietané porušenie ich základného práva na súdnu ochranu

zaručeného (ďalej len „“) a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej

len „krajský súd“) č. k. -263 z 19. mája 2009.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovatelia vystupovali v procesnej pozícii

žalovaných v 2., 4., 5. a 6. rade v konaní vedenom pred Okresným súdom Rožňava (ďalej

len „okresný súd“) pod sp. zn. , ktorého predmetom bolo určenie čiastočnej

neplatnosti zmlúv o prevode vlastníctva bytov.

Konanie bolo začaté na návrh E. P. B., R. (ďalej len „žalobca“), ktorý sa domáhal

vyslovenia neplatnosti ustanovení zmlúv o prevode vlastníctva bytov uzavretých

23. februára 2006 medzi žalovanými ako kupujúcimi a JUDr. J. S., správcom konkurznej

podstaty úpadcu K., a. s., B., vystupujúcim v predmetnom konaní ako žalovaný v 1. rade.

Išlo o ustanovenia, podľa ktorých k pozemkom zastavaným stavbou s prevádzanými bytmi a

k pozemkom priľahlým k týmto stavbám „v súlade s ustanovením § 23 ods. 5 Zákona

č. v platnom znení, vzniká ... právo užívania týchto parciel zodpovedajúce

vecnému bremenu, ktoré sa zapíše do katastra nehnuteľností“. Predmetné pozemky sú totiž

vlastníctvom žalobcu. Právo zodpovedajúce vecnému bremenu bolo na základe týchto

zmlúv zapísané príslušným orgánom do katastra nehnuteľností.

Okresný súd rozsudkom č. k. -203 z 12. novembra 2007 vyhovel

žalobcovmu návrhu tak, že vyslovil neplatnosť sporných ustanovení zmlúv o prevode

vlastníctva bytov, a rozhodol, že právo zodpovedajúce vecnému bremenu na pozemkoch

v prospech sťažovateľov nevzniklo.

Okresný súd v priebehu konania riešil otázku povahy stavby so súpisným číslom

1065, v ktorej sa predmetné byty nachádzali, a to z hľadiska toho, či ide o bytový dom

so štyrmi bytmi, alebo ide o štyri rodinné domy. Po vykonanom dokazovaní (oboznámenie

sa so súvisiacim spisom, výsluch zástupcu znaleckého ústavu, ktorý v súvisiacom konaní

podával znalecký posudok) dospel okresný súd ku skutkovému zisteniu, že spornú stavbu

„je potrebné považovať za rodinné domy v radovej zástavbe s jedným bytom“.

Okresný súd odôvodnil svoj skutkový záver zistením, že „bytové jednotky nemajú

žiadne spoločné priestory a zariadenia ani spoločný vchod z verejnej komunikácie,

schodište. Každá bytová jednotka má vlastný bytový vchod, samostatnú kotolňu, pivnicu.

Jednotlivé bytové jednotky sú od seba oddelené dvojitými stenami a strechy jednotlivých

bytových jednotiek sú tiež oddelené.“. Okresný súd tiež poukázal na skutočnosť, že „štvrtá

bytová jednotka, nachádzajúca sa na parcele č. 5047/4 bola predaná ako rodinný dom ešte

v roku 2000. Kúpnu zmluvu, predmetom ktorej bol prevod vlastníckeho práva k tomuto

rodinnému domu Správa katastra R. zapísala a povolila vklad vlastníckeho práva

k nehnuteľnosti – rodinného domu v prospech nového vlastníka.“.

Okresný súd sa v odôvodnení svojho rozsudku vysporiadal aj so skutočnosťou

vydania kolaudačného rozhodnutia Odborom výstavby Mestského národného výboru v R.

z roku 1972, ktorým sa povolilo „používať budovu ... 4 byt. jednotky Štátneho majetku

v obci R.“. Podľa okresného súdu „od vydania kolaudačného rozhodnutia charakter stavby

sa nezmenil, budova a štyri bytové jednotky nachádzajúce sa v nej sa od kolaudácie

používajú na bývanie, preto nie je potrebné v správnom konaní vydať rozhodnutie o zmene

charakteru stavby v zmysle – stavebného zákona, ale je

potrebné ustáliť, či bytové jednotky sa nachádzajú v rodinných domoch alebo v obytnom

dome“.

Vzhľadom na už citované ťažiskové skutkové zistenie okresný súd konštatoval

rozpor predmetných zmlúv o prevode vlastníctva bytov so zákonom Národnej rady

Slovenskej republiky č. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o vlastníctve bytov“), z čoho plynula aj neplatnosť

zmluvných ustanovení, ktoré žalobou napadol žalobca.

Proti rozsudku okresného súdu podali sťažovatelia odvolanie zdôvodnené

nesprávnym právnym posúdením veci a nesprávnymi skutkovými zisteniami, ku ktorým

dospel okresný súd na základe vykonaného dokazovania.

V odvolaní argumentovali predovšetkým viazanosťou okresného súdu už uvedeným

kolaudačným rozhodnutím z roku 1972, ktorým bolo udelené „stavebníkovi predmetného

domu, povolenie používať budovu, štyri bytové jednotky štátneho majetku Obci R.

Predmetné rozhodnutie sa odvoláva na rozhodnutie o prípustnosti stavby vydané odborom

výstavby MsNV R. pod č. výst. 1424/70, je teda nesporné, že rozhodnutím o udelení

povolenia na užívanie budovy bola vzaná do užívania jedna stavba, ktorá obsahovala štyri

bytové jednotky Štátneho majetku R. Existencia jediného rozhodnutia, ktoré rozhodlo

o užívaní celej budovy ako jednej stavby vylučuje možnosť, aby predmetným rozhodnutím

boli dané do užívania štyri rodinné domy, keďže by išlo o štyri samostatné budovy stavby,

na čo predmetné rozhodnutie nedáva žiadny základ. Zároveň je tam uvedené, že novostavba

obdrží popisné číslo od MsNV. Aj z toho vyplýva, že išlo o jednu novostavbu, ktorej malo

byť a ako je to nesporne z vykonaného dokazovania preukázané aj bolo pridelené jedno

súpisné číslo. Rovnako nesporné ... je aj to, že nedošlo k zmene tohto rozhodnutia, teda

budova je naďalej stavbou so štyrmi bytovými jednotkami, teda bytovým domom.“. Okresný

súd sa mal podľa druhej vety

v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) cítiť viazaný kolaudačným rozhodnutím

z roku 1972 v tom zmysle, že sporná stavba je bytovým domom.

Sťažovatelia v odvolaní tiež polemizovali s hodnotením výpovede znalca okresným

súdom. Podľa ich názoru „záver výpovede znalca je taký, že predmetná budova je obytná

budova so štyrmi bytovými jednotkami“. Závery okresného súdu, že predmetná stavba nemá

žiadne spoločné časti, „sú svojvoľné, pretože súd posúdil apriorne stavbu ako rodinné domy

a vychádzajúc z tohto názoru usúdil, že obvodové múry, strecha, základy, nie sú spoločnými

časťami predmetného bytového domu. Tento záver je v rozpore s rozhodnutím príslušného

stavebného orgánu.“.

Krajský súd rozsudkom č. k. -263 z 19. mája 2009 odvolaním

napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil. Stotožnil sa so skutkovými a právnymi

závermi okresného súdu tak, ako mu to umožňuje , pričom dodal, že

„samotnou výpoveďou žalovaných na súde prvého stupňa bolo preukázané, že nimi

odkúpené a v súčasnosti užívané byty nespĺňajú podmienky stanovené § 2 ods. 2 zák.

č. ... Tieto byty nemajú spoločné zariadenia, ktoré by mohli byť v podielovom

spoluvlastníctve vlastníkov bytov, pretože ako vypovedali odporcovia, každý jeden byt je

samostatne napojený na verejný vodovod, kanalizáciu a elektrickú energiu cez samostatné

prípojky a meracie zariadenia. Táto skutočnosť vyplýva aj z prednesu Ing. H., zástupcu

Ústavu súdneho inžinierstva v Žiline, ktorý spracoval znalecký posudok pre potreby

konania keď konštatoval, že stavba pod súpisným č. 1065 podľa zápisu v posudku je

uvedená ako obytný dom so štyrmi obytnými jednotkami, pričom správne malo ísť o budovu

so štyrmi bytovými jednotkami, čo je konštatácia kolaudačného rozhodnutia.“.

Porušenie svojich v sťažnosti označených základných práv vidia sťažovatelia

v nerešpektovaní ustanovenia druhej vety , pretože „odvolací

a prvostupňový súd sa odchýlili od rozhodnutia, ktoré v predmetnej veci vydal orgán,

v ktorého pôsobnosti bolo vydať kolaudačné rozhodnutie“. S poukazom na súvisiacu

judikatúru všeobecných súdov i ústavného súdu sťažovatelia uzavreli, že „tak prvostupňový

ako aj odvolací súd boli povinní vychádzať z označeného rozhodnutia v zmysle ustanovenia

, bez možnosti vytvoriť si vlastný právny názor o tom vo forme

predbežnej otázky. V tomto konaní nebol ani prvostupňový, ani odvolací súd oprávnený

zmeniť svojvoľne a na základe svojho uváženia charakter stavby, o charaktere ktorej

existuje rozhodnutie, ktoré nebolo v správnom konaní zmenené.“.

Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd po prijatí ich sťažnosti na ďalšie konanie

v náleze vyslovil:

„Právo sťažovateľov

- na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 prvá veta Dohovoru a právo

konať zákonom predpísaným spôsobom pred súdom zakotvené v článku 46 ods. 1

Slovenskej republiky, bolo rozsudkom Krajského súdu v Košiciach vo veci sp. zn.

-263 a postupom, ktorý mu predchádzal, porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Krajskému súdu v Košiciach pokračovať

v porušovaní namietaných práv sťažovateľov.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Košiciach

sp. zn. -263 zo dňa 19.5.2009 a vracia vec Krajskému súdu v Košiciach

na ďalšie konanie.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľom všetky trovy tohto konania.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom ...

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už judikoval, že

formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

Ústavný súd už viackrát vyslovil názor (napr. , ), že obsah

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu uvedený v nespočíva

len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho

uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov a iných

orgánov Slovenskej republiky.

Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa podľa

stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veci

v súlade s procesno-právnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní

(). A contrario, ak všeobecný súd koná v rozpore s procesno-právnymi

predpismi upravujúcimi postupy v súdnom konaní, môže dôjsť k porušeniu práva

na spravodlivé súdne konanie.

Ústavný súd stabilne judikuje, že o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak

pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie

(). Teda úloha ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva

v tom, aby určil, či preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu

porušenia niektorého z práv alebo slobôd zaručených , ale spočíva len v tom, aby

určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia.

Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý

pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený ().

Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia

priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane

a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane

druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ

namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne

napr. , , ).

Sťažovatelia odvádzali porušenie základného práva na súdnu ochranu i práva

na spravodlivé súdne konanie z tvrdeného nerešpektovania druhej vety

konajúcimi súdmi.

Podľa súd je viazaný rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý

právny predpis je v rozpore s , so zákonom alebo s medzinárodnou zmluvou, ktorou

je Slovenská republika viazaná [§ 109 ods. 1 písm. b)]. Súd je tiež viazaný rozhodnutím

ústavného súdu alebo Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa týkajú základných

ľudských práv a slobôd. Ďalej je súd viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že

bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný podľa

osobitných predpisov, a kto ich spáchal, ako aj rozhodnutím o osobnom stave, vzniku alebo

zániku spoločnosti a o zápise základného imania; súd však nie je viazaný rozhodnutím

v blokovom konaní.

Podľa inak otázky, o ktorých patrí rozhodnúť inému orgánu, môže

súd posúdiť sám. Ak však bolo o takejto otázke vydané príslušným orgánom rozhodnutie,

súd z neho vychádza.

Aj keď ústavný súd z hľadiska zakotvenia svojich kompetencií v ústave

nepredstavuje ďalšiu inštanciu v systéme všeobecného súdnictva, a preto skutkové a právne

závery všeobecných súdov môžu byť predmetom jeho kontroly iba v prípade ich

arbitrárnosti alebo zjavnej neodôvodnenosti spätej s porušením základného práva alebo

slobody (obdobne napr. , , ), v posudzovanom

prípade bolo potrebné zamerať sa na hodnotenie kolaudačného rozhodnutia z roku 1972

konajúcimi súdmi, pretože práve toto hodnotenie sťažovatelia považovali za prejav svojvôle

všeobecných súdov spojený s porušením zákona ( ), čo by mohlo viesť

k záveru o porušení ich základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne

konanie.

Z obsahu kolaudačného rozhodnutia, ktoré sťažovatelia priložili k svojej sťažnosti,

vyplýva, že ním bolo v prospech Okresného výstavbového družstva R. udelené povolenie

„používať budovu ... 4. byt. jednotky Štátneho majetku v obci R.“. Podľa názoru ústavného

súdu z uvedenej formulácie nie je možné bez akýchkoľvek pochybností vyvodiť, že stavba,

ktorej užívanie bolo povolené podľa právnych predpisov platných a účinných v roku 1972,

je bytovým domom spĺňajúcim znaky exaktne vymedzené zákonom o vlastníctve bytov.

Ústavný súd tu poukazuje na vyjadrenie žalobcu k odvolaniu sťažovateľov, ktoré

zrekapituloval krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku (strana 8) a z ktorého vyplýva

odlišný právny režim stavieb v roku 1972 v porovnaní s právnou úpravou v súčasnosti.

Navyše predmetné kolaudačné rozhodnutie hovorí o „budove“ bez toho, aby jednoznačne

uviedlo, o aký druh stavby v kontexte v tom čase účinných právnych predpisov ide.

Preto bolo správne, ak okresný súd a krajský súd dokazovanie zamerali na zistenie

jednoznačného záveru o charaktere spornej stavby bez toho, že by sa cítili viazaní

predmetným kolaudačným rozhodnutím práve v tejto otázke.

Skutkové závery, ku ktorým potom konajúce súdy (predovšetkým okresný súd)

dospeli, nepovažuje ústavný súd za arbitrárne alebo zjavne neodôvodnené. Vychádzali

zo skutkových okolností plynúcich zo súvisiaceho súdneho spisu doplnených výsluchom

znalca. Výsledky, ku ktorým potom dospeli, riadne odôvodnili poukazom na detailné

stavebno-technické charakteristiky spornej stavby doplnené i o skutočnosti uvedené

v súvisiacom súdnom spise, z ktorých vyplýva predaj jednej z dotknutých bytových

jednotiek v roku 2000 ako rodinného domu, ale aj písomné vyjadrenie Okresného úradu

v R. z roku 1999 o tom, že ide o rodinné domy v radovej zástavbe.

Preto, ak konajúce súdy po vyhodnotení uvedených dôkazov samostatne, ale aj v ich

vzájomných súvislostiach dospeli k záveru, že predmetnú stavbu tvoria rodinné domy a že

nejde o bytový dom podľa zákona o vlastníctve bytov, nemožno ich záver hodnotiť ako

porušujúci , keďže na aplikáciu tohto ustanovenia v posudzovanom

prípade nedávalo kolaudačné rozhodnutie z roku 1972 potrebný základ.

Rozsudok krajského súdu, ktorý bol sťažovateľmi označený za porušovateľa ich

základného práva podľa a práva podľa dohovoru a ktorý

v plnom rozsahu odkázal na skutkové a právne závery okresného súdu podľa § 219 ods. 2

, nesignalizuje žiadnu možnosť porušenia uvedených práv sťažovateľov, čo je dôvodom

na odmietnutie ich sťažnosti pre zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd nezaoberal ďalšími požiadavkami

sťažovateľov vznesenými v sťažnostnom petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. decembra 2009