Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 402/09
PDF · 195.76 KB
No categories available
III. ÚS 402/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. decembra
2009 predbežne prerokoval sťažnosť Š. S., R., Ing. K. K. a A. K., obaja bytom R., a A. F.,
R., zastúpených advokátkou JUDr. I. R., Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného
porušenia ich základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Krajského súdu v Košiciach z 19. mája 2009 v konaní vedenom pod sp. zn.
6 Co 26/2008 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Š. S., Ing. K. K., A. K. a A. F. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. septembra
2009 doručená sťažnosť Š. S., R., Ing. K. K. a A. K., obaja bytom R., a A. F., R. (ďalej len
„sťažovatelia“), pre namietané porušenie ich základného práva na súdnu ochranu
zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej
len „krajský súd“) č. k. 6 Co 26/2008-263 z 19. mája 2009.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovatelia vystupovali v procesnej pozícii
žalovaných v 2., 4., 5. a 6. rade v konaní vedenom pred Okresným súdom Rožňava (ďalej
len „okresný súd“) pod sp. zn. 9 C 75/2006, ktorého predmetom bolo určenie čiastočnej
neplatnosti zmlúv o prevode vlastníctva bytov.
Konanie bolo začaté na návrh E. P. B., R. (ďalej len „žalobca“), ktorý sa domáhal
vyslovenia neplatnosti ustanovení zmlúv o prevode vlastníctva bytov uzavretých
23. februára 2006 medzi žalovanými ako kupujúcimi a JUDr. J. S., správcom konkurznej
podstaty úpadcu K., a. s., B., vystupujúcim v predmetnom konaní ako žalovaný v 1. rade.
Išlo o ustanovenia, podľa ktorých k pozemkom zastavaným stavbou s prevádzanými bytmi a
k pozemkom priľahlým k týmto stavbám „v súlade s ustanovením § 23 ods. 5 Zákona
č. 182/1993 Z. z. v platnom znení, vzniká ... právo užívania týchto parciel zodpovedajúce
vecnému bremenu, ktoré sa zapíše do katastra nehnuteľností“. Predmetné pozemky sú totiž
vlastníctvom žalobcu. Právo zodpovedajúce vecnému bremenu bolo na základe týchto
zmlúv zapísané príslušným orgánom do katastra nehnuteľností.
Okresný súd rozsudkom č. k. 9 C 75/2006-203 z 12. novembra 2007 vyhovel
žalobcovmu návrhu tak, že vyslovil neplatnosť sporných ustanovení zmlúv o prevode
vlastníctva bytov, a rozhodol, že právo zodpovedajúce vecnému bremenu na pozemkoch
v prospech sťažovateľov nevzniklo.
Okresný súd v priebehu konania riešil otázku povahy stavby so súpisným číslom
1065, v ktorej sa predmetné byty nachádzali, a to z hľadiska toho, či ide o bytový dom
so štyrmi bytmi, alebo ide o štyri rodinné domy. Po vykonanom dokazovaní (oboznámenie
sa so súvisiacim spisom, výsluch zástupcu znaleckého ústavu, ktorý v súvisiacom konaní
podával znalecký posudok) dospel okresný súd ku skutkovému zisteniu, že spornú stavbu
„je potrebné považovať za rodinné domy v radovej zástavbe s jedným bytom“.
Okresný súd odôvodnil svoj skutkový záver zistením, že „bytové jednotky nemajú
žiadne spoločné priestory a zariadenia ani spoločný vchod z verejnej komunikácie,
schodište. Každá bytová jednotka má vlastný bytový vchod, samostatnú kotolňu, pivnicu.
Jednotlivé bytové jednotky sú od seba oddelené dvojitými stenami a strechy jednotlivých
bytových jednotiek sú tiež oddelené.“. Okresný súd tiež poukázal na skutočnosť, že „štvrtá
bytová jednotka, nachádzajúca sa na parcele č. 5047/4 bola predaná ako rodinný dom ešte
v roku 2000. Kúpnu zmluvu, predmetom ktorej bol prevod vlastníckeho práva k tomuto
rodinnému domu Správa katastra R. zapísala a povolila vklad vlastníckeho práva
k nehnuteľnosti – rodinného domu v prospech nového vlastníka.“.
Okresný súd sa v odôvodnení svojho rozsudku vysporiadal aj so skutočnosťou
vydania kolaudačného rozhodnutia Odborom výstavby Mestského národného výboru v R.
z roku 1972, ktorým sa povolilo „používať budovu ... 4 byt. jednotky Štátneho majetku
v obci R.“. Podľa okresného súdu „od vydania kolaudačného rozhodnutia charakter stavby
sa nezmenil, budova a štyri bytové jednotky nachádzajúce sa v nej sa od kolaudácie
používajú na bývanie, preto nie je potrebné v správnom konaní vydať rozhodnutie o zmene
charakteru stavby v zmysle § 85 Zákona č. 50/1976 Zb. – stavebného zákona, ale je
potrebné ustáliť, či bytové jednotky sa nachádzajú v rodinných domoch alebo v obytnom
dome“.
Vzhľadom na už citované ťažiskové skutkové zistenie okresný súd konštatoval
rozpor predmetných zmlúv o prevode vlastníctva bytov so zákonom Národnej rady
Slovenskej republiky č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o vlastníctve bytov“), z čoho plynula aj neplatnosť
zmluvných ustanovení, ktoré žalobou napadol žalobca.
Proti rozsudku okresného súdu podali sťažovatelia odvolanie zdôvodnené
nesprávnym právnym posúdením veci a nesprávnymi skutkovými zisteniami, ku ktorým
dospel okresný súd na základe vykonaného dokazovania.
V odvolaní argumentovali predovšetkým viazanosťou okresného súdu už uvedeným
kolaudačným rozhodnutím z roku 1972, ktorým bolo udelené „stavebníkovi predmetného
domu, povolenie používať budovu, štyri bytové jednotky štátneho majetku Obci R.
Predmetné rozhodnutie sa odvoláva na rozhodnutie o prípustnosti stavby vydané odborom
výstavby MsNV R. pod č. výst. 1424/70, je teda nesporné, že rozhodnutím o udelení
povolenia na užívanie budovy bola vzaná do užívania jedna stavba, ktorá obsahovala štyri
bytové jednotky Štátneho majetku R. Existencia jediného rozhodnutia, ktoré rozhodlo
o užívaní celej budovy ako jednej stavby vylučuje možnosť, aby predmetným rozhodnutím
boli dané do užívania štyri rodinné domy, keďže by išlo o štyri samostatné budovy stavby,
na čo predmetné rozhodnutie nedáva žiadny základ. Zároveň je tam uvedené, že novostavba
obdrží popisné číslo od MsNV. Aj z toho vyplýva, že išlo o jednu novostavbu, ktorej malo
byť a ako je to nesporne z vykonaného dokazovania preukázané aj bolo pridelené jedno
súpisné číslo. Rovnako nesporné ... je aj to, že nedošlo k zmene tohto rozhodnutia, teda
budova je naďalej stavbou so štyrmi bytovými jednotkami, teda bytovým domom.“. Okresný
súd sa mal podľa § 135 ods. 2 druhej vety zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok
v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) cítiť viazaný kolaudačným rozhodnutím
z roku 1972 v tom zmysle, že sporná stavba je bytovým domom.
Sťažovatelia v odvolaní tiež polemizovali s hodnotením výpovede znalca okresným
súdom. Podľa ich názoru „záver výpovede znalca je taký, že predmetná budova je obytná
budova so štyrmi bytovými jednotkami“. Závery okresného súdu, že predmetná stavba nemá
žiadne spoločné časti, „sú svojvoľné, pretože súd posúdil apriorne stavbu ako rodinné domy
a vychádzajúc z tohto názoru usúdil, že obvodové múry, strecha, základy, nie sú spoločnými
časťami predmetného bytového domu. Tento záver je v rozpore s rozhodnutím príslušného
stavebného orgánu.“.
Krajský súd rozsudkom č. k. 6 Co 26/2008-263 z 19. mája 2009 odvolaním
napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil. Stotožnil sa so skutkovými a právnymi
závermi okresného súdu tak, ako mu to umožňuje § 219 ods. 2 OSP, pričom dodal, že
„samotnou výpoveďou žalovaných na súde prvého stupňa bolo preukázané, že nimi
odkúpené a v súčasnosti užívané byty nespĺňajú podmienky stanovené § 2 ods. 2 zák.
č. 182/1993 Z. z. ... Tieto byty nemajú spoločné zariadenia, ktoré by mohli byť v podielovom
spoluvlastníctve vlastníkov bytov, pretože ako vypovedali odporcovia, každý jeden byt je
samostatne napojený na verejný vodovod, kanalizáciu a elektrickú energiu cez samostatné
prípojky a meracie zariadenia. Táto skutočnosť vyplýva aj z prednesu Ing. H., zástupcu
Ústavu súdneho inžinierstva v Žiline, ktorý spracoval znalecký posudok pre potreby
konania keď konštatoval, že stavba pod súpisným č. 1065 podľa zápisu v posudku je
uvedená ako obytný dom so štyrmi obytnými jednotkami, pričom správne malo ísť o budovu
so štyrmi bytovými jednotkami, čo je konštatácia kolaudačného rozhodnutia.“.
Porušenie svojich v sťažnosti označených základných práv vidia sťažovatelia
v nerešpektovaní ustanovenia § 135 ods. 2 druhej vety OSP, pretože „odvolací
a prvostupňový súd sa odchýlili od rozhodnutia, ktoré v predmetnej veci vydal orgán,
v ktorého pôsobnosti bolo vydať kolaudačné rozhodnutie“. S poukazom na súvisiacu
judikatúru všeobecných súdov i ústavného súdu sťažovatelia uzavreli, že „tak prvostupňový
ako aj odvolací súd boli povinní vychádzať z označeného rozhodnutia v zmysle ustanovenia
§ 135 ods. 2 O.s.p., bez možnosti vytvoriť si vlastný právny názor o tom vo forme
predbežnej otázky. V tomto konaní nebol ani prvostupňový, ani odvolací súd oprávnený
zmeniť svojvoľne a na základe svojho uváženia charakter stavby, o charaktere ktorej
existuje rozhodnutie, ktoré nebolo v správnom konaní zmenené.“.
Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd po prijatí ich sťažnosti na ďalšie konanie
v náleze vyslovil:
„Právo sťažovateľov
- na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 prvá veta Dohovoru a právo
konať zákonom predpísaným spôsobom pred súdom zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, bolo rozsudkom Krajského súdu v Košiciach vo veci sp. zn.
6 Co 26/2008-263 a postupom, ktorý mu predchádzal, porušené.
Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Krajskému súdu v Košiciach pokračovať
v porušovaní namietaných práv sťažovateľov.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Košiciach
sp. zn. 6 Co 26/2008-263 zo dňa 19.5.2009 a vracia vec Krajskému súdu v Košiciach
na ďalšie konanie.
Odporca je povinný nahradiť sťažovateľom všetky trovy tohto konania.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom ...
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už judikoval, že
formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise
Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym
režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto
v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
Ústavný súd už viackrát vyslovil názor (napr. I. ÚS 26/94, I. ÚS 23/06), že obsah
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu uvedený v čl. 46 ods. 1 ústavy nespočíva
len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho
uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov a iných
orgánov Slovenskej republiky.
Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy podľa
stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veci
v súlade s procesno-právnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní
(II. ÚS 122/05). A contrario, ak všeobecný súd koná v rozpore s procesno-právnymi
predpismi upravujúcimi postupy v súdnom konaní, môže dôjsť k porušeniu práva
na spravodlivé súdne konanie.
Ústavný súd stabilne judikuje, že o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak
pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva
v tom, aby určil, či preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu
porušenia niektorého z práv alebo slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby
určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia.
Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý
pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).
Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia
priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane
a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane
druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným
postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ
namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne
napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Sťažovatelia odvádzali porušenie základného práva na súdnu ochranu i práva
na spravodlivé súdne konanie z tvrdeného nerešpektovania § 135 ods. 2 druhej vety OSP
konajúcimi súdmi.
Podľa § 135 ods. 1 OSP súd je viazaný rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý
právny predpis je v rozpore s ústavou, so zákonom alebo s medzinárodnou zmluvou, ktorou
je Slovenská republika viazaná [§ 109 ods. 1 písm. b)]. Súd je tiež viazaný rozhodnutím
ústavného súdu alebo Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa týkajú základných
ľudských práv a slobôd. Ďalej je súd viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že
bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný podľa
osobitných predpisov, a kto ich spáchal, ako aj rozhodnutím o osobnom stave, vzniku alebo
zániku spoločnosti a o zápise základného imania; súd však nie je viazaný rozhodnutím
v blokovom konaní.
Podľa § 135 ods. 2 OSP inak otázky, o ktorých patrí rozhodnúť inému orgánu, môže
súd posúdiť sám. Ak však bolo o takejto otázke vydané príslušným orgánom rozhodnutie,
súd z neho vychádza.
Aj keď ústavný súd z hľadiska zakotvenia svojich kompetencií v ústave
nepredstavuje ďalšiu inštanciu v systéme všeobecného súdnictva, a preto skutkové a právne
závery všeobecných súdov môžu byť predmetom jeho kontroly iba v prípade ich
arbitrárnosti alebo zjavnej neodôvodnenosti spätej s porušením základného práva alebo
slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06), v posudzovanom
prípade bolo potrebné zamerať sa na hodnotenie kolaudačného rozhodnutia z roku 1972
konajúcimi súdmi, pretože práve toto hodnotenie sťažovatelia považovali za prejav svojvôle
všeobecných súdov spojený s porušením zákona (§ 135 ods. 2 OSP), čo by mohlo viesť
k záveru o porušení ich základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne
konanie.
Z obsahu kolaudačného rozhodnutia, ktoré sťažovatelia priložili k svojej sťažnosti,
vyplýva, že ním bolo v prospech Okresného výstavbového družstva R. udelené povolenie
„používať budovu ... 4. byt. jednotky Štátneho majetku v obci R.“. Podľa názoru ústavného
súdu z uvedenej formulácie nie je možné bez akýchkoľvek pochybností vyvodiť, že stavba,
ktorej užívanie bolo povolené podľa právnych predpisov platných a účinných v roku 1972,
je bytovým domom spĺňajúcim znaky exaktne vymedzené zákonom o vlastníctve bytov.
Ústavný súd tu poukazuje na vyjadrenie žalobcu k odvolaniu sťažovateľov, ktoré
zrekapituloval krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku (strana 8) a z ktorého vyplýva
odlišný právny režim stavieb v roku 1972 v porovnaní s právnou úpravou v súčasnosti.
Navyše predmetné kolaudačné rozhodnutie hovorí o „budove“ bez toho, aby jednoznačne
uviedlo, o aký druh stavby v kontexte v tom čase účinných právnych predpisov ide.
Preto bolo správne, ak okresný súd a krajský súd dokazovanie zamerali na zistenie
jednoznačného záveru o charaktere spornej stavby bez toho, že by sa cítili viazaní
predmetným kolaudačným rozhodnutím práve v tejto otázke.
Skutkové závery, ku ktorým potom konajúce súdy (predovšetkým okresný súd)
dospeli, nepovažuje ústavný súd za arbitrárne alebo zjavne neodôvodnené. Vychádzali
zo skutkových okolností plynúcich zo súvisiaceho súdneho spisu doplnených výsluchom
znalca. Výsledky, ku ktorým potom dospeli, riadne odôvodnili poukazom na detailné
stavebno-technické charakteristiky spornej stavby doplnené i o skutočnosti uvedené
v súvisiacom súdnom spise, z ktorých vyplýva predaj jednej z dotknutých bytových
jednotiek v roku 2000 ako rodinného domu, ale aj písomné vyjadrenie Okresného úradu
v R. z roku 1999 o tom, že ide o rodinné domy v radovej zástavbe.
Preto, ak konajúce súdy po vyhodnotení uvedených dôkazov samostatne, ale aj v ich
vzájomných súvislostiach dospeli k záveru, že predmetnú stavbu tvoria rodinné domy a že
nejde o bytový dom podľa zákona o vlastníctve bytov, nemožno ich záver hodnotiť ako
porušujúci § 135 ods. 2 OSP, keďže na aplikáciu tohto ustanovenia v posudzovanom
prípade nedávalo kolaudačné rozhodnutie z roku 1972 potrebný základ.
Rozsudok krajského súdu, ktorý bol sťažovateľmi označený za porušovateľa ich
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a ktorý
v plnom rozsahu odkázal na skutkové a právne závery okresného súdu podľa § 219 ods. 2
OSP, nesignalizuje žiadnu možnosť porušenia uvedených práv sťažovateľov, čo je dôvodom
na odmietnutie ich sťažnosti pre zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd nezaoberal ďalšími požiadavkami
sťažovateľov vznesenými v sťažnostnom petite.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. decembra 2009