Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 43/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. februára 2010

predbežne prerokoval sťažnosť F., B., zastúpeného advokátom JUDr. D. L., B., vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho rozsudkom z 24. septembra 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť F. o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. decembra

2009 doručená sťažnosť F. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“),

ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Banskej

Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 24. septembra 2009 (ďalej aj „namietaný rozsudok krajského súdu“).

Sťažovateľ bol v procesnom postavení navrhovateľa účastníkom konania v spore

proti S., a. s., o určenie neplatnosti uznesení valného zhromaždenia uskutočneného

18. januára 2008 v konaní vedenom Okresným súdom Banská Bystrica (ďalej len „okresný

súd“) pod sp. zn. , ktorý rozsudkom z 18. júna 2009 (ďalej len „rozsudok

okresného súdu“) návrh sťažovateľa zamietol s tým, že o trovách konania bude rozhodnuté

po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Sťažovateľ podal proti označenému rozsudku okresného súdu odvolanie, ktorým sa

domáhal jeho zrušenia v celom rozsahu, a pre prípad, že by krajský súd potvrdil napadnuté

rozhodnutie, navrhol pripustiť dovolanie. Krajský súd ako súd odvolací namietaným

rozsudkom potvrdil napadnutý rozsudok okresného súdu s tým, že o trovách konania

rozhodne súd prvého stupňa.

Sťažovateľ zastávajúc názor, že namietaným rozsudkom krajského súdu došlo

k porušeniu označených práv, podal ústavnému súdu sťažnosť podľa ,

ktorou sa domáha vydania tohto nálezu:

„1. Krajský súd v Banskej Bystrici postupom a rozsudkom sp. zn.

zo dňa 24. 9. 2009 porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu a na spravodlivé

súdne konanie podľa článku 46 ods. 1 , článku 36 ods. 1 Listiny

základných práv a slobôd a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd.

2. Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. zo dňa

24. 9. 2009 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia, ktorú je Krajský súd

v Banskej Bystrici povinný vyplatiť na účet advokáta JUDr. D. L. do jedného mesiaca

od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Sťažovateľ podrobne opisuje skutkové okolnosti daného prípadu a odôvodňuje, prečo

považuje namietaný rozsudok krajského súdu za arbitrárny a na základe čoho dospel

k záveru o porušení svojich označených práv odvolávajúc sa pritom aj na judikatúru

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) a ústavného súdu.

V závere sťažnosti sťažovateľ uviedol, že 27. novembra 2009 podal dovolanie

na „Najvyšší súd Slovenskej republiky v zmysle § 237 písm. f) Občianskeho súdneho

poriadku z dôvodu, že rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 24. 9. 2009

sp. zn. bolo porušené jeho právo na súdnu ochranu a spravodlivé súdne

konanie podľa v dôsledku čoho sťažovateľovi bola

odňatá možnosť konať pred súdom.“.

V rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti ústavný súd zistil, že

o podanom dovolaní nebolo dosiaľ rozhodnuté (vec nebola ešte predložená dovolaciemu

súdu).

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“).

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom

prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy

vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú

náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Princíp subsidiarity zakotvený v znamená, že ústavný súd môže

konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými

sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti

domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych

prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého

zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá bez ďalšieho aj právomoc ústavného súdu

na konanie o nich.

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti

nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou

všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré

v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony

na konkrétny prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

podľa , sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv

a základných slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým právnickým

osobám alebo fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima

ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých

ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver

by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad

uvedených v (, ).

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, rozhodnutia ktorých sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

Podstatou námietok sťažovateľa je tvrdenie o arbitrárnosti namietaného rozsudku

krajského súdu (v spojení s rozsudkom okresného súdu) vyúsťujúce do záveru

o nerešpektovaní jeho základného práva na súdnu ochranu (resp. práva na spravodlivé súdne

konanie), v dôsledku namietaného porušenia ktorých sa domáhal v konaní pred ústavným

súdom, tak aj podaním dovolania najvyššiemu súdu zrušenia namietaného rozsudku

krajského súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu sp. zn.

z 18. júna 2009. Označeným rozsudkom okresného súdu bol zamietnutý návrh sťažovateľa

na určenie neplatnosti uznesení valného zhromaždenia SAD, Banská Bystrica, a. s.

Ústavný súd napokon poukazuje na svoje predchádzajúce rozhodnutia, v ktorých

zaujal právny názor (podobne napr. m. m. , ), že v prípade podania

mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti ústavnému

súdu podľa je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú

až po rozhodnutí o dovolaní. Vzhľadom na uvedené možno vysloviť názor, že sťažnosť sa

v okolnostiach daného prípadu javí ako podaná predčasne. V tejto spojitosti už ústavný súd

judikoval (napr. m. m. , , ), že lehota na prípadné

podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná za zachovanú aj vo vzťahu

k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu s výnimkou prípadov, ak to konkrétne

okolnosti veci zjavne vylučujú (porovnaj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva

vo veci Bulena a spol. verzus Česká republika a rozhodnutie uverejnené v Zbierke nálezov

a uznesení Ústavného súdu Českej republiky vo zv. 29/uznesenie č. 3 a pod.).

Ústavný súd na záver dodáva, že akceptovaním námietky sťažovateľa by vznikol

ústavne neprípustný stav, keď by o rovnakej veci rozhodovali paralelne dva orgány súdneho

typu (). Išlo by o taký stav, ktorý je v právnom štáte neaprobovateľný.

Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne

nezaoberal, ale podľa zásady ratione temporis ju odmietol ako neprípustnú podľa § 53

ods. 1 v spojení s . Keďže sťažnosť bola odmietnutá,

neprichádzalo už do úvahy rozhodovanie o ďalších nárokoch sťažovateľa v nej uplatnených.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. februára 2010