Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 45/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. februára 2010

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Ing. D. Ď. – S., H., Česká republika, a akad. maliarky

a sochárky M. T., B., zastúpených advokátom JUDr. J. H., B., ktorou namietajú porušenie

svojich základných práv podľa , 3 a 4, a

Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Zvolen v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 25. marca 2004, ako aj postupom Krajského súdu v

Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 11.

marca 2009, a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. Ing. D. Ď. – S. H., a akad. maliarky a sochárky M. T. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júna 2009

doručená sťažnosť JUDr. Ing. D. Ď. – S., H., Česká republika (ďalej len „sťažovateľ“), a

akad. maliarky a sochárky M. T., B. (ďalej spolu len „sťažovatelia“), zastúpených

advokátom JUDr. J. H., B., ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl.

20 ods. 1, 3 a 4, a (ďalej len

„ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Okresného súdu

Zvolen (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 25. marca 2004, ako aj postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len

„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 11. marca

2009.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že «sťažovateľ sa stal vlastníkom predmetného majetku

vedeného na LV č. 347 KÚ Z., na základe „Zmluvy o predaji časti podniku“ uzatvorenej

dňa 30. 4. 1992 medzi FFNM ČSFR a sťažovateľom v 1. rade. Predmetný majetok v zmysle

§ 143 Obč. zák. patril do BSM sťažovateľa a jeho manželky sťažovateľky v 2. rade, ktorého

sa nikdy a žiadnym zákonným spôsobom nevzdali, nikomu nepredali a nikomu nedarovali.».

Podľa tvrdenia sťažovateľov «z nepochopiteľných dôvodov a v rozpore so zákonom

bez akejkoľvek spôsobilej listiny na zmenu vlastníctva, dňa 31. 3. 1993 vlastníctvo

k predmetnému majetku Správa katastra v Z. prepísala na Ž., s. r. o. B. a to len na základe

poznámky „Úradne opravené“ a ako titul nadobudnutia: Výpis č. 512/93-243/93».

Sťažovatelia uviedli:

«Sťažovateľ v 1. rade (ako navrhovateľ) dňa 12. 7. 1995 podal návrh na opravu chýb

v katastrálnom operáte v zmysle § 29 zák. č. 266/92 Zb.

Správny orgán rozhodnutím pod č. X-204/95 dňa 7. 8. 1995 návrhu na opravu chýb

vyhovel a zapísal späť zákonného vlastníka „S., H., (sťažovateľa v 1. rade, v tom čase

označeného podľa Hospodárskeho zákonníka)...

Sťažovateľ podal žalobu o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam dňa 15. 7.

1998 a predmetnou žalobou žiadal, aby súd potvrdil vlastníctvo k majetku zapísaného na

LV č. 347 k. ú. Z., ktorého sťažovateľ (v dobe podania žaloby) bol zákonným vlastníkom...

Žalobný návrh sťažovateľ v 1. rade (sám) podal z dôvodu, že Správca konkurznej

podstaty Ž., s. r. o., , JUDr. J. J. (ďalej len SKP) zapísal do konkurznej podstaty majetok

vedený na LV č. 347 k. ú. Z., aj keď v dobe vyhlásenia konkurzu na spoločnosť dňa 1. 2.

1996 vlastníkom tohto majetku bol sťažovateľ v 1. rade (a v zmysle ust. aj

sťažovateľka v 2. rade) teda SKP nemal právo tento majetok zapísať do konkurznej podstaty

lebo nebol jeho vlastníkom a do dnešného dňa neexistuje právoplatné rozhodnutie súdu, kde

vo výroku by bol tento majetok s poukazom na ust. presne označený.

Dňa 21. 1. 1999 podal sťažovateľ v 1. rade „Návrh na vydanie predbežného

opatrenia“, ktorému Okresný súd Zvolen v konaní č. -126 dňa 19. 2. 1999

vyhovel a zakázal odporcovi v 1. rade s predmetným majetkom nakladať...

Na základe odvolania odporcu zo dňa 1. 3. 1999 vo veci rozhodoval Krajský súd

v Banskej Bystrici, ktorý v konaní č. dňa 7. 6. 1999 rozhodnutie Okresného

súdu sp. zn. -128 potvrdil...

Z nepochopiteľných dôvodov v rozpore so súdnou praxou na základe rozhodnutí,

ktoré so žalobou vo Zvolene nesúviseli, Okresný súd právoplatné uznesenie č. k. 6 C

120/98-128 zrušil uznesením č. k. -204 dňa 11. 11. 2000...

Na základe tohto zrušujúceho uznesenia, Správa katastra v Z., okamžite prepísala

vlastníctvo predmetných nehnuteľností na Ž., s. r. o. a to na základe Rozsudku NS SR č. k.

, ktorým otázka vlastníctva riešená nebola. SKP skôr, ako súd rozhodol o

žalobe zo dňa 15. 7. 1998, predmetné nehnuteľnosti odpredal odporcom v 2. až 5. rade

(temer okamžite hneď po zrušení predbežného opatrenia, čo je podozrivé!)...

Proti uzneseniu č. -204 dňa 11. 11.2000 sme podali odvolanie, ktoré sme

ešte doplnil toho istého dňa...

Krajský súd v Banskej Bystrici odvolaniu nevyhovel a rozhodnutie č. k. 6 C 120/98-

204 potvrdil uznesením pod č. k. dňa 31. 1. 2001 z dôvodu, že odporca

v 1. rade (SKP) už nebol vlastníkom predmetných nehnuteľností, ale vlastníkom už boli

odporcovia v 2. až 5. rade označení v LV č. 347 zo dňa 5. 5. 2004...

Vyššie uvedený postup Okresného súdu vo Zvolene nie je treba zvlášť dokladovať.

Z uvedených príloh je zrejmé, že na základe tohto rozhodnutia došlo k hrubému porušeniu

zákona pri prepise vlastníctva na žalovaného v 1. rade a to len na základe nesprávneho

a nezákonného postupu súdu, keď bezdôvodne zrušil právoplatné predbežné opatrenie.

V danom prípade máme za to, že pri rozhodovaní súd prvého stupňa porušil čl. 46

ods. 1, SR, ako aj čl. Č. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, keď nerozhodoval ako nestranný a nezávislý súd zriadený zákonom.

O žalobnom návrhu zo dňa 15. 7. 1998 súd rozhodol rozsudkom dňa 25. 3. 2004,

ktorým žalobný návrh žalobcu zamietol...

Proti rozsudku sme podali odvolanie dňa 25. 5. 2004, ktoré sme ešte doplnili

podaním dňa 26. 5. 2005. V odvolaní sme dostatočne opísali nezákonný postup súdu a sme

toho názoru, že dôvody, pre ktoré súd návrh zamietol si úmyselne a bezdôvodne

vykonštruoval, pričom dostatočne nevyhodnotil dôkazy, ktoré sťažovatelia založili do spisu

aj preto, aby napomohol zakryť nezákonnosti pri prevode vlastníctva...

Dňa 31. 5. 2004 a dňa 4. 6. 2004 súd výzvou, vyzval navrhovateľa (sťažovateľa

v 1. rade) aby určili hodnotu žalovaných nehnuteľností z dôvodu určenia poplatku za

odvolanie...

Vyjadrením zo dňa 7. 6. 2004 sme oznámili súdu, že predmet nehnuteľnosti nevieme

oceniť z dôvodu, že nemáme prístup k nehnuteľnostiam (boli odpredané a pôvodné žalované

budovy na parcelách č. 320/3 a 320/4 boli zbúrané) a to bol jeden z hlavných dôvodov

nemožnosti oceniť žalované nehnuteľnosti.

Poukazujeme na to, že v dobe podania žaloby, sťažovateľ bol vedený ako jeden,

jediný, nespochybniteľný vlastník predmetných nehnuteľností a preto nemusel určovať

hodnotu nehnuteľností, lebo žiadal súdom určiť, potvrdiť svoje vlastníctvo.

Sťažovatelia z vyššie uvedených dôvodov dňa 15. 6. 2004 a dňa 28. 6. 2004 žiadali

o oslobodenie od zaplatenia súdnych poplatkov v zmysle , nakoľko v danom

prípade nešlo o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva,

v zmysle ust. a naviac vyrubenie súdneho poplatku v dobe

rozhodovania (po zbúraní budov značnej hodnoty na parceliach č. 320/3 a 320/4) už

nezodpovedalo skutkovému stavu v dobe vyhlásenia rozsudku dňa 25. 3. 2004 a sťažovatelia

nemali prostriedky na zaplatenie...

Súd uznesením sp. zn. -742 zo dňa 22. 5. 2005 nepriznal oslobodenie od

súdnych poplatkov, proti ktorému sme podali odvolanie dňa 10. 3. 2005...

Odvolací súd odvolaniu sťažovateľov nevyhovel a rozhodnutie prvostupňového súdu

uznesením sp. zn. -750 potvrdil...

Proti uzneseniam sp. zn. -742 a sp. zn. -750 sme podali

dovolanie dňa 6. 5. 2005...

Dňa 17. 7. 2005 poštou sme podali sťažnosť proti rozhodnutiu č. k. -742.

Na sťažnosť sme obdržali odpoveď dňa 12. 8. 2005...

Okresný súd vo Zvolene uznesením sp. zn. -764 dňa 13. 7. 2005

opakovane nevyhovel návrhu na oslobodenie od súdnych poplatkov a súdne konanie

zastavil...

Proti uzneseniu sme podali odvolanie dňa 3. 8. 2005 a ako prílohy sme do spisu

opakovane založili všetky dôkazy, ktoré súd použil na zrušenie právoplatného predbežného

opatrenia a ktorými sme preukazovali pochybenie súdu prvého stupňa.

Odvolací súd odvolaniu nevyhovel a uznesením sp. zn. dňa 31. 8. 2005

potvrdil rozhodnutie okresného zo dňa 13. 7. 2005...

Proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici pod č. k. zo dňa

31. 8. 2005 sme opakovane podali „Dovolanie“ na NS SR dňa 15. 11. 2005...

NS SR Rozsudkom sp. zn. dňa 31. 3. 2006 na základe dovolania,

rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. a Uznesenie Okresného

súdu vo Zvolene č. k. -764 zrušil a vec vrátil Okresnému súdu Zvolen na

ďalšie konanie...

Opakovane sme dňa 18. 7. 2006 podali „Návrh na oslobodenie od zaplatenia

súdnych poplatkov“ a toho istého dňa sme podali „Opakovanú sťažnosť v zmysle § 6

zákona č. 335/91 Z. z. v znení noviel...

Okresný súd vo Zvolene opakovane nepriznal oslobodenie od súdnych poplatkov

v konaní č. -816 dňa 8. 8. 2006, proti ktorému rozhodnutiu sme podali dňa

21. 8. 2006 odvolanie...

Krajský súd v Banskej Bystrici, Uznesením pod sp. zn. dňa 28. 9. 2006,

rozhodnutie Okresného súdu vo Zvolene pod č. k. -816 zrušil a vrátil na nové

konanie...

Poukazujeme, že hodnota žalobou napadnutého majetku v dobe rozhodnutia súdu

prvého stupňa, (príloha č. 23) nebola v takej hodnote, ako súd poplatok vyrubil. Súd

(zrejme) vychádzal iba z kúpnej ceny uzatvorenej medzi žalovaným v 1. rade a žalovanými

v 2. až 5. rade, pričom nehnuteľnosti (pre žalobcu najdôležitejšie a najhodnotnejšie) boli

zbúrané...

Hodnotou majetku je dnes iba hodnota pozemku, ktorú bude treba zrekultivovať

z dôvodu zdevastovania. Na rekultiváciu, vlastníci budú musieť vynaložiť tak veľké finančné

prostriedky že je otázne, či vôbec sa budú ďalej domáhať svojho vlastníctva žalobou

napadnutých nehnuteľností. (vzhľadom aj na svoj vek).

Opakovane poukazujeme na to, že túto nespravodlivú situáciu zavinil Okresný súd vo

Zvolene, ako súd prvého stupňa a Krajský súd v Banskej Bystrici, ktorý potvrdil rozsudok

súdu prvého stupňa bez toho, aby vykonal dokazovania v naznačenom smere tak, ako sme

ho navrhli v odvolaní a naviac odvolací súd rozhodol bez nariadenia pojednávania, čim

odňal sťažovateľovi možnosť vystupovať v odvolacom konaní ako účastník konania

a domáhať sa svojich zákonných vlastníckych práv súdnou cestou.

Týmto postupom odvolacieho súdu bol porušený čl. 46 ods. 1, 2 a 3, čl. 47 ods. 3

a SR, to má ten dôsledok, že týmto postupom oboch konajúcich súdov

bol porušený čl. 6 ods. 1 „Dohovoru“... čo malo za následok porušenie čl. 20 ods. 1, 3

a hlavne ods. 4 (vyvlastnenie, alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba

v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú

náhradu).

Vyššie uvedené porušenia oboch konajúcich súdov malo za následok aj porušenie

,,Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“

vyplývajúcich z čl. 1 Ochrana majetku...»

Sťažovateľ tvrdí, že mu «... súdy odopreli (neumožnil) domáhať sa svojho

„Ústavou“ chráneného vlastníckeho práva, garantovaného „Dohovorom“ o ochrane

ľudských práv a zákonných slobôd, čím poškodili aj sťažovateľku v 2. rade ako jeho

manželku ( )».

Sťažovatelia ďalej tvrdia, že «Súdy nerešpektovali právoplatné rozhodnutia

správnych orgánov, čím porušili ust. .. To má ten dôsledok, že súd na základe

podanej žaloby s poukazom na právoplatné rozhodnutie katastrálneho úradu v Z. (príloha

č. 9) mal vlastníctvo sťažovateľa potvrdiť, alebo mal vyzvať odporcu v 1. rade na podanie

protinávrhu, že sa stal zákonným vlastníkom predmetných nehnuteľností, čo mal doložiť

dôkazmi, (kúpnou zmluvou, alebo zmluvou o predaji časti podniku, delimitačným

protokolom, alebo zápisom o odovzdaní prevzatí veci a vkladuschopnou listinou) čo však

nikdy nepreukázal a neurobil!!!

Oba konajúce súdy sa dopustili tých závažných pochybení, keď neskúmali a odmietli

skúmať, ako odporca v 1. rade „Ž., s. r. o.“ nadobudol vlastníctvo.

Vlastníctvo predmetného majetku na Ž., s. r. o. bolo prepísané v rozpore so zákonom,

teda Ž., s. r. o. vlastníctvo nadobudol nezákonne!!!

To má ten dôsledok, že oba súdy sa nezapodievali touto základnou otázkou, akým

spôsobom Ž., s. r. o. nadobudol vlastníctvo a preto nemohli ani spravodlivo rozhodnúť,

(alebo nechceli) čo malo za následok porušenie zákona, SR a „Dohovoru“.».

V súvislosti s namietaným porušením označených práv rozsudkom krajského súdu

sťažovatelia upresňujú, že napádajú výrok prvej časti rozsudku odvolacieho súdu sp. zn.

z 11. marca 2009, ktorým tento súd rozsudok súdu prvého stupňa sp. zn.

z 25. marca 2004 o zamietnutí žaloby potvrdil.

Sťažovatelia napokon tvrdia, že „v tomto konaní došlo nielen k nespravodlivým

rozhodnutiam oboch súdov (ale aj k bezdôvodným prieťahom viac ako 10 rokov)“.

V súvislosti so skutočnosťami uvedenými v sťažnosti sťažovatelia žiadajú, aby

ústavný súd o ich sťažnosti takto rozhodol:

«1) Okresný súd vo Zvolene v konaní sp. zn. -630 ako porušovateľ

v 1. rade a Krajský súd v Banskej Bystrici v konaní sp. zn. -1035 ako

porušovateľ v 2. rade, porušili právo sťažovateľa v 1. rade:

JUDr. Ing. D. Ď. – S., H., aby sa jeho vec verejne (za jeho prítomnosti) prerokovala

bez zbytočných prieťahov zaručené v , a 2 SR a právo na prejednanie

jeho záležitosti v spravodlivom súdnom spore a v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1

„Dohovoru“, ako aj porušenie , 3 a 4 SR a v náväznosti na porušenie čl.

1 (ochrana majetku) dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd.

Vyššie uvedeným porušením, bolo porušené aj právo sťažovateľky v 2. rade, nakoľko

predmetný majetok sťažovateľ v 1. rade nadobudol za doby trvania manželstva so

sťažovateľkou v 2. rade ( ) čo má ten dôsledok, že porušením práva sťažovateľa

bolo porušené aj právo sťažovateľky v pomere 1/2.

2) Žiadame, aby Ústavný súd SR vydal „NALEZ“ ÚS SR, ktorým zruší rozsudok

Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. -1035 zo dňa 11. 3. 2009 a zruší

aj rozsudok Okresného súdu Zvolen sp. zn. -630 zo dňa 25. 3. 2004 a vráti vec

súdu prvého stupňa na nové konanie a rozhodnutie.

Alternatívne žiadame, aby ÚS SR vydal „NÁLEZ“ ktorým rozhodne len o náhrade

škody spôsobenej nesprávnym a nespravodlivým rozhodnutím oboch súdov a sťažovateľom

prizná odškodnenie vyčíslené v znaleckom posudku, ktorú hodnotu 28.554.951,- Sk zistil súd

prvého stupňa (pozri uznesenie č. k. -742, príloha č. 29)

3) JUDr. Ing. D. Ď. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5.500,-

Eur, ktoré je Krajský súd v Banskej Bystrici a Okresný súd vo Zvolene povinný spoločne a

nerozdielne zaplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu ÚS SR, na

účet: JUDr. Ing. D. Ď., ktorý je vedený u... B.

4) JUDr. Ing. D. Ď. a Akad. mal a soch. M. T. priznáva náhradu škody v čiastke

28.554.951,- Sk, dnes 947.850,72 Eur a to každému v 1,2 to značí, prizná každému zo

sťažovateľov čiastku 473.925,36 Eur, ktoré je Krajský súd v Banskej Bystrici a Okresný súd

vo Zvolene povinný spoločne a nerozdielne zaplatiť sťažovateľom do dvoch mesiacov od

právoplatnosti nálezu ÚS SR.

5) Krajský súd v Banskej Bystrici a Okresný súd vo Zvolene sú povinný spoločne

a nerazdie1ne zaplatiť náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 468,95 Eur, na účet

advokáta JUDr. J. H., č. ú.: ..., a to do troch dní od právoplatnosti Nálezu ÚS SR.»

V úvode, ako aj v petite sťažnosti, ktorú podali sťažovatelia prostredníctvom

právneho zástupcu, došlo v texte k zjavne nesprávnemu označeniu článku (

ods. 1), ktorého porušenie sťažovatelia namietajú. Na druhej strane však z obsahu sťažnosti

možno dospieť k záveru, že sťažovatelia v skutočnosti okrem iného namietajú porušenie

základného práva podľa označeným postupom a rozhodnutiami

okresného súdu a krajského súdu.

II.

V zmysle ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že podľa § 20 ods. 3 zákona

o ústavnom súde je viazaný návrhom sťažovateľov, ktorí sú v tomto prípade zastúpení

kvalifikovaným právnym zástupcom. Preto v danej veci ústavný súd mohol rozhodovať len

o porušení tých práv, vyslovenia porušenia ktorých sa sťažovatelia domáhajú v návrhu na

rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti. Tvrdenia o porušení iných ustanovení (

ods. 3 ), ktoré sťažovatelia uvádzajú v texte sťažnosti mimo petitu, je v súlade

s doterajšou judikatúrou ústavného súdu potrebné považovať iba za súčasť argumentácie

sťažovateľov (, ).

Z obsahu sťažnosti a pripojených príloh ústavný súd zistil, že predmetom konania

vedeného okresným súdom pod sp. zn. bolo rozhodovanie o žalobe

sťažovateľov o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. 347

v k. ú. Z. Okresný súd rozsudkom z 25. marca 2004 žalobu sťažovateľov ako nedôvodnú

zamietol.

Predmetom odvolacieho konania vedeného krajským súdom pod sp. zn.

bolo rozhodovanie o odvolaní sťažovateľov proti rozsudku okresného súdu

sp. zn. z 25. marca 2004. Krajský súd rozsudkom z 11. marca 2009 rozsudok

okresného súdu vo výroku o zamietnutí žaloby potvrdil. Vo výroku o trovách konania

krajský súd rozsudok okresného súdu zrušil a v tejto časti vec vrátil na ďalšie konanie.

1. Predmetom sťažnosti je v prvom rade tvrdenie sťažovateľov, že označeným

postupom a rozsudkami okresného súdu a krajského súdu došlo k porušeniu ich základných

práv podľa , 3 a 4 a a práv podľa dohovoru

a čl. 1 dodatkového protokolu.

Ústavný súd v súvislosti s uvedeným konštatuje, že na prerokovanie tej časti

sťažnosti, ktorá sa týka konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. a jeho

rozsudku z 25. marca 2004, nie je daná právomoc ústavného súdu. Z citovaného

ustanovenia totiž vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytovať

ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy, keď

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní

svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen

zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až

vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. ).

Proti rozsudku okresného súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný

prostriedok, o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. To znamená, že

právomoc poskytnúť ochranu označeným základným právam sťažovateľov mal krajský súd

v odvolacom konaní. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu, čo zakladá dôvod

na odmietnutie sťažnosti v tejto časti podľa z dôvodu

nedostatku právomoci.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Sťažovatelia sa sťažnosťou domáhajú vyslovenia porušenia svojich základných práv

podľa , 3 a 4 a a práv podľa dohovoru a

dodatkového protokolu aj postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 11. marca 2009. Podstata ich námietok spočíva v tom,

že im opísaným postupom a rozsudkom krajského súdu v konaní v ich veci bola odňatá

možnosť konať pred súdom [podľa ich tvrdenia «súdy odopreli (neumožnil) domáhať sa

svojho „Ústavou“ chráneného vlastníckeho práva, garantovaného „Dohovorom“

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čím poškodili aj sťažovateľku v 2. rade ako

jeho manželku»].

Zo spisu okresného súdu vedeného pod sp. zn. ústavný súd zistil, že

proti právoplatnému rozsudku krajského súdu v časti výroku o zamietnutí žaloby (14. mája

2009) podali sťažovatelia 16. mája 2009 dovolanie, v ktorom uplatnili argumentáciu

porovnateľnú s argumentáciou uplatnenou v sťažnosti doručenej ústavnému súdu.

Podľa informácie získanej ústavným súdom zo spisu Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) vedeného pod sp. zn. , najvyšší súd

o dovolaní sťažovateľov nerozhodol.

Ako už bolo uvedené, z vyplýva, že systém ústavnej ochrany

základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom

právomoc všeobecných súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv

a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Zmysel a účel subsidiárneho postavenia ústavného súdu pri ochrane základných práv

a slobôd spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť

výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im

zverených kompetencií. Právomoc ústavného súdu predstavuje v tomto kontexte ultima

ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorej uplatnenie nasleduje až v prípade nefunkčnosti

všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú.

Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu

podľa zásad uvedených v ().

V danom prípade sťažovatelia subsidiárne postavenie ústavného súdu pri ochrane

základných práva slobôd akceptovali tým, že podali vo svojej veci dovolanie ešte predtým,

ako podali sťažnosť ústavnému súdu podľa . Ústavný súd v tejto

súvislosti odkazuje aj na svoju doterajšiu judikatúru (m. m. ), podľa ktorej

vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon

sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých

použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov, nemožno rozumieť už

samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom

príslušným orgánom. V okolnostiach prípadu sťažovatelia podaním dovolania, ako aj

podaním sťažnosti podľa vedome vytvorili stav, keď by o ich veci mali

súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný

súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty

prijateľné. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veci

sťažovateľov predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie

sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu ako predčasné.

Za daných okolností ústavný súd v tejto časti sťažnosť sťažovateľov pri predbežnom

prerokovaní uplatnením zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1

v spojení s .

Nad rámec tohto rozhodnutia ústavný súd poukazuje aj na svoj právny názor (m. m.

napr. , ), podľa ktorého v prípade podania mimoriadneho

opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa

možno takúto sťažnosť považovať za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Pritom lehota

na podanie takejto sťažnosti bude považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu

k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu s výnimkou prípadov, keď to konkrétne

okolnosti veci zjavne vylučujú (k tomu porovnaj aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské

práva vo veci Bulena a spol. proti Českej republike a rozhodnutie uverejnené v Zbierke

nálezov a uznesení Ústavného súdu Českej republiky; zv. 29/uznesenie č. 3 a pod.).

2. Sťažovatelia v sťažnosti ďalej namietajú, že postupom okresného súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. došlo k porušeniu ich základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa a práva na prejednanie veci v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd z príslušného spisu okresného súdu zistil, že rozsudok odvolacieho

krajského súdu z 11. marca 2009, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu

z 25. marca 2004 (výrok o zamietnutí žaloby, t. j. v merite veci), nadobudol právoplatnosť

14. mája 2009.

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa je to, že

musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných

práv sťažovateľov. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj

významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do

základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej

nepokračovalo.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (, ,

, ) sa ochrana základného práva vrátane práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie veci v primeranej lehote poskytuje

v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie

práva označeným orgánom verejnej moci (v tomto prípade okresným súdom a krajským

súdom) trvalo.

Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd pri skúmaní porušenia základného práva na

konanie bez zbytočných prieťahov a v primeranej lehote zohľadňuje aj to, či u sťažovateľov

objektívne ide o odstránenie stavu právnej neistoty v ich veci, pretože len v takom prípade

možno uvažovať o porušení tohto základného práva ().

Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemôže dochádzať k porušovaniu

označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2

) bez ohľadu na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie

().

Tento skutkový stav bol so zreteľom na obsah sťažnosti, ako aj s prihliadnutím na

obsah a účel a dohovoru základom rozhodujúcim pre

posúdenie dôvodnosti sťažnosti sťažovateľov ústavným súdom.

Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že v čase, keď bola sťažnosť sťažovateľov

doručená ústavnému súdu, t. j. 2. júna 2009, už bol odstránený stav právnej neistoty,

v ktorom sa sťažovatelia nachádzali po celý čas trvania súdneho konania o určenie

vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam vedeného okresným súdom pod sp. zn. ,

ako aj odvolacím krajským súdom pod sp. zn. . Sťažovatelia sa teda obrátili

na ústavný súd so svojou sťažnosťou v čase, keď okresný súd ani krajský súd už svojím

postupom nemohli porušovať ich označené práva (obdobne , ).

Ak boli sťažovatelia toho názoru, že v označenom konaní okresného súdu

a krajského súdu dochádzalo k zbytočným prieťahom, mali možnosť domáhať sa ochrany

svojho základného práva podľa a práva podľa dohovoru

podaním sťažnosti ústavnému súdu v čase, keď uvedené súdy ešte v ich veci konali.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd považuje sťažnosť sťažovateľov v tejto časti za

zjavne neopodstatnenú, a preto ju z tohto dôvodu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľov na ochranu ústavnosti nezaoberal.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. februára 2010