Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 66/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. februára 2010

predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. V. B., Z., zastúpeného advokátom JUDr. P. H., B., vo

veci namietaného porušenia základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

a v spojení s a

a základného práva zaručeného v

Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžo

25/08 z 18. marca 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Mgr. V. B. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. júla 2009

faxom a 13. júla 2009 poštou doručená sťažnosť Mgr. V. B., Z. (ďalej len „sťažovateľ“),

ktorou namietal porušenie základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

a (ďalej len „“) v spojení s ods.

1 a a základného práva zaručeného v rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z

18. marca 2009.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že v dôsledku zmeny politickej situácie

po 1. januári 2007 bol na návrh ministerky práce sociálnych vecí a rodiny uznesením

vlády Slovenskej republiky (ďalej len „vláda“) č. 28 z 10. januára 2007 odvolaný z postu

riaditeľa Úradu práce sociálnych vecí a rodiny vo Z. (ďalej len „úrad práce“). Takýmto

spôsobom došlo an block k odvolaniu riaditeľov úradov práce sociálnych vecí a rodiny

v 39 mestách Slovenskej republiky, pričom tým istým dňom boli vládou vymenovaní

noví riaditelia týchto úradov. Následne úrad práce začal konanie vo veci skončenia štátno-

zamestnaneckého pomeru sťažovateľa, v rámci ktorého sťažovateľ odmietol úradom práce

ponúkané iné štátno-zamestnanecké miesto a medzi úradom práce a sťažovateľom nedošlo

ani k inej dohode, preto úrad práce skončil so sťažovateľom štátno-zamestnanecký pomer,

a to rozhodnutím vydaným v správnom konaní č. A/2007000817 z 31. januára 2007, ktoré

bolo následne potvrdené aj v odvolacom konaní rozhodnutím č. A/2007/002347 z 20. marca

2007.

Žalobou podanou Krajskému súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“)

sa sťažovateľ v konaní vedenom pod sp. zn. domáhal preskúmania uvedených

rozhodnutí úradu práce o skončení štátno-zamestnaneckého pomeru, pričom svoju žalobu

odôvodňoval nielen procesnými pochybeniami úradu práce, ktorý podľa sťažovateľa

rozhodol v rozpore s príslušnými ustanoveniami Správneho poriadku, ale aj rozporom

označených správnych rozhodnutí so o štátnej službe a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej

službe“). Sťažovateľ v žalobe uviedol, že o jeho odvolaní proti rozhodnutiu úradu práce

nerozhodol vedúci služobného úradu nadriadeného v prvom stupni konajúcemu

služobnému úradu, ktorým bol úrad práce, ale o tomto odvolaní rozhodol opäť úrad práce,

a tiež sťažovateľ namietal, že v rámci konania o skončení jeho štátno-zamestnaneckého

pomeru nepoznal zloženie poradnej komisie konajúcej o jeho odvolaní, takže nemohol

namietať ich zaujatosť, a že v tomto procese mu nebolo umožnené vyjadriť sa k veci,

napr. o jeho vedomosti, že v rámci služobného úradu – úradu práce existovalo aj iné voľné

štátno-zamestnanecké miesto, ktoré mu nebolo ponúknuté. Okrem toho sťažovateľ

v žalobe uviedol, že podľa zákona o štátnej službe malo byť s ním začaté konanie o zmene

štátno-zamestnaneckého pomeru, čo sa podľa tvrdenia sťažovateľa nestalo.

Krajský súd rozsudkom č. k. -89 z 5. septembra 2007 žalobu sťažovateľa

zamietol, pričom v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že úrad práce postupoval

v súlade so zákonom o štátnej službe v jeho znení platnom a účinnom ku dňu skončenia

štátno-zamestnaneckého pomeru sťažovateľa. Krajský súd v prvom rade zdôraznil, že zákon

o štátnej službe účinný v čase skončenia štátno-zamestnaneckého pomeru sťažovateľa (teda

k 31. januáru 2007) v prechodnom ustanovení § 165g ods. 2 upravoval, že u štátneho

zamestnanca, ktorý bol do 31. decembra 2006 vymenovaný do funkcie štatutárneho orgánu

v služobnom úrade podľa osobitného predpisu a súčasne do funkcie vedúceho úradu v tomto

služobnom úrade, sa postupuje podľa predpisov platných do 31. decembra 2006. Vzhľadom

na to, že sťažovateľ bol do funkcie štatutárneho orgánu v služobnom úrade a súčasne aj do

funkcie vedúceho úradu v tomto služobnom úrade vymenovaný pred 31. decembrom 2006,

krajský súd ďalej skúmal, či postup úradu práce pri skončení štátno-zamestnaneckého

pomeru sťažovateľa bol v súlade so zákonom o štátnej službe v jeho znení účinnom

k 31. decembru 2006, pričom zistil, že úrad práce postupoval správne v súlade s jeho

vtedajším ustanovením § 10 ods. 10 písm. b), podľa ktorého služobný úrad zaradí

odvolaného vedúceho úradu podľa odsekov 8 a 9 na vykonávanie štátnej služby na štátno-

zamestnanecké miesto, na ktoré spĺňa predpoklady podľa § 14, a na tú istú funkciu (§ 16

ods. 3), ak sa štátny zamestnanec nedohodne so služobným úradom inak. Ak služobný úrad

takéto miesto nemá, alebo sa so štátnym zamestnancom nedohodol inak, postupuje pri

odvolaní podľa § 40 ods. 2 písm. b) zákona o štátnej službe v znení účinnom

k 31. decembru 2006. Keďže krajský súd považoval za preukázané, že služobný úrad

(v danom prípade úrad práce) ponúkol sťažovateľovi adekvátne a v tom čase jediné voľné

štátno-zamestnanecké miesto, ktoré sťažovateľ odmietol, následne konštatoval, že úrad

práce v tejto situácii správne postupoval podľa § 40 ods. 2 písm. b) zákona o štátnej službe

účinného k 31. decembru 2006. Podľa tohto ustanovenia v stálej štátnej službe služobný

úrad skončí štátno-zamestnanecký pomer v prípade nezaradenia odvolaného vedúceho

úradu alebo predstaveného na vykonávanie štátnej služby na štátno-zamestnanecké miesto

toho istého odboru štátnej služby a na tú istú funkciu (§ 16 ods. 3) z dôvodu, že služobný

úrad takéto miesto nemá, alebo sa so štátnym zamestnancom nedohodne inak.

Proti uvedenému rozhodnutiu krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie, ktoré

okrem iného zdôvodnil tvrdením, že krajský súd vec nesprávne právne posúdil, keď jeho

prípad posudzoval podľa ustanovenia § 10 ods. 10 písm. b) zákona o štátnej službe

účinného k 31. decembru 2006, pretože sťažovateľ podľa svojho tvrdenia nebol „(...)

odvolaným vedúcim úradu podľa odsekov 8 a 9(...)“, tak ako to toto ustanovenie

vyžadovalo. Podľa sťažovateľa malo byť na jeho prípad aplikované ustanovenie § 31

zákona o štátnej službe účinného k 31. decembru 2006, ktoré upravovalo odvolanie

predstaveného.

Na základe odvolania sťažovateľa najvyšší súd rozsudkom sp. zn.

z 18. marca 2009 rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil, pričom sa v podstate

stotožnil so závermi krajského súdu.

Podstata námietok sťažovateľa proti napadnutému rozhodnutiu najvyššieho súdu

sp. zn. z 18. marca 2009 spočíva v jeho tvrdení, že tak najvyšší súd, ako aj pred

ním krajský súd nesprávne právne posúdili jeho vec. Sťažovateľ na jednej strane síce

vyjadruje súhlasné stanovisko so závermi všeobecných súdov o nutnosti aplikovať na jeho

prípad prechodné ustanovenie § 165g ods. 2 zákona o štátnej službe účinného v čase

skončenia štátno-zamestnaneckého pomeru sťažovateľa (ďalej len „účinného v rozhodnom

čase“), podľa ktorého u štátneho zamestnanca, ktorý bol do 31. decembra 2006 vymenovaný

do funkcie štatutárneho orgánu v služobnom úrade podľa osobitného predpisu a súčasne do

funkcie vedúceho úradu v tomto služobnom úrade (čo bol aj prípad sťažovateľa), sa

postupuje podľa predpisov platných do 31. decembra 2006, avšak na strane druhej

sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že toto prechodné ustanovenie odkazuje nielen na

nutnosť aplikácie zákona o štátnej službe účinného do 31. decembra 2006, ale toto

ustanovenie vyslovene odkazuje na všetky „predpisy platné do 31. decembra 2006“. Podľa

sťažovateľa sa teda na jeho prípad mal dôsledne aplikovať nielen zákon o štátnej službe

v znení účinnom k 31. decembru 2006, ale aj iné súvisiace predpisy, a teda aj zákon

č. o orgánoch štátnej správy v oblasti sociálnych vecí, rodiny a služieb

zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o štátnej správe

v oblasti sociálnych vecí“) v jeho znení účinnom k 31. decembru 2006.

Podľa znenia § 5 ods. 5 zákona o štátnej správe v oblasti sociálnych vecí v znení

účinnom k 31. decembru 2006 totižto platilo, že „Úrad riadi a za jeho činnosť zodpovedá

riaditeľ. Na vymenovanie a odvolanie riaditeľa sa vzťahuje osobitný predpis. 3) Riaditeľ

úradu je vedúcim služobného úradu.“. Osobitným predpisom, na ktorý toto ustanovenie

odkazovalo, bol pritom zákon o štátnej službe, samozrejme tiež v znení účinnom

k 31. decembru 2006.

Až novelou zákona o štátnej správe v oblasti sociálnych vecí účinnou od 1. januára

2007 – , ktorým sa mení a dopĺňa

o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

a ktorým sa mení a dopĺňa o orgánoch štátnej správy v oblasti

sociálnych vecí, rodiny a služieb zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov, sa citované ustanovenie § 5 ods. 5 zmenilo tak, že „Úrad

riadi a za jeho činnosť zodpovedá riaditeľ, ktorého vymenúva a odvoláva vláda Slovenskej

republiky na návrh ministra práce, sociálnych vecí a rodiny“, a súčasne touto novelou bolo

do prechodných ustanovení tohto zákona včlenené ustanovenie § 11, podľa ktorého

„Riaditeľ úradu, ktorý bol vymenovaný podľa zákona účinného do 31. decembra 2006, sa

považuje za riaditeľa úradu vymenovaného podľa tohto zákona.“.

Sťažovateľ teda tvrdí, že nielen skončenie jeho štátno-zamestnaneckého pomeru sa

malo riadiť zákonom o štátnej službe v znení účinnom k 31. decembru 2006, ale aj jeho

odvolávanie z funkcie sa malo riadiť podľa ustanovení zákona o štátnej správe v oblasti

sociálnych vecí v jeho znení účinnom k 31. decembru 2006 (t. j. podľa všetkých s vecou

súvisiacich predpisov účinných k 31. decembru 2006). Takže vzhľadom na uvedené podľa

sťažovateľa nemala o jeho odvolaní rozhodnúť vláda, ale tak, ako to určoval § 5 ods. 5

zákona o štátnej správe v oblasti sociálnych vecí v znení účinnom k 31. decembru 2006

v spojení s § 31 zákona o štátnej službe v jeho znení účinnom k 31. decembru 2006, mal

o tom rozhodnúť vedúci príslušného služobného úradu. Okrem tohto sťažovateľ

v nadväznosti na uvedené ďalej konštatoval, že v takom prípade odvolanie predstaveného,

ktoré upravoval označený § 31 zákona o štátnej službe v jeho znení účinnom

k 31. decembru 2006, bolo súčasne podľa § 27 a § 28 zákona o štátnej službe v jeho znení

účinnom k 31. decembru 2006 považované za zmenu štátno-zamestnaneckého pomeru,

avšak podľa sťažovateľa úrad práce v jeho prípade takto nepostupoval a „(...) nevykonal

riadne a v zákonných lehotách žiadne úkony, ktoré mu zo zákona vyplývajú t. j. úkony

v zmysle ustanovení ZoŠS na začatie konania o zmene štátnozamestnaneckého pomeru“.

Okrem toho sťažovateľ síce uviedol, že si je vedomý skutočnosti, že rozhodnutie

vlády nie je preskúmateľné súdom, avšak súčasne dodáva, že právnym názorom

vysloveným najvyšším súdom v napadnutom rozhodnutí došlo k odobreniu stavu, keď sa

retroaktívne zasiahlo do jeho práv, pretože bol do funkcie riaditeľa vymenovaný pred

31. decembrom 2006 a podľa v tom čase účinnej právnej normy vedel aj predvídať akými

spôsobmi môže byť jeho štátno-zamestnanecký pomer skončený, avšak v žiadnom prípade

nemohol predvídať, že v tomto smere dôjde po 1. januári 2007 k podstatnej zmene právnej

normy. Podľa sťažovateľa aplikácia ustanovenia § 5 ods. 5 zákona o štátnej správe v oblasti

sociálnych vecí v znení účinnom po 1. januári 2007 aj na prípady riaditeľov, ktorí boli

do funkcie vymenovaní pred 31. decembrom 2006 (teda za iného znenia zákona o štátnej

správe v oblasti sociálnych vecí), je diskriminačná a v rozpore s princípmi rovnosti

a právneho štátu. O nediskriminačný prístup by podľa sťažovateľa išlo v prípade, keď by sa

uvedené zákonné normy v ich znení účinnom k 1. januáru 2007 aplikovali iba na prípady

„(...) riaditeľov, ktorí budú do funkcie ako predstavení v politickej funkcii vymenovaní

v budúcnosti podľa novej právnej normy“.

V súvislosti s uvedeným sťažovateľ ďalej v sťažnosti uviedol:

„Ak by sa totiž pripustil právny výklad Najvyššieho súdu SR, potom by sa zákonná

úprava v zákone o štátnej službe vykladala spôsobom, ktorý znevýhodňuje určitú skupinu

osôb, a to predstavených - vedúcich pracovníkov v stálej štátnej službe, ktorí bolí do svojich

funkcii vymenovaní na základe výberových konaní a to do 31. 12. 2006. (...)

Je podľa nás neprípustné, aby v súlade so zákonom nadobudnuté práva (iura

quaesita) zo štátnozamestnaneckého pomeru v stálej štátnej službe boli dodatočne ich

nadobúdateľovi odňaté, aby bol so spätnou účinnosťou dodatočne zmenený právny stav,

resp. z tohto právneho stavu vychádzajúci právny dôvod, o ktorý sa nadobudnutie

predmetného práva opieralo. (...)

Sťažovateľ ako riaditeľ Úradu práce, soc. vecí a rodiny, ktorý sa ujal svojej funkcie

za určitých právnych a ekonomických podmienok, nemohol predvídať zmenu právneho

stavu, dokonca sa o nej dozvedel až spätne, nemohol s ňou počítať a ani reagovať na ňu.

Právny výklad Najvyššieho súdu SR však znamená, že by bol za súladný s právom

považovaný ostro diskriminačný zásah do jeho právom chránených záujmov, ktorý ohrozil

ekonomickú existenciu jeho rodiny a jeho ďalší profesionálny rast v odbore, v ktorom dlhé

roky pracoval. (...)

Sme toho názoru, že právne vzťahy spojené so štátnozamestnaneckým pomerom

sťažovateľa v stálej štátnej službe existujúce pred nadobudnutím účinnosti novej právnej

normy, resp. právne nároky, ktoré z týchto vzťahov vznikli by sa mali riadiť zrušenou

právnou normou (...).

Na základe uvedeného je zrejmé, že v napadnutom rozhodnutí Najvyššieho súdu SR

je vyslovený právny názor, ktorý je aplikáciou spätného pôsobenia zákona, a teda

nerešpektovaním ústavného zákazu retroaktivity a tým ide o zásah a porušenie ochrany

nadobudnutých sťažovateľových práv ako štátneho zamestnanca v stálej štátnej službe,

resp, za porušenie princípu právnej istoty a ochrany jeho dobromyseľne nadobudnutých

práv ako imanentného znaku právneho štátu.“

Neprípustnosť sťažovateľom tvrdenej retroaktívnej aplikácie zákona o štátnej správe

v oblasti sociálnych vecí v znení účinnom po 1. januári 2007 sťažovateľ podoprel aj

tvrdením, že „zákonodarca si bol vedomý zákazu retroaktivity a preto upravil v ust. 165g

ods. 2) , v platnom znení, odlišný postup u štátnych zamestnancov,

ktorí boli do 31. decembra 2006 vymenovaní do funkcie štatutárneho orgánu v služobnom

úrade podľa osobitného predpisu a súčasne do funkcie vedúceho úradu v tomto služobnom

úrade“.

Napokon sťažovateľ tiež namietal, že tak najvyšší súd, ako ani predtým

krajský súd nezohľadnili jeho tvrdenia, že úrad práce mu v konaní o skončení jeho

štátno-zamestnaneckého pomeru nedal priestor, aby sa vyjadril k úradom práce

ponúkanému štátno-zamestnaneckému miestu, prípadne priestor, aby navrhol, resp. aby

s úradom práce jednal o inej dohode. Sťažovateľ tiež namietal, že najvyšší súd sa nezaoberal

jeho žiadosťou, aby bolo vyslovené, že v danej veci ide o rozhodnutie po právnej stránke

zásadného právneho významu.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky svojim rozsudkom, sp. zn. , zo dňa

18. 03. 2009, porušil základné právo sťažovateľa zakotvené v )

Slovenskej republiky na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného života,

právo sťažovateľa zakotvené v ) domáhať zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, ústavný princíp

rovnosti zakotvený v a 2) , ďalej základné právo

sťažovateľa na právnu istotu a jeho základné právo na legitímne očakávanie s jeho

nadobudnutým právnym stavom spojené vyplývajúce z ) slovenskej

republiky a základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa a

Slovenskej republiky.

Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. , zo dňa

18. 03. 2009, sa zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Námietky sťažovateľa vo veci ním namietaného porušenia označených základných

práv zaručených v ústave, ako aj označených článkov rozsudkom najvyššieho súdu

sp. zn. z 18. marca 2009 sú založené najmä na jeho tvrdení, že najvyšší súd

nezohľadnil jeho argumentáciu týkajúcu sa nutnosti aplikovať na jeho prípad v zmysle

prechodného ustanovenia § 165g ods. 2 zákona o štátnej službe (účinného k 31. januáru

2007, t. j. ku dňu, keď sa konalo o skočení jeho štátno-zamestnaneckého) dôkladne všetky

s vecou súvisiace právne predpisy účinné k 31. decembru 2006 a nielen zákon o štátnej

službe. Inými slovami, podľa sťažovateľa sa na jeho prípad v zmysle už uvedeného

prechodného ustanovenia mal aplikovať nielen zákon o štátnej službe v jeho znení účinnom

k 31. decembru 2006, ale aj zákon o štátnej správe v oblasti sociálnych vecí tiež v jeho

znení účinnom k 31. decembru 2006. Keby to tak bolo, potom by podľa sťažovateľa mal o

jeho odvolaní z funkcie riaditeľa úradu práce rozhodnúť vedúci jeho služobného úradu,

pričom toto odvolanie malo byť považované za zmenu jeho štátno-zamestnaneckého

pomeru a v súlade s tým mal úrad práce podľa sťažovateľa postupovať a vydať príslušné

rozhodnutia (§ 27, § 28 a § 30 zákona o štátnej službe účinného k 31. decembru 2006).

Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým

prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je v súlade so svojou všeobecnou

právomocou vyjadrenou v súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Táto

právomoc spolu s právomocou podľa mu umožňuje preskúmať aj

napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či sú, alebo nie sú v súlade

s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave. Ústavný súd nevykladá iné ako

ústavné zákony, a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony nevyložili spôsobom,

ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo

omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav.

Inými slovami, skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, , ). Ak nie sú splnené tieto predpoklady na

preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej

spojitosti medzi základnými právami alebo slobodami, ktorých porušenie sa namieta,

a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov, prípadne postupom, ktorý im predchádzal.

Najvyšší súd napadnutý rozsudok odôvodnil takto:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( ) preskúmal

napadnutý rozsudok krajského súdu na nariadenom pojednávaní ( ),

oboznámil sa s doterajším priebehom konania vo veci, dôvodmi odvolania, vyjadrením

žalovaného a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Rozhodol podľa § 250ja

ods. 3 druhá veta v spojení s , tak, že napadnutý rozsudok ako

vecne správny potvrdil.

Podľa , ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť na

skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na

zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

V odvolacom konaní boli medzi účastníkmi konania sporné tie isté otázky ako

v prvostupňovom konaní. Spornou bola právna otázka, či žalovaný správny orgán pri

rozhodovaní o skončení štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu postupoval v súlade

s príslušnými ustanoveniami , či boli splnené zákonné podmienky

skončenia štátnozamestnaneckého pomeru odvolaním podľa § 40 ods. 2 písm. b) a či

žalovaný správny orgán dostatočne zistil skutkový stav veci.

Žalobca tvrdil porušenie ustanovení

Podľa v znení platnom do 31. decembra

2006 v stálej štátnej službe alebo v dočasnej štátnej službe služobný úrad skončí

štátnozamestnanecký pomer odvolaním aj z dôvodu, nezaradenia odvolaného vedúceho

úradu alebo predstaveného na vykonávanie štátnej služby na štátnozamestnanecké miesto

toho istého odboru štátnej služby a na tú istú funkciu (§ 16 ods. 3) z dôvodu, že služobný

úrad takéto miesto nemá alebo sa so štátnym zamestnancom nedohodne inak, pričom sa

poskytne predstavenému náhrada vo výške dvojnásobku jeho funkčného platu; vedúcemu

úradu a predstavenému, ktorý bol odvolaný podľa § 31 ods. 2, sa poskytne náhrada vo

výške trojnásobku funkčného platu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že správne orgány postupovali pri

rozhodovaní o skončení štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu v súlade so zákonom

č. v platnom znení.

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa stotožnil s odôvodnením rozsudku krajského

súdu, a to najmä v rozsahu zisteného skutkového stavu, ako aj jeho právneho odôvodnenia.

Ako vyplynulo z obsahu administratívneho spisu ako i celého priebehu doterajšieho

konania prvostupňový správny orgán Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny vo Zvolene

vydal dňa 31. januára 2007 rozhodnutie o skončení štátnozamestnaneckého pomeru

č. A/2007/000817 Mg. V. B. s odkazom na postup podľa § 10 ods. 8 a § 40 ods. 2 písm. b)

Ako vyplynulo zo samotného citovaného rozhodnutia Mgr. V. B.

bol do jeho odvolania vo funkcii Hlavný radca – predstavený, Riaditeľ Úradu práce,

sociálnych vecí a rodiny a vedúci služobného úradu vo Zvolene. Uvedená skutočnosť

jednoznačne vyplýva i z rozhodnutia o zmene štátnozamestnaneckého pomeru Mgr. V. B. zo

dňa 1. júna 2004, osobné číslo:725. Žalobca bol vymenovaný do funkcie Hlavný radca -

predstavený, Riaditeľ Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny a vedúci služobného úradu vo

Zvolene.

Neobstojí preto tvrdenie žalobcu, že žalobca bol odvolaný len z funkcie riaditeľa

Úradu práce sociálnych vecí a rodiny a nie z funkcie vedúceho služobného úradu.

Pokiaľ žalobca tvrdil v žalobe ako i v odvolaní proti rozsudku krajského súdu, že

odvolanie vládou mu bolo doručené neskôr ako rozhodnutie o skončení

štátnozamestnaneckého pomeru odvolací súd zhodne s názorom krajského súdu ako

i žalovaného správneho orgánu udáva, že o orgánoch štátnej správy

v oblasti sociálnych vecí, rodiny a služieb zamestnanosti v znení jeho novelizácie zákonom

č. súčinnosťou od 1. januára 2007 neurčuje spôsob doručovania oznámenia

o odvolaní z funkcie Vládou SR.

Je nesporné, že žalobcovi bolo ponúknuté dňa 30. januára 2007, č. A/2007/ 000815

podľa platného rozpisu štátnozamestnaneckých miest štátnozamestnanecké miesto vo

funkcii samostatný radca v odbore 2.11 vzhľadom na to, že služobný úrad nemá miesto v

tom istom odbore štátnej služby, do ktorého bol žalobca zaradený t. j. 1.01 riadenie štátnej

služby a na tú istú funkciu.

Odvolací súd zhodne s názorom správnych orgánov udáva, že žalobca nesúhlasil

s ponukou voľného štátnozamestnaneckého miesta o čom svedčí zápis na dolnej strane časti

listiny zo dňa 30. januára 2007 s vlastnoručným podpisom žalobu, pričom žalobca bol

upozornený, že ak voľné štátnozamestnanecké miesto neprijme, služobný úrad bude

postupovať v zmysle § 40 ods. 2 písm. b) zákona.

Odvolací súd sa taktiež v plnom rozsahu stotožnil s názorom krajského súdu, že

v súlade bol i postup žalovaného (vedúci služobného úradu), ktorý rozhodoval ako odvolací

orgán v druhom stupni.

Podľa odvolacím orgánom je vedúci úradu,

ktorý rozhoduje na základe stanoviska poradnej komisie.

Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne

správny podľa , potvrdil.“

Z citovanej časti rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva, že sa v plnom rozsahu

stotožnil so závermi krajského súdu, a to aj pokiaľ ide o zistenie skutkového stavu veci, ako

aj jeho právneho posúdenia.

Z rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva, že sťažovateľ bol vymenovaný za riaditeľa

úradu práce – predstaveného úradu a vedúceho tohto služobného úradu 1. júna 2004, teda

v roku, keď boli s účinnosťou od 1. januára 2004 zriaďované úrady práce, a to zákonom

o štátnej správe v oblasti sociálnych vecí, teda týmto zákonom bolo (a aj v súčasnosti je)

prioritne upravené postavenie sťažovateľa ako riaditeľa úradu práce, pričom otázky týkajúce

sa jeho štátno-zamestnaneckého pomeru boli spravované zákonom o štátnej službe.

Vzhľadom na uvedené, bolo a je nevyhnutné posudzovať postavenie riaditeľa úradu

práce v ktoromkoľvek čase prioritne podľa znenia zákona o štátnej správe v oblasti

sociálnych vecí v jeho znení účinnom k rozhodnému časovému úseku. V čase do

31. decembra 2006 zákon o štátnej správe v oblasti sociálnych vecí v ustanovení § 5 ods. 5

pri riešení otázky vymenovania a odvolávania riaditeľa úradu práce explicitne odkazoval na

ustanovenia zákona o štátnej službe. Avšak s účinnosťou od 1. januára 2007 ustanovenie § 5

ods. 5 zákona o štátnej správe v oblasti sociálnych vecí už priamo (t. j. bez odkazu na zákon

o štátnej službe) upravovalo otázku vymenovania a odvolávania riaditeľov úradov práce,

pričom túto právomoc zverovalo vláde. Súčasne podľa prechodného ustanovenia § 11

zákona o štátnej správe v oblasti sociálnych vecí sa aj riaditeľ úradu, ktorý bol vymenovaný

podľa zákona účinného do 31. decembra 2006, považoval za riaditeľa úradu vymenovaného

podľa tohto zákona, t. j. podľa zákona účinného od 1. januára 2007.

Inými slovami, postavenie riaditeľov práce bolo a je prioritne posudzované

a upravené zákonom o štátnej správe v oblasti sociálnych vecí a až sekundárne

je ich postavenie vo veciach neupravených týmto zákonom, ako aj vo veciach ich

štátno-zamestnaneckého pomeru upravené zákonom o štátnej službe, pričom na týchto

záveroch je založené aj napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu. Vzhľadom na uvedené sa

javí ako neopodstatnený názor sťažovateľa, že prechodné ustanovenie § 165g zákona

o štátnej službe v jeho znení účinnom k 1. januáru 2007, resp. ku dňu odvolania sťažovateľa

zo štátno-zamestnaneckého pomeru (k 31. januáru 2007) by sa malo vzťahovať aj na znenie

zákona o štátnej správe v oblasti sociálnych vecí, teda že aj jeho odvolanie z funkcie

riaditeľa úradu sa malo spravovať ustanoveniami zákona o štátnej správe v oblasti

sociálnych vecí v jeho znení účinnom k 31. decembru 2006.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd svoje závery

v spojení so závermi krajského súdu, s ktorými sa v plnej miere stotožnil, uviedol

a zdôvodnil v ich logickej postupnosti spôsobom, ktorý nemožno považovať za zjavne

neodôvodnený, svojvoľný a arbitrárny alebo v rozpore s . Tak najvyšší súd, ako aj

pred ním krajský súd (ktorých rozhodnutia je potrebné posudzovať vo vzájomnej spojitosti,

pretože najvyšší súd sa v podstatnej časti stotožnil s argumentáciou krajského súdu)

rozhodli na základe v rozhodnom čase platnej a účinnej právnej úpravy.

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, že najvyšší súd ani pred ním krajský súd

nedostatočne zistili skutkový stav, ústavný súd upozorňuje, že úlohou súdu v správnom

súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale ich úlohou je predovšetkým

preskúmať „zákonnosť“ ich postupov a rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pri

riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotno-právne

a procesno-právne predpisy. Inými slovami, treba vziať do úvahy, že správny súd nie je

súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje predovšetkým právne otázky napadnutého

postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy. Vzhľadom na tieto špecifiká správneho

súdnictva ústavný súd posúdil aj dôvodnosť námietky sťažovateľa proti napadnutému

rozsudku najvyššieho súdu.

Podľa ustálenej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či

v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (, ).

Napokon v súvislosti s námietkou sťažovateľa, že najvyšší súd neodôvodnil, prečo

nevyhovel jeho žiadosti a v napádanom rozhodnutí nevyslovil, že ide o vec zásadného

právneho významu, ústavný súd konštatuje, že pripustenie dovolania proti rozhodnutiu

odvolacieho súdu z dôvodu podľa , t. j. že ide

o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, je na úvahe odvolacieho súdu,

pričom mu neukladá povinnosť túto svoju úvahu zdôvodňovať.

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie

podľa je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov

a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky

otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania.

Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti (, ,

) vyslovil, že právo na súdnu ochranu podľa nezahŕňa

v sebe záruku úspechu v konaní. Ak sa konanie pred všeobecným súdom neskončí podľa

predstáv účastníka konania, táto okolnosť sama osebe nie je právnym základom pre

namietnutie porušenia týchto práv sťažnosťou pred ústavným súdom.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa so skutkovým a právnym názorom najvyššieho súdu

nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny

názor svojím vlastným už ani preto, že ústavný súd nie je opravným súdom právnych

názorov najvyššieho súdu.

Podľa názoru ústavného súdu právny názor najvyššieho súdu v danej veci je

zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom, ktorý ústavný súd považuje za ústavne

akceptovateľný. Zo záverov najvyššieho súdu nevyplýva jednostrannosť alebo taká

aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola

popretím ich podstaty či zmyslu.

Zjavne neopodstatneným návrhom je návrh, ktorým sa namieta taký postup orgánu

verejnej moci, ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil

sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto

orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namieta, ako aj vtedy, ak v konaní pred

orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú,

aby tento orgán porušoval označené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav

takú možnosť reálne nepripúšťajú (napr. , , ,

).

Pretože ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozsudkom

najvyššieho súdu a namietaným porušením , bolo potrebné sťažnosť

v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ z tých istých dôvodov ako v prípade čl. 46

ods. 1 namietal aj porušenie a v spojení s namietal aj

porušenie a , bolo potrebné vzhľadom na uvedený záver

sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

V uvedenej súvislosti ústavný súd tiež poznamenáva, že v konaní o sťažnosti fyzickej

osoby alebo právnickej osoby podľa nemožno samostatne namietať

ods. 1 , pretože v tomto článku sú zakotvené iba základné princípy fungovania štátu,

nie však základné práva a slobody, ktoré sú zakotvené až v druhej hlave .

Napokon, pokiaľ ide o sťažovateľom namietaný , ústavný súd

konštatuje, že sťažovateľ síce namietal porušenie tohto článku v súvislosti s právom

na spravodlivé súdne konanie (v spojitosti s ), avšak v sťažnosti žiadnym

spôsobom nekonkretizoval, ktorý z atribútov spravodlivého procesu zaručených týmto

článkom má na mysli, t. j. či právo na zákonného sudcu alebo príslušný súd, právo na

verejné prerokovanie veci, právo na prerokovanie veci v jeho prítomnosti, právo vyjadriť sa

k prerokúvanej veci (právny zástupca sťažovateľa bol prítomný na pojednávaní najvyššieho

súdu) alebo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Podľa je jednou zo všeobecných a podstatných

náležitostí návrhu jeho odôvodnenie, čo v danom prípade vo vzťahu k sťažovateľom

namietanému a jeho príčinnej súvislosti s napádaným rozhodnutím najvyššieho

súdu, v sťažnosti sťažovateľa absentuje.

Uvedené bolo podkladom pre rozhodnutie ústavného súdu, ktorý sťažnosť

sťažovateľa v tejto časti odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí podľa

.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení

napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu, ako aj priznanie úhrady trov konania je viazané

na vyslovenie porušenia práva alebo slobôd sťažovateľa ( prvá veta ),

ústavný súd o tejto časti sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. februára 2010