Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 66/2010
PDF · 268.81 KB
No categories available
II. ÚS 66/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. februára 2010
predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. V. B., Z., zastúpeného advokátom JUDr. P. H., B., vo
veci namietaného porušenia základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v
čl. 46 ods. 1 a čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 12 ods. 1 a čl. 1 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a základného práva zaručeného v čl. 19 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžo
25/08 z 18. marca 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Mgr. V. B. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. júla 2009
faxom a 13. júla 2009 poštou doručená sťažnosť Mgr. V. B., Z. (ďalej len „sťažovateľ“),
ktorou namietal porušenie základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v
čl. 46 ods. 1 a čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 12 ods.
1 a čl. 1 ods. 1 ústavy a základného práva zaručeného v čl. 19 ods. 2 ústavy rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Sžo 25/08 z
18. marca 2009.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že v dôsledku zmeny politickej situácie
po 1. januári 2007 bol na návrh ministerky práce sociálnych vecí a rodiny uznesením
vlády Slovenskej republiky (ďalej len „vláda“) č. 28 z 10. januára 2007 odvolaný z postu
riaditeľa Úradu práce sociálnych vecí a rodiny vo Z. (ďalej len „úrad práce“). Takýmto
spôsobom došlo an block k odvolaniu riaditeľov úradov práce sociálnych vecí a rodiny
v 39 mestách Slovenskej republiky, pričom tým istým dňom boli vládou vymenovaní
noví riaditelia týchto úradov. Následne úrad práce začal konanie vo veci skončenia štátno-
zamestnaneckého pomeru sťažovateľa, v rámci ktorého sťažovateľ odmietol úradom práce
ponúkané iné štátno-zamestnanecké miesto a medzi úradom práce a sťažovateľom nedošlo
ani k inej dohode, preto úrad práce skončil so sťažovateľom štátno-zamestnanecký pomer,
a to rozhodnutím vydaným v správnom konaní č. A/2007000817 z 31. januára 2007, ktoré
bolo následne potvrdené aj v odvolacom konaní rozhodnutím č. A/2007/002347 z 20. marca
2007.
Žalobou podanou Krajskému súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“)
sa sťažovateľ v konaní vedenom pod sp. zn. 23 S 118/07 domáhal preskúmania uvedených
rozhodnutí úradu práce o skončení štátno-zamestnaneckého pomeru, pričom svoju žalobu
odôvodňoval nielen procesnými pochybeniami úradu práce, ktorý podľa sťažovateľa
rozhodol v rozpore s príslušnými ustanoveniami Správneho poriadku, ale aj rozporom
označených správnych rozhodnutí so zákonom č. 312/2001 Z. z. o štátnej službe a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej
službe“). Sťažovateľ v žalobe uviedol, že o jeho odvolaní proti rozhodnutiu úradu práce
nerozhodol vedúci služobného úradu nadriadeného v prvom stupni konajúcemu
služobnému úradu, ktorým bol úrad práce, ale o tomto odvolaní rozhodol opäť úrad práce,
a tiež sťažovateľ namietal, že v rámci konania o skončení jeho štátno-zamestnaneckého
pomeru nepoznal zloženie poradnej komisie konajúcej o jeho odvolaní, takže nemohol
namietať ich zaujatosť, a že v tomto procese mu nebolo umožnené vyjadriť sa k veci,
napr. o jeho vedomosti, že v rámci služobného úradu – úradu práce existovalo aj iné voľné
štátno-zamestnanecké miesto, ktoré mu nebolo ponúknuté. Okrem toho sťažovateľ
v žalobe uviedol, že podľa zákona o štátnej službe malo byť s ním začaté konanie o zmene
štátno-zamestnaneckého pomeru, čo sa podľa tvrdenia sťažovateľa nestalo.
Krajský súd rozsudkom č. k. 23 S 118/07-89 z 5. septembra 2007 žalobu sťažovateľa
zamietol, pričom v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že úrad práce postupoval
v súlade so zákonom o štátnej službe v jeho znení platnom a účinnom ku dňu skončenia
štátno-zamestnaneckého pomeru sťažovateľa. Krajský súd v prvom rade zdôraznil, že zákon
o štátnej službe účinný v čase skončenia štátno-zamestnaneckého pomeru sťažovateľa (teda
k 31. januáru 2007) v prechodnom ustanovení § 165g ods. 2 upravoval, že u štátneho
zamestnanca, ktorý bol do 31. decembra 2006 vymenovaný do funkcie štatutárneho orgánu
v služobnom úrade podľa osobitného predpisu a súčasne do funkcie vedúceho úradu v tomto
služobnom úrade, sa postupuje podľa predpisov platných do 31. decembra 2006. Vzhľadom
na to, že sťažovateľ bol do funkcie štatutárneho orgánu v služobnom úrade a súčasne aj do
funkcie vedúceho úradu v tomto služobnom úrade vymenovaný pred 31. decembrom 2006,
krajský súd ďalej skúmal, či postup úradu práce pri skončení štátno-zamestnaneckého
pomeru sťažovateľa bol v súlade so zákonom o štátnej službe v jeho znení účinnom
k 31. decembru 2006, pričom zistil, že úrad práce postupoval správne v súlade s jeho
vtedajším ustanovením § 10 ods. 10 písm. b), podľa ktorého služobný úrad zaradí
odvolaného vedúceho úradu podľa odsekov 8 a 9 na vykonávanie štátnej služby na štátno-
zamestnanecké miesto, na ktoré spĺňa predpoklady podľa § 14, a na tú istú funkciu (§ 16
ods. 3), ak sa štátny zamestnanec nedohodne so služobným úradom inak. Ak služobný úrad
takéto miesto nemá, alebo sa so štátnym zamestnancom nedohodol inak, postupuje pri
odvolaní podľa § 40 ods. 2 písm. b) zákona o štátnej službe v znení účinnom
k 31. decembru 2006. Keďže krajský súd považoval za preukázané, že služobný úrad
(v danom prípade úrad práce) ponúkol sťažovateľovi adekvátne a v tom čase jediné voľné
štátno-zamestnanecké miesto, ktoré sťažovateľ odmietol, následne konštatoval, že úrad
práce v tejto situácii správne postupoval podľa § 40 ods. 2 písm. b) zákona o štátnej službe
účinného k 31. decembru 2006. Podľa tohto ustanovenia v stálej štátnej službe služobný
úrad skončí štátno-zamestnanecký pomer v prípade nezaradenia odvolaného vedúceho
úradu alebo predstaveného na vykonávanie štátnej služby na štátno-zamestnanecké miesto
toho istého odboru štátnej služby a na tú istú funkciu (§ 16 ods. 3) z dôvodu, že služobný
úrad takéto miesto nemá, alebo sa so štátnym zamestnancom nedohodne inak.
Proti uvedenému rozhodnutiu krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie, ktoré
okrem iného zdôvodnil tvrdením, že krajský súd vec nesprávne právne posúdil, keď jeho
prípad posudzoval podľa ustanovenia § 10 ods. 10 písm. b) zákona o štátnej službe
účinného k 31. decembru 2006, pretože sťažovateľ podľa svojho tvrdenia nebol „(...)
odvolaným vedúcim úradu podľa odsekov 8 a 9(...)“, tak ako to toto ustanovenie
vyžadovalo. Podľa sťažovateľa malo byť na jeho prípad aplikované ustanovenie § 31
zákona o štátnej službe účinného k 31. decembru 2006, ktoré upravovalo odvolanie
predstaveného.
Na základe odvolania sťažovateľa najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 2 Sžo 25/08
z 18. marca 2009 rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil, pričom sa v podstate
stotožnil so závermi krajského súdu.
Podstata námietok sťažovateľa proti napadnutému rozhodnutiu najvyššieho súdu
sp. zn. 2 Sžo 25/08 z 18. marca 2009 spočíva v jeho tvrdení, že tak najvyšší súd, ako aj pred
ním krajský súd nesprávne právne posúdili jeho vec. Sťažovateľ na jednej strane síce
vyjadruje súhlasné stanovisko so závermi všeobecných súdov o nutnosti aplikovať na jeho
prípad prechodné ustanovenie § 165g ods. 2 zákona o štátnej službe účinného v čase
skončenia štátno-zamestnaneckého pomeru sťažovateľa (ďalej len „účinného v rozhodnom
čase“), podľa ktorého u štátneho zamestnanca, ktorý bol do 31. decembra 2006 vymenovaný
do funkcie štatutárneho orgánu v služobnom úrade podľa osobitného predpisu a súčasne do
funkcie vedúceho úradu v tomto služobnom úrade (čo bol aj prípad sťažovateľa), sa
postupuje podľa predpisov platných do 31. decembra 2006, avšak na strane druhej
sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že toto prechodné ustanovenie odkazuje nielen na
nutnosť aplikácie zákona o štátnej službe účinného do 31. decembra 2006, ale toto
ustanovenie vyslovene odkazuje na všetky „predpisy platné do 31. decembra 2006“. Podľa
sťažovateľa sa teda na jeho prípad mal dôsledne aplikovať nielen zákon o štátnej službe
v znení účinnom k 31. decembru 2006, ale aj iné súvisiace predpisy, a teda aj zákon
č. 453/2003 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti sociálnych vecí, rodiny a služieb
zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o štátnej správe
v oblasti sociálnych vecí“) v jeho znení účinnom k 31. decembru 2006.
Podľa znenia § 5 ods. 5 zákona o štátnej správe v oblasti sociálnych vecí v znení
účinnom k 31. decembru 2006 totižto platilo, že „Úrad riadi a za jeho činnosť zodpovedá
riaditeľ. Na vymenovanie a odvolanie riaditeľa sa vzťahuje osobitný predpis. 3) Riaditeľ
úradu je vedúcim služobného úradu.“. Osobitným predpisom, na ktorý toto ustanovenie
odkazovalo, bol pritom zákon o štátnej službe, samozrejme tiež v znení účinnom
k 31. decembru 2006.
Až novelou zákona o štátnej správe v oblasti sociálnych vecí účinnou od 1. januára
2007 – zákonom č. 664/2006 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 312/2001 Z. z.
o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
a ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 453/2003 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti
sociálnych vecí, rodiny a služieb zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov, sa citované ustanovenie § 5 ods. 5 zmenilo tak, že „Úrad
riadi a za jeho činnosť zodpovedá riaditeľ, ktorého vymenúva a odvoláva vláda Slovenskej
republiky na návrh ministra práce, sociálnych vecí a rodiny“, a súčasne touto novelou bolo
do prechodných ustanovení tohto zákona včlenené ustanovenie § 11, podľa ktorého
„Riaditeľ úradu, ktorý bol vymenovaný podľa zákona účinného do 31. decembra 2006, sa
považuje za riaditeľa úradu vymenovaného podľa tohto zákona.“.
Sťažovateľ teda tvrdí, že nielen skončenie jeho štátno-zamestnaneckého pomeru sa
malo riadiť zákonom o štátnej službe v znení účinnom k 31. decembru 2006, ale aj jeho
odvolávanie z funkcie sa malo riadiť podľa ustanovení zákona o štátnej správe v oblasti
sociálnych vecí v jeho znení účinnom k 31. decembru 2006 (t. j. podľa všetkých s vecou
súvisiacich predpisov účinných k 31. decembru 2006). Takže vzhľadom na uvedené podľa
sťažovateľa nemala o jeho odvolaní rozhodnúť vláda, ale tak, ako to určoval § 5 ods. 5
zákona o štátnej správe v oblasti sociálnych vecí v znení účinnom k 31. decembru 2006
v spojení s § 31 zákona o štátnej službe v jeho znení účinnom k 31. decembru 2006, mal
o tom rozhodnúť vedúci príslušného služobného úradu. Okrem tohto sťažovateľ
v nadväznosti na uvedené ďalej konštatoval, že v takom prípade odvolanie predstaveného,
ktoré upravoval označený § 31 zákona o štátnej službe v jeho znení účinnom
k 31. decembru 2006, bolo súčasne podľa § 27 a § 28 zákona o štátnej službe v jeho znení
účinnom k 31. decembru 2006 považované za zmenu štátno-zamestnaneckého pomeru,
avšak podľa sťažovateľa úrad práce v jeho prípade takto nepostupoval a „(...) nevykonal
riadne a v zákonných lehotách žiadne úkony, ktoré mu zo zákona vyplývajú t. j. úkony
v zmysle ustanovení ZoŠS na začatie konania o zmene štátnozamestnaneckého pomeru“.
Okrem toho sťažovateľ síce uviedol, že si je vedomý skutočnosti, že rozhodnutie
vlády nie je preskúmateľné súdom, avšak súčasne dodáva, že právnym názorom
vysloveným najvyšším súdom v napadnutom rozhodnutí došlo k odobreniu stavu, keď sa
retroaktívne zasiahlo do jeho práv, pretože bol do funkcie riaditeľa vymenovaný pred
31. decembrom 2006 a podľa v tom čase účinnej právnej normy vedel aj predvídať akými
spôsobmi môže byť jeho štátno-zamestnanecký pomer skončený, avšak v žiadnom prípade
nemohol predvídať, že v tomto smere dôjde po 1. januári 2007 k podstatnej zmene právnej
normy. Podľa sťažovateľa aplikácia ustanovenia § 5 ods. 5 zákona o štátnej správe v oblasti
sociálnych vecí v znení účinnom po 1. januári 2007 aj na prípady riaditeľov, ktorí boli
do funkcie vymenovaní pred 31. decembrom 2006 (teda za iného znenia zákona o štátnej
správe v oblasti sociálnych vecí), je diskriminačná a v rozpore s princípmi rovnosti
a právneho štátu. O nediskriminačný prístup by podľa sťažovateľa išlo v prípade, keď by sa
uvedené zákonné normy v ich znení účinnom k 1. januáru 2007 aplikovali iba na prípady
„(...) riaditeľov, ktorí budú do funkcie ako predstavení v politickej funkcii vymenovaní
v budúcnosti podľa novej právnej normy“.
V súvislosti s uvedeným sťažovateľ ďalej v sťažnosti uviedol:
„Ak by sa totiž pripustil právny výklad Najvyššieho súdu SR, potom by sa zákonná
úprava v zákone o štátnej službe vykladala spôsobom, ktorý znevýhodňuje určitú skupinu
osôb, a to predstavených - vedúcich pracovníkov v stálej štátnej službe, ktorí bolí do svojich
funkcii vymenovaní na základe výberových konaní a to do 31. 12. 2006. (...)
Je podľa nás neprípustné, aby v súlade so zákonom nadobudnuté práva (iura
quaesita) zo štátnozamestnaneckého pomeru v stálej štátnej službe boli dodatočne ich
nadobúdateľovi odňaté, aby bol so spätnou účinnosťou dodatočne zmenený právny stav,
resp. z tohto právneho stavu vychádzajúci právny dôvod, o ktorý sa nadobudnutie
predmetného práva opieralo. (...)
Sťažovateľ ako riaditeľ Úradu práce, soc. vecí a rodiny, ktorý sa ujal svojej funkcie
za určitých právnych a ekonomických podmienok, nemohol predvídať zmenu právneho
stavu, dokonca sa o nej dozvedel až spätne, nemohol s ňou počítať a ani reagovať na ňu.
Právny výklad Najvyššieho súdu SR však znamená, že by bol za súladný s právom
považovaný ostro diskriminačný zásah do jeho právom chránených záujmov, ktorý ohrozil
ekonomickú existenciu jeho rodiny a jeho ďalší profesionálny rast v odbore, v ktorom dlhé
roky pracoval. (...)
Sme toho názoru, že právne vzťahy spojené so štátnozamestnaneckým pomerom
sťažovateľa v stálej štátnej službe existujúce pred nadobudnutím účinnosti novej právnej
normy, resp. právne nároky, ktoré z týchto vzťahov vznikli by sa mali riadiť zrušenou
právnou normou (...).
Na základe uvedeného je zrejmé, že v napadnutom rozhodnutí Najvyššieho súdu SR
je vyslovený právny názor, ktorý je aplikáciou spätného pôsobenia zákona, a teda
nerešpektovaním ústavného zákazu retroaktivity a tým ide o zásah a porušenie ochrany
nadobudnutých sťažovateľových práv ako štátneho zamestnanca v stálej štátnej službe,
resp, za porušenie princípu právnej istoty a ochrany jeho dobromyseľne nadobudnutých
práv ako imanentného znaku právneho štátu.“
Neprípustnosť sťažovateľom tvrdenej retroaktívnej aplikácie zákona o štátnej správe
v oblasti sociálnych vecí v znení účinnom po 1. januári 2007 sťažovateľ podoprel aj
tvrdením, že „zákonodarca si bol vedomý zákazu retroaktivity a preto upravil v ust. 165g
ods. 2) zák. č. 312/2001 Z. z., v platnom znení, odlišný postup u štátnych zamestnancov,
ktorí boli do 31. decembra 2006 vymenovaní do funkcie štatutárneho orgánu v služobnom
úrade podľa osobitného predpisu a súčasne do funkcie vedúceho úradu v tomto služobnom
úrade“.
Napokon sťažovateľ tiež namietal, že tak najvyšší súd, ako ani predtým
krajský súd nezohľadnili jeho tvrdenia, že úrad práce mu v konaní o skončení jeho
štátno-zamestnaneckého pomeru nedal priestor, aby sa vyjadril k úradom práce
ponúkanému štátno-zamestnaneckému miestu, prípadne priestor, aby navrhol, resp. aby
s úradom práce jednal o inej dohode. Sťažovateľ tiež namietal, že najvyšší súd sa nezaoberal
jeho žiadosťou, aby bolo vyslovené, že v danej veci ide o rozhodnutie po právnej stránke
zásadného právneho významu.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Najvyšší súd Slovenskej republiky svojim rozsudkom, sp. zn. 2 Sžo 25/2008, zo dňa
18. 03. 2009, porušil základné právo sťažovateľa zakotvené v čl. 19 ods. 2) Ústavy
Slovenskej republiky na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného života,
právo sťažovateľa zakotvené v čl. 46 ods. 1) Ústavy Slovenskej republiky domáhať zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, ústavný princíp
rovnosti zakotvený v čl. 12 ods. 1 a 2) Ústavy Slovenskej republiky, ďalej základné právo
sťažovateľa na právnu istotu a jeho základné právo na legitímne očakávanie s jeho
nadobudnutým právnym stavom spojené vyplývajúce z čl. 1 ods. 1) Ústavy slovenskej
republiky a základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 a čl. 48 Ústavy
Slovenskej republiky.
Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžo 25/2008, zo dňa
18. 03. 2009, sa zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Námietky sťažovateľa vo veci ním namietaného porušenia označených základných
práv zaručených v ústave, ako aj označených článkov ústavy rozsudkom najvyššieho súdu
sp. zn. 2 Sžo 25/08 z 18. marca 2009 sú založené najmä na jeho tvrdení, že najvyšší súd
nezohľadnil jeho argumentáciu týkajúcu sa nutnosti aplikovať na jeho prípad v zmysle
prechodného ustanovenia § 165g ods. 2 zákona o štátnej službe (účinného k 31. januáru
2007, t. j. ku dňu, keď sa konalo o skočení jeho štátno-zamestnaneckého) dôkladne všetky
s vecou súvisiace právne predpisy účinné k 31. decembru 2006 a nielen zákon o štátnej
službe. Inými slovami, podľa sťažovateľa sa na jeho prípad v zmysle už uvedeného
prechodného ustanovenia mal aplikovať nielen zákon o štátnej službe v jeho znení účinnom
k 31. decembru 2006, ale aj zákon o štátnej správe v oblasti sociálnych vecí tiež v jeho
znení účinnom k 31. decembru 2006. Keby to tak bolo, potom by podľa sťažovateľa mal o
jeho odvolaní z funkcie riaditeľa úradu práce rozhodnúť vedúci jeho služobného úradu,
pričom toto odvolanie malo byť považované za zmenu jeho štátno-zamestnaneckého
pomeru a v súlade s tým mal úrad práce podľa sťažovateľa postupovať a vydať príslušné
rozhodnutia (§ 27, § 28 a § 30 zákona o štátnej službe účinného k 31. decembru 2006).
Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým
prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je v súlade so svojou všeobecnou
právomocou vyjadrenou v čl. 124 ústavy súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Táto
právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy mu umožňuje preskúmať aj
napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či sú, alebo nie sú v súlade
s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave. Ústavný súd nevykladá iné ako
ústavné zákony, a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony nevyložili spôsobom,
ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo
omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav.
Inými slovami, skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom
kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05, II. ÚS 127/07). Ak nie sú splnené tieto predpoklady na
preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej
spojitosti medzi základnými právami alebo slobodami, ktorých porušenie sa namieta,
a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov, prípadne postupom, ktorý im predchádzal.
Najvyšší súd napadnutý rozsudok odôvodnil takto:
„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O. s. p.) preskúmal
napadnutý rozsudok krajského súdu na nariadenom pojednávaní (§ 214 ods. 1 O. s. p.),
oboznámil sa s doterajším priebehom konania vo veci, dôvodmi odvolania, vyjadrením
žalovaného a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Rozhodol podľa § 250ja
ods. 3 druhá veta O. s. p. v spojení s § 219 ods. 1, 2 O. s. p. tak, že napadnutý rozsudok ako
vecne správny potvrdil.
Podľa § 219 ods. 2 O. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť na
skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na
zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
V odvolacom konaní boli medzi účastníkmi konania sporné tie isté otázky ako
v prvostupňovom konaní. Spornou bola právna otázka, či žalovaný správny orgán pri
rozhodovaní o skončení štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu postupoval v súlade
s príslušnými ustanoveniami zákona č. 312/2001 Z. z., či boli splnené zákonné podmienky
skončenia štátnozamestnaneckého pomeru odvolaním podľa § 40 ods. 2 písm. b) a či
žalovaný správny orgán dostatočne zistil skutkový stav veci.
Žalobca tvrdil porušenie ustanovení zákona č. 312/2001 Z. z.
Podľa § 40 ods. 2 písm. b) zákona č. 312/2001 Z. z. v znení platnom do 31. decembra
2006 v stálej štátnej službe alebo v dočasnej štátnej službe služobný úrad skončí
štátnozamestnanecký pomer odvolaním aj z dôvodu, nezaradenia odvolaného vedúceho
úradu alebo predstaveného na vykonávanie štátnej služby na štátnozamestnanecké miesto
toho istého odboru štátnej služby a na tú istú funkciu (§ 16 ods. 3) z dôvodu, že služobný
úrad takéto miesto nemá alebo sa so štátnym zamestnancom nedohodne inak, pričom sa
poskytne predstavenému náhrada vo výške dvojnásobku jeho funkčného platu; vedúcemu
úradu a predstavenému, ktorý bol odvolaný podľa § 31 ods. 2, sa poskytne náhrada vo
výške trojnásobku funkčného platu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že správne orgány postupovali pri
rozhodovaní o skončení štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu v súlade so zákonom
č. 312/2001 Z. z. v platnom znení.
Najvyšší súd Slovenskej republiky sa stotožnil s odôvodnením rozsudku krajského
súdu, a to najmä v rozsahu zisteného skutkového stavu, ako aj jeho právneho odôvodnenia.
Ako vyplynulo z obsahu administratívneho spisu ako i celého priebehu doterajšieho
konania prvostupňový správny orgán Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny vo Zvolene
vydal dňa 31. januára 2007 rozhodnutie o skončení štátnozamestnaneckého pomeru
č. A/2007/000817 Mg. V. B. s odkazom na postup podľa § 10 ods. 8 a § 40 ods. 2 písm. b)
zákona č. 312/2001 Z. z. Ako vyplynulo zo samotného citovaného rozhodnutia Mgr. V. B.
bol do jeho odvolania vo funkcii Hlavný radca – predstavený, Riaditeľ Úradu práce,
sociálnych vecí a rodiny a vedúci služobného úradu vo Zvolene. Uvedená skutočnosť
jednoznačne vyplýva i z rozhodnutia o zmene štátnozamestnaneckého pomeru Mgr. V. B. zo
dňa 1. júna 2004, osobné číslo:725. Žalobca bol vymenovaný do funkcie Hlavný radca -
predstavený, Riaditeľ Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny a vedúci služobného úradu vo
Zvolene.
Neobstojí preto tvrdenie žalobcu, že žalobca bol odvolaný len z funkcie riaditeľa
Úradu práce sociálnych vecí a rodiny a nie z funkcie vedúceho služobného úradu.
Pokiaľ žalobca tvrdil v žalobe ako i v odvolaní proti rozsudku krajského súdu, že
odvolanie vládou mu bolo doručené neskôr ako rozhodnutie o skončení
štátnozamestnaneckého pomeru odvolací súd zhodne s názorom krajského súdu ako
i žalovaného správneho orgánu udáva, že zákon č. 453/2003 Z. z. o orgánoch štátnej správy
v oblasti sociálnych vecí, rodiny a služieb zamestnanosti v znení jeho novelizácie zákonom
č. 664/2006 Z. z. súčinnosťou od 1. januára 2007 neurčuje spôsob doručovania oznámenia
o odvolaní z funkcie Vládou SR.
Je nesporné, že žalobcovi bolo ponúknuté dňa 30. januára 2007, č. A/2007/ 000815
podľa platného rozpisu štátnozamestnaneckých miest štátnozamestnanecké miesto vo
funkcii samostatný radca v odbore 2.11 vzhľadom na to, že služobný úrad nemá miesto v
tom istom odbore štátnej služby, do ktorého bol žalobca zaradený t. j. 1.01 riadenie štátnej
služby a na tú istú funkciu.
Odvolací súd zhodne s názorom správnych orgánov udáva, že žalobca nesúhlasil
s ponukou voľného štátnozamestnaneckého miesta o čom svedčí zápis na dolnej strane časti
listiny zo dňa 30. januára 2007 s vlastnoručným podpisom žalobu, pričom žalobca bol
upozornený, že ak voľné štátnozamestnanecké miesto neprijme, služobný úrad bude
postupovať v zmysle § 40 ods. 2 písm. b) zákona.
Odvolací súd sa taktiež v plnom rozsahu stotožnil s názorom krajského súdu, že
v súlade bol i postup žalovaného (vedúci služobného úradu), ktorý rozhodoval ako odvolací
orgán v druhom stupni.
Podľa § 138 ods. 1 zákona č. 312/2001 Z. z. odvolacím orgánom je vedúci úradu,
ktorý rozhoduje na základe stanoviska poradnej komisie.
Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne
správny podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. potvrdil.“
Z citovanej časti rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva, že sa v plnom rozsahu
stotožnil so závermi krajského súdu, a to aj pokiaľ ide o zistenie skutkového stavu veci, ako
aj jeho právneho posúdenia.
Z rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva, že sťažovateľ bol vymenovaný za riaditeľa
úradu práce – predstaveného úradu a vedúceho tohto služobného úradu 1. júna 2004, teda
v roku, keď boli s účinnosťou od 1. januára 2004 zriaďované úrady práce, a to zákonom
o štátnej správe v oblasti sociálnych vecí, teda týmto zákonom bolo (a aj v súčasnosti je)
prioritne upravené postavenie sťažovateľa ako riaditeľa úradu práce, pričom otázky týkajúce
sa jeho štátno-zamestnaneckého pomeru boli spravované zákonom o štátnej službe.
Vzhľadom na uvedené, bolo a je nevyhnutné posudzovať postavenie riaditeľa úradu
práce v ktoromkoľvek čase prioritne podľa znenia zákona o štátnej správe v oblasti
sociálnych vecí v jeho znení účinnom k rozhodnému časovému úseku. V čase do
31. decembra 2006 zákon o štátnej správe v oblasti sociálnych vecí v ustanovení § 5 ods. 5
pri riešení otázky vymenovania a odvolávania riaditeľa úradu práce explicitne odkazoval na
ustanovenia zákona o štátnej službe. Avšak s účinnosťou od 1. januára 2007 ustanovenie § 5
ods. 5 zákona o štátnej správe v oblasti sociálnych vecí už priamo (t. j. bez odkazu na zákon
o štátnej službe) upravovalo otázku vymenovania a odvolávania riaditeľov úradov práce,
pričom túto právomoc zverovalo vláde. Súčasne podľa prechodného ustanovenia § 11
zákona o štátnej správe v oblasti sociálnych vecí sa aj riaditeľ úradu, ktorý bol vymenovaný
podľa zákona účinného do 31. decembra 2006, považoval za riaditeľa úradu vymenovaného
podľa tohto zákona, t. j. podľa zákona účinného od 1. januára 2007.
Inými slovami, postavenie riaditeľov práce bolo a je prioritne posudzované
a upravené zákonom o štátnej správe v oblasti sociálnych vecí a až sekundárne
je ich postavenie vo veciach neupravených týmto zákonom, ako aj vo veciach ich
štátno-zamestnaneckého pomeru upravené zákonom o štátnej službe, pričom na týchto
záveroch je založené aj napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu. Vzhľadom na uvedené sa
javí ako neopodstatnený názor sťažovateľa, že prechodné ustanovenie § 165g zákona
o štátnej službe v jeho znení účinnom k 1. januáru 2007, resp. ku dňu odvolania sťažovateľa
zo štátno-zamestnaneckého pomeru (k 31. januáru 2007) by sa malo vzťahovať aj na znenie
zákona o štátnej správe v oblasti sociálnych vecí, teda že aj jeho odvolanie z funkcie
riaditeľa úradu sa malo spravovať ustanoveniami zákona o štátnej správe v oblasti
sociálnych vecí v jeho znení účinnom k 31. decembru 2006.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd svoje závery
v spojení so závermi krajského súdu, s ktorými sa v plnej miere stotožnil, uviedol
a zdôvodnil v ich logickej postupnosti spôsobom, ktorý nemožno považovať za zjavne
neodôvodnený, svojvoľný a arbitrárny alebo v rozpore s ústavou. Tak najvyšší súd, ako aj
pred ním krajský súd (ktorých rozhodnutia je potrebné posudzovať vo vzájomnej spojitosti,
pretože najvyšší súd sa v podstatnej časti stotožnil s argumentáciou krajského súdu)
rozhodli na základe v rozhodnom čase platnej a účinnej právnej úpravy.
Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, že najvyšší súd ani pred ním krajský súd
nedostatočne zistili skutkový stav, ústavný súd upozorňuje, že úlohou súdu v správnom
súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale ich úlohou je predovšetkým
preskúmať „zákonnosť“ ich postupov a rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pri
riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotno-právne
a procesno-právne predpisy. Inými slovami, treba vziať do úvahy, že správny súd nie je
súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje predovšetkým právne otázky napadnutého
postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy. Vzhľadom na tieto špecifiká správneho
súdnictva ústavný súd posúdil aj dôvodnosť námietky sťažovateľa proti napadnutému
rozsudku najvyššieho súdu.
Podľa ustálenej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či
v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké
právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96, I. ÚS 276/06).
Napokon v súvislosti s námietkou sťažovateľa, že najvyšší súd neodôvodnil, prečo
nevyhovel jeho žiadosti a v napádanom rozhodnutí nevyslovil, že ide o vec zásadného
právneho významu, ústavný súd konštatuje, že pripustenie dovolania proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu z dôvodu podľa § 238 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku, t. j. že ide
o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, je na úvahe odvolacieho súdu,
pričom Občiansky súdny poriadok mu neukladá povinnosť túto svoju úvahu zdôvodňovať.
Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov
a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania.
Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti (II. ÚS 3/97, I. ÚS 225/05,
II. ÚS 56/07) vyslovil, že právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nezahŕňa
v sebe záruku úspechu v konaní. Ak sa konanie pred všeobecným súdom neskončí podľa
predstáv účastníka konania, táto okolnosť sama osebe nie je právnym základom pre
namietnutie porušenia týchto práv sťažnosťou pred ústavným súdom.
Skutočnosť, že sťažovateľ sa so skutkovým a právnym názorom najvyššieho súdu
nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny
názor svojím vlastným už ani preto, že ústavný súd nie je opravným súdom právnych
názorov najvyššieho súdu.
Podľa názoru ústavného súdu právny názor najvyššieho súdu v danej veci je
zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom, ktorý ústavný súd považuje za ústavne
akceptovateľný. Zo záverov najvyššieho súdu nevyplýva jednostrannosť alebo taká
aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola
popretím ich podstaty či zmyslu.
Zjavne neopodstatneným návrhom je návrh, ktorým sa namieta taký postup orgánu
verejnej moci, ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil
sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto
orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namieta, ako aj vtedy, ak v konaní pred
orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú,
aby tento orgán porušoval označené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav
takú možnosť reálne nepripúšťajú (napr. II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 288/05,
Pretože ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozsudkom
najvyššieho súdu a namietaným porušením čl. 46 ods. 1 ústavy, bolo potrebné sťažnosť
v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde.
Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ z tých istých dôvodov ako v prípade čl. 46
ods. 1 ústavy namietal aj porušenie čl. 19 ods. 2 ústavy a v spojení s čl. 46 ods. 1 namietal aj
porušenie čl. 12 ods. 1 a čl. 1 ods. 1 ústavy, bolo potrebné vzhľadom na uvedený záver
sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
V uvedenej súvislosti ústavný súd tiež poznamenáva, že v konaní o sťažnosti fyzickej
osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ústavy nemožno samostatne namietať čl. 1
ods. 1 ústavy, pretože v tomto článku sú zakotvené iba základné princípy fungovania štátu,
nie však základné práva a slobody, ktoré sú zakotvené až v druhej hlave ústavy.
Napokon, pokiaľ ide o sťažovateľom namietaný čl. 48 ústavy, ústavný súd
konštatuje, že sťažovateľ síce namietal porušenie tohto článku ústavy v súvislosti s právom
na spravodlivé súdne konanie (v spojitosti s čl. 46 ods. 1 ústavy), avšak v sťažnosti žiadnym
spôsobom nekonkretizoval, ktorý z atribútov spravodlivého procesu zaručených týmto
článkom ústavy má na mysli, t. j. či právo na zákonného sudcu alebo príslušný súd, právo na
verejné prerokovanie veci, právo na prerokovanie veci v jeho prítomnosti, právo vyjadriť sa
k prerokúvanej veci (právny zástupca sťažovateľa bol prítomný na pojednávaní najvyššieho
súdu) alebo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde je jednou zo všeobecných a podstatných
náležitostí návrhu jeho odôvodnenie, čo v danom prípade vo vzťahu k sťažovateľom
namietanému čl. 48 ústavy a jeho príčinnej súvislosti s napádaným rozhodnutím najvyššieho
súdu, v sťažnosti sťažovateľa absentuje.
Uvedené bolo podkladom pre rozhodnutie ústavného súdu, ktorý sťažnosť
sťažovateľa v tejto časti odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení
napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu, ako aj priznanie úhrady trov konania je viazané
na vyslovenie porušenia práva alebo slobôd sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy),
ústavný súd o tejto časti sťažnosti nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. februára 2010