Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 280/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. mája 2013

predbežne prerokoval sťažnosť J. Ž., B., zastúpeného advokátom JUDr. P. N., B., vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl.

46 ods. 1 postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 10. februára 2012 a postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 21. novembra 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. Ž. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. marca 2013

doručená sťažnosť J. Ž., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného

práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský

súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 10. februára 2012

a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 21. novembra 2012.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že disciplinárnym rozkazom č. 13 z 26. júla 2010

riaditeľ odboru dopravnej ochrany Úradu pre ochranu ústavných činiteľov a diplomatických

misií Ministerstva vnútra Slovenskej republiky uložil sťažovateľovi disciplinárne opatrenie,

ktorým bol sťažovateľovi znížený služobný plat o 15 % na dobu troch mesiacov, a to

z dôvodu porušenia základných povinností policajta uvedených v ustanovení § 48 ods. 3

písm. a) o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej

informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej

polície v znení neskorších predpisov. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ odvolanie,

ktoré Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo vnútra“)

rozhodnutím č. SLV-PS-PK-102/2010 zo 6. októbra 2010 zamietlo.

Žalobou podanou krajskému súdu 7. decembra 2010 sa sťažovateľ domáhal

preskúmania zákonnosti rozhodnutia ministerstva vnútra zo 6. októbra 2010, avšak krajský

súd túto rozsudkom č. k. -48 z 10. februára 2012 ako nedôvodnú podľa § 250j

ods. 1 zamietol. Sťažovateľ aj proti rozhodnutiu krajského

súdu podal riadny opravný prostriedok, o ktorom najvyšší súd rozhodol rozsudkom sp. zn.

z 21. novembra 2012 tak, že rozsudok krajského súdu č. k. -48

z 10. februára 2012 potvrdil.

Podľa názoru sťažovateľa tak krajský súd, ako aj najvyšší súd svojimi postupmi

a rozhodnutiami porušili jeho základné právo na súdnu a inú právnu ochranu zaručené

v , čo odôvodnil takto:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky sa vo svojom rozsudku prikláňa k argumentácii

v zmysle Rozsudku KS a poukazuje na jednotlivé ustanovenia , ktorý

upravuje práva a povinnosti policajta ako aj jeho nadriadeného. Striktným formálnym

výkladom konštatuje, že sťažovateľ si nesplnil povinnosti, ktoré mu nadriadený uložil ústne

a preto sa dopustil disciplinárneho previnenia. Ani jeden zo súdov neskúmal, či konanie

nadriadeného má nejaké opodstatnenie, a teda či nejde len o svojvoľné zneužitie zákonom

daného práva v neprospech sťažovateľa. Oba súdy vo svojich rozsudkoch predložili striktný

a formalistický výklad zákonných ustanovení, pričom sťažovateľ počas celého konania

poukazoval na diskriminačné znaky konania nadriadeného. Sťažovateľ nespochybňuje svoju

povinnosť podrobiť sa psychologickému vyšetrovaniu, avšak sú nanajvýš podozrivé dôvody,

ktoré k uloženiu takéhoto príkazu viedli. Súdy zhodne konštatujú, že nadriadený nemá

zákonnú povinnosť zdôvodňovať uloženie príkazu. S uvedeným striktným výkladom sa však

nestotožňujeme. Práve zdôvodnenie príkazu vnímame o to potrebnejšie, že sťažovateľ urobil

oznámenie, ktorým poukázal na nezákonné čerpanie pohonných hmôt na ODO ÚOÚČ

a DM, kde vykonával štátnu službu. Orgán verejnej moci by mal konať transparentne, aby

každé jeho rozhodnutie bolo preskúmateľné a odôvodnené, aby sa nestalo, že bude konať

svojvoľne a na takéto konanie zneužije právomoci mu dané samotným zákonom.

Sťažovateľ počas celého konania poukazoval na diskriminačné konanie voči jeho

osobe už pred samotným vydaním príkazu, ktoré pokračovalo aj následne. Voči

sťažovateľovi sa v krátkej dobe po oznámení vyššie spomínaných skutočností začali viesť až

4 disciplinárne konania, pričom predtým bol sťažovateľ považovaný za bezproblémového.

K diskriminačnému konaniu voči sťažovateľovi poukazujeme na ďalšie disciplinárne

konania, ktoré boh následne voči jeho osobe vykonštruované a za ktoré bol potrestaný.

Tieto boli neskôr zrušené...

Sťažovateľ má za to, že dané konanie nie je možné a spravodlivé zúžiť iba na jeden

jediný formálny úkon (uloženie povinnosti a neuposlúchnutie príkazu) a následne naň

aplikovať výlučne gramatický výklad zákona, je zrejmé, že daný prípad má širšie okolností,

na ktoré sťažovateľ počas celej svojej obrany poukazoval...

Súdy sa vo svojich rozsudkoch nevysporiadali s uvedenými tvrdeniami sťažovateľa

a len jednoducho konštatujú, že tieto tvrdenia neobstoja a to bez toho, aby sa podrobnejšie

preskúmal ich podklad. Formalistický prístup k výkladu zákonných práv a povinností

považujeme však za nedostatočný, nakoľko odôvodňuje pochybnosti o motívoch konania

nadriadeného, o to viac, že sťažovateľ bol jediný ktorému bol takýto príkaz uložený.

Súdy sa nezaoberali podstatnými okolnosťami prípadu, neskúmali a nezisťovali

motívy konania nadriadeného, pričom vzhľadom na všetky okolnosti prípadu sťažovateľa je

zrejmý nátlak voči jeho osobe.

Súdy dospeli vo svojich rozsudkoch k nesprávnym skutkovým zisteniam a nesprávne

právne posúdili vec, nakoľko sa nevenovali podstatným skutočnostiam, na ktoré sťažovateľ

neustále poukazoval. S týmito skutočnosťami sa následne ani nevysporiadali so svojich

rozsudkoch, čím dochádza k porušeniu práva sťažovateľa na riadnu súdnu ochranu v súlade

s ...

Rozsudok KS a Rozsudok NS v tomto súdnom konaní je teda svojvoľný, arbitrárny

a jeho závery sú zjavne neodôvodnené, čím dochádza k porušeniu základného práva

sťažovateľa...“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Krajský súd v Bratislave vo veci vedenej pod sp. zn. a Najvyšší súd

Slovenskej republiky vo veci vedenej pod sp. zn.: porušili základné právo

sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v .

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 10. 02. 2012, sp. zn.

a Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 21. 11. 2012, sp. zn.

sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi priznáva súd náhradu trov právneho zastúpenia v sume 323,50 EUR,

ktorú sú Krajský súd v Bratislave a Najvyšší súd Slovenskej republiky povinní vyplatiť na

účet právneho zástupcu sťažovateľa..., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...

Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,

prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať

takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, tiež napr. , ).

Predmetom konania pred ústavným súdom je sťažovateľom namietané porušenie

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v ,

a to postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 10. februára 2012 a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 21. novembra 2012, ku ktorému malo dôjsť tým, že

podľa tvrdenia sťažovateľa sú uvedené rozhodnutia všeobecných súdov svojvoľné,

arbitrárne a ich závery sú zjavne neodôvodnené.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

1. K namietanému porušeniu základného práva postupom a rozhodnutím

krajského súdu

Ústavný súd v súvislosti s napádaným rozhodnutím a postupom krajského súdu

v prvom rade poukazuje na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1

(„... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“), podľa ktorého môže

ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je

namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže

domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.

Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označeného práva alebo slobody

oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho sťažnosť už po

predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Sťažovateľ mal v rámci správneho súdnictva možnosť domáhať sa preskúmania

rozsudku krajského súdu sp. zn. z 10. februára 2012, a to podaním riadneho

opravného prostriedku (odvolania), ktoré napokon, ako to vyplýva zo samotnej sťažnosti

a jej príloh, aj využil. Na základe podaného odvolania bolo oprávnením, ale aj povinnosťou

najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho v prípade jeho zistenia, že došlo k zásahu do

sťažovateľových základných práv alebo slobôd postupom prvostupňového súdu alebo jeho

rozhodnutím, poskytnúť týmto sťažovateľovým právam ochranu využitím všetkých

procesných prostriedkov, ktoré najvyšší súd má v zmysle ustanovení príslušného zákona

k dispozícii.

Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa vzhľadom na uvedený princíp subsidiarity

v tejto časti už po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na

jej prerokovanie ( ).

2. K namietanému porušeniu základného práva postupom a rozhodnutím

najvyššieho súdu

Porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46

ods. 1 sťažovateľ vidí predovšetkým vo svojvoľnosti, arbitrárnosti

a neodôvodnenosti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 21. novembra 2012.

Ústavný súd vo svojej judikatúre pravidelne zdôrazňuje, že nie je alternatívnou a ani

ďalšou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov

(mutatis mutandis , ). V dôsledku toho v konaní o ústavných

sťažnostiach nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu

vrátane posúdenia skutkových otázok, pretože jeho úlohou nie je zastupovanie, resp.

nahradzovanie všeobecných súdov ako ich ďalšia opravná inštancia. Úloha ústavného súdu

sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov

všeobecnými súdmi s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách (, ). Akékoľvek skutkové alebo právne

závery všeobecného súdu môžu byť preto predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len

vtedy, ak by boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a teda z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (, , ).

Ústavný súd takisto pripomína, že jeho prvoradou úlohou je ochrana ústavnosti, a nie

ochrana zákonnosti, čo je aj prejavom doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit

curia“). Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento

výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať

(mutatis mutandis napr. , , , ).

Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. z 21. novembra 2012 potvrdil

odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu č. k. -48 z 10. februára 2012.

V odôvodnení rozhodnutia najvyšší súd okrem iného uviedol:

„Predmetom preskúmania je rozhodnutie žalovaného č. SLV-PS-PK-102/2010 zo

dňa 6. októbra 2010, ktorým bol potvrdený disciplinárny rozkaz č. 13 zo dňa 26. júla 2010,

ktorým riaditeľ odboru dopravnej ochrany úradu pre ochranu ústavných činiteľov

a diplomatických misií Ministerstva vnútra SR uložil žalobcovi disciplinárne opatrenie

-zníženie služobného platu o 15 % na dobu troch mesiacov podľa § 53 ods. 1 písm. b)

zákona, a to z dôvodu, že žalobca porušil základné povinnosti policajta uvedené v § 48

ods. 3 písm. a) zákona. Ako porušenie povinností ustanovených v § 48 ods. 3 písm. a)

zákona žalovaný kvalifikoval neuposlúchnutie príkazu, na vykonanie psychotestov, ktorý

dňa 28. júna 2010 v čase o 7.40 hod. vydal žalobcovi riaditeľ odboru dopravnej ochrany,

úradu pre ochranu ústavných činiteľov a diplomatických misií Ministerstva vnútra SR.

Podľa udeleného ústneho príkazu sa mal žalobca dostaviť na vykonanie psychotestov dňa

29. júna 2010 o 8.00 hod.; za útvarovou psychologičkou. Žalobca však udelený príkaz

nadriadeného nesplnil a dňa 29. júna 2010 sa na vykonanie psychotestov nedostavil.

Podľa § 48 ods. 3 písm. a) zákona policajt je, povinný plniť svedomite úlohy, ktoré sú

mu uložené , ústavnými zákonmi, zákonmi. a ďalšími, všeobecne závažnými

právnymi predpismi, ako aj úlohy uložené rozkazmi, nariadeniami, príkazmi a pokynmi

nadriadených, ak bol s nimi riadne oboznámený.

Podľa § 48 ods. 3 písm. s) zákona policajt je povinný podrobiť sa lekárskej

prehliadke, prieskumnému konaniu alebo psychologickému vyšetreniu na zistenie

zdravotnej a duševnej spôsobilosti na výkon štátnej služby.

Podľa § 52 ods. 1 zákona disciplinárnym previnením je zavinené porušenie

povinností policajta, pokiaľ nie je trestným činom alebo priestupkom.

Podľa § 53 ods. 1 písm. b) zákona disciplinárnym opatrením je zníženie platu až

o 15% na dobu najviac troch mesiacov.

Podľa § 48 ods. 4 zákona ak sa policajt domnieva, že rozkaz, nariadenie, príkaz

alebo pokyn jeho nadriadeného je v rozpore so všeobecne záväzným právnym predpisom, je

povinný na to nadriadeného upozorniť. Ak nadriadený trvá na splnení rozkazu, nariadenia,

príkazu alebo pokynu, musí ho policajtovi písomne potvrdiť a policajt je povinný ho splniť.

Písomné potvrdenie sa nevyžaduje, ak hrozí nebezpečenstvo z omeškania. Policajt je

povinný odoprieť splnenie rozkazu, nariadenia, príkazu alebo pokynu nadriadeného, ak by

jeho splnením spáchal trestný čin; túto skutočnosť oznámi. bezodkladne vyššiemu

nadriadenému.

... Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od

logických argumentov a relevantných právnych záverov obsiahnutých v odôvodnení

napadnutého rozsudku, ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre vyslovenie výroku

napadnutého rozsudku. Najvyšší súd sa preto s rozsudkom krajského súdu stotožňuje

v celom rozsahu.

Na zdôraznenie najvyšší súd len znovu zopakuje argumentáciu vyplývajúcu

z odôvodnenia napadnutého rozsudku. Z vyššie citovaných zákonných ustanovení

vzťahujúcich sa na prejednávaný prípad nemožno vyvodiť iný záver ako ten, že povinnosťou

policajta je okrem iného plniť aj úlohy uložené príkazmi a pokynmi nadriadených, s ktorými

bol riadne oboznámený. Z platnej zákonnej úpravy zároveň vyplýva, že policajt je povinný

podrobiť sa aj psychologickému vyšetreniu na zistenie zdravotnej a duševnej spôsobilosti na

výkon štátnej služby. Žalobca dostal od svojho nadriadeného ústny príkaz na vykonanie

psychotestov, pričom v tomto príkaze bol presne špecifikovaný deň a hodina, kedy sa má

dostaviť za útvarovou psychologičkou. Žalobca mal zo zákona povinnosť uposlúchnuť

príkaz nadriadeného, avšak žalobca nepostupoval v súlade so zákonom a na vykonanie

psychotestov sa nedostavil. Toto konanie žalobcu je zavineným porušením jeho povinnosti

a podľa zákona je kvalifikované ako disciplinárne previnenie, za ktoré je možné uložiť

disciplinárne opatrenie. Pokiaľ žalobca opakovane namietal, že od nadriadeného

požadoval písomný príkaz, ktorý mu nebol udelený, najvyšší súd poukazuje na zákonnú

úpravu, z ktorej jednoznačne vyplýva, že nadriadený je povinný vydaný príkaz písomne

potvrdiť v prípade, ako ho policajt upozorní, že vydaný príkaz je v rozpore so všeobecne

záväzným právnym predpisom a nadriadený trvá na splnení príkazu. V danom prípade však

takáto situácia, ktorú predvída zákon, nenastala, nakoľko žalobca nenamietal nezákonnosť

vydaného príkazu nadriadeného, iba vyžadoval jeho písomné potvrdenie, k čomu nebol

nadriadený zo zákona povinný.

Keď teda krajský súd dospel k právnemu záveru, totožnému so záverom správnych

orgánov oboch stupňov a rozhodol, že preskúmavaným rozhodnutím žalovaného správneho

orgánu nedošlo k porušeniu zákona a chránených záujmov žalobcu, tento jeho názor

považoval aj odvolací súd z dôvodov, uvedených vyššie, za správny.

Preto Najvyšší súd SR ako súd odvolací napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako

vecne správny podľa potvrdil. Pritom sa stotožnil

s právnym posúdením a dôvodmi krajského súdu, viazaný tiež rozsahom a dôvodmi

odvolania podľa ako aj rozsahom, a dôvodmi

podanej žaloby ( ).“

V zmysle už citovanej judikatúry ústavného súdu je teda jeho úlohou posúdiť, či

najvyšší súd v napadnutom konaní ústavne súladným spôsobom vyložil právnu normu,

ktorú vo svojom rozhodovacom procese aplikoval, a či v tomto smere nedošlo k porušeniu

základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu. Rovnako je z hľadiska poskytnutia

ochrany základnému právu sťažovateľa potrebné preskúmať, či rozhodnutie najvyššieho

súdu nevykazuje znaky arbitrárnosti a či je ústavne konformným spôsobom odôvodnené.

V preskúmavanej veci je však potrebné zohľadniť aj špecifická správneho súdnictva

(napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu bolo vydané v správnom súdnictve podľa V. časti

). V rámci správneho súdnictva ( Občianskeho

súdneho poriadku) súdy preskúmavajú „zákonnosť“ rozhodnutí a postupov orgánov verejnej

správy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov. Z toho vyplýva, že úlohou

všeobecného súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov,

ale len preskúmať „zákonnosť“ ich postupov a rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány

pri riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotno-právne

a procesno-právne predpisy. Inými slovami, treba vziať do úvahy, že správny súd nie je

súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu

alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy. Vzhľadom na tieto špecifiká správneho súdnictva

ústavný súd posudzoval aj dôvodnosť námietok sťažovateľa proti napadnutému rozsudku

najvyššieho súdu (obdobne napr. , ).

Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnil,

prečo považoval tak rozhodnutie krajského súdu, ako aj rozhodnutia administratívnych

orgánov za správne. Stručne a výstižne zopakoval skutkový stav, tak ako bol zistený

správnymi orgánmi, a posúdil, či tieto orgány na takto zistený skutkový stav správne

aplikovali príslušné platné právne predpisy, pričom dospel k záveru, že to tak bolo.

Stotožnil sa so závermi krajského súdu, ktorý žalobu sťažovateľa proti rozhodnutiu

ministerstva vnútra ako nedôvodnú zamietol, a jasne deklaroval, prečo tak urobil s tým, že

rozhodujúce okolnosti prerokovávanej veci zopakoval a zdôraznil. Rovnako z citovanej

časti odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, ktorými zákonnými

ustanoveniami sa pri svojom rozhodovaní riadil a akým spôsobom boli tieto ustanovenia na

vec aplikované. Rozhodne ústavný súd nezistil žiadnu svojvôľu najvyššieho súdu pri

uplatňovaní príslušných právnych noriem alebo to, že by jeho právne závery nemali oporu

v odôvodnení jeho rozhodnutia. Ústavný súd preto konštatuje, že najvyšší súd pri svojom

rozhodovaní v konaní vedenom pod sp. zn. postupoval v súlade s právnymi

predpismi.

Ústavný súd už v minulosti konštatoval, že všeobecný súd nemôže porušiť základné

právo na spravodlivé súdne konanie, ak koná a rozhoduje v súlade s účinným všeobecne

záväzným právnym predpisom, a preto vo vzťahu k námietke sťažovateľa o porušení

základného práva na spravodlivé súdne konanie považoval ústavný súd jeho sťažnosť za

zjavne neopodstatnenú ( ).

Pretože sťažnosť bola ako celok odmietnutá a rozhodnutie o zrušení napádaného

rozhodnutia a vrátenie veci na ďalšie konanie je viazané na vyslovenie porušenia práva

alebo slobody sťažovateľa ( prvá veta ), ústavný súd o tej časti

sťažnosti, ktorou sa sťažovateľ tohto nároku domáhal, už nerozhodoval. Z toho istého

dôvodu ústavný súd nerozhodoval ani o náhrade trov konania pred ústavným súdom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. mája 2013