Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 80/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. februára 2010

predbežne prerokoval sťažnosť J. B., D., vo veci namietaného porušenia jeho práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn. z 15. júna

2009 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

zo 16. októbra 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. B. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. decembra

2009 doručená sťažnosť J. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej

len „okresný súd“) sp. zn. z 15. júna 2009 (ďalej aj „uznesenie okresného

súdu“) v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

zo 16. októbra 2009 (ďalej aj „uznesenie krajského súdu“).

Zo sťažnosti vyplýva, že okresným súdom bol pod sp. zn. vedený spor

sťažovateľa proti obchodnej spoločnosti S., a. s., a obchodnej spoločnosti G., a. s. (ďalej len

„odporca v 2. rade), o náhradu škody. Okresný súd na základe späťvzatia návrhu

sťažovateľa z 9. júna 2009, v ktorom sťažovateľ žiadal konanie zastaviť a nepriznať

účastníkom konania náhradu trov konania, na pojednávaní uskutočnenom 15. júna 2009

konanie zastavil. Zároveň rozhodol, že sťažovateľ je „povinný zaplatiť odporcovi v 2. rade

trovy konania vo výške 865,79 Eura k rukám JUDr. K. Š., advokáta...“.

Sťažovateľ sa proti uzneseniu okresného súdu odvolal a žiadal ho zmeniť tak, že nie

je povinný nahradiť odporcovi v 2. rade trovy konania. Taktiež žiadal zmeniť výrok

o zastavaní konania voči odporcovi v 2. rade tak, aby bol odmietnutý jeho žalobný návrh

vo vzťahu k nemu. Krajský súd v odvolacom konaní uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil.

Sťažovateľ namieta, že okresný súd v jeho veci vydal „nesprávne a preto

nespravodlivé rozhodnutie“, keď ho zaviazal nahradiť trovy konania odporcovi v 2. rade.

Okrem iného okresnému súdu vyčíta, že nesprávne postupoval, keď „pripustil zámenu

odporcu v druhom rade v tom zmysle, že namiesto G., k. s., B., súd označil ako odporcu

G., a. s., voči ktorému ...návrh nepodal...“, že vyhovel až jeho opakovanej žiadosti

o oslobodenie od súdnych poplatkov a ustanovenie právneho zástupcu z radov advokátov,

a napokon aj to, že vyhovel jeho opakovaným žiadostiam o zrušenie rozhodnutia, ktorým

mu bol ustanovený advokát, až po troch rokoch od jeho prvej žiadosti. Podľa názoru

sťažovateľa mal okresný súd jeho žalobu zamietnuť hneď po jej podaní, keď musel zistiť, že

žalobný návrh je zle sformulovaný a zle uplatnený, a nie využiť „právnu nevedomosť

navrhovateľa“ a pokračovať v konaní. Sťažovateľ tvrdí, že konanie okresného súdu je

postihnuté aj celým radom ďalších nedostatkov, ktoré podrobne rozoberá. Podľa

sťažovateľa tým, že krajský súd potvrdil uznesenie okresného súdu, nerozhodol správne

a spravodlivo a v dôsledku toho porušil aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V konaní pred ústavným súdom sťažovateľ žiada, aby ústavný súd zrušil uznesenie

okresného súdu z 15. júna 2009 v časti „o náhrade trov právnemu zástupcovi odporcu

v 2. rade s tým že, vysloví tiež neplatnosť uznesenia odvolacieho Krajského súdu

v Bratislave pod sp. zn. -120 zo dňa 16. októbra 2009“. Ďalej sťažovateľ

žiada, aby ústavný súd zaviazal okresný súd vyplatiť mu primerané finančné zadosťučinenie

v nevyčíslenej sume „s prihliadnutím na to, že mám vyplatiť právnemu zástupcovi odporcu

v 2. rade trovy právneho zastúpenia 865,79 eur. Prosím, aby v priznanej výške

zadosťučinenia v peňažnom vyjadrení bola vynaložená aj námaha, ktorú som musel

vylonažiť v odvolacom konaní, ako aj v konaní pred ústavným súdom v záujme dosiahnutia

správneho rozhodnutia. Tiež s prihliadnutím na paušálne výdaje spojené s konaním na súde

prvého stupňa, na odvolacom krajskom súde a v konaní pred ústavným súdom, ako aj

s prihliadnutím na to, že zjednanie nápravy bolo pre mňa neprimeranou záťažou vzhľadom

na môj vážny a zlý zdravotný stav s tendenciou zhoršovať sa, ktorého nepriaznivosť

potvrdili ako súd prvého stupňa, tak odvolací súd a o ktorom je založená časť dokumentácie

pozostávajúcej z lekárskych správ aj v súdnom spise Okresného súdu Bratislava I vo veci

.“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v nebránia

jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho prejednávania.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach a záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

1. Predmetom sťažnosti je v prvom rade tvrdenie sťažovateľa, že uznesením

okresného súdu, ktorým bolo zastavené prvostupňové konanie a bola mu uložená povinnosť

uhradiť odporcovi v 2. rade trovy konania, došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd v súvislosti s uvedeným konštatuje, že na prerokovanie tej časti

sťažnosti, ktorá sa týka označeného prvostupňového konania (resp. jeho rozhodnutia), nie je

daná právomoc ústavného súdu. Z citovaného totiž vyplýva, že

právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba

subsidiárne, teda iba vtedy, keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné

súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú

povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného

súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m.

).

Proti uzneseniu okresného súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný

prostriedok, o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. To znamená, že

právomoc poskytnúť ochranu označenému právu sťažovateľa mal krajský súd v odvolacom

konaní. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu, čo zakladá dôvod

na odmietnutie sťažnosti v tejto časti podľa z dôvodu

nedostatku právomoci.

2. Sťažovateľ ďalej namieta aj porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným uznesením krajského súdu, ktorým potvrdil podľa jeho

názoru nesprávne rozhodnutie okresného súdu.

Ústavný súd aplikujúc judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva vo vzťahu

k čl. 6 ods. 1 dohovoru skúma, či konanie ako celok bolo spravodlivé, a nie je zásadne

oprávnený a povinný posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne

závery zo skutkového stavu súd vyvodil (). Do obsahu práva na spravodlivý

proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu

hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého

spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (), dožadovať sa toho, aby všeobecné

súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý

predkladá účastník konania (, ). Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takéhoto výkladu a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách a do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , , ).

Ústavný súd už vo svojej judikatúre uviedol, že aj rozhodnutiami o trovách konania

možno zasiahnuť do základných práv a slobôd, predovšetkým do práva na súdnu ochranu

(), a teda aj do práva na spravodlivé súdne konanie upravené v čl. 6 ods. 1

dohovoru.

Zmyslom a účelom náhrady trov konania v konaní pred všeobecným súdom je

poskytnúť úspešnému účastníkovi náhradu tých trov konania, ktoré vo vecnej a časovej

súvislosti s konaním musel alebo bude musieť nepochybne zaplatiť, pričom by ich nemusel

zaplatiť, ak by tu nebolo konanie pred všeobecným súdom. Výnimky z tohto pravidla

musí ustanoviť zákon ( a ). Aj tieto výnimky sa musia

uplatňovať len za splnenia všetkých zákonom ustanovených podmienok a skôr reštriktívne

().

Sťažovateľ sa podaním odvolania domáhal zrušenia rozhodnutia súdu prvého stupňa

z takmer identických dôvodov, ako sú uvedené aj v jeho sťažnosti podanej ústavnému súdu.

Krajský súd preskúmal odvolaním napadnuté rozhodnutie v rozsahu týchto dôvodov (teda

aj vo vzťahu k výroku o zastavení konania, ako aj náhrady trov konania) a zistil, že

sťažovateľ podaním „zo dňa 27. 3. 2006 na rozšírenie účastníkov konania na strane

odporcu o G., k. s..., B., ktorého označenie na výzvu súdu zo dňa 13. 12. 2006 správne

upravil písomným podaním zo dňa 2. 1. 2007 ako G., k. s..., B... Z výpisu z obchodného

registra je zrejmé, že od 21. 6. 2006 došlo k zmene právnej formy pôvodne označenej

obchodnej spoločnosti G., k. s.,... na obchodnú spoločnosť G., a. s., ktorú pripustil ako

účastníka konania na strane odporcu v 2. rade súd prvého stupňa uznesením zo dňa

19. 1. 2007 č. k. , proti ktorému navrhovateľ odvolanie nepodal. Z uvedeného je

nepochybné, že súd prvého stupňa pripustil do konania ako odporcu v 2. rade

navrhovateľom označeného účastníka konania, s ktorým na základe právoplatného

uznesenia o pripustení do konania na strane odporcu ďalej pokračoval v konaní ako

s odporcom v 2. rade.“.

Na základe uvedeného dospel krajský súd k názoru, že neobstojí námietka

sťažovateľa, „že jeho návrh na rozšírenie účastníkov konania smeroval voči inému

subjektu, než aký súd pripustil do konania na strane odporcu v 2. rade“.

Podľa názoru krajského súdu nepochybil okresný súd ani v tom, „keď naďalej

pokračoval v konaní o riadnom návrhu navrhovateľa, ktorým sa domáhal zaplatenia

odškodnenia odporcom v 2. rade vo výške 300.000 Sk spolu s úrokom z omeškania, pretože

neboli dané zákonné podmienky pre odmietnutie podania postupom podľa ust.

V konečnom dôsledku správne súd prvého stupňa vyhodnotil podanie navrhovateľa zo dňa

5. 5. 2009 v spojení s podaním jeho právneho zástupcu zo dňa 8. 6. 2009 ako späťvzatie

návrhu, a preto postupoval správne, keď konanie aj voči odporcovi v 2. rade v celom

rozsahu zastavil podľa ust. , “.

Krajský súd v napadnutom uznesení taktiež skonštatoval, že okresný súd správne

založil svoje rozhodnutie v časti náhrady trov konania o § 146 ods. 2 prvú vetu Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), pre aplikáciu ktorého boli splnené zákonné predpoklady

v podobe procesného zavinenia sťažovateľa na zastavení konania, keď k späťvzatiu návrhu

sťažovateľa nedošlo pre správanie odporcu v 2. rade, a taktiež preskúmal aj výšku

priznaných trov a zistil, že ich vyčíslenie je správne.

Krajský súd podrobne odôvodnil, prečo neaplikoval , použitia

ktorého sa dovolával sťažovateľ, keď uviedol:

„Použitie uvedeného ustanovenia zákona musí zodpovedať osobitným okolnostiam

konkrétneho prípadu, musí mať výnimočný charakter a má slúžiť k odstráneniu

neprimeranej tvrdosti. Zároveň má za cieľ motivovať účastníka k tomu, aby čo najskôr

predkladal súdu rozhodujúce skutočnosti a dôkazy v záujme efektívneho, plynulého

a hospodárneho priebehu konania, v opačnom prípade ho môže stíhať procesný následok

v podobe nepriznania náhrady trov konania. Ide o výnimku zo zásady zodpovednosti

za výsledok a zo zásady zodpovednosti za previnenie. Jeho aplikácia prichádza do úvahy

v prípadoch, keď sú naplnené predpoklady na priznanie náhrady trov konania, avšak súd

dospeje k záveru, že sú tu dôvody osobitného zreteľa opodstatňujúce nepriznanie náhrady

trov konania celkom alebo sčasti. Výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach danej veci

(charakter konkrétneho konania alebo konkrétnej procesnej situácie účastníkov), ako

aj v okolnostiach na strane účastníka konania.

Pri okolnostiach na strane účastníka je potrebné pri posudzovaní okolností hodných

osobitného zreteľa prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery u všetkých

účastníkov konania. Treba tiež zohľadniť okolnosti, ktoré viedli k uplatnenému nároku, ako

aj prihliadnuť na postoj účastníkov konaní. Sociálnu situáciu účastníkov je potrebné

posudzovať komplexne. Pri druhom z uvedených dôvodov môžu nastať dôvody hodné

osobitného zreteľa vo vzťahu k určitému druhu konania, resp. za určitej procesnej situácie.

Okolnosti konkrétneho prípadu treba zvažovať nielen na strane toho, v ktorého prospech sa

má uvedené ustanovenie použiť, ale aj na strane toho, komu inak patriaci nárok nemá byť

priznaný aj so zreteľom na to, či možno od neho spravodlivo požadovať, aby trovy konania

znášal bez nároku na ich náhradu, aj keď mal v konaní úspech.

Navrhovateľ sa dovolával použitia ust. na rozhodnutie

o náhrade trov konania s poukazom na jeho nepriaznivý zdravotný stav, osobné a majetkové

pomery. Z obsahu spisu je zrejmé, že navrhovateľ je poberateľom starobného dôchodku,

jeho zdravotný stav je nepriaznivý, nemá iný majetok, avšak je naďalej držiteľom

živnostenského oprávnenia a vedie viaceré súdne spory a sám poukázal vo svojom doplnení

odvolania na zmätočnosť svojho návrhu podaného voči odporcovi v 2. rade. Vzájomným

vyhodnotením uvedených skutočností dospel odvolací súd k záveru, že tieto nepredstavujú

také dôvody osobitného zreteľa, ktoré by svojou povahou, závažnosťou a významom

zakladali výnimočnosť aplikácie uvedeného ustanovenia zákona. Z obsahu spisového

materiálu nevyplýva, že by odporca v 2. rade zanedbal niektorú svoju povinnosť v súvislosti

s tvrdením rozhodujúcich skutočností a predkladaním dôkazov na ich preukázanie.

S poukazom na uvedené dospel odvolací súd k záveru, že neobstoja tvrdenia navrhovateľa

z hľadiska predpokladov významných pre výnimočné uplatnenie ust. “

Ústavný súd uvádza, že nemá pozíciu opravnej inštancie voči rozhodnutiam

všeobecných súdov a ani nenapráva ich skutkové alebo právne výstupy, ak sa zakladajú

na konkrétnych faktoch a sú aj dostatočne odôvodnené, o to viac, ak v zmysle všeobecne

záväzných právnych predpisov sa má verdikt súdu zakladať na voľnej úvahe (obdobne napr.

, ). Úlohou ústavného súdu v tomto prípade nie je posudzovať,

či okresný súd (resp. krajský súd) mal odporcovi v 2. rade priznať náhradu trov právneho

zastúpenia, resp. odmietnuť žalobný návrh podaný voči nemu, ale či jeho rozhodnutie

vyhovuje požiadavkám, ktoré vyplývajú z čl. 6 ods. 1 dohovoru. Preto úlohou ústavného

súdu bolo posúdiť, či rozhodnutie krajského súdu nie je arbitrárne a zjavne neodôvodnené.

Po preskúmaní namietaného rozhodnutia dospel ústavný súd k záveru, že krajský súd

reagoval na každý argument sťažovateľa uvedený v odvolaní, ktorý bol podstatný pre

posúdenie zákonnosti rozhodnutia okresného súdu, svoje rozhodnutie dostatočne odôvodnil,

uviedol, podľa ktorých ustanovení postupoval a ako ich

aplikoval na zistený skutkový stav. Skutkové a právne závery krajského súdu nemožno

označiť za svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel

a podstatu práva na spravodlivý proces.

Ústavný súd vo svojej stabilnej judikatúre uvádza, že postup súdu vychádzajúci

z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej úpravy nemožno hodnotiť ako

porušovanie základných práv a slobôd (, ). Za porušenie základného

práva nemožno považovať neúspech v konaní, pretože obsahom práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať

očakávania a predstavy účastníka konania, preto nie je možné považovať za jeho porušenie

nevyhovenie návrhu v konaní pred všeobecným súdom ().

Pokiaľ sťažovateľ vzniesol v sťažnosti výhrady aj voči advokátom, ktorí mu boli

v jeho právnej veci ustanovení okresným súdom, tvrdiac predovšetkým, že nechránili

dostatočne jeho záujmy, nepresadzovali jeho práva a neriadili sa jeho pokynmi, teda

nepostupovali v súlade s o advokácii a o zmene a doplnení

o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení

neskorších predpisov (ďalej len „ zákon o advokácii“), ústavný súd poznamenáva, že ak sa

sťažovateľ domnieva, že mu v dôsledku nekvalitného právneho zastúpenia bola spôsobená

škoda, má možnosť zvážiť, či v okolnostiach daného prípadu neprichádza do úvahy

uplatnenie nároku na jej náhradu podľa príslušných ustanovení zákona o advokácii (§ 26).

Pretože ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi uznesením krajského súdu

sp. zn. zo 16. októbra 2009 a namietaným porušením práva sťažovateľa

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, jeho sťažnosť v tejto časti

odmietol po jej predbežnom prerokovaní pre zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2

.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa už

nezaoberal žiadosťou sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným

súdom ani ďalšími nárokmi, ktoré v sťažnosti uplatnil.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. februára 2010