Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 72/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. marca 2011

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom Mgr. V. Š.,

B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46

ods. 1 rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 1 S

139/2009-131 z 25. novembra 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 10. februára

2011 doručená sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave

(ďalej len „krajský súd“) č. k. -131 z 25. novembra 2010.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka podala 18. augusta 2009 na

krajskom súde žalobu proti rozhodnutiu Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky

(ďalej len „ministerstvo“) č. 1124/2009-1000-4100 z 10. júna 2009.

Krajský súd rozsudkom č. k. -131 z 25. novembra 2010 rozhodnutie

ministerstva zrušil podľa (ďalej len „OSP“)

z dôvodu, že ministerstvo ako žalovaný správny orgán nepredložil krajskému súdu na jeho

výzvu spisy správneho konania. Zároveň krajský súd sťažovateľke nepriznal náhradu trov

konania, ktoré riadne vyčíslila a uplatnila si podaním z 8. septembra 2009. Nepriznanie

náhrady trov konania krajský súd odôvodnil tým, že rozhodnutie ministerstva bolo zrušené

z iných dôvodov, ako požadovala sťažovateľka.

Podľa sťažovateľky krajský súd nepriznanie náhrady trov konania odôvodnil iba

stručným konštatovaním, že „... náhradu trov právneho zastúpenia žalobcovi nepriznal,

vzhľadom k tomu, že rozhodnutie bolo zrušené z iných dôvodov, než žalobný petit“. Ďalej

poukazuje na to, že z odôvodnenia nie je zrejmé, či náhradu trov konania sťažovateľke

nepriznal pre neúspech vo veci, alebo zohľadnil dôvody hodné osobitného zreteľa, ktorých

existenciu však nenaznačil. Sťažovateľka sa tak z rozsudku nemohla dozvedieť dôvod

nepriznania náhrady trov, navyše za situácie, keď v konaní mala plný úspech. Rozsudok

podľa sťažovateľky vo výroku o náhrade trov konania trpí absenciou odôvodnenia, čo podľa

nej zakladá porušenie jej práva na spravodlivé súdne konanie garantované čl. 46 ods. 1

.

Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd

nálezom vyslovil porušenie jej základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46

ods. 1 rozsudkom krajského súdu č. k. -131 z 25. novembra 2010, zrušil

predmetný rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie a zaviazal krajský

súd nahradiť trovy konania sťažovateľky na účet jej právneho zástupcu v lehote jedného

mesiaca od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

II.

Ústavný súd je podľa oprávnený konať o sťažnostiach

fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv

alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky o porušení základného práva

na súdnu ochranu zaručeného v rozsudkom krajského súdu č. k.

-131 z 25. novembra 2010, ktorým jej nebola priznaná náhrada trov konania.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by

mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Ústavný súd skúma, či konanie ako celok bolo spravodlivé, a nie je zásadne

oprávnený a povinný posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne

závery zo skutkového stavu súd vyvodil (). Do obsahu práva na súdnu ochranu

podľa nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu

hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého

spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (m. m. ), dožadovať sa toho, aby

všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych

predpisov, ktorý predkladá účastník konania (m. m. , ). Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takéhoto výkladu

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách a do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. , ,

, ).

Ústavný súd už vo svojej judikatúre uviedol, že aj rozhodnutiami o trovách konania

možno zasiahnuť do základných práv a slobôd, predovšetkým do práva na súdnu ochranu

podľa ().

Zmyslom a účelom náhrady trov konania v konaní pred všeobecným súdom

je poskytnúť úspešnému účastníkovi náhradu tých trov konania, ktoré vo vecnej a časovej

súvislosti s konaním musel alebo bude musieť nepochybne zaplatiť, pričom by ich nemusel

zaplatiť, ak by tu nebolo konanie pred všeobecným súdom. Výnimky z tohto pravidla

musí ustanoviť zákon ( a ). Aj tieto výnimky sa musia

uplatňovať len za splnenia všetkých zákonom ustanovených podmienok a skôr reštriktívne

(, ).

Ústavný súd už skôr vyslovil, že rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými

súdmi je zásadne výsadou týchto súdov. V tom sú vyjadrené atribúty ich nezávislého

súdneho rozhodovania. Ústavný súd preto iba celkom výnimočne podrobnejšie preskúmava

rozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania. Problematika náhrady trov konania by

mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel

upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie

a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle (mutatis

mutandis ).

Z obsahu odôvodnenia rozsudku krajského súdu č. k. -131

z 25. novembra 2010 okrem iného vyplýva:

„Krajský súd v Bratislave konštatoval, že v predmetnom prípade je predmetom sporu

posúdenie zákonnosti rozhodnutia žalovaného, ktorým bola zamietnutá žiadosť žalobcu

o poskytnutie nenávratného finančného príspevku.

Z predloženého administratívneho spisu súd konštatoval, že okrem rozhodnutí prvého

a druhého stupňa sa v spise nachádzajú len interné normatívne akty, ktoré upravujú

poskytovanie podpory z fondov EU a písomnosti, ktoré vo veci predložil žalobca ako aj jeho

projekt. V pripojenom spise sa však nenachádzajú žiadne písomné dôkazy, z ktorých by bolo

možné zistiť, na základe čoho žalovaný posudzoval projekt žalobcu. V administratívnom

spise sa nenachádzajú sa žiadne závery a hodnotenia tohto projektu. Táto otázka je

predmetom správneho konania, a preto vzhľadom na neúplnosť pripojeného

administratívneho spisu, krajský súd nemohol preskúmať zákonnosť napadnutého

rozhodnutia.

Podľa súd zruší napadnuté rozhodnutie správneho orgánu a podľa

okolností aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a vec vráti žalovanému

správnemu orgánu na ďalšie konanie, ak bolo rozhodnutie vydané na základe neúčinného

právneho predpisu, ak rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre

nedostatok dôvodov, alebo rozhodnutie je nepreskúmateľné pre neúplnosť spisov správneho

orgánu alebo z dôvodu, že spisy neboli predložené. Súd zruší rozhodnutie správneho orgánu

a konanie zastaví, ak rozhodnutie vydal orgán, ktorý na to nebol podľa zákona oprávnený.

Rozsahom a dôvodmi žaloby v týchto prípadoch nie je súd viazaný.

Úlohou súdu v predmetnej veci bolo preskúmať zákonnosť rozhodnutia žalovaného

č. 1124/2009-1000-4100 zo dňa 10. 6. 2009, ktorým bolo potvrdené prvostupňové

rozhodnutie o zamietnutí žiadosti žalovaného o poskytnutí nenávratného finančného

príspevku. Vzhľadom ku skutočnosti, že v pripojenom administratívnom spise sa

nenachádzali žiadne relevantné písomné dôkazy, ktoré by sa priamo týkali posudzovania

projektu žalobcu a záverov hodnotenia tohto projektu, čo je práve predmetom tohto

konania, súd vo veci postupoval podľa vyššie citovaného ustanovenia a

napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušil, nakoľko dospel k záveru, že napadnuté

rozhodnutie je nepreskúmateľné z dôvodu, že žalovaný nepredložil súdu kompletný

administratívny spis. Keďže súd nemal ku dňu vydania rozhodnutia vo veci kompletný

administratívny spis k dispozícii, bolo prakticky znemožnené preskúmať zákonnosť

napadnutého rozhodnutia. Preto súdu nezostalo nič iné, ako postupovať podľa vyššie

citovaného ustanovenia, napadnuté rozhodnutie správneho orgánu zrušiť pre jeho

nepreskúmateľnosť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie.

O náhrade trov konania rozhodol súd podľa ust. veta druhá tak,

že náhradu trov právneho zastúpenia žalobcovi nepriznal, vzhľadom k tomu, že rozhodnutie

bolo zrušené z iných dôvodov, než bol žalobný petit. Súdny poplatok vo veci zaplatený

nebol.“

Podľa názoru ústavného súdu v danom prípade krajský súd v napadnutom rozsudku

dostatočne odôvodnil zrušenie napadnutého rozhodnutia ministerstva č. 1124/2009-1000-

4100 z 10. júna 2009 a prečo považoval za správne nepriznanie náhrady trov konania

sťažovateľke. V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský súd

zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré zrušil rozhodnutie

ministerstva a nepriznal trovy právneho zastúpenia sťažovateľke. V každom prípade tento

postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľky

nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda krajský súd v danom

prípade neporušil označené základné právo sťažovateľky nesprávnou a svojvoľnou

aplikáciou a výkladom práva. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského

súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor

krajského súdu svojím vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným

súdom právnych názorov krajského súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto

právomoci krajského súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil

s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej

judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by

ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri

výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len

v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne

poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajským

súdom takéto nedostatky nevykazuje.

Ústavný súd rozhodnutie krajského súdu nepriznať náhradu trov konania žalobcovi

považuje za ústavne akceptovateľné, ktoré nie je v rozpore s účelom a zmyslom právnej

úpravy náhrady trov konania, a preto ho nemožno považovať za odporujúce citovanému

článku .

Obsahom základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa

nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania.

Ústavný súd vo svojej judikatúre tiež konštatoval, že postup súdu vychádzajúci z aplikácie

konkrétnej zákonnej procesnoprávnej úpravy nemožno hodnotiť ako nezákonný (,

).

Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi rozsudkom krajského súdu č. k.

-131 z 25. novembra 2010 a namietaným porušením základného práva

sťažovateľky na súdnu ochranu zaručeného v , a preto sťažnosť odmietol

po jej predbežnom prerokovaní pre zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci (návrhu na zrušenie napadnutého rozhodnutia

krajského súdu a vrátenie veci na ďalšie konanie) stratilo opodstatnenie, preto o ňom

ústavný súd už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. marca 2011