Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 99/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. marca

2010 predbežne prerokoval sťažnosť I. K., B., vo veci porušenia jeho základného práva

zaručeného a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. a z 23. novembra 2009 a

takto

rozhodol:

Sťažnosť I. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. januára

2010 doručená sťažnosť I. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. , 3

Cdo 246/2009 z 23. novembra 2009.

Sťažnosť sa vyznačuje uvádzaním nesúvisiacich informácií, hodnotiacimi úsudkami

a výkladmi jednotlivých noriem, avšak chýba jej zmysluplné a zároveň jednoznačné

odôvodnenie opreté o právne relevantné a logické súvislosti. Samotný petit sťažnosti je

neurčitý, sťažovateľ napáda postup „všeobecných súdov zavŕšeného konečným uznesením

Najvyššieho súdu SR sp. zn. a 246/09, zo dňa 23.X.09...“.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je žalobcom v konaní na Okresnom súde

Bardejov (ďalej len „okresný súd“) vedenom pod sp. zn. . Sťažovateľ vyjadruje

nespokojnosť s rozhodovaním okresného súdu, ako aj Krajského súdu v Prešove (ďalej len

krajský súd) v otázke nepriznania oslobodenia súdnych poplatkov (uznesenie krajského

súdu sp. zn. z 27. mája 2008) a nesúhlasí s rozhodnutiami týchto súdov

v súvislosti s neustanovením právneho zástupcu z radov advokátov (uznesenie krajského

súdu sp. zn. zo 6. mája 2009). Po právoplatnosti uvedených uznesení

krajského súdu sťažovateľ podal proti nim dovolania.

Sťažovateľ odôvodňuje svoju sťažnosť takto: „... náš Najvyšší súd Slovenskej

republiky rovnako svojím nezákonným a zmätočným konečným uznesením sp. zn. 5 Cdo

240/09 a , zo dňa 23.XI.2009, moje obidve dovolania veľmi ľahkovážne

zmietol neprofesionálnym spôsobom zo svojho stola... keďže tu o riadnom a spravodlivom

súdnom procese nie je možné vôbec hovoriť, lebo ho tu jednoducho niet... bude neodvratne

nasledovať zastavenie celého súdneho konania, ktorému nebude možné pre našu nemožnú

legislatívu zabrániť!“

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po predbežnom

prerokovaní prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a nálezom takto o nej rozhodol:

„1.) Vyslovuje, že základné a ľudské práva I. K. podľa ods.1), SR a

ods. 1), čl. 6 Dohovoru postupom všeobecných súdov završeného konečným uznesením

Najvyššieho súdu SR sp. zn. a 246/09, zo dňa 23.XI.09, v súdnom spore

vedenom na Okresnom súde v Bardejove pod č. k. porušené boli.

2.) Zrušuje podľa ods.2/, SR konečné uznesenie NS-SR a

246/09, zo dňa 23.XI.09 v spojení s rozhodnutiami nižších stupňov súdov a

3.) Vracia predmetnú vec na nové konanie a spravodlivé rozhodnutie.

4.) Priznáva I. K. spravodlivé finančné zadosťučinenie vo výške 3 tis. EUR (slovom

tritisíceur), ktoré sa mu musia vyplatiť do 2-och mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti

nálezu.

5.) Ukladá sa uhradiť aj vzniklé trovy tohto konania, a to do 15-tich dní

od nadobudnutia právoplatnosti tohto úst. Nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní návrhu je tiež posúdiť, či tento nie je zjavne neopodstatnený.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti

návrhu hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu

základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh

preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by

mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie ().

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

, , , mutatis mutandis ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného

súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, , , mutatis mutandis, , ).

Ústavný súd sa v prvom rade musel vysporiadať s nedostatkami návrhu

na rozhodnutie (petitu sťažnosti) z dôvodu jeho neurčitosti. Sťažovateľ v petite namieta, že

k porušeniu jeho základných práv a slobôd došlo „postupom všeobecných súdov zvršeného

konečným uznesením Najvyššieho súdu SR...“, z obsahu odôvodnenia sťažnosti však nie je

zrejmé, aké nedostatky postupu ktorých súdov sťažovateľ namieta, sťažovateľ sa obmedzuje

len na ich hodnotenie „zmätočné..., neuvážené..., neprofesionálne...“. Z hľadiska

konkretizácie označených základných práv sťažovateľ v petite namieta iba porušenie svojho

základného práva podľa a práva podľa dohovoru. V úvode

sťažnosti uvádza aj porušenie práv podľa „čl. 6 Európskeho dohovoru o ich ochrane

v spojení s jeho čl. 13 a 14 dohovoru...“, ale porušenie týchto práv do petitu sťažnosti

nezahrnul a ani z obsahu odôvodnenia sťažnosti nevyplýva, z akých dôvodov by ich

porušenie mal namietať.

Ústavný súd, v tomto prípade bez toho, aby vyzýval sťažovateľa na odstránenie

nedostatkov sťažnosti, vychádzajúc najmä z petitu sťažnosti, ako aj z celého obsahu

sťažnosti ustálil predmet konania tak, ako je uvedený v záhlaví tohto uznesenia.

Sťažovateľ sťažnosťou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

postupom najvyššieho súdu a jeho uznesením sp. zn. a

z 23. novembra 2009, ktorým odmietol dovolanie proti uzneseniu krajského súdu sp. zn.

zo 6. mája 2009 a ktorým zastavil konanie o dovolaní proti uzneseniu

krajského súdu sp. zn. z 27. mája 2008.

Za daných okolností bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či postup a napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu nie je zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a teda či je

z ústavného hľadiska ospravedlniteľné a akceptovateľné.

K prvému bodu výroku uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. ,

z 23. novembra 2009

Sťažovateľ v dovolaní tvrdil, že mu uznesením krajského súdu sp. zn.

zo 6. mája 2009 (ktorým potvrdil uznesenie okresného súdu sp. zn.

zo 17. marca 2009 o neustanovení zástupcu pre dovolacie konanie z radov advokátov

sťažovateľovi) bola odňatá možnosť konať podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“). Dovolanie

sťažovateľ odôvodnil tým, že rozhodnutie krajského súdu je podľa jeho názoru

nespravodlivé a bráni mu vo výkone spravodlivosti a práva na riadne súdne konanie.

Najvyšší súd nezistil, že by sa súdy pri rozhodovaní o žiadosti sťažovateľa, aby mu bol

ustanovený zástupca z radov advokátov, dopustili porušenia jeho procesných oprávnení

majúceho za následok odňatie možnosti sťažovateľa konať pred súdom v zmysle § 237

písm. f) . Z tohto dôvodu posúdil sťažovateľovo dovolanie ako neprípustné

a uznesením ho odmietol. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že „právnym posúdením ale

súd nemôže účastníkovi odňať možnosť konať pred súdom, lebo právnym posúdením sa

sťažovateľovi neznemožňuje realizácia jeho procesných práv. Nesprávne právne posúdenie

preto treba považovať (len) za relevantný dovolací dôvod, ktorým možno odôvodniť

procesne prípustné dovolanie (viď ); tento dôvod ale sám o sebe

nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle ...“.

Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd postupoval v súlade s Občianskym súdnym

poriadkom, ak rozhodol o dovolaní sťažovateľa smerujúcom proti rozhodnutiu, proti

ktorému dovolanie nie je prípustné podľa v spojení s

písm. c) , pričom vychádzal zo smerodajných ustanovení a

o prípustnosti dovolania prichádzajúcich do úvahy v danom prípade, a preto uznesenie

najvyššieho súdu nesignalizuje porušenie sťažovateľom označených základných práv.

K druhému bodu výroku uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. ,

z 23. novembra 2009

Sťažovateľ v dovolaní označil uznesenie krajského súdu sp. zn.

z 27. mája 2008 (ktorým potvrdil uznesenie okresného súdu sp. zn.

zo 7. februára 2008 o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov sťažovateľovi)

za nezákonné, nespravodlivé, ale aj nezmyselné. Najvyšší súd uznesením konanie

o dovolaní sťažovateľa zastavil pre neodstránenie nedostatku osobitnej podmienky

povinného zastúpenia advokátom v dovolacom konaní, pretože dovolateľ nepreukázal, že

sám právnické vzdelanie má. V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd uviedol:

„zo spisu vyplýva, že žalobca bol poučený o tom, že dovolateľ bez právnického vzdelania

musí byť zastúpený advokátom. Žalobca nepreukázal, že má právnické vzdelanie a bol

oboznámený s rozhodnutiami súdov oboch nižších stupňov o tom, že sa mu neustanovuje

zástupca z radov advokátov. Napriek tomu však do spisu nezaložil advokátovi udelenú plnú

moc na jeho zastupovanie v dovolacom konaní. V dôsledku toho zostal nedostatok uvedenej

osobitnej podmienky dovolacieho konania neodstránený.“

Aj v tomto prípade ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd správne aplikoval

relevantné ustanovenia , dôležité pre posúdenie veci. Tento

záver vyplýva z ustanovenia , ktoré stanovuje primerané použitie ustanovení

o konaní pred súdom prvého stupňa aj pre dovolacie konanie s výnimkou § 92 ods. 1 a 4 a

. Podľa má súd oprávnenie zastaviť konanie v prípade, ak sa

odstrániteľný nedostatok podmienky konania nepodarí odstrániť ani potom, čo urobil

vhodné opatrenia. Vhodným opatrením sa v danom prípade javilo poučenie o potrebe

právneho zastúpenia pre podanie dovolania, ktoré, ako z odôvodnenia uznesenia

najvyššieho súdu vyplýva, bolo uskutočnené.

Ústavný súd sa nestotožnil s tvrdením sťažovateľa, že postupom najvyššieho súdu

a jeho rozhodnutím a z 23. novembra 2009

„je jednoznačné porušenie nielen našej SR, ale aj , ods.1/ Európskeho Dohovoru

o ľudských právach.“.

Základné právo na súdnu ochranu však nie je absolútne. V záujme zaistenia právnej

istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha obmedzeniam, resp. podmienkam (čl. 46

ods. 4 v spojení s ), akými sú napr. spôsobilosť byť účastníkom konania,

povinnosť právneho zastúpenia v niektorých prípadoch, zákonom ustanovené náležitosti

návrhu na začatie konania, zákonné lehoty a taktiež zaplatenie súdneho poplatku podľa

ustanovení príslušného zákona (napr. ).

Na tomto základe ústavný súd konštatoval, že napadnuté rozhodnutia najvyššieho

súdu nie sú arbitrárne, a teda sú z ústavného hľadiska plne akceptovateľné, sťažnosť

sťažovateľa nesignalizuje možnosť vyslovenia porušenia jeho základného práva podľa

ani práva podľa dohovoru, a preto sťažnosť odmietol z

dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa .

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľa

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. marca 2010