Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 88/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. marca 2010

predbežne prerokoval sťažnosť I. K., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného

práva zaručeného podľa , , a , práva

podľa čl. 6, čl. 8, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

práva podľa čl. 14 a čl. 26 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach,

podľa Dohovoru Medzinárodnej organizácie práce o zákaze diskriminácie, podľa

Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach, podľa

Všeobecnej deklarácie ľudských práv a podľa čl. 5, čl. 6 a čl. 9 Charty OSN postupom

a rozsudkom Okresného súdu Bardejov č. k. -168 z 15. apríla 2008

a postupom a rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. zo 14. septembra

2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť I. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. novembra

2009 doručená sťažnosť I. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

jeho základného práva zaručeného podľa , , a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6, čl. 8, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), čl. 1 Dodatkového protokolu k

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“),

práva podľa čl. 14 a čl. 26 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach

(ďalej len „medzinárodný pakt“), podľa Dohovoru Medzinárodnej organizácie práce o

zákaze diskriminácie, podľa Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a

kultúrnych právach, podľa Všeobecnej deklarácie ľudských práv a podľa čl. 5, čl. 6 a čl. 9

Charty OSN postupom a rozsudkom Okresného súdu Bardejov (ďalej len „okresný súd“) č.

k. -168 z 15. apríla 2008 a postupom a rozsudkom Krajského súdu v Prešove

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. zo 14. septembra 2009.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol:

„Titulom právoplatného a vykonateľného rozsudku Okresného súdu v Bardejove pod

č. k. , počnúc mesiacom augustom r. 1991 sa stal mojím zamestnávateľom

Okresný úrad v B! Tento štátny úrad mi s právnou účinnosťou od 1. 1. 1992 dal nezákonnú,

neslýchanú a celkom nezmyselnú a úplne bezdôvodnú výpoveď z pracovného pomeru s ním

svojím listom sp. zn. Sekr. 170/91, zo dňa 27. VIII. 1991, a to z taxatívne

vymedzeného výpovedného dôvodu podľa písm. d), ods. 1), §-u 46 tohto zákona, čo nikdy

nebola pravda, lebo to nezodpovedalo skutočnosti! Ale ani právu! Ja som túto vnútenú

akože realitu musel zobrať nielen na vedomie, ale ju aj na základe totalitných praktík

zástupcu šéfa tohto úradu musel rešpektovať, pretože mi prikázal úrad opustiť napriek

tomu, že z danej mi výpovede v súlade so zákonom zďaleka nevypršala ani výpovedná

lehota! Potom aj keď nasledovalo enormné množstvo súdnych sporov na túto tému, nič som

nedosiahol, pretože sa nikto na našich súdoch, ale ani prokuratúrach, či inde mojimi aj tak

účinnými námietkami nijako nezaoberal! Ani takými závažnými, ako napr., či výpovedný

dôvod z organizačných príčin vôbec zodpovedá v danom období zákonu a či ako

kvalifikovaný v tomto rozhodnom období i čo len právne, alebo aj fakticky existoval! A takto

som sa ocitol po r. 1989 už druhýkrát, ako živiteľ 5-člennej rodiny na dlažbe bez toho, aby

mi niekto povedal, že mi patrí aspoň odstupné, napriek tomu, že už v tomto čase sme sa

vydávali nielen za demokratický, ale aj veľký právny štát! Lebo aj toto zákonné právo mi

bolo neskôr na našich súdoch jednoznačne popierané! Naposledy aj konečným rozsudkom

Krajského súdu v Prešove, zo dňa 14. IX. 2009, ktorý síce naoko svoju rétoriku na tuto tému

zmenil, ale toto právo mi nepriznal, vraj je premlčané, čo ja rázne odmietam, pretože to

považujem z jeho strany za vyložený bluf! Preto je na rade táto ďalšia moja ústavná

sťažnosť.“

Sťažovateľ zastáva názor, že namietaný postup a rozsudok okresného súdu

a krajského súdu porušujú jeho základné práva podľa , , a ,

práva podľa čl. 6, čl. 8, čl. 13 a čl. 14 dohovoru, čl. 1 dodatkového protokolu, práva podľa

čl. 14 a čl. 26 medzinárodného paktu, podľa Dohovoru Medzinárodnej organizácie práce

o zákaze diskriminácie, podľa Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych

a kultúrnych právach, podľa Všeobecnej deklarácie ľudských práv a podľa čl. 5, čl. 6 a čl. 9

Charty OSN. Porušenie svojich práv sťažovateľ vidí v tom, že napadnutý rozsudok

krajského súdu sp. zn. zo 14. septembra 2009, ktorým bol potvrdený

rozsudok okresného súdu č. k. -168 z 15. apríla 2008, nepovažuje za vecne

správny.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd v náleze vyslovil

porušenie jeho základných práv podľa , , a , práv podľa ,

čl. 8, čl. 13 a čl. 14 dohovoru, čl. 1 dodatkového protokolu, práv podľa čl. 14 a čl. 26

medzinárodného paktu, podľa Dohovoru Medzinárodnej organizácie práce o zákaze

diskriminácie, podľa Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych

právach, podľa Všeobecnej deklarácie ľudských práv a podľa čl. 5, čl. 6 a čl. 9 Charty OSN,

zrušil rozsudok okresného súdu č. k. -168 z 15. apríla 2008 a rozsudok

krajského súdu sp. zn. zo 14. septembra 2009, priznal mu primerané

finančné zadosťučinenie vo výške 3 000 € a náhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovenia až vrátane okolností, ktoré

by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,

uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti,

osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

Podľa každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu

naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

Podľa zamestnanci majú právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné

podmienky...

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného

a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto Dohovorom boli

porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa

porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto Dohovorom sa musí

zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba

pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod,

príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Podľa čl. 14 ods. 1 medzinárodného paktu všetky osoby sú si pred súdom rovné.

Každý má úplne rovnaké právo, aby bol spravodlivo a verejne vypočutý nezávislým

a nestranným súdom, ktorý rozhoduje buď o jeho právach a povinnostiach, alebo

akomkoľvek trestnom obvinení vznesenom proti nemu...

Podľa čl. 26 medzinárodného paktu všetci sú si pred zákonom rovní a majú právo na

rovnakú ochranu zákona bez akejkoľvek diskriminácie. Zákon zakáže akúkoľvek

diskrimináciu a zaručí všetkým osobám rovnakú a účinnú ochranu proti diskriminácii

z akýchkoľvek dôvodov, napr. podľa rasy, farby, pohlavia, jazyka, náboženstva, politického

alebo iného presvedčenia, národnostného alebo sociálneho pôvodu, majetku a rodu.

Pokiaľ ide o namietaný postup a rozsudok okresného súdu č. k. -168

z 15. apríla 2008, preskúmaniu ústavnosti tohto postupu a rozsudku ústavným súdom bráni

princíp subsidiarity zakotvený v , podľa ktorého ústavný súd rozhoduje

o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich

základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom

ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd

(). Takýmto súdom bol krajský súd, ktorý rozhodol rozsudkom sp. zn.

zo 14. septembra 2009. V tejto časti ústavný súd sťažnosť odmietol pre

nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

V ďalšej časti sťažnosti ústavný súd preskúmaval postup krajského súdu v konaní

vednom pod sp. zn. a zistil, že sťažnosť v tejto časti je zjavne

neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu

možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr.

, , ).

O zjavnej neopodstatnenosti možno hovoriť aj vtedy, ak v konaní pred orgánom

verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento

orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto

možnosť reálne nepripúšťajú (, , , ,

).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (, mutatis mutandis

, , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia

všeobecných súdov z hľadiska svojvoľnosti, arbitrárnosti rozhodnutia, resp. jeho

odôvodnenia. Výklad príslušných zákonov patrí do výlučnej právomoci všeobecného súdu.

O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom možno uvažovať

len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by

zásadne poprel ich účel a význam ().

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia

bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto

odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces ().

V odôvodnení rozsudku krajského súdu sp. zn. zo 14. septembra 2009

sa okrem iného uvádza:

„... Zamestnávateľ žalobcu v čase skončenia pracovného pomeru, ktorý ukončoval

Okresný úrad v B. už právne neexistoval, usporiadať však všetky pracovnoprávne nároky

prešli na Okresný úrad v B. Nárok na vyplatenie odstupného pri zániku pracovného pomeru

s bývalým zamestnancom národného výboru bol však zákonným nárokom a vznikol každému

uvoľňovanému pracovníkovi organizácie u ktorého došlo pri organizačných zmenách alebo

racionalizačných opatreniach k rozviazaniu pracovného pomeru výpoveďou danou

organizáciou z dôvodov uvedených v ustanovení , až c)

alebo dohodou z tých istých dôvodov ( o odstupnom

poskytovanom pri skončení pracovného pomeru.) Nepochybne pracovný pomer ukončovaný

Okresným úradom v B. namiesto likvidátora ONV skončil výpoveďou z dôvodu § 46 ods. 1

písm. b) vtedy platného a žalobca splnil všetky zákonom stanovené

podmienky pre jeho vyplatenie. Nedoriešené pracovnoprávne vzťahy medzi bývalými

zamestnancami národných výborov mali doriešiť okresné úrady. Pokiaľ Okresný úrad v B.

ukončoval pracovný pomer so žalobcom v dôsledku zániku ONV, vznikla mu aj povinnosť

doriešiť aj pracovnoprávne nároky spojené s týmto ukončením, t. j. vyplatiť žalobcovi

odstupné pri prvom výplatnom termíne po tom, ako pracovný pomer skončil. Pokiaľ tak

okresný úrad neurobil do doby jeho zániku, táto povinnosť prechádzala aj na jeho právnych

nástupcov (novozriadený okresný úrad v zmysle , po

zániku okresných úradov v zmysle zákona ods. 6 s účinnosťou od

1. 10. 2007 na krajský úrad. Po zrušení krajských úradov podľa

§ 3 ods. 10 pohľadávky a záväzky krajského úradu; ktoré neprešli na obvodný úrad podľa

ods. 9, prešli na obvodný úrad v sídle kraja). V danom prípade ide o záväzok krajského

úradu, ktorý prešiel na žalovaného z neusporiadaného pracovnoprávneho vzťahu žalobcu s

bývalým ONV v B., ktorý mal usporiadať Okresný úrad v B. a pokiaľ tak neurobil a

povinnosť uspokojiť žalobcov nárok prechádzal na právnych nástupcov a v súčasnej dobe je

pasívne legitimovaným na vyplatenie tohto nároku žalovaný. Záver súdu prvého stupňa, že

žalovaný nie je pasívne legitimovaný na uspokojenie nároku žalobcu na zaplatenie

odstupného nie je správny.

Na druhej strane však žalovaný, v prípade existencie jeho pasívnej legitimácie,

vzniesol námietku premlčania nároku a súd prvého stupňa zamietol žalobu aj z dôvodu, že

nárok žalobcu je premlčaný.

Pre posúdenie včasnosti uplatnenia nároku žalobcu bolo potrebné aplikovať

v platnom znení k 1. 1. 2002, teda ku dňu zániku pracovného pomeru

žalobcu v dôsledku zániku organizácie.

Podľa - v platnom znení k 1. 1.

2002, nárok sa premlčí, ak sa neuplatnil v na súde v lehote v tomto zákonníku ustanovenej.

Na premlčanie sa prihliadne len ak sa ten, voči ktorému sa nárok uplatňuje premlčania

dovolá. V takomto prípade nemožno premlčaný nárok účastníkovi priznať. Lehota na

uplatnenie nároku v zmysle začala plynúť odo dňa, keď sa

právo mohlo uplatniť po prvý raz. Lehota na uplatnenie peňažných nárokov v zmysle § 263

ods. 1 , pokiaľ nebolo v tomto zákonníku ustanovené inak, bola tri roky.

Premlčanie je definované ako uplynutie času ustanoveného v zákone (premlčacie

doby) na vykonanie práva, ktorý uplynul bez toho, aby sa právo vykonalo. Použitie

námietky premlčania má za následok zánik nároku patriaceho k obsahu práva, teda zánik

jeho súdnej vymáhateľnosti a v dôsledku čoho premlčané právo súdnym rozhodnutím

oprávnenému nemožno priznať. ...

Nárok žalobcu na vyplatenie odstupného vznikol v najbližšom výplatnom termíne po

skončení pracovného pomeru, t. j. v januári 1992, vo výplatnom termíne za mesiac

december 1991, pretože k ukončeniu pracovnoprávneho vzťahu s bývalým zamestnávateľom

došlo k 31. 12. 1991 uplynutím výpovednej lehoty. Od tejto doby začala plynúť trojročná

premlčacia lehota na uplatnenie tohto nároku a táto lehota skončila v januári 1995.

Žalobca si však nárok na vyplatenie odstupného uplatnil žalobou na súde až dňa 11. 11.

1996, teda po uplynutí lehoty na uplatnenie nároku. Žalovaný vzniesol námietku

premlčania, preto správne súd prvého stupňa prihliadol na túto námietku a nemohol už

premlčaný nárok priznať. Na plynutie premlčacej lehoty na uplatnenie nároku na vyplatenie

odstupného žalobcom nemalo vplyv začaté konanie o neplatnosť skončenia pracovného

pomeru, ako sa mylne žalobca domnieva. Právo bolo možné uplatniť po prvý krát po tom,

čo Okresný úrad v B. vo výplatnom termíne v januári 1992 nevyplatil žalobcovi zákonný

nárok na odstupné.

So zreteľom na vyššie uvedené odvolací súd postupom podľa

potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny.“

Podľa o odstupnom poskytovanom pri skončení

pracovného pomeru v znení neskorších predpisov odstupné vypláca organizácia po skončení

pracovného pomeru v najbližšom výplatnom termíne určenom v organizácii pre výplatu

mzdy, pokiaľ sa organizácia nedohodne s uvoľňovaným pracovníkom na výplate

odstupného v deň skončenia pracovného pomeru alebo na neskoršom termíne výplaty.

Podľa v znení neskorších zmien

a doplnení účinného do 31. marca 2002 (ďalej len „“) nárok sa premlčí, ak

sa neuplatnil na súde v lehote v tomto zákonníku ustanovenej. Na premlčanie sa prihliadne,

len ak sa ten, voči ktorému sa nárok uplatňuje, premlčania dovolá; v takom prípade

nemožno premlčaný nárok účastníkovi, ktorý ho uplatňuje, priznať. Podľa § 261 ods. 3

ak účastník uplatní na súde svoj nárok a v začatom konaní riadne

pokračuje, premlčacia lehota po dobu konania neplynie. Podľa § 262 ods. 1 Zákonníka

práce lehota začína plynúť odo dňa, keď sa právo mohlo uplatniť po prvý raz. Podľa § 263

ods. 1 ak nie je v tomto zákonníku ustanovené inak, je lehota na uplatnenie

peňažných nárokov tri roky.

Zo spisu okresného súdu ústavný súd zistil, že sťažovateľ bol v roku 1988

zamestnancom bývalého Okresného národného výboru v B. (ďalej len „ONV“). Dňa 14.

novembra 1988 dal zamestnávateľ sťažovateľovi výpoveď z pracovného pomeru podľa § 46

ods. 1 písm. f) . Sťažovateľ sa žalobou na okresnom súde domáhal

neplatnosti skončenia tohto pracovného pomeru. Rozsudkom okresného súdu sp. zn.

v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. bolo

určené, že výpoveď z pracovného pomeru daná žalobcovi ONV je neplatná. Rozsudok

nadobudol právoplatnosť 2. augusta 1991. Následne, Okresný úrad v B. (ďalej len „okresný

úrad“) ako právny nástupca ONV listom z 27. augusta 1991 rozviazal so sťažovateľom

pracovný pomer výpoveďou z dôvodu uvedeného v ,

pričom pracovný pomer mal skončiť uplynutím výpovednej lehoty, t. j. 31. decembra 1991.

Sťažovateľ sa v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. domáhal určenia

neplatnosti skončenia tohto pracovného pomeru. Rozsudkom okresného súdu sp. zn. 4 C

194/92 zo 16. júla 1993 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 16 Co

136/95 zo 6. marca 1996, ktorý nadobudol právoplatnosť 18. apríla 1996, bola žaloba

sťažovateľa o neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou zamietnutá. Následne

si sťažovateľ uplatnil žalobou podanou 11. novembra 1996 na okresnom súde nárok na

zaplatenie odstupného z dôvodu skončenia pracovného pomeru, o ktorom rozhodol okresný

súd rozsudkom sp. zn. z 15. apríla 2008 tak, že žalobu zamietol. Proti tomuto

rozhodnutiu podal sťažovateľ odvolanie. Krajský súd rozsudkom sp. zn. zo

14. septembra 2009 odvolanie sťažovateľa zamietol a rozsudok okresného súdu bol

potvrdený. Hoci sa sťažovateľ do 18. apríla 1996 (keď skončilo právoplatne konanie na

všeobecných súdoch o neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou) domáhal

výroku, že pracovný pomer s jeho predchádzajúcim zamestnávateľom trvá, trojročná

premlčacia lehota na peňažné nároky vyplývajúca z tohto pracovného pomeru začala plynúť

1. januára 1992 a márne uplynula 1. januára 1995 ( ). Podanie

návrhu na okresnom súde na neplatnosť skončenia pracovného pomeru nemalo za následok

spočívanie premlčacej doby na uplatnenie nároku na odstupné, t. j. na nárok, ktorý je

predmetom sťažnosti sťažovateľa. Z uvedeného teda vyplýva, že sťažovateľova domnienka

o včasnom uplatnení nároku je mylná a lehotu uplatneného práva sťažovateľom nemožno

odvíjať od právoplatnosti rozhodnutia o neplatnom (platnom) skončení pracovného pomeru

(v tomto prípade od 18. apríla 1996), pretože takéto rozhodnutie má len deklaratórny

charakter a jeho účinky sa viažu k dátumu, ktorý je rozhodný pre to-ktoré obdobie.

Sťažovateľ si teda mohol nárok na zaplatenie odstupného prvýkrát uplatniť, odkedy s ním

zamestnávateľ skončil pracovný pomer (t. j. k 31. decembru 1991). A keďže konanie o

neplatnosť skončenia pracovného pomeru v trvaní trojročnej premlčacej lehoty nebolo

právoplatne skončené, sťažovateľ mal z opatrnosti zvoliť taký procesný postup, aby lehota

na uplatnenie nároku na odstupné mu do vyriešenia tohto sporu márne neuplynula, ale aby

bola zachovaná, a do skončenia sporu, ktorý mal súvis s rozhodnutím o nároku na

vyplatenie odstupného, by bolo možné konanie prerušiť. Žaloba doručená okresnému súdu

11. novembra 1996 bola podaná po márnom uplynutí premlčacej doby na zaplatenie

odstupného.

Ústavný súd preto preskúmal dôvody sťažnosti v naznačenom smere a zistil, že

rozsudok krajského súdu sp. zn. zo 14. septembra 2009 spĺňa všetky

zákonné náležitosti, zrozumiteľne a jasne dáva odpoveď na všetky otázky dôležité pre

rozhodnutie krajského súdu. Ústavný súd poukazuje na to, že vznesenie námietky

premlčania treba považovať za celkom bežné uplatnenie práva vyplývajúceho zo zákona. Je

len v záujme právnej istoty, aby subjekty svoje práva uplatňovali riadne a včas. V prípade

vznesenia opodstatnenej námietky premlčania dlžníkom súd nemôže premlčané právo

veriteľovi priznať.

Podľa názoru ústavného súdu sa krajský súd v odôvodnení rozsudku sp. zn.

zo 14. septembra 2009 riadne a ústavne konformným spôsobom vysporiadal

so všetkými otázkami, ktoré boli pre jeho rozhodnutie z hľadiska právneho posúdenia veci

podstatné. K tomuto záveru dospel ústavný súd vo vzťahu k jednotlivým namietaným

skutočnostiam.

Vo vzťahu k uvedenému (namietanému) porušeniu základných práv sťažovateľa

ústavný súd pripomína, že ak orgán štátu aplikuje platný právny predpis, jeho účinky

(dôsledky) použitia nemožno považovať za porušenie základného práva alebo slobody

(, , , ).

Ústavný súd nepovažuje odôvodnenie rozsudku krajského súdu sp. zn.

zo 14. septembra 2009 za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné, resp. udržateľné do tej miery, aby malo za

následok porušenie označených ústavnoprocesných práv sťažovateľa. Samotná skutočnosť,

že sa sťažovateľ s rozhodnutím krajského súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru

o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho postupu.

Ústavný súd je toho názoru, že rozsudkom krajského súdu sp. zn.

zo 14. septembra 2009 nedošlo k porušeniu označených základných práv sťažovateľa podľa

, a , a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti. Nie je

zrejmé, akým spôsobom krajský súd napadnutým rozsudkom porušil základné práva

sťažovateľa. Napadnutý rozsudok krajského súdu nemá zjavne neodôvodnený ani arbitrárny

charakter.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom základného

práva podľa a práva podľa dohovoru nie je právo na

rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech

v konaní (, resp. ), sťažnosť v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

Sťažovateľ namietal aj porušenie práv podľa čl. 6, čl. 8, čl. 13 a čl. 14 dohovoru, čl. 1

dodatkového protokolu a čl. 14 ods. 1 a čl. 26 medzinárodného paktu, Dohovoru

medzinárodnej organizácie práce o zákaze diskriminácie a Medzinárodného paktu

o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach a Všeobecnej deklarácie ľudských práv

a čl. 5, čl. 6 a čl. 9 Charty OSN. V tejto časti ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi

namietaným rozhodnutím všeobecného súdu a už citovanými právami. Keďže sťažovateľ

neuviedol, akým zásahom mohlo dôjsť k porušeniu týchto práv, ústavný súd súc viazaný

petitom sťažnosti nemohol ani nahradiť dôvody sťažovateľa, ktorý bližšie jednotlivé

porušenie neuvádzal.

Keďže ústavný súd nezistil v postupe všeobecných súdov také konania, ktoré by

viedli k porušeniu , bolo bez ďalšieho právneho významu skúmať namietané

porušenie základných práv zaručených a práv zaručených medzinárodnou zmluvou.

Na základe uvedeného rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto

rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. marca 2010