Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 112/2010
PDF · 245.43 KB
No categories available
IV. ÚS 112/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. marca 2010
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., s. r. o., B., zastúpenej advokátom
JUDr. F. N., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl.
46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a namietaného porušenia čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj § 1 ods. 1
ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd,
uznesením Okresného súdu Trenčín č. k. 23 Er 2468/2003-16 z 18. marca 2009 a uznesením
Krajského súdu v Trenčíne č. k. 5 CoE/63/2009-39 z 29. júna 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
15. októbra 2009 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., s. r. o., B. (ďalej len
„sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. F. N., B., vo veci namietaného porušenia jej
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“),
práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) a namietaného porušenia čl. 2 ods. 2 ústavy, ako aj § 1 ods. 1 ústavného zákona
č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd (ďalej len „ústavný
zákon“), uznesením Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“)
č. k. 23 Er 2468/2003-16 z 18. marca 2009 a uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej
len „krajský súd“) č. k. 5 CoE/63/2009-39 z 29. júna 2009.
Ústavný súd zo sťažnosti a z priložených listinných dôkazov zistil, že okresný súd
poverením č. 5 309*000 746 z 18. júla 2003 poveril súdneho exekútora vykonaním
exekúcie na vymoženie pohľadávky v sume 705,01 € s príslušenstvom, na základe
exekučného titulu, ktorým bol platobný výmer oprávneného [P. v konkurze, B. (ďalej
len „úpadca“)], č. 521/2002 z 27. mája 2002 na zaplatenie dlžného poistného povinným (B.
B., S., za kanál. mostom, I.).
Z výpisu obchodného registra vyplynulo, že úpadca bol 8. augusta 2007 vymazaný
z obchodného registra. Dôvodom výmazu bola skutočnosť, že uznesením Krajského súdu
v Bratislave č. k. 7 K 70/01-1404 z 22. februára 2007, ktoré nadobudlo právoplatnosť
5. apríla 2007, bol zrušený konkurz na tohto úpadcu z dôvodu, že jeho majetok
nepostačoval na úhradu výdavkov a odmeny správcu.
Z predloženej zmluvy o postúpení pohľadávok zo 7. júla 2005 uzavretej medzi
správcom konkurznej podstaty úpadcu a postupníkom (sťažovateľkou - obchodnou
spoločnosťou Z., s. r. o., B.) vyplynulo, že správca konkurznej podstaty úpadcu postúpil
postupníkovi - sťažovateľke súbor pohľadávok v celkovej sume 1 169 259 201 Sk. Z obsahu
zmluvy o postúpení pohľadávok ďalej vyplýva, že k postúpeniu pohľadávok malo dôjsť
až momentom úplného zaplatenia dohodnutej odplaty. Pritom podpisy konajúcich
účastníkov zmluvy neboli úradne overené a ani zmluva nebola vyhotovená vo forme
notárskej zápisnice.
Z predložených dokladov, ako aj z tvrdeného skutkového stavu sťažovateľom bolo
zistené, že sťažovateľ preukázal svoj vstup do konania na strane oprávneného výlučne
z titulu postúpenia pohľadávok, ku ktorému malo dôjsť na základe zmluvy o postúpení
pohľadávok, ktorá však nebola spísaná zákonom ustanoveným/predpísaným spôsobom,
a preto okresný súd návrh na vstup do konania ako nedôvodný zamietol. Vzhľadom na to,
že oprávnený 8. augusta 2007 zanikol bez právneho nástupcu, nebolo zistené, že nedošlo
k zákonom aprobovanému prechodu pohľadávky, okresný súd exekúciu zastavil.
Okresný súd v exekučnej veci oprávneného proti povinnému o návrhu obchodnej
spoločnosti Z., s. r. o. (sťažovateľa), uznesením č. k. 23 Er 2468/2003-16 z 18. marca 2009
rozhodol tak, že exekúciu zastavil a návrh na pripustenie zmeny účastníka konania na strane
oprávneného zamietol.
Krajský súd o odvolaní sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu
č. k. 23 Er/2468/2003-16 z 18. marca 2009 svojím uznesením z 29. júna 2009 prvostupňové
rozhodnutie v časti týkajúcej sa zastavenia exekúcie potvrdil a odvolanie proti zamietnutiu
návrhu na pripustenie zmeny účastníka konania na strane sťažovateľa odmietol.
Podľa názoru krajského súdu platobný výmer vydaný správcom konkurznej podstaty
nemožno považovať za exekučný titul v zmysle § 41 Exekučného poriadku. Správca
konkurznej podstaty má pri správe majetku úpadcu oprávnenie nakladať s majetkom
podstaty a prechádza na neho aj výkon práv a povinností, ktoré súvisia s nakladaním
s majetkom podstaty. Zo zákona mu však nevyplýva oprávnenie vydávať individuálne akty
orgánov verejnej správy. Postavenie orgánu verejnej správy by mohlo byť správcovi
konkurznej podstaty dané len právnou úpravou, ktorá by mu expressis verbis takéto
oprávnenie priznávala. Ak rozhodnutie, ktoré má byť exekučným titulom, vydal nepríslušný
orgán, ide o nulitný právny akt, pri ktorom sa pre účely exekučného konania neuplatňuje
princíp jeho správnosti. Práve naopak, má to za následok, že takéto rozhodnutie nemožno
vykonať. Nulitný akt nikoho nezaväzuje a hľadí sa na neho, akoby neexistoval (rozhodnutie
č. 58/1997 Zbierky rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky, podľa ktorého
je výkon rozhodnutia neprípustný, ak je exekučný titul nulitným právnym aktom).
Podľa názoru sťažovateľa uvedené uznesenia okresného súdu a krajského súdu
predstavujú porušenie označených článkov ústavy, listiny a dohovoru. Prioritne poukazuje
na skutočnosť, že v uznesení ústavného súdu č. k. I. ÚS 415/08-19 z 10. decembra 2008 bol
vyslovený právny názor, podľa ktorého namietanú absenciu oprávnenia správcu konkurznej
podstaty zdravotnej poisťovne vydávať platobné výmery ako exekučné tituly prináležalo
skúmať jedine na základe opravného prostriedku smerujúceho proti takémuto rozhodnutiu,
a nie všeobecnému súdu v rámci exekučného konania. V danom prípade všeobecné súdy
vyhlásili za nulitný exekučný titul v už prebiehajúcom exekučnom konaní (teda dokonca
potom, ako vydali poverenie na vykonanie exekúcie). Stalo sa tak dávno po uplynutí
všetkých zákonných lehôt na podanie riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov
proti platobnému výmeru. Z platnej judikatúry všeobecných súdov vyplýva aj to,
že všeobecné súdy sú viazané materiálnou právoplatnosťou rozhodnutí, a nie sú oprávnené
ju v rámci exekučného konania posudzovať. Oprávnenie správcu konkurznej podstaty
vydávať platobné výmery by bolo možné subsumovať pod materiálnu právoplatnosť
správneho rozhodnutia, ktorú exekučné súdy v žiadnom prípade nie sú oprávnené
posudzovať.
Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených
článkov ústavy, listiny a dohovoru v konaniach vedených okresným súdom
pod sp. zn. 23 Er 2468/2003 a krajským súdom pod sp. zn. 5 CoE/63/2009 s tým, aby boli
uznesenia okresného súdu č. k. 23 Er 2468/2003-39 z 18. marca 2009 a krajského súdu
č. k. 5 CoE/63/2009-39 z 29. júna 2009 zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie. Napokon
sťažovateľ požaduje náhradu trov právneho zastúpenia, a to od oboch všeobecných súdov
spoločne a nerozdielne.
Sťažovateľ nepreukázal, že podal dovolanie proti uzneseniu krajského súdu
č. k. 5 CoE/63/2009-39 z 29. júna 2009.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré
by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie
sa nemusí odôvodniť.
Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy,
v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa odseku 4 tohto ustanovenia podmienky
a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon.
Podľa § 1 ods. 1 ústavného zákona ústavné zákony, iné zákony a ďalšie právne
predpisy, ich výklad a používanie musí byť v súlade s Listinou základných práv a slobôd.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Na rozhodnutie o tej časti podanej sťažnosti, ktorá sa týka konania vedeného
okresným súdom pod sp. zn. 23 Er 2468/2003, nie je daná právomoc ústavného súdu.
Ako to vyplýva z už citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu poskytovať
ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, keď
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Proti uzneseniu okresného
súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť
ochranu označeným základným právam sťažovateľky mal krajský súd v odvolacom konaní.
Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.
Odlišná je situácia, pokiaľ ide o tú časť sťažnosti, ktorá sa týka konania vedeného
krajským súdom pod sp. zn. 5 CoE/63/2009.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,
aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku
nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
Podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku dovolanie je prípustné proti
každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala
možnosť konať pred súdom.
Z listinných dôkazov, ktoré mal ústavný súd k dispozícii, je zrejmé, že všeobecné
súdy, hoci pôvodne vydali poverenie na vykonanie exekúcie, následne dospeli k záveru,
že exekúciu nemožno vykonať pre absenciu jednej zo základných podmienok tohto konania,
ktorou je existencia exekučného titulu, vzhľadom na to, že platobný výmer prezentovaný
sťažovateľom ako exekučný titul je v skutočnosti nulitným aktom, ktorý za exekučný titul
považovať nemožno. V konečnom dôsledku to z pohľadu sťažovateľa znamená,
že všeobecné súdy odmietli poskytnúť ochranu jeho základnému právu na súdnu ochranu
v rámci exekučného konania.
Krajský súd v tejto súvislosti uviedol:
„Predpokladom exekúcie je existencia rozhodnutia. O aké rozhodnutie sa jedná,
podrobnejšie upravuje § 41 Exekučného poriadku. Exekučným titulom je vykonateľné
rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok. Okrem
iného je možné exekúciu vykonať aj na základe vykonateľných rozhodnutí orgánov verejnej
správy v zmysle § 41 ods. 2 písm. f) Exekučného poriadku. Za účinnosti zákona č. 273/1994
Z. z. pôsobnosť orgánov verejnej správy vykonávali aj zdravotné poistenie. Na toto konanie
sa v zmysle § 58 zákona č. 273/1994 Z. z. vzťahovali predpisy o správnom konaní.
Ako vyplýva z vyššie uvedeného, platobné výmery, ktoré mali byť v posudzovanej veci
exekučným titulom, boli vydané správcom konkurznej podstaty úpadcu. Preto
je rozhodujúce vyriešiť otázku, či platobné výmery vydané správcom konkurznej podstaty
sú exekučnými titulmi, pričom túto otázku je potrebné posudzovať v závislosti od postavenia
správcu konkurznej podstaty. Správca konkurznej podstaty má pri správe majetku úpadcu
oprávnenie nakladať s majetkom podstaty. Z ustanovení zákona č. 328/1991 Zb. nevyplýva
oprávnenie vydávať individuálne akty orgánu verejnej moci (správy). Postavenie orgánu
verejnej správy by mohlo byť správcovi konkurznej podstaty dané len právnou úpravou.
Pokiaľ takúto právnu úpravu právny poriadok neobsahuje, správca majetku konkurznej
podstaty nie je oprávnený vydávať individuálne právne akty, ktoré sú exekučnými titulom
v zmysle § 41 Exekučného poriadku.
Z tohto potom následne vyplýva, že pokiaľ rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom
vydal nepríslušný. orgán, ide o právny akt nulitný, pri ktorom sa pre účely exekučného
konania neuplatňuje princíp jeho správnosti, ale naopak, má to za následok, že takéto
rozhodnutie nie je možné vykonať. Nie je totiž aktom Štátnej správy resp. verejnej moci.
Nulitný akt nikoho nezaväzuje a hľadí sa na neho akoby neexistoval. Preto je treba
aj na vydanie platobného výmeru správcom konkurznej podstaty danej veci hľadieť
ako na nulitný akt. Toho dôsledkom je, že v preskúmavanej veci absentuje exekučný titul
pre vykonanie exekúcie.
Z tohto potom následne vyplýva, že výkon rozhodnutia je neprípustný, pokiaľ
je exekučný titul nulitným právnym aktom.
Preto dospel odvolací súd k záveru, že správny bol postup súdu prvého stupňa, ktorý
exekučné konanie zastavil, avšak malo sa tak stať z dôvodu, že daný platobný výmer, ktorý
je exekučnými titulom, je nulitným právnym aktom, a preto exekúcia nemala byť
ani nariadená.
S poukazom na vyššie uvedené dospel potom následne odvolací súd k záveru,
že odvolanie spoločnosti Z. proti zamietnutiu jej návrhu na zámenu na strane oprávneného
je potrebné odmietnuť analogicky podľa § 218 ods. 1 písm. b) O.s.p. z dôvodu, že toto
odvolanie je v súčasnej dobe bezpredmetné z dôvodov vyššie uvedených. Keďže
v prejednávanej veci exekúcia nemala byť vedená vôbec, nakoľko neexistuje vykonateľné
rozhodnutie, je bezpredmetné rozhodovať o pripustení zámeny na strane oprávneného
z dôvodu postúpenia pohľadávky.“
Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho
zjavnú neopodstatnenosť je absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom
do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, t. j. ak ústavný súd nezistí relevantnú
súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto
odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 299/07).
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil
(II. ÚS 21/96, III. ÚS 151/05). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti
poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi
všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci
v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu
nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5
ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).
Z uvedeného vychádzal ústavný súd aj v rámci ústavnej kontroly, ktorej bolo
podrobené napadnuté uznesenie krajského súdu, a to z hľadiska námietok nastolených
sťažovateľkou. Ústavný súd teda považoval za významné vyriešiť zásadný problém
sťažovateľky, a teda či krajský súd v rámci exekučného konania, keď rozhodoval o odvolaní
proti prvostupňovému rozhodnutiu, ktorým bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú
a následne bola zastavená, mal právomoc skúmať prípustnosť exekúcie z hľadiska
relevantnosti exekučného titulu, t. j. či krajský súd v rámci svojho rozhodovania neprekročil
svoju právomoc patriacu síce všeobecným súdom, ale danú im v rámci odlišného konania,
na ktoré sa vzťahujú príslušné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku pojednávajúce
o správnom súdnictve.
Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu možno zastaviť na návrh alebo
aj bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví
exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi
k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), podrobne upravuje Exekučný
poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže učiniť, nie je explicitne daný.
Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie
kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného
vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého
exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto
konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie
nemožno exekúciu vykonať. Je ústavne akceptovateľný právny názor krajského súdu,
že ak neexistuje relevantné rozhodnutie, ktoré by bolo spôsobilé byť exekučným titulom,
exekúcia je neprípustná, čo je dôvod na zastavenie exekučného konania.
Sťažovateľka namietala aj arbitrárnosť a ústavnú neudržateľnosť odôvodnenia
napadnutého uznesenia krajského súdu. Podľa názoru ústavného súdu však krajský súd
dostatočne sťažovateľke ozrejmil okolnosti, ktoré boli podkladom na záver o tom,
že exekúciu nemožno ďalej vykonať a že exekúcia sa na základe platobného výmeru
č. 474/2005 z 24. mája 2005 vôbec nemala začať. V tejto súvislosti krajský súd poukázal
na to, že v zmysle § 41 ods. 2 písm. f) Exekučného poriadku možno exekúciu vykonať
aj na podklade vykonateľných rozhodnutí orgánov verejnej správy. Podľa jeho názoru však
takýmito rozhodnutiami nemohli byť rozhodnutia správcu konkurznej podstaty úpadcu.
Odvolací súd konštatoval, že zo žiadnych ustanovení zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze
a vyrovnaní účinného do 31. decembra 2005 expressis verbis nevyplývalo pre správcu
konkurznej podstaty oprávnenie vydávať individuálne právne akty orgánu verejnej správy.
Na základe toho krajský súd uzavrel, že platobný výmer vydaný správcom konkurznej
podstaty úpadcu nemohol byť exekučným titulom, na základe ktorého by bolo možné
vykonať exekúciu. Aj keď krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia priamo nevyslovil,
že pri prezentácii prijatých záverov sa riadil právnym názorom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) vysloveným v inej právnej veci vedenej
pod sp. zn. 3 M Cdo 20/2008, konkrétne v uznesení z 22. apríla 2009, z obsahu
odôvodnenia namietaného rozhodnutia krajského súdu však jednoznačne vyplýva, že daný
názor najvyššieho súdu si osvojil.
V nadväznosti na uvedené, a to pokiaľ ide o námietky sťažovateľky, že v obdobných
veciach iných účastníkov konania rozhodli všeobecné súdy spôsobom, s ktorým
sa sťažovateľka stotožnila, a že naopak, v jeho veci rozhodli súdy odlišne, ústavný súd
konštatuje, že nie je úlohou ústavného súdu zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných
súdov, lebo zjednocovanie rozhodovacej praxe je vecou odvolacích súdov, resp. najvyššieho
súdu (I. ÚS 199/07, I. ÚS 235/07). Jeho úlohou je posúdiť napadnuté rozhodnutia z pohľadu
ich ústavnej udržateľnosti. Ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie
je ústavne udržateľné a navyše, nie je ojedinelým vybavením rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov.
S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov, na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to,
že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36
ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
nie je právo účastníka konania garantované ústavou na rozhodnutie v súlade s jeho právnym
názorom, resp. jeho právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07,
I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08). V nadväznosti na to ústavný súd sťažnosť v tejto časti
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Vzhľadom na to, že ústavný súd odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti tú časť
sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie zásad spravodlivého procesu označeným
uznesením krajského súdu, totožný záver prijal aj vo vzťahu k namietanému porušeniu
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, a to vychádzajúc z toho,
že absencia porušenia ústavnoprávnych princípov vylučuje založenie sekundárnej
zodpovednosti všeobecných súdov za porušenie základných práv sťažovateľa
hmotnoprávneho charakteru, medzi ktoré nepochybne patrí aj základné právo garantujúce
ochranu majetku (obdobne napr. III. ÚS 27/08).
Z hľadiska argumentácie sťažovateľky postupovali všeobecné súdy tak, že jej odňali
možnosť konať pred exekučným súdom. Pri takto formulovanej námietke mohla
sťažovateľka podať proti namietanému uzneseniu krajského súdu dovolanie [(§ 237 písm. f)
Občianskeho súdneho poriadku)]. Sťažovateľka túto možnosť, ktorú jej poskytuje
Občiansky súdny poriadok, nevyužila. Znamená to, že sťažovateľka nevyčerpala všetky
právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv účinne poskytuje
a na ktorých použitie bol oprávnený v zmysle Občianskeho súdneho poriadku, čo zakladá
dôvod na odmietnutie sťažnosti aj pre jej neprípustnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pokiaľ ide o porušenie čl. 2 ods. 2 a čl. 46 ods. 4 ústavy, ako aj § 1 ods. 1 ústavného
zákona, ide o také ustanovenia ústavy a ústavného zákona, ktoré nemajú charakter
základných práv. K ich porušeniu by prípadne mohlo dôjsť len vtedy, ak by ústavný súd
dospel k záveru, že bolo porušené niektoré ústavou alebo listinou garantované základné
právo alebo právo podľa dohovoru, t. j. v spojení s takýmto porušením. Pretože ústavný súd
o porušení základných práv a slobôd sťažovateľky nerozhodol, odmietol aj túto časť
sťažnosti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti rozhodol ústavný súd tak, ako to
je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. marca 2010