Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 114/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. marca 2010

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., B., zastúpenej advokátom F. N.,

B.,vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 4

a podľa Listiny základných práv a slobôd, práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a namietaného

porušenia , ako aj ústavného zákona

č. , ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd, a to uznesením

Okresného súdu Trenčín č. k. -15 z 18. marca 2009 a uznesením Krajského

súdu v Trenčíne č. k. -36 z 30. júla 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

20. novembra 2009 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., B. (ďalej aj „sťažovateľ“),

zastúpenej advokátom F. N., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa

a a 4 (ďalej len „“) a podľa čl.

36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“),

a namietaného porušenia , ako aj ústavného zákona

č. , ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd (ďalej len „ústavný

zákon“), a to uznesením Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“)

č. k. -15 z 18. marca 2009 a uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej

len „krajský súd“) č. k. -36 z 30. júla 2009.

Ústavný súd zo sťažnosti a z priložených listinných dôkazov zistil, že okresný súd

poverením č. ... zo 7. februára 2003 poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie

na vymoženie pohľadávky v sume 577,34 € (17 393 Sk) s príslušenstvom na základe

exekučného titulu, ktorým bol platobný výmer oprávneného [P. v konkurze, B. (ďalej len

„úpadca“)] č. 123/2002 z 12. februára 2002 na zaplatenie dlžného poistného povinným (Ľ.

O. a M. Š. – T.).

Z výpisu z obchodného registra vyplynulo, že úpadca bol 8. augusta 2007 vymazaný

z obchodného registra. Dôvodom výmazu bola skutočnosť, že uznesením Krajského súdu

v Bratislave č. k. -1404 z 22. februára 2007, ktoré nadobudlo právoplatnosť

5. apríla 2007, bol zrušený konkurz na tohto úpadcu z dôvodu, že jeho majetok

nepostačoval na úhradu výdavkov a odmeny správcu.

Z predloženej zmluvy o postúpení pohľadávok zo 7. júla 2005 uzavretej medzi

správcom konkurznej podstaty úpadcu a postupníkom (sťažovateľom - obchodnou

spoločnosťou Z., B.) vyplynulo, že správca konkurznej podstaty úpadcu postúpil

postupníkovi - sťažovateľovi súbor pohľadávok v celkovej sume 1 169 254 201 Sk.

Z obsahu zmluvy o postúpení pohľadávok vyplynulo, že k postúpeniu pohľadávok malo

dôjsť až momentom úplného zaplatenia dohodnutej odplaty. Pritom podpisy konajúcich

za účastníkov zmluvy neboli úradne overené a ani zmluva nebola vyhotovená vo forme

notárskej zápisnice.

Z predložených dokladov, ako aj z tvrdeného skutkového stavu sťažovateľom bolo

zistené, že sťažovateľ preukazoval svoj vstup do konania na strane oprávneného výlučne

z titulu postúpenia pohľadávok, ku ktorému malo dôjsť na základe uzavretej zmluvy

o postúpení pohľadávok, ktorá však nebola spísaná zákonom ustanoveným/predpísaným

spôsobom, a preto okresný súd návrh na vstup do konania ako nedôvodný zamietol.

Vzhľadom na to, že bolo zistené, že oprávnený 8. augusta 2007 zanikol bez právneho

nástupcu, a nebolo zistené, že nedošlo k zákonom aprobovanému prechodu pohľadávky,

okresný súd exekúciu zastavil.

Okresný súd v exekučnej veci oprávneného proti povinnému o návrhu obchodnej

spoločnosti Z. (sťažovateľ), uznesením č. k. -15 z 18. marca 2009 rozhodol

tak, že exekúciu zastavil a návrh na pripustenie zmeny účastníka konania na strane

oprávneného zamietol.

Krajský súd o odvolaní sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu

č. k. -15 z 18. marca 2009 svojím uznesením z 30. júla 2009 prvostupňové

rozhodnutie v časti týkajúcej sa zastavenia exekúcie potvrdil a odvolanie proti zamietnutiu

návrhu na pripustenie zmeny účastníka konania na strane sťažovateľa odmietol.

Podľa názoru krajského súdu platobný výmer vydaný správcom konkurznej podstaty

nemožno považovať za exekučný titul v zmysle § 41 Exekučného poriadku. Správca

konkurznej podstaty má pri správe majetku úpadcu oprávnenie nakladať s majetkom

podstaty a prechádza na neho aj výkon práv a povinností, ktoré súvisia s nakladaním

s majetkom podstaty. Zo zákona mu však nevyplýva oprávnenie vydávať individuálne akty

orgánov verejnej správy. Postavenie orgánu verejnej správy by mohlo byť správcovi

konkurznej podstaty dané len právnou úpravou, ktorá by mu expressis verbis takéto

oprávnenie priznávala. Ak rozhodnutie, ktoré má byť exekučným titulom, vydal nepríslušný

orgán, ide o nulitný právny akt, pri ktorom sa pre účely exekučného konania neuplatňuje

princíp jeho správnosti. Práve naopak, má to za následok, že takéto rozhodnutie nemožno

vykonať. Nulitný akt nikoho nezaväzuje a hľadí sa na neho, akoby neexistoval (rozhodnutie

č. 58/1997 Zbierky rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky, podľa ktorého

je výkon rozhodnutia neprípustný, ak je exekučný titul nulitným právnym aktom).

Podľa názoru sťažovateľa uvedené uznesenia okresného súdu a krajského súdu

predstavujú porušenie označených článkov , listiny a dohovoru. Prioritne poukazuje

na skutočnosť, že v uznesení ústavného súdu č. k. -19 z 10. decembra 2008 bol

vyslovený právny názor, podľa ktorého namietanú absenciu oprávnenia správcu konkurznej

podstaty zdravotnej poisťovne vydávať platobné výmery ako exekučné tituly prináležalo

skúmať jedine na základe opravného prostriedku smerujúceho proti takémuto rozhodnutiu,

a nie všeobecnému súdu v rámci exekučného konania. V danom prípade všeobecné súdy

vyhlásili za nulitný exekučný titul v už prebiehajúcom exekučnom konaní (teda dokonca

potom, ako vydali poverenie na vykonanie exekúcie). Stalo sa tak dávno po uplynutí

všetkých zákonných lehôt na podanie riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov

voči platobnému výmeru. Z platnej judikatúry všeobecných súdov vyplýva aj to, že

všeobecné súdy sú viazané materiálnou právoplatnosťou rozhodnutí, a nie sú oprávnené ju

v rámci exekučného konania posudzovať. Oprávnenie správcu konkurznej podstaty vydávať

platobné výmery by bolo možné subsumovať pod materiálnu právoplatnosť správneho

rozhodnutia, ktorú exekučné súdy v žiadnom prípade nie sú oprávnené posudzovať.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených

článkov , listiny a dohovoru v konaniach vedených okresným súdom pod

sp. zn. a krajským súdom pod sp. zn. s tým, aby boli

uznesenia okresného súdu č. k. -15 z 18. marca 2009 a krajského súdu

č. k. -36 z 30. júla 2009 zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie. Napokon

sťažovateľ požaduje náhradu trov právneho zastúpenia, a to od oboch všeobecných súdov

spoločne a nerozdielne.

Sťažovateľ nepreukázal, že podal dovolanie proti uzneseniu krajského súdu

č. k. -36 z 30. júla 2009.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovenia až vrátane okolností, ktoré

by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie

sa nemusí odôvodniť.

Podľa štátne orgány môžu konať iba na základe ,

v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa odseku 4 tohto ustanovenia podmienky

a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon.

Podľa § 1 ods. 1 ústavného zákona ústavné zákony, iné zákony a ďalšie právne

predpisy, ich výklad a používanie musí byť v súlade s Listinou základných práv a slobôd.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Na rozhodnutie o tej časti podanej sťažnosti, ktorá sa týka konania vedeného

okresným súdom pod sp. zn. -15, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako to vyplýva z už citovaného , právomoc ústavného súdu poskytovať

ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, keď

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Proti uzneseniu okresného

súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť

ochranu označeným základným právam sťažovateľa mal krajský súd v odvolacom konaní.

Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.

Odlišná je situácia, pokiaľ ide o tú časť sťažnosti, ktorá sa týka konania vedeného

krajským súdom pod sp. zn. .

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,

aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku

nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Podľa dovolanie je prípustné proti

každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala

možnosť konať pred súdom.

Z listinných dôkazov, ktoré mal ústavný súd k dispozícii, je zrejmé, že všeobecné

súdy, hoci pôvodne vydali poverenie na vykonanie exekúcie, následne dospeli k záveru,

že exekúciu nemožno vykonať pre absenciu jednej zo základných podmienok tohto konania,

ktorou je existencia exekučného titulu. Vzhľadom na to, že platobný výmer prezentovaný

sťažovateľom ako exekučný titul je v skutočnosti nulitným aktom, za exekučný titul

ho nemožno považovať. V konečnom dôsledku to z pohľadu sťažovateľa znamená,

že všeobecné súdy odmietli poskytnúť ochranu jeho základnému právu na súdnu ochranu

v rámci exekučného konania.

Krajský súd v tejto súvislosti uviedol:

„Predpokladom exekúcie je existencia rozhodnutia. O aké rozhodnutie sa jedná,

podrobnejšie upravuje § 41 Exekučného poriadku. Exekučným titulom je vykonateľné

rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok. Okrem

iného je možné exekúciu vykonať aj na základe vykonateľných rozhodnutí orgánov verejnej

správy v zmysle Exekučného poriadku. Za účinnosti

Z.z. pôsobnosť orgánov verejnej správy vykonávali aj zdravotné poisťovne. Na toto konanie

sa v zmysle vzťahovali predpisy o správnom konaní.

Ako vyplýva z vyššie uvedeného, platobné výmery, ktoré mali byť v posudzovanej vecí

exekučným titulom, boli vydané správcom konkurznej podstaty úpadcu. Preto

je rozhodujúce vyriešiť otázku, či platobné výmery vydané správcom konkurznej podstaty

sú exekučnými titulmi, pričom túto otázku je potrebné posudzovať v závislosti od postavenia

správcu konkurznej podstaty. Správca konkurznej podstaty má pri správe majetku úpadcu

oprávnenie nakladať s majetkom podstaty. Z ustanovení nevyplýva

oprávnenie vydávať individuálne akty orgánu verejnej moci ( správy ). Postavenie orgánu

verejnej správy by mohlo byť správcovi konkurznej podstaty dané len právnou úpravou.

Pokiaľ takúto právnu úpravu právny poriadok neobsahuje, správca majetku konkurznej

podstaty nie je oprávnený vydávať individuálne právne akty, ktoré sú exekučnými titulmi

v zmysle § 41 Exekučného poriadku.

Z tohto potom následne vyplýva, že pokiaľ rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom,

vydal nepríslušný orgán, ide o právny akt nulitný, pri ktorom sa pre účely exekučného

konania neuplatňuje princíp jeho správnosti, ale naopak, má to za následok, že takéto

rozhodnutie nie je možné vykonať. Nie je totiž aktom štátnej správy, resp. verejnej moci.

Nulitný akt nikoho nezaväzuje a hľadí sa na neho, akoby neexistoval. Preto je treba

aj na vydanie platobného výmeru správcom konkurznej podstaty danej veci hľadieť

ako na nulitný akt. Toho dôsledkom je, že v preskúmavanej veci absentuje exekučný titul pre

vykonanie exekúcie.

Z tohto potom následne vyplýva, že exekúcia je neprípustná, pokiaľ je exekučný titul

nulitným právnym aktom.

Preto dospel odvolací súd k záveru, že správny bol postup súdu prvého stupňa, ktorý

exekučné konanie zastavil, avšak malo sa tak stať z dôvodu, že daný platobný výmer, ktorý

je exekučným titulom, je nulitným právnym aktom, a preto poverenie na vykonanie exekúcie

nemalo byť vydané.

S poukazom na vyššie uvedené dospel potom následne odvolací súd k záveru,

že odvolanie spoločnosti ZH Kredit proti zamietnutiu jej návrhu na zmenu na strane

oprávneného je potrebné odmietnuť analogicky podľa z dôvodu,

že toto odvolanie je v súčasnej dobe bezpredmetné z dôvodov vyššie uvedených. Keďže

v prejednávanej veci exekúcia nemala byť vedená vôbec, nakoľko neexistuje vykonateľné

rozhodnutie, je bezpredmetné rozhodovať o pripustení zmeny na strane oprávneného

z dôvodu postúpenia pohľadávky.“

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho

zjavnú neopodstatnenosť je absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom

do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, t. j. ak ústavný súd nezistí relevantnú

súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto

odmietne (obdobne napr. , , ).

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(, ). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti

poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi

všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci

v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu

nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnou zmluvou podľa

(, ).

Z uvedeného vychádzal ústavný súd aj v rámci ústavnej kontroly, ktorej bolo

podrobené napadnuté uznesenie krajského súdu, a to z hľadiska námietok nastolených

sťažovateľom. Ústavný súd teda považoval za významné vyriešiť zásadný problém

sťažovateľa, a to či krajský súd v rámci exekučného konania, keď rozhodoval o odvolaní

proti prvostupňovému rozhodnutiu, ktorým bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú

a následne bola zastavená, mal právomoc skúmať prípustnosť exekúcie z hľadiska

relevantnosti exekučného titulu, t. j. či krajský súd v rámci svojho rozhodovania neprekročil

svoju právomoc patriacu síce všeobecným súdom, ale danú im v rámci odlišného konania,

na ktoré sa vzťahujú príslušné ustanovenia pojednávajúce

o správnom súdnictve.

Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj

bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví

exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi

k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), podrobne upravuje Exekučný

poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže učiniť, nie je explicitne daný.

Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie

kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného

vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého

exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto

konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie

nemožno exekúciu vykonať. Je ústavne akceptovateľný názor krajského súdu,

že ak neexistuje relevantné rozhodnutie, ktoré by bolo spôsobilé byť exekučným titulom,

exekúcia je neprípustná, čo je dôvod na zastavenie exekučného konania.

Sťažovateľ namietal aj arbitrárnosť a ústavnú neudržateľnosť odôvodnenia

napadnutého uznesenia krajského súdu. Podľa názoru ústavného súdu však krajský súd

dostatočne sťažovateľovi ozrejmil okolnosti, ktoré boli podkladom na záver o tom,

že v exekúcii nemožno ďalej pokračovať a že vôbec nemala začať. V tejto súvislosti

krajský súd poukázal na to, že v zmysle § 41 ods. 2 písm. f) Exekučného poriadku možno

exekúciu vykonať aj na podklade vykonateľných rozhodnutí orgánov verejnej správy. Podľa

jeho názoru však takýmito rozhodnutiami nemohli byť rozhodnutia správcu konkurznej

podstaty úpadcu. Odvolací súd konštatoval, že zo žiadnych ustanovení

Zb. o konkurze a vyrovnaní účinného do 31. decembra 2005 expressis verbis nevyplývalo

pre správcu konkurznej podstaty oprávnenie vydávať individuálne právne akty orgánu

verejnej správy. Na základe toho krajský súd uzavrel, že platobný výmer vydaný správcom

konkurznej podstaty úpadcu nemohol byť exekučným titulom, na základe ktorého by bolo

možné vykonať exekúciu. Aj keď krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia priamo

nevyslovil, že pri prezentácii prijatých záverov sa riadil právnym názorom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) vysloveným vo veci vedenej

pod sp. zn. , konkrétne v uznesení z 22. apríla 2009, z obsahu

odôvodnenia namietaného rozhodnutia krajského súdu však jednoznačne vyplýva, že daný

názor najvyššieho súdu si osvojil.

V nadväznosti na uvedené, a to pokiaľ ide o námietky sťažovateľa, že v obdobných

veciach iných účastníkov konania rozhodol ten-ktorý všeobecný súd spôsobom, s ktorým

sa sťažovateľ stotožnil, a že naopak, v jeho veci rozhodli súdy odlišne, ústavný súd

konštatuje, že nie je úlohou ústavného súdu zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných

súdov, lebo zjednocovanie rozhodovacej praxe je vecou odvolacích súdov, resp. najvyššieho

súdu (, ). Jeho úlohou je posúdiť napadnuté rozhodnutia z pohľadu

ich ústavnej udržateľnosti. Ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie

je ústavne udržateľné, a navyše, nie je ojedinelým vybočením z rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov.

S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov, na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to,

že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa a podľa

ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania,

resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. , , ,

), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na to, že ústavný súd odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti tú časť

sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie zásad spravodlivého procesu uznesením

krajského súdu, totožný záver prijal aj vo vzťahu k namietanému porušeniu základného

práva vlastniť majetok podľa , a to vychádzajúc z toho, že absencia

porušenia ústavnoprávnych princípov vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti

všeobecných súdov za porušenie základných práv sťažovateľa hmotnoprávneho charakteru,

medzi ktoré nepochybne patrí aj základné právo garantujúce ochranu majetku (obdobne

napr. ).

Z hľadiska argumentácie sťažovateľa postupovali všeobecné súdy tak,

že sťažovateľovi odňali možnosť konať pred exekučným súdom. Pri takto formulovanej

námietke mohol sťažovateľ podať proti namietanému uzneseniu krajského súdu dovolanie.

Sťažovateľ túto možnosť, ktorú mu poskytuje , nevyužil.

Znamená to, že nevyčerpal všetky právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho

základných práv účinne poskytuje a na ktorých použitie bol oprávnený v zmysle

, čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti

pre jej neprípustnosť podľa v spojení s .

Pokiaľ ide o porušenie a , ako aj ústavného

zákona, ide o také ustanovenia a ústavného zákona, ktoré nemajú charakter

základných práv. K ich porušeniu by prípadne mohlo dôjsť len vtedy, ak by ústavný súd

dospel k záveru, že bolo porušené niektoré alebo listinou garantované základné

právo alebo právo podľa dohovoru, t. j. v spojení s takýmto porušením. Pretože ústavný súd

o porušení základných práv a slobôd sťažovateľa nerozhodol, odmietol aj túto časť

sťažnosti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa .

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti rozhodol ústavný súd tak, ako to je

uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. marca 2010