Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 153/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. marca 2010

predbežne prerokoval sťažnosť M. J., P., t. č. vo výkone trestu D., zastúpeného advokátom

Mgr. J. L., T., vo veci namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu

zaručeného v , základného práva na súdnu ochranu

zaručeného v , základného práva na prezumpciu

neviny zaručeného v , ako aj práva na spravodlivé

súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd a práva na prezumpciu neviny zaručeného v čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Prievidza č. k. 1 T

268/2008-232 z 26. júna 2009 a uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. 3 To 75/2009-

353 zo 14. januára 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. J. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. marca 2010

doručená sťažnosť M. J., P., t. č. vo výkone trestu D. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou

namietal porušenie základného práva na osobnú slobodu zaručeného v

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného

v , základného práva na prezumpciu neviny zaručeného v

, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na prezumpciu

neviny zaručeného v čl. 6 ods. 2 dohovoru rozsudkom Okresného súdu Prievidza (ďalej len

„okresný súd“) č. k. -232 z 26. júna 2009 a uznesením Krajského súdu

v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. -353 zo 14. januára 2010.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu

č. k. -232 z 26. júna 2009 uznaný vinným zo spáchania zločinu lúpeže formou

spolupáchateľstva podľa k v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“), za čo mu bol uložený súhrnný trest

odňatia slobody v trvaní sedem rokov.

Proti rozhodnutiu okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, ktoré krajský súd

uznesením č. k. -353 zo 14. januára 2010 ako nedôvodné zamietol.

Podľa názoru sťažovateľa tak okresný súd, ako aj krajský súd svojimi rozhodnutiami

porušili jeho základné právo na súdnu ochranu, právo na spravodlivé súdne konanie,

prezumpciu neviny a v súvislosti s tým aj základné právo na osobnú slobodu.

Sťažovateľ je presvedčený, že „hodnotenie dôkazov vykonané v rozsudku OS

Prievidza... ako aj v uznesení KS v Trenčíne... je v extrémnom rozpore s dôkazmi

vykonanými pred nimi, teda skutkové zistenia a z nich vyplývajúce právne závery sú

v extrémnom nesúlade s vykonanými dôkazmi – v dôsledku čoho došlo k porušeniu... práv

a slobody. ...

V prvom rade by som chcel poukázať na výpoveď svedka R. S., ktorý ma mal podľa

súdu prvého stupňa ako aj odvolacieho súdu jednoznačne usvedčiť zo skutku, ktorý mi bol

kladený za vinu... V súvislosti s touto výpoveďou sťažovateľ vytýka súdu prvého stupňa, ako

aj odvolaciemu súdu, že vzhľadom k výpovedi svedka... pri konfrontácii so mnou v

prípravnom konaní dňa 21. 05. 2008... mali všeobecné súdy s ohľadom na zásadu

prezumpcie neviny o to opatrnejšie hodnotiť hodnovernosť jeho výpovede, čo však

neurobili. ... svedok vlastne priznal, že jeho predošlá výpoveď, v ktorej vypovedal, že som

spolupáchateľom vyššie uvedeného skutku s ním bol ja, bola účelovo klamlivá v snahe

privodiť mi trestné stíhanie, za skutok, ktorý som nespáchal, len preto, lebo som mu...

nepotvrdil alibi, čo sa samozrejme už pri svojom výsluchu na hlavnom pojednávaní snažil

poprieť. ... Oba všeobecné súdy tak mali vzhľadom k vyššie uvedenému vyhodnotiť výpoveď

svedka R. S. ako nehodnovernú a účelovú. Hodnovernosť výpovede tohto svedka bola

navyše spochybnená aj výpoveďou svedka P. M. ... Odvolací súd však aj po tejto výpovedi

považoval výpoveď svedka R. S. za hodnovernú a v súvislosti s hodnotením výpovede svedka

P. M. uviedol, že jej objektívnosť je prinajmenšom sporná, avšak práve aj toto

nejednoznačné hodnotenie hodnovernosti výpovede svedka P. M. vyvoláva závažné

pochybnosti o hodnovernosti výpovede svedka R. S. ... a tým skôr ju mal odvolací súd

považovať za nehodnovernú a účelovú...

V nadväznosti na to, nehodnovernosť a účelovosť výpovede svedka R. S., vyvoláva

závažné pochybnosti o hodnovernosti výpovedí jemu blízkych osôb, priateľky R. D. a jeho

matky A. S. Tá je navyše u svedkyne R. D. spochybnená aj tým, že jej tvrdenia nepotvrdila

svedkyňa V. M. (ktorej výpoveď však nebola vôbec všeobecnými súdmi vyhodnocovaná...),

preto záver oboch všeobecných súdov o hodnovernosti jej výpovede je absolútne

nepresvedčivý. ...

Pokiaľ ide o výpoveď svedka – poškodeného – J. J., túto považoval súd prvého

stupňa za účelovú v môj prospech..., hoci tento záver ničím bližšie neodôvodnil a ani ho

nemožno zo žiadnych skutočností vyvodiť. ... Vzhľadom na uvedené, tak bol záver súdu

prvého stupňa (potvrdený aj odvolacím súdom) o nehodnovernosti výpovede poškodeného

absolútne nedôvodný. Výpoveď mojej matky... bola súdom prvého stupňa označená za

účelovú, s poukazom na jej snahu pomôcť mi, avšak odvolací súd v súvislosti s ňou v

uznesení už len konštatoval, že jej objektívnosť je prinajmenšom sporná, avšak práve aj toto

nejednoznačné hodnotenie hodnovernosti jej výpovede vyvoláva ďalšie závažné pochybnosti

o správnosti skutkových zistení, ku ktorým dospel súd prvého stupňa, potvrdený odvolacím

súdom. ...

V súvislosti s výpoveďou M. M. ... uvádzam, že hodnovernosť jej výpovede je podľa

môjho názoru spochybnená jej písomným podaním zo dňa 25. 06. 2009, v ktorom potvrdila,

že jej usvedčujúca výpoveď bola motivovaná snahou pomstiť sa mi z dôvodu, že som sa

rozišiel s jej dcérou...

Okrem toho je nutné konštatovať, ako vo vzťahu k rozhodnutiu súdu prvého stupňa

tak i vo vzťahu k rozhodnutiu odvolacieho súdu, absenciu akéhokoľvek hodnotenia ďalšej

skutočnosti, ktorá dotvára rámec posudzovanej veci, a tou je výpoveď svedkyne V. M.

S poukazom na... uvedené, s prihliadnutím aj na ďalšie nepriame dôkazy, o ktoré

opreli všeobecné súdy svoje rozhodnutie o mojej vine, ktoré boli vykonané na hlavnom

pojednávaní... a ktoré pri spochybnení vyššie uvedených dôkazov nepreukazujú moje

spolupáchateľstvo na predmetnej lúpeži, som teda jednoznačne presvedčený, že hodnotenie

vyššie uvedených dôkazov bolo zo strany oboch všeobecných súdov nepresvedčivé

a skutkové zistenia oboch vyššie uvedených rozhodnutí všeobecných súdov sú tak

nedôvodné, pri oboch rozhodnutiach absentuje ich racionálny charakter a nepredstavujú

tak dôveryhodný základ pre rozhodnutie o treste odňatia slobody, ktorý je priamo naviazaný

na rozhodnutie o vine.

Pokiaľ ide o hodnotenie dôkazov, procesné predpisy síce ponechávajú voľnosť

sudcovi všeobecného súdu, avšak ako už bolo uvedené vyššie, nemôže ísť o úvahu

absolútnu, neviazanú na skúsenosťami preverenú pravdepodobnosť určitých skutočností....

Ako súd prvého stupňa tak i odvolací súd nedodržali pri svojom rozhodovaní vysoký

štandard pokiaľ ide o hodnotenie hodnovernosti dôkazov samotných a vykonanými dôkazmi

nebolo preukázané jednoznačne a s najvyšším možným stupňom istoty, ktorú je možné od

ľudského poznania požadovať, t. j. nad akúkoľvek rozumnú pochybnosť, že som to bol práve

ja, kto sa dopustil skutku popísaného v skutkovej časti výroku rozsudku súdu prvého stupňa,

čo malo za následok porušenie môjho základného práva na spravodlivé súdne konanie

zakotveného v , resp. Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd... ako aj princípu prezumpcie neviny zakotveného v ,

resp. čl. 6 ods. 2 Dohovoru a z neho vyplývajúceho subprincípu in dubio pro reo, a v

súvislosti s tým aj porušenie môjho práva na osobnú slobodu zakotveného v čl. 17 ods. 1

.“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Okresný súd Prievidza rozsudkom č. k. -232 zo dňa 26. 06. 2009

a Krajský súd v Trenčíne uznesením č. k. -353 zo dňa 14. 01. 2010 porušili

sťažovateľovo základné právo podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru, podľa čl. 50

ods. 2 a Dohovoru a v súvislosti s tým i sťažovateľovo základné právo

podľa .

2. Rozsudok Okresného súdu Prievidza č. k. -232 zo dňa 26. 06. 2009

a uznesenie Krajského súdu v Trenčíne č. k. zo dňa 14. 01. 2010 sa zrušujú

a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. M. J. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 4.000,- EUR..., ktoré

mu je povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu:

a) Okresný súd Prievidza vo výške 2.000,- EUR...

b) Krajský súd v Trenčíne vo výške 2.000,- EUR...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný

súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní

základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom

ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo

slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa za

nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje za

nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.

1. K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom okresného súdu

č. k. -232 z 26. júna 2006

Pokiaľ ide o námietku porušenia označených základných práv sťažovateľa

rozsudkom okresného súdu, ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že princíp

subsidiarity právomoci ústavného súdu ( „... ak o ochrane týchto práv

a slobôd nerozhoduje iný súd“) je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každá fyzická

osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho základného práva, musí

rešpektovať postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorý

je kompetenčne predsunutý pred uplatnenie právomoci ústavného súdu (podobne

, , , ).

Podľa v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) opravným prostriedkom proti rozsudku súdu

prvého stupňa je odvolanie.

Podľa rozsudok môže odvolaním napadnúť

obžalovaný pre nesprávnosť výroku, ktorý sa ho priamo týka.

Podľa osoba oprávnená podať odvolanie proti

niektorému výroku rozsudku môže ho napadnúť aj preto, že taký výrok nebol urobený, ako

aj pre porušenie ustanovení o konaní, ktoré predchádzalo rozsudku, ak toto porušenie mohlo

spôsobiť, že výrok je nesprávny alebo že chýba.

Podľa ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa

§ 316 ods. 1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť

a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie,

ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli

odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa

§ 371 ods. 1.

Z citovaných ustanovení vyplýva, že sťažovateľ sa mohol, a ako

z obsahu sťažnosti vyplýva, túto možnosť aj využil, domôcť ochrany svojich práv podaním

odvolania proti rozsudku okresného súdu č. k. -232 z 26. júna 2006, o ktorej

bol oprávnený rozhodnúť a v konečnom dôsledku aj rozhodol krajský súd.

Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany

základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných

prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu

nedostatku právomoci na jej prerokovanie (obdobne , ).

Na základe uvedených skutočností ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosť

v tejto časti podľa odmietol pre nedostatok svojej

právomoci.

2. K namietanému porušeniu označených práv uznesením krajského súdu

č. k. -353 zo 14. januára 2010

2.1 Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a

aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o

ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať

predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O

arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis , I. ÚS

12/05, ).

Sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu namieta predovšetkým porušenie

svojho základného práva na súdnu ochranu ( ) a práva na spravodlivé

súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru), ktoré spočívalo v nesprávnom vyhodnotení

jednotlivých dôkazov vykonaných v rámci trestného konania v jeho trestnej veci

všeobecnými súdmi. Podľa názoru sťažovateľa skutkové zistenia a z nich vyplývajúce

právne závery sú v extrémnom nesúlade s vykonanými dôkazmi. Sťažovateľ sa v sťažnosti

zameral na výpovede niektorých svedkov (a poškodeného), ktoré napokon sám vyhodnotil

z pohľadu ich (ne)hodnovernosti, príp. účelovosti, pritom došiel k opačným záverom ako

všeobecné súdy. Inak povedané, výpovede, ktoré sťažovateľ považoval za hodnoverné,

všeobecné súdy posúdili ako nehodnoverné a účelové, resp. sporné a naopak.

Ústavný súd predovšetkým zdôrazňuje, že právo na súdnu ochranu, resp. právo

na spravodlivé súdne konanie neznamená právo na úspech účastníka v súdnom konaní.

V trestnom konaní to znamená, že odlišné vyhodnotenie dôkazov týkajúcich sa ustálenia

otázky viny zo strany všeobecného súdu oproti ich vyhodnoteniu obžalovaným nemožno

považovať za porušenie základného práva na súdnu ochranu, resp. na spravodlivé súdne

konanie (mutatis mutandis napr. ).

Treba konštatovať, že podstatou podanej sťažnosti je nesúhlas sťažovateľa

s vyhodnotením dôkazov zo strany krajského (ale aj okresného) súdu v súvislosti s tým, že

krajský súd dospel k záveru o jeho vine zo spáchania zločinu lúpeže formou

spolupáchateľstva, pričom sťažovateľ je presvedčený, že pri správnom vyhodnotení

dôkazov by nebolo preukázané, že by sa bol zločinu, za ktorý bol odsúdený, dopustil.

Krajský súd v odôvodnení uznesenia č. k. -353 zo 14. januára 2010,

ktorým zamietol odvolanie proti rozsudku okresného súdu sp. zn. z 26. júna

2009, okrem iného uviedol:

„Preskúmaním správnosti postupu konania, predchádzajúceho vydaniu napadnutých

výrokov rozsudku odvolací súd nezistil v postupe súdu prvého stupňa chyby, ktoré by už

samé o sebe zakladali dôvod pre ich zrušenie.

Okresný súd na hlavných pojednávaniach vykonal vo vzťahu k prejednávanému

skutku všetky dostupné a potrebné dôkazy a záujme zistenia skutkového stavu veci,

objasnenia všetkých skutočností významných pre rozhodnutie a na podklade vykonaných

dôkazov správne zistil okolnosti, za ktorých obžalovaný... spáchal skutok uvedený vo

výrokovej časti napadnutého rozsudku. V odôvodnení rozsudku v súlade s ustanovením

vyložil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy oprel svoje

skutkové zistenia, akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, ako sa

vyrovnal s obhajobou obžalovaného i akými právnymi úvahami sa spravoval, keď

posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v otázke viny

a trestu. So zreteľom na to, že dôkazy, na ktoré poukázal v odôvodnení napadnutého

rozsudku okresný súd na seba navzájom nadväzujú, navzájom sa podporujú a dopĺňajú,

nemal ani odvolací súd – a to ani po doplnení dokazovania o výsluch svedka P. M., ktorý sa

v súčasnej dobe nachádza vo výkone väzby v inej trestnej veci – pochybnosti o správnosti

skutkových záverov súdu prvého stupňa. Aj keď obžalovaný poprel, že by... poškodeného...

fyzicky napadol a následne mu odcudzil rôzne veci a sumu 180,- Sk v hotovosti, vykonaným

dokazovaním na hlavných pojednávaniach mu bolo spáchanie skutku jednoznačne

preukázané. ... usvedčený bol predovšetkým spontánnou výpoveďou spolupáchateľa..., na

ktorej bez akejkoľvek zmeny zotrval aj počas vykonanej konfrontácie s obžalovaným a ktorý

pritom veľmi logickým spôsobom vysvetlil, prečo druhú osobu páchateľa predmetného

zločinu spočiatku kryl a označil až po približne jeden a pol roku. Dôvodom bolo jeho

očakávanie, že za neprezradenie obžalovaného... mu tento poskytne prinajmenšom

materiálne výhody... Z výpovedí vypočutých svedkov pritom už aj okresný súd za

najpodstatnejšie považoval práve tie, ktoré opisovali priebeh udalosti najbezprostrednejšie

po zadržaní už odsúdeného R. S. Jeho družka R. D. pritom bez podstatnej zmeny výpovedí

od začiatku jednoznačne tvrdila, že po tom ako R. S. ... neprišiel domov, telefonovala...

družke obžalovaného... V. M., ktorá jej povedala, že nevie kde je R. S. , ale M. J. je doma a

spí, lebo že ich dvoch naháňali policajti a že obžalovaný M. J. ušiel domov. Svedkyňa V. M.

pritom pre svojej prvej výpovedi... vypovedala, že na presné okolnosti telefonátu R. D. si už

nespomína, ale je možné, že jej telefonovala až ráno, keď Marcel... už bol doma. Svedkyňa

A. S. ... vypovedala, že... odišiel jej syn za kamarátom M. J., pričom sa domov nevrátil a

hneď ráno jej telefonovala R. D., ktorej sa ona pýtala, či nevie kde R. S. je, pretože neprišiel

domov. Povedala jej tiež, že ráno sa na R. S. pýtal aj obžalovaný M. J. s tým, že či sa vrátil

domov a kde sa nachádza, pretože ich v noci naháňala polícia a že utiecť sa podarilo len

jemu. O R. S. vraj nič nevie a preto to chcel zistiť. Doplnila tiež, že jej syn R. S. jej už

predtým... povedal, že trestnej činnosti sa dopustil spolu s obžalovaným M. J. Matka

obžalovaného... ju pritom vyhľadávala s tým, že chce pomôcť svojmu synovi a má dokonca

vedomosť aj o tom, že išla za poškodeným. S týmito usvedčujúcimi dôkazmi – s výnimkou

výpovedí svedkov, ktorí mali blízky rodinný vzťah..., či predpokladaný kamarátsky vzťah s

obžalovaným... a najmä z tohto pohľadu je aj ich objektívnosť prinajmenšom sporná –

pritom korešpondujú aj svedecké výpovede poškodeného..., svedkov... i M. M. ..., ktorá svoju

pôvodnú usvedčujúcu výpoveď bez logického odôvodnenia písomným podaním v priebehu

odvolacieho konania zmenila, pričom v inej súvisiacej trestnej veci, v ktorej bol obžalovaný

M. J. trestne stíhaný aj pre zločin marenia spravodlivosti..., keď mal od nej žiadať, aby vo

veci teraz prejednávanej lúpeže krivo vypovedala v jeho prospech, že lúpež nespáchal s tým,

že ak tak neurobí tak ju zabije a mal jej aj na papieri predložiť napísaný text, ktorý sa mala

naučiť naspamäť a podľa neho vypovedať na súde – M. M. tiež zmenila výpoveď v jeho

prospech a zo záverov znaleckého posudku vypracovaného dvoma znalcami psychiatrami v

tejto inej trestnej veci vyplýva, že M. M. po operácií aneuryzmy mozgových ciev... trpí

poruchou osobnosti organického pôvodu a v súčasnej dobe z dôvodu duševnej poruchy nie

jej schopná chápať zmysel trestného konania.

Vychádzajúc potom z takto správne zisteného skutkového stavu nepochybil okresný

súd ani keď konanie obžalovaného M. J. právne posúdil ako zločin lúpeže spáchaný

spolupáchateľstvom...

Odvolací súd – i po doplnení dokazovania na verejnom zasadnutí o výsluch svedka

P. M. – dospel k rovnakým skutkovým zisteniam a právnym záverom ako súd prvého stupňa

a osvojil si tiež dôvody a úvahy, ktorými ten rozviedol a vysvetlil svoje zistenia a právne

závery, preto v podrobnostiach len poukazuje na príslušnú časť odôvodnenia napadnutého

rozsudku. ...“

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd vo svojom uznesení veľmi podrobne

vyhodnotil vykonané dokazovanie a na sporné otázky namietané sťažovateľom dal

kvalifikované odpovede. Vôbec preto nemožno tvrdiť, že by bolo rozhodnutie krajského

súdu zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Okolnosť, že sťažovateľ má odlišný názor,

nezakladá porušenie označených práv podľa a dohovoru. Ústavný súd preto nemá

dôvod zasahovať do záverov krajského súdu. Preto bolo potrebné podanú sťažnosť v tejto

časti považovať za zjavne neopodstatnenú, čo bolo dôvodom na jej odmietnutie podľa § 25

ods. 2 .

2.2 Pokiaľ ide o namietané porušenie práva na prezumpciu neviny zaručeného

v a dohovoru, ako aj o namietané porušenie základného

práva na osobnú slobodu zaručeného v , sťažovateľ v sťažnosti podanej

ústavnému súdu nepredložil žiadne dostatočne presvedčivé argumenty, o ktoré by záver

o ich porušení oprel. Jedinou argumentáciou bolo tvrdenie o tom, že k ich porušeniu došlo.

V podstate však tento záver odvodzuje od porušenia základného práva na súdnu ochranu

a práva na spravodlivé súdne konanie. Pretože ústavný súd nekonštatoval, že by postupom

krajského súdu a jeho uznesením bolo došlo k porušeniu základného práva zaručeného

v a práva zaručeného v dohovoru, nemohol vysloviť ani

porušenie práva na prezumpciu neviny a ani porušenie základného práva na osobnú

slobodu. V tomto prípade je teda sťažnosť sťažovateľa takisto zjavne neopodstatnená, preto

ju bolo potrebné aj v tejto časti odmietnuť podľa .

Keďže sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, neprichádzalo do úvahy

rozhodovať o ďalších požiadavkách sťažovateľa (zrušiť rozsudok okresného súdu

a uznesenie krajského súdu, vrátiť vec na konanie a priznať sťažovateľovi primerané

finančné zadosťučinenie), rozhodovanie o ktorých je podmienené vyslovením porušenia

základných práv alebo slobôd, k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. marca 2010