Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 153/2010
PDF · 225.24 KB
No categories available
II. ÚS 153/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. marca 2010
predbežne prerokoval sťažnosť M. J., P., t. č. vo výkone trestu D., zastúpeného advokátom
Mgr. J. L., T., vo veci namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu
zaručeného v čl. 17 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu
zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na prezumpciu
neviny zaručeného v čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé
súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd a práva na prezumpciu neviny zaručeného v čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Prievidza č. k. 1 T
268/2008-232 z 26. júna 2009 a uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. 3 To 75/2009-
353 zo 14. januára 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. J. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. marca 2010
doručená sťažnosť M. J., P., t. č. vo výkone trestu D. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou
namietal porušenie základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného
v čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na prezumpciu neviny zaručeného v čl. 50 ods. 2
ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na prezumpciu
neviny zaručeného v čl. 6 ods. 2 dohovoru rozsudkom Okresného súdu Prievidza (ďalej len
„okresný súd“) č. k. 1 T 268/2008-232 z 26. júna 2009 a uznesením Krajského súdu
v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 To 75/2009-353 zo 14. januára 2010.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu
č. k. 1 T 268/2008-232 z 26. júna 2009 uznaný vinným zo spáchania zločinu lúpeže formou
spolupáchateľstva podľa § 20 k § 188 ods. 1 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“), za čo mu bol uložený súhrnný trest
odňatia slobody v trvaní sedem rokov.
Proti rozhodnutiu okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, ktoré krajský súd
uznesením č. k. 3 To 75/2009-353 zo 14. januára 2010 ako nedôvodné zamietol.
Podľa názoru sťažovateľa tak okresný súd, ako aj krajský súd svojimi rozhodnutiami
porušili jeho základné právo na súdnu ochranu, právo na spravodlivé súdne konanie,
prezumpciu neviny a v súvislosti s tým aj základné právo na osobnú slobodu.
Sťažovateľ je presvedčený, že „hodnotenie dôkazov vykonané v rozsudku OS
Prievidza... ako aj v uznesení KS v Trenčíne... je v extrémnom rozpore s dôkazmi
vykonanými pred nimi, teda skutkové zistenia a z nich vyplývajúce právne závery sú
v extrémnom nesúlade s vykonanými dôkazmi – v dôsledku čoho došlo k porušeniu... práv
a slobody. ...
V prvom rade by som chcel poukázať na výpoveď svedka R. S., ktorý ma mal podľa
súdu prvého stupňa ako aj odvolacieho súdu jednoznačne usvedčiť zo skutku, ktorý mi bol
kladený za vinu... V súvislosti s touto výpoveďou sťažovateľ vytýka súdu prvého stupňa, ako
aj odvolaciemu súdu, že vzhľadom k výpovedi svedka... pri konfrontácii so mnou v
prípravnom konaní dňa 21. 05. 2008... mali všeobecné súdy s ohľadom na zásadu
prezumpcie neviny o to opatrnejšie hodnotiť hodnovernosť jeho výpovede, čo však
neurobili. ... svedok vlastne priznal, že jeho predošlá výpoveď, v ktorej vypovedal, že som
spolupáchateľom vyššie uvedeného skutku s ním bol ja, bola účelovo klamlivá v snahe
privodiť mi trestné stíhanie, za skutok, ktorý som nespáchal, len preto, lebo som mu...
nepotvrdil alibi, čo sa samozrejme už pri svojom výsluchu na hlavnom pojednávaní snažil
poprieť. ... Oba všeobecné súdy tak mali vzhľadom k vyššie uvedenému vyhodnotiť výpoveď
svedka R. S. ako nehodnovernú a účelovú. Hodnovernosť výpovede tohto svedka bola
navyše spochybnená aj výpoveďou svedka P. M. ... Odvolací súd však aj po tejto výpovedi
považoval výpoveď svedka R. S. za hodnovernú a v súvislosti s hodnotením výpovede svedka
P. M. uviedol, že jej objektívnosť je prinajmenšom sporná, avšak práve aj toto
nejednoznačné hodnotenie hodnovernosti výpovede svedka P. M. vyvoláva závažné
pochybnosti o hodnovernosti výpovede svedka R. S. ... a tým skôr ju mal odvolací súd
považovať za nehodnovernú a účelovú...
V nadväznosti na to, nehodnovernosť a účelovosť výpovede svedka R. S., vyvoláva
závažné pochybnosti o hodnovernosti výpovedí jemu blízkych osôb, priateľky R. D. a jeho
matky A. S. Tá je navyše u svedkyne R. D. spochybnená aj tým, že jej tvrdenia nepotvrdila
svedkyňa V. M. (ktorej výpoveď však nebola vôbec všeobecnými súdmi vyhodnocovaná...),
preto záver oboch všeobecných súdov o hodnovernosti jej výpovede je absolútne
nepresvedčivý. ...
Pokiaľ ide o výpoveď svedka – poškodeného – J. J., túto považoval súd prvého
stupňa za účelovú v môj prospech..., hoci tento záver ničím bližšie neodôvodnil a ani ho
nemožno zo žiadnych skutočností vyvodiť. ... Vzhľadom na uvedené, tak bol záver súdu
prvého stupňa (potvrdený aj odvolacím súdom) o nehodnovernosti výpovede poškodeného
absolútne nedôvodný. Výpoveď mojej matky... bola súdom prvého stupňa označená za
účelovú, s poukazom na jej snahu pomôcť mi, avšak odvolací súd v súvislosti s ňou v
uznesení už len konštatoval, že jej objektívnosť je prinajmenšom sporná, avšak práve aj toto
nejednoznačné hodnotenie hodnovernosti jej výpovede vyvoláva ďalšie závažné pochybnosti
o správnosti skutkových zistení, ku ktorým dospel súd prvého stupňa, potvrdený odvolacím
súdom. ...
V súvislosti s výpoveďou M. M. ... uvádzam, že hodnovernosť jej výpovede je podľa
môjho názoru spochybnená jej písomným podaním zo dňa 25. 06. 2009, v ktorom potvrdila,
že jej usvedčujúca výpoveď bola motivovaná snahou pomstiť sa mi z dôvodu, že som sa
rozišiel s jej dcérou...
Okrem toho je nutné konštatovať, ako vo vzťahu k rozhodnutiu súdu prvého stupňa
tak i vo vzťahu k rozhodnutiu odvolacieho súdu, absenciu akéhokoľvek hodnotenia ďalšej
skutočnosti, ktorá dotvára rámec posudzovanej veci, a tou je výpoveď svedkyne V. M.
S poukazom na... uvedené, s prihliadnutím aj na ďalšie nepriame dôkazy, o ktoré
opreli všeobecné súdy svoje rozhodnutie o mojej vine, ktoré boli vykonané na hlavnom
pojednávaní... a ktoré pri spochybnení vyššie uvedených dôkazov nepreukazujú moje
spolupáchateľstvo na predmetnej lúpeži, som teda jednoznačne presvedčený, že hodnotenie
vyššie uvedených dôkazov bolo zo strany oboch všeobecných súdov nepresvedčivé
a skutkové zistenia oboch vyššie uvedených rozhodnutí všeobecných súdov sú tak
nedôvodné, pri oboch rozhodnutiach absentuje ich racionálny charakter a nepredstavujú
tak dôveryhodný základ pre rozhodnutie o treste odňatia slobody, ktorý je priamo naviazaný
na rozhodnutie o vine.
Pokiaľ ide o hodnotenie dôkazov, procesné predpisy síce ponechávajú voľnosť
sudcovi všeobecného súdu, avšak ako už bolo uvedené vyššie, nemôže ísť o úvahu
absolútnu, neviazanú na skúsenosťami preverenú pravdepodobnosť určitých skutočností....
Ako súd prvého stupňa tak i odvolací súd nedodržali pri svojom rozhodovaní vysoký
štandard pokiaľ ide o hodnotenie hodnovernosti dôkazov samotných a vykonanými dôkazmi
nebolo preukázané jednoznačne a s najvyšším možným stupňom istoty, ktorú je možné od
ľudského poznania požadovať, t. j. nad akúkoľvek rozumnú pochybnosť, že som to bol práve
ja, kto sa dopustil skutku popísaného v skutkovej časti výroku rozsudku súdu prvého stupňa,
čo malo za následok porušenie môjho základného práva na spravodlivé súdne konanie
zakotveného v čl. 46 ods. 1 Ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd... ako aj princípu prezumpcie neviny zakotveného v čl. 50 ods. 2 Ústavy,
resp. čl. 6 ods. 2 Dohovoru a z neho vyplývajúceho subprincípu in dubio pro reo, a v
súvislosti s tým aj porušenie môjho práva na osobnú slobodu zakotveného v čl. 17 ods. 1
Ústavy.“.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na
ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Okresný súd Prievidza rozsudkom č. k. 1T/268/2008-232 zo dňa 26. 06. 2009
a Krajský súd v Trenčíne uznesením č. k. 3 To/75/2009-353 zo dňa 14. 01. 2010 porušili
sťažovateľovo základné právo podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru, podľa čl. 50
ods. 2 Ústavy a čl. 6 ods. 2 Dohovoru a v súvislosti s tým i sťažovateľovo základné právo
podľa čl. 17 ods. 1 Ústavy.
2. Rozsudok Okresného súdu Prievidza č. k. 1T/268/2008-232 zo dňa 26. 06. 2009
a uznesenie Krajského súdu v Trenčíne č. k. 3To/75/2009 zo dňa 14. 01. 2010 sa zrušujú
a vec sa vracia na ďalšie konanie.
3. M. J. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 4.000,- EUR..., ktoré
mu je povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu:
a) Okresný súd Prievidza vo výške 2.000,- EUR...
b) Krajský súd v Trenčíne vo výške 2.000,- EUR...“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný
súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní
základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich
z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom
ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo
slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 50 ods. 2 ústavy každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa za
nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje za
nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.
1. K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom okresného súdu
č. k. 1 T 268/2008-232 z 26. júna 2006
Pokiaľ ide o námietku porušenia označených základných práv sťažovateľa
rozsudkom okresného súdu, ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že princíp
subsidiarity právomoci ústavného súdu (čl. 127 ods. 1 ústavy „... ak o ochrane týchto práv
a slobôd nerozhoduje iný súd“) je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každá fyzická
osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho základného práva, musí
rešpektovať postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorý
je kompetenčne predsunutý pred uplatnenie právomoci ústavného súdu (podobne
II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04, I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04).
Podľa § 306 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) opravným prostriedkom proti rozsudku súdu
prvého stupňa je odvolanie.
Podľa § 307 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku rozsudok môže odvolaním napadnúť
obžalovaný pre nesprávnosť výroku, ktorý sa ho priamo týka.
Podľa § 307 ods. 2 Trestného poriadku osoba oprávnená podať odvolanie proti
niektorému výroku rozsudku môže ho napadnúť aj preto, že taký výrok nebol urobený, ako
aj pre porušenie ustanovení o konaní, ktoré predchádzalo rozsudku, ak toto porušenie mohlo
spôsobiť, že výrok je nesprávny alebo že chýba.
Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa
§ 316 ods. 1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť
a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie,
ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli
odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa
§ 371 ods. 1.
Z citovaných ustanovení Trestného poriadku vyplýva, že sťažovateľ sa mohol, a ako
z obsahu sťažnosti vyplýva, túto možnosť aj využil, domôcť ochrany svojich práv podaním
odvolania proti rozsudku okresného súdu č. k. 1 T 268/2008-232 z 26. júna 2006, o ktorej
bol oprávnený rozhodnúť a v konečnom dôsledku aj rozhodol krajský súd.
Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany
základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných
prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu
nedostatku právomoci na jej prerokovanie (obdobne IV. ÚS 115/07, II. ÚS 343/09).
Na základe uvedených skutočností ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosť
v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre nedostatok svojej
právomoci.
2. K namietanému porušeniu označených práv uznesením krajského súdu
č. k. 3 To 75/2009-353 zo 14. januára 2010
2.1 Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri
uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani
právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného
súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a
aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o
ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať
predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa
všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O
arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS
12/05, I. ÚS 382/06).
Sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu namieta predovšetkým porušenie
svojho základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) a práva na spravodlivé
súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru), ktoré spočívalo v nesprávnom vyhodnotení
jednotlivých dôkazov vykonaných v rámci trestného konania v jeho trestnej veci
všeobecnými súdmi. Podľa názoru sťažovateľa skutkové zistenia a z nich vyplývajúce
právne závery sú v extrémnom nesúlade s vykonanými dôkazmi. Sťažovateľ sa v sťažnosti
zameral na výpovede niektorých svedkov (a poškodeného), ktoré napokon sám vyhodnotil
z pohľadu ich (ne)hodnovernosti, príp. účelovosti, pritom došiel k opačným záverom ako
všeobecné súdy. Inak povedané, výpovede, ktoré sťažovateľ považoval za hodnoverné,
všeobecné súdy posúdili ako nehodnoverné a účelové, resp. sporné a naopak.
Ústavný súd predovšetkým zdôrazňuje, že právo na súdnu ochranu, resp. právo
na spravodlivé súdne konanie neznamená právo na úspech účastníka v súdnom konaní.
V trestnom konaní to znamená, že odlišné vyhodnotenie dôkazov týkajúcich sa ustálenia
otázky viny zo strany všeobecného súdu oproti ich vyhodnoteniu obžalovaným nemožno
považovať za porušenie základného práva na súdnu ochranu, resp. na spravodlivé súdne
konanie (mutatis mutandis napr. II. ÚS 37/01).
Treba konštatovať, že podstatou podanej sťažnosti je nesúhlas sťažovateľa
s vyhodnotením dôkazov zo strany krajského (ale aj okresného) súdu v súvislosti s tým, že
krajský súd dospel k záveru o jeho vine zo spáchania zločinu lúpeže formou
spolupáchateľstva, pričom sťažovateľ je presvedčený, že pri správnom vyhodnotení
dôkazov by nebolo preukázané, že by sa bol zločinu, za ktorý bol odsúdený, dopustil.
Krajský súd v odôvodnení uznesenia č. k. 3 To 75/2009-353 zo 14. januára 2010,
ktorým zamietol odvolanie proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 1 T 268/2008 z 26. júna
2009, okrem iného uviedol:
„Preskúmaním správnosti postupu konania, predchádzajúceho vydaniu napadnutých
výrokov rozsudku odvolací súd nezistil v postupe súdu prvého stupňa chyby, ktoré by už
samé o sebe zakladali dôvod pre ich zrušenie.
Okresný súd na hlavných pojednávaniach vykonal vo vzťahu k prejednávanému
skutku všetky dostupné a potrebné dôkazy a záujme zistenia skutkového stavu veci,
objasnenia všetkých skutočností významných pre rozhodnutie a na podklade vykonaných
dôkazov správne zistil okolnosti, za ktorých obžalovaný... spáchal skutok uvedený vo
výrokovej časti napadnutého rozsudku. V odôvodnení rozsudku v súlade s ustanovením
§ 168 ods. 1 Tr. por. vyložil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy oprel svoje
skutkové zistenia, akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, ako sa
vyrovnal s obhajobou obžalovaného i akými právnymi úvahami sa spravoval, keď
posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v otázke viny
a trestu. So zreteľom na to, že dôkazy, na ktoré poukázal v odôvodnení napadnutého
rozsudku okresný súd na seba navzájom nadväzujú, navzájom sa podporujú a dopĺňajú,
nemal ani odvolací súd – a to ani po doplnení dokazovania o výsluch svedka P. M., ktorý sa
v súčasnej dobe nachádza vo výkone väzby v inej trestnej veci – pochybnosti o správnosti
skutkových záverov súdu prvého stupňa. Aj keď obžalovaný poprel, že by... poškodeného...
fyzicky napadol a následne mu odcudzil rôzne veci a sumu 180,- Sk v hotovosti, vykonaným
dokazovaním na hlavných pojednávaniach mu bolo spáchanie skutku jednoznačne
preukázané. ... usvedčený bol predovšetkým spontánnou výpoveďou spolupáchateľa..., na
ktorej bez akejkoľvek zmeny zotrval aj počas vykonanej konfrontácie s obžalovaným a ktorý
pritom veľmi logickým spôsobom vysvetlil, prečo druhú osobu páchateľa predmetného
zločinu spočiatku kryl a označil až po približne jeden a pol roku. Dôvodom bolo jeho
očakávanie, že za neprezradenie obžalovaného... mu tento poskytne prinajmenšom
materiálne výhody... Z výpovedí vypočutých svedkov pritom už aj okresný súd za
najpodstatnejšie považoval práve tie, ktoré opisovali priebeh udalosti najbezprostrednejšie
po zadržaní už odsúdeného R. S. Jeho družka R. D. pritom bez podstatnej zmeny výpovedí
od začiatku jednoznačne tvrdila, že po tom ako R. S. ... neprišiel domov, telefonovala...
družke obžalovaného... V. M., ktorá jej povedala, že nevie kde je R. S. , ale M. J. je doma a
spí, lebo že ich dvoch naháňali policajti a že obžalovaný M. J. ušiel domov. Svedkyňa V. M.
pritom pre svojej prvej výpovedi... vypovedala, že na presné okolnosti telefonátu R. D. si už
nespomína, ale je možné, že jej telefonovala až ráno, keď Marcel... už bol doma. Svedkyňa
A. S. ... vypovedala, že... odišiel jej syn za kamarátom M. J., pričom sa domov nevrátil a
hneď ráno jej telefonovala R. D., ktorej sa ona pýtala, či nevie kde R. S. je, pretože neprišiel
domov. Povedala jej tiež, že ráno sa na R. S. pýtal aj obžalovaný M. J. s tým, že či sa vrátil
domov a kde sa nachádza, pretože ich v noci naháňala polícia a že utiecť sa podarilo len
jemu. O R. S. vraj nič nevie a preto to chcel zistiť. Doplnila tiež, že jej syn R. S. jej už
predtým... povedal, že trestnej činnosti sa dopustil spolu s obžalovaným M. J. Matka
obžalovaného... ju pritom vyhľadávala s tým, že chce pomôcť svojmu synovi a má dokonca
vedomosť aj o tom, že išla za poškodeným. S týmito usvedčujúcimi dôkazmi – s výnimkou
výpovedí svedkov, ktorí mali blízky rodinný vzťah..., či predpokladaný kamarátsky vzťah s
obžalovaným... a najmä z tohto pohľadu je aj ich objektívnosť prinajmenšom sporná –
pritom korešpondujú aj svedecké výpovede poškodeného..., svedkov... i M. M. ..., ktorá svoju
pôvodnú usvedčujúcu výpoveď bez logického odôvodnenia písomným podaním v priebehu
odvolacieho konania zmenila, pričom v inej súvisiacej trestnej veci, v ktorej bol obžalovaný
M. J. trestne stíhaný aj pre zločin marenia spravodlivosti..., keď mal od nej žiadať, aby vo
veci teraz prejednávanej lúpeže krivo vypovedala v jeho prospech, že lúpež nespáchal s tým,
že ak tak neurobí tak ju zabije a mal jej aj na papieri predložiť napísaný text, ktorý sa mala
naučiť naspamäť a podľa neho vypovedať na súde – M. M. tiež zmenila výpoveď v jeho
prospech a zo záverov znaleckého posudku vypracovaného dvoma znalcami psychiatrami v
tejto inej trestnej veci vyplýva, že M. M. po operácií aneuryzmy mozgových ciev... trpí
poruchou osobnosti organického pôvodu a v súčasnej dobe z dôvodu duševnej poruchy nie
jej schopná chápať zmysel trestného konania.
Vychádzajúc potom z takto správne zisteného skutkového stavu nepochybil okresný
súd ani keď konanie obžalovaného M. J. právne posúdil ako zločin lúpeže spáchaný
spolupáchateľstvom...
Odvolací súd – i po doplnení dokazovania na verejnom zasadnutí o výsluch svedka
P. M. – dospel k rovnakým skutkovým zisteniam a právnym záverom ako súd prvého stupňa
a osvojil si tiež dôvody a úvahy, ktorými ten rozviedol a vysvetlil svoje zistenia a právne
závery, preto v podrobnostiach len poukazuje na príslušnú časť odôvodnenia napadnutého
rozsudku. ...“
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd vo svojom uznesení veľmi podrobne
vyhodnotil vykonané dokazovanie a na sporné otázky namietané sťažovateľom dal
kvalifikované odpovede. Vôbec preto nemožno tvrdiť, že by bolo rozhodnutie krajského
súdu zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Okolnosť, že sťažovateľ má odlišný názor,
nezakladá porušenie označených práv podľa ústavy a dohovoru. Ústavný súd preto nemá
dôvod zasahovať do záverov krajského súdu. Preto bolo potrebné podanú sťažnosť v tejto
časti považovať za zjavne neopodstatnenú, čo bolo dôvodom na jej odmietnutie podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde.
2.2 Pokiaľ ide o namietané porušenie práva na prezumpciu neviny zaručeného
v čl. 50 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 2 dohovoru, ako aj o namietané porušenie základného
práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 1 ústavy, sťažovateľ v sťažnosti podanej
ústavnému súdu nepredložil žiadne dostatočne presvedčivé argumenty, o ktoré by záver
o ich porušení oprel. Jedinou argumentáciou bolo tvrdenie o tom, že k ich porušeniu došlo.
V podstate však tento záver odvodzuje od porušenia základného práva na súdnu ochranu
a práva na spravodlivé súdne konanie. Pretože ústavný súd nekonštatoval, že by postupom
krajského súdu a jeho uznesením bolo došlo k porušeniu základného práva zaručeného
v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohol vysloviť ani
porušenie práva na prezumpciu neviny a ani porušenie základného práva na osobnú
slobodu. V tomto prípade je teda sťažnosť sťažovateľa takisto zjavne neopodstatnená, preto
ju bolo potrebné aj v tejto časti odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Keďže sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, neprichádzalo do úvahy
rozhodovať o ďalších požiadavkách sťažovateľa (zrušiť rozsudok okresného súdu
a uznesenie krajského súdu, vrátiť vec na konanie a priznať sťažovateľovi primerané
finančné zadosťučinenie), rozhodovanie o ktorých je podmienené vyslovením porušenia
základných práv alebo slobôd, k čomu v tomto prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. marca 2010