Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 14/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. marca 2010 v senáte

zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava

Orosza v konaní o sťažnosti Z. K., B., a Ing. T. K., B., zastúpení advokátkou JUDr. I. B., B.,

vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a práva na prejednanie ich

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn.

, za účasti Okresného súdu Bratislava IV, takto

rozhodol:

1. Základné právo Z. K. a Ing. T. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a právo na prejednanie ich záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn.

p o r u š e n é b o l o .

2. Okresnému súdu Bratislava IV p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.

konal bez zbytočných prieťahov.

3. Z. K. a Ing. T. K. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie každému v sume

3 000 € (slovom tritisíc eur), ktoré im j e Okresný súd Bratislava IV p o v i n n ý

vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava IV j e p o v i n n ý uhradiť Z. K. a Ing. T. K. trovy

konania v sume 398,68 € (slovom tristodeväťdesiatosem eur a šesťdesiatosem centov)

na účet ich právnej zástupkyne JUDr. I. B., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn.

z 21. januára 2010 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Z. K. a Ing. T. K. (ďalej len „sťažovatelia“),

ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa (ďalej len „“) a práva

na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu

Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej

aj „namietané konanie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia podali 1. júla 1997 okresnému súdu návrh

na zaplatenie nájomného a nákladov na udržiavanie nehnuteľnosti.

Sťažovatelia uviedli, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo konanie

v ich právnej veci právoplatne skončené.

Okrem toho, že sa sťažovatelia domáhali, aby ústavný súd podľa

vyslovil, že postupom okresného súdu bolo porušené ich základné právo na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa a právo na prejednanie ich

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zároveň požadovali tiež prikázať

okresnému súdu konať v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov. Napokon žiadali

priznanie finančného zadosťučinenia každému v sume 4 000 € a náhradu trov právneho

zastúpenia.

Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním

sp. zn. Spr. 3040/10 doručeným ústavnému súdu 15. februára 2010, v ktorom sa okrem

iného uvádza:

«Sťažovatelia v sťažnosti uvádzajú, že „vzhľadom na dĺžku konania v jednoduchej

právne nenáročnej veci sa v konaní prvostupňového súdu prejavovali ničím neodôvodnené

zbytočné prieťahy spočívajúce v málo plynulej, pomalej nedostatočnej a neefektívnej

činnosti tunajšieho súdu“ a tiež, že ,,sťažovatelia svojím konaním nedali žiadny dôvod súdu

k predĺženiu konania, lebo sa konaní zúčastňovali a mali záujem na konaní, ale prieťahy

v konaní vznikali pomalou a neefektívnou činnosťou súdu“.

Toto tvrdenie sťažovateľov sa nezakladá na pravde.

Z prehľadu súdom vykonaných úkonov vyplýva, že v danom prípade sa nejedná

o nenáročnú vec. Je tomu tak najmä vzhľadom na skutočnosť, že v priebehu konania

dvakrát menili návrh na začatie konania navrhovatelia (dňa 7. 2. 2000 a dňa 20. 3. 2002) a

tiež odporcovia podali vzájomný návrh (dňa 5. 10. 1999), ktorý následne rozšírili (dňa

12. 6. 2003) a následne čiastočne zobrali späť (9. 11. 2005).

Rozhodovanie o pripustení zmien návrhu na začatie konania ako aj vzájomného

návrhu a následné vyberanie súdnych poplatkov za ne tiež značne prispeli k celkovému

predĺženiu konania (pojednávanie určené na deň 18. 4. 2002 bolo z dôvodu rozšírenia

návrhu navrhovateľmi zrušené).

K predĺženiu konania prispeli účastníci konania aj postupným navrhovaním

výsluchov svedkov. V konaní súd vypočul spolu päť svedkov, ktorí boli postupne navrhovaní

na vypočutie a nedostavovali sa riadne na pojednávania (pojednávania dňa 26. 6. 2000,

11. 9. 2000, 7. 12. 2000, 1. 2. 2001 a 22. 3. 2001).

Priebeh dokazovania súdu značne komplikovalo zistenie dňa 17. 6. 2001, že nie je

možné znalecky určiť cenu nájomného, nakoľko nie je podklad, z ktorého by znalci

vyhádzali pri vypracovávaní posudku o výške nájomného /jedná sa o otázku trhu

nehnuteľností/. Súd musel v priebehu konania robiť celkom päťkrát dožiadania na viacero

realitných kancelárií, aby oznámili súdu ceny nájomného v rozhodnom období (čo malo

za následok zmarenie termínu pojednávania vo februári 2000, nakoľko sa súdu nevrátili

v žiadanom termíne odpovede na dožiadanie).

V rámci dokazovania súd tiež robil dožiadania na oddelenie policajného zboru,

priestupkové oddelenie Okresného úradu Bratislava IV, Miestny úrad..., Okresný úrad...,

Ministerstvo financií SR.

Súd si musel tiež priebežne pripájať na oboznámenie iné spisy tunajšieho súdu

(sp. zn. , a ).»

Okresný súd vo svojom vyjadrení ďalej uviedol:

„Vo veci sa doposiaľ konalo celkom 35 pojednávaní.

Tu chceme poukázať najmä na skutočnosť, že sťažovatelia (navrhovatelia) významne

prispeli k predĺženiu konania (najmä tým, že sa riadne nezúčastňovali nariadených

pojednávaní).

Z prehľadu úkonov vyplýva, že vinou navrhovateľov (aj keď ospravedlnenou

neúčasťou) boli odročené pojednávania vytýčené dňa 23. 6. 1999, 28. 2. 2000, 13. 12. 2001,

30. 10. 2003, 17. 8. 2005, 5. 4. 2006, 17. 5. 2006, 9. 8. 2006 a 8. 11. 2006 ako aj posledné

pojednávanie dňa 10. 2. 2010. Sme toho názoru, že pokiaľ sťažovatelia považujú konanie

za prieťahové, sami by mali mať záujem na jeho skončení a teda ich právna zástupkyňa by

sa mala prioritne zúčastňovať pojednávaní nariadených v predmetnej veci a nie

ospravedlňovať svoju neúčasť a žiadať o odročenie pojednávaní z dôvodu kolízie

pojednávaní (z čoho vyplýva, že uprednostňuje účasť na iných pojednávaniach).

Dávame tiež do pozornosti, že pojednávanie dňa 5. 10. 2005 ako aj dňa 26. 7. 2006

bolo odročené s tým, že právni zástupcovia účastníkov sa pokúsia uzavrieť mimosúdnu

dohodu. Pojednávanie dňa 9. 8. 2006 bolo taktiež odročené, nakoľko práve právna

zástupkyňa sťažovateľov oznámila súdu (č. l. 353), že účastníci ešte rokujú o mimosúdnom

vysporiadaní.

Vzhľadom na vyššie uvedené sa nemôže potom zakladať na pravde tvrdenie

navrhovateľov v sťažnosti, že nedali žiadny dôvod k predĺženiu konania, mali záujem

na konaní a že prieťahy v konaní vznikali pomalou a neefektívnou činnosťou okresného

súdu.“

Z prehľadu procesných úkonov v namietanom konaní pripojeného k vyjadreniu

okresného súdu vyplýva, že ostatným úkonom vo veci bolo pojednávanie uskutočnené

10. februára 2010, „ktoré bolo odročené s tým, že vo veci bude určený termín pojednávania

po vrátení spisu z Ústavného súdu SR /právna zástupkyňa navrhovateľov žiadala súd

o odročenie pojednávania z dôvodu kolízie pojednávaní/“.

K vyjadreniu okresného súdu sťažovatelia zaujali stanovisko podaním doručeným

ústavnému súdu 25. februára 2010, v ktorom okrem iného uviedli:

„Ako z našej sťažnosti, tak aj z vyjadrenia predsedníčky Okresného súdu

Bratislava IV vyplýva, že v konaní sa vyskytli prieťahy v konaní, ktoré vyplývali z pomalej

a neefektívnej činnosti súdu. Podľa nášho názoru nejde v tomto prípade o právne náročnú

vec, aj keď bol návrh rozširovaný zo strany navrhovateľov a odporcovia podali protinávrh.

V prípade riadnej prípravy na pojednávanie príslušného sudcu mohla byť vec rozhodnutá

už pred rokmi. Vzhľadom k tomu, že sa vec vždy odročovala na ďalšie konanie, tak

prichádzalo k zbytočným prieťahom v konaní. Aj pokiaľ je vo vyjadrení predsedníčky

Okresného súdu Bratislava IV uvedené, že pokiaľ bol spis v rokoch 2007 – 2008 na

Krajskom súde v Bratislave, tak to nemožno považovať za prieťah v konaní spôsobený ich

súdom máme za to, že pokiaľ bolo potrebné vrátiť vec prvostupňovému súdu z dôvodu

vydania doplňujúceho rozsudku, tak aj to považujeme za chybu prvostupňového súdu a

prieťah spôsobený konaním sudcu na prvom stupni.

Za roky konania v uvedenej veci boli skutočne ospravedlnené neúčasti

na pojednávaní, ale moji klienti na pojednávania chodili aj v prípade, ak som sa ako ich

právna zástupkyňa nemohla pojednávania zúčastniť. V prípade posledného pojednávania

konaného dňa 10. 2. 2010 som mala pojednávanie v tento deň na Okresnom súde Košice,

a hneď, keď som túto skutočnosť zistila, tak som volala do spisovej kancelárie Okresného

súdu Bratislava IV, kde mi bolo povedané, že pojednávanie vo veci nebude, lebo spis je

na Ústavnom súde v Košiciach. Ja som potom dala do spisu ospravedlnenie z dôvodu mojej

účasti na pojednávaní v Košiciach, lebo sa nemalo vo vec konať, a preto som nepožiadala

kolegu, s ktorým sa zastupujeme na pojednávaniach o zastupovanie. Taktiež som

informovala aj právnu zástupkyňu protistrany, že sa nebude pojednávať vo veci, aby

zbytočne nechodila na pojednávanie.

Skutočne som mala ako ja, tak moji klienti záujem na skončení veci a to najmä z toho

dôvodu, že ide o spor medzi rodinnými príslušníkmi, keď dcéra znemožnila vlastným

rodičom a bratovi prístup do nehnuteľnosti, ktorú spoločne postavili a mali v podielovom

spoluvlastníctve. Navrhovateľ v prvom rade medzičasom zomrel a navrhovateľka v druhom

rade je po mozgovej príhode na vozíčku. No ani teraz, vzhľadom na správanie sa odporcom

nemá záujem na mimosúdnom ukončení súdneho sporu a verí, že sa ešte dožije

právoplatného rozhodnutia vo veci samej.“

Obsah súvisiaceho spisu okresného súdu, s ktorým sa ústavný súd oboznámil,

potvrdzuje úkony uvedené v jeho vyjadrení z 15. februára 2010, a preto ústavný súd

vychádzal len z týchto úkonov, ktoré považuje za preukázané.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o

ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia sa svojou sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia základného práva

podľa , podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovatelia zároveň namietali aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého

každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote

prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa (čo platí, aj pokiaľ ide o dohovoru) vychádza

zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza

osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde

sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty

dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným

spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím

súdu (m. m. ).

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z (ďalej len

„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania

postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety

, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak,

aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa druhej vety povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa

zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná

povinnosť pre sudcu vyplýva z , podľa ktorého sa pojednávanie môže

odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje,

predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové

pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa a práva podľa

dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (,

, ) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická

zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup

samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, zo sťažnosti, ako aj z vyžiadaného

súdneho spisu ústavný súd zistil, že predmetom napadnutého konania je rozhodovanie

o sťažovateľmi uplatnenom nároku na zaplatenie nájomného a nákladov na udržiavanie

nehnuteľnosti. Vec nie je právne zložitá, o čom svedčí dostatok stabilizovanej judikatúry

všeobecných súdov. Ústavný súd pripúšťa, najmä s poukazom na opakované návrhy

sťažovateľov na zmenu návrhu (úpravu, resp. rozšírenie uplatnených nárokov), určitú mieru

faktickej zložitosti napadnutého konania, na čo vo svojom vyjadrení k sťažnosti poukázala

aj predsedníčka okresného súdu. Uvedená skutočnosť však podľa názoru ústavného súdu

nemôže okresný súd zbaviť zodpovednosti za stav, v akom sa napadnuté konanie nachádza

v čase meritórneho prerokovania sťažnosti.

2. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných

prieťahov v napadnutom konaní, bolo správanie sťažovateľov ako účastníkov súdneho

konania v procesnom postavení navrhovateľov. Z obsahu zapožičaného súdneho spisu

okresného súdu vyplýva, že sťažovatelia opakovane menili, resp. rozširovali návrh

na začatie konania (7. február 2000 a 20. marec 2002) a taktiež sa niekoľkokrát nezúčastnili

nariadených pojednávaní, rovnako ako ich právna zástupkyňa. Na tejto skutočnosti nič

nemení ani to, že svoju neúčasť na pojednávaniach vopred ospravedlňovali, pričom právna

zástupkyňa sťažovateľov ako dôvod svojej neúčasti uvádzala kolíziu s inými nariadenými

pojednávaniami. Dôvodom na odročenie pojednávania nariadeného na 9. august 2006 bolo

oznámenie právnej zástupkyne sťažovateľov o tom, že účastníci konania ešte rokujú

o mimosúdnom vysporiadaní. Na základe uvedeného ústavný súd uzavrel, že sťažovatelia

nezanedbateľnou mierou prispeli k predĺženiu priebehu napadnutého konania, čo zobral

do úvahy pri ustálení sumy finančného zadosťučinenia.

3. Ústavný súd napokon hodnotil samotný postup okresného súdu z hľadiska

posudzovania, či v právnej veci sťažovateľov došlo k zbytočným prieťahom.

V priebehu napadnutého konania ústavný súd zistil jedno dlhodobejšie obdobie

nečinnosti v trvaní presahujúcom jeden rok, a to od podania návrhu okresnému súdu (1. júl

1997) do jeho doručovania na vyjadrenie odporcom (31. august 1998), a jedno obdobie

krátkodobejšej nečinnosti od doručovania rovnopisu rozšíreného návrhu na vyjadrenie

odporcom (18. júl 2002) do pripustenia zmeny návrhu uznesením (11. marec 2003).

Okrem uvedenej nečinnosti bol postup okresného súdu v tomto konaní v zásade

plynulý, avšak podľa názoru ústavného súdu vykazuje aj znaky neefektívnosti

a nesústredenosti. Takýto záver možno vyvodiť aj z toho, že okresný súd 30. januára 2007

predložil predmetný spis spolu s odvolaním proti rozsudku okresného súdu sp. zn.

z 13. decembra 2006 na rozhodnutie krajskému súdu, ktorý 19. februára 2007

spis vrátil okresnému súdu bez rozhodnutia s pokynom, že je potrebné doplniť výrok

napadnutého rozsudku dopĺňacím rozsudkom a následne spis opätovne predložiť

na rozhodnutie o odvolaní.

Krajský súd po opätovnom predložení súdneho spisu okresným súdom uznesením

sp. zn. z 30. novembra 2007 napadnutý rozsudok okresného súdu v spojení

s dopĺňacím rozsudkom zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie, čím došlo

k predĺženiu napadnutého konania.

Krajský súd v odôvodnení uvedeného uznesenia okrem iného poukázal aj na ďalšie

dôvody potvrdzujúce názor o neefektívnosti a nesústredenosti postupu okresného súdu

uvádzajúc:

„Odôvodnenie napadnutého rozsudku je zmätočné a nedostatočné a nie je v súlade

s ust. Vzhľadom na to je napadnutý rozsudok nepreskúmateľný, čo je

dôvod na jeho zrušenie podľa a na vrátenie veci súdu prvého

stupňa podľa ods. 3 tohto ustanovenia.“

Pri celkovom hodnotení napadnutého konania ústavný súd na jednej strane bral

do úvahy aj skutočnosti uvedené predsedníčkou okresného súdu v jej vyjadrení k sťažnosti

(prerušenie konania z dôvodu úmrtia účastníka konania, komplikácie okresného súdu

spojené so získavaním informácií od realitných kancelárií potrebných na rozhodnutie

vo veci), na druhej strane však zohľadnil v súlade so svojou predchádzajúcou judikatúrou

(napr. , , ) aj to, že napadnuté konanie nebolo

právoplatne skončené ani po viac ako 12 rokoch od jeho začatia, čo je doba, ktorá je

z ústavnoprávneho hľadiska neakceptovateľná.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k názoru, že namietaným postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. došlo k zbytočným prieťahom,

a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľov na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva na prejednanie ich

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným súdom, prikázal mu,

aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa

nachádzajú sťažovatelia domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha. Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Sťažovatelia žiadali aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia každému

po 4 000 € z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Poukázali najmä na to, že z dôvodu

neskončenia napadnutého konania žijú dlhodobo vo veľkej právnej neistote.

Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného

práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje

nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho

porušovania základného práva (). Podľa názoru ústavného súdu v tomto

prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného

zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym

súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru

priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného pod sp. zn.

a berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu, ako aj skutočnosť, že

konanie vo veci nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný súd

považoval priznanie sumy sťažovateľom každému po 3 000 € za primerané finančné

zadosťučinenie podľa .

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľov, ktoré im

vznikli v dôsledku ich právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom advokátkou

JUDr. I. B. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej

mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2008, ktorá

bola 695,41 €. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia,

podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len

„vyhláška“), pričom výšku základnej sadzby tarifnej odmeny bolo potrebné v súlade s § 13

ods. 3 vyhlášky znížiť o 20 %, lebo ide o spoločné úkony pri zastupovaní „dvoch alebo

viacerých osôb“. Úhrada za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2009 predstavuje

spolu s režijným paušálom (2 x 6,95 €) u jedného sťažovateľa sumu 199,34 € a trovy

právneho zastúpenia dvoch sťažovateľov boli priznané v celkovej sume 398,68 €.

Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej

zástupkyne sťažovateľov ( v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto

rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. marca 2010