Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 405/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-41

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. marca 2010 v senáte

zloženom z predsedu Juraja Horvátha a zo sudcov Sergeja Kohuta a Lajosa Mészárosa

prerokoval prijatú sťažnosť Ing. J. B., O., zastúpeného advokátom JUDr. F. K., D., vo veci

namietaného porušenia základného práva na slobodu prejavu zaručeného v

Slovenskej republiky a základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46

ods. 1 rozsudkom Okresného súdu Dolný Kubín č. k. 8 C

321/01-253 z 25. októbra 2007 a rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. z

26. novembra 2008 a takto

rozhodol:

Základné právo Ing. J. B. na slobodu prejavu zaručené v Slovenskej

republiky a základné právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v

Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 26. novembra

2008 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Dolný Kubín č. k. -253 z

25. októbra 2007 p o r u š e n é n e b o l o .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.

-17 z 10. decembra 2009 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Ing. J. B., O. (ďalej len „sťažovateľ“), vo

veci namietaného porušenia základného práva na slobodu prejavu zaručeného v čl. 26

(ďalej len „“) a základného práva na spravodlivé súdne

konanie zaručeného v rozsudkom Okresného súdu Dolný Kubín (ďalej

len „okresný súd“) č. k. -253 z 25. októbra 2007 a rozsudkom Krajského súdu v

Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 26. novembra 2008 z dôvodu ich

úzkeho prepojenia.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom pod sp. zn.

okresný súd konal o žalobe J. V. (ďalej len „žalobca“) a M. V. (ďalej len „žalobkyňa“, spolu

ďalej len „žalobcovia“) proti sťažovateľovi o ochranu osobnostných práv a náhradu

nemajetkovej ujmy v peniazoch. V zmysle žaloby mal sťažovateľ zasiahnuť do

osobnostných práv žalobcov tým, že na zasadnutí valného zhromaždenia Pozemkového

spoločenstva urbáru O. (ďalej len „pozemkové spoločenstvo“) konaného 1. apríla 2001 mal

sťažovateľ označiť žalobcov za osoby, ktoré neprávom zadržiavajú peniaze patriace

pozemkovému spoločenstvu. Sťažovateľ bol pozemkovým spoločenstvom ako jeho vtedajší

predseda splnomocnený, aby v mene pozemkového spoločenstva podal podnet na trestné

stíhanie pre podozrenie zo spáchania trestného činu podvodu v súvislosti s peniazmi, ktoré

za prebytky dreva nevyplatila spoločnosť P., v. o. s. (ďalej len „spoločnosť“), tak ako mala

pozemkovému spoločenstvu, ale ich na základe uzavretých nájomných zmlúv vyplatila

žalobcom, ktorí ich však pozemkovému spoločenstvu nevydali. Sťažovateľ dal podnet na

trestné stíhanie 19. januára 2000, pričom na valnom zhromaždení konanom 1. apríla 2001

oboznámil členov pozemkového spoločenstva so stavom trestného konania, a to tak, že im

prečítal znenie uznesenia vyšetrovateľa Obvodného oddelenia Policajného zboru Dolný

Kubín (ďalej len „vyšetrovateľ“) ČTS: ORP-047/2000 z 10. augusta 2000, v zmysle ktorého

mal podľa tvrdenia sťažovateľa vyšetrovateľ rozhodnúť, že „... žalobcovia 1) a 2) v

novembri roku 1992 svojim konaním naplnili znaky trestného činu podvodu, avšak trestné

konanie z dôvodu premlčania odložil“. Sťažovateľ po prečítaní predmetného uznesenia mal

na valnom zhromaždení pozemkového spoločenstva prítomných členov vyzvať, aby si

žiadali peniaze patriace pozemkovému spoločenstvu od žalobcov, ktorí ich mali

neoprávnene zadržiavať.

Okresný súd napadnutým rozsudkom č. k. -253 z 25. októbra 2007

rozhodol, že sťažovateľ svojím konaním nezasiahol do osobnostných práv žalobcu, preto

žalobu žalobcu proti sťažovateľovi zamietol, avšak súčasne rozhodol, že sťažovateľ svojím

konaním zasiahol do osobnostných práv žalobkyne, preto jej žalobe vyhovel a sťažovateľovi

uložil povinnosť ospravedlniť sa žalobkyni na najbližšom valnom zhromaždení

pozemkového spoločenstva, a tiež, aby okresným súdom určený text ospravedlnenia

žalobkyni zverejnil na informačnej tabuli pozemkového spoločenstva. Navyše, okresný súd

uložil sťažovateľovi zaplatiť žalobkyni nemajetkovú ujmu v sume 30 000 Sk, pričom vo

zvyšku žalobu žalobkyne zamietol.

Proti predmetnému rozsudku okresného súdu sa odvolali všetci účastníci konania,

pričom sťažovateľ argumentoval tým, že svojím konaním nemohol zasiahnuť ani do

osobnostných práv žalobkyne, pretože rovnako, ako aj v prípade žalobcu svoje hodnotiace

úsudky, ktoré adresoval voči obom žalobcom na dotknutom valnom zhromaždení

pozemkového spoločenstva odvodzoval z „verejnej listiny“, a to z uznesenia vyšetrovateľa.

Krajský súd v rámci odvolacieho konania napadnutým rozsudkom sp. zn.

z 26. novembra 2008 potvrdil rozsudok okresného súdu, pričom zmenil iba okresným

súdom sformulovaný text ospravedlnenia žalobkyni.

Sťažovateľ podal ústavnému súdu sťažnosť proti potvrdzujúcej časti rozsudku

krajského súdu sp. zn. z 26. novembra 2008, ktorú túto argumentačne

zdôvodňuje predovšetkým skutočnosťou, že svojím konaním nemohol zasiahnuť ani do

osobnostných práv žalobkyne, pretože pri formulovaní svojich hodnotiacich úsudkov na jej

adresu (rovnako, ako aj v prípade žalobcu) vychádzal zo záverov vyšetrovania

vyšetrovateľa, teda z „verejnej listiny“, a teda si tieto konštatovania sám nevymyslel, takže

sa nezakladajú ani na lži, ani na jeho domnienkach. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že

svojimi výrokmi iba komentoval skutočnosti preukázané v trestnom konaní, pričom podľa

neho možno zákonnú ochranu uplatniť len proti prejavom, ktoré sú zásadne nepravdivé

alebo pravdu skresľujú. Zákonnú ochranu možno prípadne podľa sťažovateľa uplatniť aj

proti prejavom, ktoré sú síce pravdivé, avšak týkajúce sa súkromnej – intímnej sféry života

fyzickej osoby a sú spôsobilé privodiť jej ujmu, pričom v daných okolnostiach o takýto

prípad nešlo. Navyše, sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že jeho konštatovania adresované

žalobkyni boli iba jeho hodnotiacimi súdmi, pričom „Hodnotiace súdy (kritika) majú vždy

subjektívnu povahu (na rozdiel od skutkových tvrdení, ktoré majú povahu objektívnu), sú

teda prejavom názoru toho, kto hodnotiaci úsudok prednáša.“.

V súvislosti s výkladom pojmu „hodnotiaci úsudok“ sťažovateľ v sťažnosti okrem

iného uviedol: «V zmysle judikatúry Európskeho dvora pre ľudské práva vo veci Feldek

c. Slovensko (rozhodnutie z 12. 7. 2001, 29032/95) „pravdivosť vyhlásenia, ktoré je

hodnotiacim úsudkom nepodlieha dokazovaniu. Súd zásadne nemohol prijať tvrdenie, že

hodnotiaci úsudok môže byť za takýto považovaný, len ak je sprevádzaný faktami, na

ktorých je založený.“ Otázka rozlíšenia medzi „tvrdenou skutočnosťou“ a „hodnotiacim

úsudkom“ bola riešená v prípade Jerusalem v. Rakúsko (rozhodnutie z 27. 2. 2001,

č. 26958/95): „Existencia tvrdených skutočností by mala byť preukázaná, kým pravdivosť

hodnotiacich úsudkov nie je dokázateľná. Požiadavku dokázať pravdivosť hodnotiacich

úsudkov nemožno splniť a sama o sebe porušuje slobodu názoru, ktorá je základnou

súčasťou práva chráneného čl. X Európskeho dohovoru.“»

Súčasne sťažovateľ uviedol, že tieto svoje hodnotiace úsudky založil na

rozhodnutí orgánu činného v trestnom konaní, pričom tak konal v dôvere v správnosť

tohto rozhodnutia, a odvolávajúc sa na rozhodnutia ústavného súdu (,

) sťažovateľ poukázal na skutočnosť, že nie je len úlohou súdu rešpektovať

princíp prezumpcie neviny, ale aj nevhodné výroky orgánov prípravného trestného konania,

ktoré by sa v podstate rovnali vysloveniu viny trestne stíhanej osoby, by mohli tento princíp

porušiť, a to najmä vtedy, pokiaľ by napr. podnietili verejnosť uveriť, že trestne stíhaná

osoba je vinná.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uviedol:

„S uvedeným názorom Krajského súdu sa nestotožňujeme, naopak domnievame sa,

že k poškodeniu dobrého mena, cti a povesti žalobkyne 2) nedošlo priamo konaním

žalovaného, ale na základe záverov uznesenia OO PZ Dolný Kubín ČTS: ORP-047/2000 zo

dňa 10. 08. 2000, v ktorom orgán činný v trestnom konaní označil konanie žalobcov ako

protiprávne. ...

Vzhľadom na to, že konanie žalobcov bolo predmetom trestného konania, nemožno

hovoriť, že by spadalo do ich súkromnej (intímnej) sféry. Žalovaný, plniac úlohy predsedu

PSU pravdivo informoval členov PSU o jeho výsledkoch, pričom vyjadril morálne

odsúdenie žalobcov a apeloval na ich zmysel pre česť, keď žiadal od nich vrátenie peňazí,

o ktoré UPS svojim konaním pripravili. Morálne odsúdenie žalobcov v spoločnosti, ako aj

zníženie ich spoločenskej vážnosti nepramenia z konania žalovaného, ale predstavujú

negatívny dôsledok trestného konania voči žalobcom.“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na

ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa na slobodu prejavu zaručené v

Slovenskej republiky a čl. X. dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako

aj právo na súdnu ochranu, v zmysle SR a práva na spravodlivý súdny proces

v súlade s hodnotami zaručenými článkom VI. ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd bolo v konaní pred Okresným súdom Dolný Kubín vedenom pod

sp. zn.: -253, ako aj v konaní pred Krajským súdom Žilina vedenom pod

sp. zn.: porušené.

Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn.: z dňa 26. 11. 2008, v časti,

v ktorej Krajský súd potvrdil rozsudok Okresného súdu Dolný Kubín -253

z dňa 25. 10. 2007, vo výrokoch 3., 4., 5., 7 v spojení s rozsudkom Okresného súdu

v Dolnom Kubíne zo dňa 25. 10. 2007 vo výrokoch 3., 4., 5., 7., sa zrušuje.

Krajský súd Žilina je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy tohto konania.“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili účastníci konania:

za okresný súd jeho predsedníčka listom sp. zn. Spr. 121/10 z 5. februára 2010, za krajský

súd jeho predseda listom sp. zn. Spr. 78/2010 z 8. marca 2010 a právny zástupca

sťažovateľa stanoviskom k uvedeným vyjadreniam okresného súdu a krajského súdu listom

zo 16. marca 2010.

2.1 Okresný súd vo svojom vyjadrení okrem popisu procesných úkonov vykonaných

vo veci vedenej pod sp. zn. uviedol:

„Pokiaľ sa týka obsahu sťažnosti a namietaného porušenia základného práva na

slobodu prejavu zaručeného a základného práva na

spravodlivé súdne konanie zaručeného v , do

hodnotenia dôkazov a vyslovenia právneho názoru sudcu v rozhodnutí zo strany predsedu

súdu nebolo zasahované rešpektujúc skutočnosť, že podľa

ods. 1.-4/, sudca je predstaviteľ súdnej moci. Právomoc súdu sudca vykonáva na nezávislom

a nestrannom súde oddelene od iných štátnych orgánov. ...

Za podmienok ustanovených osobitnými predpismi je sudca viazaný aj právnym

názorom, ktorý vyslovil vo svojom rozhodnutí súd vyššieho stupňa. ...

Zároveň oznamujem, že... súhlasím s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho

pojednávania.“

2.2 Krajský súd vo svojom vyjadrení uviedol:

„Vo veci prijatej na ďalšej konanie sťažnosti Ing. J. B.,... rozsudkom KS v Žiline

sp. zn. z 26. 11. 2008 Vám oznamujem, že po vecnej, stránke nemám dodať

viac, než je uvedené v rozhodnutiach týchto súdov a zároveň súhlasím s tým, aby... ústavný

súd upustil od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti, ak dospeje k názoru, že od

súdneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.“

2.3 Právny zástupca sťažovateľa vo svojom stanovisku k vyjadreniam okresného

súdu a krajského súdu uviedol:

„V plnej miere zotrvávame na našom písomnom stanovisku uvedenom v odôvodnení

sťažnosti zo dňa 26. 11. 2008.

Zároveň vyjadrujeme súhlas s tým, aby Ústavný súd SR v konaní o sťažnosti nášho

klienta, vo veci porušenia základného práva, vedenej pod č. kon.: upustil od

ústneho pojednávania o prijatom návrhu...“

3. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa

s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia označených práv .

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva na slobodu prejavu

zaručeného v a základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného

v rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 26. novembra 2008

v spojení s rozsudkom okresného súdu č. k. -253 z 25. októbra 2007.

1. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti vyjadril nespokojnosť predovšetkým s rozsudkom

krajského súdu sp. zn. z 26. novembra 2008, ktorý podľa jeho názoru nenapravil

pochybenie okresného súdu v rozsudku č. k. -253 z 25. októbra 2007 týkajúce sa

sťažovateľom tvrdeného nesprávneho právneho posúdenia jeho zodpovednosti za zásah do

osobnostných práv žalobkyne podľa a nasl. , čím mal krajský

súd porušiť základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie a v konečnom

dôsledku aj jeho základné právo na slobodu prejavu.

Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým

prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je v súlade so svojou všeobecnou

právomocou vyjadrenou v súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Táto

právomoc mu spolu s právomocou podľa umožňuje preskúmať aj

napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či sú, alebo nie sú v súlade

s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave. Ústavný súd nevykladá iné ako

ústavné zákony, a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony nevyložili spôsobom,

ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo

omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav.

Inými slovami, skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, , ). Ak nie sú splnené tieto predpoklady na

preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej

spojitosti medzi základnými právami alebo slobodami, ktorých porušenie sa namieta,

a napádaným rozhodnutím všeobecného súdu prípadne postupom, ktorý mu predchádzal.

Ústavný súd z rozhodnutia krajského súdu zistil, že krajský súd sa stotožnil

s právnym názorom okresného súdu, z vykonaného dokazovania ktorého vyplynulo, že

hodnotiace úsudky, ktoré na valnom zhromaždení pozemkového spoločenstva sťažovateľ

adresoval žalobkyni, sa nezakladali na pravde, na rozdiel od jeho tvrdení adresovaných

žalobcovi. Sťažovateľ síce aj v konaní pred všeobecnými súdmi, ako aj v konaní pred

ústavným súdom argumentuje tým, že hodnotiaci úsudok tak voči žalobcovi, ako aj voči

žalobkyni odvodzoval iba z rozhodnutia vyšetrovateľa, ktorý konanie oboch žalobcov

označil ako protiprávne, s čím sa podľa tvrdenia sťažovateľa krajský súd nevysporiadal.

Z uznesenia vyšetrovateľa ČTS: ORP 047/2000 z 10. augusta 2000, ktoré bolo

súčasťou vyžiadaného súdneho spisu vedeného na okresnom súde pod sp. zn.

a na ktoré sa sťažovateľ odvoláva, vyplýva, že „Policajným preverovaním bolo zistené, že

naplnenie zmluvy u M. V. ... bolo čiastočné a u ostatných nedošlo k naplneniu obsahu

uvedených zmlúv.“. Kvôli identifikácií zmlúv, o ktorých pojednáva vyšetrovateľ, je

nevyhnutné uviesť, že zo súdnych rozhodnutí, ako aj zo súdneho spisu vyplýva, že obaja

žalobcovia mali so spoločnosťou uzatvorené nájomné zmluvy, ktoré podľa výpovedí

svedkov mali charakter iba „fiktívnych nájomných zmlúv“, keďže na ich základe mala

v skutočnosti spoločnosť platiť prostredníctvom žalobcov pozemkovému spoločenstvu za

ťažbu „urbárskeho“ dreva, pretože „... urbár zakladali, nebolo účtovníctvo a potrebovali

peniaze“ alebo, že tento spôsob platby bol „... pre PSU výhodný z daňových dôvodov“.

Súdnym dokazovaním však bolo tiež preukázané, že žalobkyňa, na rozdiel od žalobcu,

v skutočnosti spoločnosti aj prenajímala priestory, takže v jej prípade došlo aspoň

k čiastočnému naplneniu nájomnej zmluvy, čo v konečnom dôsledku konštatoval aj

vyšetrovateľ, ktorý však mieru naplnenia tejto zmluvy nekonkretizoval.

Vzhľadom na uvedené je teda nepochybné, že z uznesenia vyšetrovateľa vyplývala

iba všeobecná informácia, že u žalobcu vôbec nedošlo k naplneniu obsahu nájomnej

zmluvy, zatiaľ čo u žalobkyne došlo k jej naplneniu iba čiastočne. Sťažovateľ však túto

všeobecnú informáciu vyšetrovateľa pri svojom prejave na valnom zhromaždení

pozemkového spoločenstva zovšeobecnil a konkretizoval generálne vo vzťahu k obom

žalobcom, a to tak, že obaja zadržiavajú „urbárske“ peniaze.

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd (rovnako ako pred ním aj okresný súd)

logicky a vo vzájomne neodporujúcich si súvislostiach odôvodnil svoj záver, že hodnotiace

(generalizujúce) úsudky sťažovateľa adresované žalobcom prekročili rámec skutočných

zistení vyšetrovateľa (na ktoré sa sťažovateľ odvolával), iba pokiaľ išlo o žalobkyňu, keďže

u nej došlo iba k čiastočnému avšak bližšie nezistenému naplneniu zmluvy. Toto zistenie

však sťažovateľ opomenul a bagatelizoval tak, že v zmysle ním vyslovených tvrdení všetky

finančné prostriedky, ktoré žalobkyňa prevzala od spoločnosti, patrili podľa neho

bezpochyby pozemkovému spoločenstvu. Uvedené konštatovania sťažovateľa mohli mať

teda za následok zásah do osobnostných práv žalobkyne v jej sociálnej sfére, keďže sa na ňu

mohlo nahliadať ako na osobu, ktorá zadržiavala všetky „urbárske“ peniaze.

Vzhľadom na rozpor medzi neurčitým záverom vyšetrovateľa a prejavom

sťažovateľa, ako aj vzhľadom na výsledky súdneho dokazovania, v rámci ktorého aj

konatelia spoločnosti vyhlásili, že finančné prostriedky vyplatené žalobkyni boli nájomným

na základe s ňou uzavretou nájomnou zmluvou, všeobecné súdy dospeli k záveru, že

uvedené vyhlásenie sťažovateľa zasiahlo do osobnostných práv žalobkyne.

Podľa záverov krajského súdu však tento následok (zásah do osobnostných práv)

nemal prejav sťažovateľa adresovaný žalobcovi, pretože v jeho prípade nedošlo vôbec k

naplneniu nájomnej zmluvy, čo bolo v súlade aj so závermi vyšetrovateľa, z ktorých

sťažovateľ vychádzal.

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi

všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,

ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným

právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ), a to

tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za

dodržiavanie základných práv a slobôd ( a 2, ).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd svoje závery

v spojení so závermi okresného súdu, s ktorými sa v podstatnej miere stotožnil, uviedol

a zdôvodnil v ich logickej postupnosti.

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie

podľa je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov

a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky

otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania.

Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti (, ,

) vyslovil, že právo na súdnu ochranu podľa nezahŕňa

v sebe záruku úspechu v konaní. Ak sa konanie pred všeobecným súdom neskončí podľa

predstáv účastníka konania, táto okolnosť sama osebe nie je právnym základom pre

namietnutie porušenia týchto práv sťažnosťou pred ústavným súdom.

Podľa názoru ústavného súdu právny názor krajského súdu (v spojení s rozhodnutím

okresného súdu) v danej veci je zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom, ktorý ústavný súd

považuje za ústavne akceptovateľný. Zo záverov krajského súdu nevyplýva jednostrannosť

alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá

by bola popretím ich podstaty či zmyslu.

Uvedené bolo základom pre rozhodnutie ústavného súdu, podľa ktorého rozhodnutím

krajského súdu sp. zn. z 26. novembra 2008 v spojení s rozsudkom okresného

súdu č. k. -253 z 25. októbra 2007 nebolo porušené základné právo sťažovateľa

na spravodlivé súdne konanie zaručené v , tak ako to je uvedené

vo výroku tohto rozhodnutia.

2. Sťažovateľ v súvislosti s rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 26. novembra 2008 v spojení s rozsudkom okresného súdu č. k. -253

z 25. októbra 2007 namietal aj porušenie základného práva na slobodu prejavu zaručeného

v , avšak aj napriek tomu, že sťažovateľ bol v konaní pred ústavným súdom

zastúpený kvalifikovaných právnym zástupcom, namietané porušenie tohto základného

práva osobitne nezdôvodnil, ale jeho porušenie sám odvodzuje, resp. nadväzuje iba na ním

tvrdené porušenie základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46

ods. 1 .

Vzhľadom na už uvedený spôsob odôvodnenia sťažovateľa vo vzťahu

k namietanému porušeniu ústavný súd konštatuje, že keďže nedošlo k zisteniu

porušenia , nemohlo dôjsť ani k porušeniu .

Okrem toho ústavný súd konštatuje, že v okolnostiach daného prípadu ústavný súd

osobitne nezistil ani žiadnu existenciu príčinnej súvislosti medzi namietaným porušením

základného práva zaručeného v a namietanými rozhodnutiami všeobecných

súdov.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že rozhodnutím krajského súdu

sp. zn. z 26. novembra 2008 v spojení s rozsudkom okresného súdu č. k. 8 C

321/01-253 z 25. októbra 2007 nebolo porušené ani základné právo sťažovateľa na slobodu

prejavu zaručené v , tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

O uložení povinnosti niektorému z účastníkov konania, aby úplne alebo sčasti

uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy, rozhoduje ústavný súd podľa „výsledku

konania“ ( ) zohľadňujúc (obdobne ako v prípade

rozhodovania o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia), či bola sťažnosť

dôvodná, teda či ústavný súd vyslovil porušenie základných práv alebo slobôd sťažovateľa

zaručených v ústave alebo v kvalifikovanej medzinárodnej zmluve vo veci samej.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. marca 2010