Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 405/09
PDF · 228.77 KB
No categories available
II. ÚS 405/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. marca 2010 v senáte
zloženom z predsedu Juraja Horvátha a zo sudcov Sergeja Kohuta a Lajosa Mészárosa
prerokoval prijatú sťažnosť Ing. J. B., O., zastúpeného advokátom JUDr. F. K., D., vo veci
namietaného porušenia základného práva na slobodu prejavu zaručeného v čl. 26 Ústavy
Slovenskej republiky a základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu Dolný Kubín č. k. 8 C
321/01-253 z 25. októbra 2007 a rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 7 Co 60/08 z
26. novembra 2008 a takto
rozhodol:
Základné právo Ing. J. B. na slobodu prejavu zaručené v čl. 26 Ústavy Slovenskej
republiky a základné právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 7 Co 60/08 z 26. novembra
2008 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Dolný Kubín č. k. 8 C 321/01-253 z
25. októbra 2007 p o r u š e n é n e b o l o .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.
II. ÚS 405/09-17 z 10. decembra 2009 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Ing. J. B., O. (ďalej len „sťažovateľ“), vo
veci namietaného porušenia základného práva na slobodu prejavu zaručeného v čl. 26
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na spravodlivé súdne
konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom Okresného súdu Dolný Kubín (ďalej
len „okresný súd“) č. k. 8 C 321/01-253 z 25. októbra 2007 a rozsudkom Krajského súdu v
Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 7 Co 60/08 z 26. novembra 2008 z dôvodu ich
úzkeho prepojenia.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 321/01
okresný súd konal o žalobe J. V. (ďalej len „žalobca“) a M. V. (ďalej len „žalobkyňa“, spolu
ďalej len „žalobcovia“) proti sťažovateľovi o ochranu osobnostných práv a náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch. V zmysle žaloby mal sťažovateľ zasiahnuť do
osobnostných práv žalobcov tým, že na zasadnutí valného zhromaždenia Pozemkového
spoločenstva urbáru O. (ďalej len „pozemkové spoločenstvo“) konaného 1. apríla 2001 mal
sťažovateľ označiť žalobcov za osoby, ktoré neprávom zadržiavajú peniaze patriace
pozemkovému spoločenstvu. Sťažovateľ bol pozemkovým spoločenstvom ako jeho vtedajší
predseda splnomocnený, aby v mene pozemkového spoločenstva podal podnet na trestné
stíhanie pre podozrenie zo spáchania trestného činu podvodu v súvislosti s peniazmi, ktoré
za prebytky dreva nevyplatila spoločnosť P., v. o. s. (ďalej len „spoločnosť“), tak ako mala
pozemkovému spoločenstvu, ale ich na základe uzavretých nájomných zmlúv vyplatila
žalobcom, ktorí ich však pozemkovému spoločenstvu nevydali. Sťažovateľ dal podnet na
trestné stíhanie 19. januára 2000, pričom na valnom zhromaždení konanom 1. apríla 2001
oboznámil členov pozemkového spoločenstva so stavom trestného konania, a to tak, že im
prečítal znenie uznesenia vyšetrovateľa Obvodného oddelenia Policajného zboru Dolný
Kubín (ďalej len „vyšetrovateľ“) ČTS: ORP-047/2000 z 10. augusta 2000, v zmysle ktorého
mal podľa tvrdenia sťažovateľa vyšetrovateľ rozhodnúť, že „... žalobcovia 1) a 2) v
novembri roku 1992 svojim konaním naplnili znaky trestného činu podvodu, avšak trestné
konanie z dôvodu premlčania odložil“. Sťažovateľ po prečítaní predmetného uznesenia mal
na valnom zhromaždení pozemkového spoločenstva prítomných členov vyzvať, aby si
žiadali peniaze patriace pozemkovému spoločenstvu od žalobcov, ktorí ich mali
neoprávnene zadržiavať.
Okresný súd napadnutým rozsudkom č. k. 8 C 321/01-253 z 25. októbra 2007
rozhodol, že sťažovateľ svojím konaním nezasiahol do osobnostných práv žalobcu, preto
žalobu žalobcu proti sťažovateľovi zamietol, avšak súčasne rozhodol, že sťažovateľ svojím
konaním zasiahol do osobnostných práv žalobkyne, preto jej žalobe vyhovel a sťažovateľovi
uložil povinnosť ospravedlniť sa žalobkyni na najbližšom valnom zhromaždení
pozemkového spoločenstva, a tiež, aby okresným súdom určený text ospravedlnenia
žalobkyni zverejnil na informačnej tabuli pozemkového spoločenstva. Navyše, okresný súd
uložil sťažovateľovi zaplatiť žalobkyni nemajetkovú ujmu v sume 30 000 Sk, pričom vo
zvyšku žalobu žalobkyne zamietol.
Proti predmetnému rozsudku okresného súdu sa odvolali všetci účastníci konania,
pričom sťažovateľ argumentoval tým, že svojím konaním nemohol zasiahnuť ani do
osobnostných práv žalobkyne, pretože rovnako, ako aj v prípade žalobcu svoje hodnotiace
úsudky, ktoré adresoval voči obom žalobcom na dotknutom valnom zhromaždení
pozemkového spoločenstva odvodzoval z „verejnej listiny“, a to z uznesenia vyšetrovateľa.
Krajský súd v rámci odvolacieho konania napadnutým rozsudkom sp. zn. 7 Co 60/08
z 26. novembra 2008 potvrdil rozsudok okresného súdu, pričom zmenil iba okresným
súdom sformulovaný text ospravedlnenia žalobkyni.
Sťažovateľ podal ústavnému súdu sťažnosť proti potvrdzujúcej časti rozsudku
krajského súdu sp. zn. 7 Co 60/08 z 26. novembra 2008, ktorú túto argumentačne
zdôvodňuje predovšetkým skutočnosťou, že svojím konaním nemohol zasiahnuť ani do
osobnostných práv žalobkyne, pretože pri formulovaní svojich hodnotiacich úsudkov na jej
adresu (rovnako, ako aj v prípade žalobcu) vychádzal zo záverov vyšetrovania
vyšetrovateľa, teda z „verejnej listiny“, a teda si tieto konštatovania sám nevymyslel, takže
sa nezakladajú ani na lži, ani na jeho domnienkach. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že
svojimi výrokmi iba komentoval skutočnosti preukázané v trestnom konaní, pričom podľa
neho možno zákonnú ochranu uplatniť len proti prejavom, ktoré sú zásadne nepravdivé
alebo pravdu skresľujú. Zákonnú ochranu možno prípadne podľa sťažovateľa uplatniť aj
proti prejavom, ktoré sú síce pravdivé, avšak týkajúce sa súkromnej – intímnej sféry života
fyzickej osoby a sú spôsobilé privodiť jej ujmu, pričom v daných okolnostiach o takýto
prípad nešlo. Navyše, sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že jeho konštatovania adresované
žalobkyni boli iba jeho hodnotiacimi súdmi, pričom „Hodnotiace súdy (kritika) majú vždy
subjektívnu povahu (na rozdiel od skutkových tvrdení, ktoré majú povahu objektívnu), sú
teda prejavom názoru toho, kto hodnotiaci úsudok prednáša.“.
V súvislosti s výkladom pojmu „hodnotiaci úsudok“ sťažovateľ v sťažnosti okrem
iného uviedol: «V zmysle judikatúry Európskeho dvora pre ľudské práva vo veci Feldek
c. Slovensko (rozhodnutie z 12. 7. 2001, 29032/95) „pravdivosť vyhlásenia, ktoré je
hodnotiacim úsudkom nepodlieha dokazovaniu. Súd zásadne nemohol prijať tvrdenie, že
hodnotiaci úsudok môže byť za takýto považovaný, len ak je sprevádzaný faktami, na
ktorých je založený.“ Otázka rozlíšenia medzi „tvrdenou skutočnosťou“ a „hodnotiacim
úsudkom“ bola riešená v prípade Jerusalem v. Rakúsko (rozhodnutie z 27. 2. 2001,
č. 26958/95): „Existencia tvrdených skutočností by mala byť preukázaná, kým pravdivosť
hodnotiacich úsudkov nie je dokázateľná. Požiadavku dokázať pravdivosť hodnotiacich
úsudkov nemožno splniť a sama o sebe porušuje slobodu názoru, ktorá je základnou
súčasťou práva chráneného čl. X Európskeho dohovoru.“»
Súčasne sťažovateľ uviedol, že tieto svoje hodnotiace úsudky založil na
rozhodnutí orgánu činného v trestnom konaní, pričom tak konal v dôvere v správnosť
tohto rozhodnutia, a odvolávajúc sa na rozhodnutia ústavného súdu (III. ÚS 116/01,
III. ÚS 83/01) sťažovateľ poukázal na skutočnosť, že nie je len úlohou súdu rešpektovať
princíp prezumpcie neviny, ale aj nevhodné výroky orgánov prípravného trestného konania,
ktoré by sa v podstate rovnali vysloveniu viny trestne stíhanej osoby, by mohli tento princíp
porušiť, a to najmä vtedy, pokiaľ by napr. podnietili verejnosť uveriť, že trestne stíhaná
osoba je vinná.
Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uviedol:
„S uvedeným názorom Krajského súdu sa nestotožňujeme, naopak domnievame sa,
že k poškodeniu dobrého mena, cti a povesti žalobkyne 2) nedošlo priamo konaním
žalovaného, ale na základe záverov uznesenia OO PZ Dolný Kubín ČTS: ORP-047/2000 zo
dňa 10. 08. 2000, v ktorom orgán činný v trestnom konaní označil konanie žalobcov ako
protiprávne. ...
Vzhľadom na to, že konanie žalobcov bolo predmetom trestného konania, nemožno
hovoriť, že by spadalo do ich súkromnej (intímnej) sféry. Žalovaný, plniac úlohy predsedu
PSU pravdivo informoval členov PSU o jeho výsledkoch, pričom vyjadril morálne
odsúdenie žalobcov a apeloval na ich zmysel pre česť, keď žiadal od nich vrátenie peňazí,
o ktoré UPS svojim konaním pripravili. Morálne odsúdenie žalobcov v spoločnosti, ako aj
zníženie ich spoločenskej vážnosti nepramenia z konania žalovaného, ale predstavujú
negatívny dôsledok trestného konania voči žalobcom.“
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na
ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Základné právo sťažovateľa na slobodu prejavu zaručené v čl. 26 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. X. dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako
aj právo na súdnu ochranu, v zmysle čl. 46 Ústavy SR a práva na spravodlivý súdny proces
v súlade s hodnotami zaručenými článkom VI. ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd bolo v konaní pred Okresným súdom Dolný Kubín vedenom pod
sp. zn.: 8 C/321/2001-253, ako aj v konaní pred Krajským súdom Žilina vedenom pod
sp. zn.: 7 Co/60/2008 porušené.
Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn.: 7 Co/60/2008 z dňa 26. 11. 2008, v časti,
v ktorej Krajský súd potvrdil rozsudok Okresného súdu Dolný Kubín 8 C/321/2001-253
z dňa 25. 10. 2007, vo výrokoch 3., 4., 5., 7 v spojení s rozsudkom Okresného súdu
v Dolnom Kubíne zo dňa 25. 10. 2007 vo výrokoch 3., 4., 5., 7., sa zrušuje.
Krajský súd Žilina je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy tohto konania.“
2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili účastníci konania:
za okresný súd jeho predsedníčka listom sp. zn. Spr. 121/10 z 5. februára 2010, za krajský
súd jeho predseda listom sp. zn. Spr. 78/2010 z 8. marca 2010 a právny zástupca
sťažovateľa stanoviskom k uvedeným vyjadreniam okresného súdu a krajského súdu listom
zo 16. marca 2010.
2.1 Okresný súd vo svojom vyjadrení okrem popisu procesných úkonov vykonaných
vo veci vedenej pod sp. zn. 8 C 321/01 uviedol:
„Pokiaľ sa týka obsahu sťažnosti a namietaného porušenia základného práva na
slobodu prejavu zaručeného čl. 26 Ústavy slovenskej republiky a základného práva na
spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, do
hodnotenia dôkazov a vyslovenia právneho názoru sudcu v rozhodnutí zo strany predsedu
súdu nebolo zasahované rešpektujúc skutočnosť, že podľa zákona č. 385/2000 Z. z. § 2
ods. 1.-4/, sudca je predstaviteľ súdnej moci. Právomoc súdu sudca vykonáva na nezávislom
a nestrannom súde oddelene od iných štátnych orgánov. ...
Za podmienok ustanovených osobitnými predpismi je sudca viazaný aj právnym
názorom, ktorý vyslovil vo svojom rozhodnutí súd vyššieho stupňa. ...
Zároveň oznamujem, že... súhlasím s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho
pojednávania.“
2.2 Krajský súd vo svojom vyjadrení uviedol:
„Vo veci prijatej na ďalšej konanie sťažnosti Ing. J. B.,... rozsudkom KS v Žiline
sp. zn. 7 Co/60/2008 z 26. 11. 2008 Vám oznamujem, že po vecnej, stránke nemám dodať
viac, než je uvedené v rozhodnutiach týchto súdov a zároveň súhlasím s tým, aby... ústavný
súd upustil od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti, ak dospeje k názoru, že od
súdneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.“
2.3 Právny zástupca sťažovateľa vo svojom stanovisku k vyjadreniam okresného
súdu a krajského súdu uviedol:
„V plnej miere zotrvávame na našom písomnom stanovisku uvedenom v odôvodnení
sťažnosti zo dňa 26. 11. 2008.
Zároveň vyjadrujeme súhlas s tým, aby Ústavný súd SR v konaní o sťažnosti nášho
klienta, vo veci porušenia základného práva, vedenej pod č. kon.: II. ÚS 405/09 upustil od
ústneho pojednávania o prijatom návrhu...“
3. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa
s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia označených práv ústavy.
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva na slobodu prejavu
zaručeného v čl. 26 ústavy a základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného
v čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu sp. zn. 7 Co 60/08 z 26. novembra 2008
v spojení s rozsudkom okresného súdu č. k. 8 C 321/01-253 z 25. októbra 2007.
1. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti vyjadril nespokojnosť predovšetkým s rozsudkom
krajského súdu sp. zn. 7 Co 60/08 z 26. novembra 2008, ktorý podľa jeho názoru nenapravil
pochybenie okresného súdu v rozsudku č. k. 8 C 321/01-253 z 25. októbra 2007 týkajúce sa
sťažovateľom tvrdeného nesprávneho právneho posúdenia jeho zodpovednosti za zásah do
osobnostných práv žalobkyne podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, čím mal krajský
súd porušiť základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie a v konečnom
dôsledku aj jeho základné právo na slobodu prejavu.
Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým
prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je v súlade so svojou všeobecnou
právomocou vyjadrenou v čl. 124 ústavy súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Táto
právomoc mu spolu s právomocou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy umožňuje preskúmať aj
napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či sú, alebo nie sú v súlade
s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave. Ústavný súd nevykladá iné ako
ústavné zákony, a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony nevyložili spôsobom,
ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo
omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav.
Inými slovami, skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom
kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05, II. ÚS 127/07). Ak nie sú splnené tieto predpoklady na
preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej
spojitosti medzi základnými právami alebo slobodami, ktorých porušenie sa namieta,
a napádaným rozhodnutím všeobecného súdu prípadne postupom, ktorý mu predchádzal.
Ústavný súd z rozhodnutia krajského súdu zistil, že krajský súd sa stotožnil
s právnym názorom okresného súdu, z vykonaného dokazovania ktorého vyplynulo, že
hodnotiace úsudky, ktoré na valnom zhromaždení pozemkového spoločenstva sťažovateľ
adresoval žalobkyni, sa nezakladali na pravde, na rozdiel od jeho tvrdení adresovaných
žalobcovi. Sťažovateľ síce aj v konaní pred všeobecnými súdmi, ako aj v konaní pred
ústavným súdom argumentuje tým, že hodnotiaci úsudok tak voči žalobcovi, ako aj voči
žalobkyni odvodzoval iba z rozhodnutia vyšetrovateľa, ktorý konanie oboch žalobcov
označil ako protiprávne, s čím sa podľa tvrdenia sťažovateľa krajský súd nevysporiadal.
Z uznesenia vyšetrovateľa ČTS: ORP 047/2000 z 10. augusta 2000, ktoré bolo
súčasťou vyžiadaného súdneho spisu vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 8 C 321/01
a na ktoré sa sťažovateľ odvoláva, vyplýva, že „Policajným preverovaním bolo zistené, že
naplnenie zmluvy u M. V. ... bolo čiastočné a u ostatných nedošlo k naplneniu obsahu
uvedených zmlúv.“. Kvôli identifikácií zmlúv, o ktorých pojednáva vyšetrovateľ, je
nevyhnutné uviesť, že zo súdnych rozhodnutí, ako aj zo súdneho spisu vyplýva, že obaja
žalobcovia mali so spoločnosťou uzatvorené nájomné zmluvy, ktoré podľa výpovedí
svedkov mali charakter iba „fiktívnych nájomných zmlúv“, keďže na ich základe mala
v skutočnosti spoločnosť platiť prostredníctvom žalobcov pozemkovému spoločenstvu za
ťažbu „urbárskeho“ dreva, pretože „... urbár zakladali, nebolo účtovníctvo a potrebovali
peniaze“ alebo, že tento spôsob platby bol „... pre PSU výhodný z daňových dôvodov“.
Súdnym dokazovaním však bolo tiež preukázané, že žalobkyňa, na rozdiel od žalobcu,
v skutočnosti spoločnosti aj prenajímala priestory, takže v jej prípade došlo aspoň
k čiastočnému naplneniu nájomnej zmluvy, čo v konečnom dôsledku konštatoval aj
vyšetrovateľ, ktorý však mieru naplnenia tejto zmluvy nekonkretizoval.
Vzhľadom na uvedené je teda nepochybné, že z uznesenia vyšetrovateľa vyplývala
iba všeobecná informácia, že u žalobcu vôbec nedošlo k naplneniu obsahu nájomnej
zmluvy, zatiaľ čo u žalobkyne došlo k jej naplneniu iba čiastočne. Sťažovateľ však túto
všeobecnú informáciu vyšetrovateľa pri svojom prejave na valnom zhromaždení
pozemkového spoločenstva zovšeobecnil a konkretizoval generálne vo vzťahu k obom
žalobcom, a to tak, že obaja zadržiavajú „urbárske“ peniaze.
Podľa názoru ústavného súdu krajský súd (rovnako ako pred ním aj okresný súd)
logicky a vo vzájomne neodporujúcich si súvislostiach odôvodnil svoj záver, že hodnotiace
(generalizujúce) úsudky sťažovateľa adresované žalobcom prekročili rámec skutočných
zistení vyšetrovateľa (na ktoré sa sťažovateľ odvolával), iba pokiaľ išlo o žalobkyňu, keďže
u nej došlo iba k čiastočnému avšak bližšie nezistenému naplneniu zmluvy. Toto zistenie
však sťažovateľ opomenul a bagatelizoval tak, že v zmysle ním vyslovených tvrdení všetky
finančné prostriedky, ktoré žalobkyňa prevzala od spoločnosti, patrili podľa neho
bezpochyby pozemkovému spoločenstvu. Uvedené konštatovania sťažovateľa mohli mať
teda za následok zásah do osobnostných práv žalobkyne v jej sociálnej sfére, keďže sa na ňu
mohlo nahliadať ako na osobu, ktorá zadržiavala všetky „urbárske“ peniaze.
Vzhľadom na rozpor medzi neurčitým záverom vyšetrovateľa a prejavom
sťažovateľa, ako aj vzhľadom na výsledky súdneho dokazovania, v rámci ktorého aj
konatelia spoločnosti vyhlásili, že finančné prostriedky vyplatené žalobkyni boli nájomným
na základe s ňou uzavretou nájomnou zmluvou, všeobecné súdy dospeli k záveru, že
uvedené vyhlásenie sťažovateľa zasiahlo do osobnostných práv žalobkyne.
Podľa záverov krajského súdu však tento následok (zásah do osobnostných práv)
nemal prejav sťažovateľa adresovaný žalobcovi, pretože v jeho prípade nedošlo vôbec k
naplneniu nájomnej zmluvy, čo bolo v súlade aj so závermi vyšetrovateľa, z ktorých
sťažovateľ vychádzal.
Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi
všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,
ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným
právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to
tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za
dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2, čl. 152 ods. 4 ústavy).
Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd svoje závery
v spojení so závermi okresného súdu, s ktorými sa v podstatnej miere stotožnil, uviedol
a zdôvodnil v ich logickej postupnosti.
Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov
a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania.
Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti (II. ÚS 3/97, I. ÚS 225/05,
II. ÚS 56/07) vyslovil, že právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nezahŕňa
v sebe záruku úspechu v konaní. Ak sa konanie pred všeobecným súdom neskončí podľa
predstáv účastníka konania, táto okolnosť sama osebe nie je právnym základom pre
namietnutie porušenia týchto práv sťažnosťou pred ústavným súdom.
Podľa názoru ústavného súdu právny názor krajského súdu (v spojení s rozhodnutím
okresného súdu) v danej veci je zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom, ktorý ústavný súd
považuje za ústavne akceptovateľný. Zo záverov krajského súdu nevyplýva jednostrannosť
alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá
by bola popretím ich podstaty či zmyslu.
Uvedené bolo základom pre rozhodnutie ústavného súdu, podľa ktorého rozhodnutím
krajského súdu sp. zn. 7 Co 60/08 z 26. novembra 2008 v spojení s rozsudkom okresného
súdu č. k. 8 C 321/01-253 z 25. októbra 2007 nebolo porušené základné právo sťažovateľa
na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy, tak ako to je uvedené
vo výroku tohto rozhodnutia.
2. Sťažovateľ v súvislosti s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 7 Co 60/08
z 26. novembra 2008 v spojení s rozsudkom okresného súdu č. k. 8 C 321/01-253
z 25. októbra 2007 namietal aj porušenie základného práva na slobodu prejavu zaručeného
v čl. 26 ústavy, avšak aj napriek tomu, že sťažovateľ bol v konaní pred ústavným súdom
zastúpený kvalifikovaných právnym zástupcom, namietané porušenie tohto základného
práva osobitne nezdôvodnil, ale jeho porušenie sám odvodzuje, resp. nadväzuje iba na ním
tvrdené porušenie základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46
ods. 1 ústavy.
Vzhľadom na už uvedený spôsob odôvodnenia sťažovateľa vo vzťahu
k namietanému porušeniu čl. 26 ústavy ústavný súd konštatuje, že keďže nedošlo k zisteniu
porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy, nemohlo dôjsť ani k porušeniu čl. 26 ústavy.
Okrem toho ústavný súd konštatuje, že v okolnostiach daného prípadu ústavný súd
osobitne nezistil ani žiadnu existenciu príčinnej súvislosti medzi namietaným porušením
základného práva zaručeného v čl. 26 ústavy a namietanými rozhodnutiami všeobecných
súdov.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že rozhodnutím krajského súdu
sp. zn. 7 Co 60/08 z 26. novembra 2008 v spojení s rozsudkom okresného súdu č. k. 8 C
321/01-253 z 25. októbra 2007 nebolo porušené ani základné právo sťažovateľa na slobodu
prejavu zaručené v čl. 26 ústavy, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.
O uložení povinnosti niektorému z účastníkov konania, aby úplne alebo sčasti
uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy, rozhoduje ústavný súd podľa „výsledku
konania“ (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) zohľadňujúc (obdobne ako v prípade
rozhodovania o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia), či bola sťažnosť
dôvodná, teda či ústavný súd vyslovil porušenie základných práv alebo slobôd sťažovateľa
zaručených v ústave alebo v kvalifikovanej medzinárodnej zmluve vo veci samej.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. marca 2010