Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 374/09
PDF · 196.14 KB
No categories available
II. ÚS 374/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. marca 2010 v senáte
zloženom z predsedu Juraja Horvátha a zo sudcov Sergeja Kohuta a Lajosa Mészárosa
prerokoval prijatú sťažnosť MUDr. D. B., B., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K.,
vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prerokovanie
veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 23 C 306/04 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti MUDr. D. B. n e v y h o v u j e .
2. Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky u k l a d á zaplatiť trovy právneho
zastúpenia MUDr. D. B. v sume 292,38 € (slovom dvestodeväťdesiatdva eur a tridsaťosem
centov) na účet jeho ustanovenej právnej zástupkyne JUDr. I. R., K., do jedného mesiaca od
právoplatnosti tohto rozhodnutia.
3. Slovenská republika – Ústavný súd Slovenskej republiky n e m á nárok na úhradu trov
právneho zastúpenia uhradených právnej zástupkyni JUDr. I. R. v sume 292,38 € (slovom
dvestodeväťdesiatdva eur a tridsaťosem centov).
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. mája
2009 doručená sťažnosť MUDr. D. B., B. (ďalej aj „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie
svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prerokovanie veci v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej aj „okresný súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 23 C 306/04 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ podal 29. septembra 2004
na Okresnom súde Žilina žalobu o náhradu škody a o zaplatenie nemajetkovej ujmy.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal, že Okresný súd Žilina, ktorý bol sťažovateľom
označený ako jediný účastník konania pred ústavným súdom, je vo veci nečinný, že
protizákonne prerušil napadnuté konanie a „nečinnosťou chráni záujmy zločinca“. Poukázal
na to a súčasne aj dokladoval skutočnosť, že využil aj prostriedky nápravy, keď predsedovi
Okresného súdu Žilina podal aj sťažnosť na prieťahy v napadnutom konaní. Napokon
navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti takto rozhodol:
„Okresný súd v Žiline porušuje základné práva D. B. v konaní 23C/306/04
garantované čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 medzinárodného dohovoru.
Ústavný súd SR prikazuje Okresnému súdu v Žiline konať bez ďalších prieťahov
a porušovaní základných práv.
Okresný súd v Žiline je povinný zaplatiť 100.000 Eur D. B. satisfakciu pre opakované
porušovanie jeho práv v lehote 15 dní od dňa doručenia nálezu Ústavného súdu, plus trovy
konania.“
Sťažovateľ zároveň požiadal o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred
ústavným súdom, pričom podklady na toto rozhodnutie doručil až na výzvu ústavného súdu
zo 6. augusta 2009.
2. Ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 374/09-17 z 12. novembra 2009 prijal podľa
§ 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť
MUDr. D. B., ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prerokovanie veci
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom Okresného súdu Žilina v konaní
vedenom pod sp. zn. 23 C 306/2004.
Sťažovateľovi bol uvedeným uznesením ustanovený aj právny zástupca v konaní
pred ústavným súdom, a to advokátka JUDr. I. R., K.
3. Po prijatí veci na ďalšie konanie právna zástupkyňa sťažovateľa podaním
z 28. decembra 2009 uviedla, že sťažnosť smeruje jednak proti postupu Okresnému súdu
Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 23 C 306/04, ale aj proti postupu Okresného súdu
Ružomberok v konaní vedenom pod sp. zn. 3 C 103/08 a po podrobnom odôvodnení
upresnenej sťažnosti bolo navrhnuté, aby ústavný súd v danej veci nálezom takto rozhodol:
„Právo sťažovateľa
- na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov zakotvené v článku 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky, a
- právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zakotvené v čl. 6 ods. 1 prvá veta
Dohovoru,
bolo postupom Okresného súdu Žilina vo veci sp. zn. 23 C 306/2004 a postupom
Okresného súdu Ružomberok vo veci sp. zn. 3 C 103/2008 porušené.
Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje, aby Okresný súd Ružomberok konal vo
veci vedenej na Okresnom súde Ružomberok pod sp. zn. 3 C 103/2008 bez prieťahov.
Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Okresnému súdu Ružomberok pokračovať
v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.
Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo
výške 100.000 EUR.
Odporcovia v 1. a 2. rade sú povinní nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto
konania.“
4. Na výzvu ústavného súdu sa k prijatej sťažnosti podaním z 13. januára 2010 sp.
zn. 1 Spr. 412/09 vyjadril podpredseda Okresného súdu Žilina, ktorý navrhol sťažnosť voči
tomuto súdu odmietnuť z dôvodu nedostatku pasívnej legitimácie, pretože konanie na
Okresnom súde Žilina vedené pod sp. zn. 23 C 306/2004 bolo skončené postúpením
Okresnému súdu Ružomberok.
5. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa
s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na
prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak
porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov (...).
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom (...).
Predmetom konania pred ústavným súdom malo byť posúdenie, či postupom
Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 23 C 306/04 – a podľa upresneného
podania aj postupom Okresného súdu Ružomberok v konaní vedenom pod sp. zn.
3 C 103/08 – došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prerokovanie veci
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
1. Zo spisu Okresného súdu Žilina sp. zn. 23 C 306/04, ktorý ústavný súd zapožičal,
ale aj na základe písomného stanoviska podpredsedu Okresného súdu Žilina, už po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie vyšlo najavo, že napadnuté konanie vedené na Okresnom súde
Žilina bolo skončené na základe uznesenia Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský
súd“) č. k. 5 NcC/94/07-162 z 29. apríla 2008, totiž na základe tohto uznesenia bola
predmetná vec sťažovateľa vedená na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 23 C 306/04
prikázaná na ďalšie konanie a rozhodnutie Okresnému súdu Ružomberok. Uvedené
uznesenie krajského súdu prevzal sťažovateľ osobne 2. júna 2008, pričom v označený deň
toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť, a preto ústavný súd námietky sťažovateľa
o porušení jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn.
23 C 306/04 na základe predmetnej sťažnosti preskúmavať nemohol, pretože sťažovateľ
svoju sťažnosť nepodal v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.
Podľa tohto ustanovenia sťažnosť podľa čl. 127 ústavy možno podať v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo o inom zásahu dozvedieť, pričom zákon o ústavnom súde
neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty odpustiť (napr. IV. ÚS 14/03).
Ústavný súd už rozhodol, že v kontexte citovaného ustanovenia zákona o ústavnom
súde porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy je v zásade „iným zásahom“ pre počítanie lehoty pre včasnosť podania
sťažnosti (I. ÚS 161/02, I. ÚS 6/03). Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ sa
o namietaných skutočnostiach týkajúcich sa postupu Okresného súdu Žilina dozvedel
najneskôr pred 2. júnom 2008, keď krajský súd jeho vec vedenú na Okresnom súde Žilina
pod sp. zn. 23 C 306/04 právoplatne prikázal na ďalšie konanie Okresnému súdu
Ružomberok. Predmetnú sťažnosť podal sťažovateľ ústavnému súdu až 18. mája 2009, t. j.
v čase, keď už uplynula lehota ustanovená pre tento typ konania pred ústavným súdom,
preto rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.
2. Pokiaľ ide o upresnené podanie sťažovateľa z 28. decembra 2009, podľa ktorého
k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru došlo aj postupom Okresného súdu Ružomberok v konaní vedenom
pod sp. zn. 3 C 103/08, ústavný súd konštatuje, že toto podanie bolo doručené ústavnému
súdu už po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd poukazuje na to, že predmet
tohto konania pred ústavným súdom bol už vymedzený uznesením č. k. II. ÚS 374/09-17
z 12. novembra 2009, ktorým bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť MUDr. D. B., iba vo
vzťahu k postupu Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 23 C 306/2004,
pretože sťažovateľ vo svojej sťažnosti neoznačil Okresný súd Ružomberok za účastníka
konania, tento okresný súd ani len nespomína, hoci už dávno mal vedomosti o uznesení
Krajského súdu v Žiline č. k. 5 NcC/94/07-162. Vzhľadom na to, že sťažnosť voči
Okresnému súdu Ružomberok nebola prijatá na ďalšie konanie, tento okresný súd sa nestal
účastníkom konania, čo bolo tiež dôvodom, prečo ústavný súd túto časť sťažnosti nemohol
prerokovať a o nej meritórne rozhodnúť.
Nad rámec uvedeného ústavný súd poznamenáva, že vo vzťahu k sťažnosti proti
Okresnému súdu Ružomberok v konaní vedenom pod sp. zn. 3 C 103/08 pripadalo do úvahy
nevyhovenie aj pre jej neprípustnosť. Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde je totiž
sťažnosť podľa čl. 127 ústavy neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky
alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd
účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných
predpisov. Inak povedané, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou vyžaduje,
aby v prípadoch sťažností podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, v ktorých je namietané porušenie
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v konaní pred
všeobecným súdom, sťažovateľ preukázal aj využitie právneho prostriedku, na uplatnenie
ktorého má sťažovateľ právo podľa § 17 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992
Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní
sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o štátnej správe súdov“) v spojení s § 6 zákona č. 335/1991 Zb.
o súdoch a sudcoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch a sudcoch“),
t. j. podanie sťažnosti na prieťahy v konaní predsedovi prvostupňového súdu.
Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 34/98, I. ÚS 16/99, I. ÚS 21/99), že
účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy
v konaní je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám odstránil protiprávny stav
zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48
ods. 2 ústavy, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil označené právne
prostriedky podľa zákona o štátnej správe súdov v spojení so zákonom o súdoch a sudcoch,
alebo ak sa preukáže, že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného
zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Keďže z upresnenej sťažnosti doručenej ústavnému súdu vyplýva, že sťažovateľ
sťažnosť na prieťahy v napadnutom konaní Okresného súdu Ružomberok nepodal a ani
netvrdí, že ju nepodal z dôvodov hodných osobitného zreteľa, a existenciu takýchto
dôvodov nemožno vyvodiť ani z obsahu jeho sťažnosti (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom
súde), opierajúc sa o svoju stabilnú judikatúru (napr. IV. ÚS 44/03, II. ÚS 7/04,
II. ÚS 107/04) ústavný súd mohol tiež dospieť k záveru, že vzhľadom na okolnosti prípadu
niet dôvodu predpokladať, že by využitie sťažnosti podľa § 17 a nasl. zákona o štátnej
správe súdov (s účinnosťou od 1. apríla 2005 podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z.
o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov) neumožnilo účinnú ochranu základného
práva sťažovateľa priznaného mu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, a preto pripadalo do úvahy nevyhovenie sťažnosti aj z dôvodu neprípustnosti.
3. Ústavný súd po splnení podmienok ustanovil sťažovateľovi za jeho právnu
zástupkyňu v konaní pred ústavným súdom advokátku JUDr. I. R., ktorej z tohto dôvodu
vznikol nárok na náhradu trov spojených s týmto právnym zastúpením voči štátu, t. j. nárok
na náhradu hotových výdavkov a odmenu za zastupovanie [§ 31a zákona o ústavnom súde
v spojení s § 140 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)].
Ustanovená právna zástupkyňa uplatnila nárok na náhradu trov právneho zastúpenia
za dva úkony právnej pomoci (právnej služby), a to za prevzatie a prípravu zastúpenia
z 9. decembra 2009 a za spísanie vyjadrenia (upresnenia) sťažnosti z 28. decembra 2009.
Za dva úkony vykonané v roku 2009 patrí odmena v sume dvakrát po 115,90 € a režijný
paušál dvakrát po 6,95 € [v zmysle § 1 ods. 3 a § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“)],
preto trovy právneho zastúpenia sťažovateľa predstavujú sumu 245,70 €, ku ktorej bolo
treba pripočítať 19 % DPH, teda sumu 46,68 €, t. j. trovy právneho zastúpenia sťažovateľa
predstavujú celkovú sumu 292,68 €. Na hotové výdavky a odmenu za zastupovanie
advokátke nebol poskytnutý žiadny preddavok.
Ústavný súd zistil, že uplatnená náhrada trov právneho zastúpenia neodporuje
citovaným právnym predpisom, a preto podľa § 31a zákona o ústavnom súde v spojení
s § 140 ods. 2 OSP a § 18 ods. 2 vyhlášky uložil Kancelárii ústavného súdu zaplatiť
uvedenú sumu, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2.
Vzhľadom na výsledok tohto konania štátu nevznikol nárok na náhradu týchto trov
konania (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 148 ods. 1 OSP), a preto rozhodol
ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 3.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. marca 2010