Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 157/2010
PDF · 223.54 KB
No categories available
II. ÚS 157/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. marca 2010
predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. A. Š., B., vo veci namietaného porušenia základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Martin
v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 41/01 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Mgr. A. Š. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. decembra
2009 doručená sťažnosť Mgr. A. Š. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Martin (ďalej len „okresný súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 41/01 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 41/01
(predtým vedeným pod sp. zn. 5 C 84/93), ktorého predmetom bolo vyporiadanie
bezpodielového spoluvlastníctva manželov, bol sťažovateľ v postavení odporcu. Napadnuté
konanie začalo v septembri 1993 a uznesením okresného súdu č. k. 5 C 41/01-919
z 24. septembra 2009, právoplatným 18. októbra 2009, o schválení zmieru medzi účastníkmi
konania bolo ukončené.
Podľa názoru sťažovateľa „Od začiatku konania, teda od roku 1993 bolo samotné
konanie vedené neúčelne a bez záujmu toto vyriešiť. Pojednávania boli sporadické a
neprinášali žiadny efekt ani posun vpred, práve naopak, po rokoch som bol vždy tam, kde
na začiatku, ba dá sa povedať, že ešte horšie, nakoľko celé roky som mal len a len finančné
výdavky tak s pojednávaniami ako aj s nevysporiadanými spoločnými dlhmi v súvislosti
s nehnuteľnosťou(...)
(...)chcem poukázať na neobyčajne zdĺhavý priebeh a celkovú dĺžku napadnutého
konania, ktoré trvalo 16 rokov bez právneho rozhodnutia a v priebehu ktorého sa
prejavovali ničím neodôvodnené zbytočné prieťahy, spočívajúce v málo plynulej, pomalej,
nedostatočnej a neefektívnej činnosti okresného súdu, následkom čoho som prišiel nielen o
finančné prostriedky, trpel som pretrvávajúcou právnou neistotou a tiež poukazujem na
skutočnosť, že nemožno od občana v právnom štáte, ktorým Slovenská republika podľa
ústavy jednoznačne je, dosť dobre spravodlivo žiadať, aby ako účastník súdneho konania
čakal na jeho právoplatné skončenie a výsledok súdneho sporu 16 rokov a rozhodnutie bolo
vydané výlučne z dôvodu smrti navrhovateľky.“.
Sťažovateľ zároveň uviedol, že má vedomosť o potrebe využitia právneho
prostriedku v podobe sťažnosti na prieťahy v konaní podľa § 67 a nasl. zákona
č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“), ako aj o ustálenej judikatúre ústavného súdu
v prípadoch prieťahov v konaní a smerovaní sťažnosti len proti aktuálnemu a trvajúcemu
zásahu orgánov verejnej moci. V danom prípade je sťažovateľ toho názoru, že „(...) je
potrebné jednoznačne postupovať podľa čl. 53 ods. 2 nakoľko(...) ide jednoznačne o dôvody
hodné osobitného zreteľa. Tak závažná situácia akou bola smrť bývalej manželky náhle
zmenila situáciu, ktorú nebolo možné predvídať a teda som ani nemohol predvídať, že
takéto okolnosti mi znemožnia využiť možnosť podania sťažnosti na prieťahy v konaní, kde
už som bol vtom čase v zúfalej situácii najmä z finančných dôvodov a plánoval som zmeniť
advokáta aj z dôvodu, že tvrdenia môjho právneho zástupcu v súvislosti so sťažnosťami,
ktorých podanie stále odkladal a zdôvodňoval tak osobnými ako aj pracovnými dôvodmi vo
vzťahu k osobe sudkyne, neboli pre mňa v danej situácii prijateľné. Všetky moje snahy a
plánované riešenia náhle zmenila uvedená smrť bývalej manželky.“.
Sťažovateľ napokon navrhol, aby ústavný súd po predbežnom prerokovaní jeho
ústavnú sťažnosť prijal na ďalšie konanie a aby následne nálezom takto rozhodol:
„Základné právo Mgr. A. Š. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2(...) s prihliadnutím na č. 53 ods. 2 a právo na prejednanie jeho záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru(...), postupom Okresného súdu Martin
v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 84/93 (5C 41/2001) porušené bolo.
Mgr. A. Š. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 60.000EUR, ktoré je
mu Okresný súd Martin povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
Mgr. A. Š. priznáva úhradu trov právneho zastúpenia v sume cca 3.000EUR, (presne
špecifikovanú JUDr. Š.), ktorú je Okresný súd Martin povinný vyplatiť advokátovi JUDr.
M. Š.(...), na jeho účet do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“
Sťažovateľ súčasne žiadal, aby mu z dôvodu jeho nepriaznivých osobných,
majetkových a zárobkových pomerov bol v konaní pred ústavným súdom ustanovený
advokát.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre
jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom
orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej
možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 138/02
a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na
prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
okresného súdu v konaní pôvodne vedenom pod sp. zn. 5 C 84/93, neskôr vedenom pod
sp. zn. 5 C 41/01.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“
osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide
o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno
vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).
1. Podľa ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde jednou z podmienok
prijatia sťažnosti fyzickej osoby na konanie pred ústavným súdom je podanie sťažnosti
v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo
upovedomenia o inom zásahu, pričom táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta
odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť (pozri napr.
I. ÚS 120/02, I. ÚS 124/04). Zákon o ústavnom súde neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej
lehoty odpustiť (napr. IV. ÚS 14/03).
Ústavný súd už rozhodol, že v kontexte ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom
súde porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy je v zásade „iným zásahom“ pre počítanie lehoty na včasnosť podania sťažnosti
Lehota na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy začala v okolnostiach danej veci
plynúť dňom, keď sa sťažovateľ „dozvedel“ o zbytočných prieťahoch, teda o „inom zásahu“
okresného súdu, ktorého označil za účastníka tohto konania. Napadnuté konanie bolo
ukončené uznesením o uzavretí zmieru medzi účastníkmi. Uznesenie bolo sťažovateľovi
doručené 8. októbra 2009, teda sťažovateľ sa o namietaných zbytočných prieťahoch mohol
dozvedieť najneskôr v uvedený deň. Pretože predmetná sťažnosť bola podaná osobne na
ústavnom súde v čase (18. decembra 2009), keď už uplynula lehota ustanovená v § 53 ods.
3 zákona o ústavnom súde, ústavný súd sa už nemohol zaoberať opodstatnenosťou námietok
uvedených v sťažnosti. Z uvedených dôvodov bolo potrebné sťažnosť posúdiť ako návrh
podaný oneskorene.
2. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný
súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde
uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte trvalo (napr. I. ÚS 22/01,
I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádza
k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne
neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) bez ohľadu na to, z akých dôvodov
skončilo toto porušovanie (II. ÚS 139/02).
Zo samotnej sťažnosti, ako aj z pripojeného uznesenia okresného súdu č. k.
5 C 41/01-919 z 24. septembra 2009 jednoznačne vyplýva, že napadnutý postup na
okresnom súde v čase podania predmetnej ústavnej sťažnosti už netrval, keďže sťažovateľ
uvedené uznesenie o schválení zmieru medzi účastníkmi konania prevzal 8. októbra 2009
a toto nadobudlo právoplatnosť 18. októbra 2009.
Sťažovateľ sa napriek uvedeným skutočnostiam obrátil na ústavný súd so svojou
sťažnosťou až podaním z 18. decembra 2009, t. j. v čase, keď porušenie označeného
základného práva na súde, ktorý sťažovateľ označil za účastníka konania, už netrvalo
a konanie o jeho sťažnosti pred ústavným súdom nebolo spôsobilé naplniť účel ochrany,
ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
(mutatis mutandis I. ÚS 6/03).
Ústavný súd napokon poukazuje aj na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské
práva, podľa ktorého je v súlade s praxou ústavného súdu preskúmavať podobné sťažnosti,
iba ak napadnuté konanie stále prebieha „(...) was in accordance with the Constitutional
Courts practice to examine similar complaints only where the proceedings complained of
are pending (...)“ - Mazurek v. Slovenská republika, sťažnosť č. 16970/05, 3. marec 2009.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti, a pretože sťažovateľ sa v predmetnej veci
domáhal ochrany základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru v čase, keď v označenom konaní pred okresným súdom namietané porušenie
práva už netrvalo, a teda bola odstránená jeho právna neistota, pripadalo do úvahy
odmietnutie predmetnej ústavnej sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
Samotný sťažovateľ v sťažnosti preukázal poznanie judikatúry ústavného súdu
týkajúcu sa predpokladu, že „(...) sťažnosť musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu
zásahu verejnej moci do označeného základného práva(...)“. Zároveň uviedol, že vzhľadom
na tak závažnú situáciu, ako je smrť jeho bývalej manželky, sú tu dané dôvody hodné
osobitného zreteľa podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde a ústavný súd by mal podľa
nich postupovať.
Túto argumentáciu sťažovateľa ústavný súd nemohol akceptovať. Bez pochybností
bola smrť blízkej osoby (bývalej manželky) vážnou udalosťou v živote, no táto nemala
vplyv na možnosť včasného a účinného uplatnenia práv sťažovateľom. Skutočnosť, že
sťažovateľ následne dobrovoľne uzavrel zmier s právnym nástupcami bývalej manželky, t. j.
svojimi deťmi, a takto sa rozhodol ukončiť konanie pred okresným súdom, neospravedlňuje,
a teda ani nie je dôvodom hodným osobitného zreteľa, pre ktorý by sa mal ústavný súd
odchýliť od svojej ustálenej praxe.
3. Okrem uvedeného podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa
čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné
právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne
poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.
Ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci podľa citovaného
ustanovenia zákona o ústavnom súde v danej veci skúmal, či sú splnené podmienky na
konanie pred ním. V nadväznosti na to ústavný súd v súlade so svojou doterajšou
judikatúrou vyžaduje, aby v prípadoch sťažností podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, v ktorých je
namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
v konaní pred všeobecným súdom, sťažovateľ preukázal aj využitie právneho prostriedku,
na uplatnenie ktorého má právo podľa ustanovenia § 17 ods. 1 zákona Slovenskej národnej
rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov,
vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej správe súdov“) alebo od 1. apríla 2005
podľa ustanovenia § 3 ods. 7 a § 62 ods. 1 a nasl. zákona o súdoch, t. j. podanie sťažnosti na
prieťahy v konaní predsedovi príslušného súdu.
Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 34/98, I. ÚS 16/99, I. ÚS 21/99), že
účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy
v konaní je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám odstránil protiprávny stav
zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a rovnako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, koná iba za predpokladu, ak
sťažovateľ preukáže, že využil označené právne prostriedky podľa zákona o súdoch, alebo
ak sa preukáže, že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného
zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Ústavný súd tiež opakovane konštatoval, že podanie sťažnosti na prieťahy v konaní
podľa § 62 zákona o súdoch zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany takých
základných práv, ktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu, ako aj so
základným právom na konanie bez zbytočných prieťahov (napr. IV. ÚS 153/03). Účinnosť
takého právneho prostriedku ochrany pred zbytočnými prieťahmi v súdnom konaní
potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý vo viacerých ustanoveniach
zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy
aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a
§ 118 ods. 1 citovaného zákona]. Inak povedané, keďže proti sudcovi všeobecného súdu,
ktorý koná so zbytočnými prieťahmi, môže predseda okresného súdu iniciovať dokonca aj
disciplinárne konanie, sťažnosť na prieťahy v zmysle citovaného zákona treba rozhodne
považovať za účinný prostriedok nápravy. Okrem toho ústavný súd poznamenáva, že
vyčerpanie účinného prostriedku nápravy, ktorý ustanovuje zákon o ústavnom súde, nie je
v rozpore ani s príslušnými ustanoveniami dohovoru.
Sťažovateľ aj v tomto prípade vyslovil svoju „vedomosť“ o potrebe využitia tohto
účinného prostriedku nápravy, no nevyužil ho opätovne argumentujúc dôvodmi hodnými
osobitného zreteľa podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Ústavný súd ani v tomto prípade nemohol s argumentáciou sťažovateľa súhlasiť.
Dôvody, ktoré sťažovateľ uvádza, nemohli mať a nemajú vplyv na možnosť uplatnenia
prostriedku nápravy, akým je sťažnosť na prieťahy v konaní podaná predsedovi príslušného
súdu. Táto možnosť nápravy sťažovateľovi nebola nijakým spôsobom odňatá, resp.
znemožnená. Sťažovateľ sťažnosť mohol využiť v priebehu trvajúceho konania pred, počas
aj po udalostiach, ktoré zasiahli do jeho života, no nevyužil ju.
Ústavný súd opierajúc sa o svoju stabilnú judikatúru (napr. IV. ÚS 44/03,
II. ÚS 7/04, II. ÚS 107/04) dospel k záveru, že vzhľadom na okolnosti prípadu niet dôvodu
predpokladať, že by využitie sťažnosti podľa § 17 a nasl. zákona o štátnej správe súdov
(s účinnosťou od 1. apríla 2005 podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch) neumožnilo účinnú
ochranu základného práva sťažovateľa priznaného mu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona
o ústavnom súde bolo potrebné jeho sťažnosť odmietnuť aj z dôvodu neprípustnosti.
S poukazom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
Ústavný súd sťažnosť odmietol ako celok, preto bolo bez právneho významu
rozhodovať o žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred
ústavným súdom.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. marca 2010