Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 101/2010
PDF · 173.01 KB
No categories available
I. ÚS 101/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. marca 2010
predbežne prerokoval sťažnosť M. M., t. č. vo väzbe, vo veci namietaného porušenia jeho
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky uznesením Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. k. VII/2 Gv 9/09-472
z 28. októbra 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. M. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej
republiky na jej prerokovanie a rozhodnutie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. decembra
2009 doručená sťažnosť M. M., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namieta
porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Generálnej prokuratúry
Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) č. k. VII/2 Gv 9/09-472 z 28.
októbra 2009 (ďalej aj „uznesenie generálnej prokuratúry“ alebo „napadnuté uznesenie“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je na základe uznesenia
vyšetrovateľa Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti organizovanej kriminalite,
odboru západ sp. zn. ČVS: PPZ-32/BOK-Z-2007 z 26. októbra 2007 a uznesení
vyšetrovateľa Krajského riaditeľstva Policajného zboru, Úradu justičnej a kriminálnej
polície v Trenčíne sp. zn. ČVS: KRP-63/OVK-TN-2008 z 27. septembra 2008 (v spojení
s opravným uznesením zo 17. októbra 2008) a z 8. decembra 2008 a 12. marca 2009,
v spojení s upovedomením na zmenu právnej kvalifikácie zo 6. februára 2009 trestne
stíhaný pre zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296
Trestného zákona, pokračovací zločin poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1 a 2
písm. b), ods. 3 písm. c) a ods. 4 písm. a) a b) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm.
b), § 140 písm. b) a § 141 písm. a) Trestného zákona, čiastočne v štádiu prípravy podľa § 13
ods. 1 Trestného zákona, prečin porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1 a 2 písm.
b) Trestného zákona, pokračovací zločin útoku na verejného činiteľa podľa § 323 ods. 1
písm. a) a 2 písm. c) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. a) Trestného zákona,
čiastočne v štádiu prípravy podľa § 13 ods. 1 Trestného zákona, obzvlášť závažný zločin
nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 295 ods. 1 písm. b), ods. 3
písm. b) a ods. 4 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 140 písm. b) a § 141 písm. a)
Trestného zákona, pokračovací obzvlášť závažný zločin vydierania podľa § 189 ods. 1 a 4
písm. c) s poukazom na § 141 písm. a) Trestného zákona a pokračovací trestný čin
poškodzovania cudzej veci podľa § 257 ods. 1 a 3 písm. a) Trestného zákona spáchaného
formou účastníctva podľa § 10 ods. 1 písm. a) Trestného zákona účinného do 1. januára
2006.
Sťažovateľ je stíhaný väzobne, pričom prokurátorský dozor v predmetnej trestnej
veci vykonáva Úrad špeciálnej prokuratúry generálnej prokuratúry pod sp. zn.
VII/2 Gv 9/09.
Generálnej prokuratúre bolo 22. októbra 2009 doručené podanie sťažovateľa zo 16.
októbra 2009, v ktorom vzniesol námietku zaujatosti voči generálnemu prokurátorovi
Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) v predmetnej trestnej veci
v súvislosti s akceptovaním vykonaných procesných úkonov vyšetrovateľom a prokurátormi
Úradu špeciálnej prokuratúry generálnej prokuratúry.
Generálny prokurátor napadnutým uznesením rozhodol tak, že sa z vykonávania
úkonov trestného konania vo veci vedenej na Úrade špeciálnej prokuratúry generálnej
prokuratúry pod sp. zn. VII/2 Gv 9/09 nevylúčil a v poučení napadnutého rozhodnutia
uviedol, že v súlade s § 185 ods. 5 Trestného poriadku sťažnosť proti tomuto uzneseniu nie
je prípustná.
Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že v súlade s § 32 ods. 4 Trestného poriadku proti
rozhodnutiu podľa ods. 2 a 3 je prípustná sťažnosť, po jej podaní sa vykoná len nariadený
úkon trestného konania s výnimkou rozhodovania vo veci samej a úkon, ktorého
nevykonanie by mohlo ohroziť účel trestného konania. Z uvedeného podľa sťažovateľa
vyplýva, že rozhodnutie podľa § 32 ods. 4 Trestného poriadku je ex lege v zásade
podrobené preskúmavaciemu konaniu, pričom zásada preskúmania rozhodnutí vydaných
v sústave všeobecných súdov patrí k základným ústavným princípom spravodlivého procesu
(obdobne aj Ústavný súd Českej republiky, III. ÚS 164/98).
Sťažovateľ v sťažnosti požiadal ústavný súd aj o priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia z dôvodu, že „porušenia môjho práva sa dopustil najvyšší predstaviteľ
prokuratúry Slovenskej republiky, toto porušenie bolo osobitne svojvoľné a hrubé, trpím
pocitom právnej neistoty a beznádeje, je u mňa v podstate negovaná dôvera v možnosť
poskytnutia spravodlivosti v štáte, prokuratúra má povinnosť chrániť základné práva
a slobody, pričom v mojom prípade svoju zákonnú povinnosť neplní“.
Na základe uvedeného sťažovateľ požiadal, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že:
„1. Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, generálny prokurátor Slovenskej
republiky, nepripustením sťažnosti proti uzneseniu Generálnej prokuratúry Slovenskej
republiky sp. zn. VII/2 Gv 9/09-472 zo dňa 28. 10. 2009 porušili právo sťažovateľa
vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
2. Uznesenie Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky sp. zn. VII/2 Gv 9/09-472
zo dňa 28. 10. 2009 sa zrušuje a Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky, generálnemu
prokurátorovi Slovenskej republiky sa prikazuje znova vo veci konať
3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi ako primerané finančné
zadosťučinenie peňažnú sumu vo výške 5 000 €, ktorú mu je povinná zaplatiť Generálna
prokuratúra Slovenskej republiky, generálny prokurátor Slovenskej republiky, do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu
4. Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, generálny prokurátor Slovenskej
republiky, je povinná uhradiť trovy konania Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej
republiky za ustanoveného advokáta do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
Sťažovateľ požiadal o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným
súdom a žiadal náhradu trov spojených s jeho právnym zastúpením.
II.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistil, že jej predmetnom je
namietané porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením
generálnej prokuratúry, ktorým generálny prokurátor rozhodol o svojom nevylúčení
z vykonávania úkonov trestného konania vo veci vedenej na Úrade špeciálnej prokuratúry
generálnej prokuratúry pod sp. zn. VII/2 Gv 9/09.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Z napadnutého uznesenia generálneho prokurátora vyplýva: „Obvinený odôvodnil
námietku v podstate tým, že generálny prokurátor by nemal tolerovať vyšetrovateľom
a prokurátorom Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky
porušovanie jeho práv a bezdôvodné držanie jeho osoby vo väzbe. Preto pomer k veci
v obvinenom vzbudzuje obavu z mojej nestrannosti, keďže takýmto spôsobom sa mám
spolupodieľať v prospech tretej osoby na zámernom zabezpečení jeho uväznenia a porušení
jeho práva na súdnu a inú právnu ochranu a právo byť stíhaný len spôsobom ustanoveným
zákonom. Zároveň obvinený vyslovil nespokojnosť s vybavovaním námietok generálnym
prokurátorom len spôsobom upovedomenia.
V súvislosti s námietkou zaujatosti mojej osoby vo vzťahu k vybavovaným podnetom
a opakovaným podnetom som nezistil žiadne dôvody na vylúčenie mojej osoby z konania,
nakoľko môj postup bol v súlade so zákonom o prokuratúre a v intenciách Trestného
poriadku. Z uvedených dôvodov bol obvinený adekvátnym spôsobom upovedomený
o spôsobe vybavovania jeho námietok a podnetov.“
Z hľadiska právneho posúdenia podanej námietky zaujatosti generálny prokurátor
v napadnutom uznesení uviedol, že «podľa § 31 ods. 1 Trestného poriadku z vykonávania
úkonov trestného konania je vylúčený sudca alebo prísediaci sudca (ďalej len
„prísediaci“), prokurátor, policajt, probačný a mediačný úradník, vyšší súdny úradník,
súdny tajomník a zapisovateľ, u ktorého možno mať pochybnosť o nezaujatosti pre jeho
pomer k prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých sa úkon priamo týka, k obhajcovi,
zákonnému zástupcovi, splnomocnencom alebo pre pomer k inému orgánu činnému v tomto
konaní.
Podľa § 32 ods. 3 veta prvá Trestného poriadku o vylúčení z dôvodov uvedených
v § 31 na základe námietky vznesenej niektorou zo strán v iných prípadoch ako podľa
odseku 2 rozhoduje orgán, ktorého sa tieto dôvody týkajú.
Z dikcie citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že zákon taxatívne vypočítava
dôvody, pre ktoré možno mať pochybnosti o nezaujatosti prokurátora a v dôsledku
existencie ktorých musí byť vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania.
Musí pritom ísť o konkrétne skutočnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť pochybnosť
o objektívnosti a nezaujatosti konkrétneho prokurátora pri konaní a rozhodovaní veci.
Pomerom k prejednávanej veci treba rozumieť určitú zainteresovanosť prokurátora
na skutku, pre ktorý sa vedie trestné stíhanie. Táto môže spočívať napr. v tom, že prokurátor
alebo jeho príbuzný, rodinný príslušník, osoba mu blízka a pod. boli činom poškodení,
eventuálne prokurátor bol svedkom skutku, pre ktorý sa konanie vedie a pod.
Pomer prokurátora k osobám uvedeným v § 31 ods. 1 Trestného poriadku sa rozumie
vzťah prokurátora k niektorej k uvedených osôb, ktorý môže vyvolať pochybnosti o jeho
nezaujatosti. Takýto vzťah môže spočívať napr. v príbuzenskom a rodinnom pomere,
v priateľstve alebo nepriateľstve medzi úradnou osobou a niektorou z osôb uvedených
v § 31 ods. 1 Trestného poriadku.
Uplatnenie inštitútu § 31 ods. 1 Trestného poriadku prichádza do úvahy iba vtedy, ak
je existencia takéhoto vzťahu - pomeru preukázaná.
Dôvodom pre pochybnosti o nestrannosti a nezaujatosti prokurátora je výlučne
samotná existencia jeho pomeru „k prejednávanej veci“ alebo „k osobám“, ktorých sa
úkon priamo dotýka, pripadne ich zástupcom, splnomocnencom alebo obhajcom. Pri
posudzovaní veci z hľadísk uvedených v ustanovení § 31 ods. 1 Trestného poriadku ako
úradnej osobe konajúcej v danej trestnej veci mi nie sú známe žiadne okolnosti, ktoré by
vyvolávali pochybnosť o mojej nezaujatosti. Nemám žiadny „pomer k prejednávanej veci“ a
ani „k osobám“ uvedeným v § 31 ods. 1 Trestného poriadku.».
V poučení napadnutého uznesenia generálny prokurátor uviedol, že v súlade s § 185
ods. 5 Trestného poriadku sťažnosť proti tomuto uzneseniu nie je prípustná.
Ústavný súd vo svojom rozhodovaní vychádza z ústavného princípu subsidiarity
svojej právomoci vo vzťahu k všeobecným súdom vyplývajúceho z čl. 127 ods. 1 ústavy,
podľa ktorého rozhoduje ústavný súd o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
V tejto súvislosti ústavný súd opakovane zdôraznil, že trestné konanie od svojho
začiatku až po jeho koniec je procesom, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých
úkonov a realizácie garancií pre ochranu práv a slobôd môžu zo strany orgánov činných
v trestnom konaní naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho
skončení možno na ústavnom súde namietať pochybenia znamenajúce porušenia práv
a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy, ktoré neboli odstránené v jeho priebehu (napr.
Zívala III. ÚS 3/02, Ölveczky III. ÚS 18/04, Mamonov III. ÚS 75/05, Karlin IV. ÚS 76/05).
Ústavný súd zastáva názor, že nie je iba jeho povinnosťou ako súdneho orgánu
ochrany ústavnosti zabezpečovať v rámci svojej rozhodovacej právomoci ochranu
základných práv a slobôd vrátane rešpektovania záväzkov vyplývajúcich z medzinárodných
zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná. Túto povinnosť majú aj všeobecné súdy ako
primárni ochrancovia ústavnosti (napr. III. ÚS 79/02).
Podľa § 34 ods. 1 Trestného poriadku obvinený má právo od začiatku konania proti
svojej osobe vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu, a k dôkazom
o nich, má však právo odoprieť vypovedať. Môže uvádzať okolnosti, navrhovať, predkladať
a obstarávať dôkazy slúžiace na jeho obhajobu, robiť návrhy a podávať žiadosti a opravné
prostriedky. Má právo zvoliť si obhajcu a s ním sa radiť aj počas úkonov vykonávaných
orgánom činným v trestnom konaní alebo súdom.
Podľa § 238 ods. 1 Trestného poriadku podanú obžalobu, ako aj návrh na dohodu
o vine a treste predseda senátu najskôr prezrie z toho hľadiska, či pre ďalšie konanie
poskytujú spoľahlivý podklad, najmä preverí, či prípravné konanie, ktoré im predchádzalo,
bolo vykonané spôsobom zodpovedajúcim tomuto zákonu a či ju treba preskúmať alebo
predbežne prejednať. Podľa § 243 ods. 2 Trestného poriadku pri predbežnom prejednaní
obžaloby preskúma súd obžalobu a zákonnosť dôkazného materiálu.
Podľa § 244 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku po predbežnom prejednaní obžaloby
súd obžalobu odmietne a vráti vec prokurátorovi, ak zistí závažné procesné chyby, najmä že
boli porušené ustanovenia zabezpečujúce práva obhajoby.
Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku sa prieskumná právomoc odvolacieho súdu
vzťahuje nielen na zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým
odvolateľ podal odvolanie, ale aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Podľa
§ 321 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku odvolací súd zruší napadnutý rozsudok tiež pre
podstatné chyby konania, ktoré napadnutým výrokom rozsudku predchádzali, najmä preto,
že boli porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci alebo právo
obhajoby.
Z uvedeného vyplýva, že okresný súd konajúci v trestnej veci sťažovateľa po podaní
obžaloby, ako aj odvolací súd v prípade podania odvolania sú súdmi s plnou jurisdikciou,
v ktorých právomoci je posúdenie všetkých relevantných skutkových aj právnych okolností
daného prípadu, vrátane zákonnosti a ústavnosti postupu orgánov prípravného konania.
Sťažovateľ teda realizáciou svojho práva na obhajobu v priebehu trestného konania
vedeného proti nemu má možnosť účinným spôsobom namietať porušenie svojich
v sťažnosti označených práv pred všeobecným súdom, a preto ústavný súd jeho sťažnosť pri
jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre
nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.
Pretože sťažnosť bola odmietnutá už pri predbežnom prerokovaní, bolo bez právneho
dôvodu rozhodovať o žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred
ústavným súdom.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 31. marca 2010