Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 400/2011
PDF · 200.98 KB
No categories available
III. ÚS 400/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. septembra
2011 predbežne prerokoval sťažnosť M. M., P., toho času vo výkone väzby v Ústave
na výkon väzby B., zastúpeného advokátom Mgr. R. T., PhD., Advokátska kancelária, B.,
vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 a základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky postupom Prezídia Policajného zboru a prezidenta Policajného zboru v konaní
vedenom pod sp. zn. PPZ-92-31/JKP-OJP-2009, ako aj postupom generálneho prokurátora
Slovenskej republiky a Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky v konaní vedenom pod
sp. zn. VII/2 Gv 9/09 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. M. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. októbra 2010
doručená sťažnosť M. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a základného práva
na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom
Prezídia Policajného zboru (ďalej len „prezídium PZ“) a prezidenta Policajného zboru
(ďalej len „prezident PZ“) v konaní vedenom pod sp. zn. PPZ-92-31/JKP-OJP-2009, ako aj
postupom Generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“)
a Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) v konaní
vedenom pod sp. zn. VII/2 Gv 9/09.
Sťažovateľ je v trestnom konaní vedenom Krajským riaditeľstvom Policajného
zboru, úradom justičnej a kriminálnej polície v Trenčíne pod ČVS: KRP-63/OVK-TN-2008
stíhaný „pre zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296
Trestného zákona a iné“.
Sťažovateľ podaním z 25. augusta 2009 «vzniesol námietku zaujatosti voči celému
vedeniu Prezídia Policajného zboru a voči prezidentovi Policajného zboru (ďalej aj ako
„námietka zaujatosti z 25.08.2009“). Prezident Policajného zboru vykonáva v mojej
trestnej veci úkony trestného konania, keď uzneseniami rozhoduje o neodňatí veci
Krajskému riaditeľstvu Policajného zboru v Trenčíne na základe mojich podaní.
Oznámením č. p. PPZ-92-31/JKP-OJP-2009 zo 16.09.2009 som bol prezidentom
Policajného zboru upovedomený o tom, že nezistil dôvody na vylúčenie svojej osoby z
konania, nakoľko sa vo veci necíti byť zaujatým (ďalej aj ako „oznámenie zo 16.09.2009“).
Podnetom z 25.09.2009 doručeným Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky som
namietal, že oznámenie zo 16.09.2009 nie je rozhodnutím procesnej povahy podľa
Trestného poriadku, keď takýmto rozhodnutím o námietke zaujatosti je výlučne uznesenie,
proti ktorému je podľa § 32 ods. 4 Trestného poriadku prípustná sťažnosť (ďalej aj ako
„podnet z 25.09.2009“). Na podnet z 25.09.2009 reagovala Generálna prokuratúra
Slovenskej republiky tak, že neboli zistené dôvody na uplatnenie oprávnenia generálneho
prokurátora zrušovať právoplatné rozhodnutia v prípravnom konaní, o čom som bol
upovedomený prípisom generálneho prokurátora sp. zn. VII/2 Gv 9/09 z 15.10.2009 (ďalej
aj ako „upovedomenie z 15.10.2009“). Nakoľko som vybavenie podnetu z 25.09.2009
upovedomením z 15.10.2009 nepovažoval za zákonné, podal som dňa 08.06.2010 na
Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky opakovaný podnet (doplnený dňa 14.07.2010
ďalším podaním), o vybavení ktorého som bol upovedomený prípisom generálneho
prokurátora sp. zn. VII/2 Gv 9/09 z 27.07.2010 (ďalej aj ako „upovedomenie z
27.07.2010“). Z upovedomenia z 27.07.2010 okrem iného vyplýva, že podania týkajúce sa
prezidenta PZ ohľadne svojho nevylúčenia z trestného konania považuje generálny
prokurátor za vybavené.».
Podľa názoru sťažovateľa „o námietke zaujatosti z 25.08.2009 mal prezident
Policajného zboru povinnosť rozhodnúť spôsobom ustanoveným zákonom podľa § 32 ods. 3
Trestného poriadku, teda uznesením, ktoré je ex lége v danom prípade podrobené
prieskumnému konaniu podľa § 32 ods. 4 Trestného poriadku. Tým, že prezident
Policajného zboru a Prezídium Policajného zboru nerozhodli o námietke zaujatosti
z 25.08.2009 spôsobom ustanoveným Trestným poriadkom, bolo porušené moje právo
na súdnu alebo inú právnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na obhajobu
zaručené čl. 50 ods. 3 ústavy. Tým, že generálny prokurátor a Generálna prokuratúra
Slovenskej republiky nekonali v zmysle zákona o prokuratúre a pochybenie prezidenta
Policajného zboru a Prezídia Policajného zboru v rámci svojich oprávnení nenapravili,
porušili moje právo na súdnu alebo inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo
na obhajobu zaručené čl. 50 ods. 3 ústavy.“.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vo veci
rozhodol týmto nálezom:
„1. Prezident Policajného zboru Slovenskej republiky a Prezídium Policajného zboru
Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. PPZ-92-31/JKP-OJP-2009 porušili
základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a základné právo sťažovateľa na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky.
2. Generálny prokurátor Slovenskej republiky a Generálna prokuratúra Slovenskej
republiky v konaní vedenom pod sp. zn. VI1/2 Gv 9/09 porušili základné právo sťažovateľa
na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základné
právo sťažovateľa na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky.
3. Prezidentovi Policajného zboru Slovenskej republiky, Prezídiu Policajného zboru
Slovenskej republiky, Generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky a Generálnej
prokuratúre Slovenskej republiky sa zakazuje pokračovať v porušovaní označených
základných práv sťažovateľa.
4. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi ako primerané finančné
zadosťučinenie peňažnú sumu vo výške 10 000 €, ktorú sú mu povinní zaplatiť spoločne a
nerozdielne Prezident Policajného zboru Slovenskej republiky, Prezídium Policajného
zboru Slovenskej republiky, Generálny prokurátor Slovenskej republiky a Generálna
prokuratúra Slovenskej republiky do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
5. Prezident Policajného zboru Slovenskej republiky, Prezídium Policajného zboru
Slovenskej republiky, Generálny prokurátor Slovenskej republiky a Generálna prokuratúra
Slovenskej republiky sú povinní uhradiť trovy konania k rukám advokáta Mgr. R. T., PhD.,
so sídlom B. do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov
konania.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
1. K námietke porušenia základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1
a čl. 50 ods. 3 ústavy postupom prezídia PZ a prezidenta PZ v konaní vedenom pod
sp. zn. PPZ-92-31/JKP-OJP-2009
Vo vzťahu k postupu prezidenta PZ a prezídia PZ sťažovateľ namieta skutočnosť, že
o ním podanej námietke zaujatosti prezidenta PZ a celého vedenia Policajného zboru
rozhodol prezident PZ nezákonne, keďže v rozpore s ustanovením § 32 ods. 4 Trestného
poriadku o svojom nevylúčení nerozhodol uznesením, proti ktorému by bola prípustná
sťažnosť. Tým malo byť porušené základné právo sťažovateľa na inú právnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho právo na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť
na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.
Ústavný súd vo svojom rozhodovaní vychádza z ústavného princípu subsidiarity
svojej právomoci vo vzťahu k všeobecným súdom vyplývajúceho z čl. 127 ods. 1 ústavy,
podľa ktorého rozhoduje ústavný súd o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
V tejto súvislosti ústavný súd opakovane zdôraznil, že trestné konanie od svojho
začiatku až po jeho koniec je procesom, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých
úkonov a realizácie garancií pre ochranu práv a slobôd môžu zo strany orgánov činných
v trestnom konaní naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho
skončení možno na ústavnom súde namietať pochybenia znamenajúce porušenia práv
a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy, ktoré neboli odstránené v jeho priebehu (napr.
III. ÚS 3/02, III. ÚS 18/04, III. ÚS 75/05, IV. ÚS 76/05).
Ústavný súd zastáva názor, že nie je iba jeho povinnosťou ako súdneho orgánu
ochrany ústavnosti zabezpečovať v rámci svojej rozhodovacej právomoci ochranu
základných práv a slobôd vrátane rešpektovania záväzkov vyplývajúcich z medzinárodných
zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná. Túto povinnosť majú aj všeobecné súdy ako
primárni ochrancovia ústavnosti (napr. III. ÚS 79/02).
Sťažovateľ podaním z 28. augusta 2009 namietal zaujatosť celého vedenia
Policajného zboru.
Prezident PZ v liste zo 16. septembra 2009 k námietkam sťažovateľa uviedol:
«Preskúmaním časti Vášho podania týkajúceho sa námietky voči vedeniu P PZ.
vrátane mojej osoby uvádzam, že som nezistil žiadne dôvody na vylúčenie mojej osoby
z konania, nakoľko sa vo veci necítim byť zaujatý. Môj postup pri opakovanom
rozhodovaní o neodňatí trestnej veci z pôsobnosti ÚJKP KR PZ v Trenčíne bol v súlade
so zákonom, s ktorým sa stotožnil aj generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len
„generálny prokurátor“), ktorému boli na základe Vašich návrhov predložené uznesenia
o neodňatí veci na preskúmanie, pričom nezistil dôvody na postup podľa § 363 ods. 1
Trestného poriadku, teda na uplatnenie oprávnenia generálneho prokurátora zrušovať
právoplatné rozhodnutia v prípravnom konaní, pretože týmito rozhodnutiami a v konaní,
ktoré im predchádzalo, zákon porušený nebol. Pri plnení úloh Policajného zboru
rozhodujem vo veciach v rozsahu svojej pôsobnosti a zodpovedám za vecnú správnosť
svojich rozhodnutí. Z môjho pohľadu vo veci neexistujú žiadne konkrétne skutočnosti,
z ktorých by bolo možné vyvodiť pochybnosť o objektívnosti vedenia P PZ pri konaní
a rozhodovaní o podaných podnetoch, pretože chýba pomer k prejednávanej veci a pomer
k zainteresovaným osobám v predmetnej veci.»
Podľa § 34 ods. 1 Trestného poriadku obvinený má právo od začiatku konania proti
svojej osobe vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu, a k dôkazom
o nich, má však právo odoprieť vypovedať. Môže uvádzať okolnosti, navrhovať, predkladať
a obstarávať dôkazy slúžiace na jeho obhajobu, robiť návrhy a podávať žiadosti a opravné
prostriedky. Má právo zvoliť si obhajcu a s ním sa radiť aj počas úkonov vykonávaných
orgánom činným v trestnom konaní alebo súdom.
Podľa § 238 ods. 1 Trestného poriadku podanú obžalobu, ako aj návrh na dohodu
o vine a treste predseda senátu najskôr prezrie z toho hľadiska, či pre ďalšie konanie
poskytujú spoľahlivý podklad, najmä preverí, či prípravné konanie, ktoré im predchádzalo,
bolo vykonané spôsobom zodpovedajúcim tomuto zákonu a či ju treba preskúmať alebo
predbežne prejednať. Podľa § 243 ods. 2 Trestného poriadku pri predbežnom prejednaní
obžaloby preskúma súd obžalobu a zákonnosť dôkazného materiálu.
Podľa § 244 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku po predbežnom prejednaní obžaloby
súd obžalobu odmietne a vráti vec prokurátorovi, ak zistí závažné procesné chyby, najmä že
boli porušené ustanovenia zabezpečujúce práva obhajoby.
Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku sa prieskumná právomoc odvolacieho súdu
vzťahuje nielen na zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým
odvolateľ podal odvolanie, ale aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Podľa
§ 321 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku odvolací súd zruší napadnutý rozsudok tiež pre
podstatné chyby konania, ktoré napadnutým výrokom rozsudku predchádzali, najmä preto,
že boli porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci alebo právo
obhajoby.
Z uvedeného vyplýva, že aj vo vzťahu k námietke sťažovateľa týkajúcej sa ním
tvrdeného nezákonného postupu prezidenta PZ pri vybavení jeho námietky zaujatosti je
okresný súd konajúci v trestnej veci sťažovateľa po podaní obžaloby, ako aj odvolací súd
v prípade podania odvolania súdom s plnou jurisdikciou. V právomoci konajúcich
všeobecných súdov je totiž posúdenie všetkých relevantných skutkových aj právnych
okolností daného prípadu, vrátane zákonnosti a ústavnosti postupu orgánov prípravného
konania.
Keďže sťažovateľ realizáciou svojho práva na obhajobu v ďalšom priebehu trestného
konania vedeného proti nemu má možnosť účinným spôsobom namietať porušenie svojich
v sťažnosti označených práv pred všeobecným súdom, ústavný súd jeho sťažnosť v tejto
časti pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol
pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (obdobne napr. I. ÚS 101/2010).
2. K námietke porušenia základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a čl. 50 ods. 3 ústavy postupom generálnej prokuratúry a generálneho prokurátora
v konaní vedenom pod sp. zn. VII/2 Gv 9/09
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný
súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98,
Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a
čl. 50 ods. 3 ústavy zo strany generálnej prokuratúry a generálneho prokurátora, ku ktorému
malo dôjsť tým, že ich postupom nedošlo k náprave sťažovateľom tvrdeného pochybenia
prezidenta PZ a prezídia PZ pri rozhodovaní o námietke zaujatosti uplatnenej sťažovateľom.
Zo sťažnosti a z jej príloh je zrejmé, že sťažovateľ podnetom z 25. septembra 2009
namietal skutočnosť, že prezident PZ nerozhodol o sťažovateľovej námietke zaujatosti
formou uznesenia, proti ktorému je prípustná sťažnosť, a teda rozhodol v rozpore so znením
§ 32 ods. 4 Trestného poriadku.
Podnet sťažovateľa bol zo strany generálnej prokuratúry vybavený prípisom sp. zn.
VII/2 Gv 9/09 z 15. októbra 2009, v ktorom generálny prokurátor vo vzťahu k otázke
rozhodovania prezidenta PZ o jeho vylúčení okrem iného uviedol: „Generálnej prokuratúre
Slovenskej republiky bolo dňa 01. 10. 2009 doručené aj Vaše podanie z 25. 09. 2009, ktoré
možno považovať a označiť ako návrh na postup podľa § 363 ods. 1 Trestného poriadku -
zrušenie uznesenia (oznámenia) č. p. PPZ-9Í-31/JKP-OJP-2009 z 16. 09. 2009.
Preskúmaním veci som zistil, že v danom prípade sa nejedná o uznesenie vydané podľa
ustanovení Trestného poriadku, ale o Opatrenie Prezidenta Policajného zboru vydané
v zmysle interných predpisov v súvislosti so zaujatím stanoviska k námietke zaujatosti, voči
ktorému nie je možné aplikovať postup podľa § 363 ods. 1 Trestného poriadku. Rovnako
som nezistil ani dôvody na uplatnenie oprávnenia generálneho prokurátora zrušovať
právoplatné rozhodnutia v prípravnom konaní, vyplývajúceho z ustanovenia § 363 ods. 1
Trestného poriadku a to nie len vo vzťahu k Vami napádaným rozhodnutiam.“.
Sťažovateľ proti spôsobu vybavenia jeho podnetu podal 8. júna 2010 opakovaný
podnet, doplnený podaním zo 17. júla 2010.
Generálny prokurátor SR opakovaný podnet vybavil prípisom sp. zn. VII/2 Gv 9/09
z 27. júla 2010, v ktorom uviedol: „Na základe Vašich podaní som opakovane preskúmal
Vami namietané skutočnosti a postup pri vybavovaní Vašich podnetov a návrhov
na zrušenie právoplatných rozhodnutí doposiaľ vydaných v prípravnom konaní.
Po preskúmaní týchto podnetov som dospel k záveru, že neobsahujú žiadne nové relevantné
skutočnosti a preto ich považujem za už vybavené. V tomto kontexte považujem za vybavené
aj Vaše podania týkajúce sa namietaného rozhodnutia prezidenta PZ ohľadne svojho
nevylúčenia z trestného konania, zaujatosti jednotlivých orgánov činných v trestnom
konaní, ktoré boli vybavené mojimi predchádzajúcimi postupmi, ako aj predchádzajúcimi
rozhodnutiami dozorujúceho prokurátora, ktorými podľa § 210 Trestného poriadku boli
preskúmané napadnuté procesné postupy polície. Zároveň v súvislosti s doposiaľ
namietnutými rozhodnutiami pre tie isté dôvody som nezistil potrebu ani na postup podľa
§ 363 ods. 1 Trestného poriadku, teda na uplatnenie oprávnenia generálneho prokurátora
zrušovať právoplatné rozhodnutia v prípravnom konaní, pretože týmito rozhodnutiami
a v konaní, ktoré im predchádzalo, zákon porušený nebol.“
Z uvedeného vyplýva, že orgány prokuratúry vybavili sťažovateľove podnety
v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona o prokuratúre, jeho námietkami sa náležitým
spôsobom zaoberali a zaujali k nim jednoznačné a zrozumiteľné stanovisko, v obsahu
ktorého ústavný súd nevidí náznaky svojvôle a arbitrárnosti. Skutočnosť, že generálny
prokurátor nevyhovel sťažovateľovým podnetom v súlade s jeho očakávaniami
a predstavami, nemôže založiť porušenie základného práva na inú právnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy ani práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy. V tejto súvislosti
ústavný súd poukazuje na svoje skoršie rozhodnutia, v ktorých uviedol, že za porušenie
práva na inú právnu ochranu nemožno považovať samo osebe skutočnosť, že generálna
prokuratúra podnetu podanému podľa Trestného poriadku alebo podľa zákona o prokuratúre
nevyhovie (napr. I. ÚS 40/01, I. ÚS 38/02, II. ÚS 168/03, III. ÚS 133/06).
Ústavný súd opakovane judikoval, že pokiaľ preskúmanie postupu alebo rozhodnutia
orgánu štátu v rámci predbežného prerokovania nesignalizuje možnosť porušenia
základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať
po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, I. ÚS 27/04,
I. ÚS 25/05), je možné sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnuť ako
zjavne neopodstatnenú.
S ohľadom na uvedené skutočnosti bolo o sťažnosti sťažovateľa potrebné rozhodnúť
tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. septembra 2011