Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 163/2010
PDF · 215.9 KB
No categories available
IV. ÚS 163/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. apríla 2010
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., s. r. o., B., zastúpenej advokátom
JUDr. F. N., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl.
46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a
slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd a namietaného porušenia § 1 ods. 1 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa
uvádza Listina základných práv a slobôd ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia
Českej a Slovenskej Federatívnej republiky, uznesením Okresného súdu Trenčín
sp. zn. 23 Er 148/2003 z 1. júla 2009 a uznesením Krajského súdu v Trenčíne
sp. zn. 4 CoE 109/2009 z 25. septembra 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. januára
2010 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“),
zastúpenej advokátom JUDr. F. N., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv
podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a
podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej len „dohovor“)
a namietaného porušenia § 1 ods. 1 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza
Listina základných práv a slobôd ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia Českej
a Slovenskej Federatívnej republiky (ďalej len „ústavný zákon“), uznesením Okresného
súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 23 Er 148/2003 z 1. júla 2009 a uznesením
Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 CoE 109/2009 z 25.
septembra 2009.
Ústavný súd zo sťažnosti a z priložených listinných dôkazov zistil, že okresný súd
poverením č. 5 309* 017 684 z 3. februára 2003 poveril súdneho exekútora JUDr. V. K., N.
(ďalej len „súdny exekútor“), vykonaním exekúcie na vymoženie pohľadávky v sume
1 098,12 € s príslušenstvom (sťažovateľka v sťažnosti nesprávne uvádza sumu 1 199,30 €,
pozn.) na základe exekučného titulu, ktorým bol platobný výmer oprávneného [P.
v konkurze, B. (ďalej len „úpadca“)] č. 106/2002 z 11. februára 2002 (ďalej len „platobný
výmer“) na zaplatenie poplatku z omeškania z dlžnej sumy poistného povinným P. M.– F.,
D. [ďalej len „povinný“ (sťažovateľka v sťažnosti nesprávne uvádza povinného – Š. K.,
bytom D., pozn.)].
Sťažovateľka uviedla, že v dobe vydania platobného výmeru bolo na majetok úpadcu
vedené konkurzné konanie (konkurz bol vyhlásený uznesením Krajského súdu v Bratislave
sp. zn. 7 K 70/01 z 20. apríla 2001). Podľa sťažovateľky „v zmysle ust. § 14 ods. 1 písm. a)
Zákona o konkurze tak dňom vyhlásenia konkurzu prešlo na správcu konkurznej podstaty
oprávnenie nakladať s majetkom konkurznej podstaty, ako aj výkon práv a povinností, ktoré
súviseli s nakladaním s majetkom konkurznej podstaty... Vychádzajúc z vyššie uvedených
skutočností a priamej aplikácie ust. § 14 ods. 1 písm. a) Zákona o konkurze bol správca
konkurznej podstaty zdravotnej poisťovne oprávnený vydať Platobný výmer. Platobný
výmer predstavuje exekučný titul v zmysle ust. § 41 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších
zákonov v neskoršom znení.“.
Na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo 7. júla 2005 správca konkurznej
podstaty úpadcu postúpil pohľadávku vyplývajúcu z platobného výmeru na sťažovateľku
ako postupníka.
Z výpisu z Obchodného registra Okresného súdu Bratislava I vyplynulo, že úpadca
bol z neho 8. augusta 2007 vymazaný. Dôvodom výmazu bola skutočnosť, že uznesením
Krajského súdu v Bratislave č. k. 7 K 70/01-1404 z 22. februára 2007, ktoré nadobudlo
právoplatnosť 5. apríla 2007, bol zrušený konkurz na tohto úpadcu z dôvodu, že jeho
majetok nepostačoval na úhradu výdavkov a odmeny správcu.
Okresný súd vo veci exekučného konania oprávneného (sťažovateľky) proti
povinnému o vymoženie 1 098,12 € s príslušenstvom uznesením sp. zn. 23 Er 148/2003
z 1. júla 2009 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a z tohto dôvodu exekučné konanie zastavil.
Krajský súd o odvolaní sťažovateľky proti predmetnému uzneseniu okresného súdu
uznesením sp. zn. 4 CoE 109/2009 z 25. septembra 2009 napadnuté prvostupňové
rozhodnutie potvrdil.
Podľa názoru krajského súdu platobný výmer vydaný správcom konkurznej podstaty
nemožno považovať za exekučný titul v zmysle § 41 Exekučného poriadku. Správca
konkurznej podstaty má pri správe majetku úpadcu oprávnenie nakladať s majetkom
podstaty a prechádza na neho aj výkon práv a povinností, ktoré súvisia s nakladaním
s majetkom podstaty. Zo zákona mu však nevyplýva oprávnenie vydávať individuálne akty
orgánov verejnej správy. Postavenie orgánu verejnej správy by mohlo byť správcovi
konkurznej podstaty dané len právnou úpravou, ktorá by mu expressis verbis takéto
oprávnenie priznávala. Ak rozhodnutie, ktoré má byť exekučným titulom, vydal nepríslušný
orgán, ide o nulitný právny akt, pri ktorom sa pre účely exekučného konania neuplatňuje
princíp jeho správnosti. Práve naopak, má to za následok, že takéto rozhodnutie nemožno
vykonať. Nulitný akt nikoho nezaväzuje a hľadí sa na neho, akoby neexistoval.
Podľa názoru sťažovateľky uvedené uznesenia okresného súdu a krajského súdu
predstavujú porušenie označených článkov ústavy, listiny a dohovoru. Prioritne poukazuje
na skutočnosť, že v uznesení ústavného súdu č. k. I. ÚS 415/08-19 z 10. decembra 2008 bol
vyslovený právny názor, podľa ktorého namietanú absenciu oprávnenia správcu konkurznej
podstaty zdravotnej poisťovne vydávať platobné výmery ako exekučné tituly prináležalo
skúmať jedine na základe opravného prostriedku smerujúceho proti takémuto rozhodnutiu,
a nie všeobecnému súdu v rámci exekučného konania. V danom prípade všeobecné súdy
vyhlásili za nulitný exekučný titul v už prebiehajúcom exekučnom konaní (teda dokonca
potom, ako vydali poverenie na vykonanie exekúcie). Stalo sa tak dávno po uplynutí
všetkých zákonných lehôt na podanie riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov
proti platobnému výmeru. Z platnej judikatúry všeobecných súdov vyplýva aj to,
že všeobecné súdy sú viazané materiálnou právoplatnosťou rozhodnutí, a nie sú oprávnené
ju v rámci exekučného konania posudzovať. Oprávnenie správcu konkurznej podstaty
vydávať platobné výmery by bolo možné subsumovať pod materiálnu právoplatnosť
správneho rozhodnutia, ktorú exekučné súdy v žiadnom prípade nie sú oprávnené
posudzovať.
V tejto súvislosti sťažovateľka žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil
porušenie označených článkov ústavy, listiny a dohovoru uznesením krajského súdu
sp. zn. 4 CoE 109/2009 z 25. septembra 2009 v spojení s uznesením okresného súdu
sp. zn. 23 Er 148/2003 z 1. júla 2009, zrušil uvedené uznesenia okresného súdu a krajského
súdu a vec vrátil na ďalšie konanie. Napokon sťažovateľka požaduje náhradu trov právneho
zastúpenia, a to od oboch všeobecných súdov spoločne a nerozdielne.
Sťažovateľka nepreukázala, že podala dovolanie proti uzneseniu krajského súdu
sp. zn. 4 CoE 109/2009 z 25. septembra 2009.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré
by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie
sa nemusí odôvodniť.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa odseku 4 tohto ustanovenia podmienky
a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon.
Podľa § 1 ods. 1 ústavného zákona ústavné zákony, iné zákony a ďalšie právne
predpisy, ich výklad a používanie musí byť v súlade s Listinou základných práv a slobôd.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka namieta porušenie svojich
práv uznesením okresného súdu sp. zn. 23 Er 148/2003 z 1. júla 2009, nie je daná právomoc
ústavného súdu. Ako to vyplýva z už citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného
súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len
vtedy, keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Proti uzneseniu
okresného súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok, a preto právomoc
poskytnúť ochranu označeným základným právam sťažovateľky mal krajský súd
v odvolacom konaní. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu. Ústavný súd
preto v tejto časti sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre
nedostatok svojej právomoci.
Odlišná je situácia, pokiaľ ide o tú časť sťažnosti, ktorá sa týka konania vedeného
krajským súdom pod sp. zn. 4 CoE 109/2009 a jeho uznesenia z 25. septembra 2009.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,
aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku
nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
Podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku dovolanie je prípustné proti
každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala
možnosť konať pred súdom.
Z listinných dôkazov, ktoré mal ústavný súd k dispozícii, je zrejmé, že všeobecné
súdy, hoci pôvodne vydali poverenie na vykonanie exekúcie, následne dospeli k záveru,
že exekúciu nemožno vykonať pre absenciu jednej zo základných podmienok tohto konania,
ktorou je existencia exekučného titulu, vzhľadom na to, že platobný výmer prezentovaný
sťažovateľkou ako exekučný titul je v skutočnosti nulitným aktom, ktorý za exekučný titul
považovať nemožno. V konečnom dôsledku to z pohľadu sťažovateľky znamená,
že všeobecné súdy odmietli poskytnúť ochranu jej základnému právu na súdnu ochranu
v rámci exekučného konania.
Krajský súd v tejto súvislosti uviedol:
„Predpokladom exekúcie je existencia rozhodnutia (okrem ak sa exekúcia vykonáva
na základe vykonateľnej notárskej zápisnice). O aké rozhodnutie sa musí jednať
podrobnejšie upravujú ustanovenia § 41 EP. Vo všeobecnosti exekučným titulom
je vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje
majetok (§ 41 ods. 1 EP). Ustanovenie § 41 ods. 2 EP taxatívne vymenúva, na podklade
akých rozhodnutí je možné vykonať exekúciu. Okrem iných, exekúciu je možné vykonať
na základe vykonateľných rozhodnutí orgánov verejnej správy a územnej samosprávy
vrátane blokov na pokutu nezaplatenú na mieste (§ 41 ods. 2 písm. f/ EP). Za účinnosti
zákona č. 273/1994 Z. z. pôsobnosť orgánu verejnej správy vykonávali aj zdravotné
poisťovne. Preto boli v zmysle ustanovení § 19 ods. 2 a 3 uvedeného zákona oprávnené
vydávať rozhodnutia (platobné výmery) o predpise poistného. Na uvedené konanie
sa v zmysle ustanovení § 58 zákona č. 273/1994 Z. z. vzťahovali predpisy o správnom
konaní, pričom právoplatné rozhodnutie bolo preskúmateľné súdom (§ 58 ods. 5).
Ako vyplynulo z vyššie uvedeného skutkového stavu, platobný výmer, ktorý mal byť
v posudzovanej veci exekučným titulom, nebol vydaný zdravotnou poisťovňou, ale správcom
konkurznej podstaty úpadcu, ktorým bol majetok zdravotnej poisťovne. Preto je rozhodujúce
vyriešiť otázku, či platobný výmer vydaný správcom konkurznej podstaty je exekučným
titulom, pričom túto otázku je potrebné posudzovať v závislosti od postavenia správcu
konkurznej podstaty.
Pod majetkom úpadcu vo všeobecnosti treba rozumieť aj pohľadávky úpadcu, ktoré
existovali v čase vyhlásenia konkurzu na jeho majetok. Z toho vyplýva, že správca
konkurznej podstaty má pri správe majetku úpadcu oprávnenie nakladať s majetkom
podstaty a prechádza na neho aj výkon práv a povinností, ktoré súvisia s nakladaním
s majetkom podstaty (§ 14 ods. 1 písm. a/ zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní).
Z ustanovení uvedeného zákona však nevyplýva oprávnenie vydávať individuálne akty
orgánu verejnej moci (správy). Pod správou majetku úpadcu vo vyššie uvedenom zmysle
preto nemožno rozumieť výkon práv prislúchajúci orgánu verejnej moci (zdravotnej
poisťovne). Správca konkurznej podstaty má iba právo (a povinnosť) vykonať všetky
procesné úkony (podať žalobu, podnet orgánu, ktorý je oprávnený vo veci rozhodnúť)
v záujme uspokojenia pohľadávok úpadcu. Postavenie orgánu verejnej správy by mohlo byť
správcovi konkurznej podstaty dané len právnou úpravou, ktorá by expressis verbis takéto
oprávnenie správcovi konkurznej podstaty priznávala. Pokiaľ takúto právnu úpravu právny
poriadok neobsahuje, správca majetku konkurznej podstaty nie je oprávnený vydávať
individuálne právne akty, ktoré sú exekučnými titulom v zmysle § 41 EP.
Ako už bolo uvedené, predpokladom pre vydanie poverenia na vykonanie exekúcie
a následné vydanie upovedomenia o začatí exekúcie je existencia vykonateľného
rozhodnutia, pričom sa musí jednať o rozhodnutie vykonateľné po materiálnej aj formálnej
stránke. Iba vykonateľné rozhodnutie totiž umožňuje v exekučnom konaní vynútiť plnenie.
Súd sa pri skúmaní toho, či rozhodnutie je vykonateľné zaoberá predovšetkým tým,
či sa jedná o rozhodnutie, ktoré možno vykonať podľa Exekučného poriadku,
a či rozhodnutie je vykonateľné po formálnej ako aj po materiálnej stránke. Ide pritom
o predpoklady, ku ktorým súd prihliada z úradnej povinnosti. Súčasťou týchto predpokladov
je, že exekučný titul bol vydaný orgánom na vydanie takéhoto rozhodnutia príslušným.
Ak rozhodnutie vydal nepríslušný orgán, ide o právny akt nulitný, pri ktorom sa pre účely
exekučného konania neuplatňuje princíp jeho správnosti ale naopak, má to za následok,
že takéto rozhodnutie nie je možné vykonať. Nie je totiž aktom štátnej správy, resp. verejnej
moci. Nulitný akt nikoho nezaväzuje a hľadí sa na neho akoby neexistoval.
Vzhľadom na vyššie uvedené, treba aj na vydanie platobného výmeru správcom
konkurznej podstaty v danej veci hľadieť ako na nulitný akt. Toho dôsledkom je,
že v preskúmavanej veci absentuje exekučný titul pre vykonanie exekúcie.
Odvolací súd z týchto dôvodov dospel k záveru, že správny bol postup súdu prvého
stupňa, ktorý exekučné konanie zastavil z dôvodu, že daný platobný výmer je paaktom, preto
exekúcia nemala byť ani nariadená. Odvolacie námietky oprávneného nepovažoval preto
za opodstatnené, už aj s poukazom na rozhodnutie NS SR sp. zn. 3 M Cdo/20/2008 zo dňa
22. 04. 2009.“
Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho
zjavnú neopodstatnenosť je absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom
do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, t. j. ak ústavný súd nezistí relevantnú
súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto
odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 299/07).
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil
(II. ÚS 21/96, III. ÚS 151/05). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti
poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi
všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci
v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu
nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5
ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).
Z uvedeného vychádzal ústavný súd aj v rámci ústavnej kontroly, ktorej bolo
podrobené napadnuté uznesenie krajského súdu, a to z hľadiska námietok nastolených
sťažovateľkou. Ústavný súd teda považoval za významné vyriešiť zásadný problém
sťažovateľky, a teda či krajský súd v rámci exekučného konania, keď rozhodoval o odvolaní
proti prvostupňovému rozhodnutiu, ktorým bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú
a následne bola zastavená, mal právomoc skúmať prípustnosť exekúcie z hľadiska
relevantnosti exekučného titulu, t. j. či krajský súd v rámci svojho rozhodovania neprekročil
svoju právomoc patriacu síce všeobecným súdom, ale danú im v rámci odlišného konania,
na ktoré sa vzťahujú príslušné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)
pojednávajúce o správnom súdnictve.
Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu možno zastaviť na návrh alebo
aj bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví
exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi
k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), podrobne upravuje Exekučný
poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže učiniť, nie je explicitne daný.
Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie
kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného
vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého
exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto
konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie
nemožno exekúciu vykonať. Preto je z ústavného hľadiska akceptovateľný právny názor
krajského súdu, že ak neexistuje relevantné rozhodnutie, ktoré by bolo spôsobilé byť
exekučným titulom, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod na zastavenie exekučného
konania.
Sťažovateľka namietala aj arbitrárnosť a ústavnú neudržateľnosť odôvodnenia
napadnutého uznesenia krajského súdu. Podľa názoru ústavného súdu však krajský súd
dostatočne sťažovateľke ozrejmil okolnosti, ktoré boli podkladom na záver o tom,
že exekúciu nemožno ďalej vykonať a že exekúcia sa na základe platobného výmeru
č. 106/2002 z 11. februára 2002 vôbec nemala začať. V tejto súvislosti krajský súd poukázal
na to, že v zmysle § 41 ods. 2 písm. f) Exekučného poriadku možno exekúciu vykonať
aj na podklade vykonateľných rozhodnutí orgánov verejnej správy. Podľa jeho názoru však
takýmito rozhodnutiami nemohli byť rozhodnutia správcu konkurznej podstaty úpadcu.
Odvolací súd konštatoval, že zo žiadnych ustanovení zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze
a vyrovnaní účinného do 31. decembra 2005 expressis verbis nevyplývalo pre správcu
konkurznej podstaty oprávnenie vydávať individuálne právne akty orgánu verejnej správy.
Na základe toho krajský súd uzavrel, že platobný výmer vydaný správcom konkurznej
podstaty úpadcu nemohol byť exekučným titulom, na základe ktorého by bolo možné
vykonať exekúciu. Aj keď krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia priamo nevyslovil,
že pri prezentácii prijatých záverov sa riadil právnym názorom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) vysloveným v inej právnej veci vedenej
pod sp. zn. 3 M Cdo 20/2008, konkrétne v uznesení z 22. apríla 2009, z obsahu
odôvodnenia namietaného rozhodnutia krajského súdu však jednoznačne vyplýva, že tento
názor najvyššieho súdu si osvojil.
V nadväznosti na uvedené, a to pokiaľ ide o námietky sťažovateľky, že v obdobných
veciach iných účastníkov konania rozhodli všeobecné súdy spôsobom, s ktorým
sa sťažovateľka stotožnila, a že naopak, v jej veci rozhodli súdy odlišne, ústavný súd
konštatuje, že nie je úlohou ústavného súdu zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných
súdov, lebo zjednocovanie rozhodovacej praxe je vecou odvolacích súdov, resp. najvyššieho
súdu (I. ÚS 199/07, I. ÚS 235/07). Jeho úlohou je posúdiť napadnuté rozhodnutia z pohľadu
ich ústavnej udržateľnosti. Ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie
je ústavne udržateľné a navyše vo vzťahu k iným rozhodnutiam všeobecných súdov
v obdobných veciach nie je ojedinelé.
S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov, na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to,
že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36
ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je
právo účastníka konania na rozhodnutie v súlade s jeho právnym názorom, resp. jeho právo
na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07,
III. ÚS 139/08). V nadväznosti na to ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Vzhľadom na to, že ústavný súd odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti tú časť
sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie zásad spravodlivého procesu označeným
uznesením krajského súdu, totožný záver prijal aj vo vzťahu k namietanému porušeniu
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, a to vychádzajúc z toho,
že absencia porušenia ústavnoprávnych princípov vylučuje založenie sekundárnej
zodpovednosti všeobecných súdov za porušenie základných práv sťažovateľky
hmotnoprávneho charakteru, medzi ktoré nepochybne patrí aj základné právo garantujúce
ochranu majetku (obdobne napr. III. ÚS 27/08).
Z hľadiska argumentácie sťažovateľky postupovali všeobecné súdy tak,
že sťažovateľke odňali možnosť konať pred exekučným súdom. Pri takto formulovanej
námietke mohla sťažovateľka podať proti namietanému uzneseniu krajského súdu dovolanie
[§ 237 písm. f) OSP]. Sťažovateľka túto možnosť, ktorú jej poskytuje Občiansky súdny
poriadok, nevyužila. Znamená to, že nevyčerpala všetky právne prostriedky, ktoré jej zákon
na ochranu jej základných práv účinne poskytuje a na ktorých použitie bola oprávnená
v zmysle Občianskeho súdneho poriadku, čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti aj pre
jej neprípustnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pokiaľ ide o namietané porušenie čl. 46 ods. 4 ústavy, ako aj § 1 ods. 1 ústavného
zákona, ide o také ustanovenia ústavy a ústavného zákona, ktoré nemajú charakter
základných práv, a preto ústavný súd odmietol aj túto časť sťažnosti z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti rozhodol ústavný súd tak, ako to
je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. apríla 2010