Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 163/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. apríla 2010

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., s. r. o., B., zastúpenej advokátom

JUDr. F. N., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl.

46 ods. 1 a 4 a podľa Listiny základných práv a

slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd a namietaného porušenia ústavného , ktorým sa

uvádza Listina základných práv a slobôd ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia

Českej a Slovenskej Federatívnej republiky, uznesením Okresného súdu Trenčín

sp. zn. z 1. júla 2009 a uznesením Krajského súdu v Trenčíne

sp. zn. z 25. septembra 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. januára

2010 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“),

zastúpenej advokátom JUDr. F. N., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv

podľa a a 4 (ďalej len „“) a

podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej len „dohovor“)

a namietaného porušenia ústavného , ktorým sa uvádza

Listina základných práv a slobôd ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia Českej

a Slovenskej Federatívnej republiky (ďalej len „ústavný zákon“), uznesením Okresného

súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 1. júla 2009 a uznesením

Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 25.

septembra 2009.

Ústavný súd zo sťažnosti a z priložených listinných dôkazov zistil, že okresný súd

poverením č. 5 309* 017 684 z 3. februára 2003 poveril súdneho exekútora JUDr. V. K., N.

(ďalej len „súdny exekútor“), vykonaním exekúcie na vymoženie pohľadávky v sume

1 098,12 € s príslušenstvom (sťažovateľka v sťažnosti nesprávne uvádza sumu 1 199,30 €,

pozn.) na základe exekučného titulu, ktorým bol platobný výmer oprávneného [P.

v konkurze, B. (ďalej len „úpadca“)] č. 106/2002 z 11. februára 2002 (ďalej len „platobný

výmer“) na zaplatenie poplatku z omeškania z dlžnej sumy poistného povinným P. M.– F.,

D. [ďalej len „povinný“ (sťažovateľka v sťažnosti nesprávne uvádza povinného – Š. K.,

bytom D., pozn.)].

Sťažovateľka uviedla, že v dobe vydania platobného výmeru bolo na majetok úpadcu

vedené konkurzné konanie (konkurz bol vyhlásený uznesením Krajského súdu v Bratislave

sp. zn. z 20. apríla 2001). Podľa sťažovateľky „v zmysle ust. § 14 ods. 1 písm. a)

Zákona o konkurze tak dňom vyhlásenia konkurzu prešlo na správcu konkurznej podstaty

oprávnenie nakladať s majetkom konkurznej podstaty, ako aj výkon práv a povinností, ktoré

súviseli s nakladaním s majetkom konkurznej podstaty... Vychádzajúc z vyššie uvedených

skutočností a priamej aplikácie ust. § 14 ods. 1 písm. a) Zákona o konkurze bol správca

konkurznej podstaty zdravotnej poisťovne oprávnený vydať Platobný výmer. Platobný

výmer predstavuje exekučný titul v zmysle ust. o súdnych

exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších

zákonov v neskoršom znení.“.

Na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo 7. júla 2005 správca konkurznej

podstaty úpadcu postúpil pohľadávku vyplývajúcu z platobného výmeru na sťažovateľku

ako postupníka.

Z výpisu z Obchodného registra Okresného súdu Bratislava I vyplynulo, že úpadca

bol z neho 8. augusta 2007 vymazaný. Dôvodom výmazu bola skutočnosť, že uznesením

Krajského súdu v Bratislave č. k. -1404 z 22. februára 2007, ktoré nadobudlo

právoplatnosť 5. apríla 2007, bol zrušený konkurz na tohto úpadcu z dôvodu, že jeho

majetok nepostačoval na úhradu výdavkov a odmeny správcu.

Okresný súd vo veci exekučného konania oprávneného (sťažovateľky) proti

povinnému o vymoženie 1 098,12 € s príslušenstvom uznesením sp. zn.

z 1. júla 2009 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a z tohto dôvodu exekučné konanie zastavil.

Krajský súd o odvolaní sťažovateľky proti predmetnému uzneseniu okresného súdu

uznesením sp. zn. z 25. septembra 2009 napadnuté prvostupňové

rozhodnutie potvrdil.

Podľa názoru krajského súdu platobný výmer vydaný správcom konkurznej podstaty

nemožno považovať za exekučný titul v zmysle § 41 Exekučného poriadku. Správca

konkurznej podstaty má pri správe majetku úpadcu oprávnenie nakladať s majetkom

podstaty a prechádza na neho aj výkon práv a povinností, ktoré súvisia s nakladaním

s majetkom podstaty. Zo zákona mu však nevyplýva oprávnenie vydávať individuálne akty

orgánov verejnej správy. Postavenie orgánu verejnej správy by mohlo byť správcovi

konkurznej podstaty dané len právnou úpravou, ktorá by mu expressis verbis takéto

oprávnenie priznávala. Ak rozhodnutie, ktoré má byť exekučným titulom, vydal nepríslušný

orgán, ide o nulitný právny akt, pri ktorom sa pre účely exekučného konania neuplatňuje

princíp jeho správnosti. Práve naopak, má to za následok, že takéto rozhodnutie nemožno

vykonať. Nulitný akt nikoho nezaväzuje a hľadí sa na neho, akoby neexistoval.

Podľa názoru sťažovateľky uvedené uznesenia okresného súdu a krajského súdu

predstavujú porušenie označených článkov , listiny a dohovoru. Prioritne poukazuje

na skutočnosť, že v uznesení ústavného súdu č. k. -19 z 10. decembra 2008 bol

vyslovený právny názor, podľa ktorého namietanú absenciu oprávnenia správcu konkurznej

podstaty zdravotnej poisťovne vydávať platobné výmery ako exekučné tituly prináležalo

skúmať jedine na základe opravného prostriedku smerujúceho proti takémuto rozhodnutiu,

a nie všeobecnému súdu v rámci exekučného konania. V danom prípade všeobecné súdy

vyhlásili za nulitný exekučný titul v už prebiehajúcom exekučnom konaní (teda dokonca

potom, ako vydali poverenie na vykonanie exekúcie). Stalo sa tak dávno po uplynutí

všetkých zákonných lehôt na podanie riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov

proti platobnému výmeru. Z platnej judikatúry všeobecných súdov vyplýva aj to,

že všeobecné súdy sú viazané materiálnou právoplatnosťou rozhodnutí, a nie sú oprávnené

ju v rámci exekučného konania posudzovať. Oprávnenie správcu konkurznej podstaty

vydávať platobné výmery by bolo možné subsumovať pod materiálnu právoplatnosť

správneho rozhodnutia, ktorú exekučné súdy v žiadnom prípade nie sú oprávnené

posudzovať.

V tejto súvislosti sťažovateľka žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil

porušenie označených článkov , listiny a dohovoru uznesením krajského súdu

sp. zn. z 25. septembra 2009 v spojení s uznesením okresného súdu

sp. zn. z 1. júla 2009, zrušil uvedené uznesenia okresného súdu a krajského

súdu a vec vrátil na ďalšie konanie. Napokon sťažovateľka požaduje náhradu trov právneho

zastúpenia, a to od oboch všeobecných súdov spoločne a nerozdielne.

Sťažovateľka nepreukázala, že podala dovolanie proti uzneseniu krajského súdu

sp. zn. z 25. septembra 2009.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovenia až vrátane okolností, ktoré

by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie

sa nemusí odôvodniť.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa odseku 4 tohto ustanovenia podmienky

a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon.

Podľa § 1 ods. 1 ústavného zákona ústavné zákony, iné zákony a ďalšie právne

predpisy, ich výklad a používanie musí byť v súlade s Listinou základných práv a slobôd.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka namieta porušenie svojich

práv uznesením okresného súdu sp. zn. z 1. júla 2009, nie je daná právomoc

ústavného súdu. Ako to vyplýva z už citovaného , právomoc ústavného

súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len

vtedy, keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Proti uzneseniu

okresného súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok, a preto právomoc

poskytnúť ochranu označeným základným právam sťažovateľky mal krajský súd

v odvolacom konaní. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu. Ústavný súd

preto v tejto časti sťažnosť odmietol podľa pre

nedostatok svojej právomoci.

Odlišná je situácia, pokiaľ ide o tú časť sťažnosti, ktorá sa týka konania vedeného

krajským súdom pod sp. zn. a jeho uznesenia z 25. septembra 2009.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,

aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku

nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Podľa dovolanie je prípustné proti

každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala

možnosť konať pred súdom.

Z listinných dôkazov, ktoré mal ústavný súd k dispozícii, je zrejmé, že všeobecné

súdy, hoci pôvodne vydali poverenie na vykonanie exekúcie, následne dospeli k záveru,

že exekúciu nemožno vykonať pre absenciu jednej zo základných podmienok tohto konania,

ktorou je existencia exekučného titulu, vzhľadom na to, že platobný výmer prezentovaný

sťažovateľkou ako exekučný titul je v skutočnosti nulitným aktom, ktorý za exekučný titul

považovať nemožno. V konečnom dôsledku to z pohľadu sťažovateľky znamená,

že všeobecné súdy odmietli poskytnúť ochranu jej základnému právu na súdnu ochranu

v rámci exekučného konania.

Krajský súd v tejto súvislosti uviedol:

„Predpokladom exekúcie je existencia rozhodnutia (okrem ak sa exekúcia vykonáva

na základe vykonateľnej notárskej zápisnice). O aké rozhodnutie sa musí jednať

podrobnejšie upravujú ustanovenia § 41 EP. Vo všeobecnosti exekučným titulom

je vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje

majetok (§ 41 ods. 1 EP). Ustanovenie § 41 ods. 2 EP taxatívne vymenúva, na podklade

akých rozhodnutí je možné vykonať exekúciu. Okrem iných, exekúciu je možné vykonať

na základe vykonateľných rozhodnutí orgánov verejnej správy a územnej samosprávy

vrátane blokov na pokutu nezaplatenú na mieste (§ 41 ods. 2 písm. f/ EP). Za účinnosti

pôsobnosť orgánu verejnej správy vykonávali aj zdravotné

poisťovne. Preto boli v zmysle ustanovení § 19 ods. 2 a 3 uvedeného zákona oprávnené

vydávať rozhodnutia (platobné výmery) o predpise poistného. Na uvedené konanie

sa v zmysle ustanovení vzťahovali predpisy o správnom

konaní, pričom právoplatné rozhodnutie bolo preskúmateľné súdom (§ 58 ods. 5).

Ako vyplynulo z vyššie uvedeného skutkového stavu, platobný výmer, ktorý mal byť

v posudzovanej veci exekučným titulom, nebol vydaný zdravotnou poisťovňou, ale správcom

konkurznej podstaty úpadcu, ktorým bol majetok zdravotnej poisťovne. Preto je rozhodujúce

vyriešiť otázku, či platobný výmer vydaný správcom konkurznej podstaty je exekučným

titulom, pričom túto otázku je potrebné posudzovať v závislosti od postavenia správcu

konkurznej podstaty.

Pod majetkom úpadcu vo všeobecnosti treba rozumieť aj pohľadávky úpadcu, ktoré

existovali v čase vyhlásenia konkurzu na jeho majetok. Z toho vyplýva, že správca

konkurznej podstaty má pri správe majetku úpadcu oprávnenie nakladať s majetkom

podstaty a prechádza na neho aj výkon práv a povinností, ktoré súvisia s nakladaním

s majetkom podstaty ( o konkurze a vyrovnaní).

Z ustanovení uvedeného zákona však nevyplýva oprávnenie vydávať individuálne akty

orgánu verejnej moci (správy). Pod správou majetku úpadcu vo vyššie uvedenom zmysle

preto nemožno rozumieť výkon práv prislúchajúci orgánu verejnej moci (zdravotnej

poisťovne). Správca konkurznej podstaty má iba právo (a povinnosť) vykonať všetky

procesné úkony (podať žalobu, podnet orgánu, ktorý je oprávnený vo veci rozhodnúť)

v záujme uspokojenia pohľadávok úpadcu. Postavenie orgánu verejnej správy by mohlo byť

správcovi konkurznej podstaty dané len právnou úpravou, ktorá by expressis verbis takéto

oprávnenie správcovi konkurznej podstaty priznávala. Pokiaľ takúto právnu úpravu právny

poriadok neobsahuje, správca majetku konkurznej podstaty nie je oprávnený vydávať

individuálne právne akty, ktoré sú exekučnými titulom v zmysle § 41 EP.

Ako už bolo uvedené, predpokladom pre vydanie poverenia na vykonanie exekúcie

a následné vydanie upovedomenia o začatí exekúcie je existencia vykonateľného

rozhodnutia, pričom sa musí jednať o rozhodnutie vykonateľné po materiálnej aj formálnej

stránke. Iba vykonateľné rozhodnutie totiž umožňuje v exekučnom konaní vynútiť plnenie.

Súd sa pri skúmaní toho, či rozhodnutie je vykonateľné zaoberá predovšetkým tým,

či sa jedná o rozhodnutie, ktoré možno vykonať podľa Exekučného poriadku,

a či rozhodnutie je vykonateľné po formálnej ako aj po materiálnej stránke. Ide pritom

o predpoklady, ku ktorým súd prihliada z úradnej povinnosti. Súčasťou týchto predpokladov

je, že exekučný titul bol vydaný orgánom na vydanie takéhoto rozhodnutia príslušným.

Ak rozhodnutie vydal nepríslušný orgán, ide o právny akt nulitný, pri ktorom sa pre účely

exekučného konania neuplatňuje princíp jeho správnosti ale naopak, má to za následok,

že takéto rozhodnutie nie je možné vykonať. Nie je totiž aktom štátnej správy, resp. verejnej

moci. Nulitný akt nikoho nezaväzuje a hľadí sa na neho akoby neexistoval.

Vzhľadom na vyššie uvedené, treba aj na vydanie platobného výmeru správcom

konkurznej podstaty v danej veci hľadieť ako na nulitný akt. Toho dôsledkom je,

že v preskúmavanej veci absentuje exekučný titul pre vykonanie exekúcie.

Odvolací súd z týchto dôvodov dospel k záveru, že správny bol postup súdu prvého

stupňa, ktorý exekučné konanie zastavil z dôvodu, že daný platobný výmer je paaktom, preto

exekúcia nemala byť ani nariadená. Odvolacie námietky oprávneného nepovažoval preto

za opodstatnené, už aj s poukazom na rozhodnutie NS SR sp. zn. zo dňa

22. 04. 2009.“

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho

zjavnú neopodstatnenosť je absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom

do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, t. j. ak ústavný súd nezistí relevantnú

súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto

odmietne (obdobne napr. , , ).

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(, ). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti

poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi

všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci

v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu

nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnou zmluvou podľa

(, ).

Z uvedeného vychádzal ústavný súd aj v rámci ústavnej kontroly, ktorej bolo

podrobené napadnuté uznesenie krajského súdu, a to z hľadiska námietok nastolených

sťažovateľkou. Ústavný súd teda považoval za významné vyriešiť zásadný problém

sťažovateľky, a teda či krajský súd v rámci exekučného konania, keď rozhodoval o odvolaní

proti prvostupňovému rozhodnutiu, ktorým bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú

a následne bola zastavená, mal právomoc skúmať prípustnosť exekúcie z hľadiska

relevantnosti exekučného titulu, t. j. či krajský súd v rámci svojho rozhodovania neprekročil

svoju právomoc patriacu síce všeobecným súdom, ale danú im v rámci odlišného konania,

na ktoré sa vzťahujú príslušné ustanovenia (ďalej aj „OSP“)

pojednávajúce o správnom súdnictve.

Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu možno zastaviť na návrh alebo

aj bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví

exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi

k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), podrobne upravuje Exekučný

poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže učiniť, nie je explicitne daný.

Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie

kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného

vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého

exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto

konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie

nemožno exekúciu vykonať. Preto je z ústavného hľadiska akceptovateľný právny názor

krajského súdu, že ak neexistuje relevantné rozhodnutie, ktoré by bolo spôsobilé byť

exekučným titulom, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod na zastavenie exekučného

konania.

Sťažovateľka namietala aj arbitrárnosť a ústavnú neudržateľnosť odôvodnenia

napadnutého uznesenia krajského súdu. Podľa názoru ústavného súdu však krajský súd

dostatočne sťažovateľke ozrejmil okolnosti, ktoré boli podkladom na záver o tom,

že exekúciu nemožno ďalej vykonať a že exekúcia sa na základe platobného výmeru

č. 106/2002 z 11. februára 2002 vôbec nemala začať. V tejto súvislosti krajský súd poukázal

na to, že v zmysle § 41 ods. 2 písm. f) Exekučného poriadku možno exekúciu vykonať

aj na podklade vykonateľných rozhodnutí orgánov verejnej správy. Podľa jeho názoru však

takýmito rozhodnutiami nemohli byť rozhodnutia správcu konkurznej podstaty úpadcu.

Odvolací súd konštatoval, že zo žiadnych ustanovení o konkurze

a vyrovnaní účinného do 31. decembra 2005 expressis verbis nevyplývalo pre správcu

konkurznej podstaty oprávnenie vydávať individuálne právne akty orgánu verejnej správy.

Na základe toho krajský súd uzavrel, že platobný výmer vydaný správcom konkurznej

podstaty úpadcu nemohol byť exekučným titulom, na základe ktorého by bolo možné

vykonať exekúciu. Aj keď krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia priamo nevyslovil,

že pri prezentácii prijatých záverov sa riadil právnym názorom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) vysloveným v inej právnej veci vedenej

pod sp. zn. , konkrétne v uznesení z 22. apríla 2009, z obsahu

odôvodnenia namietaného rozhodnutia krajského súdu však jednoznačne vyplýva, že tento

názor najvyššieho súdu si osvojil.

V nadväznosti na uvedené, a to pokiaľ ide o námietky sťažovateľky, že v obdobných

veciach iných účastníkov konania rozhodli všeobecné súdy spôsobom, s ktorým

sa sťažovateľka stotožnila, a že naopak, v jej veci rozhodli súdy odlišne, ústavný súd

konštatuje, že nie je úlohou ústavného súdu zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných

súdov, lebo zjednocovanie rozhodovacej praxe je vecou odvolacích súdov, resp. najvyššieho

súdu (, ). Jeho úlohou je posúdiť napadnuté rozhodnutia z pohľadu

ich ústavnej udržateľnosti. Ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie

je ústavne udržateľné a navyše vo vzťahu k iným rozhodnutiam všeobecných súdov

v obdobných veciach nie je ojedinelé.

S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov, na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to,

že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa a podľa

ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je

právo účastníka konania na rozhodnutie v súlade s jeho právnym názorom, resp. jeho právo

na úspech v konaní (obdobne napr. , , ,

). V nadväznosti na to ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25

ods. 2 z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na to, že ústavný súd odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti tú časť

sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie zásad spravodlivého procesu označeným

uznesením krajského súdu, totožný záver prijal aj vo vzťahu k namietanému porušeniu

základného práva vlastniť majetok podľa , a to vychádzajúc z toho,

že absencia porušenia ústavnoprávnych princípov vylučuje založenie sekundárnej

zodpovednosti všeobecných súdov za porušenie základných práv sťažovateľky

hmotnoprávneho charakteru, medzi ktoré nepochybne patrí aj základné právo garantujúce

ochranu majetku (obdobne napr. ).

Z hľadiska argumentácie sťažovateľky postupovali všeobecné súdy tak,

že sťažovateľke odňali možnosť konať pred exekučným súdom. Pri takto formulovanej

námietke mohla sťažovateľka podať proti namietanému uzneseniu krajského súdu dovolanie

[ ]. Sťažovateľka túto možnosť, ktorú jej poskytuje Občiansky súdny

poriadok, nevyužila. Znamená to, že nevyčerpala všetky právne prostriedky, ktoré jej zákon

na ochranu jej základných práv účinne poskytuje a na ktorých použitie bola oprávnená

v zmysle , čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti aj pre

jej neprípustnosť podľa v spojení s .

Pokiaľ ide o namietané porušenie , ako aj ústavného

zákona, ide o také ustanovenia a ústavného zákona, ktoré nemajú charakter

základných práv, a preto ústavný súd odmietol aj túto časť sťažnosti z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti podľa .

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti rozhodol ústavný súd tak, ako to

je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. apríla 2010