Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 173/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. mája 2010

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. P. P., Ž., zastúpeného advokátkou JUDr. K. M. P., Ž.,

vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 12 ods. 1, čl. 20 ods. 1, čl. 46

ods. 1 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave

č. k. -77 z 29. októbra 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. P. P. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. februára

2010 doručená sťažnosť, ktorá bola podaná na poštovú prepravu 8. februára 2010, JUDr. P.

P., Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. K. M. P., Ž., ktorou namietal

porušenie svojich základných práv podľa čl. 12 ods. 1, čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 46

ods. 3 (ďalej len „“) rozsudkom Krajského súdu v

Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -77 z 29. októbra 2009 (ďalej len

„rozsudok z 29. októbra 2009“).

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:

«Okresný súd Bratislava II rozsudkom č. k. -61 zo dňa 25. 04. 2008

zamietol žalobu sťažovateľa o náhradu škody vo výške 53.900,- Sk s príslušenstvom

spôsobenú nesprávnym úradným postupom podľa Podstatou

súdneho sporu bola skutočnosť, že Okresný súd Bratislava III. po odmietnutí dovolania

Najvyšším súdom Slovenskej republiky vo veci vedenej pod sp. zn. v rozpore

s ustanovením veta prvá v znení neskorších predpisov

(v znení platnom v rozhodnom období) nevrátil sťažovateľovi zaplatený súdny poplatok.

V súdnom spore si sťažovateľ uplatnil náhradu škody vo výške zaplateného súdneho

poplatku krátený o sumu 100,- Sk s príslušenstvom. Za nesprávny úradný postup sťažovateľ

považoval nečinnosť súdu spočívajúcu v nevrátení súdneho poplatku tam, kde súdny

poplatok podľa zákona mal byť.

Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. -77 z 29. 10. 2009, ktorý bol

doručený právnej zástupkyni sťažovateľa 07. 12. 2009 na odvolanie sťažovateľa potvrdil

rozsudok súdu prvého stupňa. Odvolací súd vo svojom rozhodnutí vôbec neodôvodnil

dôvody, pre ktoré neprijal argumentáciu sťažovateľa uvedenú v odvolaní. Jediným

relevantným argumentom rozhodnutia napadnutého sťažnosťou je časť, v ktorej odvolací

súd uviedol, že zákon neukladá súdu povinnosť rozhodnúť o tom, že súdny poplatok sa

nevracia. Odvolací súd si teda osvojil argumentáciu sťažovateľa, ktorá obsahuje jeho

odvolanie a z ktorej jednoznačne vyplýva, že uznesenie OS Bratislava III č. k.

112 zo 04. 03. 2005, ktorým bola zamietnutá žiadosť sťažovateľa o vrátení súdneho

poplatku za dovolanie je vo svojej podstate paaktom, ktorý nezakladá žiadne práva

a povinnosti pre účastníkov konania. V pôvodnom konaní nemal OS Bratislava III žiaden

vecný a právny dôvod reagovať na žiadosť sťažovateľa, ktorou upozorňoval súd prvého

stupňa na nesprávny úradný postup spočívajúci v nevrátení súdneho poplatku za dovolanie,

rozhodnutím. Podanie sťažovateľa v označenej veci nebolo žiadnym návrhom, o ktorom

bolo potrebné rozhodovať jedným zo zákonom predpísaných spôsobov. Sám odvolací súd

v rozhodnutí napadnutom sťažnosťou už v citovanej časti tento právny názor sťažovateľa

potvrdzuje. Napriek tomu sa nevenuje skutkovej a právnej argumentácií odvolania, ale

svoje rozhodnutie založil na ničím nepodloženom konštatovaní, podľa ktorého o nevrátení

súdneho poplatku bolo právoplatne rozhodnuté a týmto rozhodnutím je súd prvého stupňa

viazaný...

Odvolací súd svojim rozhodnutím vykladá základné právne normy bez vyloženia

dostatočných dôvodov, inak ako to robia iné súdy. Za porušenie práva na spravodlivé súdne

konanie treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho

rozhodnutia…

Absencia jasného a zrozumiteľného odôvodnenia súdneho rozhodnutia vedie

k neúplnosti, nepresvedčivosti a nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia a vedie

k porušeniu práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces priznaných

SR...

Skutočnosť, že odvolací súd neodôvodnil odlišnosť svojho právneho názoru od

názoru dominujúceho v rozhodnutiach iných súdov, odôvodňuje záver, že rozhodnutie

spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Nesprávnym posúdením veci je omyl súdu

pri aplikácií práva na zistený skutkový stav…

Keďže odvolací súd sa pri rozhodovaní o otázke posúdenia vrátenia súdneho

poplatku pri odmietnutí dovolania, ktorým v podstate vyslovil názor, že dovolanie nie je

podaním v občiansko-súdnom konaní a prisúdil mu iný význam práva dôsledne označeným

ústavným princípom neriadil - lebo odlišným právnym názorom na pojem „podanie“ sa

nevyrovnal s rozhodovacou praxou všetkých súdov, na ktorú poukázal sťažovateľ v odvolaní

a napriek existencii iných rozhodnutí nastolenú otázku nepovažoval za otázku zásadného

právneho významu hodnú podrobnej právnej argumentácií - porušil základné právo

sťažovateľa podľa SR v spojení s SR...

Podstatou návrhu sťažovateľa, podstatou dôvodov odvolania, bolo a je, že Okresný

súd Bratislava III po poplatkovom preverení spisu vedenom pod sp. zn. nevrátil

sťažovateľovi súdny poplatok za dovolanie napriek tomu, že podľa § 11 ods. 3 veta prvá

o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení

neskorších predpisov (podľa textu účinného v rozhodnom čase), poplatok splatný podaním

návrhu na začatie konania, podaním odvolania alebo dovolania sa vráti, ak sa konanie

zastavilo, ak sa podanie odmietlo alebo ak sa návrh, odvolanie alebo dovolanie vzali späť

pred prvým pojednávaním. V prípade, ak poplatníkovi nie je vrátený poplatok po odmietnutí

dovolania, vzniká mu voči štátu nárok na náhradu škody z nesprávneho úradného postupu

podľa , v rámci ktorého má nielen nárok na vrátenie istiny vo výške

zaplateného a nevráteného poplatku, ale i na úžitky z tejto istiny (analogicky uznesenie

NS SR sp. zn. a príslušná poznámka, ktoré boli uverejnené v odbornom

časopise zo súdnej praxe č. 2/2001 pod č. 16).

Súd prvého stupňa a ani odvolací súd v sťažnosťou napadnutom rozhodnutí nedávajú

odpoveď na základnú otázku súdneho sporu, ktorou je rozdielny výklad výrazu „podanie“,

Z postupu súdu vo veci OS Bratislava III sp. zn. jednoznačne vyplýva, že

dovolanie nepovažuje za podanie v občianskoprávnom konaní. Podľa názoru sťažovateľa

tento výklad je nesprávny a rozhodnutie napadnuté sťažnosťou nedáva odpoveď na to,

prečo sa s týmto výkladom pojmu „podanie“ odvolací súd stotožnil.

Za nesprávny úradný postup sťažovateľ teda považoval a považuje nečinnosť súdu

spočívajúcu v nevrátení súdneho poplatku v situácií, keď podľa zákona tento vrátený

poplatníkovi mal byť. Podstatou návrhu teda nebola činnosť resp. nečinnosť súdu vo vzťahu

k vydaniu súdneho rozhodnutia, ani nesprávny úradný postup z titulu prieťahov v konaní

ako nesprávne odôvodňuje nad rámec obsahu odvolania odvolací súd svoje rozhodnutie.

Návrh, ktorý bol právne založený na ustanoveniach o náhrade

škody z titulu nesprávneho úradného postupuje primeraným a dostupným prostriedkom

nápravy. Odvolací súd sa bez bližšieho odôvodnenia nezaoberal skutkovou a právnou

argumentáciou sťažovateľa uvedenou v odvolaní a svojvoľne skĺzol do argumentácie

skutkovej a právnej, ktorá ani nebolo predmetom sporu. Takéto dôvody odvolacieho súdu sú

arbitrárne a neudržateľné tak z pohľadu rozhodovania všeobecných súdov, ako primárnych

ochrancov základných práv a slobôd ako i z ústavného hľadiska.

Za diskriminačný možno považovať taký postup všeobecného súdu, ktorý rovnaké

alebo analogické situácie rieši odchylným spôsobom, pričom ho nemožno objektívne

a rozumne odôvodniť. Za rovnaké resp. analogické situácie možno považovať situácie, ktoré

predpokladá zákonodarca v ustanovení v znení

neskorších predpisov. Sťažovateľ nemá pochybnosti o tom, že Okresný súd Bratislava III.

bez zbytočných problémov vracia súdne poplatky v prípade, ak poplatník svoje podanie

zoberie späť. V analogickej situácií, keď príslušný súd odmietne podanie (odvolanie,

dovolanie) už bez objektívneho a rozumného odôvodnenia odmieta vrátiť zaplatený súdny

poplatok.»

Sťažovateľ uviedol, že sa „domáha, aby ústavný súd vyslovil, že jeho právo

priznané , 20 ods. 1, 46 ods. 1, 46 ods. 3 SR napadnutým rozsudkom

odporcu porušené bolo“ a navrhol, aby ústavný súd rozhodol o jeho sťažnosti týmto

nálezom:

„1/ Základné práva sťažovateľa JUDr. P. P. priznané čl. 12 ods. 1, 20 ods. 1, 4 ods.

1 (vzhľadom na označenie základných práv, ktorých porušenie namieta v ostatnom obsahu

sťažnosti, ide o zrejmú chybu v písaní, správne je , pozn.), 46 ods. 3

Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. -77 z 29. 10.

2009 porušené bolo.

2/ Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. -77 z 29. 10. 2009 zrušuje

a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3/ JUDr. P. P. priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 2.000,- EUR (slovom

dvetisíc eur), ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný mu vyplatiť do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.

4/ Krajský súd v Bratislave je povinný v lehote jedného mesiaca od právoplatnosti

nálezu nahradiť trovy konania sťažovateľovi, na účet právneho zástupcu JUDr. K. M. P. tak

ako budú vyčíslené na výzvu Ústavného súdu SR.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V súlade s už uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť

sťažovateľa podľa a skúmal, či neexistujú dôvody na

jej odmietnutie podľa .

1. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že na základe žaloby sťažovateľa

o ochranu osobnosti bolo Okresným súdom Bratislava III vedené súdne konanie, ktoré bolo

právoplatne skončené zamietnutím žaloby sťažovateľa rozsudkom č. k. -44

z 27. novembra 2002 v spojení s rozsudkom krajského súdu č. k. -74

z 26. novembra 2003.

Sťažovateľ podal dovolanie proti rozsudku krajského súdu č. k. -74

z 26. novembra 2003 a uhradil súdny poplatok za podané dovolania v sume 54 000 Sk

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn.

z 27. októbra 2004 odmietol dovolanie sťažovateľa z dôvodu jeho

neprípustnosti.

Sťažovateľ následne písomne požiadal Okresný súd Bratislava III o vrátenie ním

zaplateného súdneho poplatku za dovolanie (žiadosti z 10. januára 2005 a 8. februára 2005).

Okresný súd Bratislava III žiadosti sťažovateľa o vrátenie súdneho poplatku za

dovolanie posúdil ako návrh a uznesením č. k. -112 zo 4. marca 2005 zamietol

návrh sťažovateľa na vrátenie súdneho poplatku za dovolanie. Na základe odvolania

sťažovateľa bolo predmetné uznesenie Okresného súdu Bratislava III potvrdené uznesením

krajského súdu č. k. -123 z 31. mája 2005.

2. Sťažovateľ sa svojou žalobou podanou v roku 2008 Okresnému súdu Bratislava II

(ďalej len „okresný súd“), o ktorej bolo vedené konanie pod sp. zn. , domáhal

od Slovenskej republiky – Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky náhrady škody

z titulu nesprávneho úradného postupu súdov v súvislosti s nevrátením súdneho poplatku za

dovolanie v už označenom súdnom konaní.

Okresný súd rozsudkom č. k. -61 z 25. apríla 2008 (ďalej len „rozsudok

z 25. apríla 2008“) zamietol žalobu sťažovateľa a krajský súd na základe odvolania

sťažovateľa tento rozsudok okresného súdu potvrdil svojím rozsudkom č. k. -77

z 29. októbra 2009 (ďalej len „rozsudok z 29. októbra 2009“).

Porušenie označených základných práv vidí sťažovateľ v namietanej nesprávnosti

skutkových a právnych záverov v rozsudku krajského súdu z 29. októbra 2009 a v jeho

nedostatočnom odôvodnení.

3. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým

vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci (v tomto prípade okresného súdu

a krajského súdu v občianskoprávnom konaní) nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné

právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (,

, , , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo

skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne s medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (, mutatis mutandis

, , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

( mutatis mutandis , , , ) a zároveň

by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli

napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

4. Ústavný súd po preskúmaní rozsudku krajského súdu z 29. októbra 2009

konštatuje, že v ňom nemožno ustáliť prvky arbitrárnosti, ktoré by nasvedčovali

nesprávnosti právnych záverov krajského súdu, alebo ktoré by spočívali v nedostatočnom

odôvodnení jeho záverov.

Ústavný súd poznamenáva, že odôvodnenie posudzovaného rozsudku krajského súdu

z 29. októbra 2009 je dôsledné a vyčerpávajúce a sťažovateľ neuviedol vo svojej sťažnosti

argumenty, ktoré by boli spôsobilé spochybniť správnosť a ústavnosť záverov krajského

súdu.

Nesprávny úradný postup súdov v označenom konaní spočíval podľa sťažovateľa

v „nečinnosti súdu spočívajúcej v nevrátení súdneho poplatku v situácií, keď podľa zákona

tento vrátený poplatníkovi mal byť“, teda v nevrátení súdneho poplatku sťažovateľovi za

dovolanie, ktoré bolo odmietnuté ako neprípustné. Nesprávny úradný postup podľa

sťažovateľa nespočíva vo vydaní pozitívneho alebo negatívneho rozhodnutia o jeho žiadosti

o vrátenie súdneho poplatku za dovolanie (v danom prípade uznesenia o zamietnutí návrhu

sťažovateľa na vrátenie poplatku). V tejto súvislosti sťažovateľ zdôrazňuje, že okresný súd

nemal žiaden zákonný dôvod posudzovať jeho žiadosti o vrátenie poplatku ako návrh na

jeho vrátenie a reagovať na tieto žiadosti rozhodnutím, osobitne nie za stavu, keď zákon

neukladá povinnosť súdu rozhodovať o nevrátení súdneho poplatku. Sťažovateľ považuje

vydanie uznesenia o nevrátení súdneho poplatku za „paakt“ a z jeho argumentácie vyplýva,

že vydanie uznesenia o nevrátení súdneho poplatku sa podľa neho nemôže dotýkať

existencie a trvania povinnosti okresného súdu vrátiť sťažovateľovi súdny poplatok za

dovolanie.

Podľa názoru ústavného súdu závery krajského súdu vo vzťahu k už uvedeným

námietkam sťažovateľa sa nevyznačujú arbitrárnosťou a krajský súd tieto závery náležite

odôvodnil, keď uviedol: „Na základe… zisteného skutkového stavu súd prvého stupňa

správne konštatoval, že vzhľadom k tomu, že existuje súdne rozhodnutie o zamietnutí návrhu

žalobcu na vrátenie súdneho poplatku za dovolanie, ktoré je právoplatné, vykonateľné

a nebolo zrušené alebo zmenené pre jeho nezákonnosť, neprichádza do úvahy ani postup

podľa ustanovenia v znení neskorších predpisov, podľa

ktorého má účastník právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu

verejnej moci, ktoré malo spočívať v nevrátení súdneho poplatku za dovolanie...

Vrátenie súdneho poplatku je upravené v , ktoré nie

je viazané na žiadosť alebo návrh toho, kto poplatok zaplatil. O vrátení bez ďalšieho

rozhoduje súd, ktorý bezdôvodne zaplatený poplatok prevzal, a to z úradnej povinnosti...

V danej veci konajúci súd rozhodol o tom, že súdny poplatok sa nevracia, rozhodol

i napriek tomu, že zákon takúto povinnosť súdu neukladá, rozhodnutie je právoplatné,

záväzné, nebolo zrušené pre nezákonnosť, preto o vrátení súdneho poplatku (keďže bolo

rozhodnuté uznesením o jeho nevrátení) nie je možné uvažovať, pretože takáto úvaha je

nielen v príkrom rozpore s obsahom ustanovenia , ale aj s princípom logiky...“

Ústavný súd dodáva, že ak všeobecný súd rozhodol formou uznesenia o nevrátení

súdneho poplatku napriek tomu, že zákon mu takúto povinnosť neukladá, takéto

rozhodnutie nie je možné považovať za „paakt“ a neprihliadať na jeho dôsledky. Pričom

dôsledkom takéhoto rozhodnutia je práve ustálenie neexistencie nároku na vrátenie

poplatku, resp. povinnosti súdu poplatok vrátiť.

Sťažovateľ mal možnosť využiť opravné prostriedky proti takémuto uzneseniu

o nevrátení súdneho poplatku a tieto aj využil, avšak nebol úspešný a uznesenie

prvostupňového súdu o nevrátení poplatku bolo potvrdené rozhodnutím odvolacieho súdu.

Podľa názoru ústavného súdu jedine v konaní o preskúmanie uznesenia o nevrátení

súdneho poplatku prináležalo odvolaciemu súdu meritórne posudzovať správnosť záverov

o jeho nevrátení. Ak napriek tomu, že krajský súd vyslovil svoju viazanosť právoplatným

rozhodnutím súdu v inom konaní o nevrátení poplatku a urobil v tomto smere aj sám závery,

táto okolnosť nespochybňuje správnosť jeho ostatných záverov, na základe ktorých vo veci

rozhodol, a neumožňuje hodnotiť rozsudok krajského súdu z 29. októbra 2009 ako

arbitrárny.

Vzhľadom na uvedené ani ďalšia argumentácia sťažovateľa, ktorou namieta právne

závery krajského súdu v otázke, či v jeho prípade boli splnené podmienky na vrátenie

poplatku, nemôže spochybniť ústavnú súladnosť posudzovaného rozsudku krajského súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd podľa

sťažnosť sťažovateľa odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá v celom rozsahu, ústavný súd o ďalších nárokoch

na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

Podľa sa k rozhodnutiu pripája odlišné

stanovisko sudcu Milana Ľalíka.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. mája 2010