Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 173/2010
PDF · 196.67 KB
No categories available
I. ÚS 173/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. mája 2010
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. P. P., Ž., zastúpeného advokátkou JUDr. K. M. P., Ž.,
vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 12 ods. 1, čl. 20 ods. 1, čl. 46
ods. 1 a čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave
č. k. 3 Co 157/08-77 z 29. októbra 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. P. P. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. februára
2010 doručená sťažnosť, ktorá bola podaná na poštovú prepravu 8. februára 2010, JUDr. P.
P., Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. K. M. P., Ž., ktorou namietal
porušenie svojich základných práv podľa čl. 12 ods. 1, čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 46
ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v
Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 Co 157/08-77 z 29. októbra 2009 (ďalej len
„rozsudok z 29. októbra 2009“).
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:
«Okresný súd Bratislava II rozsudkom č. k. 15C/44/08-61 zo dňa 25. 04. 2008
zamietol žalobu sťažovateľa o náhradu škody vo výške 53.900,- Sk s príslušenstvom
spôsobenú nesprávnym úradným postupom podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Podstatou
súdneho sporu bola skutočnosť, že Okresný súd Bratislava III. po odmietnutí dovolania
Najvyšším súdom Slovenskej republiky vo veci vedenej pod sp. zn. 15C 19/02 v rozpore
s ustanovením § 11 ods. 3 veta prvá zákona č. 71/1992 Zb. v znení neskorších predpisov
(v znení platnom v rozhodnom období) nevrátil sťažovateľovi zaplatený súdny poplatok.
V súdnom spore si sťažovateľ uplatnil náhradu škody vo výške zaplateného súdneho
poplatku krátený o sumu 100,- Sk s príslušenstvom. Za nesprávny úradný postup sťažovateľ
považoval nečinnosť súdu spočívajúcu v nevrátení súdneho poplatku tam, kde súdny
poplatok podľa zákona mal byť.
Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 3Co/157/08-77 z 29. 10. 2009, ktorý bol
doručený právnej zástupkyni sťažovateľa 07. 12. 2009 na odvolanie sťažovateľa potvrdil
rozsudok súdu prvého stupňa. Odvolací súd vo svojom rozhodnutí vôbec neodôvodnil
dôvody, pre ktoré neprijal argumentáciu sťažovateľa uvedenú v odvolaní. Jediným
relevantným argumentom rozhodnutia napadnutého sťažnosťou je časť, v ktorej odvolací
súd uviedol, že zákon neukladá súdu povinnosť rozhodnúť o tom, že súdny poplatok sa
nevracia. Odvolací súd si teda osvojil argumentáciu sťažovateľa, ktorá obsahuje jeho
odvolanie a z ktorej jednoznačne vyplýva, že uznesenie OS Bratislava III č. k. 15C/19/02-
112 zo 04. 03. 2005, ktorým bola zamietnutá žiadosť sťažovateľa o vrátení súdneho
poplatku za dovolanie je vo svojej podstate paaktom, ktorý nezakladá žiadne práva
a povinnosti pre účastníkov konania. V pôvodnom konaní nemal OS Bratislava III žiaden
vecný a právny dôvod reagovať na žiadosť sťažovateľa, ktorou upozorňoval súd prvého
stupňa na nesprávny úradný postup spočívajúci v nevrátení súdneho poplatku za dovolanie,
rozhodnutím. Podanie sťažovateľa v označenej veci nebolo žiadnym návrhom, o ktorom
bolo potrebné rozhodovať jedným zo zákonom predpísaných spôsobov. Sám odvolací súd
v rozhodnutí napadnutom sťažnosťou už v citovanej časti tento právny názor sťažovateľa
potvrdzuje. Napriek tomu sa nevenuje skutkovej a právnej argumentácií odvolania, ale
svoje rozhodnutie založil na ničím nepodloženom konštatovaní, podľa ktorého o nevrátení
súdneho poplatku bolo právoplatne rozhodnuté a týmto rozhodnutím je súd prvého stupňa
viazaný...
Odvolací súd svojim rozhodnutím vykladá základné právne normy bez vyloženia
dostatočných dôvodov, inak ako to robia iné súdy. Za porušenie práva na spravodlivé súdne
konanie treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho
rozhodnutia…
Absencia jasného a zrozumiteľného odôvodnenia súdneho rozhodnutia vedie
k neúplnosti, nepresvedčivosti a nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia a vedie
k porušeniu práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces priznaných čl. 46 ods. 1 Ústavy
SR...
Skutočnosť, že odvolací súd neodôvodnil odlišnosť svojho právneho názoru od
názoru dominujúceho v rozhodnutiach iných súdov, odôvodňuje záver, že rozhodnutie
spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Nesprávnym posúdením veci je omyl súdu
pri aplikácií práva na zistený skutkový stav…
Keďže odvolací súd sa pri rozhodovaní o otázke posúdenia vrátenia súdneho
poplatku pri odmietnutí dovolania, ktorým v podstate vyslovil názor, že dovolanie nie je
podaním v občiansko-súdnom konaní a prisúdil mu iný význam práva dôsledne označeným
ústavným princípom neriadil - lebo odlišným právnym názorom na pojem „podanie“ sa
nevyrovnal s rozhodovacou praxou všetkých súdov, na ktorú poukázal sťažovateľ v odvolaní
a napriek existencii iných rozhodnutí nastolenú otázku nepovažoval za otázku zásadného
právneho významu hodnú podrobnej právnej argumentácií - porušil základné právo
sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy SR...
Podstatou návrhu sťažovateľa, podstatou dôvodov odvolania, bolo a je, že Okresný
súd Bratislava III po poplatkovom preverení spisu vedenom pod sp. zn. 15C/19/02 nevrátil
sťažovateľovi súdny poplatok za dovolanie napriek tomu, že podľa § 11 ods. 3 veta prvá
zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení
neskorších predpisov (podľa textu účinného v rozhodnom čase), poplatok splatný podaním
návrhu na začatie konania, podaním odvolania alebo dovolania sa vráti, ak sa konanie
zastavilo, ak sa podanie odmietlo alebo ak sa návrh, odvolanie alebo dovolanie vzali späť
pred prvým pojednávaním. V prípade, ak poplatníkovi nie je vrátený poplatok po odmietnutí
dovolania, vzniká mu voči štátu nárok na náhradu škody z nesprávneho úradného postupu
podľa zákona č. 514/2003 Z. z., v rámci ktorého má nielen nárok na vrátenie istiny vo výške
zaplateného a nevráteného poplatku, ale i na úžitky z tejto istiny (analogicky uznesenie
NS SR sp. zn. 3Obo/33/2000 a príslušná poznámka, ktoré boli uverejnené v odbornom
časopise zo súdnej praxe č. 2/2001 pod č. 16).
Súd prvého stupňa a ani odvolací súd v sťažnosťou napadnutom rozhodnutí nedávajú
odpoveď na základnú otázku súdneho sporu, ktorou je rozdielny výklad výrazu „podanie“,
Z postupu súdu vo veci OS Bratislava III sp. zn. 15C/19/2002 jednoznačne vyplýva, že
dovolanie nepovažuje za podanie v občianskoprávnom konaní. Podľa názoru sťažovateľa
tento výklad je nesprávny a rozhodnutie napadnuté sťažnosťou nedáva odpoveď na to,
prečo sa s týmto výkladom pojmu „podanie“ odvolací súd stotožnil.
Za nesprávny úradný postup sťažovateľ teda považoval a považuje nečinnosť súdu
spočívajúcu v nevrátení súdneho poplatku v situácií, keď podľa zákona tento vrátený
poplatníkovi mal byť. Podstatou návrhu teda nebola činnosť resp. nečinnosť súdu vo vzťahu
k vydaniu súdneho rozhodnutia, ani nesprávny úradný postup z titulu prieťahov v konaní
ako nesprávne odôvodňuje nad rámec obsahu odvolania odvolací súd svoje rozhodnutie.
Návrh, ktorý bol právne založený na ustanoveniach zákona č. 514/2003 Z. z. o náhrade
škody z titulu nesprávneho úradného postupuje primeraným a dostupným prostriedkom
nápravy. Odvolací súd sa bez bližšieho odôvodnenia nezaoberal skutkovou a právnou
argumentáciou sťažovateľa uvedenou v odvolaní a svojvoľne skĺzol do argumentácie
skutkovej a právnej, ktorá ani nebolo predmetom sporu. Takéto dôvody odvolacieho súdu sú
arbitrárne a neudržateľné tak z pohľadu rozhodovania všeobecných súdov, ako primárnych
ochrancov základných práv a slobôd ako i z ústavného hľadiska.
Za diskriminačný možno považovať taký postup všeobecného súdu, ktorý rovnaké
alebo analogické situácie rieši odchylným spôsobom, pričom ho nemožno objektívne
a rozumne odôvodniť. Za rovnaké resp. analogické situácie možno považovať situácie, ktoré
predpokladá zákonodarca v ustanovení § 11 ods. 3 zákona č. 71/1992 Zb. v znení
neskorších predpisov. Sťažovateľ nemá pochybnosti o tom, že Okresný súd Bratislava III.
bez zbytočných problémov vracia súdne poplatky v prípade, ak poplatník svoje podanie
zoberie späť. V analogickej situácií, keď príslušný súd odmietne podanie (odvolanie,
dovolanie) už bez objektívneho a rozumného odôvodnenia odmieta vrátiť zaplatený súdny
poplatok.»
Sťažovateľ uviedol, že sa „domáha, aby ústavný súd vyslovil, že jeho právo
priznané čl. 12 ods. 1, 20 ods. 1, 46 ods. 1, 46 ods. 3 Ústavy SR napadnutým rozsudkom
odporcu porušené bolo“ a navrhol, aby ústavný súd rozhodol o jeho sťažnosti týmto
nálezom:
„1/ Základné práva sťažovateľa JUDr. P. P. priznané čl. 12 ods. 1, 20 ods. 1, 4 ods.
1 (vzhľadom na označenie základných práv, ktorých porušenie namieta v ostatnom obsahu
sťažnosti, ide o zrejmú chybu v písaní, správne je čl. 46 ods. 1, pozn.), 46 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 3Co/157/08-77 z 29. 10.
2009 porušené bolo.
2/ Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 3Co/157/08-77 z 29. 10. 2009 zrušuje
a vec mu vracia na ďalšie konanie.
3/ JUDr. P. P. priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 2.000,- EUR (slovom
dvetisíc eur), ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný mu vyplatiť do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.
4/ Krajský súd v Bratislave je povinný v lehote jedného mesiaca od právoplatnosti
nálezu nahradiť trovy konania sťažovateľovi, na účet právneho zástupcu JUDr. K. M. P. tak
ako budú vyčíslené na výzvu Ústavného súdu SR.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
V súlade s už uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť
sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na
jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
1. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že na základe žaloby sťažovateľa
o ochranu osobnosti bolo Okresným súdom Bratislava III vedené súdne konanie, ktoré bolo
právoplatne skončené zamietnutím žaloby sťažovateľa rozsudkom č. k. 15 C 19/02-44
z 27. novembra 2002 v spojení s rozsudkom krajského súdu č. k. 4 Co 99/03-74
z 26. novembra 2003.
Sťažovateľ podal dovolanie proti rozsudku krajského súdu č. k. 4 Co 99/03-74
z 26. novembra 2003 a uhradil súdny poplatok za podané dovolania v sume 54 000 Sk
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn.
5 Cdo 137/2004 z 27. októbra 2004 odmietol dovolanie sťažovateľa z dôvodu jeho
neprípustnosti.
Sťažovateľ následne písomne požiadal Okresný súd Bratislava III o vrátenie ním
zaplateného súdneho poplatku za dovolanie (žiadosti z 10. januára 2005 a 8. februára 2005).
Okresný súd Bratislava III žiadosti sťažovateľa o vrátenie súdneho poplatku za
dovolanie posúdil ako návrh a uznesením č. k. 15 C 19/02-112 zo 4. marca 2005 zamietol
návrh sťažovateľa na vrátenie súdneho poplatku za dovolanie. Na základe odvolania
sťažovateľa bolo predmetné uznesenie Okresného súdu Bratislava III potvrdené uznesením
krajského súdu č. k. 2 Co 118/05-123 z 31. mája 2005.
2. Sťažovateľ sa svojou žalobou podanou v roku 2008 Okresnému súdu Bratislava II
(ďalej len „okresný súd“), o ktorej bolo vedené konanie pod sp. zn. 15 C 44/2008, domáhal
od Slovenskej republiky – Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky náhrady škody
z titulu nesprávneho úradného postupu súdov v súvislosti s nevrátením súdneho poplatku za
dovolanie v už označenom súdnom konaní.
Okresný súd rozsudkom č. k. 15 C 44/2008-61 z 25. apríla 2008 (ďalej len „rozsudok
z 25. apríla 2008“) zamietol žalobu sťažovateľa a krajský súd na základe odvolania
sťažovateľa tento rozsudok okresného súdu potvrdil svojím rozsudkom č. k. 3 Co 157/08-77
z 29. októbra 2009 (ďalej len „rozsudok z 29. októbra 2009“).
Porušenie označených základných práv vidí sťažovateľ v namietanej nesprávnosti
skutkových a právnych záverov v rozsudku krajského súdu z 29. októbra 2009 a v jeho
nedostatočnom odôvodnení.
3. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým
vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci (v tomto prípade okresného súdu
a krajského súdu v občianskoprávnom konaní) nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné
právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04,
II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo
skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne s medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis
II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia
všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00 mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a zároveň
by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli
napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.
4. Ústavný súd po preskúmaní rozsudku krajského súdu z 29. októbra 2009
konštatuje, že v ňom nemožno ustáliť prvky arbitrárnosti, ktoré by nasvedčovali
nesprávnosti právnych záverov krajského súdu, alebo ktoré by spočívali v nedostatočnom
odôvodnení jeho záverov.
Ústavný súd poznamenáva, že odôvodnenie posudzovaného rozsudku krajského súdu
z 29. októbra 2009 je dôsledné a vyčerpávajúce a sťažovateľ neuviedol vo svojej sťažnosti
argumenty, ktoré by boli spôsobilé spochybniť správnosť a ústavnosť záverov krajského
súdu.
Nesprávny úradný postup súdov v označenom konaní spočíval podľa sťažovateľa
v „nečinnosti súdu spočívajúcej v nevrátení súdneho poplatku v situácií, keď podľa zákona
tento vrátený poplatníkovi mal byť“, teda v nevrátení súdneho poplatku sťažovateľovi za
dovolanie, ktoré bolo odmietnuté ako neprípustné. Nesprávny úradný postup podľa
sťažovateľa nespočíva vo vydaní pozitívneho alebo negatívneho rozhodnutia o jeho žiadosti
o vrátenie súdneho poplatku za dovolanie (v danom prípade uznesenia o zamietnutí návrhu
sťažovateľa na vrátenie poplatku). V tejto súvislosti sťažovateľ zdôrazňuje, že okresný súd
nemal žiaden zákonný dôvod posudzovať jeho žiadosti o vrátenie poplatku ako návrh na
jeho vrátenie a reagovať na tieto žiadosti rozhodnutím, osobitne nie za stavu, keď zákon
neukladá povinnosť súdu rozhodovať o nevrátení súdneho poplatku. Sťažovateľ považuje
vydanie uznesenia o nevrátení súdneho poplatku za „paakt“ a z jeho argumentácie vyplýva,
že vydanie uznesenia o nevrátení súdneho poplatku sa podľa neho nemôže dotýkať
existencie a trvania povinnosti okresného súdu vrátiť sťažovateľovi súdny poplatok za
dovolanie.
Podľa názoru ústavného súdu závery krajského súdu vo vzťahu k už uvedeným
námietkam sťažovateľa sa nevyznačujú arbitrárnosťou a krajský súd tieto závery náležite
odôvodnil, keď uviedol: „Na základe… zisteného skutkového stavu súd prvého stupňa
správne konštatoval, že vzhľadom k tomu, že existuje súdne rozhodnutie o zamietnutí návrhu
žalobcu na vrátenie súdneho poplatku za dovolanie, ktoré je právoplatné, vykonateľné
a nebolo zrušené alebo zmenené pre jeho nezákonnosť, neprichádza do úvahy ani postup
podľa ustanovenia § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov, podľa
ktorého má účastník právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu
verejnej moci, ktoré malo spočívať v nevrátení súdneho poplatku za dovolanie...
Vrátenie súdneho poplatku je upravené v § 11 Zákon o súdnych poplatkoch, ktoré nie
je viazané na žiadosť alebo návrh toho, kto poplatok zaplatil. O vrátení bez ďalšieho
rozhoduje súd, ktorý bezdôvodne zaplatený poplatok prevzal, a to z úradnej povinnosti...
V danej veci konajúci súd rozhodol o tom, že súdny poplatok sa nevracia, rozhodol
i napriek tomu, že zákon takúto povinnosť súdu neukladá, rozhodnutie je právoplatné,
záväzné, nebolo zrušené pre nezákonnosť, preto o vrátení súdneho poplatku (keďže bolo
rozhodnuté uznesením o jeho nevrátení) nie je možné uvažovať, pretože takáto úvaha je
nielen v príkrom rozpore s obsahom ustanovenia § 159 O. s. p., ale aj s princípom logiky...“
Ústavný súd dodáva, že ak všeobecný súd rozhodol formou uznesenia o nevrátení
súdneho poplatku napriek tomu, že zákon mu takúto povinnosť neukladá, takéto
rozhodnutie nie je možné považovať za „paakt“ a neprihliadať na jeho dôsledky. Pričom
dôsledkom takéhoto rozhodnutia je práve ustálenie neexistencie nároku na vrátenie
poplatku, resp. povinnosti súdu poplatok vrátiť.
Sťažovateľ mal možnosť využiť opravné prostriedky proti takémuto uzneseniu
o nevrátení súdneho poplatku a tieto aj využil, avšak nebol úspešný a uznesenie
prvostupňového súdu o nevrátení poplatku bolo potvrdené rozhodnutím odvolacieho súdu.
Podľa názoru ústavného súdu jedine v konaní o preskúmanie uznesenia o nevrátení
súdneho poplatku prináležalo odvolaciemu súdu meritórne posudzovať správnosť záverov
o jeho nevrátení. Ak napriek tomu, že krajský súd vyslovil svoju viazanosť právoplatným
rozhodnutím súdu v inom konaní o nevrátení poplatku a urobil v tomto smere aj sám závery,
táto okolnosť nespochybňuje správnosť jeho ostatných záverov, na základe ktorých vo veci
rozhodol, a neumožňuje hodnotiť rozsudok krajského súdu z 29. októbra 2009 ako
arbitrárny.
Vzhľadom na uvedené ani ďalšia argumentácia sťažovateľa, ktorou namieta právne
závery krajského súdu v otázke, či v jeho prípade boli splnené podmienky na vrátenie
poplatku, nemôže spochybniť ústavnú súladnosť posudzovaného rozsudku krajského súdu.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
sťažnosť sťažovateľa odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť.
Pretože sťažnosť bola odmietnutá v celom rozsahu, ústavný súd o ďalších nárokoch
na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.
Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde sa k rozhodnutiu pripája odlišné
stanovisko sudcu Milana Ľalíka.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. mája 2010