Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 112/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-33

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. mája 2010 v senáte

zloženom z predsedu Milana Ľalíka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Petra

Brňáka v konaní o sťažnosti M. P., K., zastúpeného advokátkou JUDr. K. A., K., vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a práva na prejednanie jeho

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn.

takto

rozhodol:

1. Základné právo M. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného

súdu Košice II vo veci vedenej pod sp. zn. p o r u š e n é b o l o .

2. Okresnému súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn.

p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. Okresný súd Košice II j e p o v i n n ý uhradiť M. P. trovy právneho zastúpenia

v sume 454,98 € (slovom štyristopäťdesiatštyri eur a deväťdesiatosem centov) na účet jeho

právnej zástupkyne JUDr. K. A., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“ ) bola 5. februára

2010 doručená sťažnosť M. P., K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr.

K. A., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov zaručeného v (ďalej len

„ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného

súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. .

V odôvodnení sťažnosti sťažovateľ uviedol: „Návrhom zo dňa 27. 12. 2005 podaným

na Okresný súd Košice II sa sťažovateľ domáhal zaplatenia sumy vo výške 150.000,- Sk

s prísl. voči odporcovi...

Napriek tomu, že návrh vo veci samej bol podaný 27. 12. 2005, ku dnešnému dňu

nielenže nebolo vo veci rozhodnuté, ale nebolo vytýčené a nekonalo sa ani žiadne

pojednávanie na prejednanie veci.“

Ďalej sťažovateľ uviedol: „Je pravdou, že okresný súd v danom konaní vykonával

rôzne úkony (napr. zaslanie výzvy, či sťažovateľ súhlasí s rozhodnutím veci bez nariadenia

pojednávania zo dňa 7. 3. 2006 a pod.), no tieto úkony neviedli k rozhodnutiu vo veci samej,

dokonca ani k prerokovaniu veci na pojednávaní. Sťažovateľ vo svojich podaniach označil

dôkazy preukazujúceho jeho nárok, uviedol v ktorom spise sa nachádzajú (v podaní zo dňa

7. 3. 2006), predložil dôkazy (v podaní zo dňa 14. 2. 2008), no napriek tomu bol súd

nečinný a nekonal v merite veci, nevytýčil vo veci pojednávanie a vo veci nerozhodol...

Vzhľadom na vyššie uvedené, sťažovateľ nepopiera, že v predmetnej veci sa

vykonávali úkony, namieta však dĺžku celého konania a procesný postup súdu, ktorý

nezabezpečuje právo sťažovateľa, aby bola jeho vec prerokovaná bez zbytočných prieťahov

a že úkony súdu nesmerovali k rozhodnutiu vo veci samej.“

Sťažovateľ v sťažnosti poukázal, že „Napriek tomu, že vo veci boli podané dve

sťažnosti na prieťahy v konaní (naposledy dňa 15. 12. 2009), súd neurobil vo veci nápravu

a naďalej dochádza k porušovaniu sťažovateľovho práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov.“.

Sťažovateľ si v súlade s uplatnil primerané finančné

zadosťučinenie, ktoré odôvodnil „predovšetkým samotnou dobou (ne)konania vo veci

samej, t. j. časovým obdobím dlhším ako 4 roky bez nariadenia pojednávania vo veci,

neprimeraným predlžovaním dĺžky konania a v neposlednom rade aj samotným predmetom

sporu vo veci samej (poddlžnícka žaloba), ktorá ako zo skutkového a aj právneho hľadiska

nie je obzvlášť náročná vec, kde nie je potrebné vykonať rozsiahle dokazovanie a pod.“.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd na základe dôvodov uvedených v sťažnosti po

jej prerokovaní takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa M. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa , ako aj jeho právo na prejednanie veci v

primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn.

porušené bolo.

Okresnému súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. prikazuje

konať bez zbytočných prieťahov.

Ústavný súd Slovenskej republiky sťažovateľovi M. P. priznáva primerané finančné

zadosťučinenie v sume 3 320,- EUR, ktoré je mu Okresný súd Košice II povinný vyplatiť do

dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Okresný súd Košice II je povinný zaplatiť náhradu trov konania v sume 303,31 EUR

do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľa.“

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. -11

z 31. marca 2010 ju prijal na ďalšie konanie. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný

súd vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľa a predsedu okresného súdu, aby sa k nej vyjadrili

a súčasne oznámili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Vzhľadom na to, že právna zástupkyňa sťažovateľa aj predseda okresného súdu

ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na ústnom pojednávaní, ústavný súd v súlade s § 30

ods. 2 o organizácii Ústavného

súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) upustil od ústneho pojednávania, keďže od

neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

Vyjadrenie predsedu okresného súdu sp. zn. z 13. apríla 2010 bolo

ústavnému súdu doručené 21. apríla 2010. V predmetnom vyjadrení sa uvádza:

«Žaloba o zaplatenie 150 000,- Sk bola sťažovateľom podaná na tunajšom súde dňa

25. 12. 2005 (správne má byť 27. 12. 2005, pozn.) a dňa 7. 3. 2006 doručovaná na

vyjadrenie žalovanému.

Dňa 21. 3. 2006 oznámil sťažovateľ súdu, že žiada o zabezpečenie súvisiaceho

trestného spisu z Krajského súdu v Košiciach, v ktorom sa nachádzajú dôkazy preukazujúce

opodstatnenosť jeho nároku, ktorý uplatňuje podanou žalobou.

Dňa 25. 5. 2006 bolo na Krajskom súde v Košiciach zistené, že sťažovateľom

uvádzaný trestný spis bol 23. 3. 2006 z dôvodu podaného odvolania predložený

Najvyššiemu súdu SR v Bratislave. Bezprostredne po tomto zistení, a to dňa 31. 5. 2006 bol

sťažovateľ vyzvaný, aby súdu v lehote 15 dní od doručenia výzvy predložil listinné dôkazy,

ktorými preukáže tvrdenia, ktoré mal obsahovať uvádzaný trestný spis, keďže tento spis

vzhľadom na vyššie uvedené nie je možné pripojiť. Zároveň mu bolo oznámené, že v

prípade, ak žiadanými listinnými dôkazmi nedisponuje, súd bude musieť vyčkať na vrátenie

spisu Krajskému súdu v Košiciach.

Na uvedenú výzvu sťažovateľ reagoval prípisom zo dňa 11. 6. 2006, v ktorom

oznámil, že všetky listinné dôkazy sa nachádzajú práve v ním uvádzanom trestnom spise

a opakovane žiadal o ich zabezpečenie z tohto spisu po jeho vrátení z Najvyššieho súdu SR

v Bratislave.

V dňoch 2. 8. 2007 (správne má byť 13. 9. 2007, pozn.) a 23. 10. 2007 (správne má

byť 26. 10. 2007, pozn.) bolo na Krajskom súde v Košiciach opäť zisťované, či je možné

pripojiť trestný spis, na ktorý sa odvolával sťažovateľ. Opakovane bolo zistené, že

predmetný spis sa nachádza na Najvyššom súde SR v Bratislave.

Dňa 14. 2. 2008 predložil sťažovateľ doklad, ktorým preukazoval oprávnenosť svojho

nároku.

Na základe žiadosti zo dňa 26. 3. 2008 bol Krajským súdom v Košiciach dňa 31. 3.

2008 predložený z vyššie uvádzaného trestného spisu rozsudok v spojení s rozhodnutím

Najvyššieho súdu SR.

Dňa 12. 2. 2009 bolo vykonané nahliadnutie do trestného spisu na Krajskom súde

v Košiciach, na ktorý sa sťažovateľ odvolával. Nahliadnutím bolo zistené, že v tomto spise

sa nenachádzajú žiadne písomné listiny, z ktorých by vyplývala skutočnosť, tvrdená

žalobcom.

Na základe uvedených zistení bol sťažovateľ listom zo dňa 17. 2. 2009 vyzvaný, aby

presne špecifikoval tie časti trestného spisu, v ktorých sa nachádzajú dôkazy, potvrdzujúce

ním uvádzané skutočnosti.

Na výzvu reagoval 25. 2. 2009, kedy zároveň požiadal o ustanovenie zástupcu

z radov advokátov. V mesiaci marec 2009 boli preto zasielané sťažovateľovi výzvy na

preukázanie svojich majetkových pomerov.

Uznesením zo dňa 24. 4. 2009 bola sťažovateľovi ustanovená právna zástupkyňa.

Dňa 4. 9. 2009 bola zasielaná urgencia právnemu zástupcovi žalovaného, keďže na

pôvodnú výzvu zo dňa 13. 3. 2009 nereagoval. Tento súdu dňa 22. 9. 2009 oznámil, že

žalovaného už nezastupuje.

Dňa 22. 10. 2009 bola zasielaná výzva právnej zástupkyni sťažovateľa za účelom

predloženia listín, ktoré by preukazovali tvrdenia sťažovateľa.

Vyjadrenie k výzve predložila právna zástupkyňa sťažovateľa dňa 5. 11. 2009.

Prípisom zo dňa 10. 12. 2009 bolo zaslané dožiadanie Okresnému súdu v Nitre za

účelom vypočutia svedkyne.

Okresný súd v Nitre doručil tunajšiemu súdu dňa 12. 1. 2010 žiadosť o doplnenie

dožiadania. Toto bolo doplnené prípisom zo dňa 14. 1. 2010.

Dňa 3. 3. 2010 bol spis vrátený nášmu súdu po vybavení dožiadania.

Dňa 18. 3. 2010 boli zasielané výzvy právnym zástupcom účastníkov konania. Na

túto výzvu reagovala právna zástupkyňa sťažovateľa písomným podaním zo dňa 9. 4. 2010.

Dňa 12. 4. 2010 dala konajúca sudkyňa pokyn pre zaslanie urgencie právnemu

zástupcovi žalovaného a zistenie adresy svedkyne, ktorá má byť v danom konaní vypočutá.

Chronológia vo veci vykonaných úkonov síce potvrdzuje určité obdobia nečinnosti

súdu, tieto však v jej prvej etape boli spôsobné samotným sťažovateľom, ktorý už písomným

podaním zo dňa 21. 3. 2006 žiadal súd o zabezpečenie trestného spisu z Krajského súdu

v Košiciach, v ktorom sa mali nachádzať dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia. Súd jeho

návrhu aj vyhovel a predmetný spis sa pokúšal zabezpečiť, vzhľadom na skutočnosť, že

tento bol zaslaný Najvyššiemu súdu SR v Bratislave, toto nebolo možné, čo bolo

sťažovateľovi oznámené písomným podaním zo dňa 31. 5. 2006. V tomto podaní bol

vyslovene upozornený, že tunajší súd... „bude musieť počkať, kým bude predmetný spis

vrátený krajskému súdu...“

Na toto oznámenie sťažovateľ reagoval prípisom zo dňa 14. 6. 2006, kedy opakovane

žiadal zabezpečiť dôkazy z predmetného spisu po jeho vrátení z odvolacieho Najvyššieho

súdu SR.

Keďže na súvisiaci trestný spis tunajší súd „čakal“ na žiadosť samotného

sťažovateľa a ešte aj 26. 10. 2007 sa predmetný spis nachádzal na odvolacom súde, nie je

možné toto obdobie hodnotiť ako obdobie zbytočných prieťahov zapríčinených súdom.

Uvedené je potrebné zdôrazniť aj v tej súvislosti, že do tejto doby sťažovateľ nepredložil ani

jeden dôkaz na preukázanie žalobou uplatneného nároku a tento opieral práve o dôkazy,

ktoré sa mali nachádzať v ním uvádzanom trestnom spise.

Žiadaný rozsudok z uvádzaného trestného spisu bol tunajšiemu súdu predložený až

31. 3. 2008. Dňa 12. 2. 2009 bolo realizované nahliadnutie do predmetného spisu, po

ktorom bolo konštatované, že v spise sa nenachádzajú doklady, z ktorých by vyplývala

skutočnosť tvrdená sťažovateľom.

Obdobie od 13. 3. 2008 (správne má byť 31. 3. 2008, pozn.) do 12. 2. 2009 možno

v danom konaní označiť ako jediné, kedy bol súd nečinný, pričom sa jednalo o nečinnosť

v predmetnom konaní ojedinelú.

V čase pred i po tomto období súd nebol nečinný, i keď nevytýčil pojednávanie, ale

sa snažil zabezpečiť dôkazy, resp. na ich zabezpečenie vyzýval sťažovateľa tak, aby bolo

následne vec možné rozhodnúť bez zbytočného odročovania pojednávaní, ktoré by bez

zabezpečenia potrebných dôkazov síce mohli byť vytyčované, ale zrejme len neúčelne.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, ale i správanie samotného sťažovateľa

(ktorý doklad na preukázanie svojho nároku predložil do spisu až 14. 2. 2008, hoci žalobu

podal už 27. 12. 2005), považujem predovšetkým ním požadované finančné zadosťučinenie

za neprimerané.»

Právna zástupkyňa sťažovateľa sa podaním doručeným ústavnému súdu 28. apríla

2010 vyjadrila k doručenému vyjadreniu predsedu okresného súdu sp. zn.

z 13. apríla 2010 a uviedla, že «dané vyjadrenie je vo viacerých smeroch v rozpore

s právnym a skutkovým stavom veci... Prieťahy v súdnom konaní boli v plnom rozsahu

zapríčinené okresným súdom a jeho nečinnosťou a nesprávnym postupom. Súd nemôže

3 roky „čakať“, kým sa nejaký spis vráti do miesta jeho sídla a potom po vrátení spisu ďalší

rok a pol „čakať“ dokým do spisu v mieste sídla súdu nahliadne.». Ďalej právna zástupkyňa

poukázala, že sťažovateľ pri označovaní dôkazov preukazujúcich jeho tvrdenia postupoval

v súlade s ustanoveniami (ďalej len „OSP“) a bolo úlohou

okresného súdu tieto dôkazy zabezpečiť najmä vzhľadom na skutočnosť, že boli súčasťou

iného súdneho spisu. Právna zástupkyňa tiež poukázala na nesprávne vykonaný úkon

okresného súdu z 12. februára 2009, keď nahliadnutím do trestného spisu na Krajskom súde

v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) zistil, že v danom spise sa nenachádzajú žiadne

písomné listiny, z ktorých by vyplývali skutočnosti tvrdené sťažovateľom. Z potvrdenia

vystaveného krajským súdom 31. marca 2010 však podľa nej vyplýva, že okresným súdom

požadovaný dôkaz – originál výdavkového pokladničného dokladu z 23. júna 1998, sa

nachádza v ním vedenom súdnom spise sp. zn. . Na základe uvedeného právna

zástupkyňa sťažovateľa oznámila, že zotrváva na podanej sťažnosti, súhlasí s upustením od

ústneho pojednávania vo veci a uplatňuje si trovy konania za tri úkony právnej služby

v sume 454,98 €.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva

podľa , podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ zároveň namietal aj porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa

ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej

lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Ústavný súd si pri

výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide

o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu

týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (, , ).

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa (čo platí, aj pokiaľ ide o dohovoru) vychádza zo

svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza

osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde

sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty

dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným

spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím

súdu“ (m. m. ).

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z , ktorý súdom prikazuje, aby

v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola

rýchla a účinná, ďalej z , podľa ktorého len čo sa konanie začalo,

postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná

a rozhodnutá.

Sudca je podľa povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo

splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.

Obsah spisu okresného súdu v podstate potvrdzuje úkony uvedené vo vyjadrení jeho

predsedu z 13. apríla 2010. Výnimkou je procesný úkon okresného súdu iniciovaný

sťažovateľom, ktorým okresný súd zisťoval, či je možné pripojiť k napadnutému konaniu

súdny spis sp. zn. vedený krajským súdom. Z predloženého súdneho spisu

ústavný súd zistil, že predmetný úkon bol okresným súdom vykonaný 13. septembra 2007

zisťovaním na vlastnom súde. Vo vzťahu k ostatným procesným úkonom okresného súdu

ústavný súd poukazuje na úkony uvedené v tomto vyjadrení, ktoré považuje za preukázané.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa a práva podľa

dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (,

, ) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická

zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup

samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou ESĽP a ako súčasti prvého kritéria ústavný súd

prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre

sťažovateľa (, ). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj

sťažnosť sťažovateľa.

Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, predmetom konania pred

okresným súdom je rozhodovanie o žalobe o zaplatenie sumy 150 000 Sk s prísl. Ústavný

súd z predloženého spisu nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by poukazovali na skutkovú

náročnosť tejto veci. Po právnej stránke ide o vec, ktorá patrí k štandardnej agende

všeobecných súdov.

Správanie účastníka konania je druhým kritériom, ktoré ústavný súd zohľadňuje pri

rozhodovaní o tom, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj

k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 . Ústavný súd po preskúmaní predloženého spisu nezistil žiadnu okolnosť,

ktorá by mohla byť zohľadnená na ťarchu sťažovateľa vo vzťahu k predĺženiu konania.

Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo

k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a práva podľa dohovoru, bol postup samotného

okresného súdu. Pri skúmaní skutočnosti, či v dôsledku postupu okresného súdu došlo

k porušeniu uvedeného základného práva, ústavný súd zistil, že to tak je, a to napriek

skutočnosti, že plynulému postupu nebránila žiadna zákonná prekážka v konaní

(, ). Ústavný súd zároveň pri posudzovaní veci prihliadal aj na

, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez

ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Ústavný súd z predloženého spisu zistil, že konanie okresného súdu nevykazovalo

znaky plynulého a efektívneho konania.

V činnosti okresného súdu sa podľa zistenia ústavného súdu vyskytli dve obdobia

dlhodobej nečinnosti, a to v čase

- od 14. júna 2006, keď bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie sťažovateľa, že trvá

na svojom návrhu na zabezpečenie listinných dôkazov nachádzajúcich sa v súdnom spise

krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. , až do 26. októbra 2007, keď

okresný súd zisťoval na krajskom súde stav uvedeného trestného konania (nečinnosť

v trvaní 16 mesiacov),

- od 31. marca 2008, keď boli okresnému súdu z krajského súdu doručené rozhodnutia

v trestnej veci sp. zn. , až do 12. februára 2009, keď bolo okresným súdom

vykonané nahliadnutie do trestného spisu (nečinnosť v trvaní viac ako 10 mesiacov).

Uvedené obdobie vyhodnotil ako prieťahy v konaní aj predseda okresného súdu vo svojom

vyjadrení podanom v tejto veci.

Ako nesústredenú a neefektívnu činnosť možno hodnotiť postup okresného súdu pri

zisťovaní, či bol súdny spis sp. zn. navrhovaný sťažovateľom ako dôkaz

v napadnutom konaní vrátený Najvyšším súdom Slovenskej republiky krajskému súdu.

Podľa zistenia ústavného súdu okresný súd zisťoval uvedenú skutočnosť 13. septembra

2007 na Okresnom súde Košice II, na ktorom sa predmetný spis nikdy nenachádzal a pri

hlbšom štúdiu napadnutého konania by okresný súd tento zbytočný úkon nemohol urobiť.

Za nesústredený možno považovať aj procesný úkon okresného súdu z 12. februára

2009, keď pri nahliadnutí do súdneho spisu vedeného krajským súdom pod sp. zn.

zistil, že v tomto spise sa nenachádzajú žiadne listinné dôkazy preukazujúce

skutočnosti tvrdené sťažovateľom. Z potvrdenia vystaveného krajským súdom 31. marca

2010 však jednoznačne vyplynulo, že originál listinného dôkazu, na ktorý sa sťažovateľ

odvolával, sa v súdnom spise sp. zn. nachádza.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k názoru, že doterajším postupom

a nečinnosťou okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. došlo

k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48

ods. 2 a jeho práva podľa dohovoru.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby

podľa vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím,

opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo

iný zásah, príp. prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3

ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť

o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

V súlade s ústavný súd okresnému súdu

prikázal, aby v konaní vedenom pod sp. zn. konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa môže ústavný súd priznať tomu, koho

základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie. Podľa § 50

ods. 3 ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného

zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Sťažovateľ žiadal o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume

3 320 € z dôvodov uvedených v sťažnosti poukazujúc najmä na časové obdobie dlhšie ako

4 roky, počas ktorého nebolo nariadené ani pojednávanie vo veci.

Fakultatívna právomoc ústavného súdu priznať primerané finančné zadosťučinenie

podľa v žiadnom rozsahu a nijakým spôsobom nemodifikuje

ani nerozširuje účel ochrany, ktorú ústavný súd poskytuje v konaní o namietanom porušení

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. V súvislosti s uvedeným považuje

ústavný súd za dôležité zdôrazniť, že jeho právomoc priznať primerané finančné

zadosťučinenie podľa sťažovateľovi, ktorého sťažnosti vyhovie

v merite veci, nie je samostatným nárokom sťažovateľa na akési odškodnenie za prípadné

prieťahy v konaní príslušného štátneho orgánu, ale má len akcesorickú povahu. Satisfakčný

potenciál rozhodnutia ústavného súdu teda nie je autonómnym prvkom ním poskytovanej

ochrany ani akýmsi paralelným dôvodom na domáhanie sa tejto ochrany. Takýmto

dôvodom je len a výlučne potreba chrániť konkrétne základné právo sťažovateľa

a prostredníctvom tohto práva aj princíp právnej istoty ().

Vzhľadom na okolnosti danej veci zakladajúce namietané porušenie základného

práva (predmet súdneho konania, doterajšiu dĺžku súdneho konania, dobu prieťahov

okresného súdu v napadnutom konaní) je podľa názoru ústavného súdu pre sťažovateľa

dostatočnou satisfakciou vyslovenie porušenia jeho práva a príkaz okresnému súdu konať

v jeho právnej veci bez zbytočných prieťahov, a preto sťažovateľovi finančné

zadosťučinenie nepriznal.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré jeho

právny zástupca vyčíslil v celkovej sume 454,98 € (3 úkony právnej služby po 120,23 € –

1. prevzatie a príprava zastúpenia, 2. spísanie sťažnosti, 3. vyjadrenie vo veci; 3 x režijný

paušál po 7,21 €, DPH). Ústavný súd v súlade s ustanoveniami § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 15

a vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších

predpisov priznal sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia v uplatnenej sume, teda

v sume 454,98 €.

Trovy konania je okresný súd povinný uhradiť na účet právneho zástupcu

sťažovateľa ( v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto

nálezu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. mája 2010