Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 226/2010
PDF · 152.42 KB
No categories available
II. ÚS 226/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. mája 2010
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. R. M., Ž., a A. M., Ž., vo veci namietaného porušenia
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod
sp. zn. 14 C 13/03 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. R. M. a A. M. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. apríla 2010
doručená sťažnosť Ing. R. M. a A. M. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej aj
„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 13/03 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
Sťažovatelia v sťažnosti uvádzajú, že: «(…) Predmetné konanie začalo žalobou,
podanou sťažovateľmi, vrátane A. M.(...), proti Slovenskej republike, ako odporcovi,
zastúpenom Úradom geodézie, kartografie a katastra SR, o náhradu škody spôsobenej im
nesprávnym úradným postupom, podľa zák. č.58/69 Zb., ku ktorej došlo nesprávnym
postupom katastrálneho úradu pri zápise Zmluvy o výstavbe č. 6/2000 zo dňa 27. 6. 2000 do
katastra. Predmetom tejto zmluvy je výstavba podkrovného bytu v bytovom dome s. č. 2558
v Ž. Vklad tejto zmluvy do katastra je povolený pod zn. V 3015 dňa 28. 7. 2000, no k jeho
zápisu do katastra nedošlo(...).
Z dôvodu nezapísania uvedenej zmluvy do katastra nemohol včas konať ani stavebný
úrad o kolaudácii stavby, ktorému bolo potrebne preukázať vlastníctvo bytu, a tak
navrhovatelia nemohli z viny štátneho orgánu s bytom nakladať, pričom do jeho výstavby už
vložili svoje aj úverom obstarané peňažné prostriedky, ktoré však bolo potrebné splácať.
Takto im vznikla škoda, ktorú najskôr žiadali nahradiť podľa zák. č. 59/69 podaním zo dňa
8. 11. 2002 Ministerstvu spravodlivosti SR, a to vo výške 333 068,- Sk v lehote do
10. 12. 2002. Keďže neobdržali plnenie ani odpoveď, podali dňa 27. 2. 2003 žalobu na
Okresnom súde v Žiline, ktorou sa podľa zák. č. 58/ 69 Zb. domáhajú náhrady škody vo
výške 282 333.- Sk. Súd nariadil prvé pojednávanie vo veci na deň 28. 1. 2004, teda 11
mesiacov od podania žaloby, no odročil ho na deň 5. 4. 2004, potom na 3. 5. 2004,
na ktorom rozsudkom rozhodol, že odporca je povinný uhradiť navrhovateľovi istinu
282 333.- Sk spolu s 13 %-ným úrokom z omeškania ročne odo dňa 11. 12. 2002 až do
zaplatenia, v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku.
Po odvolaní zástupcom odporcu nariadil Krajský súd v Žiline pojednávanie v tejto
veci pod sp. zn. 6 Co 9/05 na deň 6. 4. 2005, teda s odstupom 11 mesiacov od vyhlásenia
rozsudku, kedy uznesením rozhodol, že rozsudok zrušuje, vracia vec na ďalšie konanie a
nové rozhodnutie, z dôvodov údajnej nezrozumiteľnosti, nepreskúmateľnosti a nedostatku
dôvodov rozsudku.
Okresný súd nariadil nové pojednávanie na deň 23. 1. 2006, teda po viac ako 7-
mich mesiacoch od zrušenia rozsudku, konanie však bolo odročené na neurčito, a ďalšie na
deň 20. 11. 2006, na ktorom vyhlásil rozsudok o povinnosti odporcu zaplatiť navrhovateľom
sumu 170 tis. 666.-Sk spolu s 13 %-tným úrokom ročne z omeškania odo dňa 11. 12. 2002
do zaplatenia, v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Odporca sa opätovne
odvolal, na čo krajský súd nariadil pojednávanie pod sp. zn. 7Co/113/2007 na deň
5. 9. 2007, teda po uplynutí viac ako 19 mesiacov od vyhlásenia rozsudku, na ktorom
rozhodol, že rozsudok zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, a to
s odôvodnením, že údajne procesným postupom súdu došlo k odňatiu možnosti odporcovi
konať pred súdom, a že rozsudok vyznieva „nelogicky“ a nariadil obstarať určité listiny od
iného štátneho orgánu.
Okresný súd nariadil pojednávanie vo veci na deň 5. 5. 2008, no odročil ho najskôr
deň 19. 6. 2008, potom na deň 31. 7. 2008 a naostatok nariadil pojednávanie na deň
15. 4. 2010, teda po uplynutí viac ako 2 a pol roka od zrušenia predchádzajúceho
rozsudku, no aj toto pojednávanie je odročené na deň 14. 6. 2010.
Takto uplynulo už viac ako sedem rokov od podania žaloby, bez právoplatného
rozhodnutia o nej, čo nepovažujeme za konanie bez zbytočných prieťahov(...)»
Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd
o ich sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„I. Právo navrhovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48, ods. 2. Ústavy(...) v konaní pred Okresným súdom v Žiline sp. zn. 14 C 13/2003 bolo
porušené.
II. Navrhovateľom priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 17 900.-
EUR.“
Sťažovatelia súčasne žiadali, aby im z dôvodu nepriaznivých osobných, majetkových
a zárobkových pomerov bol v konaní pred ústavným súdom ustanovený advokát.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 13/03 z dôvodu jeho nečinnosti, resp.
neefektívnej činnosti.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je
prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré
mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie
je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.
Ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci podľa citovaného
ustanovenia zákona o ústavnom súde v danej veci skúmal, či sú splnené podmienky na
konanie pred ním. V nadväznosti na to ústavný súd v súlade so svojou doterajšou
judikatúrou vyžaduje, aby v prípadoch sťažností podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, v ktorých je
namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
v konaní pred všeobecným súdom, sťažovatelia preukázali aj využitie právneho prostriedku,
na uplatnenie ktorého má sťažovateľ právo podľa ustanovenia § 17 ods. 1 zákona
Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky,
štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe
súdov) v znení neskorších predpisov alebo od 1. apríla 2005 podľa ustanovenia § 3 ods. 7 a
§ 62 ods. 1 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“), t. j. podanie sťažnosti
na prieťahy v konaní predsedovi príslušného súdu.
Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 34/98, I. ÚS 16/99, I. ÚS 21/99), že
účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy
v konaní je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám odstránil protiprávny stav
zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48
ods. 2 ústavy, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil označené právne
prostriedky podľa zákona o súdoch, alebo ak sa preukáže, že sťažovateľ túto podmienku
nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Ústavný súd tiež opakovane konštatoval, že podanie sťažnosti na prieťahy v konaní
podľa § 62 zákona o súdoch zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany takých
základných práv, ktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu, ako aj so
základným právom na konanie bez zbytočných prieťahov (napr. IV. ÚS 153/03). Účinnosť
takého právneho prostriedku ochrany pred zbytočnými prieťahmi v súdnom konaní
potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý vo viacerých ustanoveniach
zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy
aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a
§ 118 ods. 1 citovaného zákona]. Inak povedané, keďže proti sudcovi všeobecného súdu,
ktorý koná so zbytočnými prieťahmi, predseda okresného súdu môže iniciovať dokonca aj
disciplinárne konanie, sťažnosť na prieťahy v zmysle citovaného zákona treba rozhodne
považovať za účinný prostriedok nápravy.
Zo samotnej sťažnosti doručenej ústavnému súdu nevyplýva, že by sťažovatelia
podali sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi príslušného súdu a ani netvrdia, že
sťažnosť nepodali z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Podľa zistení ústavného súdu
dopytom na okresnom súde, sťažovatelia v napadnutom konaní dosiaľ sťažnosť na prieťahy
v konaní predsedovi súdu nepodali. S poukazom na uvedené ústavný súd opierajúc sa
o svoju stabilnú judikatúru (napr. IV. ÚS 44/03, II. ÚS 7/04, II. ÚS 107/04) dospel k záveru,
že vzhľadom na okolnosti prípadu niet dôvodu predpokladať, že by využitie sťažnosti podľa
§ 62 a nasl. zákona o súdoch neumožnilo účinnú ochranu základného práva sťažovateľov
priznaného im podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a preto podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1
zákona o ústavnom súde bolo potrebné ich sťažnosť odmietnuť z dôvodu neprípustnosti.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. mája 2010