Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 249/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. mája 2010

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti A., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. I. I.,

B., vo veci namietaného porušenia základného práva na spravodlivé súdne konanie

zaručeného v a práva zaručeného v

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s

Slovenskej republiky, ako aj namietaného porušenia základného práva na pokojné užívanie

majetku zaručeného v uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 25. marca 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti A., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. apríla 2010

doručená sťažnosť spoločnosti A., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci

namietaného porušenia základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) a práva zaručeného v

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s

, ako aj namietaného porušenia základného práva na pokojné užívanie

majetku zaručeného v uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 25. marca 2010.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom Okresným súdom

Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. sa spoločnosť Z. B., spol.

s r. o. (ďalej len „žalobca“), žalobou z 20. októbra 2008 domáhala proti sťažovateľke

zaplatenia sumy 12 401 487,34 Sk s príslušenstvom z titulu zaplatenia zmluvne dojednanej

ceny za zhotovené dielo. Návrhom z 12. decembra 2008 sa žalobca domáhal vydania

predbežného opatrenia, ktorým by okresný súd uložil sťažovateľke povinnosť zdržať sa

akéhokoľvek nakladania s nehnuteľnosťami v jej vlastníctve, a to v záujme zabezpečiť v

prípade úspechu žalobcu reálnu vymožiteľnosť ním žalobou uplatneného nároku, pretože

podľa tvrdení žalobcu sťažovateľka mala po podaní žaloby zaťažiť nehnuteľnosti v jej

vlastníctve záložným právom v prospech osôb personálne prepojených so sťažovateľkou.

Okresný súd uznesením č. k. -230 zo 16. decembra 2008 návrhu

žalobcu na vydanie predbežného opatrenia vyhovel a sťažovateľke zakázal scudzovať

a zaťažovať záložnými právami nehnuteľnosti v jej vlastníctve. Na základe odvolania

sťažovateľky Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn.

z 9. februára 2009 zmenil uznesenie okresného súd o predbežnom opatrení,

a to tak, že návrh na jeho vydanie zamietol.

Následne na základe podnetu žalobcu generálny prokurátor Slovenskej republiky

(ďalej len „generálny prokurátor“) podal proti uzneseniu krajského súdu sp. zn.

z 9. februára 2009 mimoriadne dovolanie, o ktorom rozhodoval najvyšší súd v konaní

vedenom pod sp. zn. , pričom sťažnosťou napádaným uznesením z 25. marca

2010 najvyšší súd zmenil uznesenie krajského súdu tak, že potvrdil predbežné opatrenie

okresného súdu č. k. -230 zo 16. decembra 2008.

Sťažovateľka sťažnosťou podanou ústavnému súdu vyjadruje svoju nespokojnosť

s označeným rozhodnutím najvyššieho súdu, ktorý podľa nej mal mimoriadne dovolanie

generálneho prokurátora ako neprípustné zamietnuť. Sťažovateľka poukazujúc na

rozhodnutie najvyššieho súdu v inej obdobnej veci (sp. zn. z 22. júla 2009)

konštatuje, že mimoriadne dovolanie proti právoplatnému rozhodnutiu o predbežnom

opatrení nie je prípustné, pretože rozhodnutie o predbežnom opatrení nie je rozhodnutím vo

veci samej, ale iba dočasne upravuje pomery medzi účastníkmi konania, pričom účastník

konania, ktorého návrhu na vydanie predbežného opatrenia súd nevyhovel, má aj iný

prostriedok, ktorým sa môže domáhať ochrany svojich práv, ktorým ochrana nebola

poskytnutá prostredníctvom predbežného opatrenia, a to napr. môže podať v tom istom

konaní nový návrh na vydanie predbežného opatrenia, takže nie je dôvod domáhať sa tejto

ochrany prostredníctvom mimoriadneho opravného prostriedku. Okrem toho sťažovateľka

v sťažnosti uviedla, že tieto svoje konštatovania dala najvyššiemu súdu na vedomie už vo

svojom vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora, avšak najvyšší súd

sa s touto jej argumentáciou v napádanom rozhodnutí žiadnym spôsobom nevysporiadal.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla:

«Najvyšší súd SR sa v Uznesení vôbec nevysporiadal s argumentáciou sťažovateľa o

tom, že mimoriadne dovolanie v danom prípade nie je prípustné, čím Najvyšší súd SR

porušil ustanovenie SR, v rozpore s v odôvodnení

Uznesenia neuviedol, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých

dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. Uznesenie je

arbitrárne, nepresvedčivé, v rozpore s princípmi predvídateľnosti práva a právnej istoty,

ako imanentnými zložkami právneho štátu podľa SR. Nezákonným

rozhodnutím Najvyššieho súdu SR ďalej došlo k zásahu do práva sťažovateľa na pokojné

užívanie majetku garantovaného SR a v neposlednom rade, práva na

spravodlivý proces podľa SR v spojení s dohovoru...

Obligatórnym predpokladom podania mimoriadneho dovolania generálnym

prokurátorom je skutočnosť, že „ochranu (práv a zákonom chránených záujmov) nie je

možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami“ ako aj to, že sa jedná o „právoplatné

rozhodnutie.“ V danom prípade má však sťažovateľ za to, že obe podmienky splnené neboli

a Najvyšší súd tak rozhodol nezákonne. Rozhodnutie, ktorým súd vydá predbežné opatrenie

alebo zamietne návrh na jeho vydanie, nie je rozhodnutím vo veci samej, a zásadne ani

neprejudikuje konečné rozhodnutie vo veci samej, preto nemá povahu res iudicata

a účastník konania by mohol na príslušný súd podať nový návrh na nariadenie predbežného

opatrenia pri naplnení podmienok a nasl. . Inými slovami, ochranu práv

a zákonom chránených záujmov účastníka možno dosiahnuť podaním nového návrhu na

nariadenie predbežného opatrenia. Sťažovateľ sa ďalej domnieva, že pre Uznesenie nebola

splnená ani ďalšia podmienka prípustnosti mimoriadneho dovolania podľa ust. § 243e

ods. 1 , že si to vyžadovala ochrana práv a zákonom chránených záujmov Z. Práva ani

právom chránené záujmy Z. neboli v danej situácii nijako porušované ani ohrozené.

Vydanie predbežného opatrenia nemalo vplyv na už existujúce záložné práva iných

veriteľov sťažovateľa, ktorými sú nehnuteľnosti vo vlastníctve sťažovateľa zaťažené. ...

... podanie mimoriadneho dovolania proti uzneseniu, ktorým sa zamietol návrh

na vydanie predbežného opatrenia nepripúšťa. Najvyšší súd rozhodujúc o veci, ktorú mu

nezveruje do kompetencií, porušil princíp legality štátnej moci vyjadrený v

SR, keďže nekonal v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanovil osobitný zákon, v tomto

prípade . V príčinnej súvislosti s porušením SR je aj porušenie

princípov predvídateľnosti práva a právnej istoty, ktoré zakotvuje SR,

ktorý mal sťažovateľovi garantovať istotu v tom, že Najvyšší súd SR bude rozhodovať v

súlade a na základe zákona ako aj predvídateľnosť v odpovedi na otázku, ako Najvyšší súd

rozhodne o návrhu, ktorý nie je podľa prípustný. ...

Nariadenie predbežného opatrenia spôsobom (nezákonné zrušenie uznesenia

Krajského súdu, proti ktorému neexistuje žiaden opravný prostriedok) ktorý je podľa

neprípustný bez pochýb zakladá protiústavné obmedzenie práva sťažovateľa disponovať so

svojim majetkom spôsobom napĺňajúcim obsah vlastníckeho práva (§ 123 Občianskeho

zákonníka) v celom rozsahu, pretože v dôsledku tohto nezákonného rozhodnutia sťažovateľ

nemôže scudzovať a zaťažovať záložnými právami nehnuteľnosti vo svojom vlastníctve.»

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti

na ďalšie konanie takto rozhodol:

„Právoplatným uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 25. 3. 2010, sp. zn. 4 M Obdo

7/2009, bolo porušené základné právo sťažovateľa na predvídateľnosť práva a právnu

istotu podľa SR, základné právo na pokojné užívanie majetku podľa čl.

20 ods. 1 SR a právo na spravodlivý proces podľa SR a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 25. 3. 2010 sp. zn. sa

zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia v sume 303,30 Eur,

ktorú je Najvyšší súd SR povinný zaplatiť na účet advokáta JUDr. I. I., PhD.,... do 15 dní od

právoplatnosti tohto nálezu.“

Okrem tohto sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd do rozhodnutia vo veci jej

sťažnosti vydal dočasné opatrenie:

„Vykonateľnosť uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 25. 3. 2010, sp. zn. 4 M Obdo

7/2009, sa odkladá až do právoplatného rozhodnutia ústavného súdu vo veci samej.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky o nezákonnosti rozhodnutia

najvyššieho súdu sp. zn. z 25. marca 2010 z dôvodu, že podľa nej najvyšší

súd týmto rozhodnutím rozhodol o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora, a to aj

napriek tomu, že smerovalo proti rozhodnutiu, proti ktorému podľa nej tento mimoriadny

opravný prostriedok ani nie je prípustný, pretože nie sú splnené zákonné predpoklady jeho

použitia. V dôsledku uvedeného, ako aj v dôsledku toho, že najvyšší súd sa v napádanom

rozhodnutí nevysporiadal s argumentáciou sťažovateľky, ktorá ju založila na existencii

iného rozhodnutia najvyššieho súdu v obdobnej veci, malo v konečnom dôsledku dôjsť k

porušeniu základného práva sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46

ods. 1 a práva zaručeného v dohovoru v spojení s , ako

aj k porušeniu jej základného práva na pokojné užívanie majetku zaručeného v čl. 20 ods. 1

.

Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým

prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je v súlade so svojou všeobecnou

právomocou vyjadrenou v súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Táto

právomoc spolu s právomocou podľa mu umožňuje preskúmať aj

napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či sú, alebo nie sú v súlade

s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave. Ústavný súd nevykladá iné ako

ústavné zákony, a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony nevyložili spôsobom,

ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo

omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav.

Inými slovami, skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, , ). Ak nie sú splnené tieto predpoklady na

preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej

spojitosti medzi základnými právami alebo slobodami, ktorých porušenie sa namieta,

a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov, prípadne postupom, ktorý im predchádzal.

Najvyšší súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1) prejednal

mimoriadne dovolanie Generálneho prokurátora Slovenskej republiky podané v súlade s

ust. v spojení s bez nariadenia pojednávania (

ods. 1) a zistil, že dovolanie podané v zákonnej lehote (§ 243g) je dôvodné.

Z obsahu mimoriadneho dovolania podaného Generálnym prokurátorom Slovenskej

republiky vyplýva, že bolo podané podľa a

Predbežné opatrenie nie je konečným rozhodnutím a jeho účelom je len dočasná

úprava pomerov účastníkov, ako i to, že podmienkou pre jeho vydanie je osvedčenie, že bez

okamžitej, i keď len dočasnej úpravy pomerov, by bolo právo účastníka ohrozené. Zo

samotného charakteru predbežného opatrenia vyplýva, že pred jeho nariadením nemusí súd

zistiť všetky skutočnosti, ktoré sú potrebné pre vydanie konečného rozhodnutia a pri ich

zisťovaní nemusí byť vždy dodržaný formálny postup stanovený pri dokazovaní.

Predpokladom však je, aby došlo k osvedčeniu aspoň základných skutočností potrebných

pre záver o pravdepodobnosti nároku, ktorému sa má poskytnúť predbežná ochrana, ako i

osvedčenie, že hrozí nebezpečie bezprostrednej ujmy.

V tomto prípade navrhovateľ navrhovaným predbežným opatrením sleduje zaistenie

budúceho výkonu rozhodnutia, pričom okrem existencie nároku osvedčuje i to, že bez

predbežného opatrenia by bol prípadný budúci výkon rozhodnutia ohrozený.

V danej veci navrhovateľ osvedčil, že správanie odporcu založilo opodstatnenosť

nariadenia predbežného opatrenia. Navrhovateľ predložil listiny osvedčujúce zriadenie

záložných práv na nehnuteľnosti v prospech majetkovo a personálne prepojených osôb a

ktoré vznikli po začatí konania a týmto postupom je osvedčené, že môže dôjsť k podstatnému

sťaženiu vymožiteľnosti vymáhaných pohľadávok navrhovateľa, ak by neboli pomery

účastníkov dočasne upravené nariadením predbežného opatrenia.

Dovolací súd sa vzhľadom na uvedené nestotožnil s názorom vysloveným odvolacím

súdom, že neboli splnené podmienky na nariadenie predbežného opatrenia.“

Podľa v znení účinnom v rozhodnom

čase, t. j. ku dňu podania mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom (ďalej aj

„OSP“), ak generálny prokurátor na základe podnetu účastníka konania, osoby dotknutej

rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej rozhodnutím súdu zistí, že právoplatným

rozhodnutím súdu bol porušený zákon (§ 243f), a ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom

chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a túto ochranu nie je

možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá proti takémuto rozhodnutiu súdu

mimoriadne dovolanie.

Z citovaného ustanovenia vyplýva, že využiteľnosť

mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom je podmienená (i) nezákonnosťou

právoplatného rozhodnutia súdu, (ii) potrebou chrániť zákonom chránené záujmy fyzických

osôb, právnických osôb alebo štátu a (iii) nemožnosťou dosiahnuť ochranu zákonom

chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu inými právnymi

prostriedkami.

Podľa tvrdenia sťažovateľky v danom prípade neboli na podanie mimoriadneho

dovolania splnené posledné dva z uvedených predpokladov jeho využitia. Podľa

sťažovateľky totiž nebolo nevyhnutné chrániť práva a oprávnené záujmy žalobcu v konaní,

pretože jeho práva neboli sťažovateľkou nijako ohrozené, a tiež podľa sťažovateľky žalobca

mal v prípade potreby (v súlade s už v minulosti vysloveným právnym názorom najvyššieho

súdu vo veci vedenej pod sp. zn. z 22. júla 2009) možnosť využiť na

ochranu svojich práv iné právne prostriedky, a to napr. nový návrh na vydanie predbežného

opatrenia, pretože rozhodnutie o zamietnutí návrhu na vydanie predbežného opatrenia nie je

rozhodnutím vo veci samej, a teda nie je res iudicata, takže účastníkovi konania nič nebráni,

aby sa opätovne v tom istom konaní domáhal jeho vydania.

V súvislosti s neexistenciou prvého zo sťažovateľkou namietaných predpokladov na

podanie mimoriadneho dovolania, t. j. že v danom prípade neboli právoplatným

rozhodnutím krajského súdu ohrozené práva a oprávnené záujmy žalobcu, ústavný súd

podotýka, že v rozsahu svojej kompetencie nie je zásadne oprávnený preskúmavať, či

v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (, ).

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon

nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred

takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné ().

Z citovaného rozhodnutia vyplýva, že najvyšší súd mal dostatočne a hodnoverne

dôkazne preukázané (výpismi z listov vlastníctva a z obchodného registra), že práva

a oprávnené záujmy žalobcu boli konaním sťažovateľky dôvodne ohrozené, pričom

sťažovateľka tieto závery, resp. zistenia žiadnym relevantným spôsobom nevyvrátila ani

nespochybnila, a iba jej tvrdenie o neexistencii ohrozenia záujmu žalobcu nestačí na

stotožnenie sa s jej tvrdeniami o nedostatku skutkových predpokladov na vydanie

predbežného opatrenia.

V súvislosti s uvedeným ústavný súd konštatuje, že z rozdelenia súdnej moci v ústave

medzi ústavný súd a všeobecné súdy vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo

veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ), a keďže ústavný

súd nie je ani súdom skutkovým, nie je v jeho právomoci nahradiť názor najvyššieho súdu

týkajúci sa skutkových zistení svojím vlastným.

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľky, že v danom prípade nebol naplnený ani tretí zo

zákonných predpokladov na podanie mimoriadneho dovolania, pretože žalobca mal na

ochranu svojich práv a záujmov k dispozícii ešte aj iný právny prostriedok okrem

mimoriadneho dovolania, ústavný súd konštatuje, že sa nemožno stotožniť s argumentáciou

sťažovateľky, podľa ktorej takýmto iným právnym prostriedkom nápravy mohol byť

nový návrh na vydanie predbežného opatrenia, pretože podľa nej rozhodnutie o zamietnutí

návrhu na vydanie predbežného opatrenia nezakladá prekážku res iudicata, takže o tom

istom návrhu môže súd v tom istom konaní konať aj opakovane. Sťažovateľka tieto svoje

tvrdenia vyvodila s rozhodnutia najvyššieho súdu v inej obdobnej veci vedenej pod sp. zn.

z 22. júla 2009.

Podľa názoru ústavného súdu je v tomto smere potrebné prisvedčiť argumentácii

generálneho prokurátora, ktorý už v podaní mimoriadneho dovolania sám (ako prvý)

upozornil na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. z 22. júla 2009, pričom

v tejto súvislosti uviedol:

„Záverom pokladám za potrebné vyjadriť sa otázke prípustnosti mimoriadneho

dovolania, ako mimoriadneho opravného prostriedku proti uzneseniu o zamietnutí návrhu

na predbežné opatrenie. Táto otázka je v judikatúre Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sporná. Poukázať možno na rozhodnutie z 22. júla 2009 sp. zn. , ktorým

Najvyšší súd Slovenskej republiky mimoriadne dovolanie proti uzneseniu o zamietnutí

návrhu predbežné opatrenie odmietol s poukazom na to, že rozhodnutie o návrhu na

predbežné opatrenie nie je rozhodnutím s povahou rei judicatae a nebráni navrhovateľovi,

aby podal nový návrh na vydanie predbežného opatrenia s rovnakým petitom, čím potom

nie je splnená podmienka prípustnosti mimoriadneho dovolania, a to neexistencia iného

prostriedku nápravy.

S názorom, že rozhodnutie o návrhu na vydanie predbežného opatrenia nezakladá

prekážku rozhodnutej veci sa nemožno stotožniť, najmä z dôvodu, že neexituje ustanovenie

právneho predpisu, ktoré by umožňovalo konať o identickom návrhu opätovne (takáto

výnimka nie je v právnom predpise uvedená). Návrh na nariadenie predbežného opatrenia v

tom istom konaní so zhodným petitom je možné relevantne podať iba za predpokladu, že

dôjde k zmene skutkových okolností oproti pôvodnému (zamietnutému) návrhu. Ak ku zmene

skutkových okolností nedôjde, potom musí byť takýto opätovný návrh súdom zastavený pre

prekážku rozhodnutej veci.

Predbežné opatrenie je inštitútom ochrany práv formou zabezpečenia výkonu

budúceho rozhodnutia. Žalovaný v súčasnosti nemá iný identický prostriedok, ktorým by sa

mohol domáhať v tomto štádiu konania ochrany pred zmarením budúceho rozhodnutia.

Podmienky na podanie mimoriadneho dovolania sú preto sú splnené, nakoľko žalobcov

procesný nárok na poskytnutie ochrany formou predbežného opatrenia nemôže byť

dosiahnutý iným procesným prostriedkom.“

Vzhľadom na to, že žiadne z ustanovení neumožňuje,

aby sa o tom istom návrhu (napr. na vydanie predbežného opatrenia) konalo opakovane (dva

a viackrát) v prípade, ak opakovaný návrh, hoci aj s totožným petitom ako bol odmietnutý

skorší návrh, nie je založený na inom skutkovom základe, ako aj vzhľadom na to, že

z ustanovenia nevyplýva neprípustnosť mimoriadneho dovolania vo

veciach rozhodovania o predbežnom opatrení, ústavný súd v tomto kontexte považuje

rozhodnutie najvyššieho súdu za ústavne akceptovateľné.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd svoje závery

uviedol a zdôvodnil v ich logickej postupnosti spôsobom, ktorý nemožno považovať za

zjavne neodôvodnený, svojvoľný, arbitrárny alebo v rozpore s .

Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti (, ,

) vyslovil, že právo na súdnu ochranu podľa (a tým aj právo

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) nezahŕňa v sebe záruku úspechu v konaní. Ak sa konanie pred

všeobecným súdom neskončí podľa predstáv účastníka konania, táto okolnosť sama osebe

nie je právnym základom na namietnutie porušenia týchto práv sťažnosťou pred ústavným

súdom.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže

sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru.

Zjavne neopodstatneným návrhom je návrh, ktorým sa namieta taký postup orgánu

verejnej moci, ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označila

sťažovateľka, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namieta, ako aj vtedy, ak v konaní

pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú,

aby tento orgán porušoval označené základné právo, pretože uvedená situácia alebo

stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (napr. , , ,

).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky už po jej predbežnom

prerokovaní v časti namietaného porušenia základného práva a práva podľa čl. 46 ods. 1

a dohovoru odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa

.

Vzhľadom na uvedené zistenie, podľa ktorého nedošlo k porušeniu čl. 46 ods. 1

ani dohovoru, ústavný súd konštatuje, že nemohlo dôjsť ani k porušeniu

, ktorého porušenie sťažovateľka namietala iba v spojení s označeným

článkom a dohovoru.

V súvislosti s odlišným právnym názorom najvyššieho súdu vysloveným v inej

obdobnej veci vedenej pod sp. zn. z 22. júla 2009, na ktorú sťažovateľka

argumentačne poukázala, ako na východisko svojich tvrdení, ústavný súd považuje ešte za

potrebné poznamenať, že mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných

súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré podľa o súdoch a o zmene

a doplnení niektorých zákonov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1

písm. b)] zveruje práve najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem

iných priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných

všeobecne záväzných právnych predpisov (, ).

Napokon sťažovateľka namieta, že v dôsledku podľa nej nezákonného rozhodnutia

najvyššieho súdu jej bolo zabránené pokojne užívať svoj majetok, čím malo byť porušené aj

jej základné právo zaručené v . Vzhľadom na to, že (tak, ako to je už

uvedené) ústavný súd nezistil sťažovateľkou tvrdenú nezákonnosť rozhodnutia najvyššieho

súdu, nemohlo dôjsť ani k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1

, preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú

odmietol ( ).

Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie

o zrušení napádaného rozhodnutia najvyššieho súdu, ako aj rozhodnutie o priznaní trov

konania je podmienené vyslovením porušenia práva alebo slobody sťažovateľky (čl. 127

ods. 2 prvej vety ), ústavný súd o tejto časti sťažnosti už nerozhodoval.

Ústavný súd tiež podotýka, že kvôli odmietnutiu sťažnosti sťažovateľky ako celku

bolo tiež bez právneho významu rozhodovať o jej návrhu na vydanie dočasného opatrenia

podľa .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. mája 2010