Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 12 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (17)II. ÚS 249/2010
PDF · 215.16 KB
No categories available
II. ÚS 249/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. mája 2010
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti A., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. I. I.,
B., vo veci namietaného porušenia základného práva na spravodlivé súdne konanie
zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, ako aj namietaného porušenia základného práva na pokojné užívanie
majetku zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 M Obdo 7/09 z 25. marca 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti A., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. apríla 2010
doručená sťažnosť spoločnosti A., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci
namietaného porušenia základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s
čl. 1 ods. 1 ústavy, ako aj namietaného porušenia základného práva na pokojné užívanie
majetku zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 M Obdo 7/09 z 25. marca 2010.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom Okresným súdom
Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 22 Cb 165/08 sa spoločnosť Z. B., spol.
s r. o. (ďalej len „žalobca“), žalobou z 20. októbra 2008 domáhala proti sťažovateľke
zaplatenia sumy 12 401 487,34 Sk s príslušenstvom z titulu zaplatenia zmluvne dojednanej
ceny za zhotovené dielo. Návrhom z 12. decembra 2008 sa žalobca domáhal vydania
predbežného opatrenia, ktorým by okresný súd uložil sťažovateľke povinnosť zdržať sa
akéhokoľvek nakladania s nehnuteľnosťami v jej vlastníctve, a to v záujme zabezpečiť v
prípade úspechu žalobcu reálnu vymožiteľnosť ním žalobou uplatneného nároku, pretože
podľa tvrdení žalobcu sťažovateľka mala po podaní žaloby zaťažiť nehnuteľnosti v jej
vlastníctve záložným právom v prospech osôb personálne prepojených so sťažovateľkou.
Okresný súd uznesením č. k. 22 Cb 165/08-230 zo 16. decembra 2008 návrhu
žalobcu na vydanie predbežného opatrenia vyhovel a sťažovateľke zakázal scudzovať
a zaťažovať záložnými právami nehnuteľnosti v jej vlastníctve. Na základe odvolania
sťažovateľky Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn.
2 Cob 21/09 z 9. februára 2009 zmenil uznesenie okresného súd o predbežnom opatrení,
a to tak, že návrh na jeho vydanie zamietol.
Následne na základe podnetu žalobcu generálny prokurátor Slovenskej republiky
(ďalej len „generálny prokurátor“) podal proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 2 Cob 21/09
z 9. februára 2009 mimoriadne dovolanie, o ktorom rozhodoval najvyšší súd v konaní
vedenom pod sp. zn. 4 M Obdo 7/09, pričom sťažnosťou napádaným uznesením z 25. marca
2010 najvyšší súd zmenil uznesenie krajského súdu tak, že potvrdil predbežné opatrenie
okresného súdu č. k. 22 Cb 165/08-230 zo 16. decembra 2008.
Sťažovateľka sťažnosťou podanou ústavnému súdu vyjadruje svoju nespokojnosť
s označeným rozhodnutím najvyššieho súdu, ktorý podľa nej mal mimoriadne dovolanie
generálneho prokurátora ako neprípustné zamietnuť. Sťažovateľka poukazujúc na
rozhodnutie najvyššieho súdu v inej obdobnej veci (sp. zn. 5 M Cdo 13/07 z 22. júla 2009)
konštatuje, že mimoriadne dovolanie proti právoplatnému rozhodnutiu o predbežnom
opatrení nie je prípustné, pretože rozhodnutie o predbežnom opatrení nie je rozhodnutím vo
veci samej, ale iba dočasne upravuje pomery medzi účastníkmi konania, pričom účastník
konania, ktorého návrhu na vydanie predbežného opatrenia súd nevyhovel, má aj iný
prostriedok, ktorým sa môže domáhať ochrany svojich práv, ktorým ochrana nebola
poskytnutá prostredníctvom predbežného opatrenia, a to napr. môže podať v tom istom
konaní nový návrh na vydanie predbežného opatrenia, takže nie je dôvod domáhať sa tejto
ochrany prostredníctvom mimoriadneho opravného prostriedku. Okrem toho sťažovateľka
v sťažnosti uviedla, že tieto svoje konštatovania dala najvyššiemu súdu na vedomie už vo
svojom vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora, avšak najvyšší súd
sa s touto jej argumentáciou v napádanom rozhodnutí žiadnym spôsobom nevysporiadal.
Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla:
«Najvyšší súd SR sa v Uznesení vôbec nevysporiadal s argumentáciou sťažovateľa o
tom, že mimoriadne dovolanie v danom prípade nie je prípustné, čím Najvyšší súd SR
porušil ustanovenie čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, v rozpore s § 157 ods. 2 OSP v odôvodnení
Uznesenia neuviedol, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých
dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. Uznesenie je
arbitrárne, nepresvedčivé, v rozpore s princípmi predvídateľnosti práva a právnej istoty,
ako imanentnými zložkami právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy SR. Nezákonným
rozhodnutím Najvyššieho súdu SR ďalej došlo k zásahu do práva sťažovateľa na pokojné
užívanie majetku garantovaného čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a v neposlednom rade, práva na
spravodlivý proces podľa čl. 46 Ústavy SR v spojení s čl. 6 dohovoru...
Obligatórnym predpokladom podania mimoriadneho dovolania generálnym
prokurátorom je skutočnosť, že „ochranu (práv a zákonom chránených záujmov) nie je
možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami“ ako aj to, že sa jedná o „právoplatné
rozhodnutie.“ V danom prípade má však sťažovateľ za to, že obe podmienky splnené neboli
a Najvyšší súd tak rozhodol nezákonne. Rozhodnutie, ktorým súd vydá predbežné opatrenie
alebo zamietne návrh na jeho vydanie, nie je rozhodnutím vo veci samej, a zásadne ani
neprejudikuje konečné rozhodnutie vo veci samej, preto nemá povahu res iudicata
a účastník konania by mohol na príslušný súd podať nový návrh na nariadenie predbežného
opatrenia pri naplnení podmienok § 74 a nasl. OSP. Inými slovami, ochranu práv
a zákonom chránených záujmov účastníka možno dosiahnuť podaním nového návrhu na
nariadenie predbežného opatrenia. Sťažovateľ sa ďalej domnieva, že pre Uznesenie nebola
splnená ani ďalšia podmienka prípustnosti mimoriadneho dovolania podľa ust. § 243e
ods. 1 OSP, že si to vyžadovala ochrana práv a zákonom chránených záujmov Z. Práva ani
právom chránené záujmy Z. neboli v danej situácii nijako porušované ani ohrozené.
Vydanie predbežného opatrenia nemalo vplyv na už existujúce záložné práva iných
veriteľov sťažovateľa, ktorými sú nehnuteľnosti vo vlastníctve sťažovateľa zaťažené. ...
... OSP podanie mimoriadneho dovolania proti uzneseniu, ktorým sa zamietol návrh
na vydanie predbežného opatrenia nepripúšťa. Najvyšší súd rozhodujúc o veci, ktorú mu
OSP nezveruje do kompetencií, porušil princíp legality štátnej moci vyjadrený v čl. 2 ods. 2
Ústavy SR, keďže nekonal v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanovil osobitný zákon, v tomto
prípade OSP. V príčinnej súvislosti s porušením čl. 2 ods. 2 Ústavy SR je aj porušenie
princípov predvídateľnosti práva a právnej istoty, ktoré zakotvuje čl. 1 ods. 1 Ústavy SR,
ktorý mal sťažovateľovi garantovať istotu v tom, že Najvyšší súd SR bude rozhodovať v
súlade a na základe zákona ako aj predvídateľnosť v odpovedi na otázku, ako Najvyšší súd
rozhodne o návrhu, ktorý nie je podľa OSP prípustný. ...
Nariadenie predbežného opatrenia spôsobom (nezákonné zrušenie uznesenia
Krajského súdu, proti ktorému neexistuje žiaden opravný prostriedok) ktorý je podľa OSP
neprípustný bez pochýb zakladá protiústavné obmedzenie práva sťažovateľa disponovať so
svojim majetkom spôsobom napĺňajúcim obsah vlastníckeho práva (§ 123 Občianskeho
zákonníka) v celom rozsahu, pretože v dôsledku tohto nezákonného rozhodnutia sťažovateľ
nemôže scudzovať a zaťažovať záložnými právami nehnuteľnosti vo svojom vlastníctve.»
Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti
na ďalšie konanie takto rozhodol:
„Právoplatným uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 25. 3. 2010, sp. zn. 4 M Obdo
7/2009, bolo porušené základné právo sťažovateľa na predvídateľnosť práva a právnu
istotu podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, základné právo na pokojné užívanie majetku podľa čl.
20 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 25. 3. 2010 sp. zn. 4 M Obdo 7/2009 sa
zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.
Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia v sume 303,30 Eur,
ktorú je Najvyšší súd SR povinný zaplatiť na účet advokáta JUDr. I. I., PhD.,... do 15 dní od
právoplatnosti tohto nálezu.“
Okrem tohto sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd do rozhodnutia vo veci jej
sťažnosti vydal dočasné opatrenie:
„Vykonateľnosť uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 25. 3. 2010, sp. zn. 4 M Obdo
7/2009, sa odkladá až do právoplatného rozhodnutia ústavného súdu vo veci samej.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky o nezákonnosti rozhodnutia
najvyššieho súdu sp. zn. 4 M Obdo 7/09 z 25. marca 2010 z dôvodu, že podľa nej najvyšší
súd týmto rozhodnutím rozhodol o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora, a to aj
napriek tomu, že smerovalo proti rozhodnutiu, proti ktorému podľa nej tento mimoriadny
opravný prostriedok ani nie je prípustný, pretože nie sú splnené zákonné predpoklady jeho
použitia. V dôsledku uvedeného, ako aj v dôsledku toho, že najvyšší súd sa v napádanom
rozhodnutí nevysporiadal s argumentáciou sťažovateľky, ktorá ju založila na existencii
iného rozhodnutia najvyššieho súdu v obdobnej veci, malo v konečnom dôsledku dôjsť k
porušeniu základného práva sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46
ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy, ako
aj k porušeniu jej základného práva na pokojné užívanie majetku zaručeného v čl. 20 ods. 1
Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým
prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je v súlade so svojou všeobecnou
právomocou vyjadrenou v čl. 124 ústavy súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Táto
právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy mu umožňuje preskúmať aj
napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či sú, alebo nie sú v súlade
s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave. Ústavný súd nevykladá iné ako
ústavné zákony, a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony nevyložili spôsobom,
ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo
omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav.
Inými slovami, skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom
kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05, II. ÚS 127/07). Ak nie sú splnené tieto predpoklady na
preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej
spojitosti medzi základnými právami alebo slobodami, ktorých porušenie sa namieta,
a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov, prípadne postupom, ktorý im predchádzal.
Najvyšší súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto:
„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1) prejednal
mimoriadne dovolanie Generálneho prokurátora Slovenskej republiky podané v súlade s
ust. § 243e v spojení s § 243f ods. 1 písm. c) O. s. p. bez nariadenia pojednávania (§ 243
ods. 1) a zistil, že dovolanie podané v zákonnej lehote (§ 243g) je dôvodné.
Z obsahu mimoriadneho dovolania podaného Generálnym prokurátorom Slovenskej
republiky vyplýva, že bolo podané podľa § 243e ods. 1 a § 243f ods. 1 písm. c) O. s. p.
Predbežné opatrenie nie je konečným rozhodnutím a jeho účelom je len dočasná
úprava pomerov účastníkov, ako i to, že podmienkou pre jeho vydanie je osvedčenie, že bez
okamžitej, i keď len dočasnej úpravy pomerov, by bolo právo účastníka ohrozené. Zo
samotného charakteru predbežného opatrenia vyplýva, že pred jeho nariadením nemusí súd
zistiť všetky skutočnosti, ktoré sú potrebné pre vydanie konečného rozhodnutia a pri ich
zisťovaní nemusí byť vždy dodržaný formálny postup stanovený pri dokazovaní.
Predpokladom však je, aby došlo k osvedčeniu aspoň základných skutočností potrebných
pre záver o pravdepodobnosti nároku, ktorému sa má poskytnúť predbežná ochrana, ako i
osvedčenie, že hrozí nebezpečie bezprostrednej ujmy.
V tomto prípade navrhovateľ navrhovaným predbežným opatrením sleduje zaistenie
budúceho výkonu rozhodnutia, pričom okrem existencie nároku osvedčuje i to, že bez
predbežného opatrenia by bol prípadný budúci výkon rozhodnutia ohrozený.
V danej veci navrhovateľ osvedčil, že správanie odporcu založilo opodstatnenosť
nariadenia predbežného opatrenia. Navrhovateľ predložil listiny osvedčujúce zriadenie
záložných práv na nehnuteľnosti v prospech majetkovo a personálne prepojených osôb a
ktoré vznikli po začatí konania a týmto postupom je osvedčené, že môže dôjsť k podstatnému
sťaženiu vymožiteľnosti vymáhaných pohľadávok navrhovateľa, ak by neboli pomery
účastníkov dočasne upravené nariadením predbežného opatrenia.
Dovolací súd sa vzhľadom na uvedené nestotožnil s názorom vysloveným odvolacím
súdom, že neboli splnené podmienky na nariadenie predbežného opatrenia.“
Podľa § 243e ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom v rozhodnom
čase, t. j. ku dňu podania mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom (ďalej aj
„OSP“), ak generálny prokurátor na základe podnetu účastníka konania, osoby dotknutej
rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej rozhodnutím súdu zistí, že právoplatným
rozhodnutím súdu bol porušený zákon (§ 243f), a ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom
chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a túto ochranu nie je
možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá proti takémuto rozhodnutiu súdu
mimoriadne dovolanie.
Z citovaného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku vyplýva, že využiteľnosť
mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom je podmienená (i) nezákonnosťou
právoplatného rozhodnutia súdu, (ii) potrebou chrániť zákonom chránené záujmy fyzických
osôb, právnických osôb alebo štátu a (iii) nemožnosťou dosiahnuť ochranu zákonom
chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu inými právnymi
prostriedkami.
Podľa tvrdenia sťažovateľky v danom prípade neboli na podanie mimoriadneho
dovolania splnené posledné dva z uvedených predpokladov jeho využitia. Podľa
sťažovateľky totiž nebolo nevyhnutné chrániť práva a oprávnené záujmy žalobcu v konaní,
pretože jeho práva neboli sťažovateľkou nijako ohrozené, a tiež podľa sťažovateľky žalobca
mal v prípade potreby (v súlade s už v minulosti vysloveným právnym názorom najvyššieho
súdu vo veci vedenej pod sp. zn. 5 M Cdo 13/07 z 22. júla 2009) možnosť využiť na
ochranu svojich práv iné právne prostriedky, a to napr. nový návrh na vydanie predbežného
opatrenia, pretože rozhodnutie o zamietnutí návrhu na vydanie predbežného opatrenia nie je
rozhodnutím vo veci samej, a teda nie je res iudicata, takže účastníkovi konania nič nebráni,
aby sa opätovne v tom istom konaní domáhal jeho vydania.
V súvislosti s neexistenciou prvého zo sťažovateľkou namietaných predpokladov na
podanie mimoriadneho dovolania, t. j. že v danom prípade neboli právoplatným
rozhodnutím krajského súdu ohrozené práva a oprávnené záujmy žalobcu, ústavný súd
podotýka, že v rozsahu svojej kompetencie nie je zásadne oprávnený preskúmavať, či
v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké
právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96, I. ÚS 276/06).
Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon
nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred
takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné (I. ÚS 17/01).
Z citovaného rozhodnutia vyplýva, že najvyšší súd mal dostatočne a hodnoverne
dôkazne preukázané (výpismi z listov vlastníctva a z obchodného registra), že práva
a oprávnené záujmy žalobcu boli konaním sťažovateľky dôvodne ohrozené, pričom
sťažovateľka tieto závery, resp. zistenia žiadnym relevantným spôsobom nevyvrátila ani
nespochybnila, a iba jej tvrdenie o neexistencii ohrozenia záujmu žalobcu nestačí na
stotožnenie sa s jej tvrdeniami o nedostatku skutkových predpokladov na vydanie
predbežného opatrenia.
V súvislosti s uvedeným ústavný súd konštatuje, že z rozdelenia súdnej moci v ústave
medzi ústavný súd a všeobecné súdy vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo
veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02), a keďže ústavný
súd nie je ani súdom skutkovým, nie je v jeho právomoci nahradiť názor najvyššieho súdu
týkajúci sa skutkových zistení svojím vlastným.
Pokiaľ ide o námietku sťažovateľky, že v danom prípade nebol naplnený ani tretí zo
zákonných predpokladov na podanie mimoriadneho dovolania, pretože žalobca mal na
ochranu svojich práv a záujmov k dispozícii ešte aj iný právny prostriedok okrem
mimoriadneho dovolania, ústavný súd konštatuje, že sa nemožno stotožniť s argumentáciou
sťažovateľky, podľa ktorej takýmto iným právnym prostriedkom nápravy mohol byť
nový návrh na vydanie predbežného opatrenia, pretože podľa nej rozhodnutie o zamietnutí
návrhu na vydanie predbežného opatrenia nezakladá prekážku res iudicata, takže o tom
istom návrhu môže súd v tom istom konaní konať aj opakovane. Sťažovateľka tieto svoje
tvrdenia vyvodila s rozhodnutia najvyššieho súdu v inej obdobnej veci vedenej pod sp. zn.
5 M Cdo 13/07 z 22. júla 2009.
Podľa názoru ústavného súdu je v tomto smere potrebné prisvedčiť argumentácii
generálneho prokurátora, ktorý už v podaní mimoriadneho dovolania sám (ako prvý)
upozornil na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 5 M Cdo 13/07 z 22. júla 2009, pričom
v tejto súvislosti uviedol:
„Záverom pokladám za potrebné vyjadriť sa otázke prípustnosti mimoriadneho
dovolania, ako mimoriadneho opravného prostriedku proti uzneseniu o zamietnutí návrhu
na predbežné opatrenie. Táto otázka je v judikatúre Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sporná. Poukázať možno na rozhodnutie z 22. júla 2009 sp. zn. 5 M Cdo 13/2007, ktorým
Najvyšší súd Slovenskej republiky mimoriadne dovolanie proti uzneseniu o zamietnutí
návrhu predbežné opatrenie odmietol s poukazom na to, že rozhodnutie o návrhu na
predbežné opatrenie nie je rozhodnutím s povahou rei judicatae a nebráni navrhovateľovi,
aby podal nový návrh na vydanie predbežného opatrenia s rovnakým petitom, čím potom
nie je splnená podmienka prípustnosti mimoriadneho dovolania, a to neexistencia iného
prostriedku nápravy.
S názorom, že rozhodnutie o návrhu na vydanie predbežného opatrenia nezakladá
prekážku rozhodnutej veci sa nemožno stotožniť, najmä z dôvodu, že neexituje ustanovenie
právneho predpisu, ktoré by umožňovalo konať o identickom návrhu opätovne (takáto
výnimka nie je v právnom predpise uvedená). Návrh na nariadenie predbežného opatrenia v
tom istom konaní so zhodným petitom je možné relevantne podať iba za predpokladu, že
dôjde k zmene skutkových okolností oproti pôvodnému (zamietnutému) návrhu. Ak ku zmene
skutkových okolností nedôjde, potom musí byť takýto opätovný návrh súdom zastavený pre
prekážku rozhodnutej veci.
Predbežné opatrenie je inštitútom ochrany práv formou zabezpečenia výkonu
budúceho rozhodnutia. Žalovaný v súčasnosti nemá iný identický prostriedok, ktorým by sa
mohol domáhať v tomto štádiu konania ochrany pred zmarením budúceho rozhodnutia.
Podmienky na podanie mimoriadneho dovolania sú preto sú splnené, nakoľko žalobcov
procesný nárok na poskytnutie ochrany formou predbežného opatrenia nemôže byť
dosiahnutý iným procesným prostriedkom.“
Vzhľadom na to, že žiadne z ustanovení Občianskeho súdneho poriadku neumožňuje,
aby sa o tom istom návrhu (napr. na vydanie predbežného opatrenia) konalo opakovane (dva
a viackrát) v prípade, ak opakovaný návrh, hoci aj s totožným petitom ako bol odmietnutý
skorší návrh, nie je založený na inom skutkovom základe, ako aj vzhľadom na to, že
z ustanovenia § 243f ods. 2 OSP nevyplýva neprípustnosť mimoriadneho dovolania vo
veciach rozhodovania o predbežnom opatrení, ústavný súd v tomto kontexte považuje
rozhodnutie najvyššieho súdu za ústavne akceptovateľné.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd svoje závery
uviedol a zdôvodnil v ich logickej postupnosti spôsobom, ktorý nemožno považovať za
zjavne neodôvodnený, svojvoľný, arbitrárny alebo v rozpore s ústavou.
Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti (II. ÚS 3/97, I. ÚS 225/05,
II. ÚS 56/07) vyslovil, že právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (a tým aj právo
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) nezahŕňa v sebe záruku úspechu v konaní. Ak sa konanie pred
všeobecným súdom neskončí podľa predstáv účastníka konania, táto okolnosť sama osebe
nie je právnym základom na namietnutie porušenia týchto práv sťažnosťou pred ústavným
súdom.
Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže
sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru.
Zjavne neopodstatneným návrhom je návrh, ktorým sa namieta taký postup orgánu
verejnej moci, ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označila
sťažovateľka, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom
tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namieta, ako aj vtedy, ak v konaní
pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú,
aby tento orgán porušoval označené základné právo, pretože uvedená situácia alebo
stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (napr. II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 288/05,
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky už po jej predbežnom
prerokovaní v časti namietaného porušenia základného práva a práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2
Vzhľadom na uvedené zistenie, podľa ktorého nedošlo k porušeniu čl. 46 ods. 1
ústavy ani čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd konštatuje, že nemohlo dôjsť ani k porušeniu
čl. 1 ods. 1 ústavy, ktorého porušenie sťažovateľka namietala iba v spojení s označeným
článkom ústavy a dohovoru.
V súvislosti s odlišným právnym názorom najvyššieho súdu vysloveným v inej
obdobnej veci vedenej pod sp. zn. 5 MCdo 13/07 z 22. júla 2009, na ktorú sťažovateľka
argumentačne poukázala, ako na východisko svojich tvrdení, ústavný súd považuje ešte za
potrebné poznamenať, že mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných
súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré podľa zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene
a doplnení niektorých zákonov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1
písm. b)] zveruje práve najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem
iných priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných
všeobecne záväzných právnych predpisov (I. ÚS 17/01, III. ÚS 346/05).
Napokon sťažovateľka namieta, že v dôsledku podľa nej nezákonného rozhodnutia
najvyššieho súdu jej bolo zabránené pokojne užívať svoj majetok, čím malo byť porušené aj
jej základné právo zaručené v čl. 20 ods. 1 ústavy. Vzhľadom na to, že (tak, ako to je už
uvedené) ústavný súd nezistil sťažovateľkou tvrdenú nezákonnosť rozhodnutia najvyššieho
súdu, nemohlo dôjsť ani k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1
ústavy, preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú
odmietol (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie
o zrušení napádaného rozhodnutia najvyššieho súdu, ako aj rozhodnutie o priznaní trov
konania je podmienené vyslovením porušenia práva alebo slobody sťažovateľky (čl. 127
ods. 2 prvej vety ústavy), ústavný súd o tejto časti sťažnosti už nerozhodoval.
Ústavný súd tiež podotýka, že kvôli odmietnutiu sťažnosti sťažovateľky ako celku
bolo tiež bez právneho významu rozhodovať o jej návrhu na vydanie dočasného opatrenia
podľa § 52 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. mája 2010