Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 209/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. mája 2010

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. J., H., zastúpeného advokátom JUDr. J. K., H., vo

veci namietaného porušenia a 2 , základného práva

na prácu podľa , na súdnu ochranu podľa

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu

Humenné v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 19. júna 2009,

ako aj postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 21. januára 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. J. J. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. apríla 2010

doručená sťažnosť Ing. J. J. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie čl. 12 ods. 1

a 2 (ďalej len „“), základného práva na prácu podľa čl.

35 ods. 3 , na súdnu ochranu podľa , ako aj práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Humenné (ďalej len „okresný súd“) v

konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 19. júna 2009, ako aj

postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 21. januára 2010.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa 19. apríla 2007 zúčastnil výberového konania,

ktoré vypísalo vo februári 2007 Mesto H. (ďalej len „mesto“) na funkciu „riaditeľa S.

v H.“. Mesto mu v máji 2007 listom oznámilo, že výberové konanie na toto miesto „bolo

neúspešné“.

Na zasadnutí mestského zastupiteľstva primátor mesta však navrhol vymenovať do

funkcie riaditeľa jedného z uchádzačov z výberového konania Ing. S. B. Mestské

zastupiteľstvo ho do funkcie neschválilo. Sťažovateľ preto očakával, že aj jeho primátor

navrhne do tejto funkcie. Keďže tak neurobil, listom z 27. apríla 2007 sám požiadal o

ustanovenie do tejto funkcie.

Sťažovateľ v tejto súvislosti poukazuje na to, že vypísaním výberového konania si

mesto „nevyhradilo právo nevybrať žiadneho uchádzača i v prípade, že by bol úspešný v

tomto konaní...“. Súčasne podľa neho vyhlásilo konkurz v súlade so

Z. z. o výkone práce vo verejnom záujme v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o výkone práce vo verejnom záujme“) a tiež v súlade s .

Sťažovateľ ďalej v sťažnosti uviedol, že „29. 4. 2007 som podal na podateľni

Okresného súdu... žalobný návrh...

Až po podaní žalobného návrhu som sa dozvedel, že do uvedenej funkcie bol

dosadený Ing. D., ktorý nebol uchádzač na výberovom konaní dňa 19. 4. 2007.“.

Sťažovateľ sa domnieva, že mesto ako žalovaný porušilo jeho základné právo podľa

, „nakoľko som splnil všetky predpoklady stanovené vo vypísanom

výberovom konaní a v tomto konaní som nebol neúspešný“.

Týmto postupom mesta došlo aj k porušeniu jeho základného práva „na rovnosť

medzi občanmi podľa a ods. 2 , pretože ho žalovaný na rozdiel od Ing. S.

B. nenavrhol na výkon funkcie riaditeľa“.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 19. júna 2009 žalobu sťažovateľa

zamietol z dôvodu, že „žalovaný dokonca ani nemusel vyhlásiť výberové konanie na

funkciu riaditeľa... a že súd nemá možnosť zasahovať do právomoci Mestského

zastupiteľstva H. vymenovávať a odvolávať na návrh primátora Mesta H. riaditeľov

obecných podnikov, resp. príspevkových alebo rozpočtových organizácii, ktorých

zakladateľom je kolektívny orgán“.

Sťažovateľ s týmto záverom okresného súdu nesúhlasil a proti rozsudku podal

odvolanie. Krajský súd svojím rozsudkom sp. zn. z 21. januára 2010 potvrdil

rozsudok súdu prvého stupňa, pričom sa stotožnil s právnou argumentáciou súdu prvého

stupňa.

Sťažovateľ na základe uvedeného v petite svojej sťažnosti tvrdí, že v predmetných

konaniach boli porušené nielen jeho základné práva podľa čl. 12 ods. 1 a čl. 35 ods. 3

, ale aj podľa (v záhlaví sťažnosti spomína aj právo podľa

ods. 1 dohovoru), a bol porušený aj zákon o výkone práce vo verejnom záujme.

Ako dôkaz pripojil „smernicu primátora mesta P. č. 1/2003, ktorou sa upravuje

postup pri realizácii výberových konaní na miesta vedúcich zamestnancov v podmienkach

samosprávy mesta P...“. Podľa neho v jeho prípade „Mesto H. malo postupovať

obdobne...“.

Na základe tejto argumentácie sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal tento

nález:

„1. Právo Ing. J. J. na súdnu ochranu podľa čl. 12 ods. 1 a čl. 35 ods. 3 a čl. 46 ods.

1 postupom a rozhodnutím Okresného súdu v Humennom v

konaní vedenom pod sp. zn. a následne postupom a rozhodnutím Krajského

súdu v Prešove vedeného v konaní pod sp. zn. porušené bolo.

2. Rozhodnutie Okresného súdu v Humennom č. k. -34 zo dňa 19. 06.

2009 a rozhodnutie Krajského súdu v Prešove č. k. -86 zo dňa 21. 1. 2010 sa

zrušuje.

3. Ing. J. J. sa priznáva náhrada trov konania v sume 223,46 eur, ktoré je Okresný

súd Humenné povinný zaplatiť na účet advokáta JUDr. J. K., Advokátska kancelária H. do

dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o

ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez účasti

sťažovateľa v súlade s Z.

z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) a zisťuje, či

návrh spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti pravidelne skúma aj to, či

sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

Podľa občania majú právo na prácu. Štát v primeranom rozsahu

hmotne zabezpečuje občanov, ktorí nie z vlastnej viny nemôžu toto právo vykonávať.

Podmienky ustanoví zákon.

Podľa sa môže každý domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane

ustanoví zákon.

Podľa domáhať sa práv uvedených v , 36... až tejto

sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Podľa ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.

Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej

republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,

politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo

etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov

poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Základné právo na prácu podľa patrí medzi základné

hospodárske, sociálne a kultúrne práva zaručené v piatom oddiele druhej hlavy .

Podrobnosti týkajúce sa ich obsahu a podmienok uplatnenia, resp. zabezpečenia, sú

špecifikované v korešpondujúcich vykonávacích zákonoch, pričom domáhať sa ich ochrany

možno taktiež iba v medziach týchto osobitných zákonov ( ). Ochranu

základnému právu na prácu preto poskytujú predovšetkým všeobecné súdy a iné orgány

právnej ochrany v zmysle uvedenej osobitnej zákonnej úpravy.

Podľa judikatúry ústavného súdu podstata základného práva na súdnu ochranu (čl. 46

ods. 1 ) spočíva v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde.

Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby

bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré

tento článok o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú ( v

spojení s ).

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi

súdneho konania sa súdna ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite, pričom

výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať

uvedené základné právo účastníkov garantované v .

Výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov musí byť

preto v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie

materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a

oprávnených záujmov účastníkov konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení

nemožno obmedziť toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom. Z tohto

hľadiska musí všeobecný súd prihliadať na spravodlivú rovnováhu pri poskytovaní

materiálnej ochrany uplatňovaným právam a oprávneným záujmom účastníkov sporového

konania, ktoré sú vo vzájomnom konflikte (obdobne napr. ).

Sťažovateľ v petite sťažnosti namieta, že rozhodnutím okresného súdu z 19. júna

2009 v konaní vedenom pod sp. zn. , ktorým zamietol žalobu sťažovateľa o

určenie povinnosti uzatvoriť pracovný pomer, mzdové nároky a iné s prísl., a rozsudkom

krajského súdu sp. zn. z 21. januára 2010 (ktorým bolo potvrdené predmetné

rozhodnutie prvostupňového súdu), došlo k porušeniu jeho základného práva „o rovnosti

ľudí v právach“ podľa a 2 , „na prácu“ podľa a „na

súdnu ochranu“ podľa .

1. Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127

ods. 1 nebolo v jeho právomoci preskúmanie napadnutého rozsudku okresného súdu,

pretože na základe podaného odvolania to patrilo do právomoci krajského súdu. Z obsahu

sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ proti (v sťažnosti) namietanému rozhodnutiu okresného

súdu z 19. júna 2009 v konaní vedenom pod sp. zn. podal riadny opravný

prostriedok - odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd. Ústavný súd preto nemá právomoc

na konanie o tej časti sťažnosti, v ktorej sa namieta porušenie práv sťažovateľa predmetným

rozsudkom okresného súdu. Sťažnosť preto v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.

2. Z obsahu sťažovateľovej argumentácie prednesenej ústavnému súdu v sťažnosti je

zrejmé, že podstata ním namietaného porušenia jeho základných práv a slobôd tkvie v

namietanej neodôvodnenosti skutkových a právnych záverov rozhodnutia krajského súdu

obsiahnutých v napádanom rozsudku sp. zn. z 21. januára 2010, pretože ten sa

stotožnil s vyjadrením žalovaného, že všeobecný súd nemá možnosť zasahovať do

právomoci „mestského zastupiteľstva“ vymenovávať a odvolávať na návrh primátora

riaditeľov obecných podnikov, príspevkových a rozpočtových organizácií, ktorých

zakladateľom je mesto. Sťažovateľ tvrdí opak a sám je toho právneho názoru, že ako

uchádzač vo výberovom konaní vypísaným mestom na miesto riaditeľa mal byť navrhnutý

do tejto funkcie primátorom mesta a schválený mestským zastupiteľstvom.

Krajský súd označeným rozsudkom v odvolacom konaní potvrdil rozsudok súdu

prvého stupňa z 19. júna 2010 o zamietnutí sťažovateľovej žaloby, ktorou sa proti

žalovanému domáhal povinnosti uzatvoriť s ním pracovný pomer v zmysle zákona o výkone

práce vo verejnom záujme k 1. máju 2007 na funkciu riaditeľa S. V odôvodnení svojho

rozhodnutia krajský súd okrem iného uviedol:

„V zmysle o výkone práce vo verejnom záujme,

miesto vedúceho zamestnanca, ktorý vykonáva funkciu štatutárneho orgánu u

zamestnávateľa uvedeného v § 1 ods. 2 a miesto ďalšieho vedúceho zamestnanca, u ktorého

to určí pracovný poriadok, sa obsadzuje na základe výsledku výberového konania; to

neplatí, ak osobitný predpis ustanovuje voľbu alebo vymenovanie vedúceho zamestnanca

kolektívnym orgánom.

Za osobitný predpis o obecnom

zriadení, podľa ktorého ust. § 11 ods. 4 písm. I) okrem iného obecné zastupiteľstvo na návrh

starostu vymenúva a odvoláva vedúcich riaditeľov, zriaďuje, zrušuje a kontroluje

rozpočtové a príspevkové organizácie.

Je nepochybné, že v danom prípade sa jedná o vymenovanie riaditeľa (§11 ods. 4

písm. l) podľa mestským zastupiteľstvom, ktoré je nepochybné

kolektívnym orgánom.

Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 552/03 Z. z. o výkone prác vo verejnom záujme, mestské

zastupiteľstvo je kolektívny orgán.

So zreteľom na uvedené vyplýva, že miesto vedúceho zamestnanca, ktorý vykonáva

funkciu štatutárneho orgánu, riaditeľa S. v H., sa neobsadzuje na základe výsledku

výberového konania. Preto námietka odvolateľa v tomto smere je neopodstatnená.

Vo vzťahu k ďalšej námietke odvolací súd poukazuje, že žalobca sa domáhal uloženia

povinnosti žalovanému uzatvoriť s ním pracovný pomer k 1. 5. 2007 na funkciu riaditeľa S.

v H. do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a ďalej sa domáhal uloženia povinnosti

žalovanému zaplatiť mu ušlú mzdu od 1. 5. 2007 do termínu uzatvorenia pracovnej zmluvy s

ním na funkciu riaditeľ S. v H. vrátane 5% ročného úroku z omeškania do 3 dní od

právoplatnosti rozsudku. Žiadal priznať aj náhradu trov konania.

Podľa § 11 ods. 4 písm. l) zákona č. 369/90 Zb. o obecnom zriadení, obecné

zastupiteľstvo rozhoduje o základných otázkach života obce, najmä je mu vyhradené,

zriaďovať, zrušovať a kontrolovať rozpočtové a príspevkové organizácie obce a na návrh

starostu vymenúvať a odvolávať ich vedúcich (riaditeľov), zakladať a zrušovať obchodné

spoločnosti a iné právnické osoby a schvaľovať zástupcov obce do ich štatutárnych a

kontrolných orgánov, ako aj schvaľovať majetkovú účasť obce v právnickej osobe.

Keďže žalobca sa domáhal uloženia povinnosti žalovanému uzatvoriť s ním pracovný

pomer, tak takýto pracovný pomer žalobcovi by mohol vzniknúť len na základe samotného

hlasovania obecného zastupiteľstva v súlade s ust. § 11 ods. 4 písm. l) zákona č. 369/90 Zb.

o obecnom zriadení a vôľu zastupiteľstva nemôže nahrádzať súd svojím rozhodnutím. Preto

a už aj s poukazom na to, že žalobca nepreukázal naliehavý právny záujem na určení, jeho

námietky uvedené v odvolaní sú neopodstatnené.“

Po oboznámení sa s obsahom rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 21. januára 2010 (s prihliadnutím na obsah rozsudku okresného súdu sp. zn.

z 19. júna 2009, ktorý bol v odvolacom konaní preskúmavaný) dospel ústavný súd k záveru,

že zo záverov krajského súdu nevyplýva zjavná neopodstatnenosť, jednostrannosť alebo

taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by

bola popretím ich podstaty a zmyslu.

Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci nie je oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky

(). Ústavný súd nemôže prikazovať všeobecnému súdu ako odvolaciemu súdu,

ktoré skutkové okolnosti má pri rozhodovaní zohľadňovať, a jeho poslaním nie je ani

nahrádzanie všeobecných súdov, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na poskytnutie ochrany len vtedy, ak

porušenie procesných práv účastníkov konania chránených zákonmi (napr. Občianskym

súdnym poriadkom) je súčasne aj porušením základného práva alebo slobody upravených

alebo medzinárodnou zmluvou, ako aj na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

interpretácie a aplikácie všeobecnými súdmi s alebo kvalifikovanou medzinárodnou

zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Preto len skutočnosť, že sa

sťažovateľ nestotožňuje s právnym názorom krajského súdu, nemôže sama osebe viesť

k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani

oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným.

Sťažovateľ vo veci uplatnil súdnu ochranu (podal žalobu o určenie povinnosti

uzatvoriť so žalovaným pracovný pomer v zmysle zákona o výkone práce vo verejnom

záujme) v konaní pred všeobecnými súdmi. Táto ochrana mu všeobecnými súdmi nebola

žiadnym spôsobom obmedzená alebo znemožnená, i keď orgány súdnej ochrany jeho

žalobu napokon zamietli.

Podľa názoru ústavného súdu vzhľadom na uvedené skutočnosti evidentne neexistuje

príčinná súvislosť medzi označeným postupom orgánu štátu (rozhodnutím krajského súdu) a

základným právom alebo slobodou (podľa a ), porušenie

ktorého sťažovateľ namieta. Ústavný súd konštatuje, že rozhodnutie krajského súdu nebolo

vôbec spôsobilé porušiť základné právo sťažovateľa - zabezpečenie práva na prácu, a týmto

rozhodnutím nemohlo dôjsť ani k porušeniu označeného základného práva na súdnu

ochranu. Takúto príčinnú súvislosť nemôže zakladať ani postup a rozhodnutie súdu (ktoré

nie je arbitrárne a neodôvodnené), v ktorom bol rešpektovaný skutkový a právny stav v čase

rozhodnutia súdu, ani nespokojnosť sťažovateľa s právnym názorom krajského súdu. V tejto

spojitosti ústavný súd zdôrazňuje, že takou ochranou nie je len ochrana poskytnutá podľa

subjektívneho presvedčenia sťažovateľa (obdobne ).

Ústavný súd v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou opakovane vyslovil, že

ak sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namietal také porušenie základného práva

alebo slobody, ktoré podľa okolnosti prípadu nemohlo nastať, ústavný súd návrh odmietne

ako zjavne neopodstatnený (napr. , ).

Prihliadajúc na uvedené skutočnosti a na okolnosti daného prípadu (v ktorých mala

byť súdmi použitá právna úprava aplikovaná) nemožno konštatovať, že by interpretáciu

zistených skutkových okolností a aplikáciu normatívneho textu zákonných ustanovení

použitých krajským súdom v posudzovanom rozhodnutí bolo možné kvalifikovať ako

zjavne neodôvodnenú alebo arbitrárnu. V rámci posúdenia zisteného a ustáleného

skutkového stavu krajský súd na základe konkrétnych faktov zrozumiteľne a bez zjavných

logických protirečení vysvetlil svoje právne závery, ktorými sa v podstate stotožnil s

právnymi závermi súdu prvého stupňa. Ústavný súd preto nemá dôvod tieto skutkové

závery nahrádzať svojou vlastnou interpretáciou rozhodných skutkových okolností.

Závery krajského súdu v napádanom rozsudku z 21. januára 2010 možno považovať

z ústavného hľadiska za presvedčivé, dostatočné a relevantné, opierajúce sa o konkrétne

skutočnosti vyplývajúce z vykonaného dokazovania.

Ústavný súd sa vzhľadom na už uvedené skutočnosti nedomnieva, že by závery

krajského súdu v predmetnej veci bolo možné kvalifikovať ako nezlučiteľné so

sťažovateľom označenými článkami (a tiež dohovoru).

Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť po jej predbežnom prerokovaní odmietnuť

podľa ako zjavne neopodstatnenú (obdobne napr.

).

Zároveň bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa,

(napr. na zrušenie predmetných rozhodnutí všeobecných súdov), keďže ústavný súd

odmietol sťažnosť v celom rozsahu.

Nad rámec uvedeného ústavný súd osobitne poukazuje na sťažovateľom namietané

porušenie „základného práva“ podľa a 2 , ktoré zásadne nemôžu byť

priamo aplikovateľné v individuálnych záležitostiach bez konkrétneho vyjadrenia dopadu

diskriminujúceho postupu štátneho orgánu na základné právo alebo slobodu fyzickej osoby

alebo právnickej osoby, pretože ide o ústavné direktívy adresované predovšetkým orgánom

pôsobiacim v normotvornej činnosti všetkých stupňov (obdobne napr. ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. mája 2010