Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 160/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. mája 2010 v senáte

zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava

Orosza v konaní o sťažnosti I. Š., K., zastúpenej advokátkou JUDr. D. S., K., ktorou

namieta porušenie svojho základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Okresného súdu Michalovce v konaní vedenom pod sp. zn. , za

účasti Okresného súdu Michalovce, takto

rozhodol:

Základné právo I. Š. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Michalovce v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š e n é

n e b o l i .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. marca 2010

doručená sťažnosť I. Š., K. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. D. S.,

K., ktorou namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a

(ďalej len „“) a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

Okresného súdu Michalovce (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C

94/2004.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že 17. mája 2004 bola okresnému súdu doručená

žaloba proti sťažovateľke o zaplatenie sumy 60 000 Sk s 13 % úrokom z omeškania,

prostredníctvom ktorej si žalobca uplatňoval nárok na primeranú zľavu z dojednanej kúpnej

ceny nehnuteľnosti, ktorú nadobudol do svojho výlučného vlastníctva na základe kúpnej

zmluvy od sťažovateľky, z dôvodu existencie vady na veci. Okresný súd rozsudkom sp. zn.

zo 7. februára 2006 žalobe v plnom rozsahu vyhovel, pričom podľa

sťažovateľky „uplatnenú sumu o zľave 60.000,- Sk priznal žalobcovi na základe vlastnej

úvahy a bez toho, aby riadne odôvodnil ako sa k tejto sume dopracoval. Za účelom

riadneho zistenia skutkového stavu súd nevykonal žiadne, ani miestne šetrenie, napr.

ohliadku na tvári miesta. Súd bol oboznámený s tým, že v oficiálnych dokumentoch

katastrálneho úradu žiadny záznam o podzemných potrubiach nebol. O tejto skutočnosti

nemala informácie ani sťažovateľka, ani obec V.“.

Sťažovateľka ďalej namieta, že „Súd doručoval sťažovateľke súdne zásielky na jej

dievčenské meno G., a na rôzne miesta republiky, aj do Českej republiky, pričom na

preberanie listových zásielok určených do jej rúk bol notársky splnomocnený jej otec...

Právna zástupkyňa sťažovateľky opakovane vyzývala súd, aby jej doručil rozsudok

zo dňa 07. 02. 2006.“.

Dňa 11. septembra 2006 podala sťažovateľka návrh na obnovu konania, ktorý

okresný súd uznesením sp. zn. z 26. februára 2009 zamietol. Proti

označenému uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol

Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn.

z 24. septembra 2009 tak, že ho potvrdil. Z odôvodnenia tohto uznesenia krajského súdu ale

vyplýva, že krajský súd dospel k záveru o potrebe zamietnuť návrh na obnovu konania

z dôvodu, že „ku dňu podania návrhu na obnovu konania, nebola splnená základná

podmienka pre podanie návrhu na obnovu konania a to právoplatné rozhodnutie vo veci

samej, obnovy ktorého sa účastník chce domáhať“. Na tomto základe sťažovateľka „trvala

na všetkých námietkach proti rozhodnutiu súdu, ktoré uviedla vo svojom návrhu na obnovu

súdneho konania a následne opakovane podala odvolanie proti rozsudku súdu sp. zn.

, pretože súd jej naďalej 4. 02. 2010 a aj 22. 02. 2010 opakovane zaslal

rozsudok opatrený doložkou právoplatnosti ku dňu 18. 5. 2006...“.

Sťažovateľka poukazuje na to, že jej vec nie je „ani po 5 rokoch a 10 mesiacoch

právoplatne skončená. Postup súdu je zmätočný, pričom jej súd odňal možnosť riadne

konať pred ním, tým, že v roku 2006 označil za vykonateľný a právoplatný taký rozsudok,

ktorý v skutočnosti ani právoplatný, ani vykonateľný nebol. Sťažovateľka žije v sústavnej,

právnej neistote, pretože do dnešného dňa nie je riadne oboznámená s právnym stavom

veci, t. j. ako sa okresný súd vysporiadal s uznesením Krajského súdu v Košiciach o tom, že

rozsudok č. k. nie je právoplatný.“.

Sťažovateľka sa domáhala, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie

rozhodol nálezom, v ktorom vysloví, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn.

porušil jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa , právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa

dohovoru, ako aj jej základné právo na súdnu ochranu podľa

a základné právo na rovnosť všetkých účastníkov v konaní podľa .

Sťažovateľka sa ďalej domáhala priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume

4 000 € a úhrady trov konania v konaní pred ústavným súdom v sume 260,70 €.

Na výzvu ústavného súdu sa k sťažnosti ešte pred jej predbežným prerokovaním

vyjadril predseda okresného súdu v prípise sp. zn. z 25. marca 2010,

v ktorom okrem iného uviedol:

„Dňa 7. 2. 2006 vydal Okresný súd Michalovce, sudca JUDr. M. L. rozsudok sp. zn.

-65, ktorým uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi Sk 60 000,- s prísl.

Proti tomuto rozsudku dňa 4. 1. 2010 podala odvolanie žalovaná prostredníctvom

svojej právnej zástupkyni JUDr. D. S., advokátky, ktoré bolo súdu doručené dňa 7. 1. 2010

a v dôsledku ktorého bude musieť byť uvedený spis predložený odvolaciemu Krajskému

súdu Košice.

Medzitým žalovaná podala aj ústavnú sťažnosť na Ústavný súd Slovenskej republiky

ku ktorej sa vyjadrujem v tom zmysle, že o odvolaní ktoré žalovaná podala tak, ako je vyššie

uvedené bude musieť rozhodnúť Krajský súd v Košiciach a o tom, či boli porušené ústavné

práva žalovanej bude rozhodovať Ústavný súd Slovenskej republiky.“

Ústavný súd sťažnosť uznesením č. k. -14 z 8. apríla 2010 prijal na

ďalšie konanie v časti, ktorou sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva

podľa a práva podľa dohovoru, pričom vo zvyšnej časti

sťažnosť odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právnu zástupkyňu

sťažovateľky a predsedu okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci

konalo ústne pojednávanie. Predseda okresného súdu bol ústavným súdom vyzvaný,

aby prípadne doplnil svoje vyjadrenie k sťažnosti sp. zn. z 25. marca

2010. Predseda okresného súdu v prípise sp. zn. z 22. apríla 2010 oznámil,

že netrvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, pričom svoje predchádzajúce

vyjadrenie k sťažnosti už nedoplnil.

Právna zástupkyňa sťažovateľky v liste z 30. apríla 2010 oznámila, že netrvá na

ústavnom pojednávaní vo veci a zároveň sa vyjadrila aj k vyjadreniu predsedu okresného

súdu sp. zn. z 25. marca 2010 k sťažnosti, keď okrem iného uviedla:

„... Okresný súd v Michalovciach opakovane doručoval sťažovateľke

prostredníctvom jej právnej zástupkyne rozsudok sp. zn. , na ktorom bola

vyznačená doložka právoplatnosti a vykonateľnosti dňa 18. mája 2006, a to aj po

doručenom uznesení Krajského súdu v Košiciach o tom, že rozsudok sa nestal

právoplatným.

Sťažovateľka nemala inú možnosť, len trvať na všetkých tých svojich námietkach,

ktoré obsahoval aj návrh na obnovu súdneho konania sp. zn. a následne

podala proti tomuto rozsudku aj odvolanie, pretože v skutočnosti sa vôbec nedozvedela, ako

súd odstránil nesprávnu doložku právoplatnosti, alebo ako veci postupoval.

Pretože ešte dňa 04. 02. 2010 bol právnej zástupkyni sťažovateľky doručený

rozsudok, na ktorom bola vyznačená doložka právoplatnosti a vykonateľnosti 18. máj 2006.

O tom, že záležitosť bola predložená Krajskému súdu v Košiciach sa sťažovateľka

dozvedela až zo stanoviska predsedu Okresného súdu k doručenej ústavnej sťažnosti.“

Vzhľadom na oznámenia právnej zástupkyne sťažovateľky a predsedu okresného

súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade

s o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) upustil od ústneho pojednávania,

pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z predmetného spisu vedeného okresným súdom pod sp. zn. ústavný

súd zistil tento priebeh namietaného konania:

1. Žaloba o zaplatenie sumy 60 000 Sk bola doručená okresnému súdu 17. mája

2004, následne bol predmetný spis vedený pod sp. zn. pridelený zákonnému

sudcovi JUDr. M. L.

2. Okresný súd uznesením z 3. júna 2004 vyzval sťažovateľku, aby sa vyjadrila

k žalobe a k tomu, či súhlasí s rozhodnutím vo veci bez nariadenia pojednávania (zásielka

nebola sťažovateľke doručená z dôvodu, že sa nachádzala mimo územia Slovenskej

republiky).

3. Po zisťovaní trvalého pobytu sťažovateľky (úkony okresného súdu z 1. júna 2004,

21. júna 2004 a 23. júla 2004) okresný súd vydal 8. novembra 2004 pokyn na doručenie

uznesenia o vyjadrení sa k žalobe a nariadení pojednávania na 3. január 2005 na adresu

sťažovateľky v Českej republike zistenej prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti

Českej republiky (zásielka nebola nedoručená).

4. Pojednávanie 3. januára 2005, ktoré sa uskutočnilo bez účasti sťažovateľky,

okresný súd uznesením následne odročil na neurčito s tým, že sťažovateľka bude vypočutá

dožiadaným súdom v Prahe.

5. Dňa 26. januára 2005 okresný súd požiadal Obvodný súd Praha 6 o doručenie

žaloby sťažovateľke a o jej vypočutie. Dožiadaný súd vrátil zásielku 11. apríla 2005

ako nedoručiteľnú, keďže sťažovateľka sa na uvedenej adrese nezdržiavala.

6. Úkonmi okresného súdu z 12. januára 2006 bol opätovne zisťovaný trvalý pobyt

sťažovateľky prostredníctvom Registra obyvateľov Slovenskej republiky a Ministerstva

spravodlivosti Českej republiky.

7. Na základe adresy trvalého pobytu sťažovateľky zistenej prostredníctvom Registra

obyvateľov Slovenskej republiky bolo 16. januára 2006 okresným súdom doručované

predvolanie na pojednávanie na 7. február 2006.

8. Žalobca predložil okresnému súdu 24. januára 2006 dôkazy.

9. Okresný súd 25. januára 2006 uznesením ustanovil sťažovateľke opatrovníka

na zastupovanie v konaní podľa (ďalej aj

„OSP“).

10. Dňa 7. februára 2006 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom bol vyhlásený

rozsudok; v spise je vyznačené nadobudnutie jeho právoplatnosti dňom 18. mája 2006

a nadobudnutie vykonateľnosti dňom 28. júna 2006 (opatrovníčke sťažovateľky bol

rozsudok doručený 27. apríla 2006).

11. Dňa 30. júna 2006 bola sťažovateľke doručená predexekučná upomienka

právneho zástupcu žalobcu na úhradu súdom priznaného nároku, na ktorú 12. júla 2006

reagovala sťažovateľka návrhom na mimoexekučné doriešenie po 25. júli 2006.

12. Dňa 11. septembra 2006 bol okresnému súdu doručený návrh sťažovateľky na

obnovu konania, ktorý bol následne 11. decembra 2006 doplnený; konanie o tomto návrhu

je vedené pod sp. zn. .

13. Okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. vyzval žalobcu

20. februára 2007, aby sa vyjadril k návrhu na obnovu konania; žalobca sa k návrhu vyjadril

19. marca 2007.

14. Dňa 17. apríla 2007 sa na okresnom súde uskutočnilo vo veci vedenej pod sp. zn.

pojednávanie, ktoré bolo následne odročené na 24. apríla 2007.

15. Na pojednávaní 24. apríla 2007 okresný súd vyhlásil uznesenie, ktorým návrh na

obnovu konania zamietol. Proti uzneseniu sa sťažovateľka odvolala 21. júna 2007; spis bol

s opravným prostriedkom predložený 27. júna 2007 krajskému súdu.

16. Krajský súd uznesením sp. zn. z 29. apríla 2008 zrušil uznesenie

okresného súdu z 24. apríla 2007 a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie z dôvodu,

že rozhodoval o neúplnom návrhu (v návrhu neboli uvedené dôvody obnovy konania

a dôkazy, ktoré mali dôvodnosť návrhu preukázať, pozn.), čím odňal sťažovateľke možnosť

konať pred súdom, „pretože jej neumožnil odstrániť vady návrhu“.

17. Podaniami z 5. mája 2008 a 2. júna 2008 sa sťažovateľka dožadovala zaslania

rozsudku sp. zn. zo 7. februára 2006.

18. Okresný súd uznesením z 24. júna 2008 vyzval sťažovateľku na doplnenie návrhu

na obnovu konania; sťažovateľka doplnila svoj návrh 19. augusta 2008, ku ktorému sa

žalobca vyjadril 25. februára 2009.

19. Uznesením sp. zn. z 26. februára 2009 okresný súd odmietol

návrh na obnovu konania. Proti tomuto uzneseniu sťažovateľka podala odvolanie 29. apríla

2009, ktoré následne doplnila 4. mája 2009; spis bol 14. mája 2009 predložený na

rozhodnutie o opravnom prostriedku krajskému súdu.

20. Krajský súd uznesením sp. zn. z 24. septembra 2009 potvrdil

rozhodnutie okresného súdu, ale z iných dôvodov ako okresný súd; v rámci odôvodnenia

tohto uznesenia krajský súd vyslovil právny názor, podľa ktorého „rozhodnutie súdu prvého

stupňa sa doposiaľ nestalo právoplatným“ (krajský súd mal na mysli rozsudok okresného

súdu sp. zn. zo 7. februára 2006, pozn.).

21. Dňa 28. decembra 2009 sťažovateľka okresnému súdu oznámila, že trvá

na námietkach vznesených v návrhu na obnovu konania.

22. Dňa 7. januára 2010 sťažovateľka doručila okresnému súdu odvolanie proti

rozsudku sp. zn. zo 7. februára 2006 (pre prípad, ak by súd neakceptoval

námietky uvedené v návrhu na obnovu súdneho konania, pozn.), ktoré doplnila podaním

z 22. februára 2010.

23. Dňa 1. februára 2010 bol sťažovateľke doručený rozsudok okresného súdu sp. zn.

zo 7. februára 2006 spolu s uznesením z 25. januára 2006 o ustanovení

opatrovníka. Rozsudok bol opatrený doložkou právoplatnosti ku dňu 18. máj 2006.

24. Uznesením sp. zn. z 23. februára 2010 okresný súd zrušil svoje

uznesenie z 25. januára 2006 o ustanovení opatrovníčky sťažovateľke; toto uznesenie

nadobudlo právoplatnosť 16. marca 2010.

25. Spis bol 19. apríla 2010 predložený krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1

dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote. Z uvedeného

dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (, ,

).

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa (čo platí aj pokiaľ ide o dohovoru) vychádza zo

svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza

osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde

sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty

dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným

spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak, ako právoplatným rozhodnutím

súdu“ ().

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z , ktorý súdom prikazuje, aby

v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola

rýchla a účinná, ďalej z , podľa ktorého len čo sa konanie začalo,

postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná

a rozhodnutá.

Sudca je podľa povinný urobiť vhodné opatrenia, aby sa

zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná

povinnosť pre sudcu vyplýva z , podľa ktorého sa pojednávanie môže

odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje,

predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové

pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa a práva podľa

dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (,

, ) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická

zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup

samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd v rámci prvého kritéria

prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre

sťažovateľa (, , ). Podľa uvedených kritérií

posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.

1. Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, ktoré ústavný súd uplatňuje

pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie a

dohovoru, ústavný súd zistil, že predmetom namietaného konania pred okresným súdom je

rozhodovanie o žalobe o zaplatenie sumy 60 000 Sk s 13 % úrokom z omeškania,

prostredníctvom ktorej si žalobca proti sťažovateľke uplatnil nárok na primeranú zľavu

z dojednanej kúpnej ceny nehnuteľnosti, a na tomto základe konštatoval, že po právnej

stránke ide o štandardnú občianskoprávnu vec patriacu do rozhodovacej agendy

všeobecného súdnictva, a preto namietané konanie nemožno považovať za právne zložité.

Vychádzajúc zo svojich zistení ústavný súd zároveň konštatoval, že doterajší priebeh

namietaného konania nesignalizuje ani faktickú zložitosť predmetnej veci.

2. Správanie sťažovateľa ako účastníka konania je druhým kritériom, ktoré

sa uplatňuje pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa a práva podľa

dohovoru. Ústavný súd po preskúmaní predloženého spisu zistil, že okresný súd v konaní

vedenom pod sp. zn. rozhodol rozsudkom zo 7. februára 2006 potom,

ako sťažovateľke ustanovil uznesením z 25. januára 2006 v súlade s ustanovením § 29

ods. 2 opatrovníka z dôvodu, že jej pobyt nebol známy. Z predloženého spisu ústavný

súd zistil, že sťažovateľka v predmetnom konaní nepreberala zásielky doručované okresným

súdom a z týchto dôvodov musel tento pristúpiť k zisťovaniu miesta pobytu sťažovateľky.

Procesné úkony smerujúce k zisťovaniu trvalého pobytu sťažovateľky a ustanoveniu

opatrovníka mali nesporne vplyv na celkovú dĺžku konania, ktorú však v žiadnom prípade

nemožno pričítať na ťarchu okresného súdu.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo

k porušeniu práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a práva podľa dohovoru, bol postup samotného okresného

súdu. Z predloženého spisu okresného súdu vedeného pod sp. zn. ústavný súd

zistil, že okresný súd od doručenia žaloby 17. mája 2004 až do 7. februára 2006, keď vo

veci samej rozhodol rozsudkom v namietanom konaní, postupoval plynulo a bez zbytočných

prieťahov.

Rozsudok okresného súdu sp. zn. zo 7. februára 2006 bol doručený

žalobcovi a opatrovníčke sťažovateľky (27. apríla 2006) a na tomto základe bol v spise

označený doložkou právoplatnosti ku dňu 18. máj 2006 a doložkou vykonateľnosti ku dňu

23. máj 2006. Z predmetného spisu ďalej vyplynulo, že sťažovateľka 12. júla 2006

reagovala na predexekučnú upomienku právneho zástupcu žalobcu na úhradu súdom

priznaného nároku z 30. júna 2006 návrhom na mimoexekučné doriešenie po 25. júli 2006.

Následne bol 11. septembra 2006 okresnému súdu doručený návrh sťažovateľky na

obnovu konania, ktorý bol v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn.

zamietnutý uznesením z 24. apríla 2007. O odvolaní sťažovateľky proti tomuto uzneseniu

okresného súdu rozhodol krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn.

uznesením z 29. apríla 2008, ktorým predmetné uznesenie zrušil a vec vrátil okresnému

súdu na ďalšie konanie. Okresný súd v ďalšom priebehu konania o návrhu sťažovateľky na

obnovu konania uznesením z 24. júna 2008 vyzval sťažovateľku na doplnenie jej návrhu na

obnovu konania a následne jej návrh na obnovu konania uznesením sp. zn.

z 26. februára 2009 opätovne zamietol. Proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľka

odvolanie 29. apríla 2009, ktoré doplnila podaním zo 4. mája 2009. Krajský súd uznesením

sp. zn. z 24. septembra 2009 potvrdil rozhodnutie okresného súdu, ktorým

návrh na obnovu konania zamietol.

V danom prípade konanie o návrhu na obnovu konania vedené okresným súdom pod

sp. zn. nepochybne nadväzovalo (súviselo) na namietané konanie vedené

okresným súdom pod sp. zn. . Bez ohľadu na túto skutočnosť ale ústavný súd

považoval za potrebné poukázať na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej na konanie

o návrhu na obnovu konania – v štádiu do rozhodnutia o povolení obnovy konania alebo

rozhodnutia o zamietnutí návrhu na obnovu konania – nie je aplikovateľný čl. 48 ods. 2

v časti týkajúcej sa práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (ani

ods. 1 dohovoru v časti týkajúcej sa práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote),

pretože v rámci neho nejde o rozhodovanie o občianskom práve alebo záväzku účastníka

konania. Takéto rozhodnutie už bolo totiž vydané v pôvodnom konaní (v danom prípade

konaní vedenom pod sp. zn. ), ktoré v zmysle predstavuje prekážku

veci rozhodnutej. Pri obnove konania podľa môže byť

základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

podľa judikatúry ústavného súdu porušené len v štádiu po nadobudnutí právoplatnosti

uznesenia o povolení obnovy konania (). Na tomto základe ústavný súd

konštatoval, že v období, keď okresný súd konal o návrhu sťažovateľky na obnovu konania,

t. j. od 11. septembra 2006 do 24. septembra 2009, keď krajský súd potvrdil rozhodnutie

okresného súdu o zamietnutí návrhu na obnovu konania, nemohlo dôjsť k porušeniu

základného práva sťažovateľky podľa ani k porušeniu jej práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Napriek uvedenému ústavný súd považoval za potrebné vyjadriť sa k námietke

sťažovateľky, že jej „záležitosť nie je ani po 5 rokoch a 10 mesiacoch právoplatne

skončená“.

V tejto súvislosti ústavný súd vzal na vedomie právny názor vyjadrený v odôvodnení

uznesenia krajského súdu sp. zn. z 24. septembra 2009 (krajský súd ako

odvolací súd označeným uznesením potvrdil uznesenie okresného súdu o zamietnutí návrhu

na obnovu konania, pozn.), podľa ktorého „... z obsahu pripojeného spisu Okresného súdu

Michalovce sp. zn. vyplýva, že uznesenie o ustanovení opatrovníka bolo

doručené iba opatrovníčke, nebolo doručené žalobcovi. Keďže uznesenie na ustanovenie

opatrovníka nebolo doručené všetkým, ktorým v zmysle zákonných ustanovení doručené

malo byť, podľa záveru odvolacieho súdu uznesenie o ustanovení opatrovníka sa nestalo

právoplatným. Keďže uznesenie o ustanovení opatrovníka sa nestalo právoplatným, nemohli

nastať ani účinky doručenia rozsudku, ktoré bolo doručované opatrovníkovi žalovanej

v pôvodnom konaní. Je teda zrejmé, že rozsudok súdu prvého stupňa v konaní sp. zn.

nebol doručený všetkým účastníkom, resp. nenastali účinky doručenia vo

vzťahu k doručeniu rozsudku opatrovníčke žalovanej, preto uvedené rozhodnutie súdu

prvého stupňa sa doposiaľ nestalo právoplatným.“.

Z citovaného vyplýva, že krajský súd uznesením z 24. septembra 2009 v konaní

vedenom pod sp. zn. potvrdil rozhodnutie okresného súdu o zamietnutí

obnovy konania, ale zároveň vyjadril právny názor, v rámci ktorého spochybnil

právoplatnosť rozsudku okresného súdu vydaného v konaní vedenom pod sp. zn.

. Ústavný súd vzal na vedomie, že krajský súd označeným uznesením

nerozhodoval meritórne vo veci samej vzhľadom na skutočnosť, že tak urobiť ani nemohol.

V súlade s ustanoveniami totiž súd návrh na obnovu konania uznesením buď

zamietne, alebo obnovu konania povolí, nerozhoduje však v merite veci.

S prihliadnutím na právny názor vyslovený krajským súdom v uznesení

č. k. -89 z 24. septembra 2009, ktorým tento spochybnil právoplatnosť

rozsudku okresného súdu sp. zn. zo 7. februára 2006, podala sťažovateľka

7. januára 2010 odvolanie proti tomuto rozsudku, ktoré okresný súd bez zbytočného

odkladu predložil spolu s predmetným spisom 19. apríla 2010 na rozhodnutie krajskému

súdu. S prihliadnutím na uvedené bude úlohou krajského súdu, ak odvolanie neodmietne,

preskúmať vecnú stránku napadnutého rozsudku okresného súdu a jemu predchádzajúce

konanie a vyjadriť sa týmto meritórne aj k právoplatnosti namietaného rozsudku okresného

súdu. Keďže okresný súd vykonal po doručení odvolania sťažovateľky bez zbytočných

prieťahov všetky úkony potrebné na predloženie veci na rozhodnutie odvolaciemu súdu,

nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa a jej

práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ani v období po 7. januári 2010, t. j. potom, ako doručila

okresnému súdu odvolanie proti jeho rozsudku zo 7. februára 2006.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto nálezu.

Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd dospel k záveru, že základné právo

sťažovateľky podľa ani jej právo podľa dohovoru neboli

postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. porušené, bolo už

bez právneho dôvodu zaoberať sa ostatnými návrhmi sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. mája 2010