Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 186/2010
PDF · 209.36 KB
No categories available
I. ÚS 186/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. mája 2010
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti G., a. s., Česká republika, zastúpenej
advokátom JUDr. M. K., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu
a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Cob
31/09 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti G., a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. februára
2010 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti G., a. s., Česká republika (ďalej len
„sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. M. K., K., ktorou namietala porušenie svojho
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Cob
31/09.
Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:
«Dňa 30. novembra 2009 bol našej spoločnosti doručený rozsudok Krajského súdu
v Žiline zo dňa 22. novembra 2009, sp. zn. 14 Cob 31/09, ktorým Krajský súd v Žiline ako
odvolací súd potvrdil rozsudok Okresného súdu Dolný Kubín zo dňa 2. decembra 2008, č. k.
9 Cb 130/07-100, a rozhodol o trovách odvolacieho konania.
Rozsudkom Okresného súdu Dolný Kubín zo dňa 2. decembra 2008, č. k.
9 Cb 130/07-100, súd zamietol žalobu našej spoločnosti a rozhodol o trovách
prvostupňového konania.
Našou žalobou sme sa domáhali voči R. S. - RP – W. s miestom podnikania... D. K...,
ako žalovanému našich nárokov na zaplatenie leasingových splátok vyplývajúcich zo
zmluvy o finančnom prenájme s následnou kúpou prenajatej veci č. 901908 (ďalej len
„leasingová zmluva“).
Súd prvého stupňa našu žalobu zamietol na tom základe, že leasingová zmluva bola
uzatvorená medzi žalovaným a organizačnou zložkou spoločnosti G., B., a žalobca
nepreukázal, že organizačná zložka mala oprávnenie na uzatváranie leasingových zmlúv vo
svojom mene, keďže ako taká nemá právnu subjektivitu, a teda spôsobilosť brať na seba
práva a povinnosti. Okresný súd ďalej uviedol, že to, že zahraničná osoba má oprávnenie
podnikať na území Slovenskej republiky nemení nič na tom, že organizačná zložka nemá
právnu subjektivitu. Súd prvého stupňa preto vyhodnotil leasingovú zmluvu uzatvorenú
organizačnou zložkou ako neplatný právny úkon.
Naša spoločnosť sa proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa odvolala z tých dôvodov,
že označenie našej spoločnosti v leasingovej zmluve obsahuje plné obchodné meno
právnickej osoby, ako aj jej právnej formy (G., a. s.) a v ďalšom texte je údaj o zápise tejto
zahraničnej osoby v Obchodnom registri vedenom Mestským súdom v Prahe v oddiele B vo
vložke č. 5125. Z leasingovej zmluvy vyplýva, že naša spoločnosť bola riadne identifikovaná
a označená, pretože obchodné meno zahraničnej osoby je GMAC, a. s. Za úplným
obchodným menom zahraničnej osoby nasleduje ešte označenie organizačnej zložky. Z tejto
skutočnosti nemožno vyvodiť záver, že táto organizačná zložka uzatvorila leasingovú
zmluvu vo vlastnom mene.
Uvedené právne hodnotenie sme podopreli aj konštantnou judikatúrou, a to
rozhodnutiami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 5 Obo 17/2000, sp. zn.
6 Obo 158/97, ktoré sa týkali našej spoločnosti, ako aj rozhodnutím publikovaným
v časopise Zo súdnej praxe pod č. 57/1996.
K odvolaniu našej spoločnosti rozhodol Krajský súd v Žiline ako odvolací súd tak, že
rozsudok potvrdil na tom základe, že v leasingovej zmluve pod skratkou „G.“ bola
jednoznačne označená len organizačná zložka. Uvedené, vo vzťahu k tvrdeniam žalobcu
neperfektné a neurčité označenie zmluvnej strany v danom prípade nemohlo viesť k inému
vyhodnoteniu, než ktoré vyvodil okresný súd, že účastníkom právneho úkonu žalovanej
zmluvy bola označená organizačná zložka bez právnej subjektivity s následkom absolútnej
neplatnosti takto uzavretej zmluvy podľa § 38 Občianskeho zákonníka.
Krajský súd neprihliadal na uvádzané rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, čo odôvodnil tým, že tieto riešia problematiku účastníka v rovine spôsobilosti
konania. Pokiaľ ide o rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 5 Obo 17/00,
podľa ktorého zo skutočnosti, že v zmluve je ako účastník označená organizačná zložka
existujúcej právnickej osoby (obchodnej spoločnosti), nemožno dospieť k záveru, že ju
uzavrela organizačná zložka vo svojom mene a nie v mene právnickej osoby, ktorej je
zložkou; krajský súd bol toho názoru, že v danej konkrétnej veci zo sumáru údajov
uvádzaných v zmluve nebolo možné dôvodiť a prijať jednoznačný a nepochybný záver, že
účastník zmluvného vzťahu konal nie vo svojom mene, ale ako organizačná zložka
zahraničnej právnickej osoby...
V prejednávanom prípade súd prvého stupňa, ako aj odvolací súd riešili otázku
platnosti leasingovej zmluvy s tým záverom, že táto zmluva je neplatná z dôvodu, že ju mala
uzatvoriť organizačná zložka našej spoločnosti.
Takýto záver je nesprávny, je v rozpore s ustálenou súdnou praxou a je arbitrárny...
V prvom rade je potrebné zdôrazniť, že súdy sú povinné vykladať právne úkony tak,
aby bola zachovaná ich platnosť (napr. nález Ústavného súdu Českej republiky zo dňa
14. apríla 2005, sp. zn. I. ÚS 625/03, ktorý bol prevzatý súdnou praxou všeobecnými súdmi
Českej republiky, napr. uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 14. decembra
2005, sp. zn. 22 Cdo 2531/2005). Podľa uvedeného nálezu Ústavného súdu Českej
republiky základným princípom výkladu zmlúv je priorita výkladu, ktorý nezakladá
neplatnosť zmluvy, pred takým výkladom, ktorý neplatnosť zmluvy zakladá, ak sú možné oba
výklady. Je tak vyjadrený a podporovaný princíp autonómie zmluvných strán, povaha
súkromného práva a s tým spojená spoločenská a hospodárska funkcia zmluvy. Neplatnosť
zmluvy má byť teda výnimkou, nie zásadou. Tento výkladový argument presahuje český
právny poriadok, prelína sa právnymi poriadkami západnej právnej kultúry a má charakter
všeobecného právneho princípu [napr. Land, O., Beale, H. (ed.): Principles of European
Contract Law. Parts I and II. 2nd ed., Kluwer Law International 2000, s. 106)...
Ďalej je potrebné zdôrazniť, že otázku označenia účastníka konania pre procesné
účely riešila súdna prax, pričom v prejednávanom prípade sa súd prvého stupňa a odvolací
súd od tejto ustálenej súdnej praxe podstatne odchýlili.
Poukazujeme na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky publikované
v časopise Zo súdnej praxe pod č. 57/1996, ako aj vo vzťahu k našej spoločnosti vydané
rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 5 Obo 17/00 a sp. zn.
6 Obo 158/97. V neposlednom rade poukazujeme aj na nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky zo dňa 24. septembra 2008, č. k. II. ÚS 154/08-34, ktorý uvedenú problematiku
v zmysle procesnej otázky riešil rovnako s opačným záverom ako súd prvého stupňa a súd
odvolací.
V tejto súvislosti uvádzame, že procesná subjektivita sa odvodzuje od subjektivity
právnej (§ 19 O. s. p.). Preto nevidíme žiaden dôvod pre hodnotenie rovnakej otázky iným
spôsobom, ako sa to celkom nedostatočne pokúšal odôvodniť odvolací súd...
Leasingová zmluva v rovnakom znení (z rovnakého obdobia, uzatvorená s iným
leasingovým nájomcom) bola prv posudzovaná aj Krajským súdom v Žiline v inom súdnom
konaní, sp. zn. 14 Cob 10/07, a to v konaní v právnej veci navrhovateľa A. M., s. r. o. voči
Krajskému riaditeľstvu Policajného zboru a voči našej spoločnosti. Krajský súd v Žiline
vtedy potvrdil rozsudok Okresného súdu Žilina zo dňa 6. decembra 2006, č. k. 11 Cb
136/05-398, na tom základe, že leasingovú zmluvu v rovnakom znení čo do označenia našej
spoločnosti posúdil za platný dôvod nadobudnutia vlastníckeho práva našej spoločnosti k
predmetnému vozidlu. Za podstatné v tejto súvislosti považujeme práve posúdenie samotnej
leasingovej zmluvy ako platnej zo strany Krajského súdu v Žiline. Tu sa navyše nejednalo
len o otázku procesnú, ale o otázku hmotnoprávnu...
Napokon uvádzame, že pre vec samu záväzným spôsobom bola otázka platnosti
zmluvy riešená aj rozsudkom Okresného súdu Dolný Kubín zo dňa 9. júna 2006, č. k.
9 Cb 146/05-105, ktorým bola naša žaloba na zaplatenie nárokov vyplývajúcich zo
záverečného vyúčtovania voči žalovanému Romanovi Svitekovi zamietnutá. Súd v uvedenej
veci výslovne uviedol, že je nepochybné, že medzi žalobcom a žalovaným existuje... právny
vzťah a z toho vyplývajúca pohľadávka, nie však vtákom zmysle, ako si ju žalobca uplatnil.
Keďže súd zistil, že leasingová zmluva je naďalej platná, nemohol priznať žalobcovi nároky,
na ktoré by žalobcovi vzniklo právo v prípade predčasného skončenia leasingu. Žalovaný
(správne žalobca) mal preto v čase rozhodovania súdu nárok len na zaplatenie omeškaných
leasingových splátok a úrokov z nich...
Tento rozsudok nadobudol právoplatnosť a stal sa v zmysle § 159 ods. 2 O. s. p.
záväzným pre účastníkov (vrátane žalovaného) a všetky orgány. Súd prvého stupňa
a odvolací súd sa však zjavne necítili byť viazané takýmto rozhodnutím…
Nedotýkajúc sa vyššie uvedeného, ďalej k veci uvádzame, že aj v prípade, ak by súd
prvého stupňa a odvolací súd posúdili zmluvu ako neplatnú, v súlade s ustálenou súdnou
praxou bolo ich povinnosťou posúdiť uplatnený nárok ako nárok z bezdôvodného
obohatenia (napr. rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 31. júla 2003, sp. zn.
25 Cdo 1934/2001, rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 29. apríla 2009,
sp. zn. 33 Odo 1665/2006)...
Ani takto však súdy nepostupovali...
Je pravdou, že súčasťou koncepcie kontinentálneho práva nie je doktrína o
viazanosti súdov precedentami (ani to však nieje pravdou vo vzťahu k judikatúre Súdneho
dvora Európskych spoločenstiev, ako aj k judikatúre Ústavného súdu Slovenskej republiky
a Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá sa týka základných ľudských práv a slobôd). Na
druhej strane v našom systéme existuje požiadavka na spravodlivé konanie, ktoré sa
vykonáva v rovnakých prípadoch rovnako (požiadavka na rovnosť, a to nielen v zmysle
rovnosti v konaní, článok 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ale aj rovnosť na rovnako
vykonávanú spravodlivosť, event. na súdnu ochranu poskytovanú rovnakým spôsobom,
článok 12 ods. 1 prvá veta v spojení s § 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). Uvedená
koncepcia je doktrínou jurisprudence constante.
Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa
v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá má základ v platnom
právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré
Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Každý
účastník konania má v rámci spravodlivého súdneho konania právo na to, aby sa v jeho
veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Okrem toho je obsahom
základného práva na súdnu ochranu aj to, aby v prípade, ak sa v judikatúre všeobecných
súdov, najmä najvyššieho súdu a v doktríne objavujú viaceré výklady a spôsoby používania
právnej normy, ktoré sú rozhodujúce pre výrok vo veci, bolo v rozhodnutí o veci samej
jednoznačne a presvedčivo vysvetlené, prečo všeobecný súd použil tie metódy výkladu, ktoré
použil, aké argumenty ho viedli k tomu, že sa priklonil k vlastnému riešeniu, a nie krieseniu,
ktoré už existuje v judikatúre, prípadne v relevantných doktrínach, a aké dôvody ho viedli
k tomu, že sa odklonil od existujúcej judikatúry z hľadiska predvídateľnosti súdneho
rozhodnutia (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. IV. ÚS 214/04).
V danom prípade sme presvedčení, že označenie našej spoločnosti v leasingovej
zmluve je dostatočné pre udržanie platnosti leasingovej zmluvy.
Označenie našej spoločnosti obsahuje obchodné meno, adresu organizačnej zložky,
identifikačné číslo a zápisy v príslušných registroch, ktoré sa týkajú zahraničnej osoby, ako
aj jej organizačnej zložky.
Označenie našej spoločnosti na leasingovej zmluve obsahuje plné a správne
obchodné meno našej spoločnosti – G., a. s. Takto označená osoba je subjektom práva
podľa § 22 prvej vety Obchodného zákonníka, v zmysle ktorého právnu spôsobilosť, ktorú
má iná než fyzická zahraničná osoba podľa právneho poriadku, podľa ktorého bola
založená, má takisto v oblasti slovenského právneho poriadku. Spoločnosť G., a. s. svoju
subjektivitu odvodzuje z ustanovenia § 56 ods. 1 Obchodného zákonníka Českej republiky č.
513/1991 Zb. v znení neskorších predpisov.
Dodatok označujúci, že sa jedná o organizačnú zložku podniku zahraničnej osoby, na
veci nič nemení. Tým sa iba špecifikuje, že vec (leasingová zmluva) sa týka organizačnej
zložky podniku zahraničnej osoby.
Adresa uvádzaná ako registračná adresa... B., a kontaktná adresa... B., je adresou
organizačnej zložky a zároveň adresou určenou na doručovanie príp. písomností. Nejedná
sa o sídlo účastníka - toto má zahraničná osoba v P.; organizačná zložka podniku
zahraničnej osoby ani sídlo na území Slovenskej republiky nemá a uvedené adresy ako sídlo
ani označované neboli.
V leasingovej zmluve sa ďalej uvádza identifikačné číslo našej spoločnosti.
Identifikačné číslo sa používa na jednoznačnú identifikáciu právnickej osoby a podnikateľa
a má evidenčný význam (§ 27 ods. 1 prvá veta zákona č. 540/2001 Z. z. o štátnej štatistike
v znení neskorších predpisov). Identifikačné číslo je teda číslom prideleným zahraničnej
osobe pre účely týkajúce sa Slovenskej republiky, a to na získavanie štatistických informácií
potrebných na posudzovanie sociálno-ekonomického vývoja, ako je to vymedzené
v ustanovení § 1 zákona č. 540/2001 Z. z. v znení zákona č. 215/2004 Z. z.
Pre úplnosť uvádzame, že z uvedeného dôvodu ani nie je možné používať
identifikačné číslo pridelené v Českej republike, inak by mohlo dôjsť k nesprávnemu záveru,
že sa jedná o osoby dve, pretože podľa ustanovenia § 27 ods. 3 prvá veta zákona
č. 540/2001 Z. z. v znení zákona č. 215/2004 Z. z. každej právnickej osobe a každému
podnikateľovi sa prideľuje len jedno identifikačné číslo, a teda jeden subjekt môže mať iba
jedno identifikačné číslo. Aj v prípade odštepného závodu alebo inej vnútornej organizačnej
jednotky sa tvorí identifikačné číslo z identifikačného čísla právnickej osoby a z poradového
čísla, aby nedošlo k nežiaducemu nedorozumeniu.
Napokon sme dodržali aj ustanovenia § 21 Obchodného zákonníka č. 513/1991 Zb.
v znení neskorších predpisov, a to čo do údaja o zápise organizačnej zložky podniku
zahraničnej osoby do obchodného registra, označenia zahraničného obchodného registra
alebo inej evidencie, do ktorej sa zahraničná osoba zapisuje, a údaja o zápise zahraničnej
osoby do tohto registra alebo do inej evidencie, ak právo štátu, ktorým sa zahraničná osoba
spravuje, povinnosť zápisu do obchodného registra alebo do inej evidencie ukladá.
Jediný údaj, ktorý nie je na leasingovej zmluve uvedený, je adresa sídla zahraničnej
osoby. Sme však presvedčení, že tento nedostatok nespôsobuje v okolnostiach prípadu
v žiadnom smere neurčitosť označenia našej spoločnosti, a tak nemá za následok neplatnosť
leasingovej zmluvy.
Na záver teda zhŕňame, že považujeme rozhodnutia súdu prvého stupňa
a odvolacieho súdu za nesprávne, rozporné s ustálenou súdnou praxou a arbitrárne, pokiaľ
nedostatočným spôsobom odôvodňujú svoje prekvapivé závery. Navyše aj v prípade nimi
skonštatovanej neplatnosti leasingovej zmluvy sú v rozpore s ustálenou súdnou praxou a sú
celkom nepreskúmateľné, pokiaľ neodôvodňujú, prečo žalobou uplatnené nároky
z leasingovej zmluvy (ktorá má povahu úveru) nepriznali v prípade zistenej neplatnosti tejto
zmluvy titulom bezdôvodného obohatenia. Uvedené rozhodnutia tak považujme z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné. Zároveň sú v príčinnej súvislosti s porušením
práva našej spoločnosti na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie, ako aj na
rovnosť poskytovanej súdnej ochrany.»
Sťažovateľka ústavnému súdu navrhla, aby vo veci rozhodol týmto nálezom:
„Základné právo sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo porušené v konaní pred
Krajským súdom v Žiline, sp. zn. 14 Cob 31/09.
Rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 22. novembra 2009, sp. zn. 14 Cob 31/09,
a rozsudok Okresného súdu Dolný Kubín zo dňa 2. decembra 2008, č. k. 9 Cb 130/07-100,
sa zrušujú a vec sa vracia na ďalšie konanie.
Spoločnosti GMAC, a. s. sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia v sume
303,31 €, ktorú je Krajský súd v Žiline povinný vyplatiť na účet Advokátskej kancelárie I.,
R. & K. s. r. o. so sídlom... K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
V súlade s už uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť
sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na
jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Porušenie označených základných práv vidí sťažovateľka v namietanej nesprávnosti
právnych záverov rozsudku krajského súdu sp. zn. 14 Cob 31/09 z 22. novembra 2009
a v jeho nedostatočnom odôvodnení.
Podľa sťažovateľky právne závery krajského súdu sú odlišné od ustálenej
rozhodovacej praxe všeobecných súdov v obdobnej otázke ako bola posudzovaná krajským
súdom, a táto odlišnosť nebola krajským súdom relevantne odôvodnená.
Spornou otázkou bolo posúdenie, či účastníkom lízingovej zmluvy na strane
lízingového prenajímateľa je sťažovateľka ako obchodná spoločnosť s právnou
subjektivitou alebo jej organizačná zložka bez právnej subjektivity, a to v nadväznosti na
označenie lízingového prenajímateľa v samotnej lízingovej zmluve. Krajský súd dospel
k záveru, že ako lízingový prenajímateľ je v lízingovej zmluve (o ktorú sťažovateľka
opierala svoje nároky uplatňované v súdnom konaní) označená organizačná zložka
sťažovateľky, ktorá nemá právnu subjektivitu, a preto zmluvu posúdil ako absolútne
neplatnú.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označila sťažovateľka, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné
právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04,
II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo
skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne s medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis
II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia
všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a zároveň
by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli
napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.
Ústavný súd po preskúmaní rozsudku krajského súdu konštatuje, že v ňom nemožno
ustáliť prvky arbitrárnosti, ktoré by nasvedčovali nesprávnosti právnych záverov krajského
súdu alebo ktoré by spočívali v nedostatočnom odôvodnení jeho záverov.
Pokiaľ sťažovateľka poukazuje na odlišné závery súdov v otázke posúdenia subjektu
zmluvy, je potrebné dodať, že posúdenie označenia účastníka zmluvného vzťahu je
individuálnou skutkovou a právnou otázkou vo vzťahu ku konkrétnej zmluve a patrí do
autonómnej rozhodovacej činnosti konajúceho súdu so zohľadnením okolností daného
prípadu.
Ústavný súd vzhľadom na už uvedené a s ohľadom na svoju ustálenú rozhodovaciu
činnosť zdôrazňuje, že mu neprináleží prehodnocovať skutkové a právne závery
všeobecných súdov, a v tomto prípade krajského súdu, ktoré nie sú v takej miere rozporné
a neodôvodnené, že by to dosahovalo ústavnoprávny rozmer a zadávalo možnosť porušenia
označených práv sťažovateľky.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
sťažnosť sťažovateľky odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť.
Pretože sťažnosť bola odmietnutá v celom rozsahu, ústavný súd o ďalších nárokoch
na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. mája 2010