Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 186/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. mája 2010

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti G., a. s., Česká republika, zastúpenej

advokátom JUDr. M. K., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu

a inú právnu ochranu podľa a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Cob

31/09 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti G., a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. februára

2010 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti G., a. s., Česká republika (ďalej len

„sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. M. K., K., ktorou namietala porušenie svojho

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

31/09.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:

«Dňa 30. novembra 2009 bol našej spoločnosti doručený rozsudok Krajského súdu

v Žiline zo dňa 22. novembra 2009, sp. zn. , ktorým Krajský súd v Žiline ako

odvolací súd potvrdil rozsudok Okresného súdu Dolný Kubín zo dňa 2. decembra 2008, č. k.

-100, a rozhodol o trovách odvolacieho konania.

Rozsudkom Okresného súdu Dolný Kubín zo dňa 2. decembra 2008, č. k.

-100, súd zamietol žalobu našej spoločnosti a rozhodol o trovách

prvostupňového konania.

Našou žalobou sme sa domáhali voči R. S. - RP – W. s miestom podnikania... D. K...,

ako žalovanému našich nárokov na zaplatenie leasingových splátok vyplývajúcich zo

zmluvy o finančnom prenájme s následnou kúpou prenajatej veci č. 901908 (ďalej len

„leasingová zmluva“).

Súd prvého stupňa našu žalobu zamietol na tom základe, že leasingová zmluva bola

uzatvorená medzi žalovaným a organizačnou zložkou spoločnosti G., B., a žalobca

nepreukázal, že organizačná zložka mala oprávnenie na uzatváranie leasingových zmlúv vo

svojom mene, keďže ako taká nemá právnu subjektivitu, a teda spôsobilosť brať na seba

práva a povinnosti. Okresný súd ďalej uviedol, že to, že zahraničná osoba má oprávnenie

podnikať na území Slovenskej republiky nemení nič na tom, že organizačná zložka nemá

právnu subjektivitu. Súd prvého stupňa preto vyhodnotil leasingovú zmluvu uzatvorenú

organizačnou zložkou ako neplatný právny úkon.

Naša spoločnosť sa proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa odvolala z tých dôvodov,

že označenie našej spoločnosti v leasingovej zmluve obsahuje plné obchodné meno

právnickej osoby, ako aj jej právnej formy (G., a. s.) a v ďalšom texte je údaj o zápise tejto

zahraničnej osoby v Obchodnom registri vedenom Mestským súdom v Prahe v oddiele B vo

vložke č. 5125. Z leasingovej zmluvy vyplýva, že naša spoločnosť bola riadne identifikovaná

a označená, pretože obchodné meno zahraničnej osoby je GMAC, a. s. Za úplným

obchodným menom zahraničnej osoby nasleduje ešte označenie organizačnej zložky. Z tejto

skutočnosti nemožno vyvodiť záver, že táto organizačná zložka uzatvorila leasingovú

zmluvu vo vlastnom mene.

Uvedené právne hodnotenie sme podopreli aj konštantnou judikatúrou, a to

rozhodnutiami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. , sp. zn.

, ktoré sa týkali našej spoločnosti, ako aj rozhodnutím publikovaným

v časopise Zo súdnej praxe pod č. 57/1996.

K odvolaniu našej spoločnosti rozhodol Krajský súd v Žiline ako odvolací súd tak, že

rozsudok potvrdil na tom základe, že v leasingovej zmluve pod skratkou „G.“ bola

jednoznačne označená len organizačná zložka. Uvedené, vo vzťahu k tvrdeniam žalobcu

neperfektné a neurčité označenie zmluvnej strany v danom prípade nemohlo viesť k inému

vyhodnoteniu, než ktoré vyvodil okresný súd, že účastníkom právneho úkonu žalovanej

zmluvy bola označená organizačná zložka bez právnej subjektivity s následkom absolútnej

neplatnosti takto uzavretej zmluvy podľa .

Krajský súd neprihliadal na uvádzané rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky, čo odôvodnil tým, že tieto riešia problematiku účastníka v rovine spôsobilosti

konania. Pokiaľ ide o rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. ,

podľa ktorého zo skutočnosti, že v zmluve je ako účastník označená organizačná zložka

existujúcej právnickej osoby (obchodnej spoločnosti), nemožno dospieť k záveru, že ju

uzavrela organizačná zložka vo svojom mene a nie v mene právnickej osoby, ktorej je

zložkou; krajský súd bol toho názoru, že v danej konkrétnej veci zo sumáru údajov

uvádzaných v zmluve nebolo možné dôvodiť a prijať jednoznačný a nepochybný záver, že

účastník zmluvného vzťahu konal nie vo svojom mene, ale ako organizačná zložka

zahraničnej právnickej osoby...

V prejednávanom prípade súd prvého stupňa, ako aj odvolací súd riešili otázku

platnosti leasingovej zmluvy s tým záverom, že táto zmluva je neplatná z dôvodu, že ju mala

uzatvoriť organizačná zložka našej spoločnosti.

Takýto záver je nesprávny, je v rozpore s ustálenou súdnou praxou a je arbitrárny...

V prvom rade je potrebné zdôrazniť, že súdy sú povinné vykladať právne úkony tak,

aby bola zachovaná ich platnosť (napr. nález Ústavného súdu Českej republiky zo dňa

14. apríla 2005, sp. zn. , ktorý bol prevzatý súdnou praxou všeobecnými súdmi

Českej republiky, napr. uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 14. decembra

2005, sp. zn. ). Podľa uvedeného nálezu Ústavného súdu Českej

republiky základným princípom výkladu zmlúv je priorita výkladu, ktorý nezakladá

neplatnosť zmluvy, pred takým výkladom, ktorý neplatnosť zmluvy zakladá, ak sú možné oba

výklady. Je tak vyjadrený a podporovaný princíp autonómie zmluvných strán, povaha

súkromného práva a s tým spojená spoločenská a hospodárska funkcia zmluvy. Neplatnosť

zmluvy má byť teda výnimkou, nie zásadou. Tento výkladový argument presahuje český

právny poriadok, prelína sa právnymi poriadkami západnej právnej kultúry a má charakter

všeobecného právneho princípu [napr. Land, O., Beale, H. (ed.): Principles of European

Contract Law. Parts I and II. 2nd ed., Kluwer Law International 2000, s. 106)...

Ďalej je potrebné zdôrazniť, že otázku označenia účastníka konania pre procesné

účely riešila súdna prax, pričom v prejednávanom prípade sa súd prvého stupňa a odvolací

súd od tejto ustálenej súdnej praxe podstatne odchýlili.

Poukazujeme na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky publikované

v časopise Zo súdnej praxe pod č. 57/1996, ako aj vo vzťahu k našej spoločnosti vydané

rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. a sp. zn.

. V neposlednom rade poukazujeme aj na nález Ústavného súdu Slovenskej

republiky zo dňa 24. septembra 2008, č. k. -34, ktorý uvedenú problematiku

v zmysle procesnej otázky riešil rovnako s opačným záverom ako súd prvého stupňa a súd

odvolací.

V tejto súvislosti uvádzame, že procesná subjektivita sa odvodzuje od subjektivity

právnej ( ). Preto nevidíme žiaden dôvod pre hodnotenie rovnakej otázky iným

spôsobom, ako sa to celkom nedostatočne pokúšal odôvodniť odvolací súd...

Leasingová zmluva v rovnakom znení (z rovnakého obdobia, uzatvorená s iným

leasingovým nájomcom) bola prv posudzovaná aj Krajským súdom v Žiline v inom súdnom

konaní, sp. zn. , a to v konaní v právnej veci navrhovateľa A. M., s. r. o. voči

Krajskému riaditeľstvu Policajného zboru a voči našej spoločnosti. Krajský súd v Žiline

vtedy potvrdil rozsudok Okresného súdu Žilina zo dňa 6. decembra 2006, č. k. 11 Cb

136/05-398, na tom základe, že leasingovú zmluvu v rovnakom znení čo do označenia našej

spoločnosti posúdil za platný dôvod nadobudnutia vlastníckeho práva našej spoločnosti k

predmetnému vozidlu. Za podstatné v tejto súvislosti považujeme práve posúdenie samotnej

leasingovej zmluvy ako platnej zo strany Krajského súdu v Žiline. Tu sa navyše nejednalo

len o otázku procesnú, ale o otázku hmotnoprávnu...

Napokon uvádzame, že pre vec samu záväzným spôsobom bola otázka platnosti

zmluvy riešená aj rozsudkom Okresného súdu Dolný Kubín zo dňa 9. júna 2006, č. k.

-105, ktorým bola naša žaloba na zaplatenie nárokov vyplývajúcich zo

záverečného vyúčtovania voči žalovanému Romanovi Svitekovi zamietnutá. Súd v uvedenej

veci výslovne uviedol, že je nepochybné, že medzi žalobcom a žalovaným existuje... právny

vzťah a z toho vyplývajúca pohľadávka, nie však vtákom zmysle, ako si ju žalobca uplatnil.

Keďže súd zistil, že leasingová zmluva je naďalej platná, nemohol priznať žalobcovi nároky,

na ktoré by žalobcovi vzniklo právo v prípade predčasného skončenia leasingu. Žalovaný

(správne žalobca) mal preto v čase rozhodovania súdu nárok len na zaplatenie omeškaných

leasingových splátok a úrokov z nich...

Tento rozsudok nadobudol právoplatnosť a stal sa v zmysle

záväzným pre účastníkov (vrátane žalovaného) a všetky orgány. Súd prvého stupňa

a odvolací súd sa však zjavne necítili byť viazané takýmto rozhodnutím…

Nedotýkajúc sa vyššie uvedeného, ďalej k veci uvádzame, že aj v prípade, ak by súd

prvého stupňa a odvolací súd posúdili zmluvu ako neplatnú, v súlade s ustálenou súdnou

praxou bolo ich povinnosťou posúdiť uplatnený nárok ako nárok z bezdôvodného

obohatenia (napr. rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 31. júla 2003, sp. zn.

, rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 29. apríla 2009,

sp. zn. )...

Ani takto však súdy nepostupovali...

Je pravdou, že súčasťou koncepcie kontinentálneho práva nie je doktrína o

viazanosti súdov precedentami (ani to však nieje pravdou vo vzťahu k judikatúre Súdneho

dvora Európskych spoločenstiev, ako aj k judikatúre Ústavného súdu Slovenskej republiky

a Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá sa týka základných ľudských práv a slobôd). Na

druhej strane v našom systéme existuje požiadavka na spravodlivé konanie, ktoré sa

vykonáva v rovnakých prípadoch rovnako (požiadavka na rovnosť, a to nielen v zmysle

rovnosti v konaní, , ale aj rovnosť na rovnako

vykonávanú spravodlivosť, event. na súdnu ochranu poskytovanú rovnakým spôsobom,

prvá veta v spojení s ). Uvedená

koncepcia je doktrínou jurisprudence constante.

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa

v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá má základ v platnom

právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré

Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Každý

účastník konania má v rámci spravodlivého súdneho konania právo na to, aby sa v jeho

veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Okrem toho je obsahom

základného práva na súdnu ochranu aj to, aby v prípade, ak sa v judikatúre všeobecných

súdov, najmä najvyššieho súdu a v doktríne objavujú viaceré výklady a spôsoby používania

právnej normy, ktoré sú rozhodujúce pre výrok vo veci, bolo v rozhodnutí o veci samej

jednoznačne a presvedčivo vysvetlené, prečo všeobecný súd použil tie metódy výkladu, ktoré

použil, aké argumenty ho viedli k tomu, že sa priklonil k vlastnému riešeniu, a nie krieseniu,

ktoré už existuje v judikatúre, prípadne v relevantných doktrínach, a aké dôvody ho viedli

k tomu, že sa odklonil od existujúcej judikatúry z hľadiska predvídateľnosti súdneho

rozhodnutia (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. ).

V danom prípade sme presvedčení, že označenie našej spoločnosti v leasingovej

zmluve je dostatočné pre udržanie platnosti leasingovej zmluvy.

Označenie našej spoločnosti obsahuje obchodné meno, adresu organizačnej zložky,

identifikačné číslo a zápisy v príslušných registroch, ktoré sa týkajú zahraničnej osoby, ako

aj jej organizačnej zložky.

Označenie našej spoločnosti na leasingovej zmluve obsahuje plné a správne

obchodné meno našej spoločnosti – G., a. s. Takto označená osoba je subjektom práva

podľa prvej vety , v zmysle ktorého právnu spôsobilosť, ktorú

má iná než fyzická zahraničná osoba podľa právneho poriadku, podľa ktorého bola

založená, má takisto v oblasti slovenského právneho poriadku. Spoločnosť G., a. s. svoju

subjektivitu odvodzuje z ustanovenia Českej republiky č.

v znení neskorších predpisov.

Dodatok označujúci, že sa jedná o organizačnú zložku podniku zahraničnej osoby, na

veci nič nemení. Tým sa iba špecifikuje, že vec (leasingová zmluva) sa týka organizačnej

zložky podniku zahraničnej osoby.

Adresa uvádzaná ako registračná adresa... B., a kontaktná adresa... B., je adresou

organizačnej zložky a zároveň adresou určenou na doručovanie príp. písomností. Nejedná

sa o sídlo účastníka - toto má zahraničná osoba v P.; organizačná zložka podniku

zahraničnej osoby ani sídlo na území Slovenskej republiky nemá a uvedené adresy ako sídlo

ani označované neboli.

V leasingovej zmluve sa ďalej uvádza identifikačné číslo našej spoločnosti.

Identifikačné číslo sa používa na jednoznačnú identifikáciu právnickej osoby a podnikateľa

a má evidenčný význam ( prvá veta o štátnej štatistike

v znení neskorších predpisov). Identifikačné číslo je teda číslom prideleným zahraničnej

osobe pre účely týkajúce sa Slovenskej republiky, a to na získavanie štatistických informácií

potrebných na posudzovanie sociálno-ekonomického vývoja, ako je to vymedzené

v ustanovení v znení

Pre úplnosť uvádzame, že z uvedeného dôvodu ani nie je možné používať

identifikačné číslo pridelené v Českej republike, inak by mohlo dôjsť k nesprávnemu záveru,

že sa jedná o osoby dve, pretože podľa ustanovenia § 27 ods. 3 prvá veta zákona

č. v znení každej právnickej osobe a každému

podnikateľovi sa prideľuje len jedno identifikačné číslo, a teda jeden subjekt môže mať iba

jedno identifikačné číslo. Aj v prípade odštepného závodu alebo inej vnútornej organizačnej

jednotky sa tvorí identifikačné číslo z identifikačného čísla právnickej osoby a z poradového

čísla, aby nedošlo k nežiaducemu nedorozumeniu.

Napokon sme dodržali aj ustanovenia 13/1991 Zb.

v znení neskorších predpisov, a to čo do údaja o zápise organizačnej zložky podniku

zahraničnej osoby do obchodného registra, označenia zahraničného obchodného registra

alebo inej evidencie, do ktorej sa zahraničná osoba zapisuje, a údaja o zápise zahraničnej

osoby do tohto registra alebo do inej evidencie, ak právo štátu, ktorým sa zahraničná osoba

spravuje, povinnosť zápisu do obchodného registra alebo do inej evidencie ukladá.

Jediný údaj, ktorý nie je na leasingovej zmluve uvedený, je adresa sídla zahraničnej

osoby. Sme však presvedčení, že tento nedostatok nespôsobuje v okolnostiach prípadu

v žiadnom smere neurčitosť označenia našej spoločnosti, a tak nemá za následok neplatnosť

leasingovej zmluvy.

Na záver teda zhŕňame, že považujeme rozhodnutia súdu prvého stupňa

a odvolacieho súdu za nesprávne, rozporné s ustálenou súdnou praxou a arbitrárne, pokiaľ

nedostatočným spôsobom odôvodňujú svoje prekvapivé závery. Navyše aj v prípade nimi

skonštatovanej neplatnosti leasingovej zmluvy sú v rozpore s ustálenou súdnou praxou a sú

celkom nepreskúmateľné, pokiaľ neodôvodňujú, prečo žalobou uplatnené nároky

z leasingovej zmluvy (ktorá má povahu úveru) nepriznali v prípade zistenej neplatnosti tejto

zmluvy titulom bezdôvodného obohatenia. Uvedené rozhodnutia tak považujme z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné. Zároveň sú v príčinnej súvislosti s porušením

práva našej spoločnosti na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie, ako aj na

rovnosť poskytovanej súdnej ochrany.»

Sťažovateľka ústavnému súdu navrhla, aby vo veci rozhodol týmto nálezom:

„Základné právo sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46

ods. 1 a na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo porušené v konaní pred

Krajským súdom v Žiline, sp. zn. .

Rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 22. novembra 2009, sp. zn. ,

a rozsudok Okresného súdu Dolný Kubín zo dňa 2. decembra 2008, č. k. -100,

sa zrušujú a vec sa vracia na ďalšie konanie.

Spoločnosti GMAC, a. s. sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia v sume

303,31 €, ktorú je Krajský súd v Žiline povinný vyplatiť na účet Advokátskej kancelárie I.,

R. & K. s. r. o. so sídlom... K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V súlade s už uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť

sťažovateľky podľa a skúmal, či neexistujú dôvody na

jej odmietnutie podľa .

Porušenie označených základných práv vidí sťažovateľka v namietanej nesprávnosti

právnych záverov rozsudku krajského súdu sp. zn. z 22. novembra 2009

a v jeho nedostatočnom odôvodnení.

Podľa sťažovateľky právne závery krajského súdu sú odlišné od ustálenej

rozhodovacej praxe všeobecných súdov v obdobnej otázke ako bola posudzovaná krajským

súdom, a táto odlišnosť nebola krajským súdom relevantne odôvodnená.

Spornou otázkou bolo posúdenie, či účastníkom lízingovej zmluvy na strane

lízingového prenajímateľa je sťažovateľka ako obchodná spoločnosť s právnou

subjektivitou alebo jej organizačná zložka bez právnej subjektivity, a to v nadväznosti na

označenie lízingového prenajímateľa v samotnej lízingovej zmluve. Krajský súd dospel

k záveru, že ako lízingový prenajímateľ je v lízingovej zmluve (o ktorú sťažovateľka

opierala svoje nároky uplatňované v súdnom konaní) označená organizačná zložka

sťažovateľky, ktorá nemá právnu subjektivitu, a preto zmluvu posúdil ako absolútne

neplatnú.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označila sťažovateľka, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné

právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (,

, , , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo

skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne s medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (, mutatis mutandis

, , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ) a zároveň

by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli

napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Ústavný súd po preskúmaní rozsudku krajského súdu konštatuje, že v ňom nemožno

ustáliť prvky arbitrárnosti, ktoré by nasvedčovali nesprávnosti právnych záverov krajského

súdu alebo ktoré by spočívali v nedostatočnom odôvodnení jeho záverov.

Pokiaľ sťažovateľka poukazuje na odlišné závery súdov v otázke posúdenia subjektu

zmluvy, je potrebné dodať, že posúdenie označenia účastníka zmluvného vzťahu je

individuálnou skutkovou a právnou otázkou vo vzťahu ku konkrétnej zmluve a patrí do

autonómnej rozhodovacej činnosti konajúceho súdu so zohľadnením okolností daného

prípadu.

Ústavný súd vzhľadom na už uvedené a s ohľadom na svoju ustálenú rozhodovaciu

činnosť zdôrazňuje, že mu neprináleží prehodnocovať skutkové a právne závery

všeobecných súdov, a v tomto prípade krajského súdu, ktoré nie sú v takej miere rozporné

a neodôvodnené, že by to dosahovalo ústavnoprávny rozmer a zadávalo možnosť porušenia

označených práv sťažovateľky.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd podľa

sťažnosť sťažovateľky odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá v celom rozsahu, ústavný súd o ďalších nárokoch

na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. mája 2010