Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 209/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. júna 2010

predbežne prerokoval sťažnosť P. G., Č., Š. G., Č., J. G., Č., Š. C., Č., a M. T., Č., vo veci

namietaného porušenia ich základného práva na ochranu vlastníctva podľa

Slovenskej republiky, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 2. apríla 2009 a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 23. septembra 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť P. G., Š. G., J. G., Š. C. a M. T. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. decembra

2009 doručená sťažnosť, podaná na poštovú prepravu 28. decembra 2009, P. G., Č. (ďalej

len „sťažovateľ v 1. rade“), Š. G., Č., J. G., Č., Š. C., Č., a M. T., Č. (ďalej len „sťažovatelia

v 2. až 5. rade“, spolu len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojho základného

práva na ochranu vlastníctva podľa (ďalej len „“),

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 2. apríla 2009 (ďalej len

„rozsudok z 2. apríla 2009“) a uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 23. septembra 2009 (ďalej len „uznesenie z 23. septembra 2009“).

Sťažovatelia v sťažnosti uviedli:

„Dňa 1. 12. 2004 v zákonom stanovenej lehote… sťažovateľ v 1. rade uplatnil na

Obvodnom pozemkovom úrade v Čadci nárok na navrátenia vlastníctva k pozemkom

č. 3872/2, 3 /930 m2/ a č. 4039 /1 806 m2/ podľa Zbierky zákonov.

Uvedené pozemky patrili pôvodným vlastníkom J. G. a J. G., rod. V., ktorí boli

strýkom a tetou môjho otca V. G., pričom všetok ich majetok na základe závetu zdedil môj

otec V. G. spoločne so mnou - sťažovateľkou v 2. rade na základe D 34/87 na ŠN Č.

Pozemky boli vyvlastnené MsNV Č. č. výst. 4875/1962 zo dňa 15. 10. 1962.

Vyplnenú a podpísanú žiadosť som odovzdal na OBPÚ Č., pričom príslušná

pracovníčka, ktorá žiadosť prevzala uviedla, že ak bude treba niečo doplniť, pošlú mi výzvu.

Koncom januára 2005 som obdržal prvú výzvu spoločne s rozhodnutím o prerušení konania

do 31. 3. 2005. Dňa 16. 3. 2005 som osobne navštívil OBPÚ Č., pričom pracovníčka Ing. P.

mi vydala potvrdenie o prevzatí dokladov a zároveň mi vypísala žiadosť o predĺženie lehoty

do 30. 12. 2005, pretože dovtedy nebolo ukončené dedičské konanie po mojom otcovi V. G.,

zomrelom 11. 2. 2004. Túto žiadosť som vlastnoručne podpísal, pričom pracovníčka OBPÚ

nežiadala odo mňa žiadne plnomocenstvo. Dňa 21. 11. 2005 som ja - sťažovateľ v 1. rade

osobne zaniesol na OBPÚ Č. overené splnomocnenie od mojej matky – Š. G. - sťažovateľky

v 2. rade a súrodencov - sťažovateľov v 3. - 5. rade, aby som ich v uplatnenej reštitúcii

zastupoval.

Dňa 5. 12. 2006 OBPÚ Č. vydal rozhodnutie, ktorým nám nenavrátil vlastníctvo k

pozemkom. Proti tomuto rozhodnutiu sme podali odvolanie na Krajský súd Žilina, pričom

rozsudkom č. bolo rozhodnutie OBPÚ Č. zrušené, pričom bolo potrebné

objasniť, či som reštitučnú žiadosť podal sám alebo aj za ostatných súrodencov aj za matku.

Prítomnej sudkyni som fotokópiu overeného splnomocnenia predložil, pričom ona uviedla,

že v spise sa nenachádza. Keď sa sudkyňa opýtala pracovníčky OBPÚ Č. Ing. P., kde je toto

splnomocnenie, táto ho vytiahla zo svojej tašky a dala ho sudkyni.

Dňa 30. 8. 2007 vydal OBPÚ Č. nové rozhodnutie, v ktorom nám opakovane

nenavrátil vlastníctvo k pozemkom. Proti uvedenému rozhodnutiu sme opätovne podali

odvolanie na Krajský súd Žilina, pričom v novom rozsudku č. zo dňa 7. 7.

2008 Krajský súd Žilina rozhodnutie OBPÚ Č. potvrdil. Na pojednávaní súd nepripustil,

aby sa k veci mohli vyjadriť jednotliví súrodenci s tým, že to nie je potrebné. Voči rozsudku

Krajského súdu Žilina sme podali odvolanie na Najvyšší súd SR v Bratislave, ktorý však

svojim rozsudkom č. zo dňa 2. 4. 2009 rozsudok KS Žilina potvrdil. Proti

uvedenému rozsudku NS SR sme my - sťažovatelia podali dovolanie, ktoré však NS SR

Bratislava dňa 23. 9. 2009 pod č. konanie o dovolaní zastavil...

Obvodný pozemkový úrad v Č. v zmysle týchto ustanovení nepostupoval, neposkytol

nám riadne poučenie, že k písomnej žiadosti o reštitúciu je ihneď potrebné predložiť

písomné plnomocenstvo, prípadne toto plnomocenstvo vyhlásiť do zápisnice a teda

Obvodný pozemkový úrad v Č. konal v rozpore so základnými pravidlami zákona

o správnom konaní.

Najvyšší súd SR v Bratislave na toto porušenie zákona vo svojom rozsudku

č. zo dňa 2. 4. 2009 neprihliadol a napriek tomu, že sme podali dovolanie,

svojím rozhodnutím zo dňa 23. 9. 2009 konanie o našom dovolaní zastavil.

NS SR Bratislava mal už svojím rozsudkom zo dňa 2. 4. 2009 konštatovať, že Obvodný

pozemkový úrad v Č. porušil zákon o správnom konaní, keď nás nepoučil, že našu žiadosť o

reštitúciu pozemkov máme doplniť o predloženie plnomocenstva a neposkytol nám ani

ďalšie poučenie a preto mal rozsudok KS v Žiline č. zo dňa 7. 7. 2008 zrušiť a

vec vrátiť KS Žilina na nové konanie.

Týmto NS SR v Bratislave porušil naše právo na spravodlivý proces.“

Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd o ich sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„Základné právo sťažovateľov domáhať sa zákonom ustanoveným spôsobom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde podľa článku 46 ods. 1 SR a právo na

spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 odsek 1 Dohovoru o ľudských právach

a základných slobodách a právo na ochranu majetku podľa článku 20 SR bolo

postupom NS SR v Bratislave a to rozsudkom č. zo dňa 2. 4. 2009

a uznesením NS SR Bratislava č. zo dňa 23. 9. 2009 porušené bolo.

Rozsudok NS SR Bratislava č. zo dňa 2. 4. 2009 a zo

dňa 23. 9. 2009 sa zrušujú.

NS SR Bratislava je povinný zaplatiť sťažovateľom aj všetky trovy konania do 15 dní

od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V súlade s už uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť

sťažovateľov podľa a skúmal, či neexistujú dôvody na

jej odmietnutie podľa .

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Obvodný pozemkový úrad v Čadci (ďalej

len „pozemkový úrad“) rozhodnutím č. ObPÚ-2007/00331-007-Pa z 30. augusta 2007

(ďalej len „rozhodnutie pozemkového úradu“) nevyhovel reštitučným nárokom

sťažovateľov.

Pozemkový úrad rozhodol, že sťažovateľ v 1. rade nespĺňa zákonné podmienky na

priznanie práva na náhradu za pozemky, ktoré prešli do vlastníctva štátu na základe

označeného vyvlastňovacieho rozhodnutia, z dôvodu, že nie je oprávnenou osobou na

priznanie reštitučných nárokov v zmysle o navrátení

vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení o niektorých

opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov.

Vo vzťahu k reštitučným nárokom sťažovateľov v 2. až 5. rade pozemkový úrad

nepriznal právo na navrátenie vlastníctva k pozemkom podľa označeného vyvlastňovacieho

rozhodnutia z dôvodu, že si toto právo neuplatnili na pozemkovom úrade v zákonnej lehote

do 31. decembra 2004 a ani v tejto lehote nesplnomocnili sťažovateľa v 1. rade na

uplatnenie nároku za nich a ani ho nesplnomocnili na zastupovanie pred správnym

orgánom.

Na základe opravného prostriedku podaného sťažovateľmi proti rozhodnutiu

pozemkového úradu Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k.

-42 zo 7. júla 2008 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) potvrdil

rozhodnutie pozemkového úradu.

Sťažovatelia proti rozsudku krajského súdu podali odvolanie a najvyšší súd

v odvolacom konaní rozsudkom z 2. apríla 2009 potvrdil rozsudok krajského súdu.

Rozsudok najvyššieho súdu z 2. apríla 2009 sa stal právoplatným 19. mája 2009.

Proti právoplatnému rozsudku najvyššieho súdu z 2. apríla 2009 podali sťažovatelia

dovolanie. Najvyšší súd uznesením z 23. septembra 2009 konanie o dovolaní sťažovateľov

zastavil a vo svojej argumentácii uviedol: „Navrhovatelia prevzali rozsudok najvyššieho

súdu dňa 19. mája 2009. Uvedeným dňom sa stal rozsudok najvyššieho súdu právoplatným

a bolo ním právoplatne ukončené súdne konanie o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí

a postupu správnych orgánov podľa tretej hlavy Piatej časti - Správne súdnictvo.

Podľa pre riešené otázok, ktoré nie sú upravené v Piatej časti

sa primerane použijú ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona. Opravný

prostriedok je v konaní podľa Piatej časti prípustný len vtedy, ak je to v tejto časti

ustanovené. Proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky naviac opravný

prostriedok nie je podľa tretej vety uvedeného ustanovenia zákona prípustný. Opravným

prostriedkom je aj dovolanie. Keďže zo žiadneho ustanovenia Piatej časti - Správne

súdnictvo - nevyplýva prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu súdu v správnom súdnictve,

čo znamená, že najvyšší súd v správnom súdnictve nie je ani dovolacím súdom, je

neprípustnosť dovolania prekážkou ďalšieho konania v tejto veci pred najvyšším súdom

a preto súd podľa § 104 ods. 1 vety prvej konanie o dovolaní zastavil.“

Podľa sťažovateľov došlo k porušeniu nimi označených základných a iných práv

rozsudkom najvyššieho súdu z 2. apríla 2009, ako aj uznesením najvyššieho súdu

z 23. septembra 2009.

Vo svojej argumentácii sťažovatelia uviedli: „Obvodný pozemkový úrad v Č…

neposkytol nám riadne poučenie, že k písomnej žiadosti o reštitúciu je ihneď potrebné

predložiť písomné plnomocenstvo, prípadne toto plnomocenstvo vyhlásiť do zápisnice a

teda Obvodný pozemkový úrad v Č. konal v rozpore so základnými pravidlami zákona

o správnom konaní… Obvodný pozemkový úrad v Č. porušil zákon o správnom konaní, keď

nás nepoučil, že našu žiadosť o reštitúciu pozemkov máme doplniť o predloženie

plnomocenstva a neposkytol nám ani ďalšie poučenie...“

Z obsahu argumentácie sťažovateľov vyplýva, že jej podstatou je namietanie

nesprávneho postupu pozemkového úradu spočívajúceho v nesplnení poučovacej povinnosti

najmä vo vzťahu k predloženiu relevantných splnomocnení na uplatenie si reštitučných

nárokov sťažovateľmi v 2. až 5. rade v zastúpení sťažovateľom v 1. rade, resp. nesprávne

vyhodnotenie splnomocnení predložených sťažovateľmi pozemkovým úradom. Sťažovatelia

v nadväznosti na túto argumentáciu namietajú nesprávnosť rozhodnutí najvyššieho súdu

(rozsudku najvyššieho súdu z 2. apríla 2009 a uznesenia najvyššieho súdu z 23. septembra

2009), ktorými boli podľa nich postup a závery pozemkového úradu odobrené.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci (v tomto prípade okresného súdu

a krajského súdu v občianskoprávnom konaní) nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné

právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (,

, , , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo

skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne s medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (, mutatis mutandis

, , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ) a zároveň

by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli

napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

K namietanému porušeniu základných a iných práv uznesením najvyššieho

súdu z 23. septembra 2009

Argumentácia sťažovateľov žiadnym spôsobom nesmeruje proti skutkovým

a právnym záverom, na základe ktorých najvyšší súd uznesením z 23. septembra 2009

zastavil konanie o dovolaní sťažovateľov. Sťažovatelia len namietajú, že v dôsledku

zastavenia konania o dovolaní nedošlo k zjednaniu nápravy nimi namietaného nesprávneho

postupu a záverov najvyššieho súdu v jeho právoplatnom rozsudku z 2. apríla 2009 (proti

ktorému dovolanie smerovalo), resp. týmto rozsudkom odobreného postupu a záverov

pozemkového úradu pri posudzovaní reštitučných nárokov sťažovateľov.

Ústavný súd konštatuje, že už vzhľadom na absenciu základnej príčinnej súvislosti

medzi sťažovateľmi uvedenou argumentáciou a dôvodmi, pre ktoré bolo uznesením

najvyššieho súdu z 23. septembra 2009 zastavené konanie o dovolaní sťažovateľov,

nemohlo dôjsť k porušeniu označených základných a iných práv sťažovateľov týmto

uznesením.

Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd svoj postup v namietanom konaní

dostatočne odôvodnil, jeho závery o neprípustnosti dovolania nie sú v zrejmom rozpore

so zákonnou úpravou, ktorú aplikoval v danom prípade, a preto nemožno toto rozhodnutie

považovať za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak v rozpore so základným právom

sťažovateľov na súdnu ochranu podľa a so zárukami vyplývajúcimi

z práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd sťažnosť

v tejto časti odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť.

K namietanému porušeniu základných a iných práv rozsudkom najvyššieho

súdu z 2. apríla 2009

Sťažnosť v časti, ktorou sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva

podľa a práva podľa dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu

z 2. apríla 2009, ústavný súd odmietol ako podanú oneskorene, pretože napadnutý rozsudok

najvyššieho súdu nadobudol právoplatnosť ešte predtým, ako sa sťažovatelia obrátili

neprípustným dovolaním na najvyšší súd, a sťažnosť ústavnému súdu bola podaná

30. decembra 2009, teda v čase, keď už uplynula dvojmesačná lehota počítaná od

právoplatnosti napadnutého rozhodnutia v zmysle .

V tomto prípade nemožno začiatok lehoty na podanie sťažnosti ústavnému súdu

spájať s doručením rozhodnutia o dovolaní, pretože neprípustné dovolanie nemožno

z hľadiska považovať za účinný a dostupný právny prostriedok

nápravy, ktorý je predpokladom (podmienkou) podania sťažnosti ústavnému súdu podľa

tohto článku , a preto na jeho podanie z hľadiska plynutia uvedenej lehoty na podanie

sťažnosti ústavnému súdu nemožno prihliadať (mutatis mutandis , ,

). V takých prípadoch lehota na podanie ústavnej sťažnosti plynie odo dňa

nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu. Uznesenie najvyššieho súdu

o odmietnutí dovolania z dôvodu jeho neprípustnosti treba považovať za rozhodnutie

deklaratórnej povahy, ktoré autoritatívne konštatuje neexistenciu práva, v danom prípade

práva podať dovolanie proti právoplatnému rozhodnutiu odvolacieho súdu ().

Pretože sťažnosť bola odmietnutá v celom rozsahu, ústavný súd o ďalších nárokoch

na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. júna 2010