Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 209/2010
PDF · 191.42 KB
No categories available
I. ÚS 209/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. júna 2010
predbežne prerokoval sťažnosť P. G., Č., Š. G., Č., J. G., Č., Š. C., Č., a M. T., Č., vo veci
namietaného porušenia ich základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 Ústavy
Slovenskej republiky, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžo 205/2008 z 2. apríla 2009 a uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sdo 133/2009 z 23. septembra 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť P. G., Š. G., J. G., Š. C. a M. T. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. decembra
2009 doručená sťažnosť, podaná na poštovú prepravu 28. decembra 2009, P. G., Č. (ďalej
len „sťažovateľ v 1. rade“), Š. G., Č., J. G., Č., Š. C., Č., a M. T., Č. (ďalej len „sťažovatelia
v 2. až 5. rade“, spolu len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojho základného
práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 8 Sžo 205/2008 z 2. apríla 2009 (ďalej len
„rozsudok z 2. apríla 2009“) a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sdo 133/2009
z 23. septembra 2009 (ďalej len „uznesenie z 23. septembra 2009“).
Sťažovatelia v sťažnosti uviedli:
„Dňa 1. 12. 2004 v zákonom stanovenej lehote… sťažovateľ v 1. rade uplatnil na
Obvodnom pozemkovom úrade v Čadci nárok na navrátenia vlastníctva k pozemkom
č. 3872/2, 3 /930 m2/ a č. 4039 /1 806 m2/ podľa zákona č. 503/2003 Zbierky zákonov.
Uvedené pozemky patrili pôvodným vlastníkom J. G. a J. G., rod. V., ktorí boli
strýkom a tetou môjho otca V. G., pričom všetok ich majetok na základe závetu zdedil môj
otec V. G. spoločne so mnou - sťažovateľkou v 2. rade na základe D 34/87 na ŠN Č.
Pozemky boli vyvlastnené MsNV Č. č. výst. 4875/1962 zo dňa 15. 10. 1962.
Vyplnenú a podpísanú žiadosť som odovzdal na OBPÚ Č., pričom príslušná
pracovníčka, ktorá žiadosť prevzala uviedla, že ak bude treba niečo doplniť, pošlú mi výzvu.
Koncom januára 2005 som obdržal prvú výzvu spoločne s rozhodnutím o prerušení konania
do 31. 3. 2005. Dňa 16. 3. 2005 som osobne navštívil OBPÚ Č., pričom pracovníčka Ing. P.
mi vydala potvrdenie o prevzatí dokladov a zároveň mi vypísala žiadosť o predĺženie lehoty
do 30. 12. 2005, pretože dovtedy nebolo ukončené dedičské konanie po mojom otcovi V. G.,
zomrelom 11. 2. 2004. Túto žiadosť som vlastnoručne podpísal, pričom pracovníčka OBPÚ
nežiadala odo mňa žiadne plnomocenstvo. Dňa 21. 11. 2005 som ja - sťažovateľ v 1. rade
osobne zaniesol na OBPÚ Č. overené splnomocnenie od mojej matky – Š. G. - sťažovateľky
v 2. rade a súrodencov - sťažovateľov v 3. - 5. rade, aby som ich v uplatnenej reštitúcii
zastupoval.
Dňa 5. 12. 2006 OBPÚ Č. vydal rozhodnutie, ktorým nám nenavrátil vlastníctvo k
pozemkom. Proti tomuto rozhodnutiu sme podali odvolanie na Krajský súd Žilina, pričom
rozsudkom č. 23Sp/4/2007 bolo rozhodnutie OBPÚ Č. zrušené, pričom bolo potrebné
objasniť, či som reštitučnú žiadosť podal sám alebo aj za ostatných súrodencov aj za matku.
Prítomnej sudkyni som fotokópiu overeného splnomocnenia predložil, pričom ona uviedla,
že v spise sa nenachádza. Keď sa sudkyňa opýtala pracovníčky OBPÚ Č. Ing. P., kde je toto
splnomocnenie, táto ho vytiahla zo svojej tašky a dala ho sudkyni.
Dňa 30. 8. 2007 vydal OBPÚ Č. nové rozhodnutie, v ktorom nám opakovane
nenavrátil vlastníctvo k pozemkom. Proti uvedenému rozhodnutiu sme opätovne podali
odvolanie na Krajský súd Žilina, pričom v novom rozsudku č. 23Sp/16/2008 zo dňa 7. 7.
2008 Krajský súd Žilina rozhodnutie OBPÚ Č. potvrdil. Na pojednávaní súd nepripustil,
aby sa k veci mohli vyjadriť jednotliví súrodenci s tým, že to nie je potrebné. Voči rozsudku
Krajského súdu Žilina sme podali odvolanie na Najvyšší súd SR v Bratislave, ktorý však
svojim rozsudkom č. 8Sžo/205/2008 zo dňa 2. 4. 2009 rozsudok KS Žilina potvrdil. Proti
uvedenému rozsudku NS SR sme my - sťažovatelia podali dovolanie, ktoré však NS SR
Bratislava dňa 23. 9. 2009 pod č. 1Sdo/133/2009 konanie o dovolaní zastavil...
Obvodný pozemkový úrad v Č. v zmysle týchto ustanovení nepostupoval, neposkytol
nám riadne poučenie, že k písomnej žiadosti o reštitúciu je ihneď potrebné predložiť
písomné plnomocenstvo, prípadne toto plnomocenstvo vyhlásiť do zápisnice a teda
Obvodný pozemkový úrad v Č. konal v rozpore so základnými pravidlami zákona
o správnom konaní.
Najvyšší súd SR v Bratislave na toto porušenie zákona vo svojom rozsudku
č. 8Sžo/205/2008 zo dňa 2. 4. 2009 neprihliadol a napriek tomu, že sme podali dovolanie,
svojím rozhodnutím 1Sdo/133/2009 zo dňa 23. 9. 2009 konanie o našom dovolaní zastavil.
NS SR Bratislava mal už svojím rozsudkom zo dňa 2. 4. 2009 konštatovať, že Obvodný
pozemkový úrad v Č. porušil zákon o správnom konaní, keď nás nepoučil, že našu žiadosť o
reštitúciu pozemkov máme doplniť o predloženie plnomocenstva a neposkytol nám ani
ďalšie poučenie a preto mal rozsudok KS v Žiline č. 23Sp/16/2008 zo dňa 7. 7. 2008 zrušiť a
vec vrátiť KS Žilina na nové konanie.
Týmto NS SR v Bratislave porušil naše právo na spravodlivý proces.“
Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd o ich sťažnosti rozhodol týmto nálezom:
„Základné právo sťažovateľov domáhať sa zákonom ustanoveným spôsobom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na
spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 odsek 1 Dohovoru o ľudských právach
a základných slobodách a právo na ochranu majetku podľa článku 20 Ústavy SR bolo
postupom NS SR v Bratislave a to rozsudkom č. 8Sžo/205/2008 zo dňa 2. 4. 2009
a uznesením NS SR Bratislava č. 1 Sdo/133/2009 zo dňa 23. 9. 2009 porušené bolo.
Rozsudok NS SR Bratislava č. 8Sžo/205/2008 zo dňa 2. 4. 2009 a 1Sdo/133/2009 zo
dňa 23. 9. 2009 sa zrušujú.
NS SR Bratislava je povinný zaplatiť sťažovateľom aj všetky trovy konania do 15 dní
od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
V súlade s už uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť
sťažovateľov podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na
jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Obvodný pozemkový úrad v Čadci (ďalej
len „pozemkový úrad“) rozhodnutím č. ObPÚ-2007/00331-007-Pa z 30. augusta 2007
(ďalej len „rozhodnutie pozemkového úradu“) nevyhovel reštitučným nárokom
sťažovateľov.
Pozemkový úrad rozhodol, že sťažovateľ v 1. rade nespĺňa zákonné podmienky na
priznanie práva na náhradu za pozemky, ktoré prešli do vlastníctva štátu na základe
označeného vyvlastňovacieho rozhodnutia, z dôvodu, že nie je oprávnenou osobou na
priznanie reštitučných nárokov v zmysle § 2 ods. 2 zákona č. 503/2003 Z. z. o navrátení
vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení zákona č. 180/1995 Z. z. o niektorých
opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov.
Vo vzťahu k reštitučným nárokom sťažovateľov v 2. až 5. rade pozemkový úrad
nepriznal právo na navrátenie vlastníctva k pozemkom podľa označeného vyvlastňovacieho
rozhodnutia z dôvodu, že si toto právo neuplatnili na pozemkovom úrade v zákonnej lehote
do 31. decembra 2004 a ani v tejto lehote nesplnomocnili sťažovateľa v 1. rade na
uplatnenie nároku za nich a ani ho nesplnomocnili na zastupovanie pred správnym
orgánom.
Na základe opravného prostriedku podaného sťažovateľmi proti rozhodnutiu
pozemkového úradu Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k.
23 Sp 16/2008-42 zo 7. júla 2008 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) potvrdil
rozhodnutie pozemkového úradu.
Sťažovatelia proti rozsudku krajského súdu podali odvolanie a najvyšší súd
v odvolacom konaní rozsudkom z 2. apríla 2009 potvrdil rozsudok krajského súdu.
Rozsudok najvyššieho súdu z 2. apríla 2009 sa stal právoplatným 19. mája 2009.
Proti právoplatnému rozsudku najvyššieho súdu z 2. apríla 2009 podali sťažovatelia
dovolanie. Najvyšší súd uznesením z 23. septembra 2009 konanie o dovolaní sťažovateľov
zastavil a vo svojej argumentácii uviedol: „Navrhovatelia prevzali rozsudok najvyššieho
súdu dňa 19. mája 2009. Uvedeným dňom sa stal rozsudok najvyššieho súdu právoplatným
a bolo ním právoplatne ukončené súdne konanie o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí
a postupu správnych orgánov podľa tretej hlavy Piatej časti OSP - Správne súdnictvo.
Podľa § 246c ods. 1 OSP pre riešené otázok, ktoré nie sú upravené v Piatej časti
OSP sa primerane použijú ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona. Opravný
prostriedok je v konaní podľa Piatej časti OSP prípustný len vtedy, ak je to v tejto časti
ustanovené. Proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky naviac opravný
prostriedok nie je podľa tretej vety uvedeného ustanovenia zákona prípustný. Opravným
prostriedkom je aj dovolanie. Keďže zo žiadneho ustanovenia Piatej časti OSP - Správne
súdnictvo - nevyplýva prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu súdu v správnom súdnictve,
čo znamená, že najvyšší súd v správnom súdnictve nie je ani dovolacím súdom, je
neprípustnosť dovolania prekážkou ďalšieho konania v tejto veci pred najvyšším súdom
a preto súd podľa § 104 ods. 1 vety prvej konanie o dovolaní zastavil.“
Podľa sťažovateľov došlo k porušeniu nimi označených základných a iných práv
rozsudkom najvyššieho súdu z 2. apríla 2009, ako aj uznesením najvyššieho súdu
z 23. septembra 2009.
Vo svojej argumentácii sťažovatelia uviedli: „Obvodný pozemkový úrad v Č…
neposkytol nám riadne poučenie, že k písomnej žiadosti o reštitúciu je ihneď potrebné
predložiť písomné plnomocenstvo, prípadne toto plnomocenstvo vyhlásiť do zápisnice a
teda Obvodný pozemkový úrad v Č. konal v rozpore so základnými pravidlami zákona
o správnom konaní… Obvodný pozemkový úrad v Č. porušil zákon o správnom konaní, keď
nás nepoučil, že našu žiadosť o reštitúciu pozemkov máme doplniť o predloženie
plnomocenstva a neposkytol nám ani ďalšie poučenie...“
Z obsahu argumentácie sťažovateľov vyplýva, že jej podstatou je namietanie
nesprávneho postupu pozemkového úradu spočívajúceho v nesplnení poučovacej povinnosti
najmä vo vzťahu k predloženiu relevantných splnomocnení na uplatenie si reštitučných
nárokov sťažovateľmi v 2. až 5. rade v zastúpení sťažovateľom v 1. rade, resp. nesprávne
vyhodnotenie splnomocnení predložených sťažovateľmi pozemkovým úradom. Sťažovatelia
v nadväznosti na túto argumentáciu namietajú nesprávnosť rozhodnutí najvyššieho súdu
(rozsudku najvyššieho súdu z 2. apríla 2009 a uznesenia najvyššieho súdu z 23. septembra
2009), ktorými boli podľa nich postup a závery pozemkového úradu odobrené.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci (v tomto prípade okresného súdu
a krajského súdu v občianskoprávnom konaní) nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné
právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04,
II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo
skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne s medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis
II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia
všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a zároveň
by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli
napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.
K namietanému porušeniu základných a iných práv uznesením najvyššieho
súdu z 23. septembra 2009
Argumentácia sťažovateľov žiadnym spôsobom nesmeruje proti skutkovým
a právnym záverom, na základe ktorých najvyšší súd uznesením z 23. septembra 2009
zastavil konanie o dovolaní sťažovateľov. Sťažovatelia len namietajú, že v dôsledku
zastavenia konania o dovolaní nedošlo k zjednaniu nápravy nimi namietaného nesprávneho
postupu a záverov najvyššieho súdu v jeho právoplatnom rozsudku z 2. apríla 2009 (proti
ktorému dovolanie smerovalo), resp. týmto rozsudkom odobreného postupu a záverov
pozemkového úradu pri posudzovaní reštitučných nárokov sťažovateľov.
Ústavný súd konštatuje, že už vzhľadom na absenciu základnej príčinnej súvislosti
medzi sťažovateľmi uvedenou argumentáciou a dôvodmi, pre ktoré bolo uznesením
najvyššieho súdu z 23. septembra 2009 zastavené konanie o dovolaní sťažovateľov,
nemohlo dôjsť k porušeniu označených základných a iných práv sťažovateľov týmto
uznesením.
Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd svoj postup v namietanom konaní
dostatočne odôvodnil, jeho závery o neprípustnosti dovolania nie sú v zrejmom rozpore
so zákonnou úpravou, ktorú aplikoval v danom prípade, a preto nemožno toto rozhodnutie
považovať za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak v rozpore so základným právom
sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a so zárukami vyplývajúcimi
z práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd sťažnosť
v tejto časti odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť.
K namietanému porušeniu základných a iných práv rozsudkom najvyššieho
súdu z 2. apríla 2009
Sťažnosť v časti, ktorou sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu
z 2. apríla 2009, ústavný súd odmietol ako podanú oneskorene, pretože napadnutý rozsudok
najvyššieho súdu nadobudol právoplatnosť ešte predtým, ako sa sťažovatelia obrátili
neprípustným dovolaním na najvyšší súd, a sťažnosť ústavnému súdu bola podaná
30. decembra 2009, teda v čase, keď už uplynula dvojmesačná lehota počítaná od
právoplatnosti napadnutého rozhodnutia v zmysle § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.
V tomto prípade nemožno začiatok lehoty na podanie sťažnosti ústavnému súdu
spájať s doručením rozhodnutia o dovolaní, pretože neprípustné dovolanie nemožno
z hľadiska čl. 127 ods. 1 ústavy považovať za účinný a dostupný právny prostriedok
nápravy, ktorý je predpokladom (podmienkou) podania sťažnosti ústavnému súdu podľa
tohto článku ústavy, a preto na jeho podanie z hľadiska plynutia uvedenej lehoty na podanie
sťažnosti ústavnému súdu nemožno prihliadať (mutatis mutandis I. ÚS 49/02, I. ÚS 134/03,
I. ÚS 209/03). V takých prípadoch lehota na podanie ústavnej sťažnosti plynie odo dňa
nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu. Uznesenie najvyššieho súdu
o odmietnutí dovolania z dôvodu jeho neprípustnosti treba považovať za rozhodnutie
deklaratórnej povahy, ktoré autoritatívne konštatuje neexistenciu práva, v danom prípade
práva podať dovolanie proti právoplatnému rozhodnutiu odvolacieho súdu (I. ÚS 31/05).
Pretože sťažnosť bola odmietnutá v celom rozsahu, ústavný súd o ďalších nárokoch
na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. júna 2010