Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 102/2010
PDF · 209.91 KB
No categories available
III. ÚS 102/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. júna 2010 v senáte
zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Rudolfa Tkáčika a Ľubomíra Dobríka
v konaní o sťažnosti P. J., T., zastúpeného advokátom JUDr. R. C., Advokátska kancelária,
T., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom
pod sp. zn. 4 T 187/03 takto
rozhodol:
1. Základné právo P. J. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 187/03 p o r u š e n é b o l i .
2. Okresnému súdu Trnava p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.
4 T 187/03 konal bez zbytočných prieťahov.
3. P. J. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 500 € (slovom tisícpäťsto
eur), ktoré j e Okresný súd Trnava p o v i n n ý zaplatiť mu do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Okresný súd Trnava j e p o v i n n ý uhradiť P. J. trovy konania v sume 303,30 €
(slovom tristotri eur a tridsať centov) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. R. C.,
Advokátska kancelária, T., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.
III. ÚS 102/2010-10 z 9. marca 2010 podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie sťažnosť P. J., T. (ďalej len „sťažovateľ“),
ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na
prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu
Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 187/03.
Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právneho zástupcu
sťažovateľa a predsedu okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci
konalo ústne pojednávanie. Predsedu okresného súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa
vyjadril k sťažnosti. Právny zástupca sťažovateľa a podpredseda okresného súdu ústavnému
súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.
Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľa a podpredsedu okresného
súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade
s § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania, keďže dospel
k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
Podpredseda okresného súdu sa k sťažnosti vyjadril v prípise sp. zn. 1SprV 191/2010
z 26. marca 2010, v ktorom okrem chronologického prehľadu úkonov súdu s odkazom
na vyjadrenie zákonnej sudkyne konštatoval, že z hľadiska skutkovej a právnej zložitosti
„nemožno usudzovať, že by sa jednalo o mimoriadne zložitú trestnú vec“. Podľa
podpredsedu okresného súdu „K prieťahom v tomto konaní prispeli predovšetkým viaceré
odročovania hlavných pojednávaní, neprítomnosť spoluobžalovaného J. H., na ktorého bol
vydaný európsky zatýkací rozkaz, hlavné pojednávanie bolo odročené tiež preto, že dňa
31. 8. 2007 sťažovateľ súdu oznámil, že sa bude zdržiavať mimo územia SR. Je faktom, že
došlo k zavineným prieťahom aj zo strany súdu, keď od 4. 11. 2005 neboli vykonávané
úkony trestného konania až do 30. 1. 2007, čo je viac ako jeden rok. Vplyv na prieťahy
v konaní mala aj neprítomnosť poškodeného občana vietnamskej národnosti, pričom
sťažovateľ so svojim obhajcom nesúhlasili so zmenou v zložení senátu, z uvedeného dôvodu
nemohla byť predmetná vec podľa vyjadrenia konajúcej sudkyne skončená už 5. 5. 2009.
Samozrejme že tento nesúhlas so zmenou v zložení senátu bol právom sťažovateľa a jeho
obhajcu.“.
Právny zástupca sťažovateľa v liste z 20. apríla 2010 na výzvu ústavného súdu zaujal
stanovisko k vyjadreniu podpredsedu okresného súdu, v ktorom vo vzťahu k tvrdeniu
podpredsedu okresného súdu obsiahnutom v jeho prípise z 26. marca 2010 poukazuje
na skutočnosť, že „ani okresný súd ako porušovateľ základných ústavných práv môjho
klienta v podstate nepopiera, že na vzniku prieťahov v predmetnej veci sa svojim zavinením
spolupodieľal, keď vo svojom vyjadrení na prvej strane, odstavec Štyri konštatuje, že je
faktom, že došlo k zavineným prieťahom aj zo strany súdu keď od 4.12.2005 neboli
vykonávané úkony trestného konania až do 30.1.2007, čo je viac ako rok“.
Zároveň právny zástupca sťažovateľa vyslovil názor, podľa ktorého „prieťahy
v predmetnej veci, v dôsledku ktorých súd o vine resp., nevine môjho klienta do dnešného
dňa nerozhodol, boli zavinené súdom vo väčšom rozsahu, než si súd priznáva. Jednotlivé
úkony, ktoré súd vo veci vykonal a ktoré zákonná sudkyňa opisuje vo svojom vyjadrení
k sťažnosti, neboli totiž dostatočne efektívne a neviedli tak k naplneniu cieľa účelu
predmetného trestného konania, ktorým je právoplatné rozhodnutie o vine, alebo nevine
obžalovaného. Súdu dáva zákon k dispozícii množstvo prostriedkov, ktorými si môže vynútiť
a zabezpečiť účasť jednotlivých osôb na pojednávaniach. Je len a len na súde, aby tieto
zákonné prostriedky efektívne využil. V danom prípade je možné konštatovať, že súd tieto
zákonné prostriedky takýmto spôsobom nevyužíva, v dôsledku čoho nie je predmetná vec
ku dnešnému dňu právoplatne skončená.“.
Ústavný súd preskúmal vyžiadaný spisu okresného súdu sp. zn. 4 T 187/03, pričom
pre posúdenie veci zistil tieto podstatné skutočnosti týkajúce sa doterajšieho priebehu
namietaného konania:
Okresnému súdu bola 11. apríla 2003 vo veci podaná obžaloba.
Okresný súd uskutočnil 2. septembra 2003 hlavné pojednávanie, na ktorom vypočul
oboch obžalovaných a prítomných svedkov. Hlavné pojednávanie bolo odročené
na 2.október 2003.
Okresný súd 2. októbra 2003 vykonal hlavné pojednávanie výsluchom svedkov
a následne odročil hlavné pojednávanie na neurčito.
Sťažovateľ 23. októbra 2003 požiadal o určenie termínu hlavného pojednávania.
Okresný súd 11. decembra 2003 vykonal hlavné pojednávanie, na ktorom uskutočnil
výsluch znalca a vyhlásil dokazovanie vo veci za skončené. Hlavné pojednávanie bolo
odročené na účely vyhlásenia rozsudku na 16. december 2003.
Dňa 16. decembra 2003 bolo hlavné pojednávanie odročené z dôvodu
práceneschopnosti zákonnej sudkyne na 15. január 2004.
Okresný súd 15. januára 2004 vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 4 T 187/03-312,
proti ktorému podal sťažovateľ odvolanie.
Krajský súd v Trnave (ďalej len „krajský súd“) 23. marca 2004 na neverejnom
zasadnutí uznesením sp. zn. 5 To 23/04 zrušil rozsudok okresného súdu v celom rozsahu
a vec mu vrátil na opätovné prerokovanie a rozhodnutie.
Hlavné pojednávanie určené na 26. august 2004 bolo odročené pre neprítomnosť
spoluobžalovaného a poškodeného na 23. september 2004.
Okresný súd 15. októbra 2004 podal Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej
len „najvyšší súd“) návrh na predĺženie väzby sťažovateľa, o ktorom najvyšší súd rozhodol
28. októbra 2004 tak, že väzbu sťažovateľa predĺžil do 4. mája 2005.
Okresný súd 11. decembra 2004 rozhodol o uložení poriadkovej pokuty
poškodenému pre jeho opakovanú neospravedlnenú neúčasť na hlavnom pojednávaní
Obhajca sťažovateľa 12. januára 2005 požiadal okresný súd o zrušenie termínu
hlavného pojednávania z dôvodu svojej práceneschopnosti, v dôsledku čoho okresný súd
14. januára 2005 zrušil hlavné pojednávanie nariadené na 20. január 2005 a vyzval obhajcu
sťažovateľa na oznámenie predpokladaného termínu ukončenia práceneschopnosti.
Obhajca sťažovateľa 28. januára 2005 oznámil okresnému súdu, že mu nie je známy
termín ukončenia práceneschopnosti, ale minimálna predpokladaná doba trvania je
do 7. februára 2005.
Na hlavné pojednávanie 21. apríla 2005 sa nedostavil obžalovaný J. H. ani nebolo
zabezpečené jeho predvedenie. Okresný súd rozhodol o prepustení sťažovateľa z väzby
na slobodu a odročil hlavné pojednávanie na 30. august 2005.
Obhajca sťažovateľa 22. augusta 2005 ospravedlnil nemožnosť svojej účasti
na hlavnom pojednávaní z dôvodu práceneschopnosti a zároveň požiadal o nariadenie
hlavného pojednávania okrem obdobia od 12. septembra 2005 do 26. septembra 2005.
Okresný súd 30. augusta 2005 odročil hlavné pojednávanie na neurčito.
Okresný súd 16. septembra 2005 inicioval celoštátne pátranie po obžalovanom J. H.
Dňa 26. januára 2006, 30. júna 2006 a 30. januára 2007 došlo na okresnom súde
k zmene zákonných sudcov.
Okresný súd 3. apríla 2007 odročil hlavné pojednávanie na neurčito a zároveň uložil
poriadkovú pokutu poškodenému z dôvodu jeho neospravedlnenej neúčasti na hlavnom
pojednávaní.
Okresný súd 13. júna 2007 vydal príkaz na zatknutie a 15. júla 2008 vydal Európsky
zatýkací rozkaz na obžalovaného J. H.
Obžalovaný J. H. bol 6. februára 2009 vydaný do Slovenskej republiky a vypočutý
okresným súdom. Zároveň boli obžalovanému oznámené termíny hlavného pojednávania
určené na 7. apríl 2009, 21. apríl 2009 a 5. máj 2009. Obžalovaný požiadal, aby súd konal
v jeho neprítomnosti.
Okresný súd 7. apríla 2009 odročil hlavné pojednávanie z dôvodu neprítomnosti
poškodeného a znalca na 21. apríl 2009 a z tých istých dôvodov odročil aj toto hlavné
pojednávanie na 5. máj 2009.
Okresný súd 5. mája 2009 meritórne pojednával, hlavné pojednávanie následne
odročil na 9. júl 2009, keďže sťažovateľ nesúhlasil so zmenou senátu, a preto bolo potrebné
znova vykonať celé dokazovanie.
Okresný súd 3. júla 2009 zrušil hlavné pojednávanie nariadené na 9. júl 2009
a 24. september 2009, a to z dôvodu neprevzatia upovedomenia o termíne hlavného
pojednávania obžalovaným J. H., a určil nový termín hlavného pojednávania
na 12. november 2009.
Okresný súd 23. septembra 2009 vydal opatrenie, na základe ktorého sa konanie
proti obžalovanému J. H. vedie ako konanie proti ušlému, a zároveň mu určil obhajcu.
Okresný súd 12. novembra 2009 odročil hlavné pojednávanie pre neprítomnosť
svedkov na 26. január 2010. Z tých istých dôvodov bolo aj toto hlavné pojednávanie
odročené na 16. marec 2010.
Okresný súd 16.marca 2010 odročil hlavné pojednávanie z dôvodu neprítomnosti
svedkov, poškodeného a obžalovaného J. H. na 15. apríl 2010, zároveň požiadal Policajný
zbor o pomoc pri doručovaní predvolania na hlavné pojednávanie svedkom a obžalovanému
J. H.
Okresný súd 15. apríla 2010 odročil hlavné pojednávanie na 22. jún 2010 z dôvodu
neprítomnosti obžalovaného J. H. a svedkov.
Ústavný súd ďalej zistil, že okresný súd okrem uvedených úkonov vo veci samej
celkovo šesťkrát zamietol uznesením (19. mája 2003, 2. septembra 2003, 22. decembra
2003, 29. apríla 2004, 3. septembra 2004 a 27. januára 2005) žiadosť sťažovateľa
o prepustenie z väzby. Vo všetkých prípadoch krajský súd tieto uznesenia potvrdil.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj
práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 187/03.
Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre
ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie
záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú
odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07).
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza
zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza
osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde
sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím
súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).
Aj podľa judikatúry ESĽP má obvinený právo na to, aby o jeho trestnom obvinení
bolo rozhodnuté v primeranej lehote. Toto právo je integrálnou súčasťou práva
na spravodlivý proces. Podmieňuje priamo spravodlivý charakter konania tým, že zabraňuje
strate dôkazov alebo oslabeniu ich dôkaznej hodnoty. Bráni tiež tomu, aby obvinený bol
príliš dlho vystavený zásahom do svojich práv a slobôd a neistote o svojom osude (rozsudok
ESĽP vo veci Wemhoff v. Nemecko z 27. júna 1968).
Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že z hľadiska hodnotenia povahy veci sa oprel
o všeobecnú zásadu uznávanú aj v judikatúre ESĽP, podľa ktorej sa primeraná lehota
na konanie v trestných veciach v dôsledku mimoriadne citeľného zásahu do sféry osobných
práv a slobôd, ktorý je s priebehom trestného procesu spojený, musí posudzovať prísnejšie
(II. ÚS 32/03).
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02,
IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická
zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup
samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.
Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.
1. Pokiaľ ide o prvé kritérium, ktoré ústavný súd zohľadňuje pri rozhodovaní
o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd konštatoval, že konanie predstavuje z právneho
hľadiska trestnú vec tvoriacu štandardnú a stabilnú súčasť rozhodovacej činnosti
prvostupňových súdov, preto ju nemožno považovať za právne zložitú. Skutkovú zložitosť
predstavovala potreba vypočutia svedkov a jedného z obžalovaných, ktorým sa opakovane
nepodarilo doručiť predvolanie na pojednávanie, resp. sa ich nepodarilo predviesť z dôvodu,
že na adrese trvalého bydliska sa nezdržiavali, avšak táto okolnosť vzhľadom na priebeh
konania a dosiaľ dosiahnuté výsledky nemôže odôvodňovať doterajšiu dĺžku trvania
preskúmavaného konania. Napokon aj podpredseda okresného súdu vo svojom vyjadrení
pripustil, že v danom prípade nejde o mimoriadne zložitú trestnú vec.
2. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľa ako účastníka konania, ústavný súd
konštatoval, že sťažovateľ v doterajšom priebehu konania poskytoval okresnému súdu
potrebnú súčinnosť, a preto mu nemožno pripísať na ťarchu negatívny podiel na tom, že
namietané konanie nebolo dosiaľ právoplatne skončené. Pozornosti ústavného súdu
neuniklo, že k odročeniu nariadeného hlavného pojednávania v dvoch prípadoch došlo aj
z dôvodu práceneschopnosti obhajcu sťažovateľa, ako aj skutočnosť, že sťažovateľ sa
v období od mája 2007 do 31. augusta 2007 zdržiaval mimo územia Slovenskej republiky,
a z toho dôvodu nebolo možné v tomto čase hlavné pojednávanie vykonať. S ohľadom
na doterajšiu dĺžku konania však toto správanie sťažovateľa nie je možné vyhodnotiť ako
relevantnú príčinu vzniku prieťahov v konaní. Osobitne s ohľadom na skutočnosť, že
okresný súd ďalšie hlavné pojednávanie po období vopred avizovanej neprítomnosti
sťažovateľa určil až na 7. apríl 2009. Podpredseda okresného súdu tiež vo svojom vyjadrení
poukázal na skutočnosť, že sťažovateľ na hlavnom pojednávaní konanom 5. mája 2009
nesúhlasil so zmenou člena senátu, čo malo za následok nevyhnutnosť opätovného
vykonania celého dokazovania. V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že hoci sa
realizáciou svojho procesného práva nesúhlasiť so zmenou prísediaceho v zložení senátu
podľa § 219 ods. 2 Trestného poriadku sťažovateľ podieľal na faktickom predĺžení
doterajšej doby konania, jeho podiel na prieťahoch v konaní nie je možné posudzovať ako
významný s ohľadom na skutočnosť, že v tom čase už konanie na okresnom súde prebiehalo
viac ako 6 rokov.
3. Napokon ústavný súd posudzoval postup okresného súdu v doterajšom priebehu
konania. Vychádzajúc z písomných prejavov sťažovateľa a podpredsedu okresného súdu,
ako aj z obsahu sťažnosti a vyžiadaného súdneho spisu ústavný súd konštatoval, že postup
okresného súdu v namietanom konaní vykazoval dlhšie obdobia nečinnosti. Osobitne ide
o obdobie od 16. septembra 2005 (keď okresný súd inicioval celoštátne pátranie
po spoluobžalovanom sťažovateľa) do 30. januára 2007 (určenie termínu hlavného
pojednávania na 3. apríl 2007), teda obdobie jedného roka a viac ako štyroch mesiacov,
počas ktorého okresný súd vo veci neurobil žiaden procesný úkon. Bezprostredným
dôvodom prieťahov v tomto období bola aj práceneschopnosť zákonnej sudkyne a jej
následná materská dovolenka. Okresný súd v tomto období prideľoval náhodným výberom
spis iným sudcom, títo však vo veci neuskutočnili žiaden procesný úkon až do návratu
pôvodnej zákonnej sudkyne z materskej dovolenky.
Z ústavnoprávneho hľadiska je potrebné zdôrazniť, že s ohľadom na uvádzané
okolnosti prípadu je neakceptovateľné a ničím neospravedlniteľné, aby konanie v trestnej
veci nebolo ani po viac ako siedmich rokoch trvania právoplatne skončené.
Ústavný súd dospel k záveru, že nečinnosťou okresného súdu v namietanom konaní
došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jeho
práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).
IV.
Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby
podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie,
opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby
vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby,
ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.
Keďže namietané konanie nebolo ku dňu vydania tohto nálezu ešte právoplatne
skončené, ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn.
4 T 187/03 v ďalšom období konal bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku tohto nálezu).
Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol o tom, že bolo porušené základné právo
sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
zaoberal sa aj jeho žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. Keďže
príkaz, aby okresný súd v namietanom konaní konal bez zbytočných prieťahov v konaní,
ústavný súd nepovažoval vzhľadom na okolnosti prípadu za dostatočný na to, aby sa
dosiahla spravodlivá a účinná ochrana práv sťažovateľa, dospel k názoru, že treba
rozhodnúť aj o žiadosti priznať mu primerané finančné zadosťučinenie. Ústavný súd pritom
vychádzal zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého cieľom primeraného
finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch,
v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho
stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez
porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04).
Sťažovateľ žiadal, aby mu bolo priznané finančné zadosťučinenie v sume 3 000 €
s poukazom na to, že požadovaná výška odškodného „je primeraným vyjadrením
odškodnenia za dlhotrvajúce porušovanie základných práv a to jednak z hľadiska trvania
samotného poruchového stavu, ako aj z hľadiska rozhodovacej praxe Ústavného súdu pri
rozhodovaní o odškodnení za prieťahy a rovnako aj praxe Európskeho súdu pre ľudské
práva pri priznaní primeraného zadosťučinenia“.
Pri určení sumy primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal ústavný súd
zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj ESĽP, ktorý spravodlivé finančné
zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
Zohľadňujúc doterajšiu dĺžku namietaného konania, dôvody, pre ktoré v ňom došlo
k zbytočným prieťahom, mieru zložitosti veci, ako aj správanie sťažovateľa ako účastníka
konania a ďalšie okolnosti predmetného konania ústavný súd dospel k záveru, že v danom
prípade bude priznanie finančného zadosťučinenia v sume 1 500 € sťažovateľovi primerané
konkrétnym okolnostiam prípadu (bod 3 výroku tohto nálezu).
Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj
o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym
zastupovaním advokátom JUDr. R. C. (bod 4 výroku tohto nálezu). Ústavný súd pri priznaní
trov vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej
republiky za prvý polrok 2009 (721,40 €).
Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania zistil, že uplatnená náhrada trov
konania sťažovateľom v sume 303,30 € nepresahuje sumu vypočítanú podľa vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (prevzatie
a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti v sume 2 x 120,23 € spolu s náhradou režijného
paušálu v sume 2 x 7,21 €, so zvýšením o 19 % DPH, ktorej platiteľom je právny zástupca
sťažovateľa), preto priznal trovy právneho zastúpenia celkovo za dva úkony právnej služby
uskutočnené v roku 2010 v požadovanej sume 303,30 €.
Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet
právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. júna 2010