Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 102/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. júna 2010 v senáte

zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Rudolfa Tkáčika a Ľubomíra Dobríka

v konaní o sťažnosti P. J., T., zastúpeného advokátom JUDr. R. C., Advokátska kancelária,

T., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa a práva

na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom

pod sp. zn. takto

rozhodol:

1. Základné právo P. J. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š e n é b o l i .

2. Okresnému súdu Trnava p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.

konal bez zbytočných prieťahov.

3. P. J. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 500 € (slovom tisícpäťsto

eur), ktoré j e Okresný súd Trnava p o v i n n ý zaplatiť mu do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Trnava j e p o v i n n ý uhradiť P. J. trovy konania v sume 303,30 €

(slovom tristotri eur a tridsať centov) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. R. C.,

Advokátska kancelária, T., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.

-10 z 9. marca 2010 podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie sťažnosť P. J., T. (ďalej len „sťažovateľ“),

ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa (ďalej len „“) a práva na

prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu

Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. .

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právneho zástupcu

sťažovateľa a predsedu okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci

konalo ústne pojednávanie. Predsedu okresného súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa

vyjadril k sťažnosti. Právny zástupca sťažovateľa a podpredseda okresného súdu ústavnému

súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľa a podpredsedu okresného

súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade

s upustil od ústneho pojednávania, keďže dospel

k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Podpredseda okresného súdu sa k sťažnosti vyjadril v prípise sp. zn.

z 26. marca 2010, v ktorom okrem chronologického prehľadu úkonov súdu s odkazom

na vyjadrenie zákonnej sudkyne konštatoval, že z hľadiska skutkovej a právnej zložitosti

„nemožno usudzovať, že by sa jednalo o mimoriadne zložitú trestnú vec“. Podľa

podpredsedu okresného súdu „K prieťahom v tomto konaní prispeli predovšetkým viaceré

odročovania hlavných pojednávaní, neprítomnosť spoluobžalovaného J. H., na ktorého bol

vydaný európsky zatýkací rozkaz, hlavné pojednávanie bolo odročené tiež preto, že dňa

31. 8. 2007 sťažovateľ súdu oznámil, že sa bude zdržiavať mimo územia SR. Je faktom, že

došlo k zavineným prieťahom aj zo strany súdu, keď od 4. 11. 2005 neboli vykonávané

úkony trestného konania až do 30. 1. 2007, čo je viac ako jeden rok. Vplyv na prieťahy

v konaní mala aj neprítomnosť poškodeného občana vietnamskej národnosti, pričom

sťažovateľ so svojim obhajcom nesúhlasili so zmenou v zložení senátu, z uvedeného dôvodu

nemohla byť predmetná vec podľa vyjadrenia konajúcej sudkyne skončená už 5. 5. 2009.

Samozrejme že tento nesúhlas so zmenou v zložení senátu bol právom sťažovateľa a jeho

obhajcu.“.

Právny zástupca sťažovateľa v liste z 20. apríla 2010 na výzvu ústavného súdu zaujal

stanovisko k vyjadreniu podpredsedu okresného súdu, v ktorom vo vzťahu k tvrdeniu

podpredsedu okresného súdu obsiahnutom v jeho prípise z 26. marca 2010 poukazuje

na skutočnosť, že „ani okresný súd ako porušovateľ základných ústavných práv môjho

klienta v podstate nepopiera, že na vzniku prieťahov v predmetnej veci sa svojim zavinením

spolupodieľal, keď vo svojom vyjadrení na prvej strane, odstavec Štyri konštatuje, že je

faktom, že došlo k zavineným prieťahom aj zo strany súdu keď od 4.12.2005 neboli

vykonávané úkony trestného konania až do 30.1.2007, čo je viac ako rok“.

Zároveň právny zástupca sťažovateľa vyslovil názor, podľa ktorého „prieťahy

v predmetnej veci, v dôsledku ktorých súd o vine resp., nevine môjho klienta do dnešného

dňa nerozhodol, boli zavinené súdom vo väčšom rozsahu, než si súd priznáva. Jednotlivé

úkony, ktoré súd vo veci vykonal a ktoré zákonná sudkyňa opisuje vo svojom vyjadrení

k sťažnosti, neboli totiž dostatočne efektívne a neviedli tak k naplneniu cieľa účelu

predmetného trestného konania, ktorým je právoplatné rozhodnutie o vine, alebo nevine

obžalovaného. Súdu dáva zákon k dispozícii množstvo prostriedkov, ktorými si môže vynútiť

a zabezpečiť účasť jednotlivých osôb na pojednávaniach. Je len a len na súde, aby tieto

zákonné prostriedky efektívne využil. V danom prípade je možné konštatovať, že súd tieto

zákonné prostriedky takýmto spôsobom nevyužíva, v dôsledku čoho nie je predmetná vec

ku dnešnému dňu právoplatne skončená.“.

Ústavný súd preskúmal vyžiadaný spisu okresného súdu sp. zn. , pričom

pre posúdenie veci zistil tieto podstatné skutočnosti týkajúce sa doterajšieho priebehu

namietaného konania:

Okresnému súdu bola 11. apríla 2003 vo veci podaná obžaloba.

Okresný súd uskutočnil 2. septembra 2003 hlavné pojednávanie, na ktorom vypočul

oboch obžalovaných a prítomných svedkov. Hlavné pojednávanie bolo odročené

na 2.október 2003.

Okresný súd 2. októbra 2003 vykonal hlavné pojednávanie výsluchom svedkov

a následne odročil hlavné pojednávanie na neurčito.

Sťažovateľ 23. októbra 2003 požiadal o určenie termínu hlavného pojednávania.

Okresný súd 11. decembra 2003 vykonal hlavné pojednávanie, na ktorom uskutočnil

výsluch znalca a vyhlásil dokazovanie vo veci za skončené. Hlavné pojednávanie bolo

odročené na účely vyhlásenia rozsudku na 16. december 2003.

Dňa 16. decembra 2003 bolo hlavné pojednávanie odročené z dôvodu

práceneschopnosti zákonnej sudkyne na 15. január 2004.

Okresný súd 15. januára 2004 vo veci rozhodol rozsudkom č. k. -312,

proti ktorému podal sťažovateľ odvolanie.

Krajský súd v Trnave (ďalej len „krajský súd“) 23. marca 2004 na neverejnom

zasadnutí uznesením sp. zn. zrušil rozsudok okresného súdu v celom rozsahu

a vec mu vrátil na opätovné prerokovanie a rozhodnutie.

Hlavné pojednávanie určené na 26. august 2004 bolo odročené pre neprítomnosť

spoluobžalovaného a poškodeného na 23. september 2004.

Okresný súd 15. októbra 2004 podal Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej

len „najvyšší súd“) návrh na predĺženie väzby sťažovateľa, o ktorom najvyšší súd rozhodol

28. októbra 2004 tak, že väzbu sťažovateľa predĺžil do 4. mája 2005.

Okresný súd 11. decembra 2004 rozhodol o uložení poriadkovej pokuty

poškodenému pre jeho opakovanú neospravedlnenú neúčasť na hlavnom pojednávaní

Obhajca sťažovateľa 12. januára 2005 požiadal okresný súd o zrušenie termínu

hlavného pojednávania z dôvodu svojej práceneschopnosti, v dôsledku čoho okresný súd

14. januára 2005 zrušil hlavné pojednávanie nariadené na 20. január 2005 a vyzval obhajcu

sťažovateľa na oznámenie predpokladaného termínu ukončenia práceneschopnosti.

Obhajca sťažovateľa 28. januára 2005 oznámil okresnému súdu, že mu nie je známy

termín ukončenia práceneschopnosti, ale minimálna predpokladaná doba trvania je

do 7. februára 2005.

Na hlavné pojednávanie 21. apríla 2005 sa nedostavil obžalovaný J. H. ani nebolo

zabezpečené jeho predvedenie. Okresný súd rozhodol o prepustení sťažovateľa z väzby

na slobodu a odročil hlavné pojednávanie na 30. august 2005.

Obhajca sťažovateľa 22. augusta 2005 ospravedlnil nemožnosť svojej účasti

na hlavnom pojednávaní z dôvodu práceneschopnosti a zároveň požiadal o nariadenie

hlavného pojednávania okrem obdobia od 12. septembra 2005 do 26. septembra 2005.

Okresný súd 30. augusta 2005 odročil hlavné pojednávanie na neurčito.

Okresný súd 16. septembra 2005 inicioval celoštátne pátranie po obžalovanom J. H.

Dňa 26. januára 2006, 30. júna 2006 a 30. januára 2007 došlo na okresnom súde

k zmene zákonných sudcov.

Okresný súd 3. apríla 2007 odročil hlavné pojednávanie na neurčito a zároveň uložil

poriadkovú pokutu poškodenému z dôvodu jeho neospravedlnenej neúčasti na hlavnom

pojednávaní.

Okresný súd 13. júna 2007 vydal príkaz na zatknutie a 15. júla 2008 vydal Európsky

zatýkací rozkaz na obžalovaného J. H.

Obžalovaný J. H. bol 6. februára 2009 vydaný do Slovenskej republiky a vypočutý

okresným súdom. Zároveň boli obžalovanému oznámené termíny hlavného pojednávania

určené na 7. apríl 2009, 21. apríl 2009 a 5. máj 2009. Obžalovaný požiadal, aby súd konal

v jeho neprítomnosti.

Okresný súd 7. apríla 2009 odročil hlavné pojednávanie z dôvodu neprítomnosti

poškodeného a znalca na 21. apríl 2009 a z tých istých dôvodov odročil aj toto hlavné

pojednávanie na 5. máj 2009.

Okresný súd 5. mája 2009 meritórne pojednával, hlavné pojednávanie následne

odročil na 9. júl 2009, keďže sťažovateľ nesúhlasil so zmenou senátu, a preto bolo potrebné

znova vykonať celé dokazovanie.

Okresný súd 3. júla 2009 zrušil hlavné pojednávanie nariadené na 9. júl 2009

a 24. september 2009, a to z dôvodu neprevzatia upovedomenia o termíne hlavného

pojednávania obžalovaným J. H., a určil nový termín hlavného pojednávania

na 12. november 2009.

Okresný súd 23. septembra 2009 vydal opatrenie, na základe ktorého sa konanie

proti obžalovanému J. H. vedie ako konanie proti ušlému, a zároveň mu určil obhajcu.

Okresný súd 12. novembra 2009 odročil hlavné pojednávanie pre neprítomnosť

svedkov na 26. január 2010. Z tých istých dôvodov bolo aj toto hlavné pojednávanie

odročené na 16. marec 2010.

Okresný súd 16.marca 2010 odročil hlavné pojednávanie z dôvodu neprítomnosti

svedkov, poškodeného a obžalovaného J. H. na 15. apríl 2010, zároveň požiadal Policajný

zbor o pomoc pri doručovaní predvolania na hlavné pojednávanie svedkom a obžalovanému

J. H.

Okresný súd 15. apríla 2010 odročil hlavné pojednávanie na 22. jún 2010 z dôvodu

neprítomnosti obžalovaného J. H. a svedkov.

Ústavný súd ďalej zistil, že okresný súd okrem uvedených úkonov vo veci samej

celkovo šesťkrát zamietol uznesením (19. mája 2003, 2. septembra 2003, 22. decembra

2003, 29. apríla 2004, 3. septembra 2004 a 27. januára 2005) žiadosť sťažovateľa

o prepustenie z väzby. Vo všetkých prípadoch krajský súd tieto uznesenia potvrdil.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v , ako aj

práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. .

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov garantovaného v osvojil judikatúru Európskeho súdu pre

ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie

záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú

odlišnosť (napr. , , ).

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa (čo platí, aj pokiaľ ide o dohovoru) vychádza

zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza

osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde

sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty

dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným

spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím

súdu (m. m. ).

Aj podľa judikatúry ESĽP má obvinený právo na to, aby o jeho trestnom obvinení

bolo rozhodnuté v primeranej lehote. Toto právo je integrálnou súčasťou práva

na spravodlivý proces. Podmieňuje priamo spravodlivý charakter konania tým, že zabraňuje

strate dôkazov alebo oslabeniu ich dôkaznej hodnoty. Bráni tiež tomu, aby obvinený bol

príliš dlho vystavený zásahom do svojich práv a slobôd a neistote o svojom osude (rozsudok

ESĽP vo veci Wemhoff v. Nemecko z 27. júna 1968).

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že z hľadiska hodnotenia povahy veci sa oprel

o všeobecnú zásadu uznávanú aj v judikatúre ESĽP, podľa ktorej sa primeraná lehota

na konanie v trestných veciach v dôsledku mimoriadne citeľného zásahu do sféry osobných

práv a slobôd, ktorý je s priebehom trestného procesu spojený, musí posudzovať prísnejšie

().

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa a práva podľa

dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (,

, ) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická

zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup

samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

1. Pokiaľ ide o prvé kritérium, ktoré ústavný súd zohľadňuje pri rozhodovaní

o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd konštatoval, že konanie predstavuje z právneho

hľadiska trestnú vec tvoriacu štandardnú a stabilnú súčasť rozhodovacej činnosti

prvostupňových súdov, preto ju nemožno považovať za právne zložitú. Skutkovú zložitosť

predstavovala potreba vypočutia svedkov a jedného z obžalovaných, ktorým sa opakovane

nepodarilo doručiť predvolanie na pojednávanie, resp. sa ich nepodarilo predviesť z dôvodu,

že na adrese trvalého bydliska sa nezdržiavali, avšak táto okolnosť vzhľadom na priebeh

konania a dosiaľ dosiahnuté výsledky nemôže odôvodňovať doterajšiu dĺžku trvania

preskúmavaného konania. Napokon aj podpredseda okresného súdu vo svojom vyjadrení

pripustil, že v danom prípade nejde o mimoriadne zložitú trestnú vec.

2. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľa ako účastníka konania, ústavný súd

konštatoval, že sťažovateľ v doterajšom priebehu konania poskytoval okresnému súdu

potrebnú súčinnosť, a preto mu nemožno pripísať na ťarchu negatívny podiel na tom, že

namietané konanie nebolo dosiaľ právoplatne skončené. Pozornosti ústavného súdu

neuniklo, že k odročeniu nariadeného hlavného pojednávania v dvoch prípadoch došlo aj

z dôvodu práceneschopnosti obhajcu sťažovateľa, ako aj skutočnosť, že sťažovateľ sa

v období od mája 2007 do 31. augusta 2007 zdržiaval mimo územia Slovenskej republiky,

a z toho dôvodu nebolo možné v tomto čase hlavné pojednávanie vykonať. S ohľadom

na doterajšiu dĺžku konania však toto správanie sťažovateľa nie je možné vyhodnotiť ako

relevantnú príčinu vzniku prieťahov v konaní. Osobitne s ohľadom na skutočnosť, že

okresný súd ďalšie hlavné pojednávanie po období vopred avizovanej neprítomnosti

sťažovateľa určil až na 7. apríl 2009. Podpredseda okresného súdu tiež vo svojom vyjadrení

poukázal na skutočnosť, že sťažovateľ na hlavnom pojednávaní konanom 5. mája 2009

nesúhlasil so zmenou člena senátu, čo malo za následok nevyhnutnosť opätovného

vykonania celého dokazovania. V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že hoci sa

realizáciou svojho procesného práva nesúhlasiť so zmenou prísediaceho v zložení senátu

podľa sťažovateľ podieľal na faktickom predĺžení

doterajšej doby konania, jeho podiel na prieťahoch v konaní nie je možné posudzovať ako

významný s ohľadom na skutočnosť, že v tom čase už konanie na okresnom súde prebiehalo

viac ako 6 rokov.

3. Napokon ústavný súd posudzoval postup okresného súdu v doterajšom priebehu

konania. Vychádzajúc z písomných prejavov sťažovateľa a podpredsedu okresného súdu,

ako aj z obsahu sťažnosti a vyžiadaného súdneho spisu ústavný súd konštatoval, že postup

okresného súdu v namietanom konaní vykazoval dlhšie obdobia nečinnosti. Osobitne ide

o obdobie od 16. septembra 2005 (keď okresný súd inicioval celoštátne pátranie

po spoluobžalovanom sťažovateľa) do 30. januára 2007 (určenie termínu hlavného

pojednávania na 3. apríl 2007), teda obdobie jedného roka a viac ako štyroch mesiacov,

počas ktorého okresný súd vo veci neurobil žiaden procesný úkon. Bezprostredným

dôvodom prieťahov v tomto období bola aj práceneschopnosť zákonnej sudkyne a jej

následná materská dovolenka. Okresný súd v tomto období prideľoval náhodným výberom

spis iným sudcom, títo však vo veci neuskutočnili žiaden procesný úkon až do návratu

pôvodnej zákonnej sudkyne z materskej dovolenky.

Z ústavnoprávneho hľadiska je potrebné zdôrazniť, že s ohľadom na uvádzané

okolnosti prípadu je neakceptovateľné a ničím neospravedlniteľné, aby konanie v trestnej

veci nebolo ani po viac ako siedmich rokoch trvania právoplatne skončené.

Ústavný súd dospel k záveru, že nečinnosťou okresného súdu v namietanom konaní

došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa , ako aj jeho

práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

IV.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby

podľa vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie,

opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby

vo veci konal. Podľa môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby,

ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Keďže namietané konanie nebolo ku dňu vydania tohto nálezu ešte právoplatne

skončené, ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn.

v ďalšom období konal bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku tohto nálezu).

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol o tom, že bolo porušené základné právo

sťažovateľa podľa , ako aj jeho právo podľa dohovoru,

zaoberal sa aj jeho žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. Keďže

príkaz, aby okresný súd v namietanom konaní konal bez zbytočných prieťahov v konaní,

ústavný súd nepovažoval vzhľadom na okolnosti prípadu za dostatočný na to, aby sa

dosiahla spravodlivá a účinná ochrana práv sťažovateľa, dospel k názoru, že treba

rozhodnúť aj o žiadosti priznať mu primerané finančné zadosťučinenie. Ústavný súd pritom

vychádzal zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého cieľom primeraného

finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch,

v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho

stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez

porušovania základného práva (m. m. napr. ).

Sťažovateľ žiadal, aby mu bolo priznané finančné zadosťučinenie v sume 3 000 €

s poukazom na to, že požadovaná výška odškodného „je primeraným vyjadrením

odškodnenia za dlhotrvajúce porušovanie základných práv a to jednak z hľadiska trvania

samotného poruchového stavu, ako aj z hľadiska rozhodovacej praxe Ústavného súdu pri

rozhodovaní o odškodnení za prieťahy a rovnako aj praxe Európskeho súdu pre ľudské

práva pri priznaní primeraného zadosťučinenia“.

Pri určení sumy primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal ústavný súd

zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj ESĽP, ktorý spravodlivé finančné

zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Zohľadňujúc doterajšiu dĺžku namietaného konania, dôvody, pre ktoré v ňom došlo

k zbytočným prieťahom, mieru zložitosti veci, ako aj správanie sťažovateľa ako účastníka

konania a ďalšie okolnosti predmetného konania ústavný súd dospel k záveru, že v danom

prípade bude priznanie finančného zadosťučinenia v sume 1 500 € sťažovateľovi primerané

konkrétnym okolnostiam prípadu (bod 3 výroku tohto nálezu).

Ústavný súd napokon rozhodol podľa aj

o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym

zastupovaním advokátom JUDr. R. C. (bod 4 výroku tohto nálezu). Ústavný súd pri priznaní

trov vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej

republiky za prvý polrok 2009 (721,40 €).

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania zistil, že uplatnená náhrada trov

konania sťažovateľom v sume 303,30 € nepresahuje sumu vypočítanú podľa vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (prevzatie

a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti v sume 2 x 120,23 € spolu s náhradou režijného

paušálu v sume 2 x 7,21 €, so zvýšením o 19 % DPH, ktorej platiteľom je právny zástupca

sťažovateľa), preto priznal trovy právneho zastúpenia celkovo za dva úkony právnej služby

uskutočnené v roku 2010 v požadovanej sume 303,30 €.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet

právneho zástupcu sťažovateľa ( v spojení s zákona

č. v znení neskorších predpisov).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. júna 2010