Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 51/2010
PDF · 266.75 KB
No categories available
III. ÚS 51/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. júna 2010 v senáte
zloženom z predsedu Jána Auxta, zo sudcov Rudolfa Tkáčika a Ľubomíra Dobríka v konaní
o sťažnosti K. B., S., zastúpenej advokátkou JUDr. G. Z., Advokátska kancelária, B.,
vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu
Pezinok v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 657/08 (pôvodne vedenom pod sp. zn.
24 C 152/2003) takto
rozhodol:
1. Základné právo K. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Pezinok v konaní vedenom
pod sp. zn. 4 C 657/08 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 24 C 152/2003) p o r u š e n é
b o l o .
2. Okresnému súdu Pezinok p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.
4 C 657/08 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 24 C 152/2003) konal bez zbytočných prieťahov.
3. K. B. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 500 € (slovom tisícpäťsto
eur), ktoré j e Okresný súd Pezinok p o v i n n ý zaplatiť jej do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Okresný súd Pezinok j e p o v i n n ý uhradiť K. B. trovy konania v sume
292,38 € (slovom dvestodeväťdesiatdva eur a tridsaťosem centov) na účet jej právnej
zástupkyne JUDr. G. Z., Advokátska kancelária, B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. III. ÚS 51/2010-16 z 2. februára 2010 podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie sťažnosť K. B. (ďalej len „sťažovateľka“),
ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom
Okresného súdu Pezinok (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
4 C 657/08 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 24 C 152/2003).
Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právnu zástupkyňu
sťažovateľky a predsedníčku okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa
vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedníčku okresného súdu ústavný súd zároveň
vyzval, aby sa vyjadrila k sťažnosti.
Predsedníčka okresného súdu sa k sťažnosti vyjadrila prípisom sp. zn.
Spr. 3103/2010 z 24. marca 2010, v ktorom okrem iného uviedla:
„Predmetná vec - vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov
a o vydanie hnuteľných vecí účastníkov: K. B. c/a P. B., napadla na bývalý Okresný súd
Pezinok dňa 15.8.2003 /pôv. sp. zn. 24C 152/2003/. Po zrušení bývalého Okresného súdu
Pezinok vec prešla na Okresný súd Bratislava III s účinnosťou od 01.01.2005 a s
účinnosťou od 01.01.2008 po prechode výkonu súdnictva z Okresného súdu Bratislava III
na novozriadený Okresný súd Pezinok, kde bola veci pridelená nová spisová značka 4C
657/2008. Pohyb spisu na jednotlivých súdoch uvádzam aj z dôvodu, že v určitých
obdobiach „nečinnosť" súdu súvisela s preberaním a odovzdávaním spisovej agendy na
jednotlivých súdoch. ...
Dňa 23.10.2003, po oboznámení sa s obsahom návrhu, pokyn na pripojenie
súvisiacich spisov. Dňa 30.10.2003, vylúčenie pripojených spisov, ... výzva na odstránenie
vád návrhu ... Dňa 30.01.2004, po obdržaní odpovede od navrhovateľky dňa 10.12.2003,
doručenie návrhu odporcovi spolu s uznesením - výzvou na vyjadrenie sa k návrhu.
Dňa 25.05.2004 preposlanie zásielky odporcovi. Dňa 26.07.2004 nariadenie pojednávania
na termín dňa: 28.9.2004.
Dňa 28.09.2004 pojednávanie; na žiadosť právnych zástupcov účastníkov konania
bolo odročené na neurčito za účelom ich mimosúdneho jednania. Dňa 27.10.2004 bolo
súdu doručené späťvzatie návrhu navrhovateľky v časti o vydanie hnuteľných vecí a
oznámenie, že k mimosúdnej dohode o vyporiadaní BSM v celom navrhovanom rozsahu
nedošlo. Dňa 22.12.2004 nariadenie pojednávania na termín dňa: 01.03.2005.
Dňa 01.03.2005 bolo súdu doručené písomné ospravedlnenie a žiadosť o odročenie
pojednávania bez konania v merite veci právnou zástupkyňou navrhovateľky.
Dňa 01.03.2005 pojednávanie na žiadosť PZ navrhovateľky odročené. Dňa 02.03.2005
nariadenie pojednávania na termín dňa: 28.4.2005 ako aj výzva navrhovateľke označiť
návrhy na vykonanie dokazovania a predložiť všetky listinné dôkazy, vzťahujúce sa k veci.
Dňa 28.4.2005 pojednávanie na žiadosť odporcu odročené /nesúhlas zamestnávateľa
s jeho uvoľnením z práce v deň pojednávania, č. l. 41 spisu/, na termín dňa: 16.06.2005.
Termín pojednávania bol zrušený z dôvodu PN zák. sudcu od 02.05.2005
do 30.06.2005 /44 pracovných dní/. Dňa 14.11.2005 nariadenie pojednávania na termín
dňa: 21.02.2006. Termín pojednávania musel byť zrušený z dôvodu PN zák. sudcu
od 13.02.2006 do 07.04.2006 /40 pracovných dní/. Dňa 14.03.2006 na pokyn zastupujúceho
sudcu nariadené pojednávanie na termín: 04.04.2006.
Termín pojednávania bol zrušený z dôvodu trvania PN zák. sudcu, do 07.04.2006.
Dňa 20.04.2006 nariadenie pojednávania na termín: 11.07.2006 spolu s realizáciou
navrhnutého dôkazu navrhovateľkou - dopyt na peňažný ústav. Dňa 11.07.2006
pojednávanie vo veci samej: odročenie na termín: 07.09.2006. Dňa 20.07.2006 bola súdu
doručená písomná žiadosť o zmenu termínu pojednávania právnej zástupkyne
navrhovateľky z dôvodu plánovanej dovolenky. Dňa 09.08.2006 bolo súdu doručené
písomné vyjadrenie odporcu k návrhu, pripojené listinné dôkazy a návrhy na vykonanie
dokazovania. Dňa 17.08.2006 pokyn na zmenu termínu pojednávania na žiadosť
PZ navrhovateľky na termín: 26.09.2006.
Dňa 24.08.2006 pokyn - predvolanie svedka, dopyty na peňažný ústav, ODI PZ SR.
Dňa 26.09.2006 pojednávanie vo veci samej, nedostavila sa svedkyňa, neprevzala
predvolanie, odročenie na termín: 17.10.2006.
Dňa 17.10.2006 pojednávanie odročené z dôvodu PN zák. sudcu od 17.10.2006
do 31.10.2006 /11 pracovných dní/. Dňa 17.10.2006 pojednávanie odročené, na termín:
09.11.2006, bez meritórneho prejednania ...
Dňa 09.11.2006 pojednávanie vo veci samej, výsluch svedkyne, odročené
na neurčito, na nariadenie znaleckého dokazovania. Dňa 15.01.2007 ... bolo súdu doručené
podanie právnej zástupkyne navrhovateľky s námietkou zaujatosti voči súdom
ustanovenému znalcovi /č. l. 169 spisu/. Dňa 15.01.2007 bolo súdu doručené aj odvolanie
odporcu proti uzneseniu v časti uloženia povinnosti zložiť preddavok na odmenu znalca.
Dňa 17.01.2007 výzva navrhovateľke na doplnenie námietky zaujatosti znalca, výzva na
poplatkovú povinnosť za námietku zaujatosti a výzva na zaujatie stanoviska k odporcom
označeným hodnotám hnuteľných vecí v BSM účastníkov ... Dňa 01.02.2007 bolo súdu
doručené vyjadrenie znalca k vznesenej námietke zaujatosti, dňa 12.02.2007 písomné
podanie právnej zástupkyne navrhovateľky - späťvzatie námietky zaujatosti znalca. Dňa
12.02.2007 bolo súdu doručené písomné podanie právnej zástupkyne navrhovateľky -
odsúhlasenie odporcom označenej hodnoty časti hnuteľných vecí. V čase od 08.02.2007
do 09.03.2007 /22 pracovných dní/ trvala PN zák. sudcu. Dňa 15.05.2007 výzva znalcovi
na podanie požadovaného znaleckého úkonu; predloženie spisu odvolaciemu súdu
na rozhodnutie o odvolaní odporcu ... Dňa 22.5.2008 bol spis z odvolacieho súdu vrátený
na novozriadený Okresný súd Pezinok ... V čase, kedy bol spis na odvolacom súde, dňa
13.09.2007, ustanovený znalec Ing. H. oznámil súdu, že nie je kompetentný podať
požadovaný znalecký úkon ... Dňa 08.09.2008 vypracované uznesenie o zmene
znalca. ... spis znalkyni doručený 12.06.2009. Dňa 18.09.2009 bol spis aj s požadovaným
znaleckým úkonom vrátený na súd. Dňa 18.09.2009 nariadenie pojednávania na termín:
26.11.2009, pokyn aj na doručenie znaleckého posudku na vyjadrenie. Dňa 26.11.2009
pojednávanie vo veci samej, odročené na termín: 16.02.2010 na doplnenie dokazovania.
Dňa 16.02.2010 pojednávanie vo veci samej, oboznámenie výsledkov vykonaného
dokazovania, záverečné prednesy a odročenie pojednávania na termín: 09.03.2010
na vyhlásenie rozsudku. Dňa 09.03.2010 vyhlásenie rozsudku v neprítomnosti
navrhovateľky, jej právnej zástupkyne, hoci termín vzali na vedomie.“
Predsedníčka okresného súdu vo vzťahu k zložitosti veci konštatovala, že „Povaha
veci /majetkové vyporiadanie po rozvode manželstva/ nevyžaduje osobitnú starostlivosť
všeobecného súdu, s poukazom aj na zistenú masu BSM. Po právnej stránke sa javila byť
vec zložitá vo vzťahu k požiadavke navrhovateľky v zmysle § 150 Občianskeho zákonníka
v rámci širšieho vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov nahradiť jej
peňažné plnenia, ktoré odporca vynaložil na úhradu rôznych záväzkov /čl. III. bod D.
návrhu na začatie konania/, vrátane dlhov z doby výkonu podnikateľskej činnosti, pri
tvrdení odporcu, že záväzky plnil výlučne z pôžičiek, ktoré si vzal výlučne iba on sám.
Po skutkovej stránke bola vec náročnejšia na dokazovanie z hľadiska ustálenia masy
bezpodielového spoluvlastníctva manželov, pričom účastníci, vrátane navrhovateľky, až
v priebehu konania produkovali dôkazy, pričom za konania súd zistil, že do masy BSM patrí
aj osobné motorové vozidlo, ktorého stanovenie všeobecnej hodnoty ku dňu zániku BSM
vyžadovalo odborné posúdenie veci znalcom.“.
Na doterajšej dĺžke konania sa podľa názoru predsedníčky okresného súdu podieľala
aj sťažovateľka, ktorej návrh na začatie konania bol „neúplný a neurčitý“. Zároveň
poukázala na skutočnosť, že sťažovateľka spolu s podaním návrhu na začatie konania
neuhradila súdny poplatok v celom rozsahu. Sťažovateľka „až v priebehu konania
/po prvýkrát 28.04.2005 na pojednávaní/ predkladala súdu listinné dôkazy. Pojednávanie
bolo odročené päťkrát na žiadosť účastníkov konania, resp. žiadosť právnej zástupkyne,
v jednom prípade zhodne na návrh oboch procesných strán. Na Krajskom súde v Bratislave
sa spis nachádzal z dôvodu odvolania navrhovateľky od 04.05.2007 do 22.05.2008, teda
viac ako rok. Určitý časový sklz bol spôsobený aj vznesenou námietkou zaujatosti
ustanoveného znalca, ktorá námietka bola ešte pred rozhodnutím o nej, vzatá späť.“
Predsedníčka okresného súdu sa vyjadrila aj k výške sťažovateľkou požadovaného
finančného zadosťučinenia, ktorú považuje „vzhľadom na masu BSM, ktorá bola
rozsudkom Okresného súdu v Pezinku vyporiadaná, za zjavne neprimeranú. Hodnota vecí,
ktoré boli rozsudkom Okresného súdu v Pezinku ako BSM vyporiadané nepresiahla 1.000
eur.“.
Právna zástupkyňa sťažovateľky v liste z 18. mája 2010 na výzvu ústavného súdu
zaujala stanovisko k vyjadreniu predsedníčky okresného súdu, pričom poukázala
na skutočnosť, že „návrh sťažovateľky na vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva
manželov zo dňa 30.7.2003 bol Okresnému súdu Pezinok doručený dňa 15.8.2003. Tento
návrh, aj v časti vydania vecí, napĺňal dikciu ust. § 42 ods. 3 a § 79 Občianskeho súdneho
poriadku. Sťažovateľka v ňom aj presne uviedla a definovala veci, ktoré žiadala
vydať. Prípisom súdu zo dňa 30.10.2010 (2 a pol mesiaca od podania návrhu) bola
sťažovateľke dňa 1.12.2003 (t.j. o mesiac neskôr ako bol prípis súdu datovaný) doručená
výzva súdu, ktorou ju vyzýval na oznámenie hodnoty predmetu vecí, ktoré žiada vydať pre
účely vyrubenia poplatkovej povinnosti a tieto identifikovať nezameniteľným spôsobom,
hoci ich presnú špecifikáciu už uviedla v pôvodnom návrhu. Tento úkon súdu, bol vykonaný
až po 3 a 1/2 mesiaci od podania návrhu. Takýto úkon súdu bol v rozpore zo zásadou
hospodárnosti konania a požiadavkami zakotvenými v základných ustanoveniach, aby
súdna ochrana bola rýchla a účinná (§ 1 a § 6 OSP).“.
Sťažovateľka teda už „v návrhu doručenom súdu dňa 15.8.2003 riadne
a nezameniteľné označila veci, ktoré žiadala vydať; rovnakým spôsobom tieto veci označila
aj v podaní zo dňa 8.12.2003 s tým, že doplnila hodnotu vecí, vydania ktorých sa domáhala.
Toto písomné podanie označené ako presná identifikácia a oznámenie hodnôt predmetu
sporu vydania, zmena petitu návrhu odoslala poštou dňa 9.12.2003.“.
Právna zástupkyňa sťažovateľky tiež nesúhlasila s názorom, že sťažovateľka prispela
k prieťahom v konaní predkladaním dôkazov až v priebehu konania, keďže táto
„už v návrhu označila niektoré dôkazy s tým, že v prípade rozporov, alebo nesúhlasu
odporcu s niektorými položkami navrhla výsluch účastníkov a svedkov, ktorí budú neskôr
označení“.
Podľa názoru právnej zástupkyne sťažovateľky „súd vo svojom chronologickom
výpočte úkonov vo svojom vyjadrení, uvádza žiadosti o odročenie termínu pojednávania,
avšak vôbec neuvádza opakované žiadosti sťažovateľky o vytýčenie termínu pojednávania
a konanie vo veci“.
Ako nesprávne vníma právna zástupkyňa sťažovateľky tiež tvrdenie predsedníčky
okresného súdu, že súdny spis „sa vyše roka nachádzal na Krajskom súde Bratislava
z dôvodu odvolania sťažovateľky. Spis sa na Krajskom súde Bratislava nachádzal z dôvodu
odvolania, avšak odporcu. Odporca podával odvolanie proti uzneseniu Okresného súdu
zo dňa 7.12.2006, č. k. 24C 152/03-164 v časti výroku o uložení mu povinnosti zložiť
preddavok na trovy znaleckého dokazovania.“.
Vo vzťahu k požadovanému finančnému zadosťučineniu sťažovateľka poukázala
na skutočnosť, že jeho výška nie je závislá od hodnoty predmetu konania, pričom ako dôvod
požadovanej výšky zadosťučinenia uviedla „množstvo prežitých stresov a nervov“, ako aj
sústavnú snahu „domôcť sa svojich práv rôznymi dokladovanými žiadosťami,
s prihliadnutím na celkovú neprimeranú dĺžku konania a na prieťahy v konaní,
s prihliadnutím, na skutočnosť, že nejde o vec právne zložitú a s prihliadnutím
na ľahostajnosť orgánov, ktorých povinnosťou bolo konať. Dlhotrvajúca nečinnosť súdu
mala za následok, že sťažovateľka sa nachádzala v stave právnej neistoty viac ako 6 a pol
roka.“.
V závere svojho podania právna zástupkyňa sťažovateľky vyslovila nesúhlas
s konštatovaním zložitosti veci, pričom prezentovala názor, že „Súdne konanie
o vyporiadaní BSM (aj pri širšom vysporiadaní) podľa nášho názoru nemožno vzhľadom
na jeho predmet a skutkovú a právnu náročnosť hodnotiť za také zložité, že by v dôsledku
právnej zložitosti veci mohli vzniknúť 6 a pol ročné prieťahy v konaní.“.
Ústavný súd z predloženého súdneho spisu zistil rovnaký chronologický priebeh
konania, ako ho uviedli vo svojich podaniach predsedníčka okresného súdu a právna
zástupkyňa sťažovateľky.
Právna zástupkyňa sťažovateľky a predsedníčka okresného súdu ústavnému súdu
oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.
Vzhľadom na oznámenia právnej zástupkyne sťažovateľky a predsedníčky
okresného súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd
v súlade s § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania, keďže
dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 657/2008 (pôvodne vedenom pod sp. zn.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou
účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie
stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného
súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa
rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným
rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie
právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby
v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola
rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorého len čo sa konanie
začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie
prejednaná a rozhodnutá.
Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa
zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná
povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže
odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje,
predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové
pojednávanie.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd v súlade
so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje
tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),
správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého
kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.
Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.
1. Predmetom konania pred okresným súdom je nárok sťažovateľky na vyporiadanie
bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Ústavný súd konštatuje, že takéto spory sú síce
svojou povahou náročnejšie na dokazovanie, pretože treba zistiť okruh veci patriacich
do zaniknutého bezpodielového spoluvlastníctva účastníkov konania, ich hodnotu ku dňu
zániku, ako aj zohľadniť viacero skutočností, ktoré vyplývajú z § 150 Občianskeho
zákonníka, najmä pokiaľ ide o komplexnosť vyporiadania tohto majetkového spoločenstva,
no na druhej strane ide o konanie, ktoré nie je právne zložité. Samotná faktická zložitosť
prerokovávanej veci spočívajúca v komplikovanom dokazovaní nemôže ospravedlniť
doterajšiu dĺžku napadnutého konania. Prerokúvanú vec totiž nie je možné považovať
za osobitne zložitú po právnej stránke, keďže konanie tohto typu je štandardnou a stabilnou
súčasťou rozhodovacej činnosti prvostupňových súdov. Navyše metodika postupu
všeobecných súdov vo veciach vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov je
dostatočne jasná a podporená stabilizovanou judikatúrou, preto pri sústredenom postupe
súdu v posudzovanom konaní bolo možné vo veci rozhodnúť bez zbytočných prieťahov.
2. Správanie sťažovateľky ako účastníčky konania je druhým kritériom
pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred okresným súdom došlo k zbytočným prieťahom,
a tým aj k porušeniu jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd zo súvisiaceho spisu okresného súdu zistil, že
sťažovateľka čiastočne ovplyvnila dĺžku konania, a to najmä opakovanými žiadosťami
o odročenie nariadených pojednávaní (28. septembra 2004, 1. marca 2005 a 7. septembra
2006). V prvom prípade bolo dôvodom žiadosti o odročenie pojednávania súhlasné
vyjadrenie účastníkov konania o možnosti uzavrieť mimosúdnu dohodu. V dvoch ďalších
prípadoch to bola nemožnosť právnej zástupkyne zúčastniť sa v určených termínoch
na pojednávaní, pričom v oboch prípadoch bola neúčasť sťažovateľky a jej právnej
zástupkyne na pojednávaní ospravedlnená vopred a sťažovateľka tiež vopred požiadala
o zmenu termínu pojednávania. Toto správanie sťažovateľky, ako aj ňou vznesená námietka
zaujatosti znalca z 15. januára 2007 síce spôsobili predĺženie konania, avšak iba v miere,
ktorá s ohľadom na jeho doterajšiu dĺžku nie je vo vzťahu k posudzovaniu existencie
zbytočných prieťahov v konaní nijako významná.
3. Napokon ústavný súd posudzoval postup okresného súdu v doterajšom priebehu
konania. Pri hodnotení tohto kritéria vychádzal zo svojej ustálenej judikatúry, podľa ktorej
zbytočné prieťahy v konaní, a teda porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
môže byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho
neefektívnou, resp. nesústredenou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne
k odstráneniu právnej neistoty účastníkov konania v primeranom čase (m. m. napr.
II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).
Vychádzajúc z písomných prejavov sťažovateľky a predsedníčky okresného súdu,
ako aj z obsahu sťažnosti a vyžiadaného súdneho spisu ústavný súd konštatoval, že postup
okresného súdu v namietanom konaní vykazoval obdobia nečinnosti. Okresný súd v období
od 10. decembra 2003 (doručenie doplnenia návrhu sťažovateľky) do 28. septembra 2004
(pojednávanie vo veci) nevykonal okrem zdĺhavého doručovania návrhu odporcovi žiadny
podstatný úkon (nečinnosť viac ako 9 mesiacov).
Predmetné konanie bolo z dôvodu organizačných zmien v sústave súdov v období
od 1. januára 2005 do 1. januára 2008 vedené na Okresnom súde Bratislava III, ktorého
postup sťažovateľka osobitne nenamietala. Ústavný súd však posudzoval aj priebeh konania
v tomto období s tým, že uvedené zmeny nemôžu ísť na ťarchu účastníkov konania, pričom
v zmysle ustanovení § 18a ods. 1 v spojení s § 18b ods. 1 zákona č. 371/2004 Z. z.
o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov nesie
okresný súd zodpovednosť za porušenie označených práv sťažovateľky aj za obdobie,
v ktorom vo veci konal Okresnom súde Bratislava III.
V období vedenia konania na Okresnom súde Bratislava III bol tento súd nečinný
viac ako jeden rok, a to od 16. júna 2005 (zrušený termín pojednávania po jeho
dvojnásobnom odročení) do 11. júla 2006 (pojednávanie vo veci), aj keď súd opakovane
v tomto období určoval termíny pojednávania (21. januára 2006, 4. apríla 2006), tieto však
boli rušené z dôvodu práceneschopnosti zákonnej sudkyne.
V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že ústavný súd pri posudzovaní toho, či bolo
porušené základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,
posudzuje postup súdu, a nie to, či toto právo bolo porušené činnosťou (nečinnosťou) alebo
postupom konkrétneho sudcu vybavujúceho danú vec. Ústava v čl. 48 ods. 2 zaväzuje
predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce
prerokovanie vecí bez zbytočných prieťahov, a tým vykonanie spravodlivosti v primeranej
lehote (napr. I. ÚS 50/01, I. ÚS 108/02, I. ÚS 38/03).
Okresný súd bol nečinný aj v období od 22. mája 2008, keď bol súdny spis vrátený
okresnému súdu z odvolacieho súdu, do 8. septembra 2008, keď okresný súd pribral
do konania nového súdneho znalca (takmer 4 mesiace).
Ďalší úkon smerujúci k rozhodnutiu vo veci okresný súd účinne vykonal až 12. júna
2009 (doručený súdny spis znalcovi), teda po uplynutí viac ako 9 mesiacov.
Ústavný súd pripomína, že nielen nečinnosť, ale aj nesústredená a neefektívna
činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ak činnosť štátneho
orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým
sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol (napr. I. ÚS 376/06,
III. ÚS 90/07, III. ÚS 109/07).
V posudzovanom prípade ústavný súd považuje za nesústredenú, a tým aj
neefektívnu činnosť najmä postup Okresného súdu Bratislava III pri znaleckom
dokazovaní, keď až po 9 mesiacoch zistil, že ustanovil nekompetentného znalca.
Ústavný súd dospel k záveru, že nečinnosťou okresného súdu v namietanom konaní,
ako aj jeho neefektívnou činnosťou a nedostatkami v organizácii práce došlo v tomto konaní
k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48
ods. 2 ústavy (bod 1 výroku tohto nálezu).
Napokon vo vzťahu k vyjadreniu predsedníčky okresného súdu, podľa ktorého
«v určitých obdobiach „nečinnosť“ súdu súvisela s preberaním a odovzdávaním spisovej
agendy na jednotlivých súdoch», ústavný súd poukazuje na svoj stabilne judikovaný názor,
podľa ktorého opakovaný prechod výkonu súdnictva nie je pre ústavný súd okolnosťou
relevantnou pre posúdenie, či došlo v konaní k zbytočným prieťahom, keďže organizačné
zmeny týkajúce sa súdov nemôžu byť v žiadnom prípade pričítané na ťarchu práv účastníka
konania (napr. III. ÚS 14/00, II. ÚS 286/07, IV. ÚS 14/09).
III.
Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby
podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie,
opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby
vo veci konal. Ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Hoci okresný súd 9. marca 2010
vo veci meritórne rozhodol, ku dňu rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti konanie
nebolo ešte právoplatne skončené, preto ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby vo veci
ďalej konal bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku nálezu).
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha.
Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol o tom, že bolo porušené základné právo
sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, zaoberal sa aj jej žiadosťou o priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia. Ústavný súd pritom vychádzal zo svojho
ustáleného právneho názoru, podľa ktorého cieľom primeraného finančného zadosťučinenia
je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že
k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen
vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva
(m. m. napr. IV. ÚS 210/04).
Sťažovateľka žiadala, aby jej bolo priznané finančné zadosťučinenie v sume
6 638,78 € s poukazom na to, že požadovaná výška odškodného zodpovedá „rozsahu pocitu
nedôvery v spravodlivosť a jej sústavnej snahy domôcť sa svojich práv niekoľkými
žiadosťami o vytýčenie pojednávania vo veci samej, aby vec bola konečne právoplatne
skončená, s prihliadnutím na dĺžku nečinnosti súdu vo veci samej, laxný prístup
a ľahostajnosť orgánov, ktorých povinnosťou bolo a je konať“.
Pri určení sumy primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal ústavný súd
zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý
spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom
na konkrétne okolnosti prípadu.
Zohľadňujúc doterajšiu dĺžku namietaného konania, dôvody, pre ktoré v ňom došlo
k zbytočným prieťahom, mieru zložitosti veci, ako aj správanie sťažovateľky ako účastníčky
konania a ďalšie okolnosti predmetného konania ústavný súd dospel k záveru, že v danom
prípade bude priznanie finančného zadosťučinenia v sume 1 500 € sťažovateľke primerané
konkrétnym okolnostiam prípadu (bod 3 výroku tohto nálezu).
Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj
o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnym
zastupovaním pred ústavným súdom (bod 4 výroku tohto nálezu).
Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania zistil, že sťažovateľkou
uplatnená náhrada trov konania v sume 736,75 € presahuje sumu vypočítanú ústavným
súdom podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších
predpisov (ďalej len „vyhláška“), preto priznal trovy právneho zastúpenia podľa
ustanovenia § 11 ods. 2 vyhlášky vo výške 1/6 z výpočtového základu (§ 1 ods. 3 vyhlášky,
t. j. zo sumy 695,41 € pre úkony v roku 2009), čo predstavuje za 2 úkony právnej služby
uskutočnené v roku 2009 (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v sume
2 x 115,90 € spolu s náhradou režijného paušálu v sume 2 x 6,95 €, so zvýšením o 19 %
DPH, ktorej platiteľom je právna zástupkyňa sťažovateľky. Úhrada bola priznaná spolu
v celkovej sume 292,38 €. Za spracovanie stanoviska doručeného ústavnému súdu 18. mája
2010 ústavný súd náhradu trov právneho zastúpenia nepriznal, keďže toto stanovisko
nevnieslo do procesu posudzovania sťažnosti žiadne nové právne ani skutkové okolnosti.
Išlo v podstate o zopakovanie argumentácie obsiahnutej v odôvodnení sťažnosti
so súčasným poukazom na niektoré konkrétne pochybenia okresného súdu, ktoré však
ústavnému súdu už boli známe z vyžiadaného súdneho spisu.
Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet
právnej zástupkyne sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. júna 2010