Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 245/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. júna 2010

predbežne prerokoval sťažnosť P., K., zastúpenej advokátkou JUDr. E. P., Advokátska

kancelária, Ž., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a čl.

48 ods. 2 a práva zaručeného Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žiar nad Hronom v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 27. novembra 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť P., K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. mája 2010

doručená sťažnosť P., K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie

svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov zaručeného a práva na spravodlivý proces

zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) postupom Okresného súdu Žiar nad Hronom (ďalej len „okresný súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 27. novembra 2009.

Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupovala

v označenom exekučnom konaní ako povinná. V exekučnom konaní bolo vydané poverenie

na vykonanie exekúcie č. 5613 015199 z 13. marca 2003.

Po vydaní a doručení upovedomenia o začatí exekúcie sťažovateľka podala

v zákonnej lehote námietky, ktoré však okresný súd uznesením č. k. -55

z 13. júna 2008 zamietol.

Uznesením okresného súdu č. k. -65 zo 4. februára 2009 bol ďalším

výkonom exekúcie poverený súdny exekútor JUDr. T. B., B., ktorý 9. apríla 2009 vydal

exekučný príkaz na vykonanie exekúcie prikázaním inej peňažnej pohľadávky voči

dlžníkovi sťažovateľky.

Sťažovateľka 16. apríla 2009 doručila okresnému súdu návrh na odklad výkonu

exekúcie a zároveň aj návrh na zastavenie exekúcie.

Poverený súdny exekútor 23. júna 2009 oznámil okresnému súdu skončenie exekúcie

vymožením pohľadávky, jej príslušenstva i trov exekúcie, ku ktorému došlo 12. júna 2009,

a zároveň vrátil poverenie zo 4. februára 2009.

Okresný súd rozhodol o návrhoch sťažovateľky zo 16. apríla 2009 po podaní

urgencie (6. júla 2009) a sťažnosti na postup súdu (26. októbra 2009) uznesením č. k.

-87 z 28. októbra 2009 tak, že jej návrhy zamietol. Sťažovateľka napadla

predmetné uznesenie odvolaním, na základe ktorého okresný súd uznesením z 27. novembra

2009 sp. zn. jej návrh na odklad exekúcie, ako aj návrh na zastavenie exekúcie

zamietol. V odôvodnení svojho rozhodnutia okresný súd poukázal na skutočnosť ukončenia

exekúcie vymožením pohľadávky, pričom konštatoval, že „za daného stavu,

keď podľa oznámenia súdneho exekútora bola exekúcia dňa 12.6.2009 skončená, ...

a vzhľadom na to, že v zmysle §-u 61 Exekučného poriadku navrátenie veci do predošlého

stavu je v exekučnom konaní vylúčené, súd už nemá inej právnej možnosti ako návrh

na odklad exekúcie, ako aj návrh na zastavenie exekúcie, z dôvodu ukončenia exekúcie

zamietnuť“. Toto uznesenie okresného súdu nadobudlo právoplatnosť 7. decembra 2009.

Sťažovateľka doručila Krajskej prokuratúre v Banskej Bystrici (ďalej len „krajská

prokuratúra“) podnet z 20. januára 2010 na podanie mimoriadneho dovolania generálneho

prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „mimoriadne dovolanie“). V odpovedi na

podnet prokurátor krajskej prokuratúry konštatoval, že „postup súdu, keď rozhodol o...

návrhoch na odklad výkonu exekúcie a zastavenie exekúcie po tom, čo bola exekúcia

skončená vymožením pohľadávky nie je možné považovať za správny z dôvodu, že o návrhu

nerozhodol včas a aj z hľadiska formulácie rozhodnutia, lebo konanie o ňom mal pre

nedostatok podmienok na vydanie rozhodnutia v čase rozhodovania zastaviť“. Zároveň však

uviedol, že „náprava podaním mimoriadneho dovolania nie je prípustná, lebo prípadné

zrušenie napadnutého uznesenia by Vám ako povinnému v exekučnom konaní neprinieslo

priaznivejšie postavenie, lebo exekúcia už bola skončená a výsledok exekúcie vzhľadom na

ustanovenie § 61 Exekučného poriadku už nie je možné zmeniť“. Podnet sťažovateľky bol

tak odložený.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľka vyjadrila názor, že okresný súd

konal v jej veci „od počiatku v rozpore s platným právom. Ustanovenie § 57 ods. 1 písm. d)

Exekučného poriadku... umožňuje súdu zastaviť exekúciu z úradnej moci, ak táto postihuje

veci alebo práva, ktoré sú vylúčené z exekúcie alebo nepodliehajú exekúcii podľa tohto

zákona alebo podľa osobitného predpisu.

S odkazom na citované ustanovenie bolo povinnosťou OS v ZH exekúciu Ex 33/2009

zastaviť v časti týkajúcej sa majetku štátu, ktorý nepodlieha exekúcii už v roku 2008

a to v rámci konania o námietkach. Súd zostal nečinný. Nekonal vo veci, ani po podaní

návrhu na zastavenie exekúcie a návrhu na odklad výkonu exekúcie (04/2009), hoci mal

vedomosť, že súdnemu exekútorovi bolo poverenie na výkon práva vydané. V dôsledku

takéhoto postupu OS v ZH nám vznikla ujma vo výške 618,04 eur, ktorú súdny exekútor

zadržal zo zdravotného poistenia našich klientov a použil na úhradu pohľadávky

oprávneného v EX 33/2009.“.

Podľa sťažovateľky „okrem prieťahov v konaní OS v ZH aj nesprávne rozhodol,

keď po skončení veci zo strany exekútora, zamietol náš návrh na zastavenie exekúcie“.

Sťažovateľka v závere svojej sťažnosti navrhla, aby po prijatí sťažnosti na ďalšie

konanie ústavný súd takto rozhodol:

„1. Právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov priznané

SR () v konaní na OS v ZH bolo porušené.

2. Právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces zaručené SR (

a nasl.) a Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (vyhlásený pod č.

v platnom znení) bolo v konaní na OS v ZH bolo porušené.

3. Ústavný súd SR ruší uznesenie OS v ZH zo dňa 27.11.2009 a vec mu

vracia na ďalšie konanie.

4. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi finančné odškodnenie v čiastke 2.657,96 eur,

ktorú sumu je povinný vyplatiť sťažovateľovi OS v ZH do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto rozhodnutia.

5. Ústavný súd priznáva náhradu trov právneho zastúpenia právnej zástupkyni

sťažovateľa vo výške spolu 216,92 eur (2x úkon á 101,25 eur, 2x réžia á 7,21 eur, výdavky

počítané podľa Vyhl. č. v platnom znení), ktoré trovy je povinný vyplatiť

k rukám advokátky OS v ZH.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv

alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25

ods. 2 nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

K časti sťažnosti namietajúcej porušenie práv zaručených a

ods. 1 dohovoru v označenom konaní okresného súdu ústavný súd poukazuje

na ustanovenie , podľa ktorého sťažnosť možno podať

v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia

alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta

odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie

tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej

oneskorene podľa . V prípade podania sťažnosti

po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zmeškanie

tejto lehoty odpustiť, pretože to kogentné ustanovenie

neumožňuje (napr. m. m. , , ).

Ústavný súd z príloh sťažnosti zistil, že uznesenie okresného súdu, ktorým bolo

ukončené konanie o návrhoch sťažovateľky doručených tomuto súdu 16. apríla 2009,

nadobudlo právoplatnosť 7. decembra 2009. Sťažovateľka sťažnosť adresovala ústavnému

súdu 20. mája 2010, teda zjavne po uplynutí zákonom ustanovenej dvojmesačnej lehoty.

Rovnaký záver platí, aj pokiaľ ide o namietaný postup okresného súdu v predmetnom

exekučnom konaní. Toto konanie skončilo v júni 2009, preto ak v ňom bol vykonaný

akýkoľvek iný zásah, ktorý by bol spôsobilý porušiť sťažovateľkino právo na súdnu

ochranu i jej právo na spravodlivé súdne konanie, je zjavné, že sťažnosť podaná na poštovú

prepravu 20. mája 2010 je oneskorene podaná. Ústavný súd tak v tejto časti predmetnú

sťažnosť odmietol ako oneskorene podanú.

Ústavný súd navyše poznamenáva, že z odôvodnenia predbežne prerokúvanej

sťažnosti vyplýva, že podľa názoru sťažovateľky je potrebné v jej prípade počítať lehotu

podľa od doručenia oznámenia krajskej prokuratúry

o spôsobe vybavenia jej podnetu na podanie mimoriadneho dovolania. Sťažovateľka tak

považovala sťažnosť za podanú včas, pretože „o vybavení nášho podnetu na mimoriadne

dovolanie sme sa dozvedeli dňom jeho doručenia t. j. 31.03.2010...“.

Ústavný súd sa nestotožňuje s takouto konštrukciou, pretože deň doručenia

oznámenia krajskej prokuratúry o odložení jej podnetu na podanie mimoriadneho dovolania

nie je dňom, keď sa sťažovateľka mohla o zásahu do jej označených práv dozvedieť. Svedčí

o tom i fakt uskutočnenia podnetu na podanie mimoriadneho dovolania samotnou

sťažovateľkou (20. januára 2010), ktorý dokazuje, že o zásahu do svojich práv už v tom

čase musela vedieť. Deň možnosti vedomosti o zásahu do práv zaručených sťažovateľovi

nemožno a priori zamieňať s dňom, keď sťažovateľovi bolo oznámené

ktorýmkoľvek štátnym orgánom konštatovanie o porušení jeho práv.

Navyše, ústavný súd dodáva, že podľa jeho stabilizovanej judikatúry na vyhovenie

podnetu fyzických osôb alebo právnických osôb na podanie mimoriadneho dovolania

neexistuje právny nárok, t. j. osobe, ktorá takýto podnet podala, nevzniká právo na jeho

prijatie, resp. akceptovanie, a teda generálny prokurátor Slovenskej republiky nemá

povinnosť takémuto podnetu vyhovieť. Je na voľnej úvahe generálneho prokurátora

Slovenskej republiky rozhodnúť o tom, či podá, alebo nepodá mimoriadne dovolanie.

Ústavný súd v tejto súvislosti viackrát vyslovil, že oprávnenie na podanie mimoriadneho

dovolania nemá charakter práva, ktorému je poskytovaná ústavnoprávna ochrana

(, , , , ).

Mimoriadne dovolanie tak nemožno považovať za účinne poskytnutý prostriedok

nápravy práv zaručených sťažovateľke , preto zachovanie dvojmesačnej

lehoty na podanie predmetnej sťažnosti z dôvodu realizácie podnetu na podanie

mimoriadneho dovolania neprichádza do úvahy.

K časti sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov postupom okresného súdu v označenom exekučnom konaní sa

ústavný súd opätovne obracia k svojej ustálenej judikatúre (napr. , ,

, , , ), podľa ktorej sa ochrana

základnému právu podľa poskytuje v konaní pred ústavným súdom len

vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva označenými orgánmi

verejnej moci (v tomto prípade okresným súdom) ešte trvalo. Ak v čase, keď došla sťažnosť

ústavnému súdu, už nedochádza k porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd

sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú ( ).

Vychádza pritom z toho, že účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je

odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia

orgánu verejnej moci (napr. , , ).

Je zjavné, že v čase doručenia sťažnosti sťažovateľky ústavnému súdu

(24. mája 2010) už v konaní okresného súdu o jej návrhoch na odklad výkonu exekúcie

a na zastavenie exekúcie nemohlo dochádzať k žiadnym prieťahom, pretože toto konanie

bolo v tom čase už právoplatne ukončené (7. decembra 2009), a došlo tak aj k odstráneniu

stavu právnej neistoty sťažovateľky. Ústavný súd preto predloženú sťažnosť v tejto časti

odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími návrhmi

sťažovateľky (návrh na zrušenie napadnutého uznesenia okresného súdu, návrh na priznanie

primeraného „odškodnenia“) už nezaoberal. Rovnako tak nepovažoval ústavný súd

za potrebné odstraňovať nedostatky v splnomocnení vystavenom pre právnu zástupkyňu

sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. júna 2010