Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 245/2010
PDF · 195.06 KB
No categories available
III. ÚS 245/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. júna 2010
predbežne prerokoval sťažnosť P., K., zastúpenej advokátkou JUDr. E. P., Advokátska
kancelária, Ž., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a čl.
48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žiar nad Hronom v konaní
vedenom pod sp. zn. 11 Er 3/2003 a jeho uznesením z 27. novembra 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť P., K. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. mája 2010
doručená sťažnosť P., K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie
svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivý proces
zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom Okresného súdu Žiar nad Hronom (ďalej len „okresný súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 11 Er 3/2003 a jeho uznesením z 27. novembra 2009.
Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupovala
v označenom exekučnom konaní ako povinná. V exekučnom konaní bolo vydané poverenie
na vykonanie exekúcie č. 5613 015199 z 13. marca 2003.
Po vydaní a doručení upovedomenia o začatí exekúcie sťažovateľka podala
v zákonnej lehote námietky, ktoré však okresný súd uznesením č. k. 11 Er 3/2003-55
z 13. júna 2008 zamietol.
Uznesením okresného súdu č. k. 11 Er 3/2003-65 zo 4. februára 2009 bol ďalším
výkonom exekúcie poverený súdny exekútor JUDr. T. B., B., ktorý 9. apríla 2009 vydal
exekučný príkaz na vykonanie exekúcie prikázaním inej peňažnej pohľadávky voči
dlžníkovi sťažovateľky.
Sťažovateľka 16. apríla 2009 doručila okresnému súdu návrh na odklad výkonu
exekúcie a zároveň aj návrh na zastavenie exekúcie.
Poverený súdny exekútor 23. júna 2009 oznámil okresnému súdu skončenie exekúcie
vymožením pohľadávky, jej príslušenstva i trov exekúcie, ku ktorému došlo 12. júna 2009,
a zároveň vrátil poverenie zo 4. februára 2009.
Okresný súd rozhodol o návrhoch sťažovateľky zo 16. apríla 2009 po podaní
urgencie (6. júla 2009) a sťažnosti na postup súdu (26. októbra 2009) uznesením č. k.
11 Er 3/2003-87 z 28. októbra 2009 tak, že jej návrhy zamietol. Sťažovateľka napadla
predmetné uznesenie odvolaním, na základe ktorého okresný súd uznesením z 27. novembra
2009 sp. zn. 11 Er 3/2003 jej návrh na odklad exekúcie, ako aj návrh na zastavenie exekúcie
zamietol. V odôvodnení svojho rozhodnutia okresný súd poukázal na skutočnosť ukončenia
exekúcie vymožením pohľadávky, pričom konštatoval, že „za daného stavu,
keď podľa oznámenia súdneho exekútora bola exekúcia dňa 12.6.2009 skončená, ...
a vzhľadom na to, že v zmysle §-u 61 Exekučného poriadku navrátenie veci do predošlého
stavu je v exekučnom konaní vylúčené, súd už nemá inej právnej možnosti ako návrh
na odklad exekúcie, ako aj návrh na zastavenie exekúcie, z dôvodu ukončenia exekúcie
zamietnuť“. Toto uznesenie okresného súdu nadobudlo právoplatnosť 7. decembra 2009.
Sťažovateľka doručila Krajskej prokuratúre v Banskej Bystrici (ďalej len „krajská
prokuratúra“) podnet z 20. januára 2010 na podanie mimoriadneho dovolania generálneho
prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „mimoriadne dovolanie“). V odpovedi na
podnet prokurátor krajskej prokuratúry konštatoval, že „postup súdu, keď rozhodol o...
návrhoch na odklad výkonu exekúcie a zastavenie exekúcie po tom, čo bola exekúcia
skončená vymožením pohľadávky nie je možné považovať za správny z dôvodu, že o návrhu
nerozhodol včas a aj z hľadiska formulácie rozhodnutia, lebo konanie o ňom mal pre
nedostatok podmienok na vydanie rozhodnutia v čase rozhodovania zastaviť“. Zároveň však
uviedol, že „náprava podaním mimoriadneho dovolania nie je prípustná, lebo prípadné
zrušenie napadnutého uznesenia by Vám ako povinnému v exekučnom konaní neprinieslo
priaznivejšie postavenie, lebo exekúcia už bola skončená a výsledok exekúcie vzhľadom na
ustanovenie § 61 Exekučného poriadku už nie je možné zmeniť“. Podnet sťažovateľky bol
tak odložený.
V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľka vyjadrila názor, že okresný súd
konal v jej veci „od počiatku v rozpore s platným právom. Ustanovenie § 57 ods. 1 písm. d)
Exekučného poriadku... umožňuje súdu zastaviť exekúciu z úradnej moci, ak táto postihuje
veci alebo práva, ktoré sú vylúčené z exekúcie alebo nepodliehajú exekúcii podľa tohto
zákona alebo podľa osobitného predpisu.
S odkazom na citované ustanovenie bolo povinnosťou OS v ZH exekúciu Ex 33/2009
zastaviť v časti týkajúcej sa majetku štátu, ktorý nepodlieha exekúcii už v roku 2008
a to v rámci konania o námietkach. Súd zostal nečinný. Nekonal vo veci, ani po podaní
návrhu na zastavenie exekúcie a návrhu na odklad výkonu exekúcie (04/2009), hoci mal
vedomosť, že súdnemu exekútorovi bolo poverenie na výkon práva vydané. V dôsledku
takéhoto postupu OS v ZH nám vznikla ujma vo výške 618,04 eur, ktorú súdny exekútor
zadržal zo zdravotného poistenia našich klientov a použil na úhradu pohľadávky
oprávneného v EX 33/2009.“.
Podľa sťažovateľky „okrem prieťahov v konaní OS v ZH aj nesprávne rozhodol,
keď po skončení veci zo strany exekútora, zamietol náš návrh na zastavenie exekúcie“.
Sťažovateľka v závere svojej sťažnosti navrhla, aby po prijatí sťažnosti na ďalšie
konanie ústavný súd takto rozhodol:
„1. Právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov priznané
Ústavou SR (čl. 48 ods. 2) v konaní 11Er/3/2003 na OS v ZH bolo porušené.
2. Právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces zaručené Ústavou SR (čl. 46
a nasl.) a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (vyhlásený pod č. 209/1992 Zb.
v platnom znení) bolo v konaní 11Er/3/2003 na OS v ZH bolo porušené.
3. Ústavný súd SR ruší uznesenie 11Er/3/2003 OS v ZH zo dňa 27.11.2009 a vec mu
vracia na ďalšie konanie.
4. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi finančné odškodnenie v čiastke 2.657,96 eur,
ktorú sumu je povinný vyplatiť sťažovateľovi OS v ZH do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto rozhodnutia.
5. Ústavný súd priznáva náhradu trov právneho zastúpenia právnej zástupkyni
sťažovateľa vo výške spolu 216,92 eur (2x úkon á 101,25 eur, 2x réžia á 7,21 eur, výdavky
počítané podľa Vyhl. č. 655/2004 Z.z. v platnom znení), ktoré trovy je povinný vyplatiť
k rukám advokátky OS v ZH.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv
alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným
zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom...
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom...
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
K časti sťažnosti namietajúcej porušenie práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6
ods. 1 dohovoru v označenom konaní okresného súdu ústavný súd poukazuje
na ustanovenie § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého sťažnosť možno podať
v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia
alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta
odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie
tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej
oneskorene podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. V prípade podania sťažnosti
po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie
tejto lehoty odpustiť, pretože to kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde
neumožňuje (napr. m. m. III. ÚS 124/04, IV. ÚS 14/03, III. ÚS 14/03).
Ústavný súd z príloh sťažnosti zistil, že uznesenie okresného súdu, ktorým bolo
ukončené konanie o návrhoch sťažovateľky doručených tomuto súdu 16. apríla 2009,
nadobudlo právoplatnosť 7. decembra 2009. Sťažovateľka sťažnosť adresovala ústavnému
súdu 20. mája 2010, teda zjavne po uplynutí zákonom ustanovenej dvojmesačnej lehoty.
Rovnaký záver platí, aj pokiaľ ide o namietaný postup okresného súdu v predmetnom
exekučnom konaní. Toto konanie skončilo v júni 2009, preto ak v ňom bol vykonaný
akýkoľvek iný zásah, ktorý by bol spôsobilý porušiť sťažovateľkino právo na súdnu
ochranu i jej právo na spravodlivé súdne konanie, je zjavné, že sťažnosť podaná na poštovú
prepravu 20. mája 2010 je oneskorene podaná. Ústavný súd tak v tejto časti predmetnú
sťažnosť odmietol ako oneskorene podanú.
Ústavný súd navyše poznamenáva, že z odôvodnenia predbežne prerokúvanej
sťažnosti vyplýva, že podľa názoru sťažovateľky je potrebné v jej prípade počítať lehotu
podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde od doručenia oznámenia krajskej prokuratúry
o spôsobe vybavenia jej podnetu na podanie mimoriadneho dovolania. Sťažovateľka tak
považovala sťažnosť za podanú včas, pretože „o vybavení nášho podnetu na mimoriadne
dovolanie sme sa dozvedeli dňom jeho doručenia t. j. 31.03.2010...“.
Ústavný súd sa nestotožňuje s takouto konštrukciou, pretože deň doručenia
oznámenia krajskej prokuratúry o odložení jej podnetu na podanie mimoriadneho dovolania
nie je dňom, keď sa sťažovateľka mohla o zásahu do jej označených práv dozvedieť. Svedčí
o tom i fakt uskutočnenia podnetu na podanie mimoriadneho dovolania samotnou
sťažovateľkou (20. januára 2010), ktorý dokazuje, že o zásahu do svojich práv už v tom
čase musela vedieť. Deň možnosti vedomosti o zásahu do práv zaručených sťažovateľovi
čl. 127 ods. 1 ústavy nemožno a priori zamieňať s dňom, keď sťažovateľovi bolo oznámené
ktorýmkoľvek štátnym orgánom konštatovanie o porušení jeho práv.
Navyše, ústavný súd dodáva, že podľa jeho stabilizovanej judikatúry na vyhovenie
podnetu fyzických osôb alebo právnických osôb na podanie mimoriadneho dovolania
neexistuje právny nárok, t. j. osobe, ktorá takýto podnet podala, nevzniká právo na jeho
prijatie, resp. akceptovanie, a teda generálny prokurátor Slovenskej republiky nemá
povinnosť takémuto podnetu vyhovieť. Je na voľnej úvahe generálneho prokurátora
Slovenskej republiky rozhodnúť o tom, či podá, alebo nepodá mimoriadne dovolanie.
Ústavný súd v tejto súvislosti viackrát vyslovil, že oprávnenie na podanie mimoriadneho
dovolania nemá charakter práva, ktorému je poskytovaná ústavnoprávna ochrana
(I. ÚS 19/01, II. ÚS 176/03, IV. ÚS 344/04, II. ÚS 144/05, I. ÚS 43/07).
Mimoriadne dovolanie tak nemožno považovať za účinne poskytnutý prostriedok
nápravy práv zaručených sťažovateľke čl. 127 ods. 1 ústavy, preto zachovanie dvojmesačnej
lehoty na podanie predmetnej sťažnosti z dôvodu realizácie podnetu na podanie
mimoriadneho dovolania neprichádza do úvahy.
K časti sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov postupom okresného súdu v označenom exekučnom konaní sa
ústavný súd opätovne obracia k svojej ustálenej judikatúre (napr. I. ÚS 34/99, II. ÚS 32/00,
III. ÚS 20/00, II. ÚS 12/01, IV. ÚS 37/02, III. ÚS 109/03), podľa ktorej sa ochrana
základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poskytuje v konaní pred ústavným súdom len
vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva označenými orgánmi
verejnej moci (v tomto prípade okresným súdom) ešte trvalo. Ak v čase, keď došla sťažnosť
ústavnému súdu, už nedochádza k porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd
sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Vychádza pritom z toho, že účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je
odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia
orgánu verejnej moci (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 142/03, I. ÚS 145/03).
Je zjavné, že v čase doručenia sťažnosti sťažovateľky ústavnému súdu
(24. mája 2010) už v konaní okresného súdu o jej návrhoch na odklad výkonu exekúcie
a na zastavenie exekúcie nemohlo dochádzať k žiadnym prieťahom, pretože toto konanie
bolo v tom čase už právoplatne ukončené (7. decembra 2009), a došlo tak aj k odstráneniu
stavu právnej neistoty sťažovateľky. Ústavný súd preto predloženú sťažnosť v tejto časti
odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími návrhmi
sťažovateľky (návrh na zrušenie napadnutého uznesenia okresného súdu, návrh na priznanie
primeraného „odškodnenia“) už nezaoberal. Rovnako tak nepovažoval ústavný súd
za potrebné odstraňovať nedostatky v splnomocnení vystavenom pre právnu zástupkyňu
sťažovateľky.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. júna 2010