Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 240/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-48

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. júna 2010

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti R., a. s., K., zastúpenej JUDr. J. D., DrSc., B.,

vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s prvou

vetou a v spojení s , ako aj práva na

spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 2. februára 2010, a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti R., a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. mája 2010

doručená sťažnosť spoločnosti R., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), v ktorej namieta

porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s prvou vetou čl. 30 ods. 1

a v spojení s (ďalej len „“), ako aj práva na

spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 2. februára 2010.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka – právnická osoba

podnikajúca v oblasti poisťovníctva – podala na najvyššom súde žalobu proti rozhodnutiu

N. (ďalej len „n.“ alebo „N.“) o uložení poriadkovej pokuty v sume 400 000 Sk; súčasťou

žaloby bola žiadosť o odklad vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia a návrh na

prerušenie konania a podanie návrhu na nesúlad zákona s . Žalobu sťažovateľka

odôvodnila tým, že „... druhostupňové rozhodnutie žalovaného vychádzalo z nedostatočne

zisteného skutkového stavu a bolo vydané nezákonne“ (absentoval následok správneho

deliktu, neboli predložené doklady, neboli dodržané zákonné procesné postupy a boli

porušené procesné práva žalobcu v konaní o poriadkovej pokute a nebola odôvodnená výška

uloženej sankcie). Najvyšší súd napadnutým rozsudkom sp. zn. z 2. februára

2010 žalobu zamietol.

3. Podstata výhrad sťažovateľky spočívala v tom, že (i) najvyšší súd sa v napadnutom

rozsudku vôbec nezaoberal tým, že žalovaný rozšíril predmet konania o rozklade o nový

skutok (delikt), ktorý sa stal až počas druhostupňového konania, teda tento skutok nebol

posudzovaný v rámci prvostupňového konania a žalovaný o ňom rozhodol bez vyjadrenia

účastníka, (ii) napadnuté rozhodnutie žalovaného neobsahovalo žiadne odôvodnenie výšky

uloženej sankcie (t. j. poriadkovej pokuty), a preto je nepreskúmateľné/arbitrárne a (iii)

najvyšší súd na žiadosť sťažovateľky neprerušil konanie a nepredložil vec súladu

dotknutých (sťažovateľkou označených) ustanovení zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o Národnej banke Slovenska (ďalej len „“)

ústavnému súdu.

4. Sťažovateľka v ďalšom uviedla dôvody na priznanie primeraného finančného

zadosťučinenia „z dôvodu, že samé rozhodnutie o porušení jeho základného práva

v okolnostiach prípadu nemá povahu dostatočnej satisfakcie. Sťažovateľ utrpel psychickú

ujmu spočívajúcu v pocitoch márnosti, nespravodlivosti a krivdy, že napriek právnej istote

zdanlivo zaručenej každému prostredníctvom záruk obsiahnutých v zásadách materiálneho

právneho štátu, Najvyšší súd... v konaní o jeho žalobe tieto záruky nevzal do úvahy

a namiesto dôsledného rešpektovania základného práva sťažovateľa mu svojvoľne uprel

výsady typické pre súčasnú európsku civilizáciu založenú na koncepcii materiálneho

právneho štátu ako štátu, v ktorom sa práva neproklamujú, ale každému sú reálne

dostupné.“.

5. Na základe uvedeného sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd takto rozhodol:

„... Právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s prvou vetou

a v spojení s ..., ako aj ľudské právo na spravodlivý proces

podľa čl. 6 ods. 1... dohovoru... v konaní pred Najvyšším súdom... sp. zn.

(správne má byť 5 Sž, pozn.) porušené bolo.

... Rozsudok Najvyššieho súdu... sp. zn. 5 Sžz (správne má byť 5 Sž, pozn.) 87/2008

z... 2. februára 2010 sa ruší.

... Ústavný súd... priznáva sťažovateľovi za porušenie jeho základného práva

primerané finančné zadosťučinenie 2.000 euro. Najvyšší súd... je povinný vyplatiť toto

zadosťučinenie do dvoch mesiacov odo dňa vyhlásenia nálezu Ústavného súdu... Najvyšší

súd... platbu vykoná na číslo účtu, ktorý jej sťažovateľ uvedie.

... Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 328 euro

a 26 centov, ktorú je Najvyšší súd... povinný vyplatiť advokátovi... do dvoch mesiacov od

vyhlásenia tohto nálezu...“

6. V rámci prípravy na predbežné prerokovanie veci sa na výzvu ústavného súdu

vyjadrili k opodstatnenosti sťažnosti najvyšší súd listom č. KP 4/2010-47 z 11. júna 2010

a n. (v súdnom konaní žalovaná strana) listom z 31. mája 2010.

Najvyšší súd v podstatnom uviedol, že hoci sa sťažovateľka svojou súhrnnou žalobou

domáhala zrušenia troch rozdielnych na seba nadväzujúcich rozhodnutí N. - č.: GUV-

1005/2008-2 z 24. septembra 2008, č.: z 3. júna 2008 a č.: VG2-7656-

4/2007 z 30. augusta 2007, senát konajúci vo veci sp. zn. mohol posudzovať

iba zákonnosť rozhodnutia uvedeného v poradí ako prvého a na ostatné žalobné dôvody,

keďže sa týkali nesúhlasu žalobcu s inými rozhodnutiami a keďže tu chýbali podmienky na

postup podľa v znení

neskorších zmien (ďalej aj „OSP“), nemohol senát prihliadnuť. K námietkam sťažovateľky

týkajúcim sa aplikácie , t. j. povinnosti všeobecných súdov

prerušiť konanie a vec súladu dotknutých ustanovení predložiť na

posúdenie ústavnému súdu [pozri bod 3(iii)], uviedol, že ide najmä o polemiku

sťažovateľky s rozhodovacou praxou ústavného súdu, ktorú najvyšší súd nechce

ovplyvňovať. Ďalej uviedol: „Ak sťažovateľ namietal, že už v žalobe poukázal na to, že N.

rozšírila predmet konania o rozklade o nový skutok (delikt), ktorý sa mal stať až počas

druhostupňového konania, tak sa Najvyšší súd... ani s touto námietkou nemohol zaoberať.

Konajúci senát Najvyššieho súdu... vychádzal pri vymedzení žalobných bodov uvedených

pod č. 1. a 2. na str. 18 žaloby z argumentácie sformulovanej žalobcom na str. 4 až 9

žaloby. Tam sa však argument spomenutý... sťažovateľom nenachádzal. Preto ani nemohol

rozsudok Najvyššieho súdu... na tento argument reagovať... Závery sťažovateľa, že Najvyšší

súd... sa dostatočne nevysporiadal s argumentmi sťažovateľa, sú v rozpore s obsahom textu

odôvodnenia napadnutého rozsudku.“ V neposlednom rade reagoval na dôvody uvádzané

sťažovateľkou v súvislosti s požadovaným finančným zadosťučinením a požiadal ústavný

súd, aby sťažnosť odmietol ako neopodstatnenú.

N. v rozsiahlom vyjadrení v podstatnom uviedla, že sťažovateľka [súvis s bodom

3(i), pozn.] „vo svojej ústavnej sťažnosti... zamlčala skutočnosť, že... druhostupňové

rozhodnutia N. č. zo dňa 3. 6. 2008 bolo právoplatne zmenené následným

rozhodnutím N. č. GUV-1005/2008-2 zo dňa 24.9.2008... tak, že z druhostupňového

rozhodnutia N. č. bola od 29.9.2008 právoplatne vypustená (zrušená) časť

výroku o uložení poriadkovej pokuty poisťovni R. aj za nezákonné sťažovanie postupu v

konaní o uložení poriadkovej pokuty zo strany poisťovne R., keďže tento dôvod (napriek

jeho reálnej existencii) nebol explicitne uvedený už vo výroku prvostupňového rozhodnutia

N. (útvaru dohľadu nad finančným trhom) č. VG2-7656-4/2007 zo dňa 30. 8. 2007 o uložení

poriadkovej pokuty poisťovni R. vo výške 400 000 Sk... Preto neexistujúca (právoplatne

vypustená a zaniknutá) časť výroku druhostupňového rozhodnutia č. z 3. 6.

2008 - ktorá bola od 29. 9. 2008 právoplatne vypustená (zrušená) rozhodnutím č. GUV-

1005/2008-2 z 24. 9. 2008 - už následne (od 29. 9. 2008) nemohla byť ani nebola

predmetom súdneho konania a rozhodovania Najvyššieho súdu... Poisťovňa R. vo svojej

ústavnej sťažnosti... tvrdí, že N. pri svojom rozhodovaní neodôvodnila výšku poriadkovej

pokuty uloženej poisťovni R. Tvrdenie... o údajnej absencii riadneho odôvodnenia výšky

uloženej sankcie (poriadkovej pokuty) je nepravdivé, o čom svedčí aj odôvodnenie výšky

pokuty na stranách 18 a 19 a na prelome strán 20 a 21 právoplatného rozhodnutia N. č.

-2 z 24. 9. 2008, z ktorého N. uvádza nasledovné citácie o odôvodnení

výšky pokuty...“. Následne N. odcitovala pasáže namietaného rozhodnutia súvisiace so

základom a výškou uloženej pokuty [súvis s bodom 3(ii), pozn.] a vyjadrila sa k námietkam

sťažovateľky uvedeným v bode 3 (iii).

II.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa podrobnosti

o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov

ustanoví zákon.

8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré

nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým

zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (, ). Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. , ,

, ). Podľa názoru ústavného súdu treba sťažnosť podanú

sťažovateľkou považovať za zjavne neopodstatnenú v celom rozsahu.

10. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde... (čl. 1 ods. 1 a čl. 30 ods. 1

boli sťažovateľkou namietané v spojitosti s citovaným článkom). Podľa

dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne

a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom, ktorý rozhodne o jeho

občianskych právach alebo záväzkoch...

11. Pokiaľ sťažovateľka namieta porušenie a

dohovoru, ústavný súd predovšetkým zdôrazňuje, že jeho ingerencia do výkonu právomoci

všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade nezlučiteľnosti ich rozhodnutí a postupov,

ktoré ich vydaniu predchádzali, s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

(mutatis mutandis , , , ). Ústavný súd

v rámci svojej predchádzajúcej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil, že posúdenie

akejkoľvek skutkovej a právnej otázky všeobecným súdom by sa mohlo stať predmetom

kritiky zo strany ústavného súdu len v prípade, ak by závery, ku ktorým všeobecný súd

dospel, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

12. V relevantnej časti rozhodnutia sp. zn. z 2. februára 2010 najvyšší

súd po podrobnom popise predchádzajúceho konania v rozsahu námietok sťažovateľky (bod

3) uviedol: «Najvyšší súd... ako súd vecne príslušný rozhodovať o žalobe podanej v tejto

veci... preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj jemu predchádzajúce správne konanie

v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe postupom podľa Druhej hlavy Piatej časti

... Po zistení, že žaloba bola podaná oprávnenou osobou... nariadil

vo veci pojednávanie... a po jeho verejnom vykonaní dospel k záveru, že podaná žaloba nie

je dôvodná, pretože napadnuté rozhodnutie je vydané v súlade so zákonom, a preto žalobu

podľa ako nedôvodnú zamietol.

Najvyšší súd na úvod zdôrazňuje... že žalobca okrem tejto žaloby podal dňa

26.06.2008 na Najvyšší súd tiež žalobu proti rozhodnutiu B. č.: zo dňa 03.

06. 2008, ktorá je evidovaná pod sp. zn. . V danej veci konajúci senát

uznesením sp. zn. zo dňa 29. 09. 2009 prerušil konanie až do právoplatného

skončenia konania o žalobe proti rozhodnutiu vydanom na základe mimoriadneho

opravného prostriedku vedenom pod sp. zn. . Uvedené prerušenie vychádzalo z

ust. ...

Podľa ...

Z uvedených ustanovení Najvyššiemu súdu jednoznačne vyplýva zámer zákonodarcu,

aby pod súdny prieskum boli podriadené iba tie rozhodnutia správnych orgánov, ktoré sa

vyznačujú charakterom nemennosti, tzn. právne stabilné. V tomto štádiu využívania

ochranných mechanizmov je potom dané na výber účastníkom správneho konania, či

využijú mimoriadne opravné prostriedky aplikovateľné v správnom konaní alebo využijú

súdny ochranu poskytovanú správnym súdnictvom podľa 5. časti Občianskeho súdneho

poriadku. Subsidiárna povaha súdneho prieskumu vylučuje súčasné využitie obidvoch

prostriedkov právnej ochrany...

Preto, ak sa žalobkyňa po vydaní právoplatného rozhodnutia č.

z 03. 06. 2008 druhostupňovým orgánom žalovaného rozhodol podaním podnetu z 11. 06.

2008 vyvolať mimoriadne preskúmanie právoplatného rozhodnutia, nemohol sa súčasne

podaním doručeným na Najvyšší súd dňa 26.06.2008 domáhať v zmysle hore cit. ust. § 250i

ods. 4 práva na rýchlu súdnu ochranu a okamihom vydaním zmeňujúceho

rozhodnutia žalovaného č: GUV-1005/2008-2 z 24. septembra 2008 mu aj toto právo

vydaním rozhodnutia správneho orgánu v mimoriadnom prieskumnom konaní zaniklo...

a vzniklo mu právo požiadať iba o súdny prieskum právoplatného rozhodnutia žalovaného

č: GUV-1005/2008-2 z 24. septembra 2008 bez možnosti aplikácie ust.

Na základe uvedeného... je Najvyšší súd oprávnený vykonať súdny prieskum iba

v prípade napadnutého rozhodnutia žalovaného č: GUV-1005/2008-2 z 24. septembra

2008, hoci žalobca podal v tomto konaní „komplexnú“ žalobu, tzn. že v nej napadol

nezákonnosť rozhodnutí 1-stupňového, 2-stupňového rozhodnutia ako aj rozhodnutia

žalovaného č: GUV-1005/2008-2 z 24. septembra 2008 ako aj postupov im

predchádzajúcich.

V ustanovení a ... je zakomponovaná tzv. koncentračná

zásada správneho súdnictva. Uvedená koncentračná zásada je limitovaná nielen časovo ale

tiež svojim limitným rozsahom, tzn. rozsahom námietok, o ktorých rozhodoval správny

orgán na poslednom stupni.

Proti rozhodnutiu žalovanej č: GUV-1005/2008-2 z 24. septembra 2008 žalobkyňa

v žalobe uplatnila tieto námietky (str. 17 a 18):

- absencia následku správneho deliktu, tzn. že v danom prípade ide o správny

delikt poruchový (dohľad musí byť reálne sťažený v dôsledku neposkytnutia informácií),

- absencia samotného sťaženia dohľadu nepredložením dokladov, lebo v zmysle

ust. o poisťovníctve v znení účinnom v čase vykonávania

dohľadu sa môže aplikovať iba pri výkone dohľadu na mieste,

- neodôvodnenosť výšky uloženej pokuty...

Žalobkyňa svoje argumenty o neodôvodnení výšky pokuty oprela o svoje tvrdenie, že

žalovaná sa nezaoberala so všetkými hľadiskami, ktoré zákon ako predpoklad takej úvahy

o uložení pokuty stanovuje. S týmto argumentom nemôže Najvyšší súd súhlasiť.

Žalovaná v odvolacom rozhodnutí sa vysporiadala s odôvodnením výšky pokuty

v sume 400.000- Sk odkazom na nezákonné sťažovanie výkonu dohľadu na diaľku, ktorého

závažnosť bola žalovanej zvýšená bezprecedentným a mimoriadne závažným spôsobom.

Správanie žalobkyne, ktoré žalovaná v svojom odôvodnení v závere charakterizovala, že

ešte dohľad na diaľku žiadna iná poisťovňa a ani iný dohliadaný subjekt takým spôsobom

nesťažoval, má svoje jasné dôvody, ktoré sú zrejmé v predchádzajúcich častiach

odôvodnenia. V súvislosti s celým odôvodnením druhostupňového rozhodnutia sú potom

argumenty žalovanej určujúce výšku uloženej pokuty dostatočné a tvoria vnútornú jednotu.

Na základe uvedeného sa Najvyšší súd stotožnil s argumentáciou žalovanej z jej vyjadrenia

zo dňa 27.10.2008 a túto námietku žalobkyne odmietol ako nedôvodnú.

Vo vzťahu k namietanému ústavnému a komunitárnemu nesúladu Najvyšší súd si

neosvojil argumenty žalobcu, lebo ani komunitárne predpisy nepodporili myšlienku žalobcu

o strate nezávislosti žalovaného. Najmä text čl. 25 ods. 2 Protokolu o Štatúte Európskeho

systému centrálnych bánk a Európskej centrálnej banky nepodporuje záver žalobkyne, že

výlučná právomoc Európskej centrálnej banky týkajúcej sa špeciálnej obmedzujúcej

výnimky je možné previesť (rozšíriť) aj na všetky centrálne banky v tom duchu, že potom

nieje možné žiadnej centrálnej banke zveriť výkon dohľadu nad poisťovníctvom.

Navyše Najvyšší súd zobral aj do úvahy argumentáciu žalovanej, ktorá poukazovala

na obidva konvergenčné dokumenty (Správa o konvergencii 2008 a Konvergenčná správa

máj 2008), o ktorých vierohodnosti nemal Najvyšší súd žiadne pochybnosti a ktoré potvrdili

zlučiteľnosť právnych predpisov Slovenskej republiky so Zmluvou o založení Európskeho

spoločenstva a uvedeného Protokolu o Štatúte Európskeho systému centrálnych bánk

a Európskej centrálnej banky...».

13. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že namietané porušenie a

ods. 1 dohovoru vyvodzuje sťažovateľka zo spôsobu, akým najvyšší súd posudzoval

zákonnosť preskumávaného rozhodnutia správneho orgánu [bod 3(i) a 3(ii)], resp. procesné

ustanovenia [bod 3(iii)], teda z jeho právneho názoru, na

základe ktorého dospel v danej veci k záveru, že jej žalobu zamietol.

14. Podľa názoru ústavného súdu namietané skutočnosti v bode 3(i) a 3(ii) prima

facie neobstoja, pretože v čase preskumávania zákonnosti ostatného rozhodnutia N.

z 24. septembra 2008 najvyšším súdom už nebol v hre nový skutok (delikt) [3(i)],

a nezodpovedá realite ani tvrdenie sťažovateľky, že preskumávané rozhodnutie N.

neobsahovalo žiadne odôvodnenie výšky uloženej sankcie [3 (ii)]. V tomto smere ústavný

súd poukazuje tiež na odôvodnenie namietaného rozhodnutia najvyššieho súdu (bod 12)

a vyjadrenie najvyššieho súdu a N. (bod 6). Pokiaľ sťažovateľka namietala, že najvyšší súd

na jej žiadosť neprerušil konanie a nepredložil vec súladu dotknutých ustanovení zákona č.

ústavnému súdu [3(iii)], ústavný súd v súlade so svojimi doterajšími závermi

(napr. ) konštatuje, že z v spojení s písm.

b) takáto povinnosť pre všeobecné súdy nevyplýva. „Aj v súvislosti s písm.

d) za subjekt procesne spôsobilý podať návrh na začatie konania o

zaujatie stanoviska ústavnému súdu je stanovený súd v súvislosti s jeho rozhodovacou

činnosťou, a nie účastník konania“ (). Podobne ústavný súd ()

uviedol, že „Samotná sťažovateľmi namietaná skutočnosť, že... súd neaplikoval v konaní

postup podľa , nie je odopretím prístupu sťažovateľa k súdu.

Ústavný súd konštatuje, že prerušiť konanie podľa ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b) druhej

vety možno len vtedy, ak konajúci súd dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny

predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s , so zákonom alebo s medzinárodnou

zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná. K tomuto záveru musí však dospieť súd, a

nie účastník konania. Je teda plne na posúdení všeobecného súdu, nakoľko tento postup

aplikuje (mutatis mutandis ).“.

15. Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že ako judikatúra Komisie pre ľudské

práva (sťažnosť č. 6172/73, X. v. United Kingdom, sťažnosť č. 10000/83, H v. United

Kingdom), tak aj doterajšia judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (napríklad

v prípade Delcourt, resp. Monnel a Morris) pod spravodlivým súdnym procesom (fair

hearing) v žiadnom prípade nechápe právo účastníka súdneho konania na preskúmanie toho,

akým spôsobom vnútroštátny súd hodnotil právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu.

16. Kompetencie ústavného súdu nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných

súdov a nepoužívajú sa na skúmanie tvrdenej vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd nie

je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie

ústavného súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté do alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv alebo slobôd,

a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol

k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd.

17. Ústavný súd v uvedenej súvislosti ďalej poznamenáva, že v rozsahu

sťažovateľkou namietaných skutočností (pozri bod 3) nie je rozhodnutie najvyššieho súdu

ani arbitrárne, ani zjavne neodôvodnené. Skutočnosť, že sťažovateľka zastáva iný právny

názor, než prijal v tejto veci najvyšší súd, nemôže sama osebe viesť k záveru o jeho zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti, a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť

právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. O svojvôli pri výklade alebo aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom, v tomto prípade najvyšším súdom, by bolo možné

uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že

by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis ).

18. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd vyhodnotil argumentáciu

sťažovateľky zdôvodňujúcu porušenie (v spojení s a

ods. 1 ) a dohovoru ako nedostatočnú na to, aby na jej základe bolo možné

v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie konanie zistiť a preskúmať spojitosť medzi

napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a namietaným porušením označených práv.

Napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu nemôže byť v takej príčinnej súvislosti

s namietaným porušením základného práva podľa , resp. práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru aj preto, že toto porušenie sa nedá vyvodiť iba z určitého výkladu

a aplikácie platných procesných noriem upravujúcich postup občianskoprávnych súdov

v opravných konaniach (podobne aj , ). Ústavný súd preto

sťažnosť podľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

19. Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľky v uvedenej veci (návrhu na zrušenie napadnutého rozhodnutia najvyššieho

súdu a na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia) stratilo opodstatnenie, preto sa

nimi ústavný súd už nezaoberal.

Podľa sa k rozhodnutiu pripája odlišné

stanovisko sudcu Milana Ľalíka.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júna 2010