Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 240/2010
PDF · 206.45 KB
No categories available
I. ÚS 240/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. júna 2010
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti R., a. s., K., zastúpenej JUDr. J. D., DrSc., B.,
vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s prvou
vetou čl. 30 ods. 1 a v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na
spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 5 Sž 87/2008
a jeho rozsudkom z 2. februára 2010, a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti R., a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. mája 2010
doručená sťažnosť spoločnosti R., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), v ktorej namieta
porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s prvou vetou čl. 30 ods. 1
a v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva na
spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 5 Sž 87/2008 a jeho rozsudkom z 2. februára 2010.
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka – právnická osoba
podnikajúca v oblasti poisťovníctva – podala na najvyššom súde žalobu proti rozhodnutiu
N. (ďalej len „n.“ alebo „N.“) o uložení poriadkovej pokuty v sume 400 000 Sk; súčasťou
žaloby bola žiadosť o odklad vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia a návrh na
prerušenie konania a podanie návrhu na nesúlad zákona s ústavou. Žalobu sťažovateľka
odôvodnila tým, že „... druhostupňové rozhodnutie žalovaného vychádzalo z nedostatočne
zisteného skutkového stavu a bolo vydané nezákonne“ (absentoval následok správneho
deliktu, neboli predložené doklady, neboli dodržané zákonné procesné postupy a boli
porušené procesné práva žalobcu v konaní o poriadkovej pokute a nebola odôvodnená výška
uloženej sankcie). Najvyšší súd napadnutým rozsudkom sp. zn. 5 Sž 87/2008 z 2. februára
2010 žalobu zamietol.
3. Podstata výhrad sťažovateľky spočívala v tom, že (i) najvyšší súd sa v napadnutom
rozsudku vôbec nezaoberal tým, že žalovaný rozšíril predmet konania o rozklade o nový
skutok (delikt), ktorý sa stal až počas druhostupňového konania, teda tento skutok nebol
posudzovaný v rámci prvostupňového konania a žalovaný o ňom rozhodol bez vyjadrenia
účastníka, (ii) napadnuté rozhodnutie žalovaného neobsahovalo žiadne odôvodnenie výšky
uloženej sankcie (t. j. poriadkovej pokuty), a preto je nepreskúmateľné/arbitrárne a (iii)
najvyšší súd na žiadosť sťažovateľky neprerušil konanie a nepredložil vec súladu
dotknutých (sťažovateľkou označených) ustanovení zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 566/1992 Zb. o Národnej banke Slovenska (ďalej len „zákon č. 566/1992 Zb.“)
ústavnému súdu.
4. Sťažovateľka v ďalšom uviedla dôvody na priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia „z dôvodu, že samé rozhodnutie o porušení jeho základného práva
v okolnostiach prípadu nemá povahu dostatočnej satisfakcie. Sťažovateľ utrpel psychickú
ujmu spočívajúcu v pocitoch márnosti, nespravodlivosti a krivdy, že napriek právnej istote
zdanlivo zaručenej každému prostredníctvom záruk obsiahnutých v zásadách materiálneho
právneho štátu, Najvyšší súd... v konaní o jeho žalobe tieto záruky nevzal do úvahy
a namiesto dôsledného rešpektovania základného práva sťažovateľa mu svojvoľne uprel
výsady typické pre súčasnú európsku civilizáciu založenú na koncepcii materiálneho
právneho štátu ako štátu, v ktorom sa práva neproklamujú, ale každému sú reálne
dostupné.“.
5. Na základe uvedeného sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd takto rozhodol:
„... Právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s prvou vetou
čl. 30 ods. 1 a v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy..., ako aj ľudské právo na spravodlivý proces
podľa čl. 6 ods. 1... dohovoru... v konaní pred Najvyšším súdom... sp. zn. 5 Sžz 87/2008
(správne má byť 5 Sž, pozn.) porušené bolo.
... Rozsudok Najvyššieho súdu... sp. zn. 5 Sžz (správne má byť 5 Sž, pozn.) 87/2008
z... 2. februára 2010 sa ruší.
... Ústavný súd... priznáva sťažovateľovi za porušenie jeho základného práva
primerané finančné zadosťučinenie 2.000 euro. Najvyšší súd... je povinný vyplatiť toto
zadosťučinenie do dvoch mesiacov odo dňa vyhlásenia nálezu Ústavného súdu... Najvyšší
súd... platbu vykoná na číslo účtu, ktorý jej sťažovateľ uvedie.
... Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 328 euro
a 26 centov, ktorú je Najvyšší súd... povinný vyplatiť advokátovi... do dvoch mesiacov od
vyhlásenia tohto nálezu...“
6. V rámci prípravy na predbežné prerokovanie veci sa na výzvu ústavného súdu
vyjadrili k opodstatnenosti sťažnosti najvyšší súd listom č. KP 4/2010-47 z 11. júna 2010
a n. (v súdnom konaní žalovaná strana) listom z 31. mája 2010.
Najvyšší súd v podstatnom uviedol, že hoci sa sťažovateľka svojou súhrnnou žalobou
domáhala zrušenia troch rozdielnych na seba nadväzujúcich rozhodnutí N. - č.: GUV-
1005/2008-2 z 24. septembra 2008, č.: GUV-1005/2008 z 3. júna 2008 a č.: VG2-7656-
4/2007 z 30. augusta 2007, senát konajúci vo veci sp. zn. 5 Sž 87/2008 mohol posudzovať
iba zákonnosť rozhodnutia uvedeného v poradí ako prvého a na ostatné žalobné dôvody,
keďže sa týkali nesúhlasu žalobcu s inými rozhodnutiami a keďže tu chýbali podmienky na
postup podľa § 245 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení
neskorších zmien (ďalej aj „OSP“), nemohol senát prihliadnuť. K námietkam sťažovateľky
týkajúcim sa aplikácie § 109 ods. 1 písm. b) OSP, t. j. povinnosti všeobecných súdov
prerušiť konanie a vec súladu dotknutých ustanovení zákona č. 566/1992 Zb. predložiť na
posúdenie ústavnému súdu [pozri bod 3(iii)], uviedol, že ide najmä o polemiku
sťažovateľky s rozhodovacou praxou ústavného súdu, ktorú najvyšší súd nechce
ovplyvňovať. Ďalej uviedol: „Ak sťažovateľ namietal, že už v žalobe poukázal na to, že N.
rozšírila predmet konania o rozklade o nový skutok (delikt), ktorý sa mal stať až počas
druhostupňového konania, tak sa Najvyšší súd... ani s touto námietkou nemohol zaoberať.
Konajúci senát Najvyššieho súdu... vychádzal pri vymedzení žalobných bodov uvedených
pod č. 1. a 2. na str. 18 žaloby z argumentácie sformulovanej žalobcom na str. 4 až 9
žaloby. Tam sa však argument spomenutý... sťažovateľom nenachádzal. Preto ani nemohol
rozsudok Najvyššieho súdu... na tento argument reagovať... Závery sťažovateľa, že Najvyšší
súd... sa dostatočne nevysporiadal s argumentmi sťažovateľa, sú v rozpore s obsahom textu
odôvodnenia napadnutého rozsudku.“ V neposlednom rade reagoval na dôvody uvádzané
sťažovateľkou v súvislosti s požadovaným finančným zadosťučinením a požiadal ústavný
súd, aby sťažnosť odmietol ako neopodstatnenú.
N. v rozsiahlom vyjadrení v podstatnom uviedla, že sťažovateľka [súvis s bodom
3(i), pozn.] „vo svojej ústavnej sťažnosti... zamlčala skutočnosť, že... druhostupňové
rozhodnutia N. č. GUV-1005/2008 zo dňa 3. 6. 2008 bolo právoplatne zmenené následným
rozhodnutím N. č. GUV-1005/2008-2 zo dňa 24.9.2008... tak, že z druhostupňového
rozhodnutia N. č. GUV-1005/2008 bola od 29.9.2008 právoplatne vypustená (zrušená) časť
výroku o uložení poriadkovej pokuty poisťovni R. aj za nezákonné sťažovanie postupu v
konaní o uložení poriadkovej pokuty zo strany poisťovne R., keďže tento dôvod (napriek
jeho reálnej existencii) nebol explicitne uvedený už vo výroku prvostupňového rozhodnutia
N. (útvaru dohľadu nad finančným trhom) č. VG2-7656-4/2007 zo dňa 30. 8. 2007 o uložení
poriadkovej pokuty poisťovni R. vo výške 400 000 Sk... Preto neexistujúca (právoplatne
vypustená a zaniknutá) časť výroku druhostupňového rozhodnutia č. GUV-1005/2008 z 3. 6.
2008 - ktorá bola od 29. 9. 2008 právoplatne vypustená (zrušená) rozhodnutím č. GUV-
1005/2008-2 z 24. 9. 2008 - už následne (od 29. 9. 2008) nemohla byť ani nebola
predmetom súdneho konania a rozhodovania Najvyššieho súdu... Poisťovňa R. vo svojej
ústavnej sťažnosti... tvrdí, že N. pri svojom rozhodovaní neodôvodnila výšku poriadkovej
pokuty uloženej poisťovni R. Tvrdenie... o údajnej absencii riadneho odôvodnenia výšky
uloženej sankcie (poriadkovej pokuty) je nepravdivé, o čom svedčí aj odôvodnenie výšky
pokuty na stranách 18 a 19 a na prelome strán 20 a 21 právoplatného rozhodnutia N. č.
GUV-1005/2008-2 z 24. 9. 2008, z ktorého N. uvádza nasledovné citácie o odôvodnení
výšky pokuty...“. Následne N. odcitovala pasáže namietaného rozhodnutia súvisiace so
základom a výškou uloženej pokuty [súvis s bodom 3(ii), pozn.] a vyjadrila sa k námietkam
sťažovateľky uvedeným v bode 3 (iii).
II.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti
o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov
ustanoví zákon.
8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré
nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým
zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
9. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (III. ÚS 206/03, II. ÚS 77/04). Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. II. ÚS 201/03, II. ÚS 144/05,
IV. ÚS 100/04, IV. ÚS 42/06). Podľa názoru ústavného súdu treba sťažnosť podanú
sťažovateľkou považovať za zjavne neopodstatnenú v celom rozsahu.
10. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde... (čl. 1 ods. 1 a čl. 30 ods. 1
ústavy boli sťažovateľkou namietané v spojitosti s citovaným článkom). Podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne
a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom, ktorý rozhodne o jeho
občianskych právach alebo záväzkoch...
11. Pokiaľ sťažovateľka namieta porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1
dohovoru, ústavný súd predovšetkým zdôrazňuje, že jeho ingerencia do výkonu právomoci
všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade nezlučiteľnosti ich rozhodnutí a postupov,
ktoré ich vydaniu predchádzali, s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
(mutatis mutandis I. ÚS 74/02, I. ÚS 236/03, IV. ÚS 164/04, IV. ÚS 216/05). Ústavný súd
v rámci svojej predchádzajúcej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil, že posúdenie
akejkoľvek skutkovej a právnej otázky všeobecným súdom by sa mohlo stať predmetom
kritiky zo strany ústavného súdu len v prípade, ak by závery, ku ktorým všeobecný súd
dospel, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.
12. V relevantnej časti rozhodnutia sp. zn. 5 Sž 87/2008 z 2. februára 2010 najvyšší
súd po podrobnom popise predchádzajúceho konania v rozsahu námietok sťažovateľky (bod
3) uviedol: «Najvyšší súd... ako súd vecne príslušný rozhodovať o žalobe podanej v tejto
veci... preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj jemu predchádzajúce správne konanie
v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe postupom podľa Druhej hlavy Piatej časti
zákona č. 99/1963 Zb. ... Po zistení, že žaloba bola podaná oprávnenou osobou... nariadil
vo veci pojednávanie... a po jeho verejnom vykonaní dospel k záveru, že podaná žaloba nie
je dôvodná, pretože napadnuté rozhodnutie je vydané v súlade so zákonom, a preto žalobu
podľa § 250j ods. 1 O. s. p. ako nedôvodnú zamietol.
Najvyšší súd na úvod zdôrazňuje... že žalobca okrem tejto žaloby podal dňa
26.06.2008 na Najvyšší súd tiež žalobu proti rozhodnutiu B. č.: GUV-1005/2008 zo dňa 03.
06. 2008, ktorá je evidovaná pod sp. zn. 5 Sž 56/2008. V danej veci konajúci senát
uznesením sp. zn. 5 Sž 56/2008 zo dňa 29. 09. 2009 prerušil konanie až do právoplatného
skončenia konania o žalobe proti rozhodnutiu vydanom na základe mimoriadneho
opravného prostriedku vedenom pod sp. zn. 5 Sž 87/2008. Uvedené prerušenie vychádzalo z
ust. § 250i ods. 4 O. s. p. ...
Podľa § 32 ods. 5 zák. č. 747/2004 Z. z. ...
Z uvedených ustanovení Najvyššiemu súdu jednoznačne vyplýva zámer zákonodarcu,
aby pod súdny prieskum boli podriadené iba tie rozhodnutia správnych orgánov, ktoré sa
vyznačujú charakterom nemennosti, tzn. právne stabilné. V tomto štádiu využívania
ochranných mechanizmov je potom dané na výber účastníkom správneho konania, či
využijú mimoriadne opravné prostriedky aplikovateľné v správnom konaní alebo využijú
súdny ochranu poskytovanú správnym súdnictvom podľa 5. časti Občianskeho súdneho
poriadku. Subsidiárna povaha súdneho prieskumu vylučuje súčasné využitie obidvoch
prostriedkov právnej ochrany...
Preto, ak sa žalobkyňa po vydaní právoplatného rozhodnutia č. GUV-1005/2008
z 03. 06. 2008 druhostupňovým orgánom žalovaného rozhodol podaním podnetu z 11. 06.
2008 vyvolať mimoriadne preskúmanie právoplatného rozhodnutia, nemohol sa súčasne
podaním doručeným na Najvyšší súd dňa 26.06.2008 domáhať v zmysle hore cit. ust. § 250i
ods. 4 O. s. p. práva na rýchlu súdnu ochranu a okamihom vydaním zmeňujúceho
rozhodnutia žalovaného č: GUV-1005/2008-2 z 24. septembra 2008 mu aj toto právo
vydaním rozhodnutia správneho orgánu v mimoriadnom prieskumnom konaní zaniklo...
a vzniklo mu právo požiadať iba o súdny prieskum právoplatného rozhodnutia žalovaného
č: GUV-1005/2008-2 z 24. septembra 2008 bez možnosti aplikácie ust. § 245 ods. 1 O. s. p.
Na základe uvedeného... je Najvyšší súd oprávnený vykonať súdny prieskum iba
v prípade napadnutého rozhodnutia žalovaného č: GUV-1005/2008-2 z 24. septembra
2008, hoci žalobca podal v tomto konaní „komplexnú“ žalobu, tzn. že v nej napadol
nezákonnosť rozhodnutí 1-stupňového, 2-stupňového rozhodnutia ako aj rozhodnutia
žalovaného č: GUV-1005/2008-2 z 24. septembra 2008 ako aj postupov im
predchádzajúcich.
V ustanovení § 250j ods. 1 a 2 O. s. p. ... je zakomponovaná tzv. koncentračná
zásada správneho súdnictva. Uvedená koncentračná zásada je limitovaná nielen časovo ale
tiež svojim limitným rozsahom, tzn. rozsahom námietok, o ktorých rozhodoval správny
orgán na poslednom stupni.
Proti rozhodnutiu žalovanej č: GUV-1005/2008-2 z 24. septembra 2008 žalobkyňa
v žalobe uplatnila tieto námietky (str. 17 a 18):
- absencia následku správneho deliktu, tzn. že v danom prípade ide o správny
delikt poruchový (dohľad musí byť reálne sťažený v dôsledku neposkytnutia informácií),
- absencia samotného sťaženia dohľadu nepredložením dokladov, lebo v zmysle
ust. § 42 ods. 8 zákona č. 95/2002 Z. z. o poisťovníctve v znení účinnom v čase vykonávania
dohľadu sa môže aplikovať iba pri výkone dohľadu na mieste,
- neodôvodnenosť výšky uloženej pokuty...
Žalobkyňa svoje argumenty o neodôvodnení výšky pokuty oprela o svoje tvrdenie, že
žalovaná sa nezaoberala so všetkými hľadiskami, ktoré zákon ako predpoklad takej úvahy
o uložení pokuty stanovuje. S týmto argumentom nemôže Najvyšší súd súhlasiť.
Žalovaná v odvolacom rozhodnutí sa vysporiadala s odôvodnením výšky pokuty
v sume 400.000- Sk odkazom na nezákonné sťažovanie výkonu dohľadu na diaľku, ktorého
závažnosť bola žalovanej zvýšená bezprecedentným a mimoriadne závažným spôsobom.
Správanie žalobkyne, ktoré žalovaná v svojom odôvodnení v závere charakterizovala, že
ešte dohľad na diaľku žiadna iná poisťovňa a ani iný dohliadaný subjekt takým spôsobom
nesťažoval, má svoje jasné dôvody, ktoré sú zrejmé v predchádzajúcich častiach
odôvodnenia. V súvislosti s celým odôvodnením druhostupňového rozhodnutia sú potom
argumenty žalovanej určujúce výšku uloženej pokuty dostatočné a tvoria vnútornú jednotu.
Na základe uvedeného sa Najvyšší súd stotožnil s argumentáciou žalovanej z jej vyjadrenia
zo dňa 27.10.2008 a túto námietku žalobkyne odmietol ako nedôvodnú.
Vo vzťahu k namietanému ústavnému a komunitárnemu nesúladu Najvyšší súd si
neosvojil argumenty žalobcu, lebo ani komunitárne predpisy nepodporili myšlienku žalobcu
o strate nezávislosti žalovaného. Najmä text čl. 25 ods. 2 Protokolu o Štatúte Európskeho
systému centrálnych bánk a Európskej centrálnej banky nepodporuje záver žalobkyne, že
výlučná právomoc Európskej centrálnej banky týkajúcej sa špeciálnej obmedzujúcej
výnimky je možné previesť (rozšíriť) aj na všetky centrálne banky v tom duchu, že potom
nieje možné žiadnej centrálnej banke zveriť výkon dohľadu nad poisťovníctvom.
Navyše Najvyšší súd zobral aj do úvahy argumentáciu žalovanej, ktorá poukazovala
na obidva konvergenčné dokumenty (Správa o konvergencii 2008 a Konvergenčná správa
máj 2008), o ktorých vierohodnosti nemal Najvyšší súd žiadne pochybnosti a ktoré potvrdili
zlučiteľnosť právnych predpisov Slovenskej republiky so Zmluvou o založení Európskeho
spoločenstva a uvedeného Protokolu o Štatúte Európskeho systému centrálnych bánk
a Európskej centrálnej banky...».
13. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že namietané porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6
ods. 1 dohovoru vyvodzuje sťažovateľka zo spôsobu, akým najvyšší súd posudzoval
zákonnosť preskumávaného rozhodnutia správneho orgánu [bod 3(i) a 3(ii)], resp. procesné
ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku [bod 3(iii)], teda z jeho právneho názoru, na
základe ktorého dospel v danej veci k záveru, že jej žalobu zamietol.
14. Podľa názoru ústavného súdu namietané skutočnosti v bode 3(i) a 3(ii) prima
facie neobstoja, pretože v čase preskumávania zákonnosti ostatného rozhodnutia N.
z 24. septembra 2008 najvyšším súdom už nebol v hre nový skutok (delikt) [3(i)],
a nezodpovedá realite ani tvrdenie sťažovateľky, že preskumávané rozhodnutie N.
neobsahovalo žiadne odôvodnenie výšky uloženej sankcie [3 (ii)]. V tomto smere ústavný
súd poukazuje tiež na odôvodnenie namietaného rozhodnutia najvyššieho súdu (bod 12)
a vyjadrenie najvyššieho súdu a N. (bod 6). Pokiaľ sťažovateľka namietala, že najvyšší súd
na jej žiadosť neprerušil konanie a nepredložil vec súladu dotknutých ustanovení zákona č.
566/1992 Zb. ústavnému súdu [3(iii)], ústavný súd v súlade so svojimi doterajšími závermi
(napr. I. ÚS 216/2010) konštatuje, že z čl. 144 ods. 2 ústavy v spojení s § 109 ods. 1 písm.
b) OSP takáto povinnosť pre všeobecné súdy nevyplýva. „Aj v súvislosti s § 18 ods. 1 písm.
d) zákona o ústavnom súde za subjekt procesne spôsobilý podať návrh na začatie konania o
zaujatie stanoviska ústavnému súdu je stanovený súd v súvislosti s jeho rozhodovacou
činnosťou, a nie účastník konania“ (I. ÚS 53/2010). Podobne ústavný súd (III. ÚS 259/09)
uviedol, že „Samotná sťažovateľmi namietaná skutočnosť, že... súd neaplikoval v konaní
postup podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP, nie je odopretím prístupu sťažovateľa k súdu.
Ústavný súd konštatuje, že prerušiť konanie podľa ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b) druhej
vety OSP možno len vtedy, ak konajúci súd dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny
predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, so zákonom alebo s medzinárodnou
zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná. K tomuto záveru musí však dospieť súd, a
nie účastník konania. Je teda plne na posúdení všeobecného súdu, nakoľko tento postup
aplikuje (mutatis mutandis IV. ÚS 84/08).“.
15. Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že ako judikatúra Komisie pre ľudské
práva (sťažnosť č. 6172/73, X. v. United Kingdom, sťažnosť č. 10000/83, H v. United
Kingdom), tak aj doterajšia judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (napríklad
v prípade Delcourt, resp. Monnel a Morris) pod spravodlivým súdnym procesom (fair
hearing) v žiadnom prípade nechápe právo účastníka súdneho konania na preskúmanie toho,
akým spôsobom vnútroštátny súd hodnotil právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu.
16. Kompetencie ústavného súdu nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných
súdov a nepoužívajú sa na skúmanie tvrdenej vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd nie
je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie
ústavného súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté do ústavou alebo
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv alebo slobôd,
a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol
k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd.
17. Ústavný súd v uvedenej súvislosti ďalej poznamenáva, že v rozsahu
sťažovateľkou namietaných skutočností (pozri bod 3) nie je rozhodnutie najvyššieho súdu
ani arbitrárne, ani zjavne neodôvodnené. Skutočnosť, že sťažovateľka zastáva iný právny
názor, než prijal v tejto veci najvyšší súd, nemôže sama osebe viesť k záveru o jeho zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti, a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť
právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. O svojvôli pri výklade alebo aplikácii
zákonného predpisu všeobecným súdom, v tomto prípade najvyšším súdom, by bolo možné
uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že
by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02).
18. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd vyhodnotil argumentáciu
sťažovateľky zdôvodňujúcu porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy (v spojení s čl. 30 ods. 1 a čl. 1
ods. 1 ústavy) a čl. 6 ods. 1 dohovoru ako nedostatočnú na to, aby na jej základe bolo možné
v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie konanie zistiť a preskúmať spojitosť medzi
napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a namietaným porušením označených práv.
Napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu nemôže byť v takej príčinnej súvislosti
s namietaným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru aj preto, že toto porušenie sa nedá vyvodiť iba z určitého výkladu
a aplikácie platných procesných noriem upravujúcich postup občianskoprávnych súdov
v opravných konaniach (podobne aj I. ÚS 66/98, II. ÚS 811/00). Ústavný súd preto
sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
19. Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľky v uvedenej veci (návrhu na zrušenie napadnutého rozhodnutia najvyššieho
súdu a na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia) stratilo opodstatnenie, preto sa
nimi ústavný súd už nezaoberal.
Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde sa k rozhodnutiu pripája odlišné
stanovisko sudcu Milana Ľalíka.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. júna 2010