Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 241/2010
PDF · 281.46 KB
No categories available
II. ÚS 241/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. júla 2010 v senáte
zloženom z predsedu Juraja Horvátha a zo sudcov Sergeja Kohuta a Lajosa Mészárosa
prerokoval prijatú sťažnosť M. F., K., zastúpeného advokátkou JUDr. Ľ. R., K., vo veci
namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Bratislava V v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 256/01 a takto
rozhodol:
1. Okresný súd Bratislava V v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 256/01 p o r u š i l
základné právo M. F., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené
v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote
zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Okresnému súdu Bratislava V v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 256/01
p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.
3. M. F. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom
dvetisíc eur), ktoré j e Okresný súd Bratislava V p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. M. F. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 382,32 € (slovom
tristoosemdesiatdva eur a tridsaťdva centov), ktoré j e Okresný súd Bratislava V
p o v i n n ý vyplatiť na účet jeho advokátky JUDr. Ľ. R., K., do jedného mesiaca od
právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.
II. ÚS 241/2010-10 z 13. mája 2010 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť M. F., K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou
namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie
veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava V (ďalej aj „okresný
súd“ alebo „súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 256/01 (ďalej aj „napadnuté
konanie“).
1. Okrem popisu úkonov vykonaných v danej veci zo sťažnosti najmä vyplynulo:
„(...) Sťažovateľ(...) je účastníkom konania vedenom pred Okresným súdom Bratislava V
sp. zn. 14C 256/2001 v procesnom postavení žalobcu. Žaloba bola na konajúci súd
doručená dňa 16. 11. 2001. Sťažovateľ sa podaným návrhom domáhal zaplatenia sumy
102 950,- Sk s príslušenstvom titulom náhrady škody, ktorá mu vznikla neoprávneným
výrubom ihličnatých stromov žalovanou. (...)
Podľa názoru sťažovateľa súdny spor trvá neprimerane dlhú dobu k dnešnému dňu
viac ako osem rokov.
Spočiatku bol navrhovateľ trpezlivý a pokojný, avšak po čase si uvedomil, že
konajúci súd zjavne nemá prebiehajúci proces pod kontrolou. V časti procesu, v ktorej súd
konal podľa pokynov odvolacieho súdu t. j. v časti o nariadenie znaleckého dokazovania sa
súd len veľmi málo venoval dodržiavaniu sudcovských lehôt, ktoré konečne stanovoval sám.
Sťažovateľ si uvedomuje , že jediná cesta vedúca ku rozhodnutiu o tom či bola jeho žaloba
oprávnená alebo nie vo veci vymoženia náhrady škody spôsobenej neoprávneným výrubom
ihličnatých stromčekov je skrze rozsudok vynesený v súdnom konaní.
Po ôsmich rokoch sa však nemôže ubrániť rozčarovaniu nad zdĺhavosťou súdneho
konania v procese, ktorý nepatrí medzi náročné skutkovo alebo právne.
Dnes v podstate ľutuje, že sa na súd obrátil, lebo za ostatných osem rokov v tomto
ešte stále otvorenom procese mal naozaj dosť času si uvedomiť, že spravodlivosť, ktorá
príde neskoro nie je žiadna spravodlivosť.
Sťažovateľova viera v spravodlivé súdnictvo je nenávratne preč. Význam obsahu
výzvy súdu zo dňa 23. 2. 2009 v jeho ponímam znamená, že je zbytočné viesť také zložité
dokazovanie o nároku na zaplatenie 4 620,- Sk s prísl., a rezignáciu samotného súdu nad
zložitosťou procesu vo forme znaleckého dokazovania. Toto vedomie naplnilo sťažovateľa
pocitom potupy a nespravodlivosti. (...)
Podľa názoru sťažovateľa konanie Okresného súdu Bratislava V vo veci sp. zn.
14C 256/2001 nezodpovedá vyššie citovanému článku dohovoru v tej časti, ktorá sa týka
primeranej dĺžky lehoty na rozhodnutie vo veci samej. (...)
Sťažovateľ dňa 25. 6. 2009 podal predsedovi Okresného súdu Bratislava V sťažnosť
na signifikantné prieťahy v konaní. Predseda okresného súdu odpovedal sťažovateľovi
listom zo dňa 21. 7. 2009, že prebieha znalecké dokazovanie v intenciách Krajského súdu.
Sťažovateľ po tom, ako využil svoje právo obrátiť sa so sťažnosťou na predsedu súdu
očakával niekoľko mesiacov nápravu a najmä verdikt v podobe rozsudku. Napriek tomu, že
súdu poskytol na nápravu niekoľko mesiacov, nič sa v podstate nepohlo z miesta. (...)
Sťažovateľ žiada Ústavný súd Slovenskej republiky, aby mu priznal primerané
finančné zadosťučinenie podľa ustanovenia článku 127 Ústavy Slovenskej republiky,
nakoľko ochrana práv nebola rýchla a účinná v súlade s ustanovením § 6 O. s. p.
V napadnutom konaní pretrváva stav právnej neistoty evidentne spôsobený prieťahmi
v konaní. Naviac súdne konanie je vedené viac ako osem rokov a zjavne odporuje princípu
primeranosti dĺžky súdneho konania zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
základných práv a slobôd. (...)“
2. Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd
o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„Základné práva sťažovateľa M. F. na prerokovanie a rozhodnutie vo veci bez
zbytočných prieťahov upravené v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jeho
právo na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru
v konaní vedenom pred Okresným súdom Bratislava V sp. zn. 14C 256/2001 bolo porušené.
Prikazuje sa, aby Okresný súd Bratislava V vo veci sp. zn. 14C 256/2001 konal.
Súd priznáva sťažovateľovi podľa článku 127 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky
finančné zadosťučinenie vo výške 5 000 €.
Súd priznáva odmenu a náhradu hotových výdavkov právnej zástupkyni sťažovateľ a
JUDr. Ľ. R., advokátke(...), v súlade s ustanovením § 11 ods. 2 vyhl. 655/2004 Z. z. vo výške
254,88 € /2x právny úkon á 120,23 €, 2x paušál á 7,21 € (prevzatie a písomné podanie vo
veci).“
2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci
konania: okresný súd, zastúpený jeho predsedom, listom sp. zn. Spr. 2034/2010 zo 7. júna
2010 a právna zástupkyňa sťažovateľa stanoviskom k uvedenému vyjadreniu okresného
súdu z 21. júna 2010.
2.1 Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení uviedol chronológiu úkonov
vykonaných v napadnutom konaní a dodal tieto relevantné skutočnosti:
„Z(...) chronológie vyplýva, že problémy v konaní nastali potom, ako bolo nariadené
znalecké dokazovanie, keď znalec nevypracoval znalecký posudok v lehote určenej súdom,
resp. ho nevypracoval vôbec. Súdu možno vyčítať, že nebol dôsledný pri riešení problému,
ktorý vznikol so znaleckým dokazovaním, avšak už v tomto období, čo bolo všeobecne
známe boli problémy zo znalcami, čo vyplýva aj z ďalšieho konania, keď až tretí znalec v
poradí znalecký posudok podal. Okrem problému s nariadením znaleckého dokazovania
prieťahy v konaní zistené neboli. (...)
Súhlasím s tým, aby sa upustilo od ústneho pojednávania.“
2.2 Právna zástupkyňa sťažovateľa vo svojom stanovisku k uvedenému vyjadreniu
predsedníčky okresného súdu uviedla:
„(...) Sťažovateľ je toho názoru, že Okresný súd Bratislava V v závere svojho
vyjadrenia uznal opodstatnenosť sťažnosti. Sťažovateľ nesúhlasí s argumentáciou
Okresného súdu Bratislava V, že problémy so znaleckým dokazovaním boli v tom čase
všeobecne známymi problémami so znalcami, pretože v konaním pred Okresným súdom
Bratislava V sp. zn. 14C 561/2001 mal konajúci súd ustanoveného konkrétneho znalca
ktorému ustanovil konkrétnu lehotu. Hoci konajúci súd mohol voči znalcovi vyvodiť
patričné sankčné opatrenia pre nedodržanie lehoty , ponechal znalcovi voľnosť po dobu
dvoch rokov. Sťažovateľ nevidí znalecké dokazovanie až tak problematicky, pretože aj
napriek tvrdeným skutočnostiam bol znalecký posudok vypracovaný posledným znalcom za
tri mesiace.
Okrem uvedeného sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal aj celkovú dĺžku konania ,
ktorá je neprimerane dlhá a nezodpovedá článku 6 ods. 1 Dohovoru, podľa ktorého má
každý právo na to, aby sa jeho záležitosť spravodlivo verejne a v primeranej lehote
prerokovala nestranným a nezávislým súdom zriadeným zákonom.
Sťažovateľova rezignácia nad celým priebehom konania je zrejmá a zjavná z podanej
ústavnej sťažnosti na ktorej obsahu sťažovateľ zotrváva.
Záverom uvádzame, že súhlasíme s tým, aby Ústavný súd Slovenskej republiky
rozhodol vo veci bez nariadenia pojednávania.“
3. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa
s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
v čl. 6 ods. 1 dohovoru.
II.
Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania
a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil tento priebeh a stav
konania vedeného na Okresnom súde Bratislava V pod sp. zn. 14 C 256/01:
Dňa 16. novembra 2001 podal sťažovateľ na okresnom súde žalobný návrh
na zaplatenie sumy 102 950 Sk („titulom náhrady škody spôsobenej zavineným
protiprávnym konaním“) proti Z. O., B. (ďalej len „odporkyňa“).
Dňa 21. novembra 2001 súd vyzval odporkyňu, aby sa vyjadrila k návrhu.
Dňa 17. novembra 2001 sa odporkyňa písomne vyjadrila k návrhu.
Dňa 5. februára 2002 bola vec predložená Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) na rozhodnutie o delegácii veci Okresnému súdu Košice II
z dôvodu vhodnosti.
Dňa 1. marca 2002 najvyšší súd spis vrátil okresnému súdu s tým, aby sa k návrhu na
delegáciu vyjadrili účastníci konania.
Dňa 15. marca 2002 súd vyzval účastníkov konania, aby sa vyjadrili k delegácii veci.
Dňa 2. apríla 2002 obaja účastníci oznámili súdu, že s delegáciou nesúhlasia.
Dňa 30. mája 2002 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 29. október 2002.
Dňa 25. októbra 2002 odporkyňa a 28. októbra 2002 aj sťažovateľ ospravedlnili
svoju neúčasť na nariadenom pojednávaní.
Dňa 29. októbra 2002 bolo pojednávanie odročené na 16. január 2003.
Dňa 16. januára 2003 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na
neurčito na účely ďalšieho dokazovania.
Dňa 27. januára 2003 súd vyzval O. ú. K. (ďalej len „o. ú.“), Obvodné oddelenie
Policajného zboru K. (ďalej len „polícia“) a M. l., s. r. o. (ďalej len „m. l.“), na poskytnutie
informácií, resp. priestupkového spisu.
Dňa 12. februára 2002 polícia, 20. februára 2003 m. l. a 5. marca 2003 o. ú. reagovali
na výzvu súdu.
Dňa 17. marca 2003 bol spis zaslaný dožiadanému Okresnému súdu Košice II, aby
uskutočnil výsluch svedkov.
Dňa 27. mája 2003 bol spis po vybavení dožiadania vrátený okresnému súdu.
Dňa 28. júla 2003 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 20. november 2003.
Dňa 18. novembra 2003 sťažovateľ ospravedlnil svoju neúčasť na nariadenom
pojednávaní.
Dňa 20. novembra 2003 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na
neurčito s tým, aby sťažovateľ „založil do spisu list vlastníctva rekreačnej chaty a iné
listinné dôkazy“.
Dňa 4. decembra 2003 súd vyzval odporkyňu, aby predložila doklad o tom, že
„stromčeky, ktoré vyrúbala, sa nachádzali na jej pozemku“.
Dňa 19. januára 2004 odporkyňa reagovala na výzvu súdu tak, že práve sťažovateľ
„žiadnym spôsobom nepreukázal, že bol vlastníkom stromov, ktoré boli vyrúbané“.
Dňa 9. februára 2004 súd vyzval sťažovateľa, aby založil do spisu „dôkazy
osvedčujúce miesto výrubu stromov“.
Dňa 27. februára 2004 sťažovateľ zaslal súdu svoje stanovisko.
Dňa 3. marca 2004 súd nariadil vo veci pojednávanie na 24. jún 2004.
Dňa 17. júna 2004 sťažovateľ aj odporkyňa ospravedlnili svoju neúčasť na
nastávajúcom pojednávaní.
Dňa 24. júna 2004 bolo pojednávanie odročené na 28. september 2004.
Dňa 28. septembra 2004 sťažovateľ ospravedlnil svoju neúčasť na nastávajúcom
pojednávaní.
Dňa 28. septembra 2004 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, na ktorom bol
vyhlásený rozsudok č. k. 14 C 256/01-108.
Dňa 25. novembra 2004 odporkyňa a 26. novembra 2004 sťažovateľ podali
odvolanie proti uvedenému rozsudku.
Dňa 8. decembra 2004 okresný súd uznesením č. k. 14 C 256/01-129 priznal
sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov.
Dňa 7. januára 2005 bol spis predložený Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len
„krajský súd“), aby rozhodol o odvolaniach účastníkov konania.
Dňa 21. apríla 2005 krajský súd uznesením č. k. 6 Co 4/05-143 napadnutý rozsudok
sčasti potvrdil a sčasti zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.
Dňa 17. mája 2005 bol spis vrátený okresnému súdu.
Dňa 26. mája 2005 súd vyzval účastníkov konania, aby oznámili ďalšie skutočnosti
dôležité pre znalecké dokazovanie, resp. či majú návrhy na doplnenie dokazovania.
Dňa 11. júla 2005 okresný súd uznesením č. k. 14 C 256/01-150 nariadil vo veci
znalecké dokazovanie znalcom Ing. M. H., ktorý mal vypracovať znalecký posudok „do 3
mesiacov odo dňa doručenia uznesenia“.
Dňa 3. augusta 2005 odporkyňa podala odvolanie proti uzneseniu o nariadení
znaleckého dokazovania.
Dňa 26. augusta 2005 bol spis predložený krajskému súdu, aby rozhodol o uvedenom
odvolaní.
Dňa 28. marca 2006 krajský súd uznesením č. k. 6 Co 304/05-174 napadnuté
rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil.
Dňa 24. mája 2006 bol spis vrátený okresnému súdu.
Dňa 5. júna 2006 sťažovateľ doručil súdu „návrh na mimosúdne usporiadanie
sporu“.
Dňa 12. júna 2006 okresný súd uvedený návrh zaslal odporkyni, aby k tomuto
zaujala stanovisko.
Dňa 22. augusta 2006 po urgencii súdu odporkyňa oznámila, že k mimosúdnej
dohode nedôjde, pretože podmienky sťažovateľa „nie sú akceptovateľné“.
Dňa 20. novembra 2006 bol spis zaslaný Okresnému súdu Košice-okolie z dôvodu
odovzdania spisu znalcovi na vypracovanie znaleckého posudku.
Dňa 24. novembra 2006 bol znalcovi doručený prípis súdu, ktorým bol informovaný
o tom, že spis bol zaslaný Okresnému súdu Košice-okolie, a bolo mu doručené uznesenie
č. k. 14 C 256/01-150.
Dňa 28. augusta 2007 súd požiadal znalca o oznámenie, či bol vypracovaný znalecký
posudok a či vrátil spis Okresnému súdu Košice-okolie.
Dňa 3. septembra 2007, 29. októbra 2007 a 27. novembra 2007 súd urgoval
vyhotovenie znaleckého posudku.
Dňa 5. decembra 2007 znalec listom oznámil súdu, že sťažovateľ „už nie je
vlastníkom spornej nehnuteľnosti“, a žiadal ho o stanovisko, či má „naďalej pokračovať vo
vyhotovení znaleckého posudku podľa uznesenia 14C 256/01-150“.
Dňa 16. januára 2008 okresný súd listom vyzval znalca na vrátenie spisu.
Dňa 25. januára 2008 znalec vrátil spis okresnému súdu.
Dňa 6. marca 2008 bol spis opätovne zaslaný znalcovi prostredníctvom Okresného
súdu Košice-okolie, pričom zákonná sudkyňa v prípise poznamenala, že „na vypracovaní
znal. posudku trvám i napriek tomu, že došlo k zmene vlastníka spornej nehnuteľnosti“.
Lehota na vypracovanie znaleckého posudku bola predĺžená „do konca marca 2008“.
Znalec bol tiež upozornený na možnosť uloženia poriadkovej pokuty v prípade nedodržania
dodatočnej lehoty.
Dňa 15. augusta 2008 súd urgoval vypracovanie znaleckého posudku.
Dňa 5. októbra 2008 okresný súd uznesením č. k. 14 C 256/01-242 uložil znalcovi
poriadkovú pokutu 5 000 Sk.
Dňa 13. októbra 2008 súd vyzval znalca, aby urýchlene zaslal znalecký posudok,
resp. aby oznámil, čo mu bráni v dodržaní sudcovskej lehoty.
Dňa 23. februára 2009 bol okresnému súdu vrátený spis zn. 14 C 256/01 bez
vypracovaného znaleckého posudku. V ten istý deň súd vyzval sťažovateľa, aby oznámil, či
v medziobdobí nedošlo k dohode medzi účastníkmi.
Dňa 15. apríla 2009 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 16. jún 2009.
Dňa 15. júna 2009 sťažovateľ ospravedlnil svoju neúčasť na nastávajúcom
pojednávaní z dôvodu práceneschopnosti. Právna zástupkyňa odporkyne žiadala konanie
prerušiť do obdobia skončenia registra obnovenia evidencie pozemkov.
Dňa 16. júna 2009 bolo pojednávanie odročené na neurčito z dôvodu ďalšieho
dokazovania.
Dňa 3. júla 2009 sťažovateľ oznámil súdu, že trvá na podanom žalobnom návrhu.
Dňa 17. júla 2009 okresný súd uznesením č. k. 14 C 256/01-279 nariadil vo veci
znalecké dokazovanie znalcom Ing. C. B., ktorý mal vypracovať znalecký posudok „do 3
mesiacov odo dňa doručenia uznesenia“.
Dňa 29. júla 2009 súd zaslal sťažnosť Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej
republiky na znalca Ing. M. H. v súvislosti s nerešpektovaním rozhodnutia, ktorým bol
ustanovený na vypracovanie znaleckého posudku.
Dňa 29. júla 2009 bol Okresný súd Košice-okolie dožiadaný na vypočutie účastníkov
konania.
Dňa 19. augusta 2009 ustanovený znalec Ing. C. B. oznámil súdu, že chce ukončiť
činnosť znalca zo zdravotných dôvodov, preto požiadal o ustanovenie iného znalca v danej
veci.
Dňa 21. augusta 2009 okresný súd svoje uznesenie č. k. 14 C 256/01-279 zmenil tak,
že predmetným znaleckým dokazovaním poveril Ing. L. T. Menovaný znalec prevzal
uvedené uznesenie 7. septembra 2009.
Dňa 21. augusta 2009 Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky oznámilo
okresnému súdu, že proti znalcovi Ing. M. H. bolo začaté správne konanie.
Dňa 17. februára 2010 bol súdu vrátený spis z Okresného súdu Košice-okolie
„po vybavení a výsluchu svedkov“.
Dňa 25. februára 2010 súd urgoval vypracovanie znaleckého posudku.
Dňa 5. mája 2010 bol okresnému súdu doručený znalecký posudok.
Dňa 12. mája 2010 okresný súd uznesením č. k. 14 C 256/01-333 priznal znalcovi
znalečné za vypracovanie znaleckého posudku.
Dňa 3. júna 2010 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 13. júl 2010.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak
porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 256/01 dochádza k porušovaniu jeho základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov(...)
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná(...)
Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva
k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote, preto
v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).
Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo,
alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované
v čl. 48 ods. 2 ústavy, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého
jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie
účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada aj na
predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr.
I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj
v danom prípade.
1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že dĺžka
posudzovaného konania nebola závislá od právnej alebo skutkovej zložitosti veci. Ústavný
súd však nepopiera, že v danom prípade vec pre potrebu súdnoznaleckého dokazovania
môže predstavovať určitý stupeň zložitosti, avšak doterajší zdĺhavý priebeh napadnutého
konania ústavný súd nemôže pripísať iba na vrub faktickej náročnosti prerokovávanej veci.
2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľa
v preskúmavanom konaní, ústavný súd nezistil žiadnu významnú okolnosť, ktorá by mala
byť osobitne zohľadnená na jeho ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov
došlo v napadnutom konaní k zbytočným prieťahom. Sťažovateľ neprispel svojím
správaním k prieťahom v konaní, hoci je pravdou, že opakovane ospravedlnil svoju neúčasť
na pojednávaniach, avšak zo súdneho spisu nevyplynulo, že kvôli jeho neúčasti by mali byť
pojednávania zmarené a napokon odročené.
3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v posudzovanej veci
a predovšetkým poukazuje na to, že trvanie napadnutého konania už osem a pol roka (začaté
bolo 16. novembra 2001) je už samo osebe celkom jednoznačne neprimerané (aj keď vec
bola viac ako jeden rok na krajskom súde, za postup ktorého okresný súd nezodpovedá).
Okrem uvedeného ústavný súd konštatuje, že okresný súd bol v danej veci
neefektívne činný napr. od 17. novembra 2001 do 15. marca 2002, keď bol postúpený spis
najvyššiemu súdu na účel delegácie veci inému okresnému súdu bez vyjadrenia účastníkov
konania. Tieto skutočnosti však samo osebe nemuseli zapríčiniť zbytočné prieťahy podľa čl.
48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd však nemohol prehliadnuť, že
okresný súd začal urgovať znalca, ktorý nevyhotovil znalecký posudok v stanovenej lehote
(táto sa znalcovi skončila prvýkrát 24. februára 2007), až po pol roku (v auguste 2007),
poriadkovú pokutu mu udelil až o rok a osem mesiacov po uplynutí stanovenej lehoty na
vypracovanie znaleckého posudku (5. októbra 2008) a spis bol súdu vrátený až 23. februára
2009. Z uvedeného vyplýva, že okresný súd v napadnutom konaní minimálne dva roky vo
veci nekonal efektívne, pričom toto obdobie neefektívnej činnosti rozhodne nadobudlo
charakter zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy v kontexte osem a pol rokov
trvania napadnutého konania. Všeobecný súd pritom vzhľadom na jeho povinnosť
organizovať procesný postup v súdnom konaní tak, aby sa čo najskôr odstránil stav právnej
neistoty, kvôli ktorému sa naň obrátila osoba so žiadosťou o rozhodnutie, zodpovedá za
adekvátne a účelné využitie procesných prostriedkov, ktoré mu na tento účel zákon zveruje
(vrátane poriadkových opatrení podľa § 53 Občianskeho súdneho poriadku) aj vo vzťahu
k súdnemu znalcovi. Všeobecný súd v rozsahu svojej právomoci nesie zodpovednosť aj za
zabezpečenie efektívneho postupu znalca (napr. III. ÚS 111/01, II. ÚS 216/09 a iné).
Uvedená neefektívna činnosť okresného súdu nie je ničím ospravedlniteľná, pretože počas
najmenej dvoch rokov súd nevykonával vo veci úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu
právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ v predmetnej veci počas súdneho konania nachádzal,
čo je základným účelom práva zaručeného v citovanom článku ústavy a dohovoru (pozri
napr. I. ÚS 41/02). Vzhľadom na uvedenú skutočnosť ústavný súd konštatuje, že
v napadnutom konaní došlo k prieťahom, ktoré neboli spôsobené zložitosťou veci ani
správaním účastníkov konania, ale v dôsledku postupu súdu. Ústavný súd opakovane
zdôrazňuje, že pri posudzovaní toho, či bolo porušené právo sťažovateľa na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov, posudzoval postup súdu, a nie to, či toto právo bolo
porušené činnosťou (nečinnosťou) alebo postupom konkrétneho sudcu vybavujúceho danú
vec. V tejto súvislosti ústavný súd už uviedol, že ústava v čl. 48 ods. 2 zaväzuje
predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce
prerokovanie veci, a teda vykonanie spravodlivosti bez zbytočných prieťahov. I keď nie
všetky nástroje na vyriešenie tzv. objektívnych okolností sa nachádzajú v dispozičnej sfére
vedenia súdu či konajúceho sudcu, nemožno systémové nedostatky v oblasti výkonu
spravodlivosti pripisovať na ťarchu účastníkov súdneho konania (pozri napr. I. ÚS 119/03).
Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného práva
sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48
ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru tak, ako to je uvedené vo výroku
tohto rozhodnutia v bode 1.
4. V nadväznosti na tento výrok a v záujme efektívnosti poskytnutej ochrany
sťažovateľovi ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2 prikázal okresnému súdu
podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci
bez zbytočných prieťahov.
5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho
základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.
Sťažovateľ požadoval priznať primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5 000 €,
ktoré odôvodňoval najmä tým, že „V napadnutom konaní pretrváva stav právnej neistoty
evidentne spôsobený prieťahmi v konaní. Naviac súdne konanie je vedené viac ako osem
rokov a zjavne odporuje princípu primeranosti dĺžky súdneho konania zaručeného čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane základných práv a slobôd. (...)“.
Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie
porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa. Ústavný súd preto uznal
za odôvodnené priznať mu aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia
zákona o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti s prihliadnutím na všetky
okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľa považuje za primerané vo výške 2 000 €.
Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto
rozhodnutia v bode 3.
6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému
účastníkovi konania jeho trovy.
Sťažovateľovi vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom za tri
úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia z 29. marca 2010, podanie sťažnosti
z 30. marca 2010 a podanie písomného stanoviska k vyjadreniu okresného súdu z 21. júna
2010). Za tri úkony vykonané v roku 2010 patrí odmena v sume trikrát po 120,23 € a režijný
paušál trikrát po 7,21 € (v zmysle § 1 ods. 3 a § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov), preto trovy právneho
zastúpenia sťažovateľa predstavujú celkovú sumu 382,32 €.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd o uplatnených trovách konania sťažovateľa
rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.
7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou
vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. júla 2010