Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 268/2010
PDF · 241.15 KB
No categories available
III. ÚS 268/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. júla 2010
predbežne prerokoval sťažnosť J. P., B., právne zastúpeného advokátkou JUDr. J. P., B., vo
veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu
Považská Bystrica z 30. novembra 2009 v konaní vedenom pod. sp. zn. 6 C 162/2003
a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne zo 16. marca 2010 v konaní vedenom pod sp. zn.
17 Co 30/2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. P. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. mája 2010
doručená sťažnosť J. P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného
súdu Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) z 30. novembra 2009 v konaní vedenom
pod sp. zn. 6 C 162/2003 a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“)
zo 16. marca 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co 30/2010.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa svojim návrhom domáhal
žalobou vrátenia bezdôvodného obohatenia v sume 373 000 Sk (12 381,33 €) ako náhrady
za vložené investície do majetku a náhrady škody ako ušlého zisku v sume 5 482 000 Sk
(181 969,06 €) vychádzajúc zo skutočnosti že žalovaný mu v rozpore so zákonom
a zmluvou o nájme zabránil podnikať v priestoroch, na ktoré mal platne uzavretú nájomnú
zmluvu až do 31. decembra 2000.
Sťažovateľ svoju sťažnosť podľa čl. 127 ústavy v časti nároku na vydanie
bezdôvodného obohatenia odôvodnil takto:
„Právny predchodca odporcu nerešpektoval nájomnú zmluvu a neplatne od nej
odstúpil. Toto odstúpenie od zmluvy posúdil Najvyšší súd SR ako neplatné a to vo svojom
rozsudku č.k. 7Obo 147/2000 zo dňa 26.1.2001. Po neplatnom odstúpení od zmluvy
previedol právny predchodca odporcu - správca konkurznej podstaty Ž., s.r.o vlastníctvo k
predmetnej nehnuteľnosti na nového vlastníka - odporcu. Pre prípad, ak dôjde k zmene
vlastníctva prenajatej veci, vstupuje nadobúdateľ do právneho postavenia prenajímateľa
(§ 680 ods. 2 Obč. zák.)... Odporca od 1.3.1998 nerešpektoval tento nájomný vzťah
a zabránil mi naďalej v týchto zmluvne prenajatých priestoroch podnikať...
Na základe dohody s pôvodným prenajímateľom som do nehnuteľnosti investoval
finančné prostriedky v hodnote pôvodne 373 000,- Sk, t.č. v platnej mene 12 381,33 €,
ktorých výška je potvrdená znaleckým posudkom... Vzhľadom na to, že nehnuteľnosť a tým
aj moje investície do nej užíva naďalej odporca vzniklo mu na môj úkor bezdôvodné
obohatenie, ktoré je v zmysle § 451 Obč. zák. povinný vrátiť... Okrem toho odporca
zavádza ak tvrdí, že nevedel o ťarchách, ktoré viaznu na nehnuteľnosti vzhľadom na to, že
nájomné odo mňa prijímal a o jeho zaplatenie podal aj žalobu a to dňa 19.4.1999.
O nájomnom vzťahu teda vedel a ako nájomca sám vystupoval... Prevodom vlastníctva
a zmenou v osobe prenajímateľa prechádzajú všetky práva na nového vlastníka, t.j. aj
právo na náhradu investícii do majetku, ktorý som zveľaďoval a ktorý som nemohol užívať
po neoprávnenom konaní zo strany odporcu a nie jeho právneho predchodcu... Pokiaľ súdy
v ďalšom konaní dospeli k inému záveru porušili tým ust. § 226 Osp.“
Podľa názoru sťažovateľa konajúce súdy sa nevysporiadali „so skutočnosťou, že
odporca, ktorý vstúpil do práv a povinností predchádzajúceho vlastníka nehnuteľnosti a tým
do právneho postavenia prenajímateľa nehnuteľnosti nerešpektoval rozsudok Najvyššieho
súdu SR, ktorý posúdil odstúpenie od zmluvy o nájme zo strany Ž. s.r.o. ako neplatné“,
a tiež „nesprávne posúdili skutočnosť, že odporca investície uhradil právnemu
predchodcovi (správcovi konkurznej podstaty) v kúpnej cene, pričom túto skutočnosť nemali
ničím preukázanú a kúpnou cenou sa vôbec nezaoberali“.
Pokiaľ ide o druhý žalovaný nárok (náhradu ušlého zisku), sťažovateľ videl
nesprávnosť sťažnosťou napadnutých rozhodnutí v tom, že nerešpektovali už skôr ustálený
právny záver krajského súdu formulovaný v uznesení z 21. júna 2006 sp. zn. 17 Co 174/06,
v zmysle ktorého základný predpoklad zodpovednosti odporcu za škodu, ktorá mala
vzniknúť navrhovateľovi (a to porušenie právnej povinnosti), bol daný. Sťažovateľ ďalej
uvádza, že v nadväzujúcom konaní „sa súd mal zaoberať už iba ďalšími predpokladmi
vzniku nároku na náhradu škody... Existencia škody je zrejmá zo zmlúv, ktoré som predložil
súdu, v ktorých som mal dlhodobo upravené obchodné vzťahy z partnermi a ktoré
prvostupňový súd bez akýchkoľvek dôvodov spochybnil. Jej výška bola doložená znaleckým
posudkom... Všetky námietky uvádzané odporcom a prevzaté súdom do odôvodnenia bez
akéhokoľvek vyhodnotenia sú vyvrátené závermi znaleckého posudku... Je zvláštne, že
Krajský súd v Trenčíne v konaní 17Co 174/04 prišiel k záveru, že odporca porušil právnu
povinnosť a zavinil vznik škody a v konaní 17Co/30/2010 už porušenie povinnosti zo strany
odporcu nepovažoval za relevantné.“. Napokon sťažovateľ sformuloval dva dôvody,
v ktorých vidí porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie v súvislosti
s uplatneným právom na náhradu škody, a to po prvé, že „súdy nesprávne vyhodnotili
platnosť zmlúv, ktoré som mal podpísané so svojimi obchodnými partnermi, pričom
bezdôvodne spochybnili ich platnosť“, a po druhé, že „súdy nesprávne vyhodnotili
skutočnosť, že som ukončil svoje živnostenské podnikanie bezdôvodne a nepreukázal som,
že som mohol živnosť vykonávať výlučne v predmetných prenajatých priestoroch.
Neprihliadli pritom na okolnosť, že k tomuto podnikaniu som bol viazaný na blízkosť
železničnej vlečky.“.
Sťažovateľ na základe uvedeného žiadal, aby ústavný súd vydal toto rozhodnutie:
„1. Základné práva J. P., B. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článku 6
Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd ä č. 209/1992 Zb.) rozsudkami Okresného
súdu Považská Bystrica č.k. 6C 162/2003 zo dňa 30.11.2009 a Krajského súdu v Trenčíne
rozsudkom č.k. 17Co 30/2010 zo dňa 16.3.2010 p o r u š e n é b o l i .
2. Rozsudky Okresného súdu Považská Bystrica č.k. 6C 162/03 zo dňa 30.11.2009
a Krajského súdu Trenčín č.k. 17Co/30/2010 zo dňa 16.3.2010 sa z r u š u j ú a vec sa
vracia Okresnému súdu Považská Bystrica na ďalšie konanie.
3. Sťažovateľovi sa p r i z n á v a náhrada trov právneho zastúpenia, ktoré sú účastníci,
proti ktorým tento návrh smeruje, spoločne a nerozdielne povinní zaplatiť na účet advokáta
JUDr. J. P... do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa ustanovení § 20, § 50 a § 53 zákona o ústavnom súde vrátane okolností,
ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy,
ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané
niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na
predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
1. Pokiaľ ide o namietané porušenie základných práv sťažovateľa rozsudkom
okresného súdu z 30. novembra 2010 vydaným pod sp. zn. 6 C 162/2003, ústavný súd
dospel k záveru, že jeho preskúmaniu bráni princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1
ústavy, obsahom ktorého je pravidlo, že sťažovateľ má právo domáhať sa ochrany
základného práva pred ústavným súdom iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôže
poskytnúť iný súd.
Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani
podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto
súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade
nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti
podieľajú. Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04). Namietané porušenie niektorého zo základných
práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie
o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo
právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorého
namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych
prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom
alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku
svojej právomoci na jej prerokovanie (m. m. I. ÚS 6/04, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05,
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že okresný súd ako prvostupňový súd rozsudkom sp. zn.
6 C 162/2003 z 30. novembra 2009 žalobu sťažovateľa v právnej veci o vydanie
bezdôvodného obohatenia a náhradu škody zamietol. Sťažovateľ sa v podanom odvolaní
domáhal, aby krajský súd napadnutý rozsudok zmenil a žalobe vyhovel. Prvostupňovému
súdu vyčítal nesprávne právne posúdenie veci. Z uvedeného vyplýva, že námietka porušenia
základného práva sťažovateľa v podobe odvolania smerujúca proti rozhodnutiu okresného
súdu bola predmetom rozhodovania krajského súdu. V rámci tejto procedúry krajský súd
ako súd odvolací rozhodnutie súdu prvého stupňa preskúmal a svoj právny názor vyjadril
v rozsudku zo 16. marca 2010 sp. zn. 17 Co 30/2010.
V danom prípade namietaný rozsudok okresného súdu podliehal revíznej právomoci
krajského súdu ako súdu odvolacieho, ktorý má aj kasačnú právomoc. Preskúmanie
napadnutého rozsudku okresného súdu by bolo v rozpore s princípom subsidiarity
zakotveným v čl. 127 ods. 1 ústavy, lebo jeho preskúmanie na základe podaného odvolania
patrí do právomoci krajského súdu. V súvislosti s namietaným porušením označeného
základného práva je z ústavného hľadiska podstatné a určujúce preto len preskúmanie
postupu krajského súdu (obdobne napr. m. m. III. ÚS 135/04, IV. ÚS 405/04,
III. ÚS 133/05). Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti postupu
okresného súdu odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
2. V časti namietaného porušenia základných práv sťažovateľa rozsudkom krajského
súdu z 30. novembra 2010 vydaným pod sp. zn. 17 Co 30/2010 ústavný súd jeho
preskúmaním vrátane postupu, ktorý mu predchádzal, vyhodnotil sťažnosť ako zjavne
neopodstatnenú.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle
konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť
medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne
(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,
ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený
skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,
alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody.
Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň
by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis
I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo... prejednaná súdom...
Ústavný súd preskúmaním napadnutého rozhodnutia krajského súdu a postupu, ktorý
predchádzal jeho vydaniu, zisťoval, či ním mohlo dôjsť k namietanému porušeniu
označených základných práv sťažovateľa. Sťažovateľ v odvolaní proti rozsudku okresného
súdu uplatnil dôvod uvedený v § 205 ods. 2 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej
len „OSP“), t. j. že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Pokiaľ ide o uplatnené právo na náhradu investícií (vydanie bezdôvodného obohatenia),
v rozsudku sa okrem iného uvádza: „Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé, že
súd prvého stupňa nárok žalobcu, ktorým sa domáhal od žalovaného vydania bezdôvodného
obohatenia, posudzoval podľa ust. § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka, upravujúcich
otázku vydania bezdôvodného obohatenia. Z ust. § 451 Občianskeho zákonníka... vyplýva,
že bezdôvodným obohatením je majetkový prospech, získaný plnením bez právneho dôvodu,
plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol,
ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov... Vyplynulo už zo zrušujúceho
uznesenia Krajského súdu v Trenčíne, č.k. 17Co 174/2004-181, že pre rozhodnutie vo veci
bude potrebné zistenie, či medzi účastníkmi konania vznikol určitý právny vzťah, na základe
ktorého sa navrhovateľ môže úspešne domáhať vydania bezdôvodného obohatenia odporcu,
či uplatnený nárok považuje za bezdôvodné obohatenie podľa § 451 Občianskeho
zákonníka, teda či sú splnené podmienky pre vydanie bezdôvodného obohatenia z hľadiska
ust. § 456 Občianskeho zákonníka a nasl. ...
Kto je v rámci zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie pasívne legitimovaný,
vyplýva z ust. § 451 Občianskeho zákonníka... Je ním ten, ktorého majetok sa na úkor
druhého neoprávnene zväčšil, alebo u neho nedošlo ku zmenšeniu majetku, ktoré malo po
práve nastať... V prejednávanej veci dôvod na úhradu vynaložených nákladov zo zmluvy
uzavretej medzi vlastníkom a investujúcim nevyplýva (žalobca túto skutočnosť v konaní
netvrdil). V tomto prípade, ak nie je daný na úhradu vynaložených nákladov konkrétny
právny dôvod, získal vlastník veci bezdôvodné obohatenie. V prejednávanej veci teda
náklady na cudziu vec boli vynaložené na základe právneho dôvodu, ktorý neskôr odpadol.
Žalobca v danom prípade sa podľa jeho skutkových tvrdení domáha od žalovaného vydania
bezdôvodného obohatenia, ktoré malo spočívať v tom, že vynaložil investície do
nehnuteľnosti vlastnícky patriacej právnemu predchodcovi žalovaného, t.j. Ž. a.s. B., ktoré
mali za následok zhodnotenie tejto nehnuteľnosti o 373.600.-Sk.
Bezdôvodné obohatenie, ktoré vzniklo vložením investícií do nehnuteľnosti a tým
došlo k jej zhodnoteniu vzniká zásadne vlastníkovi nehnuteľnosti, teda vlastník
nehnuteľnosti je tým povinným subjektom, ktorému nastalo zväčšenie jeho majetkových
hodnôt. V tom prípade súd prvého stupňa však vyslovil správny právny názor, že takýmto
subjektom bola spoločnosť Ž. a.s., ktorej majetok sa prípadnými investíciami zo strany
žalobcu mohol zväčšiť a tým bola aj ovplyvnená cena, za ktorú tieto nehnuteľnosti
odpredal. Právny nástupca pôvodného vlastníka v tomto smere nemôže preberať za svojho
právneho predchodcu žiadne záväzky a teda ani záväzok na vydanie bezdôvodného
obohatenia. Bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného nemôže vznikať s poukazom na
to, že užíva nehnuteľnosti, ktoré vlastnými investíciami zhodnotil žalobca. Žaloba o vydanie
bezdôvodného obohatenia vo vzťahu k žalovanému preto nemohla byť úspešná.“
V časti žalobcom uplatneného práva na náhradu ušlého zisku podstata právnych
záverov rozsudku krajského súdu je sformulovaná takto:
V konaní bolo nepochybne preukázané..., že právny predchodca žalovaného (Ž. a.s.
B.) a žalobca uzavreli nájomnú zmluvu, podľa ktorej mal žalobca predmet nájmu užívať do
31.12.2000 na obchodnú činnosť - prevádzkovanie skladu a predaj stavebného materiálu.
Rovnako nie sú pochybnosti o tom, že žalobca nemohol predmet nájmu užívať od augusta
1997 z dôvodu odstúpenia od zmluvy správcom konkurznej podstaty právneho predchodcu
žalovaného. …Krajský súd vyslovil vo vyššie citovanom uznesení názor, že je dané
porušenie právnej povinnosti vo forme neplatného odstúpenia od zmluvy, a preto pre ďalšie
konanie je nenáležité skúmať platnosť nájomnej zmluvy…
Podľa žalobcu škoda vo forme ušlého zisku mala vzniknúť tým, že od 1.4.1998 do
konca roku 2000 nemohol vykonávať podnikateľskú činnosť v pôvodne prenajatých
priestoroch, pretože mu to žalovaný neumožnil. Súd prvého stupňa vyvodil svoj záver o tom,
že na strane žalobcu v dôsledku porušenia právnej povinnosti zo strany žalovaného
nevznikla škoda, vyhodnotením listinných dôkazov v spojitosti s výpoveďami svedkov... Súd
prvého stupňa pre posúdenie otázky, či žalobcovi vznikla v dôsledku nemožnosti užívania
nebytových priestorov škoda vo forme ušlého zisku, hodnotil predovšetkým zmluvy, ktoré
mal uzavrieť žalobca s B. a.s. S. a spoločnosťou J. s.r.o. B... vykonal dôkazy podľa návrhov
účastníkov, týkajúce sa existencie škody vo forme ušlého zisku. Dôvodne nevychádzal len zo
znaleckého posudku znalca Ing. Č., pretože tento znalecký posudok bol vyhotovený na
žiadosť účastníka konania (žalobcu), v dôsledku čoho za situácie, keď s jeho obsahom
protistrana nesúhlasí, možno tento považovať len za listinný dôkaz. Okrem dôvodov
neplatnosti a nevieryhodnosti týchto zmlúv súd prvého stupňa nemal preukázanú ani tú
skutočnosť, že v dovtedajšom období boli vykonávané dodávky, prípadne špedície tovarov
s uvedenými obchodnými partnermi žalobcu v takom rozsahu, aby bolo s ním dôvodné
predpokladať, že aj v období do 1. augusta 1997 od 31.12.2000 by bol vykonávaný
obchodný obrat v uvedenej miere.
Pre záver o existencií škody, ako aj príčinnej súvislosti medzi porušením právnej
povinnosti a vznikom škody, je významné aj zistenie súdu prvého stupňa o tom, že žalobca
zrušil svoje živnostenské oprávnenie dňa 23.7.1998... Tvrdená príčinná súvislosť medzi
tým, že žalobca zrušil živnostenské oprávnenie v dôsledku neplatného odstúpenia od
nájomnej zmluvy, nebola preukázaná. Žalobca totiž nepreukázal a ani netvrdil, že by jeho
podnikateľská činnosť bola takého charakteru, že by ju bolo možné vykonávať výlučne len
v predmetných priestoroch. Žalobca preto súdu prvého stupňa nedôvodne vyčíta nesprávne
právne posúdenie aj v otázke ďalších predpokladov zodpovednosti žalovaného za škodu
v zmysle ust. § 420 Občianskeho zákonníka. Rozsudok okresného súdu bol preto odvolacím
súdom v celom rozsahu potvrdený.“
Podľa názoru ústavného súdu rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 17 Co 30/2010
zo 16. marca 2010 obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov na potvrdenie
rozsudku okresného súdu, ktorým bola žaloba sťažovateľa zamietnutá. Ústavný súd
nezistil porušenie ústavnoprocesných princípov konania pred týmito súdmi podľa čl. 46
ods. 1 a 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ako vyplynulo ústavnému súdu z preskúmaného
spisu vedeného vo veci okresným súdom, vydaniu sťažnosťou napadnutého rozsudku
krajského súdu predchádzalo pomerne zdĺhavé súdne konanie, v ktorom okresný súd trikrát
meritórne rozhodol (rozsudkom z 25. marca 2004, rozsudkom z 19. marca 2007
a rozsudkom z 30. novembra 2009), pričom dvakrát boli tieto prvostupňové rozsudky
zrušené krajským súdom (uznesením z 21. júna 2005, rozsudkom z 29. januára 2008
a uznesením z 23. júna 2009). Otázka žalovaným uplatnenej námietky premlčania bola
dokonca predmetom preskúmania Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) v dovolacom konaní (uznesenie sp. zn. 2 Cdo 118/2008 z 26. februára
2009). Ustáleniu právnych záverov, ktoré boli v konečnom rozhodnutí všeobecných súdov
formulované, predchádzalo niekoľkokrát doplňované dokazovanie, pričom pozornosti
ústavného súdu neušlo, že sám sťažovateľ čiastočne menil zdôvodnenie uplatneného nároku
(najskôr sa domáhal len náhrady škody, aby neskôr, v kontexte právneho posúdenia
uznesenia krajského súdu z 21. júna 2005 vo veci nárok na náhradu investícií do prenajatej
veci preklasifikoval na bezdôvodné obohatenie). Sťažovateľ sa v spore dôsledne neriadil
zásadou vigilantibus iura (každý nech si stráži práva) a v dôsledku toho neuniesol dôkazné
bremeno o vzniku skutočnej škody, pokiaľ išlo o nárok na náhradu ušlého zisku. Ústavný
súd sa nestotožňuje s názorom sťažovateľa, že namietaný rozsudok krajského súdu sa
nevysporiadal so skutočnosťou, že odporca nerešpektoval rozsudok najvyššieho súdu, ktorý
posúdil odstúpenie od zmluvy ako neplatné, keďže zo znenia odôvodnenia tohto rozsudku
vyplýva presný opak, keď uvedenú skutočnosť považuje krajský súd za nespornú a skúmať
ďalšiu platnosť nájomnej zmluvy považuje za nenáležité (s. 8 rozsudku).
Ústavný súd nezistil, že by závery všeobecných súdov boli svojvoľné alebo
v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou
právnou úpravou. Rovnako ústavný súd nezistil, že by sa všeobecné súdy pri posudzovaní
právnej veci odchýlili od ustálenej judikatúry (sťažovateľ to ani netvrdil). Tvrdenia
sťažovateľa preto podľa názoru ústavného súdu sledujú len dosiahnutie zmeny súdneho
konania, ktoré skončilo nepriaznivým výsledkom pre neho, čo však nemožno spájať
s pojmom základného práva na súdnu ochranu a porušovaním jeho princípov.
Ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že súčasťou obsahu práva na spravodlivé
súdne konanie je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,
ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.
Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,
ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných účastníkmi konania.
Ústavný súd aplikujúc východiská svojej konštantnej judikatúry na napadnuté
rozhodnutie krajského súdu konštatuje, že je dostatočne odôvodnené, nevykazuje znaky
svojvoľnosti ani arbitrárnosti a je ústavne akceptovateľné. Uvedené platí aj vtedy,
keď sa vnútorná intencionalita právnych úvah sťažovateľa uberala iným smerom ako právny
názor konajúcich súdov. Krajský súd rozhodol spôsobom, s ktorým sťažovateľ síce
nesúhlasí, ale rozhodnutie bolo dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných
myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený a ani povinný
nahrádzať. Obdobne ústavný súd k tomu poznamenáva, že ak sa konanie pred všeobecným
súdom neskončí podľa želania účastníka konania, táto okolnosť sama osebe nie je právnym
základom pre namietnutie porušenia základného práva (napr. II. ÚS 54/02).
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že postupom a rozhodnutím
krajského súdu zo 16. marca 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co 30/2010 nemohlo
dôjsť k porušeniu sťažovateľom označeného článku ústavy ani dohovoru, a preto jeho
sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľa v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. júla 2010