Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 268/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. júla 2010

predbežne prerokoval sťažnosť J. P., B., právne zastúpeného advokátkou JUDr. J. P., B., vo

veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a 2 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu

Považská Bystrica z 30. novembra 2009 v konaní vedenom pod. sp. zn.

a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne zo 16. marca 2010 v konaní vedenom pod sp. zn.

a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. P. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. mája 2010

doručená sťažnosť J. P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa a 2

(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného

súdu Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) z 30. novembra 2009 v konaní vedenom

pod sp. zn. a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“)

zo 16. marca 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. .

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa svojim návrhom domáhal

žalobou vrátenia bezdôvodného obohatenia v sume 373 000 Sk (12 381,33 €) ako náhrady

za vložené investície do majetku a náhrady škody ako ušlého zisku v sume 5 482 000 Sk

(181 969,06 €) vychádzajúc zo skutočnosti že žalovaný mu v rozpore so zákonom

a zmluvou o nájme zabránil podnikať v priestoroch, na ktoré mal platne uzavretú nájomnú

zmluvu až do 31. decembra 2000.

Sťažovateľ svoju sťažnosť podľa v časti nároku na vydanie

bezdôvodného obohatenia odôvodnil takto:

„Právny predchodca odporcu nerešpektoval nájomnú zmluvu a neplatne od nej

odstúpil. Toto odstúpenie od zmluvy posúdil Najvyšší súd SR ako neplatné a to vo svojom

rozsudku č.k. zo dňa 26.1.2001. Po neplatnom odstúpení od zmluvy

previedol právny predchodca odporcu - správca konkurznej podstaty Ž., s.r.o vlastníctvo k

predmetnej nehnuteľnosti na nového vlastníka - odporcu. Pre prípad, ak dôjde k zmene

vlastníctva prenajatej veci, vstupuje nadobúdateľ do právneho postavenia prenajímateľa

(§ 680 ods. 2 Obč. zák.)... Odporca od 1.3.1998 nerešpektoval tento nájomný vzťah

a zabránil mi naďalej v týchto zmluvne prenajatých priestoroch podnikať...

Na základe dohody s pôvodným prenajímateľom som do nehnuteľnosti investoval

finančné prostriedky v hodnote pôvodne 373 000,- Sk, t.č. v platnej mene 12 381,33 €,

ktorých výška je potvrdená znaleckým posudkom... Vzhľadom na to, že nehnuteľnosť a tým

aj moje investície do nej užíva naďalej odporca vzniklo mu na môj úkor bezdôvodné

obohatenie, ktoré je v zmysle § 451 Obč. zák. povinný vrátiť... Okrem toho odporca

zavádza ak tvrdí, že nevedel o ťarchách, ktoré viaznu na nehnuteľnosti vzhľadom na to, že

nájomné odo mňa prijímal a o jeho zaplatenie podal aj žalobu a to dňa 19.4.1999.

O nájomnom vzťahu teda vedel a ako nájomca sám vystupoval... Prevodom vlastníctva

a zmenou v osobe prenajímateľa prechádzajú všetky práva na nového vlastníka, t.j. aj

právo na náhradu investícii do majetku, ktorý som zveľaďoval a ktorý som nemohol užívať

po neoprávnenom konaní zo strany odporcu a nie jeho právneho predchodcu... Pokiaľ súdy

v ďalšom konaní dospeli k inému záveru porušili tým ust. .“

Podľa názoru sťažovateľa konajúce súdy sa nevysporiadali „so skutočnosťou, že

odporca, ktorý vstúpil do práv a povinností predchádzajúceho vlastníka nehnuteľnosti a tým

do právneho postavenia prenajímateľa nehnuteľnosti nerešpektoval rozsudok Najvyššieho

súdu SR, ktorý posúdil odstúpenie od zmluvy o nájme zo strany Ž. s.r.o. ako neplatné“,

a tiež „nesprávne posúdili skutočnosť, že odporca investície uhradil právnemu

predchodcovi (správcovi konkurznej podstaty) v kúpnej cene, pričom túto skutočnosť nemali

ničím preukázanú a kúpnou cenou sa vôbec nezaoberali“.

Pokiaľ ide o druhý žalovaný nárok (náhradu ušlého zisku), sťažovateľ videl

nesprávnosť sťažnosťou napadnutých rozhodnutí v tom, že nerešpektovali už skôr ustálený

právny záver krajského súdu formulovaný v uznesení z 21. júna 2006 sp. zn. ,

v zmysle ktorého základný predpoklad zodpovednosti odporcu za škodu, ktorá mala

vzniknúť navrhovateľovi (a to porušenie právnej povinnosti), bol daný. Sťažovateľ ďalej

uvádza, že v nadväzujúcom konaní „sa súd mal zaoberať už iba ďalšími predpokladmi

vzniku nároku na náhradu škody... Existencia škody je zrejmá zo zmlúv, ktoré som predložil

súdu, v ktorých som mal dlhodobo upravené obchodné vzťahy z partnermi a ktoré

prvostupňový súd bez akýchkoľvek dôvodov spochybnil. Jej výška bola doložená znaleckým

posudkom... Všetky námietky uvádzané odporcom a prevzaté súdom do odôvodnenia bez

akéhokoľvek vyhodnotenia sú vyvrátené závermi znaleckého posudku... Je zvláštne, že

Krajský súd v Trenčíne v konaní prišiel k záveru, že odporca porušil právnu

povinnosť a zavinil vznik škody a v konaní už porušenie povinnosti zo strany

odporcu nepovažoval za relevantné.“. Napokon sťažovateľ sformuloval dva dôvody,

v ktorých vidí porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie v súvislosti

s uplatneným právom na náhradu škody, a to po prvé, že „súdy nesprávne vyhodnotili

platnosť zmlúv, ktoré som mal podpísané so svojimi obchodnými partnermi, pričom

bezdôvodne spochybnili ich platnosť“, a po druhé, že „súdy nesprávne vyhodnotili

skutočnosť, že som ukončil svoje živnostenské podnikanie bezdôvodne a nepreukázal som,

že som mohol živnosť vykonávať výlučne v predmetných prenajatých priestoroch.

Neprihliadli pritom na okolnosť, že k tomuto podnikaniu som bol viazaný na blízkosť

železničnej vlečky.“.

Sťažovateľ na základe uvedeného žiadal, aby ústavný súd vydal toto rozhodnutie:

„1. Základné práva J. P., B. podľa a článku 6

Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd ä č. ) rozsudkami Okresného

súdu Považská Bystrica č.k. zo dňa 30.11.2009 a Krajského súdu v Trenčíne

rozsudkom č.k. zo dňa 16.3.2010 p o r u š e n é b o l i .

2. Rozsudky Okresného súdu Považská Bystrica č.k. zo dňa 30.11.2009

a Krajského súdu Trenčín č.k. zo dňa 16.3.2010 sa z r u š u j ú a vec sa

vracia Okresnému súdu Považská Bystrica na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi sa p r i z n á v a náhrada trov právneho zastúpenia, ktoré sú účastníci,

proti ktorým tento návrh smeruje, spoločne a nerozdielne povinní zaplatiť na účet advokáta

JUDr. J. P... do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovení , a vrátane okolností,

ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy,

ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané

niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na

predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Pokiaľ ide o namietané porušenie základných práv sťažovateľa rozsudkom

okresného súdu z 30. novembra 2010 vydaným pod sp. zn. , ústavný súd

dospel k záveru, že jeho preskúmaniu bráni princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1

, obsahom ktorého je pravidlo, že sťažovateľ má právo domáhať sa ochrany

základného práva pred ústavným súdom iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôže

poskytnúť iný súd.

Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani

podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto

súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade

nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti

podieľajú. Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané (). Namietané porušenie niektorého zo základných

práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie

o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo

právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorého

namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych

prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom

alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku

svojej právomoci na jej prerokovanie (m. m. , , ,

, ).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že okresný súd ako prvostupňový súd rozsudkom sp. zn.

z 30. novembra 2009 žalobu sťažovateľa v právnej veci o vydanie

bezdôvodného obohatenia a náhradu škody zamietol. Sťažovateľ sa v podanom odvolaní

domáhal, aby krajský súd napadnutý rozsudok zmenil a žalobe vyhovel. Prvostupňovému

súdu vyčítal nesprávne právne posúdenie veci. Z uvedeného vyplýva, že námietka porušenia

základného práva sťažovateľa v podobe odvolania smerujúca proti rozhodnutiu okresného

súdu bola predmetom rozhodovania krajského súdu. V rámci tejto procedúry krajský súd

ako súd odvolací rozhodnutie súdu prvého stupňa preskúmal a svoj právny názor vyjadril

v rozsudku zo 16. marca 2010 sp. zn. .

V danom prípade namietaný rozsudok okresného súdu podliehal revíznej právomoci

krajského súdu ako súdu odvolacieho, ktorý má aj kasačnú právomoc. Preskúmanie

napadnutého rozsudku okresného súdu by bolo v rozpore s princípom subsidiarity

zakotveným v , lebo jeho preskúmanie na základe podaného odvolania

patrí do právomoci krajského súdu. V súvislosti s namietaným porušením označeného

základného práva je z ústavného hľadiska podstatné a určujúce preto len preskúmanie

postupu krajského súdu (obdobne napr. m. m. , ,

). Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti postupu

okresného súdu odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. V časti namietaného porušenia základných práv sťažovateľa rozsudkom krajského

súdu z 30. novembra 2010 vydaným pod sp. zn. ústavný súd jeho

preskúmaním vrátane postupu, ktorý mu predchádzal, vyhodnotil sťažnosť ako zjavne

neopodstatnenú.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , ).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,

ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený

skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,

alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody.

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň

by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis

, , ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo... prejednaná súdom...

Ústavný súd preskúmaním napadnutého rozhodnutia krajského súdu a postupu, ktorý

predchádzal jeho vydaniu, zisťoval, či ním mohlo dôjsť k namietanému porušeniu

označených základných práv sťažovateľa. Sťažovateľ v odvolaní proti rozsudku okresného

súdu uplatnil dôvod uvedený v (ďalej

len „OSP“), t. j. že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Pokiaľ ide o uplatnené právo na náhradu investícií (vydanie bezdôvodného obohatenia),

v rozsudku sa okrem iného uvádza: „Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé, že

súd prvého stupňa nárok žalobcu, ktorým sa domáhal od žalovaného vydania bezdôvodného

obohatenia, posudzoval podľa ust. a nasl. , upravujúcich

otázku vydania bezdôvodného obohatenia. Z ust. ... vyplýva,

že bezdôvodným obohatením je majetkový prospech, získaný plnením bez právneho dôvodu,

plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol,

ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov... Vyplynulo už zo zrušujúceho

uznesenia Krajského súdu v Trenčíne, č.k. -181, že pre rozhodnutie vo veci

bude potrebné zistenie, či medzi účastníkmi konania vznikol určitý právny vzťah, na základe

ktorého sa navrhovateľ môže úspešne domáhať vydania bezdôvodného obohatenia odporcu,

či uplatnený nárok považuje za bezdôvodné obohatenie podľa § 451 Občianskeho

zákonníka, teda či sú splnené podmienky pre vydanie bezdôvodného obohatenia z hľadiska

ust. a nasl. ...

Kto je v rámci zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie pasívne legitimovaný,

vyplýva z ust. ... Je ním ten, ktorého majetok sa na úkor

druhého neoprávnene zväčšil, alebo u neho nedošlo ku zmenšeniu majetku, ktoré malo po

práve nastať... V prejednávanej veci dôvod na úhradu vynaložených nákladov zo zmluvy

uzavretej medzi vlastníkom a investujúcim nevyplýva (žalobca túto skutočnosť v konaní

netvrdil). V tomto prípade, ak nie je daný na úhradu vynaložených nákladov konkrétny

právny dôvod, získal vlastník veci bezdôvodné obohatenie. V prejednávanej veci teda

náklady na cudziu vec boli vynaložené na základe právneho dôvodu, ktorý neskôr odpadol.

Žalobca v danom prípade sa podľa jeho skutkových tvrdení domáha od žalovaného vydania

bezdôvodného obohatenia, ktoré malo spočívať v tom, že vynaložil investície do

nehnuteľnosti vlastnícky patriacej právnemu predchodcovi žalovaného, t.j. Ž. a.s. B., ktoré

mali za následok zhodnotenie tejto nehnuteľnosti o 373.600.-Sk.

Bezdôvodné obohatenie, ktoré vzniklo vložením investícií do nehnuteľnosti a tým

došlo k jej zhodnoteniu vzniká zásadne vlastníkovi nehnuteľnosti, teda vlastník

nehnuteľnosti je tým povinným subjektom, ktorému nastalo zväčšenie jeho majetkových

hodnôt. V tom prípade súd prvého stupňa však vyslovil správny právny názor, že takýmto

subjektom bola spoločnosť Ž. a.s., ktorej majetok sa prípadnými investíciami zo strany

žalobcu mohol zväčšiť a tým bola aj ovplyvnená cena, za ktorú tieto nehnuteľnosti

odpredal. Právny nástupca pôvodného vlastníka v tomto smere nemôže preberať za svojho

právneho predchodcu žiadne záväzky a teda ani záväzok na vydanie bezdôvodného

obohatenia. Bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného nemôže vznikať s poukazom na

to, že užíva nehnuteľnosti, ktoré vlastnými investíciami zhodnotil žalobca. Žaloba o vydanie

bezdôvodného obohatenia vo vzťahu k žalovanému preto nemohla byť úspešná.“

V časti žalobcom uplatneného práva na náhradu ušlého zisku podstata právnych

záverov rozsudku krajského súdu je sformulovaná takto:

V konaní bolo nepochybne preukázané..., že právny predchodca žalovaného (Ž. a.s.

B.) a žalobca uzavreli nájomnú zmluvu, podľa ktorej mal žalobca predmet nájmu užívať do

31.12.2000 na obchodnú činnosť - prevádzkovanie skladu a predaj stavebného materiálu.

Rovnako nie sú pochybnosti o tom, že žalobca nemohol predmet nájmu užívať od augusta

1997 z dôvodu odstúpenia od zmluvy správcom konkurznej podstaty právneho predchodcu

žalovaného. …Krajský súd vyslovil vo vyššie citovanom uznesení názor, že je dané

porušenie právnej povinnosti vo forme neplatného odstúpenia od zmluvy, a preto pre ďalšie

konanie je nenáležité skúmať platnosť nájomnej zmluvy…

Podľa žalobcu škoda vo forme ušlého zisku mala vzniknúť tým, že od 1.4.1998 do

konca roku 2000 nemohol vykonávať podnikateľskú činnosť v pôvodne prenajatých

priestoroch, pretože mu to žalovaný neumožnil. Súd prvého stupňa vyvodil svoj záver o tom,

že na strane žalobcu v dôsledku porušenia právnej povinnosti zo strany žalovaného

nevznikla škoda, vyhodnotením listinných dôkazov v spojitosti s výpoveďami svedkov... Súd

prvého stupňa pre posúdenie otázky, či žalobcovi vznikla v dôsledku nemožnosti užívania

nebytových priestorov škoda vo forme ušlého zisku, hodnotil predovšetkým zmluvy, ktoré

mal uzavrieť žalobca s B. a.s. S. a spoločnosťou J. s.r.o. B... vykonal dôkazy podľa návrhov

účastníkov, týkajúce sa existencie škody vo forme ušlého zisku. Dôvodne nevychádzal len zo

znaleckého posudku znalca Ing. Č., pretože tento znalecký posudok bol vyhotovený na

žiadosť účastníka konania (žalobcu), v dôsledku čoho za situácie, keď s jeho obsahom

protistrana nesúhlasí, možno tento považovať len za listinný dôkaz. Okrem dôvodov

neplatnosti a nevieryhodnosti týchto zmlúv súd prvého stupňa nemal preukázanú ani tú

skutočnosť, že v dovtedajšom období boli vykonávané dodávky, prípadne špedície tovarov

s uvedenými obchodnými partnermi žalobcu v takom rozsahu, aby bolo s ním dôvodné

predpokladať, že aj v období do 1. augusta 1997 od 31.12.2000 by bol vykonávaný

obchodný obrat v uvedenej miere.

Pre záver o existencií škody, ako aj príčinnej súvislosti medzi porušením právnej

povinnosti a vznikom škody, je významné aj zistenie súdu prvého stupňa o tom, že žalobca

zrušil svoje živnostenské oprávnenie dňa 23.7.1998... Tvrdená príčinná súvislosť medzi

tým, že žalobca zrušil živnostenské oprávnenie v dôsledku neplatného odstúpenia od

nájomnej zmluvy, nebola preukázaná. Žalobca totiž nepreukázal a ani netvrdil, že by jeho

podnikateľská činnosť bola takého charakteru, že by ju bolo možné vykonávať výlučne len

v predmetných priestoroch. Žalobca preto súdu prvého stupňa nedôvodne vyčíta nesprávne

právne posúdenie aj v otázke ďalších predpokladov zodpovednosti žalovaného za škodu

v zmysle ust. . Rozsudok okresného súdu bol preto odvolacím

súdom v celom rozsahu potvrdený.“

Podľa názoru ústavného súdu rozhodnutie krajského súdu sp. zn.

zo 16. marca 2010 obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov na potvrdenie

rozsudku okresného súdu, ktorým bola žaloba sťažovateľa zamietnutá. Ústavný súd

nezistil porušenie ústavnoprocesných princípov konania pred týmito súdmi podľa čl. 46

ods. 1 a 2 a dohovoru. Ako vyplynulo ústavnému súdu z preskúmaného

spisu vedeného vo veci okresným súdom, vydaniu sťažnosťou napadnutého rozsudku

krajského súdu predchádzalo pomerne zdĺhavé súdne konanie, v ktorom okresný súd trikrát

meritórne rozhodol (rozsudkom z 25. marca 2004, rozsudkom z 19. marca 2007

a rozsudkom z 30. novembra 2009), pričom dvakrát boli tieto prvostupňové rozsudky

zrušené krajským súdom (uznesením z 21. júna 2005, rozsudkom z 29. januára 2008

a uznesením z 23. júna 2009). Otázka žalovaným uplatnenej námietky premlčania bola

dokonca predmetom preskúmania Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) v dovolacom konaní (uznesenie sp. zn. z 26. februára

2009). Ustáleniu právnych záverov, ktoré boli v konečnom rozhodnutí všeobecných súdov

formulované, predchádzalo niekoľkokrát doplňované dokazovanie, pričom pozornosti

ústavného súdu neušlo, že sám sťažovateľ čiastočne menil zdôvodnenie uplatneného nároku

(najskôr sa domáhal len náhrady škody, aby neskôr, v kontexte právneho posúdenia

uznesenia krajského súdu z 21. júna 2005 vo veci nárok na náhradu investícií do prenajatej

veci preklasifikoval na bezdôvodné obohatenie). Sťažovateľ sa v spore dôsledne neriadil

zásadou vigilantibus iura (každý nech si stráži práva) a v dôsledku toho neuniesol dôkazné

bremeno o vzniku skutočnej škody, pokiaľ išlo o nárok na náhradu ušlého zisku. Ústavný

súd sa nestotožňuje s názorom sťažovateľa, že namietaný rozsudok krajského súdu sa

nevysporiadal so skutočnosťou, že odporca nerešpektoval rozsudok najvyššieho súdu, ktorý

posúdil odstúpenie od zmluvy ako neplatné, keďže zo znenia odôvodnenia tohto rozsudku

vyplýva presný opak, keď uvedenú skutočnosť považuje krajský súd za nespornú a skúmať

ďalšiu platnosť nájomnej zmluvy považuje za nenáležité (s. 8 rozsudku).

Ústavný súd nezistil, že by závery všeobecných súdov boli svojvoľné alebo

v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou

právnou úpravou. Rovnako ústavný súd nezistil, že by sa všeobecné súdy pri posudzovaní

právnej veci odchýlili od ustálenej judikatúry (sťažovateľ to ani netvrdil). Tvrdenia

sťažovateľa preto podľa názoru ústavného súdu sledujú len dosiahnutie zmeny súdneho

konania, ktoré skončilo nepriaznivým výsledkom pre neho, čo však nemožno spájať

s pojmom základného práva na súdnu ochranu a porušovaním jeho princípov.

Ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že súčasťou obsahu práva na spravodlivé

súdne konanie je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,

ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,

ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných účastníkmi konania.

Ústavný súd aplikujúc východiská svojej konštantnej judikatúry na napadnuté

rozhodnutie krajského súdu konštatuje, že je dostatočne odôvodnené, nevykazuje znaky

svojvoľnosti ani arbitrárnosti a je ústavne akceptovateľné. Uvedené platí aj vtedy,

keď sa vnútorná intencionalita právnych úvah sťažovateľa uberala iným smerom ako právny

názor konajúcich súdov. Krajský súd rozhodol spôsobom, s ktorým sťažovateľ síce

nesúhlasí, ale rozhodnutie bolo dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných

myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený a ani povinný

nahrádzať. Obdobne ústavný súd k tomu poznamenáva, že ak sa konanie pred všeobecným

súdom neskončí podľa želania účastníka konania, táto okolnosť sama osebe nie je právnym

základom pre namietnutie porušenia základného práva (napr. ).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že postupom a rozhodnutím

krajského súdu zo 16. marca 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. nemohlo

dôjsť k porušeniu sťažovateľom označeného článku ani dohovoru, a preto jeho

sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa .

Vzhľadom na uvedené skutočnosti rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľa v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júla 2010