Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 196/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. augusta 2010

v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu

Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti I. R., T., zastúpenej advokátom JUDr. R. K., B.,

vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa postupom Okresného súdu

Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. , za účasti Okresného súdu Trenčín,

takto

rozhodol:

1. Základné právo I. R. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 postupom Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom

pod sp. zn. p o r u š e n é b o l o .

2. Okresnému súdu Trenčín p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.

konal bez zbytočných prieťahov.

3. I. R. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 2 500 € (slovom

dvetisícpäťsto eur), ktoré jej j e Okresný súd Trenčín p o v i n n ý vyplatiť do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Trenčín j e p o v i n n ý uhradiť I. R. trovy konania v sume

254,88 € (slovom dvestopäťdesiatštyri eur a osemdesiatosem centov) na účet jej právneho

zástupcu JUDr. R. K., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn.

z 19. mája 2010 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť I. R. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa (ďalej len „“) postupom Okresného

súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej

aj „namietané konanie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka podala 19. januára 2000 okresnému súdu

žalobu o zaplatenie nájomného za užívanie nebytových priestorov.

Sťažovateľka uviedla, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo konanie

v jej právnej veci právoplatne skončené.

Okrem toho, že sa sťažovateľka domáhala, aby ústavný súd podľa

vyslovil, že postupom okresného súdu bolo porušené jej základné právo na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa , zároveň požadovala priznanie

finančného zadosťučinenia v sume 5 000 € a náhradu trov právneho zastúpenia.

Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním

sp. zn. Spr 532/10 doručeným ústavnému súdu 14. júna 2010, v ktorom okrem chronológie

procesných úkonov v doterajšom priebehu napadnutého konania uviedol:

„Dĺžka konania je zapríčinená zmenami návrhu – naposledy podaním doručeným

29,. 12009, keď nie je zrejmé, čoho sa domáha (výška plnenia), nepripravenosťou

navrhovateľky predložiť ucelené dôkazy k preukazovanému nároku, keď viackrát

po pojednávaniach predkladala ďalšie listinné dôkazy a priebežne navrhovala

predvolávanie ďalších svedkov. Taktiež úmrtie odporcu 1) a v neposlednej rade aj zmena

zákonnej sudkyne v dôsledku odchodu konajúcej sudkyne na iný súd.“

K vyjadreniu okresného súdu sťažovateľka zaujala stanovisko podaním doručeným

ústavnému súdu 19. júla 2010, v ktorom okrem iného uviedla:

«Sťažovateľka ako žalobca podala dňa 19. 01. 2000 na Okresnom súde Trenčín

(u Porušovateľa) proti žalovanému v prvom rade: B. Š... a žalovanému v druhom rade:

S. Z... (ďalej len „žalovaní“) Žalobu o zaplatenie nájmu za užívanie nebytových priestorov

zo dňa 18. 01. 2000 (ďalej aj len „Žaloba“), ktorú sme priložili v prílohe k ústavnej

sťažnosti. Do dnešného dňa Porušovateľ ako súd prvého stupňa v rámci prvostupňového

konania nerozhodol v uvedenej veci a konať začal až na písomné upozornenia Sťažovateľky,

pričom sám súd priznáva vo svojich doterajších vyjadreniach (ktoré tvoria prílohu

k ústavnej sťažnosti), že dochádza k prieťahom v súdnom konaní.

Po dvoch rokoch od podania žaloby na súd Sťažovateľka listom zo dňa 11. 01. 2002

upozornila súd na skutočnosť, že vo veci nezačal konať, nebolo vytýčené žiadne

pojednávanie – na čo súd konal tak, že vytýčil prvé pojednávanie na deň 27. 03. 2002,

po viac ako dvoch rokoch.

Po tom ako Sťažovateľka podala Sťažnosť na Ústavný súd Slovenskej republiky začal

Okresný súd Trenčín spochybňovať predmetnú žalobu. Sťažovateľka v tom samozrejme vidí

len akt pomsty za to, že sa odvážila brániť svoje garantované práva a sťažovať sa

na postup súdu na Ústavnom súde Slovenskej republiky.

Vyjadrenie Okresného súdu Trenčín obsahuje viaceré nepravdivé a klamlivé tvrdenia

s cieľom obhájiť porušovanie ústavných práv Sťažovateľky a to najmä tvrdeniami, že nie je

zrejmé – čoho sa navrhovateľka domáha. No ak by toto nebolo súdu prvého stupňa zrejmé,

tak za 10 rokov od podania žaloby mohol rozhodnúť v zmysle príslušných ustanovení

.

Záverom si dovoľujem poukázať na dôkazy priložené k podanej ústavnej sťažnosti –

z ktorých je nepochybné, že Okresný súd Trenčín viac krát v minulosti písomne uznal

prieťahy v uvedenom súdnom konaní – a to ako reakciu na sťažnosti navrhovateľky

(Sťažovateľky) a preto sa nám zdá absurdná a až komická snaha Okresného súdu Trenčín

v súčasnosti to popierať. Navyše v právnom štáte (ktorý Slovenská republika deklaruje,

že je) nie je mysliteľné, aby konanie na súde prvého stupňa trvalo 10 a viac rokov (navyše

nevieme kedy skončí) – pričom máme za to, že v predmetnom prípade došlo nepochybne

ku jednoznačnému porušeniu základného práva Sťažovateľky na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa a to postupom

Okresného súdu Trenčín v súdnom konaní vedenom pod sp. zn. .»

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z obsahu sťažnosti a zo súvisiaceho súdneho spisu okresného súdu sp. zn.

ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania:

- 19. januára 2000 bola okresnému súdu doručená žaloba sťažovateľky „o zaplatenie

nájmu za užívanie nebytových priestorov“,

- 30. mája 2001 okresný súd vyzval sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku

za podanú žalobu (súdny poplatok bol uhradený 13. júna 2001),

- 28. júna 2001 okresný súd vyzval odporcov, aby sa vyjadrili k žalobe,

- 23. januára 2002 okresný súd nariadil termín pojednávania na 27. marec 2002,

- 13. marca 2002 okresný súd termín pojednávania určený na 27. marec 2002 zrušil,

- z úradného záznamu z 26. marca 2002 vyplýva, že zákonná sudkyňa uvedeným

dňom nie je oprávnená vo veci konať, pretože jej uplynulo štvorročné funkčné obdobie

výkonu funkcie sudcu,

- z úradného záznamu z 5. októbra 2002 vyplýva, že zákonná sudkyňa bola následne

4. októbra 2002 vymenovaná prezidentom Slovenskej republiky za sudkyňu bez časového

obmedzenia,

- 24. októbra 2002 okresný súd nariadil termín pojednávania na 25. november 2002,

ktoré sa však neuskutočnilo z dôvodu práceneschopnosti zákonnej sudkyne,

- 13. januára 2003 okresný súd nariadil termín pojednávania na 26. február 2003,

ktoré však odročil na 9. apríl 2003 z dôvodu nutnosti predvolania svedkov,

- pojednávanie nariadené na 9. apríl 2003 sa na žiadosť právneho zástupcu odporcov

neuskutočnilo a bolo odročené na 18. jún 2003,

- pojednávanie uskutočnené 18. júna 2003 bolo na žiadosť účastníkov konania

v súvislosti so snahou uzavrieť vo veci mimosúdnu dohodu odročené s tým, že okresný súd

poskytol účastníkom konania na tento účel mesačnú lehotu,

- okresný súd prípisom z 15. augusta 2003 vyzval účastníkov konania, aby oznámili

výsledok pokusu o uzavretie mimosúdnej dohody,

- sťažovateľka listom doručeným okresnému súdu 19. augusta 2003 oznámila, že

k uzavretiu mimosúdnej dohody nedošlo, a preto žiada o nariadenie ďalšieho termínu

pojednávania vo veci samej,

- okresný súd prípisom zo 16. septembra 2003 vyzval sťažovateľku, aby oznámila

adresu svedka P. B. (sťažovateľka tak urobila 1. októbra 2003),

- okresný súd prípisom z 1. apríla 2005 vyzval sťažovateľku, aby obratom oznámila,

či je v jej možnostiach zabezpečiť účasť svedka P. B. (nachádzajúceho sa v zahraničí)

na pojednávaní,

- 19. augusta 2005 okresný súd nariadil termín pojednávania na 26. október 2005,

- okresný súd na pojednávaní uskutočnenom 26. októbra 2005 pripustil rozšírenie

žaloby o nárok na zaplatenie nájomného za garáž voči odporkyni v 2. rade a odročil

pojednávanie na neurčito z dôvodu nutnosti doplnenia dokazovania,

- okresný súd prípismi z 30. novembra 2005 a 1. marca 2006 zaslal vyžiadané

dokumenty na vyjadrenie účastníkom konania,

- okresný súd uznesením z 19. júna 2006 ustanovil znaleckú organizáciu a uložil jej,

aby mu v lehote 60 dní predložila znalecký posudok,

- odporcovia v 1. a 2. rade podali okresnému súdu 2. novembra 2006 odvolanie proti

jeho uzneseniu č. k. -162, ktorým bola priznaná odmena znaleckej organizácii,

- 21. novembra 2006 bol súdny spis pridelený na prerokovanie a rozhodnutie novej

zákonnej sudkyni,

- prípisom zo 17. mája 2007 bol súdny spis predložený na rozhodnutie o odvolaní

odporcov v 1. a 2. rade proti uzneseniu č. k. -162 Krajskému súdu v Trenčíne

(ďalej len „krajský súd“),

- krajský súd uznesením sp. zn. z 20. júna 2007 zmenil napadnuté

uznesenie okresného súdu a súdny spis bol okresnému súdu vrátený 16. júla 2007,

- okresný súd 16. júla 2007 vec pridelil na prerokovanie a rozhodnutie opäť novej

zákonnej sudkyni,

- 28. augusta 2007 okresný súd nariadil termín pojednávania vo veci na 16. október

2007,

- okresný súd pojednávanie uskutočnené 16. októbra 2007 odročil na neurčito

z dôvodu nutnosti ďalšieho doplnenia dokazovania,

- 23. októbra 2007 odporcovia predložili okresnému súdu znalecký posudok

č. 34/2004, ktorý na ich podnet vypracoval znalec Ing. J. T.,

- 19. marca 2008 právny zástupca odporcov oznámil okresnému súdu, že 2. decembra

2007 zomrel odporca v 1. rade Š. B., pričom mu súčasne oznámil mená a adresy jeho

dedičov,

- okresný súd prípismi zo 17. septembra 2008 a z 19. novembra 2008 žiadal

od notárky poverenej prerokovaním dedičskej veci po odporcovi v 1. rade oznámenie

okruhu dedičov po poručiteľovi (notárka tak urobila oznámením doručeným 25. novembra

2008),

- okresný súd prípisom z 9. júna 2009 požiadal notárku o oznámenie, či dedičské

konanie po odporcovi v 1. rade bolo právoplatne skončené (osvedčenie o dedičstve bolo

okresnému súdu predložené 20. októbra 2009),

- zákonná sudkyňa pokynom kancelárii z 29. marca 2010 žiadala predložiť súdny

spis vyššiemu súdnemu úradníkovi „na prípravu rozhodnutia o doplnení znaleckého

posudku na výpočet nájomného na celú predmetnú nehnuteľnosť“,

- okresný súd prípisom z 12. mája 2010 vyzval sťažovateľku, aby v lehote 10 dní

„spresnila návrh“,

- sťažovateľka podaniami doručenými okresnému súdu 2. a 7. júna 2010 predložila

požadované upresnenie návrhu.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva

podľa , podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou

účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie

stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného

súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa

rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným

rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie

právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. ).

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z (ďalej len

„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania

postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety

, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak,

aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa druhej vety povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa

zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná

povinnosť pre sudcu vyplýva z , podľa ktorého sa pojednávanie môže

odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje,

predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové

pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa , ústavný súd v súlade

so svojou doterajšou judikatúrou (, , ) zohľadňuje

tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),

správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého

kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, zo sťažnosti, ako aj z vyžiadaného

súdneho spisu vyplýva, že predmetom napadnutého konania je rozhodovanie

o sťažovateľkou uplatnenom nároku na zaplatenie nájomného za užívanie nebytových

priestorov. Vec nie je právne zložitá, o čom svedčí dostatok stabilizovanej judikatúry

všeobecných súdov. Ústavný súd pripúšťa určitú mieru faktickej zložitosti veci v súvislosti

s tým, že sťažovateľka v priebehu konania menila, resp. upresňovala rozsah uplatneného

nároku, na čo vo svojom vyjadrení k sťažnosti poukazoval aj podpredseda okresného súdu.

Uvedená skutočnosť však podľa názoru ústavného súdu nemôže okresný súd zbaviť

zodpovednosti za stav, v akom sa napadnuté konanie nachádza v čase meritórneho

prerokovania sťažnosti.

2. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či v napadnutom konaní

došlo k zbytočným prieťahom, bolo správanie sťažovateľky ako účastníčky súdneho

konania v procesnom postavení navrhovateľky. Z obsahu zapožičaného súvisiaceho

súdneho spisu okrem iného vyplýva, že sťažovateľka v priebehu napadnutého konania iba

postupne, nie naraz a ucelene predkladala listinné dôkazy a navyše opakovane upresňovala

(špecifikovala) uplatnený nárok, čím do určitej miery negatívne ovplyvnila plynulosť

priebehu napadnutého konania. Uvedené skutočnosti ústavný súd zohľadnil pri ustálení

sumy finančného zadosťučinenia.

3. Napokon ústavný súd hodnotil samotný postup okresného súdu v napadnutom

konaní, kde zistil dve dlhodobejšie obdobia jeho nečinnosti v uvedenom rozsahu:

- od 19. januára 2000 (doručenie žaloby okresnému súdu) do 30. mája 2001 (výzva

na zaplatenie súdneho poplatku), t. j. viac ako 16 mesiacov,

- od 16. septembra 2003 (výzva okresného súdu sťažovateľke) do 1. apríla 2005

(výzva okresného súdu sťažovateľke), t. j. viac ako 1 a pol roka.

Okrem toho ústavný súd zistil aj krátkodobejšie obdobia nečinnosti okresného súdu,

a to:

- od 28. júna 2001 (výzva odporcom na vyjadrenie k žalobe) do 23. januára 2002

(nariadenie termínu pojednávania),

- od 26. marca 2002 (uplynutie štvorročného funkčného obdobia zákonnej sudkyni)

do 4. októbra 2002 (vymenovanie pôvodnej zákonnej sudkyne za sudkyňu bez časového

obmedzenia),

- od 2. novembra 2006 (doručenie odvolania odporcov proti uzneseniu okresného

súdu) do 17. mája 2007 (predloženie súdneho spisu krajskému súdu).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že v doterajšom priebehu

napadnutého konania bol okresný súd nečinný viac než 4 roky.

Pri celkovom hodnotení napadnutého konania ústavný súd na jednej strane bral

do úvahy aj skutočnosti uvedené podpredsedom okresného súdu v jeho vyjadrení

k sťažnosti (úmrtie odporcu v 1. rade v priebehu konania, „zmena zákonnej sudkyne

v dôsledku odchodu konajúcej sudkyne na iný súd“), na druhej strane však zohľadnil

v súlade so svojou predchádzajúcou judikatúrou (napr. , ,

) aj to, že napadnuté konanie nebolo právoplatne skončené ani po viac ako

10 rokoch od jeho začatia, čo je doba, ktorú z ústavnoprávneho hľadiska nemožno

akceptovať.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k názoru, že doterajším postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. došlo k zbytočným prieťahom,

a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa .

IV.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa okresným súdom, prikázal mu

napriek tomu, že sťažovateľka sa toho nedomáhala, aby vo veci konal bez zbytočných

prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľka

domáhajúca sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha. Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Sťažovateľka žiadala aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume

5 000 € z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Poukázala predovšetkým na právnu

neistotu, v ktorej sa nachádza z dôvodu viac ako 10-ročného neskončenia predmetného

konania, ako aj na svoj pokročilý vek a zlý zdravotný stav, čo dokladovala aj zaslanou

lekárskou správou.

Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného

práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje

nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho

porušovania základného práva (). Podľa názoru ústavného súdu v tomto

prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného

zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym

súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti

prípadu.

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného pod sp. zn.

a berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu, správanie sťažovateľky

vyhodnotené v časti III bode 2 tohto nálezu, ako aj skutočnosť, že napadnuté konanie

nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný súd považoval

priznanie sumy 2 500 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona

o ústavnom súde.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej

vznikli v dôsledku jej právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom advokátom

JUDr. R. K. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Ústavný súd pri

rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mzdy zamestnanca

hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2009, ktorá bola 721,40 €. Úhradu priznal

za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a spísanie sťažnosti a jej

podanie) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“)

v sume 240,46 € (za dva úkony právnej služby) a 2 x 7,21 € režijný paušál (§ 16 ods. 3

vyhlášky). Úhrada bola priznaná v celkovej sume 254,88 €.

Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho

zástupcu sťažovateľky ( v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto

rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. augusta 2010