Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 284/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. augusta 2010

predbežne prerokoval sťažnosť M. T., S., zastúpenej advokátkou JUDr. V. S., P., vo veci

namietaného porušenia jej základných práv podľa a

Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom zo 17. apríla 2009 v spojení s postupom Krajského súdu

v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 11. januára 2010

a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. T. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. júla 2010

doručená sťažnosť M. T. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa a (ďalej len

„ústava“) a práv podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho rozsudkom zo 17. apríla 2009 (ďalej aj „rozsudok súdu prvého

stupňa“) v spojení s postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 11. januára 2010 (ďalej aj „napadnutý

rozsudok krajského súdu“).

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza:

„Okresný súd Prešov rozsudkom zo dňa 17. 04. 2009 sp. zn. žalobu

o neúčinnosť právneho úkonu zamietol a žalobkyňu zaviazal na náhradu trov konania

v sume 180,52.- EUR. Krajský súd v Prešove rozsudkom zo dňa 11. 01. 2010, sp. zn.

rozhodnutie Okresného súdu Prešov potvrdil a žalovanému priznal náhradu

trov odvolacieho konania v sume 71,92.- EUR.

Prvostupňový aj odvolací súd žalobu zamietli z toho dôvodu, že kúpna zmluva

uzavretá dňa 04. 12. 2006 je účinná, nakoľko žalobkyňa v čase rozhodovania súdu prvého

stupňa aj odvolacieho nemala voči dlžníkovi vymáhateľnú pohľadávku, t. j. táto pohľadávka

nebola splatná, pretože konanie vedená na OS Vranov nad Topľou, č. k.

doposiaľ právoplatne skončené nie je (o zrušenie a vyporiadanie podielového

spoluvlastníctva), z ktorého odvodzuje svoj nárok žalobkyňa a výsledok tohto konania je

výsledkom konštitutívnym, teda až právoplatnosťou rozhodnutia v uvedenej veci a v

prípade, že by nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom tohto konania vedeného na OS Vranov

nad Topľou, bolí prikázané za primeranú náhradu žalovanému, resp. jeho matke, tak až

týmto právoplatným a vykonateľným rozhodnutím by žalobkyňa disponovala splatnou

pohľadávkou.“

Sťažovateľka v nadväznosti na uvedené poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 23. decembra 1999,

podľa ktorého zákonnému pojmu „vymáhateľná pohľadávka“ zodpovedá taká pohľadávka,

ktorú možno úspešne vymáhať pred súdom v základnom konaní.

Podľa prvej vety sa veriteľ môže domáhať, aby

súd určil, že dlžníkove právne úkony podľa odsekov 2 až 4, ak ukracujú uspokojenie jeho

vymáhateľnej pohľadávky, sú voči nemu neúčinné.

Podľa názoru vysloveného v odôvodnení označeného rozhodnutia najvyššieho súdu

nemožno slovo „vykonateľný“ v citovanom zákonnom texte interpretovať tak, že právo

veriteľa uplatniť odporovaciu žalobu sa spája len s pohľadávkou priznanou vykonateľným

rozhodnutím (exekučným titulom), ale tak, že ide o vymáhateľnú pohľadávku, ktorú možno

úspešne vymáhať pred súdom v základnom konaní.

Sťažovateľka sa s dôvodmi zamietnutia svojej žaloby nestotožňuje a poukazuje na to,

že „Predmetom konania 3 vedeného OS Vranov nad Topľou je síce zrušenie

a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, avšak v danom prípade sa jedná

o vyporiadanie podielového spoluvlastníctva v širšom zmysle. V rámci vyporiadania

účastníci obvykle uplatňujú aj vzájomné pohľadávky, a to jednak z titulu náhrady

za doterajšie užívanie nehnuteľnosti nezodpovedajúce spoluvlastníckym podielom

užívateľov, jednak z titulu nákladov vynaložených na nehnuteľnosť (na zvýšenie jej hodnoty)

a tiež z titulu už vyplatených podielov, ako je to v tomto prípade, keď žalobkyňa vyplatila

žalovanú a ďalších a ďalších, ktorí mali právny nárok na predmetnú nehnuteľnosť.

Poradie spôsobov vyporiadania podielového spoluvlastníctva uvedené v ust. § 42

je pre súd záväzné a súd nie je viazaný návrhom navrhovateľa

ohľadne spôsobu zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva.

O vyporiadaní zrušovaného podielového spoluvlastníctva, ktoré súd prevádza ako

vyporiadanie v širšom zmysle na návrh účastníka alebo na základe vzájomného návrhu

účastníka, rozhoduje samostatným výrokom rozsudku, a nie len v rámci rozhodovania

o náhrade za spoluvlastnícky podiel.

Právny názor Krajského súdu v Prešove ohľadne toho, že pohľadávka žalobkyne sa

stane splatnou až právoplatným a vykonateľným rozhodnutím súdu, ktorým budú

nehnuteľnosti prikázané za primeranú náhradu žalobkyni (druhý spôsob vyporiadania

podielového spoluvlastníctva) je v rozpore s vyššie uvedenými pravidlami, ktoré upravujú

zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva v širšom zmysle.

V danom prípade pohľadávka nie je náhradou za spoluvlastnícky podiel, ale

samostatným nárokom vyplývajúcim zo spoluvlastníckeho pomeru a podielový spoluvlastník

sa tohto nároku môže domáhať v základnom konaní v rámci vyporiadania podielového

spoluvlastníctva v širšom zmysle.

Podľa SR každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov ma rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.“.

S poukazom na uvedené skutočnosti sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd vydal

tento nález:

„1. Zo strany Okresného sudu v Prešove č. k. a Krajského súdu

v Prešove č. k. došlo k porušeniu ústavného práva podľa čl. 20 ods. 1

a SR a k porušeniu Dohovoru a dodatkového protokolu č. 1

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Ústavný súd zrušuje rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k.

a vracia mu vec na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi náhradu trov konania pozostávajúcich z trov

právneho zastúpenia podľa a vyhlášky č. ..“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Táto ústavná a zákonná úprava konštituuje sťažnosť podľa ako

osobitný ústavný prostriedok ochrany základných práv a slobôd fyzických osôb alebo

právnických osôb, ktorý nemožno zamieňať alebo ním nahrádzať riadne či mimoriadne

opravné prostriedky v občianskoprávnom konaní.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné sťažnosti

alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene

môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho

pojednávania.

1. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľky postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

zo 17. apríla 2009

Pri prerokovaní časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka namieta porušenie svojich

označených práv postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom zo 17. apríla 2009, ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity

podľa . Toto ustanovenie limituje hranice právomoci ústavného súdu

a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to

tým spôsobom, že sťažovateľ má právo domáhať sa ochrany základného práva na ústavnom

súde iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Zo sťažnosti vyplýva, že v právnej veci sťažovateľky o neúčinnosť právneho úkonu

okresný súd zamietol jej žalobu a zároveň ju zaviazal na náhradu trov konania.

Na základe sťažovateľkou podaného odvolania krajský súd napadnutý prvostupňový

rozsudok ako vecne správny potvrdil a žalovanému priznal náhradu trov odvolacieho

konania.

Z uvedeného vyplýva, že námietka porušenia označených práv sťažovateľky

v podobe odvolania smerujúca proti rozhodnutiu okresného súdu bola predmetom

rozhodovania krajského súdu. V rámci tejto procedúry krajský súd ako súd odvolací

rozsudok súdu prvého stupňa preskúmal a svoj právny názor vyjadril v rozsudku

z 11. januára 2010.

Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127

ods. 1 nie je v jeho právomoci preskúmanie namietaného postupu okresného súdu

a jeho rozsudku zo 17. apríla 2009 preto, lebo ich preskúmanie na základe podaného

odvolania patrilo do právomoci krajského súdu. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť

v časti smerujúcej proti postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudku zo 17. apríla 2009 odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie

( ).

2. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľky postupom

krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 11. januára 2010

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona

o ústavnom súde.

Ústavný súd podľa môže okrem iného

odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z podanej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka v podstate požaduje revíziu rozsudku

krajského súdu sp. zn. z 11. januára 2010 v merite veci, ktorým bol potvrdený

rozsudok okresného súdu sp. zn. zo 17. apríla 2009, ktorým bola zamietnutá

jej žaloba o neúčinnosť právneho úkonu (kúpnej zmluvy o prevode nehnuteľností uzavretej

medzi matkou žalovaného a žalovaným).

Krajský súd odôvodnil potvrdzujúci rozsudok najmä tým, že sťažovateľka

(v napadnutom konaní v procesnom postavení žalobkyne) nemala v čase rozhodovania súdu

prvého stupňa, ako aj odvolacieho súdu, voči dlžníkovi vymáhateľnú pohľadávku. Jej

pohľadávka nebola v čase rozhodovania všeobecných súdov splatná, pretože konanie

vedené Okresným súdom Vranov nad Topľou pod sp. zn. (o zrušenie

a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva), z ktorého odvodzuje svoj nárok, nebolo

dosiaľ právoplatne skončené. Výsledok tohto súvisiaceho konania bude výsledkom

konštitutívnym, a preto podľa názoru krajského súdu „až právoplatnosťou rozhodnutia

v uvedenej veci a v prípade, že by nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom tohto konania

vedeného na OS Vranov na Topľou, boli prikázané za primeranú náhradu žalovanému,

resp. jeho matke, tak až týmto právoplatným a vykonateľným rozhodnutím by žalobkyňa

disponovala splatnou pohľadávkou, vo vzťahu k prípadnému žalovanému, avšak

v súčasnosti táto podmienka splnená nie je, preto námietky uvedené v odvolaní zo strany

žalobkyne sú neopodstatnené“.

Ústavný súd konštatuje, že pokiaľ ide o medze jeho zasahovania do rozhodovacej

činnosti všeobecných súdov, tak vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že mu zásadne neprislúcha

hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia veci všeobecnými súdmi,

pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti

(). Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým

prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo záväznou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli do takej miery

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, že by zásadne popreli účel a význam zákonného

predpisu (m. m. , , , ).

Podľa názoru ústavného súdu sťažnosťou napadnutý rozsudok krajského súdu

vo svojom odôvodnení jasne a zrozumiteľne podáva výklad použitého zákona a dôvodí

svoje meritórne rozhodnutie, ktorým potvrdil rozsudok prvého stupňa ako vecne správny.

V napadnutom rozsudku krajského súdu teda ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti nezistil nič, čo by ho robilo ústavne neakceptovateľným, a teda vyžadujúcim

korekciu z jeho strany. Pokiaľ ide o namietaný zásah do práv sťažovateľky, ústavný súd

uzatvára, že rozsudok krajského súdu je vnútorne logický, nie je prejavom aplikačnej

a interpretačnej svojvôle konajúceho všeobecného súdu, nie je arbitrárny a zrozumiteľným

spôsobom dáva odpoveď na všetky otázky, prečo krajský súd rozhodol tak, ako rozhodol.

Ústavný súd dodáva, že rozsudok krajského súdu plne zodpovedá dikcii predmetného

zákonného predpisu.

K sťažovateľkou namietanej existencii obsahovo odlišnej judikatúry najvyššieho

súdu ústavný súd dopĺňa, že si je vedomý toho, že situácie, keď všeobecné súdy v iných

konaniach obdobnú či zhodnú problematiku odlišne právne posúdia, nie je žiaduci. To však

bez ďalšieho nemusí znamenať, že by každá takáto nezhoda musela mať za následok

porušenie základného práva s ústavnoprávnym rozmerom a v každom prípade by to

zakladalo nutnosť vyslovenia porušenia základného práva alebo slobody vedúceho zároveň

k zrušeniu namietaného rozhodnutia. O zásah do základných práv a slobôd účastníka

konania by mohlo ísť len za predpokladu, že by bol dôsledkom arbitrárnosti alebo zjavnej

neodôvodnenosti súdneho rozhodnutia v prerokúvanej veci.

V tejto súvislosti však ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že pokiaľ ide

o rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. , v ktorom je vyslovený názor

interpretujúci pojem „vymáhateľná pohľadávka“ ako rovnoznačný pojmu „žalovateľná

pohľadávka“, ide o menšinový názor vybočujúci zo štandardnej judikatúry všeobecných

súdov. V nadväznosti na to ústavný súd poukazuje na prevažujúce názory predstaviteľov

právnej teórie v Slovenskej republike, podľa ktorých «Aktívne legitimovaným na podanie

odporovacej žaloby je veriteľ, ktorý má v čase rozhodovania súdu voči dlžníkovi

vymáhateľnú pohľadávku, t. j. keď je pohľadávka splatná, keď má veriteľ podklad pre výkon

rozhodnutia (tzv. exekučný titul), a keď odporovateľným úkonom dlžníka došlo k zmenšeniu

majetku dlžníka v tom smere, že sa tým ukracuje uspokojenie veriteľov pohľadávky. Z takto

ponímaného výkladu „vymáhateľnej pohľadávky“ sa vymyká názor vyslovený v rozhodnutí

NS SR sp. zn. , podľa ktorého sa za vymáhateľnú pohľadávku považuje už

„žalovateľná pohľadávka“. Tento názor zrejme nezapadá náležite do konštrukcie právnej

úpravy odporovateľných právnych úkonov. Osoby, v prospech ktorých sa právny úkon

urobil, resp ktorým, vznikol z odprovateľného právneho úkonu prospech, by neboli v spore

úspešné napr. len preto, že ich nárok proti dlžníkovi z jeho odporovateľného právneho

úkonu je už vymáhateľný, alebo že už bol uspokojený.» (Svoboda, J. a kol.: Občiansky

zákonník. Komentár a súvisiace predpisy, V. vydanie. Bratislava: Eurounion, 2004, s. 102).

Rovnaký názor, pokiaľ ide o vymedzenie pojmu „vymáhateľná pohľadávka“ je

vyslovený aj v publikácii Imricha Feketeho , Komentár. Bratislava:

EPOS, 2007, s. 153, resp. v publikácii Jána Mazáka, Petra Vojčíka a kol.: Občianske právo

s vysvetlivkami, zväzok 1. Bratislava: Iura Edition, 1997 (v aktualizovanom znení) s. 88.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu možno

hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie ( alebo

).

O taký prípad išlo aj v prerokúvanej veci, preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti

odmietol pri jej predbežnom prerokovaní podľa

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Po odmietnutí sťažnosti nebol už právny dôvod zaoberať sa ostatnými návrhmi

sťažovateľky, t. j. návrhom na zrušenie namietaného rozsudku krajského súdu a náhrady

trov konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. augusta 2010