Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 214/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. augusta 2010

o sťažnosti M. R., nar. 11. 9. 1971, t. č. v Ústave na výkon väzby Nitra, zastúpeného

advokátkou JUDr. I. L., N., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Nitra

v konaní vedenom pod sp. zn. , za účasti Okresného súdu Nitra, takto

rozhodol:

1. Základné právo M. R. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Nitra v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š e n é b o l i .

2. M. R. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 4 000 € (slovom štyritisíc

eur), ktoré mu j e Okresný súd Nitra p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Nitra je povinný uhradiť M. R. trovy konania v sume 254,88 €

(slovom dvestopäťdesiatštyri eur a osemdesiatosem centov) na účet jeho právnej zástupkyne

JUDr. I. L., N., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. marca 2010

doručená sťažnosť M. R. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

(ďalej len „“) a práva na prejednanie svojej záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. .

Zo sťažnosti vyplýva, že v označenej veci je vedené trestné konanie proti

sťažovateľovi pre trestný čin lúpeže spáchaný formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2

a a . Obvinenie bolo proti sťažovateľovi vznesené

7. novembra 1994 a okresný súd koná v jeho veci na podklade obžaloby od 13. septembra

1995. Sťažovateľ uviedol, že okresný súd konal vo veci plynulo v rokoch 1995 až 1998,

v nasledujúcom období až do roku 2001 nekonal a nečinnosťou je poznačené konanie aj

v ďalších rokoch až do súčasnosti. Sťažovateľ uviedol, že postup okresného súdu je

poznačený nečinnosťou v trvaní osem a pol roka.

Sťažovateľ označil ako hlavný dôvod odročovania hlavných pojednávaní, a tým

predlžovania konania, neúčasť svedkov. On sám sa nezúčastnil na dvoch pojednávaniach,

z ktorých sa ospravedlnil z dôvodu práceneschopnosti.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol, že postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. bolo porušené jeho základné

právo podľa a právo podľa dohovoru, a prikázal okresnému

súdu konať bez zbytočných prieťahov. Uplatnil tiež nárok na priznanie finančného

zadosťučinenia 30 000 € a na priznanie náhrady trov právneho zastúpenia.

K sťažnosti sa pred jej predbežným prerokovaním na výzvu ústavného súdu vyjadril

okresný súd, ktorý uviedol:

„Z predmetného spisu zisťujem, že vec obžalovaného M. R. a spol. napadla na

Okresný súd Nitra dňa 13.09.1995 a je vedená pod sp.zn. . Z predmetného spisu

ďalej zisťujem, že vec bola riešená väzobne a obžalovaný M. R. v predmetnej veci bol vo

väzbe od 09.11.1994. Pán Ružička bol obžalovaný pre trestný čin lúpeže

spolupáchateľstvom a iné, vec bola v tom čase pridelená sudkyni JUDr. Ľ. K..

Sudkyňa JUDr. Ľ. K. od podania obžaloby priebežne konala a v predmetnej vecí ako

sudkyňa aj rozhodla dňa 12.06.1996. Obžalovaný R. bol uznaný vinným z pokračujúceho

trestného činu lúpeže podľa , vo viacerých bodoch, ďalej

z pokračujúceho trestného činu lúpeže podľa v jednom

bode, v ďalšom bode za trestný čin krádeže podľa § 247 odsek 1 písmeno a) Trestného

zákona a v ďalšom bode za trestný čin nedovoleného ozbrojovania podľa § 185 odsek 1

. Bol mu uložený úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 9 (deviatich) rokov

a pre výkon trestu odňatia slobody bol zaradený do I. nápravnovýchovnej skupiny. Proti

tomuto rozsudku bolo podané odvolanie, v predmetnej veci rozhodoval Krajský súd v

Bratislave, pobočka Nitra, pod číslom 9To/245/2006 dňa 20.08.2006 a rozhodol tak, že

podľa písmeno a), , , zrušil napadnutý

rozsudok v celom rozsahu.

Na základe zrušenia veci vec mala prejednávať JUDr. K., boli podané námietky

zaujatosti voči senátu a sudcovi, o námietkach zaujatosti rozhodoval Krajský súd v Nitre

dňa 15.10.2006, rozhodol tak, že sudkyňa nie je vylúčená z prejednania veci obžalovaného

R.. V tom čase bol obžalovaný Ružička naďalej vo väzbe, Najvyšší súd Slovenskej republiky

pod číslom Ntv 11.53/1996 rozhodol tak, že u obžalovaného M. R. predĺžil lehotu trvania

väzby do 30. júna 1997. Vo veci potom naďalej konala sudkyňa JUDr. Ľ. K., ktorá stanovila

viacero termínov hlavných pojednávaní. Obžalovaný Ružička a spol. v predmetnej veci

podávali viacero námietok zaujatosti, o ktorých bolo rozhodované. Opätovne bol podaný

návrh na predĺženie lehoty väzby u obžalovaného M. R., Najvyšší súd Slovenskej republiky

pod číslom Ntv dňa 03.júna 1997 rozhodol tak, že predĺžil lehotu väzby M. R. do

07. novembra 1997.

V predmetnej veci boli opätovne podané návrhy na odňatie veci, Najvyšší súd

Slovenskej republiky pod číslom Ndt 142/97 dňa 23. septembra 1997 rozhodol, že trestná

vec obžalovaného M. R. a spol. sa Okresnému súdu Nitra a Krajskému súdu v Nitre

neodníma. Sudkyňa JUDr. Ľ. K. naďalej konala a sudkyňa uznesením zo dňa

07.11.1997 rozhodla tak, že obžalovaný R. . a obžalovaný M. R. sa prepúšťajú z väzby na

slobodu. Toto uznesenie aj nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 07.11.1997 a

Ružička bol prepustený z väzby na slobodu. V predmetnej veci opätovne boli dané námietky

na okresný súd a krajský súd a návrh na odňatie veci, Najvyšší súd SR pod číslom Ndt

27/1998 dňa 03.03.1998 rozhodol tak, že vec okresnému súdu a krajskému súdu neodňal.

Sudkyňa na základe toho naďalej vo veci konala, dňa 02.11.1998 opatrením predsedu súdu

bola vec pridelená sudcovi P. Z.. Odňatá vec bola z tých dôvodov, že sudkyňa odišla

pracovať na Krajský súd v Nitre.

Súd vo veci ďalej konal, okresný prokurátor Nitra dňa 07. júna 1999 podal návrh na

konanie proti ušlému, a to obžalovanému-R. F.. Sudca P. Z. začal aj konať ako proti

ušlému, jednalo sa proti ušlému R. F., ktorý bol obžalovaný spoločne s M. R..

Sudca P. Z. v predmetnej veci stanovoval viackrát termín hlavných pojednávaní, hlavné

pojednávania museli byť odročované z dôvodu, lebo obžalovaný M. R. ako i ďalší

spoluobžalovaní sa nezúčastnili hlavných pojednávaní, ospravedlňovali ich právni

zástupcovia. Takto to prebiehalo v rokoch 2001, 2002, obdobne to prebiehalo i v roku 2003.

Takisto i v roku 2004 sudca P. Z. vytýčil viacero pojednávaní, ktoré musel odročiť z tých

dôvodov, že na hlavné pojednávanie sa nedostavovali predvolaní svedkovia alebo

obhajcovia obžalovaných. Došlo k takému stavu, že obžalovaný R. sa v roku 2004

zúčastňoval pojednávania, avšak vo veci sa nemohlo pojednávať, lebo sa nezúčastnil buď

niektorý obhajca alebo spoluobžalovaný.

V roku 2005 sudca P. Z. stanovil viacero pojednávaní, ani jedno pojednávanie sa

nemohlo vykonať z tých dôvodov, lebo sa nedostavili svedkovia alebo obhajcovia. Je

pravdou, že obžalovaný R. v roku 2005 sa zúčastňoval pojednávania. V roku 2006 sudca P.

Z. celkovo stanovil päť termínov pojednávaní, iba na jednom hlavnom pojednávaní mohol

konať, a to tak, že vypočul ďalších prítomných svedkov. Ostatné pojednávania musel

odročiť z dôvodov neprítomnosti obhajcov alebo neprítomnosti obžalovaných. V roku 2007

sudca P . Z. opätovne konal v takom smere, že stanovil viacero hlavných pojednávaní,

musel pojednávania odročovať v dôsledku neprítomnosti predvolaných svedkov ako i

obhajcov obžalovaných.

Zo spisu ďalej zisťujem, že obžalovaný M. R. rozhodnutím Okresného súdu Nitra,

sp.zn. , zo dňa 17.06.2008, bol vzatý do väzby podľa § 71 odsek 1 písmeno a)

z tých dôvodov, že bolo voči nemu začaté trestné stíhanie pre trestný čin

vraždy spolupáchateľstvom podľa k číslo

Sudca P. Z. v tomto čase stanovoval termíny hlavného pojednávania, avšak s dlhším

termínom z toho dôvodu, lebo sám bol práceneschopný. Sudca P. Z. v roku 2009 stanovil

viacero termínov hlavného pojednávania a v predmetnej veci obžalovaného M. R. a spol.

dňa 03.06.2009 rozhodol tak, že podľa v znení zákona

číslo s použitím písmeno a) Trestného priadku v znení zákona

číslo trestné stíhanie proti obžalovanému M. R. podľa obžaloby okresného

prokurátora Nitra č. lPv/1045/1994 v celom rozsahu zastavil. Ďalší spoluobžalovaní F. a A.

boli uznaní vinnými podľa obžaloby. Doposiaľ rozhodnutie Okresného súdu Nitra, sp. zn.

, zo dňa 03.06.2009, čo sa týka obžalovaného M. R. nie je právoplatné, lebo

proti tomuto rozhodnutiu podal sťažnosť okresný prokurátor.

Na základe takto uvedenej analýzy som toho názoru, že zo strany Okresného súdu

Nitra nedošlo k prieťahom konania, ktoré by zavinil Okresný súd Nitra. Je pravdou, že v

predmetnej veci obžalovaného R., vec je na okresnom súde od roku 1995 až doposiaľ a vec

nie je právoplatná, avšak ak tu aj vznikali dlhé časové úseky, že súd vo veci nekonal a že vo

veci bolo vytýčených málo pojednávaní tak, ako to sám uvádza sťažovateľ, vo veľkej miere

tieto časové rozdiely vznikli so zavinením samotného obžalovaného Ružičku, keď tento

dával na Okresný súd Nitra námietky zaujatosti a o týchto námietkach musel rozhodovať

viackrát Najvyšší súd SR. Čo sa týka lehoty trvania väzby, považujem túto za primeranú,

obžalovaný po tom, ako uplynula lehota väzby, bol prepustený z väzby, do väzby bol vzatý

nie v dôsledku podanej obžaloby okresným prokurátorom č. lPv/1045/1994, ale kvôli tomu,

že voči nemu bolo začaté trestné stíhanie pre iný skutok, a to pre trestný čin vraždy.

Chcem podotknúť, že okresný súd - sudca P. Z. vo veci stanovoval termíny hlavných

pojednávaní, väčšinu hlavných pojednávaní nevykonal z dôvodu, lebo na hlavné

pojednávanie sa nedostavovali obhajcovia obžalovaných ako i svedkovia.

Som toho názoru, že zo strany Okresného súdu Nitra nedošlo k porušeniu Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, súd prerokovával vec obžalovaného bez

zbytočných prieťahov a ak tam vznikli, neboli zavinené súdom.“

Ústavný súd sťažnosť po predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) prijal na ďalšie konanie.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie okresný súd doplnil svoje vyjadrenie takto:

„Obdržal som uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky o prijatí sťažnosti M.

R..

M. R. sa sťažuje na nečinnosť súdu vo veci Okresného súdu Nitra sp. zn. .

K jeho sťažnosti som sa podrobne vyjadroval dňa 24.4.2010. Moje vyjadrenie bolo zaslané

k číslu , ktoré bolo Ústavným súdom prevzaté dňa 27.4.2010.

Opätovne chcem konštatovať, že som toho názoru, že zo strany Okresného súdu Nitra

nedošlo k prieťahom v konaní, i keď vo veci súd rozhodol až 3.6.2009.

Z celej analýzy jednoznačne vyplýva tá skutočnosť, že prieťahy v konaní v prvom

rada spôsobil obžalovaný M. R., keď sa viackrát nedostal na pojednávanie, podával

námietky zaujatosti sudcu okresného súdu aj krajského súdu.

Z tohto dôvodu nebolo možné vo veci rozhodnúť skôr, nakoľko bolo potrebné

rozhodovať o námietkach obžalovaného a tiež sa pojednávaní nezúčastňovali právni

zástupcovia sťažovateľa ako i ostatných obžalovaných.

Preto som toho názoru, i keď bola sťažnosť M. R. prijatá na ďalšie konanie, je podľa

môjho názoru potrebné jeho sťažnosť zamietnuť z poukazom na moje vyjadrenie ako i s

poukazom na spis Okresného súdu Nitra sp. zn. . Spis sp. zn. bol

zaslaný Ústavnému súdu Slovenskej republiky na preštudovanie. Z predloženého spisu je

možné zistiť, že moje tvrdenia sa zakladajú na pravde a zo strany Okresného súdu Nitra

nedošlo k prieťahom v konaní.“

Ústavný súd zo spisu zistil v zásade rovnaké skutočnosti, aké uviedol okresný súd

vo svojom vyjadrení.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva

podľa a práva podľa dohovoru, podľa ktorého každý má

právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) má obvinený

právo na to, aby o jeho trestnom obvinení bolo rozhodnuté v primeranej lehote. Toto právo

je integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces. Podmieňuje priamo spravodlivý

charakter konania tým, že zabraňuje strate dôkazov alebo oslabeniu ich dôkaznej hodnoty.

Bráni tiež tomu, aby obvinený bol príliš dlho vystavený zásahom do svojich práv a slobôd

a neistote o svojom osude (rozsudok ESĽP vo veci W. v. Nemecko z 27. júna 1968).

Pokiaľ ide o primeranosť lehoty, v ktorej má byť vec obvineného prerokovaná, je

pojem „primeraná lehota“ relatívny. Primeranosť doby konania sa posudzuje podľa

konkrétnych okolností prípadu (napr. rozsudok ESĽP vo veci K. v. Nemecko z 28. júna

1978).

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa a práva podľa dohovoru vychádza zo svojej

ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou,

účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (),

pričom „k naplneniu práva na súdnu ochranu v rozhodovaní o veci samej dochádza zásadne

právoplatným rozhodnutím...“ ().

Pri posudzovaní, či vo veci došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu

základného práva podľa a práva podľa dohovoru, ústavný

súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou () zohľadnil tri základné kritériá,

ktorými sú povaha konania, teda právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje,

správanie účastníka konania a spôsob, akým súd vo veci postupoval. Povahou konania treba

rozumieť nielen jeho zložitosť alebo naopak jednoduchosť na jednej strane, ale aj jeho

význam pre obvineného na strane druhej.

Pokiaľ ide o význam veci pre sťažovateľa, vo všeobecnosti platí, že doba trestného

konania sa posudzuje prísnejšie ako doba konania v občianskoprávnych veciach,

a to vzhľadom na dôsledky trestného konania pre obvineného [obmedzenie práv a slobôd,

vplyv na povesť, postavenie v zamestnaní a pod. (napr. rozsudok ESĽP vo veci B.

v. Taliansko z 25. júna 1987)].

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu pre naplnenie práva zaručeného

v a práva podľa dohovoru nestačí, aby štátne orgány (napr.

všeobecné súdy) vec len prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony (bez ohľadu na ich

počet) a právoplatne nerozhodli (napr. ).

1. Pri posudzovaní faktickej zložitosti veci ústavný súd pripúšťa určitý stupeň

faktickej zložitosti veci vzhľadom na to, že trestné konanie sa viedlo proti viacerým

obžalovaným, pritom proti jednému z nich ako proti ušlému. Právnu zložitosť veci ústavný

súd nezistil. Vzhľadom na to, že ide o trestné konanie, v súlade s doterajšou judikatúrou

ústavného súdu treba k tomuto konaniu pristupovať s mimoriadnou starostlivosťou, keďže

sa dotýka osobného statusu sťažovateľa.

2. Ústavný súd taktiež posudzoval správanie sťažovateľa ako strany v trestnom

konaní. Podľa názoru ústavného súdu dve ospravedlnené absencie sťažovateľa na hlavnom

pojednávaní nemohli prispieť k tomu, aby konanie trvalo 15 rokov. Čo sa týka absencie

ďalších obžalovaných a ich právnych zástupcov, ktorí sa nezúčastňovali na hlavných

pojednávaniach, aj keď ich absencie boli ospravedlnené (v rokoch 2001 – 2003), túto

skutočnosť nemožno pripísať na ťarchu sťažovateľa, aj keď okresný súd vo svojom

vyjadrení uviedol, že „hlavné pojednávania museli byť opakovane odročované, a to aj pre

dôvody na strane sťažovateľa“. Námietky zaujatosti, ktoré uplatňoval sťažovateľ proti

konajúcim sudcom, ústavný súd považuje za procesné úkony, na ktoré je účastník konania

oprávnený podľa príslušných procesných predpisov a nemôžu ísť na ťarchu okresného súdu.

Okresný súd sa však musel s nimi vyrovnať, čo malo vplyv na dĺžku namietaného konania.

Túto skutočnosť zohľadnil ústavný súd pri rozhodovaní o finančnom zadosťučinení.

3. Napokon ústavný súd hodnotil postup okresného súdu v napadnutom konaní.

Ústavný súd zistil, že postup okresného súdu má znaky neefektívnosti, čo vyplýva najmä

zo skutočnosti, že jeho rozsudok sp. zn. z 12. júna 1995 bol uznesením krajského

súdu sp. zn. z 20. augusta 1996 zrušený podľa § 258 ods. 1 písm. a) až c)

a ods. 2 a vec bola vrátená okresnému súdu, aby ju v plnom rozsahu

znovu prerokoval a rozhodol.

Z rozboru veci o ďalšom priebehu napadnutého konania po vrátení veci okresnému

súdu vyplýva, že vzhľadom na opakované námietky zaujatosti sa rozhodovalo o týchto

námietkach, ďalej o námietkach predĺženia väzby sťažovateľa (sťažovateľ bol vo väzbe od

9. novembra 1994 do 7. novembra 1997). Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodoval

opakovane o návrhoch na odňatie veci.

Ústavný súd konštatuje, že neefektívnosť postupu okresného súdu v napadnutom

konaní vyplýva aj z toho, že napriek nedisciplinovanosti svedkov a v niektorých prípadoch

aj obžalovaných a ich právnych zástupcov, ktorí sa opakovane nedostavili na hlavné

pojednávania, okresný súd vôbec nevyužil proti nim donucovacie prostriedky v súlade

s príslušnými ustanoveniami .

Ústavný súd napokon zdôrazňuje, že z ústavnoprávneho hľadiska je v okolnostiach

danej veci neakceptovateľné, aby napadnuté konanie v označenej trestnej veci vedenej proti

sťažovateľovi nebolo ani po 15 rokoch právoplatne skončené.

vo svojom siedmom oddieli druhej hlavy v rámci úpravy práva na súdnu

ochranu pripisuje osobitný význam tomu, aby sa spravodlivosť nevykonávala

s oneskorením, ktoré by mohlo ohroziť právo na súdnu ochranu vo svojej podstate, a tým

ohroziť aj dôveryhodnosť justície. takto zaviazala predovšetkým súdy ako garantov

spravodlivosti na prijatie príslušných opatrení umožňujúcich prerokovanie napadnutých vecí

bez zbytočných prieťahov, a tým aj vykonanie spravodlivosti v primeranej lehote

(, , ).

Ústavný súd s poukazom na uvedené dospel k záveru, že v napadnutom konaní bolo

porušené základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a právo podľa dohovoru.

Napriek tomuto záveru ústavný súd neprikázal okresnému súdu, aby vo veci konal

bez zbytočných prieťahov, vzhľadom na to, že okresný súd na hlavnom pojednávaní

uskutočnenom 3. júna 2009, čo sa týka sťažovateľa, uznesením rozhodol, že konanie proti

nemu sa zastavuje. V odôvodnení uznesenia okresný súd uviedol:

„Podľa v znení ,

vyšetrovateľ a v skrátenom vyšetrovaní prokurátor môže zastaviť trestné stíhanie po a) ak je

trest, ku ktorému môže stíhanie viesť celkom bez významu popri treste, ktorý pre iný čin bol

obvinenému už uložený, alebo ktorý ho podľa očakávania postihne.

Súd zistil a mal za preukázané, že zároveň na Okresnom súde Nitra, prebieha súdne

konanie v trestnej veci obžalovaného M. R. a spol., v ktorej je dôvodne podozrivý zo

spáchania trestného činu vraždy podľa , (zák.

č. 140/12961 Zb. v znení neskorších predpisov, za ktorý mu v prípade uznania viny hrozí

podstatne vyšší trest.

Súd z dôvodov vyššie uvedených rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti

tohto uznesenia, trestné stíhanie obžalovaného zastavil.“

Toto rozhodnutie bolo doručené sťažovateľovi 26. apríla 2010, nie je však

právoplatné, lebo proti nemu podal sťažnosť okresný prokurátor. Zo zistenia na okresnom

súde vyplýva, že príslušný spis bude z tohto dôvodu predložený krajskému súdu na

rozhodnutie o sťažnosti.

Vo vzťahu k ďalším obžalovaným okresný súd na hlavnom pojednávaní vyhlásil

rozsudok vo veci samej.

III.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha. Z ustanovenia vyplýva, že ústavný súd môže

priznať tomu, koho právo alebo slobody sa porušili, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa odseku 5 citovaného zákonného ustanovenia ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Sťažovateľ žiadal aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume

30 000 €, čo však osobitne vo svojej sťažnosti neodôvodnil. Podľa názoru ústavného súdu

však vzhľadom na doterajšiu dĺžku trestného konania s poukazom aj na príslušnú judikatúru

Európskeho súdu pre ľudské práva (rozsudok ESĽP vo veci W. v. Nemecko z 27. júna

1968) v tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia.

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia preto ústavný súd

vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj ESĽP, ktorý spravodlivé finančné

zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného pod sp. zn.

, berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu (využívanie procesných

úkonov sťažovateľa, ktoré prispeli k doterajšej dĺžke konania), ako aj skutočnosť, že

konanie vo veci nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný súd

považoval priznanie sumy 4 000 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4

.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu

vznikli v dôsledku jeho právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom

advokátkou JUDr. I. L.. Podľa ústavný súd môže

v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému

účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mzdy

zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2009, ktorá bola 721,40 €.

Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a spísanie

sťažnosti a jej podanie) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len

„vyhláška“) v sume 240,46 € (za dva úkony právnej služby) a 2 x 7,21 € režijný paušál

(§ 16 ods. 3 vyhlášky). Úhrada bola priznaná v celkovej sume 254,88 €.

Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej

zástupkyne sťažovateľa ( v spojení s Občianskeho

súdneho poriadku).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto

rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. augusta 2010