Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 293/2010
PDF · 284.41 KB
No categories available
IV. ÚS 293/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. augusta 2010
predbežne prerokoval sťažnosť R. Č., Č., zastúpenej advokátom JUDr. J. S., B., ktorou
namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 15 Co 235/009 z 11.
novembra 2009, a takto
rozhodol:
Sťažnosť R. Č. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. februára
2010 doručená sťažnosť R. Č., Č. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr.
J. S., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods.
2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského
súdu v Bratislave (ďalej len krajský súd“) sp. zn. 15 Co 235/009 z 11. novembra 2009.
Podaniami doručenými ústavnému súdu 2. februára 2010 a 30. apríla 2010
sťažovateľka svoju sťažnosť doplnila o ďalšiu listinnú dokumentáciu.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Okresný súd Bratislava II (ďalej len
„okresný súd“) rozsudkom sp. zn. 20 C 2/1999 z 3. marca 2009 zamietol návrh
sťažovateľky z 11. januára 1999, ktorým sa domáhala proti MUDr. E. B., B. (ďalej len
„odporkyňa“), a J. B., B. (ďalej len „odporca“, spolu ďalej len „odporcovia“), zaplatenia
sumy 2 505 027 Sk ako odškodnenia za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia v
zmysle § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. o odškodňovaní bolesti a sťaženia spoločenského
uplatnenia v znení neskorších predpisov a tiež náhrady straty na zárobku počas
práceneschopnosti. Zároveň ju zaviazal na náhradu trov konania odporcom.
Sťažovateľka poukazuje na označený rozsudok okresného súdu, v odôvodnení
ktorého sa okrem iného uvádza, že „... 12. 12. 1997 o 14.00 hodine došlo v B. smerom do
mesta na priechode pre chodcov k dopravnej nehode tak, že chodkyňa pri prechádzaní
z ľavej strany na pravú vstúpila na vozovku tak, že neodhadla vzdialenosť motorových
vozidiel. Motorové vozidlo Avia s neznámym vodičom, neznámeho EČV prechádzajúci
v ľavom jazdnom pruhu začal brzdiť pred priechodom pre chodcov a aby zabránil stretu
s chodkyňou strhol riadenie doľava, takže chodkyňu obišiel. Motorové vozidlo..., ktoré
riadil odporca v 2. rade v strednom jazdnom pruhu, brzdil súčasne s Aviou, vozidlo
neubrzdil a došlo k stretu s chodkyňou. Navrhovateľka utrpela pomliaždenie panvy,
pomliaždenie stehna, pomliaždenie hrudníka a zlomeninu tela stavca.“.
Podľa sťažovateľky okresný súd na základe vykonaného dokazovania dospel
k záveru, že „v konaní bolo nesporné, že na zdraví navrhovateľky vznikla škoda (posudok
o bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia), nebol však preukázaný kauzálny nexus.
Najmä v prípade škody na zdraví musí byť porušenie právnej povinnosti, príčinná súvislosť
medzi zavineným konaním škodcu a vzniknutou škodou bezpečne preukázaná, k čomu
v danom prípade nedošlo. Nestačí len pravdepodobnosť protiprávneho konania, vplyvu
určitej príčiny na vznik škody.“.
Sťažovateľka poukázala na skutočnosť, že „znalecký posudok hovorí o technickej
príčine vzniku dopravnej nehody, ale nie o právnom posúdení príčin dopravnej nehody.
Keďže navrhovateľka v čase vzniku dopravnej nehody prechádzala cez vozovku po riadne
vyznačenom priechode pre chodcov, nemohla vodičovi Fordu vytvoriť neočakávanú
prekážku. Podľa § 4 ods. 2 písm. f) zákona č. 315/1996 Z. z. účinného v čase vzniku
dopravnej nehody, bol vodič povinný dať prednosť chodcom prechádzajúcim cez priechod
pre chodcov, pritom ich nesmel ohroziť ani obmedziť.“.
Podľa názoru sťažovateľky „z konania pred súdom prvého stupňa jednoznačne
vyplýva, že odporca v 1. rade ako aj odporca v 2. rade nesú zodpovednosť za škodu
spôsobenú navrhovateľke prevádzkou motorového vozidla“.
Na základe odvolania sťažovateľky krajský súd rozsudkom sp. zn. 15 Co 235/2009
z 11. novembra 2009 napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil a sťažovateľku zaviazal
na náhradu trov odvolacieho konania.
Sťažovateľka tvrdenie o porušení svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48
ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zakladá na tom, že «pokiaľ ide
o vecné argumenty, súdy pochybili, keď neprihliadli napríklad k nasledovným
skutočnostiam:
● ťažisko rozhodovania opreli o zavinenie sťažovateľky a neprihliadli k tomu, že
nehodu spoluzavinil žalovaný J. B. Nepochybne istú mieru spoluzavinenia znáša aj
sťažovateľka, to však nič nemení na závere ústavného znaleckého posudku o zavinení resp.
spoluzavinení nehody keď konštatoval, nesprávnu techniku jazdy vozidla Ford.
● súdy neprihliadli k porušeniu povinnosti žalovaného v 2. rade, keď podľa
ustanovenia § 15 ods. 1 zákona č. 315/1996 Z. z., vodič je povinný rýchlosť jazdy
prispôsobiť najmä svojim schopnostiam, vlastnostiam vozidla a nákladu, poveternostným
podmienkam a iným okolnostiam, ktoré možno predvídať. Vodič smie jazdiť len takou
rýchlosťou, aby bol schopný zastaviť vozidlo na vzdialenosť, na ktorú má rozhľad. Tu treba
uviesť, že v blízkosti miesta nehody sa nachádza zastávka MHD a vodič musí predvídať
zvýšený pohyb chodcov. Musí predvídať, že chodci môžu byť deti, mentálne, zrakovo
postihnuté osoby a pod. Navyše ak nemá pre prekážku spočívajúcu v pohybe iného vozidla
dostatočný prehľad na situáciu v cestnej premávke je povinný sa tomu prispôsobiť,
prípadne aj zastaviť.
● Súdy neprihliadli k zdravotnému stavu sťažovateľky spôsobenému nehodou
a akceptovali jej výpoveď vyhotovenú bezprostredne po nehode, ktorá objektívne nemohla
byť objektívna. Opreli sa o „priznanie viny“ a neprihliadli na stav, v ktorom sa nachádzala
a na fakt, že je právny a technický laik.
● Súdy neprihliadli k flagrantnej pasivite a neschopnosti policajných orgánov, ktorí
si nesplnili svoje základné povinnosti. Táto pasivita nemôže ísť na ťarchu sťažovateľky.
● Sťažovateľka ako chodkyňa na prechode pre chodcov ani akademicky nemohla
vytvoriť náhlu neočakávanú prekážku, pretože každý vodič je povinný predvídať, že na
prechode pre chodcov sa chodci môžu nachádzať, hoc aj poležiačky pri náhlej nevoľnosti
alebo inej indispozícii.
● Vodič je povinný predvídať, že každý chodec na prechode pre chodcov môže náhle
zmeniť smer svojho pohybu z hocakého dôvodu, napríklad pri zakopnutí, strate stability
a pod.
● Súdy ignorovali fakt, že sťažovateľka po prechode pre chodcov prechádzala teda
naň nevstupovala.».
Sťažovateľka ďalej tvrdí, že okresný súd a krajský súd v jej veci neaplikovali
hmotnoprávne ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), a to § 1,
§ 132, § 153, § 220 a § 221, a v tejto súvislosti uvádza, že:
„... súdy opreli svoje rozhodnutia o. i. o zistenia orgánov činných v trestnom konaní,
čo však nie je v súlade s citovaným ustanovením (§ 135 OSP, pozn.),
... znalecké posudky použité ako dôkazy pre rozhodnutie vo veci vychádzali
z predpokladov, alternatív a nie faktov a jednoznačných zistení. Ak žalovaní nepreukázali,
že škodu nezavinili, súc obťažení dôkazným bremenom, nemohla ísť dôkazná núdza, ktorú
sťažovateľka nezavinila, na jej ťarchu a mala byť v spore úspešná (§ 153 OSP, pozn.),
... odvolací súd nepostupoval správne, keď prvostupňový rozsudok potvrdil. Mal ho
zrušiť alebo zmeniť, pretože tomu nasvedčujú vyššie uvedené hmotnoprávne ustanovenia
zákonov (§ 220, §§ 221 OSP, pozn.).“
Podľa sťažovateľky právo na spravodlivé súdne konanie bolo porušené aj tým, že vec
bola právoplatne rozhodnutá až po desiatich rokoch od podania návrhu.
Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnosti takto
rozhodol:
„1. Krajský súd v Bratislave rozsudkom 15 Co/235/2009-321 zo dňa 11. 11. 2009,
ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Bratislava 2 sp. zn. 20 C/2/1999-279 zo dňa 3. 3.
2009, porušil jej základné práva zaručené v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru.
2. R. Č. sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 43.278,23 EUR, ktoré jej je
Krajský súd Bratislava povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
3. Krajský súd Bratislava je povinný uhradiť R. Č. trovy konania v sume 430,30 EUR
včítane DPH do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu na účet jej právneho
zástupcu JUDr. J. S., Advokátska kancelária, B.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd sťažnosť sťažovateľky predbežne prerokoval podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), pričom skúmal, či spĺňa zákonom
predpísané náležitosti podľa § 20 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde a či neexistujú dôvody
na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti vychádzal z toho, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je viazaný
návrhom na začatie konania okrem prípadov ustanovených v zákone.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Za zjavne neopodstatnenú považuje ústavný súd v súlade so svojou doterajšou
judikatúrou sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť
k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo keď
preskúmanie označeného postupu (rozhodnutia orgánu štátu) v rámci predbežného
prerokovania veci vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody
sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie
konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, I. ÚS 27/04, I. ÚS 159/08).
1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
Sťažovateľka v konaní pred ústavným súdom v prvom rade namieta porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 15 Co 235/2009
z 11. novembra 2009 v občianskoprávnom konaní o náhradu škody, ktoré bolo začaté na jej
návrh, ako osoby poškodenej pri dopravnej nehode. Podstatou jej námietok je tvrdenie, že
v odvolacom konaní sa krajský súd dôsledne nevysporiadal s obranou sťažovateľky a svoje
rozhodnutie v otázke zodpovednosti za vznik škody dostatočne neodôvodnil.
Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností ústavný súd zistil, že v konaní
vedenom okresným súdom pod sp. zn. 20 C 2/1999 o náhradu škody za bolesť a sťaženie
spoločenského uplatnenia v sume 2 505 027 Sk a o náhradu straty na zárobku počas
práceneschopnosti tamojší súd návrhu sťažovateľky rozsudkom z 13. decembra 2001
čiastočne vyhovel a zaviazal odporcov zaplatiť jej istinu 1 031 661 Sk a náhradu trov
konania. Vo zvyšnej časti bol návrh sťažovateľky zamietnutý.
Na základe odvolania odporcov (odvolanie podala aj sťažovateľka, ale následne ho
vzala späť a odvolací súd konanie o jej odvolaní zastavil) krajský súd napadnutý
prvostupňový rozsudok zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie s právnym
záverom, že vzhľadom na dosiaľ vykonané dokazovanie nie je možné jednoznačne vyvodiť,
že dopravnú nehodu, a teda i vznik škody spôsobil odporca porušením právnej povinnosti.
Rovnako nemožno konštatovať ani zodpovednosť odporkyne za škodu podľa § 427 ods. 2
Občianskeho zákonníka, pretože z dokazovania vykonaného vo veci, najmä zo znaleckého
posudku podaného v trestnom konaní, vyplýva iba záver o tom, že škode nemohlo byť
zabránené ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno požadovať.
Okresný súd viazaný právnym názorom odvolacieho krajského súdu po vykonaní
dokazovania rozhodol vo veci sťažovateľky opätovne rozsudkom sp. zn. 20 C 2/1999
z 3. marca 2009 tak, že jej návrh zamietol a zaviazal ju zaplatiť odporcom trovy konania.
V danom prípade okresný súd na základe vykonaného dokazovania vychádzal zo zistenia,
že sťažovateľka ako poškodená v konaní „jednoznačne nepreukázala, že boli splnené
základné zodpovednostné predpoklady pre vznik nároku navrhovateľky na náhradu škody“.
O odvolaní sťažovateľky rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 15 Co 235/2009
z 11. novembra 2009 tak, že prvostupňový rozsudok potvrdil a sťažovateľku zaviazal
zaplatiť odporcom trovy odvolacieho konania.
Ústavný súd po oboznámení sa s napadnutým rozsudkom krajského súdu uvádza, že
podľa jeho názoru sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami sťažovateľky
uvedenými v jej odvolaní. Nezistil pritom žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala
svojvoľný postup krajského súdu, ktorý by nemal oporu v zákone. Z odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia naopak vyplýva, že sa zaoberal a vysporiadal s odvolacími
dôvodmi sťažovateľky, s ktorými sa čiastočne stotožnil. Nevyhovenie odvolacím dôvodom
ako celku, ako ani vyslovenie iného právneho názoru, s ktorým sa sťažovateľka
nestotožňuje, nemožno považovať za odmietnutie spravodlivosti a nemôže viesť k záveru
o porušení práv, ktorých vyslovenia sa sťažovateľka sťažnosťou adresovanou ústavnému
súdu domáhala.
Vo vzťahu k námietke sťažovateľky týkajúcej sa nedostatočne vykonaného
dokazovania ústavný súd vzal do úvahy najmä túto časť odôvodnenia namietaného
rozhodnutia krajského súdu:
„Odvolací súd poukazuje na vyšetrovací spis Okresného dopravného inšpektorátu,
oddelenie Dopravných nehôd pod č. ČTZ-152/ODN-97-II, v ktorom, na základe uznesenia
zo dňa 03. 02. 1999, podozrenie zo spáchania trestného činu ublíženia na zdraví podľa
§ 224 Trestného zákona odložil, pretože vo veci sa nejednalo o podozrenie z trestného činu
a nebolo na mieste vec vybaviť inak. Odvolací súd poukazuje na záver vykonaného šetrenia,
ktorým bolo bezpečne preukázané, že dopravnú nehodu, ako aj svoje zranenie si zapríčinila
poškodená R. Č., keďže v uvedený deň a hodinu neodhadla správne vzdialenosť vozidiel,
tým sa nepresvedčila, či môže bezpečne prejsť vozovku a vošla do jazdnej dráhy osobného
motorového vozidla..., ktoré riadil vodič J. B. Chodkyňa R. Č. v danom prípade porušila
ust. § 53 ods. 2 Zákona SNR č. 315/1996 Z. z., a keďže svoje zranenie si zapríčinila sama
poškodená a iná osoba sa na jej zranení nepodieľala, bolo potrebné rozhodnúť tak, že vec
bola odložená. Vyšetrovací orgán zároveň v úvodnej časti svojho uznesenia konštatoval, že
navrhovateľka vstúpila na vozovku pričom neodhadla vzdialenosť motorových vozidiel, z
dôvodu toho nákladné motorové vozidlo značky Avia, neznámeho evidenčného čísla, ktoré
prechádzalo v ľavom jazdnom pruhu, začalo brzdiť pri priechode pre chodcov a aby
zabránilo stretu s chodkyňou, tento vodič strhol riadenie do ľava, takže chodkyňu obišiel,
pričom osobné motorové vozidlo, (ktoré riadil vodič J. B. v strednom jazdnom pruhu, ktorý
súčasne brzdil s Aviou,) sa vodičovi J. B. zastaviť nepodarilo pred priechodom pre chodcov,
došlo k stretu s chodkyňou do ľavého predného boku blatníka, následkom čoho chodkyňa
spadla na zem. Odvolací súd poukazuje najmä na tú skutočnosť, že Okresný dopravný
inšpektorát, oddelenie Dopravných nehôd vo svojom rozhodnutí vychádzal z ním
vykonaného šetrenia a to z oznámenia o dopravnej nehode, z protokolu o nehode v cestnej
premávke, z výpovedí oboch účastníkov dopravnej nehody, z fotodokumentácie z miesta
dopravnej nehody, ako aj z vykonaného znaleckého dokazovania, a to znaleckým posudkom
vypracovaným Ing. J. K. I napriek tomu, že znalec konštatoval, že v spisovom materiáli nie
sú k dispozícii všetky podklady potrebné k jednoznačnému zodpovedaniu položených otázok,
keďže chýba zdokumentovanie konečnej polohy vozidla Ford a konečnej polohy chodkyne
po strete a vychádzal z predpokladov, ktoré uviedol vo svojom znaleckom posudku, napriek
tomu v závere svojho znaleckého posudku konštatoval, že technika jazdy vodiča vozidla
Ford z technického hľadiska bola správna, pričom chovanie sa odporkyne z technického
hľadiska nebolo správne. Chodkyňa totiž prechádzala cez vozovku v čase, keď to celková
dopravná situácia v mieste dopravnej nehody neumožňovala, a preto vodič vozidla FORD
za daných okolností nemohol z technického hľadiska stretu vozidla s chodkyňou zabrániť.
Chodkyňa vytvorila vodičovi vozidla Ford z technického hľadiska prekážku náhlu,
nevytvorila mu však prekážku neočakávanú.
Súd prvého stupňa doplnil dokazovanie aj ďalším znaleckým posudkom, ktorý
vypracoval Ústav súdneho inžinierstva Žilinská univerzita v Žiline, pričom keďže pri
dopravnej nehode nedošlo k poškodeniu vozidla Ford, neboli zdokumentované žiadne
brzdné stopy, ktoré by presne vymedzovali koridor pohybu vozidla Ford počas nehodového
deja, tiež neboli zanechané žiadne stopy, na základne ktorých by bolo možné usudzovať
o pozdĺžnej polohe miesta zrážky, a tiež keďže nebola známa ani konečná poloha vozidla
bezprostredne po dopravnej nehode, znalecký ústav vzhľadom na rozdielne výpovede
odporcu v 2. rade a navrhovateľky, vypracoval dve alternatívy nehodového deja. Prvú
alternatívu podľa výpovede odporcu v 2. rade a druhú alternatívu podľa výpovedí chodkyne
Č. Znalecký ústav podľa prvej alternatívy konštatoval, že vodič mohol zabrániť dopravnej
nehode v prípade, ak by jazdil na začiatku svojej reakcie rýchlosťou do 43 km/h., a tiež
skoršou reakciu o 0,16 sekúnd. Taktiež mohla dopravnej nehode zabrániť aj navrhovateľka,
ak by sa pred vstupom do koridoru pohybu vozidiel presvedčila, či tak môže vzhľadom na
rýchlosť a vzdialenosť vozidla urobiť bez nebezpečenstva. Navrhovateľke z technického
hľadiska nič nebránilo v tom, aby pred vstupom do jazdného pruhu a koridoru polohy
vozidla sprava prichádzajúceho vozidla Ford videla toto vozidlo. Podľa druhej alternatívy
nehodového deja - podľa výpovedí navrhovateľky, znalecký posudok konštatuje, že spôsob
prechádzania chodkyne cez cestu i pri druhej alternatíve nehodového deja bol z technického
hľadiska nesprávny, keďže nevstúpila do vozovky vo vzťahu k odporcovi v 2. rade bez
nebezpečenstva.
Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje v 1. rade na prvotnú výpoveď
navrhovateľky zo dňa 12. 12. 1997, bezprostredne po nehode, kedy pred Okresným
dopravným inšpektorátom Bratislava II uviedla, že na... ul. prechádzala cez priechod pre
chodcov, pričom ako vstupovala na priechod pre chodcov videla motorové vozidlá vo
všetkých jazdných pruhoch, ktoré išli súčasne. Na zastávke MHD však zbadala trolejbus,
ktorý chcela stihnúť, myslela si, že vozidlá sú ďaleko, že stihne prejsť, avšak vozidlá boli
zrazu pri nej. Jedno vozidlo sa jej stihlo vyhnúť a druhé ju zasiahlo predným blatníkom.
Navrhovateľka ďalej uviedla, že si je vedomá, že na dopravnej nehode má vinu, avšak
vozidlá išli zrejme rýchlo, nakoľko sa zrazu zjavili pri nej a ona už nemala sa kam vrátiť,
a zrejme neodhadla dobre vzdialenosť vozidiel. Navrhovateľka po opätovnom výsluchu ešte
pred Okresným dopravným inšpektorátom, oddelením Dopravných nehôd v ďalšej výpovedi,
ale už zo dňa 29. 05. 1998 zmenila svoju výpoveď, pričom uviedla, že na... ul. na priechode
pre chodcov smerom do mesta prechádzala z ľavej strany na pravú, pričom spozorovala
idúce osobné motorové vozidlá, a nakoľko vozidlo značky Avia začalo spomaľovať jazdu,
spustila sa na priechod a vozidlo idúce v strednom jazdnom pruhu narazilo do nej. Zároveň
uviedla, že toto vozidlo ju zachytilo prednou časťou vozidla a po náraze ju odhodilo na
prednú kapotu a odtiaľ na zem. Bezprostredne po nehode bol vypočutý aj odporca v 2. rade,
ktorý pred Okresným dopravným inšpektorátom, oddelenie Dopravných nehôd uviedol, že v
uvedený deň riadil osobné motorové vozidlo po... ul. smerom do mesta v strednom jazdnom
pruhu, kde súčasne s ním v ľavom jazdnom pruhu jazdilo nákladné motorové vozidlo značky
Avia, ktoré pri priechode pre chodcov začalo brzdiť, a nakoľko nevedel prečo vozidlo brzdí
v tesnej blízkosti priechodu pre chodcov, tak začal brzdiť aj menovaný, Avia sa vyhýbala
viac do ľava pričom po jej pravej strane sa zjavila chodkyňa a došlo k nárazu do ľavého
boku predného blatník a chodkyňa spadla na zem. Zároveň uviedol, že na tachometri mal
asi 45 km/h., nakoľko dozadu asi 150 m stáli všetky vozidlá na semafore. Odvolací súd
konštatuje, že skutočne miesto dopravnej nehody nebolo oddelením Dopravných nehôd
Bratislava II dostatočne dokumentované, keď pre úplné objektívne posúdenie a vykonanie
analýzy dopravnej nehody chýbali zdokumentované brzdné stopy, nebola známa ani
konečná poloha vozidla bezprostredne po dopravnej nehode. Taktiež v čase dopravnej
nehody osobné motorové vozidlo odporcu v 2. rade nebolo poškodené tak, aby boli
zanechané v mieste dopravnej nehody stopy, na základe ktorých by bolo možné usudzovať o
pozdĺžnej polohe miesta zrážky, napríklad úlomky skla, laku, črepín, zalomenie brzdnej
stopy a podobe. Oba znalecké posudky teda mohli vychádzať len z doposiaľ vykonaného
dokazovania, a to výsluchu priamych účastníkov dopravnej nehody, t. j. navrhovateľky a
odporcu v 2. rade. Odvolací súd poukazuje na tú skutočnosť, že výpovede navrhovateľky a
odporcu v 2. rade, pokiaľ sa týka nehodového deja, opisovaného dňa 12. 12. 1997, t. j.
bezprostredne po nehode, boli u oboch účastníkovej nehody zhodné, pričom navrhovateľka
až v ďalšej výpovedi a následne aj pred súdom prvého stupňa zmenila svoju výpoveď, preto
aj znalecký ústav vo svojom posudku, vzhľadom na takto vykonané dokazovanie, správne
vypracoval dve alternatívy nehodového deja. Odvolací súd vzhľadom na zhodné výpovede
účastníkov konania zo dňa 12. 12. 1997 preto uzavrel, že v danom prípade je potrebné
vychádzať z alternatívy č. 1 nehodového deja, keď výpovede oboch účastníkov boli zhodné a
navrhovateľka zmenila neskôr výpoveď s odôvodnením, že v čase prvej výpovede bola v
šoku. Odvolací súd však poukazuje na tú skutočnosť, že za rovnakých podmienok vypovedal
v ten istý deň, t. j. v čase dopravnej nehody odporca v 2. rade, ktorý bol tiež priamym
účastníkom dopravnej nehody a je možné predpokladať aj u neho obdobný negatívny vplyv
z dopravnej nehody. Navyše, odvolací súd upriamuje pozornosť na znalecký posudok
ústavu, ktorý poukazuje na poranenia navrhovateľky, z ktorých je možné usudzovať na
základe potvrdenia o posudku o bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia, uvedené v
kapitole 2.1.5 znaleckého posudku, v zmysle ktorých podkladov chodkyňa pri dopravnej
nehode utrpela pomliaždenie panvy, pomliaždenie stehy, pomliaždenie hrudníka a
zlomeninu tela stavca. Neutrpela zlomeniny, resp. pomliaždenia predkolení, čo sú typické
poranenia pri náraze prednej časti osobného motorového vozidla do chodca. Z alternatívy
1. nehodového deja vyplýva, že chodkyňa narazila zboku do ľavého predného blatníka
vozidla Ford, pričom predpokladané miesto nárazu je v prednej časti ľavého predného
blatníka, pričom pri druhej alternatívne nehodového deja, (podľa upravenej – zmenenej
výpovede navrhovateľky) vozidlo Ford narazilo do chodkyne prednou časťou. Aj vyššie
uvedené zranenia preto nasvedčujú tomu, že môže ísť len o prvú alternatívu nehodového
deja.“
K otázke týkajúcej sa preukázania základných zodpovednostných predpokladov na
priznanie nároku na náhradu škody krajský súd poukázal na „... závery prvej alternatívy
znaleckého posudku znaleckého ústavu, a zároveň na ust. § 53 ods. 2 a ods. 2 Zákona
č. 315/1996 Z. z., účinného ku dňu 12. 12. 1997, v zmysle ktorého sa chodec pred vstupom
na vozovku musí presvedčiť, či tak môže urobiť bez nebezpečenstva, pričom len čo vstúpi na
vozovku, nesmie sa tam bezdôvodne zdržiavať, zastavovať. Chodci smú prechádzať cez
vozovku, len ak s ohľadom na vzdialenosť a rýchlosť jazdy prichádzajúcich vozidiel
nedonútia ich vodičov na zmenu smeru, alebo rýchlosti jazdy. Navrhovateľka vytvorila
odporcovi v 2. rade náhlu prekážku, keď napriek tomu, ako sama vo svojej výpovedi
uviedla, videla, keď vstupovala na priechod pre chodcov motorové vozidlá vo všetkých
jazdných pruhoch, napriek tomu na priechod pre chodcov vstúpila mysliac si, že vozidlá sú
ďaleko a, že to stihne prejsť. Aj Okresný dopravný inšpektorát, oddelenie Dopravných
nehôd vo svojom rozhodnutí konštatoval, že vzhľadom k tomu, že R. Č. neodhadla
vzdialenosť motorových vozidiel, nákladné motorové vozidlo zn. Avia prechádzajúce v
ľavom jazdnom pruhu začalo brzdiť pri priechode pre chodcov, a aby zabránilo stretu s
odporkyňou, strhlo riadenie do ľava, takže chodkyňu obišlo. Odvolací súd má za to, že
navrhovateľka vstúpila do vozovky v tesnej blízkosti pred vozidlom Ford, prvé vozidlo
jazdiace v jazdnom pruhu nákladné motorové vozidlo značky Avia urobilo náhly manéver,
aby zabránil stretu s chodkyňou, vodič Avie strhol riadenie do ľava, pričom odporcovi v 2.
rade, ktorý súčasne brzdil s Aviou, sa nepodarilo zastaviť pred priechodom pre chodcov a
následne došlo k stretu s navrhovateľkou do ľavého predného boku blatníka.
Správne navrhovateľka uviedla, že v znaleckom posudku sa hovorí o technickej
príčine vzniku dopravnej nehody, nie o právnom posúdení príčin dopravnej nehody, pričom
právne posúdenie príčin dopravnej nehody je na rozhodnutí súdu. Z vykonaného
dokazovania vzhľadom na platný zákon č. 315/1996 Z. z. o premávke na pozemných
komunikáciách odvolací súd konštatuje, že zo strany odporcu v 2. rade nedošlo k porušeniu
povinností vodiča osobného motorového vozidla zn. Ford, pretože neporušil dopravné
predpisy ani pokiaľ sa týka rýchlosti riadenia motorového vozidla, keď povolená rýchlosť
v danom úseku bola 60 km/hod., pričom zo znaleckého dokazovania jednoznačne vyplýva,
že vodič jazdil s vozidlom povolenou rýchlosťou. Navrhovateľka na priechode pre chodcov
vytvorila odporcovi v 2. rade náhlu prekážku. Znalecký ústav uvádza, že prekážka náhla je
z technického hľadiska definovaná ako prekážka, ktorá je vodičovi vytvorená na vzdialenosť
kratšiu než na ktorej môže z povolenej, resp. primeranej rýchlosti zastaviť. Pri alternatíve
1. nehodového deja mohol odporca v 2. rade zastaviť pred miestom zrážky z rýchlosti cca
43 km/h. Odporca mohol jazdiť rýchlosťou až do 60 km/h., keďže v oblasti riadne
význačného priechodu pre chodcov bola rýchlosť jazdy povolená až do 60 km/h., odporca
v 2. rade neporušil dopravné predpisy, keď išiel rýchlosťou 45 km/h. Neobstojí obrana
navrhovateľky v tom smere, že ak vodič Avie pred uvedeným priechodom pre chodcov brzdil
a nezrazil navrhovateľku, tak isto mal brzdiť aj vodič vozidla Ford. Vodič Avie spravil tesne
pred priechodom pre chodcov náhly manéver, z dôvodu, aby zabránil stretu s chodkyňou,
strhol riadenie do ľava tak, že chodkyňu obišiel. Odporca v 2. rade vo svojej výpovedi zo
dňa 12. 12. 1997 uviedol, že motorové vozidlo Avia pri prechode pre chodcov začalo brzdiť,
a keďže nevedel prečo vozidlo brzdí v tesnej blízkosti priechodu pre chodcov, začal brzdiť
aj odporca v 2. rade. Odporca v 2. rade teda neporušil ust. § 4 ods. 4 Zákona č. 315/1996
Z. z., keďže vzhľadom na manéver Avie jazdiacej v ľavom jazdnom pruhu, ktorá začala
náhle brzdiť, následne začal brzdiť aj odporca v 2. rade. Nakoľko to bolo tesne pred
priechodom pre chodcov, odporca zachytil ľavým predným bokom blatníka navrhovateľku,
stretu s navrhovateľkou nemohol zabrániť. Odvolací súd opätovne poukazuje na znalecké
dokazovanie a závery znaleckého posudku ústavu, týkajúcej sa alternatívy 1. vychádzajúcej
z výpovede odporcu, z ktorého vyplýva, že ak vodič nákladného auta Avia začal pred
priechodom pre chodcov brzdiť a vyhýbať sa doľava, následne na brzdenie reagoval
odporca v 2. rade brzdením, a následne sa po pravej strane Avie zjavila chodkyňa, došlo ku
zrážke. Znalecký ústav považoval takýto popis nehodového deja za prijateľný, pričom
v závere znalecký ústav konštatoval, že odporca v 2. rad nemal možnosť cez pred ním
v ľavom jazdnom pruhu jazdiace vozidlo Avia, vidieť vstupovanie chodkyne do vozovky.
Bolo to z dôvodu, že navrhovateľka ako chodkyňa sa nachádzala ešte v oblasti zakrytého
výhľadu tohto vodiča, ktorú vytváralo vozidlo Avia. Chodkyňa vyšla z oblasti zakrytého
výhľadu odporcu v 2. rade až počas trvania reakčného času tohto vodiča. Znalecký ústav
techniku jazdy odporcu v 2. rade nepovažoval za nesprávnu, naopak za nesprávny
považoval spôsob prechádzania navrhovateľky cez cestu, keď táto z technického hľadiska
do vozovky nevstúpila bez nebezpečenstva. Neobstojí preto námietka navrhovateľky, že
vodič vozidla Ford nerešpektoval povinnosti, ktoré mu ukladá zákon a s tým, že mal pred
priechodom pre chodcov brzdiť skôr, pričom by určite následne k zrážke s navrhovateľkou
nebolo došlo. Práve náhlym vstupom navrhovateľky na priechod pre chodcov došlo ku
kolízii navrhovateľky, najprv s nákladným motorovým vozidlom zn. Avia, ktorý sa však
náhlym manévrom zrážke s navrhovateľkou vyhol a následne ku kolízii navrhovateľky
s odporcom v 2. rade, ktorý však vozidlo neubrzdil a došlo k stretu s chodkyňou.
V predmetnom konaní nebola preukázaná ani zodpovednosť odporkyne v 1. rade, ako
prevádzkovateľke osobného motorového vozidla, keďže k poškodeniu zdravia navrhovateľky
síce došlo, ale táto nebola vyvolaná osobitnou povahou tejto prevádzky. Odvolací súd
v tejto súvislosti poukazuje na dôvody, uvedené v odôvodnení súdu prvého stupňa (§ 219
ods. 2 O. s. p.). Vzhľadom na vyššie uvedené, preto odvolací súd rozsudok súdu prvého
stupňa s poukazom na ust. § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správny v plnom rozsahu
potvrdil.“.
Ústavný súd v rámci svojej ustálenej judikatúry opakovane uvádza, že podstata
základného práva na súdnu ochranu priznaného čl. 46 ods. 1 ústavy a obdobne práva
priznaného čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v oprávnení každého reálne sa domáhať ochrany
svojich práv na súde, pričom tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle
a nestranne vo veci konať tak, aby bola označenému právu poskytnutá ochrana v medziach
zákonov, ktoré ustanovenia o súdnej ochrane vykonávajú, a teda, že základné právo na
súdnu ochranu nespočíva len v práve domáhať sa súdnej ochrany, ale túto aj v určitej
kvalite, t. j. zákonom ustanoveným postupom súdu dostať (napr. III. ÚS 124/08).
Úlohou ústavného súdu je sledovať, či všeobecné súdy v namietaných rozhodnutiach
správne aplikujú právo, či dané rozhodnutia sú odôvodnené a či nenesú znaky arbitrárnosti
vyúsťujúce do porušenia niektorého zo základných práv a slobôd. Z uvedeného dôvodu
ústavný súd nemôže zasahovať do skutkových a právnych záverov všeobecných súdov, ak
ich z uvedených aspektov možno pokladať za ústavne akceptovateľné a udržateľné
(obdobne I. ÚS 17/00, I. ÚS 93/08, III. ÚS 208/08).
Ústavný súd konštatuje, že po preskúmaní obsahu a spôsobu odôvodnenia
napadnutého rozsudku krajského súdu v časti, v ktorej sa venoval problematike
zodpovednosti osôb za škodu na zdraví, ktorá vznikla sťažovateľke pri dopravnej nehode, sa
nestotožňuje s názorom sťažovateľky, že krajský súd sa nevenoval možnému porušeniu
povinnosti odporcu podľa § 15 ods. 1 zákona č. 315/1996 Zb. o premávke na pozemných
komunikáciách v znení neskorších predpisov platného a účinného v čase vzniku nehody
[k 12. decembru 1997 (ďalej len „zákon o premávke“)]. Toto tvrdenie ústavný súd zakladá
na tom, že krajský súd jednoznačne konštatoval, že pri posúdení zodpovednosti za škodu na
zdraví vychádzal zo záverov súdu prvého stupňa, a tým aj z výsledkov znaleckého
dokazovania a zo záverov vyšetrovania vykonaného príslušníkmi dopravnej polície. V tejto
súvislosti krajský súd dospel k záveru, že práve náhlym vstupom sťažovateľky na priechod
pre chodcov došlo ku kolízii s odporcom. Krajský súd zároveň konštatoval, že správanie
odporcu ako vodiča osobného motorového vozidla pri vzniku dopravnej nehody bolo
správne a že sťažovateľka ako chodkyňa na priechode pre chodcov vytvorila odporcovi
náhlu prekážku. Zároveň uviedol, že ani okamžitým brzdením odporcu nebolo možné
nehode zabrániť. Ústavný súd sa domnieva, že na základe uvedeného niet pochybností, že
krajský súd sa zaoberal správaním a zodpovednosťou odporcu za dopravnú nehodu, aj keď
výslovne neuviedol, že tým posudzoval prípadné porušenie jeho povinnosti podľa § 15
ods. 1 zákona o premávke. Skutočnosť, že krajský súd posudzovanie tejto okolnosti
nepomenoval tak, ako by si to predstavovala sťažovateľka, aj keď jeho závery hovoria
jednoznačnou rečou, ešte nesignalizuje, že mohlo dôjsť k porušeniu jej práv, ktorých
vyslovenia sa domáha prostredníctvom svojej sťažnosti.
Pokiaľ ide o námietku sťažovateľky, že v odvolacom konaní neboli vykonané ďalšie
dôkazy, ústavný súd poukazuje na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len
„ESĽP“), podľa ktorej čl. 6 ods. 1 dohovoru zaručuje síce právo na spravodlivý proces,
neupravuje však prípustnosť dôkazov alebo ich hodnotenie (A. B. v. Slovenská republika,
rozsudok zo 4. marca 2003 a v ňom odkaz na ďalšiu judikatúru).
Aj podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu nie je súčasťou práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru povinnosť vykonať dôkazy označené účastníkmi konania (I. ÚS 75/96,
II. ÚS 153/03). Procesný princíp voľného hodnotenia dôkazov v spojení so zásadou
procesnej ekonomiky dovoľuje súdu vykonať len tie dôkazy, ktoré podľa jeho uváženia
vedú k rozhodnutiu vo veci samej (napr. II. ÚS 218/00, IV. ÚS 182/04).
V konkrétnych okolnostiach prípadu ústavný súd považoval za potrebné poukázať na
skutočnosť, že krajský súd ako odvolací súd v konaní vo veci sťažovateľky už na účely
vykonania a spoľahlivého zhodnotenia dôkazov (ako bezpečného základu pre skutkové
zistenia a pre záver o zodpovednosti za vznik škody v súvislosti s dopravnou nehodou, pri
ktorej došlo k poškodeniu zdravia sťažovateľky) pôvodný rozsudok okresného súdu
z 13. decembra 2001 zrušil a vec mu vrátil na vykonanie ďalšieho dokazovania. Aj z tohto
dôvodu mohol krajský súd opodstatnene v odôvodnení svojho rozsudku sp. zn.
15 Co 235/2009 z 11. novembra 2009 konštatovať, že zákonom predpísaným spôsobom
preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť rozsudku, proti ktorému sťažovateľka podala
odvolanie, i správnosť postupu konania, ktoré predchádzalo napadnutému rozsudku, vrátane
preverenia sťažovateľkiných tvrdení uvedených v odvolaní.
So zreteľom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti
sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde dospel k záveru, že z predloženej
sťažnosti ani z napadnutého rozhodnutia krajského súdu nevyplýva nič, čo by naznačovalo
zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť skutkových a právnych záverov vyvodených
krajským súdom, na ktorých je založený napadnutý rozsudok, a teda ani reálnu možnosť
dospieť k záveru o porušení základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani
jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.
V nadväznosti na dosiaľ uvedené ústavný súd poukazuje tiež na to, že obsahom práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (a tiež základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy) nie je
a nemôže byť právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho
konania, resp. právo na úspech v konaní (m. m. II. ÚS 218/02).
Z uvedených dôvodov ústavný súd po predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
2. K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
Sťažovateľka tiež namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2
ústavy. V tejto súvislosti poukazuje na to, že „vec bola rozhodnutá so značným časovým
prieťahom, keď žalobný návrh podala... 11. 1. 1999 a vec bola právoplatne skončená ku
koncu roka 2009 – teda po desiatich rokoch.“.
Ústavný súd v súvislosti s touto časťou sťažnosti poukazuje na svoju stabilizovanú
judikatúru, podľa ktorej poskytuje ochranu základnému právu na konanie bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy len vtedy, ak bola sťažnosť pred ústavným súdom
uplatnená v čase, keď k namietanému porušeniu označeného práva ešte mohlo dochádzať
alebo porušenie v tom čase ešte mohlo trvať (m. m. I. ÚS 34/99, III. ÚS 20/00,
II. ÚS 204/03, IV. ÚS 102/05). Ak v čase, keď sťažnosť bola ústavnému súdu doručená, už
nemôže dochádzať k porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť
odmietne ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (napr.
Sťažnosť bola ústavnému súdu doručená po právoplatnom skončení veci, t. j. v čase,
keď krajský súd už nemohol porušovať základné právo sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2
ústavy. Z uvedeného dôvodu ústavný súd aj v tejto časti odmietol sťažnosť podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch
sťažovateľky už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 31. augusta 2010