Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 293/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. augusta 2010

predbežne prerokoval sťažnosť R. Č., Č., zastúpenej advokátom JUDr. J. S., B., ktorou

namieta porušenie svojich základných práv podľa a

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 11.

novembra 2009, a takto

rozhodol:

Sťažnosť R. Č. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. februára

2010 doručená sťažnosť R. Č., Č. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr.

J. S., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods.

2 (ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského

súdu v Bratislave (ďalej len krajský súd“) sp. zn. z 11. novembra 2009.

Podaniami doručenými ústavnému súdu 2. februára 2010 a 30. apríla 2010

sťažovateľka svoju sťažnosť doplnila o ďalšiu listinnú dokumentáciu.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Okresný súd Bratislava II (ďalej len

„okresný súd“) rozsudkom sp. zn. z 3. marca 2009 zamietol návrh

sťažovateľky z 11. januára 1999, ktorým sa domáhala proti MUDr. E. B., B. (ďalej len

„odporkyňa“), a J. B., B. (ďalej len „odporca“, spolu ďalej len „odporcovia“), zaplatenia

sumy 2 505 027 Sk ako odškodnenia za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia v

zmysle vyhlášky č. o odškodňovaní bolesti a sťaženia spoločenského

uplatnenia v znení neskorších predpisov a tiež náhrady straty na zárobku počas

práceneschopnosti. Zároveň ju zaviazal na náhradu trov konania odporcom.

Sťažovateľka poukazuje na označený rozsudok okresného súdu, v odôvodnení

ktorého sa okrem iného uvádza, že „... 12. 12. 1997 o 14.00 hodine došlo v B. smerom do

mesta na priechode pre chodcov k dopravnej nehode tak, že chodkyňa pri prechádzaní

z ľavej strany na pravú vstúpila na vozovku tak, že neodhadla vzdialenosť motorových

vozidiel. Motorové vozidlo Avia s neznámym vodičom, neznámeho EČV prechádzajúci

v ľavom jazdnom pruhu začal brzdiť pred priechodom pre chodcov a aby zabránil stretu

s chodkyňou strhol riadenie doľava, takže chodkyňu obišiel. Motorové vozidlo..., ktoré

riadil odporca v 2. rade v strednom jazdnom pruhu, brzdil súčasne s Aviou, vozidlo

neubrzdil a došlo k stretu s chodkyňou. Navrhovateľka utrpela pomliaždenie panvy,

pomliaždenie stehna, pomliaždenie hrudníka a zlomeninu tela stavca.“.

Podľa sťažovateľky okresný súd na základe vykonaného dokazovania dospel

k záveru, že „v konaní bolo nesporné, že na zdraví navrhovateľky vznikla škoda (posudok

o bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia), nebol však preukázaný kauzálny nexus.

Najmä v prípade škody na zdraví musí byť porušenie právnej povinnosti, príčinná súvislosť

medzi zavineným konaním škodcu a vzniknutou škodou bezpečne preukázaná, k čomu

v danom prípade nedošlo. Nestačí len pravdepodobnosť protiprávneho konania, vplyvu

určitej príčiny na vznik škody.“.

Sťažovateľka poukázala na skutočnosť, že „znalecký posudok hovorí o technickej

príčine vzniku dopravnej nehody, ale nie o právnom posúdení príčin dopravnej nehody.

Keďže navrhovateľka v čase vzniku dopravnej nehody prechádzala cez vozovku po riadne

vyznačenom priechode pre chodcov, nemohla vodičovi Fordu vytvoriť neočakávanú

prekážku. Podľa účinného v čase vzniku

dopravnej nehody, bol vodič povinný dať prednosť chodcom prechádzajúcim cez priechod

pre chodcov, pritom ich nesmel ohroziť ani obmedziť.“.

Podľa názoru sťažovateľky „z konania pred súdom prvého stupňa jednoznačne

vyplýva, že odporca v 1. rade ako aj odporca v 2. rade nesú zodpovednosť za škodu

spôsobenú navrhovateľke prevádzkou motorového vozidla“.

Na základe odvolania sťažovateľky krajský súd rozsudkom sp. zn.

z 11. novembra 2009 napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil a sťažovateľku zaviazal

na náhradu trov odvolacieho konania.

Sťažovateľka tvrdenie o porušení svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 2 , ako aj práva podľa dohovoru zakladá na tom, že «pokiaľ ide

o vecné argumenty, súdy pochybili, keď neprihliadli napríklad k nasledovným

skutočnostiam:

● ťažisko rozhodovania opreli o zavinenie sťažovateľky a neprihliadli k tomu, že

nehodu spoluzavinil žalovaný J. B. Nepochybne istú mieru spoluzavinenia znáša aj

sťažovateľka, to však nič nemení na závere ústavného znaleckého posudku o zavinení resp.

spoluzavinení nehody keď konštatoval, nesprávnu techniku jazdy vozidla Ford.

● súdy neprihliadli k porušeniu povinnosti žalovaného v 2. rade, keď podľa

ustanovenia , vodič je povinný rýchlosť jazdy

prispôsobiť najmä svojim schopnostiam, vlastnostiam vozidla a nákladu, poveternostným

podmienkam a iným okolnostiam, ktoré možno predvídať. Vodič smie jazdiť len takou

rýchlosťou, aby bol schopný zastaviť vozidlo na vzdialenosť, na ktorú má rozhľad. Tu treba

uviesť, že v blízkosti miesta nehody sa nachádza zastávka MHD a vodič musí predvídať

zvýšený pohyb chodcov. Musí predvídať, že chodci môžu byť deti, mentálne, zrakovo

postihnuté osoby a pod. Navyše ak nemá pre prekážku spočívajúcu v pohybe iného vozidla

dostatočný prehľad na situáciu v cestnej premávke je povinný sa tomu prispôsobiť,

prípadne aj zastaviť.

● Súdy neprihliadli k zdravotnému stavu sťažovateľky spôsobenému nehodou

a akceptovali jej výpoveď vyhotovenú bezprostredne po nehode, ktorá objektívne nemohla

byť objektívna. Opreli sa o „priznanie viny“ a neprihliadli na stav, v ktorom sa nachádzala

a na fakt, že je právny a technický laik.

● Súdy neprihliadli k flagrantnej pasivite a neschopnosti policajných orgánov, ktorí

si nesplnili svoje základné povinnosti. Táto pasivita nemôže ísť na ťarchu sťažovateľky.

● Sťažovateľka ako chodkyňa na prechode pre chodcov ani akademicky nemohla

vytvoriť náhlu neočakávanú prekážku, pretože každý vodič je povinný predvídať, že na

prechode pre chodcov sa chodci môžu nachádzať, hoc aj poležiačky pri náhlej nevoľnosti

alebo inej indispozícii.

● Vodič je povinný predvídať, že každý chodec na prechode pre chodcov môže náhle

zmeniť smer svojho pohybu z hocakého dôvodu, napríklad pri zakopnutí, strate stability

a pod.

● Súdy ignorovali fakt, že sťažovateľka po prechode pre chodcov prechádzala teda

naň nevstupovala.».

Sťažovateľka ďalej tvrdí, že okresný súd a krajský súd v jej veci neaplikovali

hmotnoprávne ustanovenia (ďalej len „OSP“), a to ,

§ 132, § 153, § 220 a § 221, a v tejto súvislosti uvádza, že:

„... súdy opreli svoje rozhodnutia o. i. o zistenia orgánov činných v trestnom konaní,

čo však nie je v súlade s citovaným ustanovením ( , pozn.),

... znalecké posudky použité ako dôkazy pre rozhodnutie vo veci vychádzali

z predpokladov, alternatív a nie faktov a jednoznačných zistení. Ak žalovaní nepreukázali,

že škodu nezavinili, súc obťažení dôkazným bremenom, nemohla ísť dôkazná núdza, ktorú

sťažovateľka nezavinila, na jej ťarchu a mala byť v spore úspešná ( , pozn.),

... odvolací súd nepostupoval správne, keď prvostupňový rozsudok potvrdil. Mal ho

zrušiť alebo zmeniť, pretože tomu nasvedčujú vyššie uvedené hmotnoprávne ustanovenia

zákonov (, § , pozn.).“

Podľa sťažovateľky právo na spravodlivé súdne konanie bolo porušené aj tým, že vec

bola právoplatne rozhodnutá až po desiatich rokoch od podania návrhu.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnosti takto

rozhodol:

„1. Krajský súd v Bratislave rozsudkom -321 zo dňa 11. 11. 2009,

ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Bratislava 2 sp. zn. -279 zo dňa 3. 3.

2009, porušil jej základné práva zaručené v a Slovenskej

republiky a právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru.

2. R. Č. sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 43.278,23 EUR, ktoré jej je

Krajský súd Bratislava povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Krajský súd Bratislava je povinný uhradiť R. Č. trovy konania v sume 430,30 EUR

včítane DPH do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu na účet jej právneho

zástupcu JUDr. J. S., Advokátska kancelária, B.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľky predbežne prerokoval podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“), pričom skúmal, či spĺňa zákonom

predpísané náležitosti podľa a a či neexistujú dôvody

na jej odmietnutie podľa . Pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti vychádzal z toho, že podľa je viazaný

návrhom na začatie konania okrem prípadov ustanovených v zákone.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Za zjavne neopodstatnenú považuje ústavný súd v súlade so svojou doterajšou

judikatúrou sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo keď

preskúmanie označeného postupu (rozhodnutia orgánu štátu) v rámci predbežného

prerokovania veci vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody

sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie

konanie (napr. , , , ).

1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 48

ods. 2 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

Sťažovateľka v konaní pred ústavným súdom v prvom rade namieta porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 11. novembra 2009 v občianskoprávnom konaní o náhradu škody, ktoré bolo začaté na jej

návrh, ako osoby poškodenej pri dopravnej nehode. Podstatou jej námietok je tvrdenie, že

v odvolacom konaní sa krajský súd dôsledne nevysporiadal s obranou sťažovateľky a svoje

rozhodnutie v otázke zodpovednosti za vznik škody dostatočne neodôvodnil.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností ústavný súd zistil, že v konaní

vedenom okresným súdom pod sp. zn. o náhradu škody za bolesť a sťaženie

spoločenského uplatnenia v sume 2 505 027 Sk a o náhradu straty na zárobku počas

práceneschopnosti tamojší súd návrhu sťažovateľky rozsudkom z 13. decembra 2001

čiastočne vyhovel a zaviazal odporcov zaplatiť jej istinu 1 031 661 Sk a náhradu trov

konania. Vo zvyšnej časti bol návrh sťažovateľky zamietnutý.

Na základe odvolania odporcov (odvolanie podala aj sťažovateľka, ale následne ho

vzala späť a odvolací súd konanie o jej odvolaní zastavil) krajský súd napadnutý

prvostupňový rozsudok zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie s právnym

záverom, že vzhľadom na dosiaľ vykonané dokazovanie nie je možné jednoznačne vyvodiť,

že dopravnú nehodu, a teda i vznik škody spôsobil odporca porušením právnej povinnosti.

Rovnako nemožno konštatovať ani zodpovednosť odporkyne za škodu podľa § 427 ods. 2

, pretože z dokazovania vykonaného vo veci, najmä zo znaleckého

posudku podaného v trestnom konaní, vyplýva iba záver o tom, že škode nemohlo byť

zabránené ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno požadovať.

Okresný súd viazaný právnym názorom odvolacieho krajského súdu po vykonaní

dokazovania rozhodol vo veci sťažovateľky opätovne rozsudkom sp. zn.

z 3. marca 2009 tak, že jej návrh zamietol a zaviazal ju zaplatiť odporcom trovy konania.

V danom prípade okresný súd na základe vykonaného dokazovania vychádzal zo zistenia,

že sťažovateľka ako poškodená v konaní „jednoznačne nepreukázala, že boli splnené

základné zodpovednostné predpoklady pre vznik nároku navrhovateľky na náhradu škody“.

O odvolaní sťažovateľky rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn.

z 11. novembra 2009 tak, že prvostupňový rozsudok potvrdil a sťažovateľku zaviazal

zaplatiť odporcom trovy odvolacieho konania.

Ústavný súd po oboznámení sa s napadnutým rozsudkom krajského súdu uvádza, že

podľa jeho názoru sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami sťažovateľky

uvedenými v jej odvolaní. Nezistil pritom žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala

svojvoľný postup krajského súdu, ktorý by nemal oporu v zákone. Z odôvodnenia

napadnutého rozhodnutia naopak vyplýva, že sa zaoberal a vysporiadal s odvolacími

dôvodmi sťažovateľky, s ktorými sa čiastočne stotožnil. Nevyhovenie odvolacím dôvodom

ako celku, ako ani vyslovenie iného právneho názoru, s ktorým sa sťažovateľka

nestotožňuje, nemožno považovať za odmietnutie spravodlivosti a nemôže viesť k záveru

o porušení práv, ktorých vyslovenia sa sťažovateľka sťažnosťou adresovanou ústavnému

súdu domáhala.

Vo vzťahu k námietke sťažovateľky týkajúcej sa nedostatočne vykonaného

dokazovania ústavný súd vzal do úvahy najmä túto časť odôvodnenia namietaného

rozhodnutia krajského súdu:

„Odvolací súd poukazuje na vyšetrovací spis Okresného dopravného inšpektorátu,

oddelenie Dopravných nehôd pod č. ČTZ-152/ODN-97-II, v ktorom, na základe uznesenia

zo dňa 03. 02. 1999, podozrenie zo spáchania trestného činu ublíženia na zdraví podľa

odložil, pretože vo veci sa nejednalo o podozrenie z trestného činu

a nebolo na mieste vec vybaviť inak. Odvolací súd poukazuje na záver vykonaného šetrenia,

ktorým bolo bezpečne preukázané, že dopravnú nehodu, ako aj svoje zranenie si zapríčinila

poškodená R. Č., keďže v uvedený deň a hodinu neodhadla správne vzdialenosť vozidiel,

tým sa nepresvedčila, či môže bezpečne prejsť vozovku a vošla do jazdnej dráhy osobného

motorového vozidla..., ktoré riadil vodič J. B. Chodkyňa R. Č. v danom prípade porušila

ust. , a keďže svoje zranenie si zapríčinila sama

poškodená a iná osoba sa na jej zranení nepodieľala, bolo potrebné rozhodnúť tak, že vec

bola odložená. Vyšetrovací orgán zároveň v úvodnej časti svojho uznesenia konštatoval, že

navrhovateľka vstúpila na vozovku pričom neodhadla vzdialenosť motorových vozidiel, z

dôvodu toho nákladné motorové vozidlo značky Avia, neznámeho evidenčného čísla, ktoré

prechádzalo v ľavom jazdnom pruhu, začalo brzdiť pri priechode pre chodcov a aby

zabránilo stretu s chodkyňou, tento vodič strhol riadenie do ľava, takže chodkyňu obišiel,

pričom osobné motorové vozidlo, (ktoré riadil vodič J. B. v strednom jazdnom pruhu, ktorý

súčasne brzdil s Aviou,) sa vodičovi J. B. zastaviť nepodarilo pred priechodom pre chodcov,

došlo k stretu s chodkyňou do ľavého predného boku blatníka, následkom čoho chodkyňa

spadla na zem. Odvolací súd poukazuje najmä na tú skutočnosť, že Okresný dopravný

inšpektorát, oddelenie Dopravných nehôd vo svojom rozhodnutí vychádzal z ním

vykonaného šetrenia a to z oznámenia o dopravnej nehode, z protokolu o nehode v cestnej

premávke, z výpovedí oboch účastníkov dopravnej nehody, z fotodokumentácie z miesta

dopravnej nehody, ako aj z vykonaného znaleckého dokazovania, a to znaleckým posudkom

vypracovaným Ing. J. K. I napriek tomu, že znalec konštatoval, že v spisovom materiáli nie

sú k dispozícii všetky podklady potrebné k jednoznačnému zodpovedaniu položených otázok,

keďže chýba zdokumentovanie konečnej polohy vozidla Ford a konečnej polohy chodkyne

po strete a vychádzal z predpokladov, ktoré uviedol vo svojom znaleckom posudku, napriek

tomu v závere svojho znaleckého posudku konštatoval, že technika jazdy vodiča vozidla

Ford z technického hľadiska bola správna, pričom chovanie sa odporkyne z technického

hľadiska nebolo správne. Chodkyňa totiž prechádzala cez vozovku v čase, keď to celková

dopravná situácia v mieste dopravnej nehody neumožňovala, a preto vodič vozidla FORD

za daných okolností nemohol z technického hľadiska stretu vozidla s chodkyňou zabrániť.

Chodkyňa vytvorila vodičovi vozidla Ford z technického hľadiska prekážku náhlu,

nevytvorila mu však prekážku neočakávanú.

Súd prvého stupňa doplnil dokazovanie aj ďalším znaleckým posudkom, ktorý

vypracoval Ústav súdneho inžinierstva Žilinská univerzita v Žiline, pričom keďže pri

dopravnej nehode nedošlo k poškodeniu vozidla Ford, neboli zdokumentované žiadne

brzdné stopy, ktoré by presne vymedzovali koridor pohybu vozidla Ford počas nehodového

deja, tiež neboli zanechané žiadne stopy, na základne ktorých by bolo možné usudzovať

o pozdĺžnej polohe miesta zrážky, a tiež keďže nebola známa ani konečná poloha vozidla

bezprostredne po dopravnej nehode, znalecký ústav vzhľadom na rozdielne výpovede

odporcu v 2. rade a navrhovateľky, vypracoval dve alternatívy nehodového deja. Prvú

alternatívu podľa výpovede odporcu v 2. rade a druhú alternatívu podľa výpovedí chodkyne

Č. Znalecký ústav podľa prvej alternatívy konštatoval, že vodič mohol zabrániť dopravnej

nehode v prípade, ak by jazdil na začiatku svojej reakcie rýchlosťou do 43 km/h., a tiež

skoršou reakciu o 0,16 sekúnd. Taktiež mohla dopravnej nehode zabrániť aj navrhovateľka,

ak by sa pred vstupom do koridoru pohybu vozidiel presvedčila, či tak môže vzhľadom na

rýchlosť a vzdialenosť vozidla urobiť bez nebezpečenstva. Navrhovateľke z technického

hľadiska nič nebránilo v tom, aby pred vstupom do jazdného pruhu a koridoru polohy

vozidla sprava prichádzajúceho vozidla Ford videla toto vozidlo. Podľa druhej alternatívy

nehodového deja - podľa výpovedí navrhovateľky, znalecký posudok konštatuje, že spôsob

prechádzania chodkyne cez cestu i pri druhej alternatíve nehodového deja bol z technického

hľadiska nesprávny, keďže nevstúpila do vozovky vo vzťahu k odporcovi v 2. rade bez

nebezpečenstva.

Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje v 1. rade na prvotnú výpoveď

navrhovateľky zo dňa 12. 12. 1997, bezprostredne po nehode, kedy pred Okresným

dopravným inšpektorátom Bratislava II uviedla, že na... ul. prechádzala cez priechod pre

chodcov, pričom ako vstupovala na priechod pre chodcov videla motorové vozidlá vo

všetkých jazdných pruhoch, ktoré išli súčasne. Na zastávke MHD však zbadala trolejbus,

ktorý chcela stihnúť, myslela si, že vozidlá sú ďaleko, že stihne prejsť, avšak vozidlá boli

zrazu pri nej. Jedno vozidlo sa jej stihlo vyhnúť a druhé ju zasiahlo predným blatníkom.

Navrhovateľka ďalej uviedla, že si je vedomá, že na dopravnej nehode má vinu, avšak

vozidlá išli zrejme rýchlo, nakoľko sa zrazu zjavili pri nej a ona už nemala sa kam vrátiť,

a zrejme neodhadla dobre vzdialenosť vozidiel. Navrhovateľka po opätovnom výsluchu ešte

pred Okresným dopravným inšpektorátom, oddelením Dopravných nehôd v ďalšej výpovedi,

ale už zo dňa 29. 05. 1998 zmenila svoju výpoveď, pričom uviedla, že na... ul. na priechode

pre chodcov smerom do mesta prechádzala z ľavej strany na pravú, pričom spozorovala

idúce osobné motorové vozidlá, a nakoľko vozidlo značky Avia začalo spomaľovať jazdu,

spustila sa na priechod a vozidlo idúce v strednom jazdnom pruhu narazilo do nej. Zároveň

uviedla, že toto vozidlo ju zachytilo prednou časťou vozidla a po náraze ju odhodilo na

prednú kapotu a odtiaľ na zem. Bezprostredne po nehode bol vypočutý aj odporca v 2. rade,

ktorý pred Okresným dopravným inšpektorátom, oddelenie Dopravných nehôd uviedol, že v

uvedený deň riadil osobné motorové vozidlo po... ul. smerom do mesta v strednom jazdnom

pruhu, kde súčasne s ním v ľavom jazdnom pruhu jazdilo nákladné motorové vozidlo značky

Avia, ktoré pri priechode pre chodcov začalo brzdiť, a nakoľko nevedel prečo vozidlo brzdí

v tesnej blízkosti priechodu pre chodcov, tak začal brzdiť aj menovaný, Avia sa vyhýbala

viac do ľava pričom po jej pravej strane sa zjavila chodkyňa a došlo k nárazu do ľavého

boku predného blatník a chodkyňa spadla na zem. Zároveň uviedol, že na tachometri mal

asi 45 km/h., nakoľko dozadu asi 150 m stáli všetky vozidlá na semafore. Odvolací súd

konštatuje, že skutočne miesto dopravnej nehody nebolo oddelením Dopravných nehôd

Bratislava II dostatočne dokumentované, keď pre úplné objektívne posúdenie a vykonanie

analýzy dopravnej nehody chýbali zdokumentované brzdné stopy, nebola známa ani

konečná poloha vozidla bezprostredne po dopravnej nehode. Taktiež v čase dopravnej

nehody osobné motorové vozidlo odporcu v 2. rade nebolo poškodené tak, aby boli

zanechané v mieste dopravnej nehody stopy, na základe ktorých by bolo možné usudzovať o

pozdĺžnej polohe miesta zrážky, napríklad úlomky skla, laku, črepín, zalomenie brzdnej

stopy a podobe. Oba znalecké posudky teda mohli vychádzať len z doposiaľ vykonaného

dokazovania, a to výsluchu priamych účastníkov dopravnej nehody, t. j. navrhovateľky a

odporcu v 2. rade. Odvolací súd poukazuje na tú skutočnosť, že výpovede navrhovateľky a

odporcu v 2. rade, pokiaľ sa týka nehodového deja, opisovaného dňa 12. 12. 1997, t. j.

bezprostredne po nehode, boli u oboch účastníkovej nehody zhodné, pričom navrhovateľka

až v ďalšej výpovedi a následne aj pred súdom prvého stupňa zmenila svoju výpoveď, preto

aj znalecký ústav vo svojom posudku, vzhľadom na takto vykonané dokazovanie, správne

vypracoval dve alternatívy nehodového deja. Odvolací súd vzhľadom na zhodné výpovede

účastníkov konania zo dňa 12. 12. 1997 preto uzavrel, že v danom prípade je potrebné

vychádzať z alternatívy č. 1 nehodového deja, keď výpovede oboch účastníkov boli zhodné a

navrhovateľka zmenila neskôr výpoveď s odôvodnením, že v čase prvej výpovede bola v

šoku. Odvolací súd však poukazuje na tú skutočnosť, že za rovnakých podmienok vypovedal

v ten istý deň, t. j. v čase dopravnej nehody odporca v 2. rade, ktorý bol tiež priamym

účastníkom dopravnej nehody a je možné predpokladať aj u neho obdobný negatívny vplyv

z dopravnej nehody. Navyše, odvolací súd upriamuje pozornosť na znalecký posudok

ústavu, ktorý poukazuje na poranenia navrhovateľky, z ktorých je možné usudzovať na

základe potvrdenia o posudku o bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia, uvedené v

kapitole 2.1.5 znaleckého posudku, v zmysle ktorých podkladov chodkyňa pri dopravnej

nehode utrpela pomliaždenie panvy, pomliaždenie stehy, pomliaždenie hrudníka a

zlomeninu tela stavca. Neutrpela zlomeniny, resp. pomliaždenia predkolení, čo sú typické

poranenia pri náraze prednej časti osobného motorového vozidla do chodca. Z alternatívy

1. nehodového deja vyplýva, že chodkyňa narazila zboku do ľavého predného blatníka

vozidla Ford, pričom predpokladané miesto nárazu je v prednej časti ľavého predného

blatníka, pričom pri druhej alternatívne nehodového deja, (podľa upravenej – zmenenej

výpovede navrhovateľky) vozidlo Ford narazilo do chodkyne prednou časťou. Aj vyššie

uvedené zranenia preto nasvedčujú tomu, že môže ísť len o prvú alternatívu nehodového

deja.“

K otázke týkajúcej sa preukázania základných zodpovednostných predpokladov na

priznanie nároku na náhradu škody krajský súd poukázal na „... závery prvej alternatívy

znaleckého posudku znaleckého ústavu, a zároveň na ust. § 53 ods. 2 a ods. 2 Zákona

č. , účinného ku dňu 12. 12. 1997, v zmysle ktorého sa chodec pred vstupom

na vozovku musí presvedčiť, či tak môže urobiť bez nebezpečenstva, pričom len čo vstúpi na

vozovku, nesmie sa tam bezdôvodne zdržiavať, zastavovať. Chodci smú prechádzať cez

vozovku, len ak s ohľadom na vzdialenosť a rýchlosť jazdy prichádzajúcich vozidiel

nedonútia ich vodičov na zmenu smeru, alebo rýchlosti jazdy. Navrhovateľka vytvorila

odporcovi v 2. rade náhlu prekážku, keď napriek tomu, ako sama vo svojej výpovedi

uviedla, videla, keď vstupovala na priechod pre chodcov motorové vozidlá vo všetkých

jazdných pruhoch, napriek tomu na priechod pre chodcov vstúpila mysliac si, že vozidlá sú

ďaleko a, že to stihne prejsť. Aj Okresný dopravný inšpektorát, oddelenie Dopravných

nehôd vo svojom rozhodnutí konštatoval, že vzhľadom k tomu, že R. Č. neodhadla

vzdialenosť motorových vozidiel, nákladné motorové vozidlo zn. Avia prechádzajúce v

ľavom jazdnom pruhu začalo brzdiť pri priechode pre chodcov, a aby zabránilo stretu s

odporkyňou, strhlo riadenie do ľava, takže chodkyňu obišlo. Odvolací súd má za to, že

navrhovateľka vstúpila do vozovky v tesnej blízkosti pred vozidlom Ford, prvé vozidlo

jazdiace v jazdnom pruhu nákladné motorové vozidlo značky Avia urobilo náhly manéver,

aby zabránil stretu s chodkyňou, vodič Avie strhol riadenie do ľava, pričom odporcovi v 2.

rade, ktorý súčasne brzdil s Aviou, sa nepodarilo zastaviť pred priechodom pre chodcov a

následne došlo k stretu s navrhovateľkou do ľavého predného boku blatníka.

Správne navrhovateľka uviedla, že v znaleckom posudku sa hovorí o technickej

príčine vzniku dopravnej nehody, nie o právnom posúdení príčin dopravnej nehody, pričom

právne posúdenie príčin dopravnej nehody je na rozhodnutí súdu. Z vykonaného

dokazovania vzhľadom na platný o premávke na pozemných

komunikáciách odvolací súd konštatuje, že zo strany odporcu v 2. rade nedošlo k porušeniu

povinností vodiča osobného motorového vozidla zn. Ford, pretože neporušil dopravné

predpisy ani pokiaľ sa týka rýchlosti riadenia motorového vozidla, keď povolená rýchlosť

v danom úseku bola 60 km/hod., pričom zo znaleckého dokazovania jednoznačne vyplýva,

že vodič jazdil s vozidlom povolenou rýchlosťou. Navrhovateľka na priechode pre chodcov

vytvorila odporcovi v 2. rade náhlu prekážku. Znalecký ústav uvádza, že prekážka náhla je

z technického hľadiska definovaná ako prekážka, ktorá je vodičovi vytvorená na vzdialenosť

kratšiu než na ktorej môže z povolenej, resp. primeranej rýchlosti zastaviť. Pri alternatíve

1. nehodového deja mohol odporca v 2. rade zastaviť pred miestom zrážky z rýchlosti cca

43 km/h. Odporca mohol jazdiť rýchlosťou až do 60 km/h., keďže v oblasti riadne

význačného priechodu pre chodcov bola rýchlosť jazdy povolená až do 60 km/h., odporca

v 2. rade neporušil dopravné predpisy, keď išiel rýchlosťou 45 km/h. Neobstojí obrana

navrhovateľky v tom smere, že ak vodič Avie pred uvedeným priechodom pre chodcov brzdil

a nezrazil navrhovateľku, tak isto mal brzdiť aj vodič vozidla Ford. Vodič Avie spravil tesne

pred priechodom pre chodcov náhly manéver, z dôvodu, aby zabránil stretu s chodkyňou,

strhol riadenie do ľava tak, že chodkyňu obišiel. Odporca v 2. rade vo svojej výpovedi zo

dňa 12. 12. 1997 uviedol, že motorové vozidlo Avia pri prechode pre chodcov začalo brzdiť,

a keďže nevedel prečo vozidlo brzdí v tesnej blízkosti priechodu pre chodcov, začal brzdiť

aj odporca v 2. rade. Odporca v 2. rade teda neporušil ust.

Z. z., keďže vzhľadom na manéver Avie jazdiacej v ľavom jazdnom pruhu, ktorá začala

náhle brzdiť, následne začal brzdiť aj odporca v 2. rade. Nakoľko to bolo tesne pred

priechodom pre chodcov, odporca zachytil ľavým predným bokom blatníka navrhovateľku,

stretu s navrhovateľkou nemohol zabrániť. Odvolací súd opätovne poukazuje na znalecké

dokazovanie a závery znaleckého posudku ústavu, týkajúcej sa alternatívy 1. vychádzajúcej

z výpovede odporcu, z ktorého vyplýva, že ak vodič nákladného auta Avia začal pred

priechodom pre chodcov brzdiť a vyhýbať sa doľava, následne na brzdenie reagoval

odporca v 2. rade brzdením, a následne sa po pravej strane Avie zjavila chodkyňa, došlo ku

zrážke. Znalecký ústav považoval takýto popis nehodového deja za prijateľný, pričom

v závere znalecký ústav konštatoval, že odporca v 2. rad nemal možnosť cez pred ním

v ľavom jazdnom pruhu jazdiace vozidlo Avia, vidieť vstupovanie chodkyne do vozovky.

Bolo to z dôvodu, že navrhovateľka ako chodkyňa sa nachádzala ešte v oblasti zakrytého

výhľadu tohto vodiča, ktorú vytváralo vozidlo Avia. Chodkyňa vyšla z oblasti zakrytého

výhľadu odporcu v 2. rade až počas trvania reakčného času tohto vodiča. Znalecký ústav

techniku jazdy odporcu v 2. rade nepovažoval za nesprávnu, naopak za nesprávny

považoval spôsob prechádzania navrhovateľky cez cestu, keď táto z technického hľadiska

do vozovky nevstúpila bez nebezpečenstva. Neobstojí preto námietka navrhovateľky, že

vodič vozidla Ford nerešpektoval povinnosti, ktoré mu ukladá zákon a s tým, že mal pred

priechodom pre chodcov brzdiť skôr, pričom by určite následne k zrážke s navrhovateľkou

nebolo došlo. Práve náhlym vstupom navrhovateľky na priechod pre chodcov došlo ku

kolízii navrhovateľky, najprv s nákladným motorovým vozidlom zn. Avia, ktorý sa však

náhlym manévrom zrážke s navrhovateľkou vyhol a následne ku kolízii navrhovateľky

s odporcom v 2. rade, ktorý však vozidlo neubrzdil a došlo k stretu s chodkyňou.

V predmetnom konaní nebola preukázaná ani zodpovednosť odporkyne v 1. rade, ako

prevádzkovateľke osobného motorového vozidla, keďže k poškodeniu zdravia navrhovateľky

síce došlo, ale táto nebola vyvolaná osobitnou povahou tejto prevádzky. Odvolací súd

v tejto súvislosti poukazuje na dôvody, uvedené v odôvodnení súdu prvého stupňa (§ 219

ods. 2 ). Vzhľadom na vyššie uvedené, preto odvolací súd rozsudok súdu prvého

stupňa s poukazom na ust. ako vecne správny v plnom rozsahu

potvrdil.“.

Ústavný súd v rámci svojej ustálenej judikatúry opakovane uvádza, že podstata

základného práva na súdnu ochranu priznaného a obdobne práva

priznaného čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v oprávnení každého reálne sa domáhať ochrany

svojich práv na súde, pričom tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle

a nestranne vo veci konať tak, aby bola označenému právu poskytnutá ochrana v medziach

zákonov, ktoré ustanovenia o súdnej ochrane vykonávajú, a teda, že základné právo na

súdnu ochranu nespočíva len v práve domáhať sa súdnej ochrany, ale túto aj v určitej

kvalite, t. j. zákonom ustanoveným postupom súdu dostať (napr. ).

Úlohou ústavného súdu je sledovať, či všeobecné súdy v namietaných rozhodnutiach

správne aplikujú právo, či dané rozhodnutia sú odôvodnené a či nenesú znaky arbitrárnosti

vyúsťujúce do porušenia niektorého zo základných práv a slobôd. Z uvedeného dôvodu

ústavný súd nemôže zasahovať do skutkových a právnych záverov všeobecných súdov, ak

ich z uvedených aspektov možno pokladať za ústavne akceptovateľné a udržateľné

(obdobne , , ).

Ústavný súd konštatuje, že po preskúmaní obsahu a spôsobu odôvodnenia

napadnutého rozsudku krajského súdu v časti, v ktorej sa venoval problematike

zodpovednosti osôb za škodu na zdraví, ktorá vznikla sťažovateľke pri dopravnej nehode, sa

nestotožňuje s názorom sťažovateľky, že krajský súd sa nevenoval možnému porušeniu

povinnosti odporcu podľa o premávke na pozemných

komunikáciách v znení neskorších predpisov platného a účinného v čase vzniku nehody

[k 12. decembru 1997 (ďalej len „zákon o premávke“)]. Toto tvrdenie ústavný súd zakladá

na tom, že krajský súd jednoznačne konštatoval, že pri posúdení zodpovednosti za škodu na

zdraví vychádzal zo záverov súdu prvého stupňa, a tým aj z výsledkov znaleckého

dokazovania a zo záverov vyšetrovania vykonaného príslušníkmi dopravnej polície. V tejto

súvislosti krajský súd dospel k záveru, že práve náhlym vstupom sťažovateľky na priechod

pre chodcov došlo ku kolízii s odporcom. Krajský súd zároveň konštatoval, že správanie

odporcu ako vodiča osobného motorového vozidla pri vzniku dopravnej nehody bolo

správne a že sťažovateľka ako chodkyňa na priechode pre chodcov vytvorila odporcovi

náhlu prekážku. Zároveň uviedol, že ani okamžitým brzdením odporcu nebolo možné

nehode zabrániť. Ústavný súd sa domnieva, že na základe uvedeného niet pochybností, že

krajský súd sa zaoberal správaním a zodpovednosťou odporcu za dopravnú nehodu, aj keď

výslovne neuviedol, že tým posudzoval prípadné porušenie jeho povinnosti podľa § 15

ods. 1 zákona o premávke. Skutočnosť, že krajský súd posudzovanie tejto okolnosti

nepomenoval tak, ako by si to predstavovala sťažovateľka, aj keď jeho závery hovoria

jednoznačnou rečou, ešte nesignalizuje, že mohlo dôjsť k porušeniu jej práv, ktorých

vyslovenia sa domáha prostredníctvom svojej sťažnosti.

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľky, že v odvolacom konaní neboli vykonané ďalšie

dôkazy, ústavný súd poukazuje na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len

„ESĽP“), podľa ktorej čl. 6 ods. 1 dohovoru zaručuje síce právo na spravodlivý proces,

neupravuje však prípustnosť dôkazov alebo ich hodnotenie (A. B. v. Slovenská republika,

rozsudok zo 4. marca 2003 a v ňom odkaz na ďalšiu judikatúru).

Aj podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu nie je súčasťou práva podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru povinnosť vykonať dôkazy označené účastníkmi konania (,

). Procesný princíp voľného hodnotenia dôkazov v spojení so zásadou

procesnej ekonomiky dovoľuje súdu vykonať len tie dôkazy, ktoré podľa jeho uváženia

vedú k rozhodnutiu vo veci samej (napr. , ).

V konkrétnych okolnostiach prípadu ústavný súd považoval za potrebné poukázať na

skutočnosť, že krajský súd ako odvolací súd v konaní vo veci sťažovateľky už na účely

vykonania a spoľahlivého zhodnotenia dôkazov (ako bezpečného základu pre skutkové

zistenia a pre záver o zodpovednosti za vznik škody v súvislosti s dopravnou nehodou, pri

ktorej došlo k poškodeniu zdravia sťažovateľky) pôvodný rozsudok okresného súdu

z 13. decembra 2001 zrušil a vec mu vrátil na vykonanie ďalšieho dokazovania. Aj z tohto

dôvodu mohol krajský súd opodstatnene v odôvodnení svojho rozsudku sp. zn.

z 11. novembra 2009 konštatovať, že zákonom predpísaným spôsobom

preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť rozsudku, proti ktorému sťažovateľka podala

odvolanie, i správnosť postupu konania, ktoré predchádzalo napadnutému rozsudku, vrátane

preverenia sťažovateľkiných tvrdení uvedených v odvolaní.

So zreteľom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

sťažovateľky podľa dospel k záveru, že z predloženej

sťažnosti ani z napadnutého rozhodnutia krajského súdu nevyplýva nič, čo by naznačovalo

zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť skutkových a právnych záverov vyvodených

krajským súdom, na ktorých je založený napadnutý rozsudok, a teda ani reálnu možnosť

dospieť k záveru o porušení základného práva sťažovateľky podľa ani

jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

V nadväznosti na dosiaľ uvedené ústavný súd poukazuje tiež na to, že obsahom práva

podľa dohovoru (a tiež základného práva podľa ) nie je

a nemôže byť právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho

konania, resp. právo na úspech v konaní (m. m. ).

Z uvedených dôvodov ústavný súd po predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2

sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

2. K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa

Sťažovateľka tiež namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2

. V tejto súvislosti poukazuje na to, že „vec bola rozhodnutá so značným časovým

prieťahom, keď žalobný návrh podala... 11. 1. 1999 a vec bola právoplatne skončená ku

koncu roka 2009 – teda po desiatich rokoch.“.

Ústavný súd v súvislosti s touto časťou sťažnosti poukazuje na svoju stabilizovanú

judikatúru, podľa ktorej poskytuje ochranu základnému právu na konanie bez zbytočných

prieťahov podľa len vtedy, ak bola sťažnosť pred ústavným súdom

uplatnená v čase, keď k namietanému porušeniu označeného práva ešte mohlo dochádzať

alebo porušenie v tom čase ešte mohlo trvať (m. m. , ,

, ). Ak v čase, keď sťažnosť bola ústavnému súdu doručená, už

nemôže dochádzať k porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť

odmietne ako zjavne neopodstatnenú podľa (napr.

).

Sťažnosť bola ústavnému súdu doručená po právoplatnom skončení veci, t. j. v čase,

keď krajský súd už nemohol porušovať základné právo sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2

. Z uvedeného dôvodu ústavný súd aj v tejto časti odmietol sťažnosť podľa

ods. 2 ako zjavne neopodstatnenú.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch

sťažovateľky už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. augusta 2010